Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-51-2023.pdf
PDF · 152.4 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/51/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., zastúpeného JUDr. Antonom Kupšom, advokátom so sídlom Moyzesova 34, 022 01 Čadca, proti žalovaným: 1/ Slovenská republika, za ktorú vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej pre obec a katastrálne územie C. D., okres Kysucké Nové Mesto na liste vlastníctva č. XXXX ako E-KN parcela č. 1093 – orná pôda o výmere 4056 m2 koná a) Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345 a za ktorú vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej pre obec a katastrálne územie C. D., E. B. F. A. na liste vlastníctva č. XXXX ako E-KN parcela č. 1046 – lesný pozemok o výmere 4111 m2 koná b) Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, 2/ G. B., H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., 3/ A. B., H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. XXXX/XX, XXX XX B. F. A., 4/ K. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XXX, XXX XX C. D., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 46C/86/2021-200 zo dňa 05.12.2022, takto
rozhodol:
Odvolací súd nariaďuje súdu prvej inštancie opravu napadnutého rozsudku v jeho záhlaví, a to tak, že žalovaní v rade 1/ a 5/ majú byť správne označení len ako žalovaný v rade 1/ Slovenská republika, za ktorú vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej pre obec a katastrálne územie C. D., okres B. F. A. na liste vlastníctva č. XXXX ako E-KN parcela č. 1093 – orná pôda o výmere 4056 m2 koná a) Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345 a za ktorú vo vzťahu k nehnuteľnosti zapísanej pre obec a katastrálne územie C. D., okres Kysucké Nové Mesto na liste vlastníctva č. XXXX ako E-KN parcela č. 1046 – lesný pozemok o výmere 4111 m2 koná b) Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, a označenie žalovaného v rade 5/ ako samostatného subjektu zo záhlavia, výroku II. i odôvodnení tohto rozhodnutia v y p ú š ť a .
Odvolací súd nariaďuje súdu prvej inštancie opravu napadnutého rozsudku v jeho záhlaví, a to tak, že na jeho konci má byť správne označenie predmetu sporu: ... o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, ....
Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 46C/86/2021-200 zo dňa 5. decembra 2022 potvrdzuje.
Žalovaným v rade 1/ až 4/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v rade 1/ až 5/ nárok na ich náhradu nepriznal (výrok II.). 2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v tomto spore žalobou domáha určenia, že nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. C. D., a to parcela E-KN č. 1093 – orná pôda o výmere 4056 m2 a na liste vlastníctva (ďalej aj „LV“) č. XXXX pre k. ú. C. D. parcela E-KN č. 1046 – lesný pozemok o výmere 4117 m2 (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti alebo „sporné pozemky“), patria do dedičstva po jeho nebohom otcovi L. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. D. XXX, ktorý zomrel XX.XX.XXXX. 3. Pri právnom posúdení vychádzal súd prvej inštancie z ust. § 1 ods. 3 zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme, § 110, § 111 ods. 1 a 2, § 112, § 113, § 115, § 116, § 117, § 143, § 145 ods. 1 a 2, § 149 zákona č. 141/1950 Občiansky zákonník (Stredný občiansky zákonník), ako aj ust. § 504, § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník s použitím § 3 ods. 1, § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, s použitím ust. § 7 a § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a zápise vlastníckych a iných práv (katastrálny zákon) a ust. § 14 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom. 4. Následne konštatoval, že žalobca je aktívne vecne legitimovaným na podanie žaloby v tomto spore, keďže z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 30D/71/2011 zo dňa 03.10.2011, vydaného JUDr. Alenou Majerčiakovou ako poverenou súdnou komisárkou, vyplýva, že po poručiteľovi L. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, dedili jeho deti - žalobca a žalovaní v rade 3/ a 4/ a jeho manželka žalovaná v rade 2/. Zároveň v tomto spore sú účastní všetci dedičia poručiteľa, ktorí majú postavenie nerozlučných spoločníkov. Žalovaní v rade 2/ až 4/ súd v spore pasívne vecne legitimovaní ako právni nástupcovia poručiteľa L. B.. Pasívnu vecnú legitimáciu zvyšných žalovaných konajúci súd vyvodil, z údajov na listoch vlastníctva týkajúcich sporných nehnuteľností konštatujúc, že žalovaný v rade 1/ zastupuje Slovenskú republiku v zmysle údajov na liste vlastníctva v súlade s ust. § 14 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. a žalovaný v rade 5/ zastupuje Slovenskú republiku v zmysle § 50 ods. 6 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch, keďže je správcom lesného pozemku evidovaného na LV č. XXXX. 5. V ďalšom sa súd zaoberal skutkovými tvrdeniami žalobcu, od ktorých odvodil svoj žalobný nárok. Žalobca tvrdil, že sporné pozemky boli pôvodne vo vlastníctve A. B. I.. Menovaný pred prvou svetovou vojnou emigroval do Ameriky a v presne neuvedenom čase pred prvou svetovou vojnou ústnou kúpnou zmluvou odpredal sporné pozemky svojmu bratovi neb. G. B. I.. G. B. I. (brat pôvodného vlastníka) tak vstúpil do držby a úžitku týchto nehnuteľností a následne v roku 1957 ústnou darovacou zmluvou tieto daroval svojmu synovi L. B., ktorý zomrel v roku XXXX. 6. Na preukázanie týchto tvrdení žalobcu prvoinštančný súd vykonal dokazovanie nasledovnými dôkazmi: 7. Z potvrdenia obce Horný Vadičov zo dňa 10.03.2014 vyplýva, že podľa parcelného protokolu komasačného stavu zo dňa 03.11.1943 je pod číslom majetkového hárku 0428 zápis na meno A. B. I. 1/1, M., a to k parcele č. 1046 pre územie s názvom I. o výmere 0,4,99 ha les a tiež podľa parcelného protokolu komasačného stavu zo dňa 03.11.1943 je pod číslom majetkového hárku 0428 zápis na meno A. B. I. 1/1, M., a to k parcele č. 1093 pre územie s názvom A. o výmere 0,40,56 ha roľa. 8. Z listín zabezpečených od Štátneho archívu v Bytči zo dňa 24.08.2022 mal konajúci súd preukázané, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam prešlo na štát, a to na základe Rozhodnutia o výkupe pôdy podľa zákona č. 46/1948 Zb. Okresného Národného výboru v Kysuckom Novom Meste, odbor poľnohospodárskeho a lesného hospodárstva, Rady ONV č. 2054/1957 z 09.09.1957. Uvedeným rozhodnutím došlo k výkupu pôdy slúžiacej poľnohospodárskej výrobe vrátane sporných pozemkov č. 1046 a č. 1093 podľa súpisovej prihlášky. Z poučenia na tomto rozhodnutí vyplýva, že je voči rozhodnutiu prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, no nevyplýva z neho, že by sa predmetné rozhodnutie malo doručovať i dotknutej osobe - A. B. I., pretože tomto rozhodnutí bol upovedomený: MNV, KNV - správa poľnohospodárstva a lesného hospodárstva v Žiline, ONV - finančný odbor v Kysuckom Novom Meste, Ľudový súd, knižné oddelenie v Kysuckom Novom Meste. Z obsahu súpisovej prihlášky (č.l. 142) zo dňa 09.09.1957 vyplýva, že všetka prihlásená pôda sa vykupuje, a to v zmysle pozemkovej reformy zo dňa 21.03.1948 na meno vlastníka: A. B. I., bydlisko N., výmera 0,0595 ha. 9. Rozhodnutím Odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva Rady ONV v Kysuckom Novom Meste zo dňa 03.12.1958 bol majetok bývalých vlastníkov vykúpený, a to vrátane nehnuteľností patriacich G. B. I., ktorý je v ňom uvedený pod poradovým číslom 25. rozhodnutia zapísaným vo vl. č. 0227, por. č. 520 o výmere 0,4425 ha. Vo výroku tohto rozhodnutia je uvedené, že tento majetok bol vykúpený na základe rozhodnutia z 1. júla 1957 a týmto dňom sa odovzdáva sa
do trvalého a bezplatného užívania. V závere rozhodnutia sa nachádza pokyn na doručovanie tohto rozhodnutia pre Jednotné roľnícke družstvo v Hornom Vadičove, Miestny národný výbor v Hornom Vadičove a ONV - tu. Proti tomuto rozhodnutiu bolo tiež prípustné odvolanie v lehote 15 dní, no z jeho obsahu rovnako vyplýva, že dotknutým osobám nemalo byť doručované. 10. Z vyššie uvedených listinných dôkazov mal teda súd prvej inštancie preukázané, že pôvodným vlastníkom sporných nehnuteľností bol nesporne A. B. I.. Aj zo samotného potvrdenia obce vyplýva, že takýto stav bol evidovaný ešte ku dňu 03.11.1943. Následne v roku 1957 došlo v zmysle pozemkovej reformy k vykúpeniu poľnohospodárskej pôdy, vrátane pôdy A. B. I.. Z tvrdení žalobcu vyplýva, že menovaný emigroval na Ameriky ešte pred prvou svetovou vojnou. Je teda sporné, či A. B. I. skutočne previedol, resp. či platne previedol jemu patriace pozemky na brata G. B. I., a teda aj to, či G. B. I. bol niekedy ich oprávneným držiteľom. Od týchto skutočností sa následne odvíjajú okolnosti ďalšieho žalobcom tvrdeného prevodu, konkrétne ústnej kúpnej zmluvy (právne má byť uvedené darovacej zmluvy – poznámka odvolacieho súdu) medzi G. B. I. a otcom žalobcu L. I.. 11. Z rozhodnutia Správy katastra Kysucké Nové Mesto Z 1453/2003 zo dňa 28.11.2003 (č.l. 64) vyplýva, že došlo k schváleniu ROEP v k.ú. C. D. v zmysle prílohy. 12. V pozemkovej knihe pre obec Horný Vadičov je zápis, že vlastníkom sporných nehnuteľností bol A. B. I. X/X-XXXXXXX, a to podľa údajov k 03.11.1943. 13. A. I. vo svojom čestnom prehlásení potvrdila, že sporné pozemky mal darovať G. B. I. L. I. pri príležitosti jeho sobáša s jej sestrou G. I.. 14. Z čestného prehlásenia B. O. (č.l. 12) vyplýva, že menovaný osobne poznal G. B. I., ktorý bol narodený v roku XXXX a zomrel v roku XXXX. G. B. I. mal brata A. B. I., ktorý pred prvou svetovou vojnou emigroval do Ameriky a odpredal svojmu bratovi G. pozemky parcela č. 1093 a č. 1046. Do roku 1957 tieto parcely užíval G. B. I. a následne jeho syn L. B.. Vlastnícke právo G. B. I. a neskôr L. B. nikto nespochybňoval, všetci susedia rešpektovali jeho vlastnícke právo k týmto pozemkom. 15. Z následného výsluchu svedka B. O. na pojednávaní dňa 05.12.2022 vyplynulo, že matka žalobcu bola sesternicou svedka. Svedok prehlásil, že jeho tvrdenia v čestnom prehlásení sú pravdivé. Vo vzťahu k výsluchu tohto svedka konajúci súd konštatoval, že vedomosť svedka o prvotnom prevode medzi A. B. I. a G. B. I. bola iba sprostredkovaná, t. j. z rozprávania rodičov či susedov, keďže on sám v rozhodnom čase ešte nežil (narodil sa v roku 1936 a k prevodu sporných pozemkov malo dôjsť pred prvou svetovou vojnou). Rovnako svedok uviedol, že z rozprávania vedel, že G. B. I. mal vlastníkovi nehnuteľnosti - svojmu bratovi A. B. I. poskytnúť finančnú podporu na cestu do Ameriky s tým, že pre prípad, ak sa nevráti, budú sporné pozemky jeho. V danej súvislosti okresný súd konštatoval, že ani s prihliadnutím na dobu, v ktorej dotknuté osoby žili, popísaný postup nemožno považovať za uzavretie platnej kúpnej zmluvy. Bez ohľadu na intabulačný princíp a potrebu zápisu prevodu pozemkov do pozemkovej knihy, nemožno dospieť k záveru, že takáto „dohoda či prísľub“ o budúcom vlastníctve pozemkov predstavuje spôsobilý titul na účely vydržania ani vzniku samotného vlastníckeho práva. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že nikto, vrátane funkcionárov MNV nikdy nespochybňoval vlastnícke právo jeho právnych predchodcov k sporným nehnuteľnostiam. Takéto tvrdenie nemá oporu v zistenom skutkovom stave, keďže z rozhodnutí príslušných orgánov citovaných vyššie vyplýva, že v roku 1957 došlo k výkupu týchto nehnuteľností štátom. Bez právnej relevancie je tiež námietka žalobcu, že uvedené rozhodnutia o výkupe pôdy nemohli nadobudnúť právoplatnosť z dôvodu ich nedoručenia A. B. I., nakoľko z ich obsahu nevyplýva, že by mali byť menovanej osobe doručené. Zároveň okresný súd uviedol, že v socialistickom režime v čase, keď sa obhospodarovala pôda a odvádzali z nej kontingenty, nešlo spravidla o pôdu vo výlučnom vlastníctve užívateľa, ale jednalo sa o pôdu, ktorá mu bola pridelená. Ak aj právni predchodcovia žalobcu pôdu (sporené pozemky) užívali, to ešte bez ďalšieho neznamená, že išlo o deklarovanie ich vlastníctva alebo dobromyseľnej držby potrebnej na účely vydržania vlastníckeho práva k nej. Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby, čo zahŕňa aj existenciu nadobúdacieho titulu a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to zn. nadobúdací titul, i keď neplatný (kúpna alebo darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci.
16. Pri svojom rozhodovaní konajúci súd vychádzal aj z argumentácie prezentovanej v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 63/09, ako aj II.ÚS 484/2015 a tiež v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 12/2010. 17. Na základe vykonaného dokazovania následne súd prvej inštancie konštatoval, že pôvodný pozemnoknižný vlastník A. B. I. a G. B. I. neuzavreli písomnú zmluvu o prevode sporných nehnuteľností. Samotný žalobca nevedel uviesť ani to, kedy malo dôjsť k uzavretiu ním tvrdenej kúpnej zmluvy medzi A. B. I. a G. B. I.. Táto skutočnosť má však vplyv nielen na vstup do držby nehnuteľností ich nadobúdateľom, ale aj plynutie vydržacej doby. V prejednávanom prípade však nebol preukázaný skutočný prevod vlastníckeho práva medzi A. B. I. a G. B. I.. Žalobca totiž nepreukázal existenciu titulu nadobudnutia, na základe ktorého by bol predmetné nehnuteľnosti nadobudol G. B. I.. Pokiaľ žalobca tvrdil, že A. B. I. mal uzavrieť so svojím bratom G. B. I. ústnu kúpnu zmluvu, toto svoje tvrdenie v spore nepreukázal. V danej súvislosti konajúci súd poukázal na výpoveď svedka B. O., ktorý tiež len z rozprávania vedel, že pri odchode A. B. I. do Ameriky došlo k dohode s jeho bratom, že mu poskytne finančné prostriedky, a pokiaľ sa z Ameriky nevráti, pozemky budú jeho. Podľa názoru okresného súdu takýto právny úkon možno však (podľa jeho obsahu) vyhodnotiť skôr ako zmluvu o budúcej zmluve, no nie ako kúpnu zmluvu. Z uvedených dôvodov ani vstup G. B. I. do držby (prípadne užívania) sporných pozemkov, navyše v nezistenom čase, nemohol založiť jeho vstup do ich oprávnenej držby. Okrem toho je zrejmé, že ešte v roku 1943 bol evidenčne vedený ako vlastník sporných nehnuteľností A. B. I.. Prvý žalobcom tvrdený „prevod“ vlastníckeho práva (ústnu kúpnu zmluvu uzavretú medzi predávajúcim A. B. I. a kupujúcim G. B. I.) konajúci súd preto vyhodnotil ako nepreukázaný, resp. neplatný z dôvodu nesplnenia formy, t. j. zápisu do pozemkovej knihy. Nadväzne v zmysle zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než sám má), ani ďalší prevod – ústnu darovaciu zmluvu, ktorú podľa tvrdení žalobcu mal uzavrieť G. B. I. a L. I. v roku 1957, nemožno považovať za platný. Pre platné vydržanie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam teda v danom prípade chýba spôsobilý titul, na základe ktorého by oprávnené osoby mohli vstúpiť do dobromyseľnej držby sporných nehnuteľností.
18. Nad rámec uvedeného sa okresný súd vyjadril ku skutkovým tvrdeniam týkajúcim sa druhého prevodu vlastníckeho práva medzi G. B. I. a L. B.. V zmysle žaloby malo ísť o ústnu darovaciu zmluvu uzavretú v roku 1957. Žalobca sa v žalobe odvoláva na čestné prehlásenia osôb - A. I., nar. XX.XX.XXXX a B. O., nar. XX.XX.XXXX. Z vyjadrenia svedka B. I. na pojednávaní však nevyplynulo, že by bol svedkom prevodu vlastníckeho práva medzi menovanými osobami. Svedok sa vyjadroval iba k užívaniu sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcu. Navyše, aj v roku 1957, t. j. v čase uzavretia uvedenej darovacej zmluvy medzi G. B. I. a L. B., sa v zmysle Stredného občianskeho zákonníka vyžadoval jej zápis do pozemkovej knihy, čo v danom prípade evidentne nebolo splnené. Ak by boli právni predchodcovia ostražití a skúmali by reálne vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, bolo im zrejmé, že zápis v pozemkových knihách doposiaľ svedčí ich pôvodnému vlastníkovi A. B. I.. Okrem toho, z rozhodnutí o výkupe pôdy (uvedených odsekoch 34. a 35. napadnutého rozhodnutia) vyplýva, že k výkupu pôdy došlo v roku 1957 a od 01.07.1957 bola táto pôda odovzdaná do trvalého užívania JRD Horný Vadičov. Neobstojí preto ani tvrdenie žalobcu či svedka B. O., že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcu k sporným nehnuteľnostiam nikto nespochybňoval. Práve uvedené úradné listiny svedčia o tom, že ich vlastníkom bol do roku 1957 A. B. I.. Žalobca sa tiež vo svojom vyjadrení zo dňa 13.09.2022 odvolával na listinu - Potvrdenie Obecného úradu Horný Vadičov zo dňa 26.02.1992, ktorú však v samotnej žalobe neoznačil, a ani ju k nej nepriložil. O tejto listine sa zmienil až vo vyjadrení zo dňa 13.09.2022, no túto konajúcemu súdu vôbec do spisu nedoložil, hoci z označenej listiny malo vyplývať užívacie právo k nehnuteľnostiam v prospech G. B. I.. Ak by však žalobca uvedené skutočnosti aj preukázal, išlo by len o preukázanie užívania sporných nehnuteľností, (resp. vlastníctva, v závislosti od obsahu listiny) v prospech G. B. I.. Druhý prevod titulom ústnej darovacej zmluvy by žalobca aj tak v spore nepreukázal, v dôsledku čoho by jeho žaloba o určenie, že nehnuteľnosti v celosti patria do dedičstva po L. B. bola predčasná a nedôvodná. 19. Keďže v prejednávanej veci nebola preukázaná existencia nadobúdacieho titulu, t. j. žalobca v tomto spore nepreukázal, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi A. B. I. a G. B. I., nemožno ani následný prevod týchto nehnuteľností ústnou darovacou zmluvou medzi G. B. I. a L. I. považovať za platný. Žalobca v tomto spore teda nepreukázal, že jeho právny predchodca (L. I.) vydržal sporné nehnuteľnosti. 20. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 s použitím § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ až 5/ ako úspešnej strane v spore nárok na ich náhradu nepriznal. Konštatoval, že
žalovaní v rade 1/ až 4/ si náhradu trov konania voči žalobcovi neuplatnili a žalovaný v rade 5/ zostal v konaní procesne nečinný.
21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 22. Svoj opravný prostriedok odvolateľ odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Žalobca namietal, že prvoinštančný súd spochybnil všetky ním predložené dôkazy, a to najmä čestné prehlásenia svedkov B. O. a A. I., ktorí v nich zároveň uviedli, že sú si vedomí následkov plynúcich z nepravdivých údajov v nich uvedených. Obaja svedkovia jednoznačne popísali, akým spôsobom získali vedomosť o skutočnostiach uvedených vo svojich čestných prehláseniach a aký bol ich zdroj z hľadiska informačného toku. Obidvaja v nich teda potvrdili skutočnosti im známe. Okrem toho svedok B. O. na pojednávaní dňa 05.12.2022 popísal konkrétne skutočnosti, ktoré sú mu známe a pridržiaval sa svojho čestného prehlásenia a jednoznačne potvrdil, že skutočne došlo k prevodu vlastníckeho práva vo forme ústnej kúpnej zmluvy a tiež, že neskoršie v roku 1957 nebohý L. B. I. vstúpil do držby a úžitku sporných nehnuteľností. Súčasne svedok potvrdil, že nikto nespochybňoval vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, najmä nespochybňoval skutočnosť, že v minulosti (od emigrácie A. B. I.) tieto patrili jeho bratovi G. B. I.. Z nahrávky z pojednávania vyplýva, (hoci táto skutočnosť nie je zaznamenaná v zápisnici o pojednávaní), že svedok O. tiež potvrdil, že v obci C. D. bol viacerým ľuďom v 50-tych rokoch 20. storočia vyvlastňovaný majetok a tento majetok bol dávaný iným osobám, alebo prešiel do užívania iných osôb, no nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, sa to netýkalo, pretože aj funkcionári obce, ale aj iné osoby nespochybňovali, že predmet sporu patril G. B. I.. Okresný súd spochybnil aj nadobúdací titul - ústnu darovaciu zmluvu medzi G. B. I. a L. B., hoci z čestného prehlásenia svedkyne A. I. bola i táto skutočnosť preukázaná a nie je zrejmé, na základe čoho toto jej tvrdenie konajúci súd spochybnil. Podľa názoru odvolateľa je zrejmé, že v danom prípade konajúci súd nesprávne vyhodnotil dôkazné prostriedky a z tohto vyvodil nesprávne skutkové zistenia. 23. Ďalej žalobca uviedol, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku sa síce odvoláva na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 484/2015 zo dňa 14.11.2018, v ktorom ústavný súd konštatoval, že za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi, spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie, no napriek tomu dospel k záveru, že G. B. I. nebol pri nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam dobromyseľný, keďže tento prevod nebol zapísaný do pozemkovej knihy. Zároveň prvoinštačný súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 287/2006, z ktorého vyplýva, že oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod, teda, že ide o to, aby bol držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu takýto právny titul svedčí. 24. Súčasne odvolateľ namietal, že konajúci súd spochybnil dobromyseľnosť G. B. I. s poukazom na rozhodnutie o výkupe pôdy z roku 1957 s tým, že pôda (sporné pozemky) bola odovzdaná do trvalého užívania JRD Horný Vadičov. Táto skutočnosť je však v úplnom rozpore s tvrdením svedkov B. O. a A. I. a najmä výpoveďou svedka B. O., ktorý bol bývalým tajomníkom MNV Horný Vadičov a sám potvrdil, že sporné nehnuteľnosti užíval L. B. a jeho rodina. Prvoinštančný súd vyvodil právny záver, že G. B. I. a L. B. neboli dobromyseľní držitelia sporných nehnuteľností. V posudzovanom prípade však bolo preukázané, že držba sporných nehnuteľností trvala viac ako 110 rokov a pokiaľ aj boli predmetné nehnuteľnosti vyvlastnené podľa zákona č. 46/1948 Zb. o výkupe pôdy, toto rozhodnutie nie je doteraz právoplatné, pretože nikdy nebolo doručené A. B. I.. Proti tomuto rozhodnutiu bolo pritom prípustné odvolanie. 25. Záverom žalobca vyslovil nesúhlas s argumentáciou okresného súdu o tom, že nadobudnutie vlastníckeho práva mohlo byť len v súlade s intabulačným princípom, pretože rímske právo, tak uhorské obyčajové právo, stredný Občiansky zákonník (zákon č. 141/1950 Zb.) i platný Občiansky zákonník (zákon č. 40/1964 Zb.) umožňovali nadobudnúť nehnuteľnosti vydržaním vlastníckeho práva, čo nepochybne vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 12/2010 a tiež z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo dňa 04.11.2018. Na základe čestných prehlásení uvedených svedkov a zisteného skutkového stavu nebola teda spochybnená dobromyseľnosť ani držba sporných nehnuteľností G. B. I. a L. B.. Rozsudok okresného súdu preto nemôže byť správny.
26. Žalovaný v rade 1/ prostredníctvom obidvoch zaň konajúcich orgánov navrhol rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. 27. Uviedol, že sa stotožňuje so skutkovým a právnym stavom tak, ako ho zhrnul prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku. Zároveň poukázal, že sa pridržiava svojich podaní a vyjadrení prezentovaných v rámci prvoinštančného konania.
28. Žalovaní v rade 2/ až 4/ zostali v odvolacom konaní nečinní.
29. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.
30. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) toto rozhodnutie vo veci samej, t. j. vo výroku I. (o zamietnutí žaloby), ako aj v závislom výroku II. o trovách konania, podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
31. Primárne odvolací súd konštatuje, že označenie žalovaných v rade 1/ a 5/ a predmetu sporu v záhlaví napadnutého rozhodnutia nie je správne. Odstránenie týchto zrejmých nesprávnosti preto odvolací súd v súlade s článkom 4 ods. 2 Základných princípov Civilného sporového poriadku s použitím § 224 CSP nariadil konajúcemu súdu odstrániť vydaním opravného uznesenia tak, ako je to uvedené v prvej a druhej vete výroku tohto rozhodnutia.
32. Podľa § 224 CSP súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní, počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí subjektom konania.
33. Jedným zo spoluvlastníkov sporných nehnuteľností a žalovaným v rade 1/ označeným v žalobe i napadnutom rozsudku bola i Slovenská republika zastúpená – Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345. V priebehu tohto sporu žalobca svoju žalobu opravil, i keď nesprávne, keď vo svojom podaní zo dňa 14.06.2022 navrhol pristúpenie ďalšieho žalovaného subjektu Slovenská republika zastúpená – Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, ktorý následne okresný súd uznesením č. k. 46C/86/2021-94 zo dňa 28.06.2022 postupom podľa § 79 CSP aj pripustil. Či sa už týkalo žalovaného v rade 1/ alebo 5/ označeného v napadnutom rozsudku, nositeľom hmotných práv je stále štát (hoci za štát v súdnom konaní v určitej časti koná iný subjekt). To, či štát správu hmotných práv a povinností (a v akom rozsahu) preniesol na iný subjekt, je predmetom hmotnoprávnych predpisov. Ak je v civilnom sporovom konaní označená ako strana sporu štát (Slovenská republika), aj z procesného hľadiska ide o správne označenie subjektu a je iba vecou spresnenia, ktorý subjekt bude za štát v súdnom konaní realizovať procesné práva a povinnosti. Stále sa však jedná o tú istú stranu sporu. Konanie súdov je okrem iného ovládané aj zásadou iura novit curia (súd pozná právo) a možno vychádzať z konštrukcie, že v prípade, že súd zistí, že orgán, ktorý žalobca označil v žalobe, nie je oprávnený konať za Slovenskú republiku (za štát), v takom prípade je súd povinný ex offo zistiť organizačnú zložku štátu, ktorá je oprávnená za štát v prejednávanej veci konať a priamo s ňou pokračovať v súdnom konaní.
34. Keďže v označenej veci okresný súd nepostupoval v tomto smere správne, keď označil na strane žalovaných štát ako dva subjekty (žalovaných v rade 1/ a 5/), odvolací súd nariadil súdu prvej inštancie opravu napadnutého rozsudku tak, aby bolo zrejmé, že sa jedná o jednu stranu sporu, pričom vo vzťahu k jednej nehnuteľnosti E-KN parcele č. 1093 – orná pôda o výmere 4056 m2, zapísanej na LV č. XXXX, je jej zástupcom Slovenský pozemkový fond a vo vzťahu k druhej nehnuteľnosti E-KN parcele č. 1046 – lesný pozemok o výmere 4111 m2, zapísanej na LV č. XXXX, je jej zástupcom subjekt Lesy Slovenskej republiky, štátny podnik. Odvolací súd preto nariadil súdu prvej inštancie odstrániť túto zrejmú nesprávnosť v záhlaví i odôvodnení napadnutého rozsudku. Táto zrejmá nesprávnosť však nemala vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia, keďže súd prvej inštancie konal s obidvomi organizačnými zložkami štátu, ktorí Slovenskú republiku zastupovali v tomto konaní. Rovnako bol v záhlaví napadnutého rozhodnutia nesprávne označený predmet tohto sporu ako „určenie vlastníckeho práva,“ hoci v celom spise je od začiatku konania označovaný ako „určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva.“ Ani táto zrejmá nesprávnosť nemala vplyv na správnosť napadnutého rozhodnutia.
35. Následne odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
36. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v jeho opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
37. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolacie námietky žalobcu k spôsobu vyhodnotenia dokazovania okresným súdom z uvedených dôvodov krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobu žalobcu zamietol, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie veľmi podrobne a zákonným spôsobom odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia súdneho rozhodnutia. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
38. Vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je úzko späté s oprávnenou držbou, ktorá môže vyústiť do nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Účelom inštitútu vydržania je práve uvedenie faktického stavu oprávnenej držby do súladu s právnym stavom. Ide totiž o taký spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom sa oprávnený držiteľ po uplynutí zákonom predpísanej doby stáva vlastníkom veci a tým aj skutočným držiteľom. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, to je ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Detencia sama o sebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný musí byť zhodnotené objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zistenie subjektívnych predstáv držiteľa. Posúdenie, či je držiteľ dobromyseľný, je vždy treba hodnotiť objektívne a nie zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotnej strany sporu. Je potrebné v tejto súvislosti brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu po každom požadovať, nemal po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ môže byť naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobromyseľnosť musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých
možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa je opodstatnené. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú spravidla okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a svedčiace o poctivosti nadobudnutia, teda tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený dôvod nadobudnutia držby). Povinnosť tvrdiť a preukázať tieto okolnosti zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Judikatúra vyžaduje, aby držiteľ bol objektívne dobromyseľný, že existuje takýto titul.
39. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého, putatívneho) nadobudnutia vlastníctva. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napr. dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017 sp.zn. 3Cdo 17/2016). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú cenu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar alebo bezodplatné plnenie (nález Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018 sp. zn. II.ÚS 484/2015).
40. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2011 sp.zn. 5Cdo 87/2010).
41. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení, než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
42. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. V danom prípade išlo o žalobkyne a ich skutkové tvrdenia a dôkazy navrhnuté v tomto konaní, ktorých nedostatok viedol k záveru súdu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno v spore ohľadom podmienok vydržania.
43. Z obsahu spisového materiálu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca v rámci prvoinštančného konania nepreukázal splnenie predpokladov vydržania sporných nehnuteľností jeho právnymi predchodcami. Nie je pritom postačujúce, že právni predchodcovia žalobcu len fakticky užívali sporné nehnuteľnosti bez toho, aby si niektorý zo zapísaných vlastníkov robil na tieto nárok. Rovnako nie je relevantné ani to, či rozhodnutia o výkupe pôdy v roku 1957 nadobudli právoplatnosť. Primárnym dôvodom zamietnutia žaloby žalobcu bola totiž skutočnosť, že žalobca v prejednávanom prípade nepreukázal,
že by A. B. I. „niekedy pred prvou svetovou vojnou“ pred svojou emigráciou do Ameriky sporné nehnuteľnosti previedol ústnou kúpnou zmluvou svojmu bratovi G. B. I..
44. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napríklad kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a podobne. Vyvodzovanie dobromyseľnosti právneho predchodcu žalobcu len z toho, že G. B. I. poskytol A. B. I. pred jeho odchodom finančný príspevok na cestu do Ameriky, takýmto právnym ani domnelým právnym úkonom nie je. Rovnako takýmto úkonom nie je ani to, že A. B. I. svojmu bratovi G. B. I. povedal, že pre prípad, že sa nevráti, sporné pozemky budú jeho.
45. Takýto prejav vôle aj podľa názoru odvolacieho súdu nepredstavuje uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne sporných nehnuteľností medzi označenými zmluvnými stranami. Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy, bez ktorých táto zmluva nevznikne, sú totiž určenie predmetu kúpy a dojednanie ceny. Cena je vecou dohody medzi predávajúcim a kupujúcim. Žalobca však v tomto spore vôbec netvrdil, za akú kúpnu cenu A. B. I. (ako predávajúci) pred svojím odchodom do Ameriky predal svojmu bratovi G. B. I. (ako kupujúcemu) sporné nehnuteľnosti. Bez takéhoto dojednania kúpna zmluva medzi uvedenými označenými stranami nemohla vzniknúť. Záver okresného súdu prezentovaný v bode 44. napadnutého rozsudku je preto správny. 46. Žiada sa dodať, že predmetom svedeckej výpovede sú skutočnosti, ktoré svedok vnímal svojimi zmyslami. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (v jeho bode 45.) vyhodnotil svedeckú výpoveď B. O. a obsah jeho čestného prehlásenia riadne a v súlade so zákonom. Súčasne platí, že do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03).
47. Ak teda nebol v tomto spore preukázaný prevod vlastníckeho práva medzi A. B. I. a G. B. I., nadväzne nemôže byť platný ani následný prevod (uzavretie ústnej darovacej zmluvy medzi G. B. I. a L. I. – otcom žalobcu). Obsah čestného vyhlásenia A. I. preto už pre rozhodnutie tohto sporu nemal žiadnu relevanciu. 48. Z pohľadu rešpektovania zásady „nemo plus iuris“ odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia sp. zn I. VObdo/2/2020 zo dňa 27.04.2021 (neskôr publikovaného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 56/2021), ktoré – mimo zákonom taxatívne vymedzených prípadov – zaujíma výslovne negatívny postoj k možnosti nadobudnutia vlastníctva od nevlastníka s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa. V označenom rozhodnutí Veľký senát obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konštatoval: „V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená, že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt (ktorý sa v takom prípade taktiež nemôže stať ich vlastníkom). Predmetný záver – že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať (t. j. záver, že právna úprava v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu) – vychádza aj z aktuálnej judikatúry ústavného súdu, napr. nález Ústavného súdu SR (k tomu viď v bode 60. odôvodnenia vyššie citovaný nález ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 510/2016 z 19. januára 2021, body 51. a 53. jeho odôvodnenia).“
49. Dlhodobá držba sporných nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcu bez toho, že by bola preukázaná skutočnosť, ktorá mohla v nich vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi týchto nehnuteľností, nepostačuje pre ustálenie splnenia podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním. Ako už bolo uvedené vyššie, posúdenie, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí, teda že je jej vlastníkom, nemôže vychádzať len zo subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu od každého subjektu práva vyžadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti o existencii svojho práva. K naplneniu dobrej viery nestačí, keď tvrdené „právo“ bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľností v jeho
výkone bránil. Nadobúdateľovo presvedčenie o tom, že mu právo patrí, že nekoná bezprávne, musí byť podložené dôvodom oprávňujúcim toto presvedčenie, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivom nadobudnutí. Otázka existencie dobrej viery sa tak posudzuje z objektívneho hľadiska, teda podľa toho, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno od neho požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti o tom, že mu právo patrí.
50. Po preskúmaní spisového materiálu odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalobcu ako nedôvodné, nakoľko závery súdu prvej inštancie prezentované v napadnutom rozhodnutí sú správne, majú oporu v zistenom skutkovom stave veci, ktorý je súčasne pri vyvinutej procesnej aktivite žalobcu i dostatočným pre meritórne rozhodnutie o jeho žalobe. Žalobca v tomto spore totiž neprodukoval skutkové tvrdenia a nepredložil súdu dôkazy, z ktorých by mala byť vyvodená opodstatnenosť jeho nároku uplatneného žalobou, nakoľko nepreukázal, že by jeho právny predchodca L. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom C. D. XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX, počas svojho života nadobudol sporné nehnuteľnosti vydržaním. Pokiaľ si žalobca nesplnil základnú procesnú povinnosť v sporovom konaní, nemohol očakávať, že bude mať úspech v spore. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena žalobcom v spore je bezprostredne spojené s jeho procesným neúspechom, t. j. zamietnutím žaloby v celom rozsahu.
51. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až § 222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako nedôvodné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. vo výroku I. a tiež v závislom výroku II. o trovách konania ako vecne správny potvrdil.
52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovaným v rade 1/ až 4/ ako úspešnej procesnej strane priznal proti žalobcovi, ktorý v tomto štádiu konania úspech nemal nárok na ich náhradu nepriznal.
53. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovaným v rade 2/ až 4/ v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva ako trovy konania (majúce sa nahradiť) nevznikli a žalovaný v rade 1/ si nárok na ich náhradu voči žalobcovi neuplatnil. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé, až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP), má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel absentuje, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016 a sp. zn. 7Cdo 14/2018 zo dňa 28.02.2018.
54. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).