Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)III. ÚS 63/09
PDF · 276.5 KB
No categories available
III. ÚS 63/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2009 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta
prerokoval sťažnosť spoločnosti K., a. s. v likvidácii, B., zastúpenej advokátom
JUDr. Tiborom Šafárikom, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007 a takto
rozhodol:
Základné právo spoločnosti K., a. s. v likvidácii, na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 63/09-15 z 24. februára 2009 prijal sťažnosť spoločnosti K., a. s. v likvidácii
(ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra
2007, sťažovateľovi doručeného 5. februára 2008, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu
Bratislava V., č. k. 16C 415/00-156 zo dňa 15.októbra 2005.
Sťažovateľ nemá (§ 236 a nasl. O. s. p. a contrario) k dispozícii ďalší riadny
ani mimoriadny opravný prostriedok.
Spor, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu namietaných základných práv,
začal na základe žaloby Z. Ď. a M. S. o určenie vlastníckeho práva. Predmetom sporu boli
parcely v B. – P. Podľa názoru žalobkýň, akceptovaného súdmi, nadobudli kúpou
od právneho predchodcu sťažovateľa nehnuteľnosti v žalobe a rozsudkoch konkretizované
napriek tomu, že nesplnili, resp. nezabezpečili jeden z dvoch atribútov nadobudnutia
vlastníctva a to zápis do pozemkovej knihy. Súdy sa postavili na stanovisko, že vzhľadom
na okolnosti prípadu došlo v ich prípade k originálnemu nadobudnutiu vydržaním.
Krajskému súdu, ktorý si v rozsudku prakticky v celom rozsahu osvojil zistenia
a závery súdu prvého stupňa vytýkam z hľadiska základných práv zaručených Dohovorom
v čl. 6 ods. 1) a Ústavou SR v čl. 46 ods. 1) (majúcich vplyv aj na ochranu majetku)
arbitrárnosť jeho rozhodnutia, nerešpektujúcom princíp právnej istoty.
Spor rozhodujúca otázka sa zredukovala na preukázanie /vyvrátenie
dobromyseľnosti držby, ktorej sa žalobkyne ujali po zákonne nezavŕšenom prevode jednak
samé a prostredníctvom svojho právneho predchodcu (otca), ktorého dobu užívania im súdy
započítali. Povaha tohto komponentu vydržania, jeho nuansy a náležitosti boli a sú tak
častým predmetom súdnych úvah, že jeho teoretickú i praktickú definíciu nachádzame
v mnohých rozhodnutiach. Identickosť problematiky dovoľuje odvolať sa, či poukázať
na judikát Najvyššieho súdu ČR napr. 2 Cdon 1134/96, 2 Cdon 1295/97, 22 Cdo 577/99
a najmä 22 Cdo 1581/2004.
Krajský (Okresný) súd urobil – hoci absolútne nedostatočný – exkurz do právnej
úpravy nadobúdania vlastníctva, k nehnuteľnostiam v čase právneho úkonu. Správne
konštatoval, že podmienkou účinnosti kúpnej zmluvy bol vzhľadom na neobíditeľný
intabulačný princíp zápis do pozemkovej knihy. Opomenul však aplikovať intertemporálne
ustanovenia každého nasledujúceho Občianskeho zákona, ktoré bez výnimky stanovovali,
že sa na právne vzťahy z hľadiska ich vzniku vzťahujú ustanovenia predchádzajúcej úpravy.
Všímal si to iba z hľadiska metamorfóz vydržacej doby.
Nadobudnutie vlastníctva na základe vydržania s prakticky málo menenými
podmienkami poznali všetky doterajšie právne úpravy. Aj keď sa rôzne pomenovával
subjektívny psychický vzťah držiteľa (užívateľa) k predmetu držby, vždy ide a išlo o vzťah
„dobrej viery“, presvedčenie, že užívaná vec užívateľovi vlastnícky patrí. Obyčajové právo,
platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobrú vieru v momente uchopenia držby.
Ak teda údajný nadobúdateľ vedel už od tohto okamihu, že k nadobudnutiu vlastníctva
sa zápis do pozemkovej knihy vyžaduje, nemohol byť pri jeho absencii dobromyseľný
po celú dobu držby. Intabulačný princíp bol opustený až prijatím zákona č. 141/1950 Zb.,
kedy nastúpil tzv. deklaratórny princíp (až do opätovnej zmeny, ktorá nebola zasa
definitívna).
V napadnutom rozsudku niet zmienky o možnej konvalidácii neúčinnosti zmluvy
od 1. 1. 1951 s prihliadnutím na ustanovenia zákona č. 46/1948 Zb. Tento totiž v § 13
ods. 2) vyslovil neplatnosť prevodov v prípade ich dodatočného neschválenia ministerstvom
pôdohospodárstva.
Ak sa berú do úvahy potrebné všetky okolnosti, za ktorých sa žalobkyne spolu
so svojím otcom ujali držby, pričom nemôže byť reč o tzv. „ospravedlniteľnom omyle“
v otázke zápisu, nestačí zamerať dokazovanie iba na subjektívne predstavy žalobkýň.
Na tom nič nemení ani ich správanie čo do rôznych platieb, korešpondencie atď. Žalobkyne
vedeli mimochodom aj o tom, že zápis by nebol povolený pre iné nedostatky zmluvy. Súdy
však nepovažovali za potrebné ani vykonať dokazovanie, navrhnuté sťažovateľom
a už celkom sa vyhli zdôvodneniu tohto postoja. Pritom išlo o dôkazy, nevyhnutné
na zistenie opodstatnenosti záveru súdu! Porušil preto právo na náležité a presvedčivé
zdôvodnenie rozhodnutia tak, ako je toto právo prezentované vo veci Ruiz – Torija c/a
Španielsko Európskeho súdu a (okrem množstva iných) II. ÚS 78/05 Ústavného súdu SR.
Prejav ochrany oprávnenej dôvery v právny poriadok vyúsťuje do princípu ochrany
minulých právnych skutočností tak, že ľudskému chovaniu (vrátane opomenutia!)
dokončenému v minulosti ponecháva aj súčasné právo doterajšiu právnu kvalifikáciu.
To platí rovnako pre toho, kto tvrdí, že právo nadobudol, ako pre toho, kto tvrdí,
že ho nestratil Nie je preto vôbec relevantné, že sťažovateľ a jeho predchodca
sa o nehnuteľnosti nezaujímal.
Vlastnícke právo je nepremlčateľné. Možno oň prísť iba v dôsledku reflexného
účinku vydržania. A to sa v doterajšom konaní nepreukázalo.
Vlastnícke spory tohto typu majú svoje „vychodené cesty“. Odklon od nich
je porušením princípu právnej istoty, vyvoditeľného aj z práva na riadny, spravodlivý
proces.
Svojím rozhodnutím krajský súd (aj vzhľadom na dĺžku konania) citeľne
skomplikoval postup pri likvidácii sťažovateľa. Aj v prípade úspechu sťažnosti nastanú,
resp. začnú ďalšie konania, zaťažujúce administratívu a v miere nie malej znamenalo
rozhodnutie frustráciu z vedomia jeho zjavnej nespravodlivosti. Za primerané sa preto môže
považovať zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.»
Sťažovateľ je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jeho
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že návrhu
navrhovateliek na určenie vlastníckeho práva z titulu vydržania bolo vyhovené.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007, zrušil rozsudok krajského súdu, priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a náhradu trov
konania.
K sťažnosti sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadril krajský súd, zastúpený
jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3295/2008 z 30. apríla 2008, v ktorom sa uvádza:
„Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na právnom názore, že navrhovateľky
nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 1990 kat. úz.
2
B. – P. pod parc. č. 5682 – záhrada vo výmere 1364 ma parc. č. 568 –záhrada vo výmere
2
895 mkaždá v jednej polovici.
Pri posúdení otázky, či v danej veci boli splnené podmienky držby vedúcej
k vydržaniu nehnuteľností, odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom
prvého stupňa, ktorý spochybnený nebol, keď odporca spochybňoval len dobromyseľnosť
držby nehnuteľností zo strany navrhovateliek a ich právneho predchodcu J. Ď.
V konaní bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateliek – ich otec J. Ď.
uzavrel s právnym predchodcom odporcu K., n. p. v B. kúpno-predajnú zmluvu dňa 04. 06.
1948 a druhú kúpnopredajnú zmluvu spolu s navrhovateľkami dňa 23. 06. 1948, na základe
ktorých odkúpili nehnuteľnosti v súčasnej dobe zapísané na LV č. 1990 pod parc. č. 5682
a parc. č. 5685.
Kúpne zmluvy boli uzavreté za platnosti Uhorského obyčajového práva platného
do 31. 12. 1950, kedy sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom (vpisom)
do pozemkovej knihy (tzv. intabulačný princíp nadobudnutia vlastníctva), čo sa v danom
prípade nestalo. Práve pre tento nedostatok sa navrhovateľky domáhali návrhom podľa
§ 80 písm. c) O. s. p. určenia vlastníckeho práva vydržaním, a keď za platnosti Uhorského
obyčajového práva sa dobromyseľnosť vyžadovala pri nastúpení do držby, túto skutočnosť
navrhovateľky listinnými dôkazmi citovanými v rozsudku odvolacieho súdu z roku 1948
a 1949 preukazovali.
Odvolací súd v súlade so súdom prvého stupňa posudzoval podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním podľa platnej právnej úpravy uskutočnenej v ust. § 134 ods. 1
Občianskeho zákonníka č 509/1991 Zb. účinnej od 01. 01. 1992, podľa ktorého
sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch
rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Hypotéza tejto
právnej normy vyžaduje u nehnuteľnosti splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu
desať rokov.
Nová právna úprava započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby aj držbu
vykonanú pred 01. 01. 1992 (§ 868 a § 872 ods. 6 Obč. zák.), avšak s tým, že účinky
súhrnnej právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu, mohli nastať najneskôr 01. 01.
1992, čo sa v danom prípade stalo a súd prvého stupňa v podrobnostiach tieto skutočnosti
odôvodnil.
Odvolací sud sa správnym hodnotením zisteného skutkového stavu súdom prvého
stupňa stotožnil a z hľadiska námietok odporcu uvedených v odvolaní týkajúcich nedostatku
dobromyseľnosti držby zaujal svoj právny názor uvedený v jeho rozsudku tak, že pri vstupe
do držby nehnuteľností po uzavretí kúpnych zmlúv v roku 1948 boli navrhovateľky,
ako aj ich právny predchodca v držbe nehnuteľností dobromyseľní, pokiaľ odporca
namietal nedostatok súhlasu predstavenstva národného podniku K. podľa ust. § 8 ods. 8
vlád. nar. č. 6/1947 Zb., vychádzajúc z toho, že neplatnosť právneho úkonu o prevode
vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním, a i keď
neboli realizované v pozemkovej knihe ako hmotnoprávna podmienka zmluvného prevodu
vlastníckeho práv, kúpne zmluvy mohli byť skutočnosťou, ktorá spolu s ďalšími listinnými
dôkazmi, ktoré odvolací súd podrobne v odôvodnení rozsudku uviedol, mohla
u nadobúdateľov vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej
sa zmluva týkala. Navrhovateľky totiž nežiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam
na základe kúpnych zmlúv, ale vydržaním, kedy na rozdiel od preukazovania vlastníctva
netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod
vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníctva.
Senát 4 Co je preto toho názoru, že rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces.“
Predsedníčka krajského súdu a právny zástupca sťažovateľa netrvajú na verejnom
ústnom pojednávaní.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v tom,
že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu
rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,
že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich
právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu
ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom
úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi
názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.
Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň
zasahovať (II. ÚS 172/05).
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,
právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné
požiadavky spravodlivého procesu.
K otázke nastolenej sťažovateľom v odvolacom konaní krajský súd zaujal
stanovisko, v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007 sa uvádza:
«... Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania,
oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby.
Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku v tom, že držba je oprávnená. V takom prípade
ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie
neoprávnenej držby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však nemožno
priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav
navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ
práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu
rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú
fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať
držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to zn. nadobúdací titul, i keď neplatný (kúpna alebo
darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať
na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu
nadobudnutia veci.
V danej veci z vykonaného dokazovania vyplývajú okolnosti prípadu v tom,
že navrhovateľky a ich otec J. Ď. predmetné nehnuteľnosti kúpili už v r. 1937 od právneho
predchodcu – T., účastinná spoločnosť, čo vyplýva z kúpnych zmlúv uzavretých v r. 1948,
ktoré zmluvy len obnovovali právnu skutočnosť ich uzavretia v r. 1937. Z kúpnych zmlúv
uzavretých v r. 1948 im boli v r. 1949 platobným výmerom ONV – finančným odborom B.
vyrubené poplatky z prevodu nehnuteľností z oboch zmlúv, ako aj dávky z prírastku hodnoty
nehnuteľností, ktoré zaplatili, takže i táto okolnosť ich utvrdila v kvalifikovaný prevod
nehnuteľností. K. už ako národný podnik B. listom zo dňa 8. 2. 1949 uznal kúpu
nehnuteľností ako stavebných pozemkov, keď v tomto liste uviedol, že „od našej právnej
predchodkyne T. na káble, účastinná spoločnosť v B. ste v r. 1937 kúpili stavebné pozemky
v P.“ s tým, že podľa kúpno-predajnej zmluvy prevzali záväzok zaplatenia dávky z prírastku
hodnoty nemovitostí a zaslal im platobný rozkaz Národného výboru na zaplatenie sumy
1.939,50 Kčs, ktorú sumu zaplatili. Vtedajší ONV – Finančný referát B. zaslal všetkým
kupujúcim list zo dňa 21. 3. 1949 s tým, aby sa dňa 28. 3. 1949 dostavili do kancelárie vo
veci kúpy nehnuteľností. Všetky tieto okolnosti nepochybne utvrdili navrhovateľky v tom,
že sú vlastníčkami nehnuteľností, takže o ich dobromyseľnosti a poctivosti právneho dôvodu
nadobudnutia predmetných nehnuteľností nie je dôvod pochybovať. Odporca po dobu
50 rokov (od r. 1948) nikdy nenamietal držbu nehnuteľností zo strany navrhovateliek,
neujal sa svojho vlastníctva a nestaral sa o nehnuteľnosti. Preto keď lehota na vydržanie,
ktorá začala plynúť v r. 1948 za platnosti obyčajového práva na Slovensku a v zmysle § 566
ods. 1 Obč. zák. č. 141/50 Zb. neskončila sa uplynutím kratšej 10-ročnej lehoty počítanej
od 1. 1. 1951 a v zmysle § 872 ods. 6 Obč. zák. v znení zák. č. 509/1991 Zb. sa neprerušila
a K., n. p. B. sa v r. 1990 transformoval na akciovú spoločnosť K. B., v dôsledku čoho
predmetné pozemky neboli v socialistickom vlastníctve, boli splnené všetky podmienky na
vydržanie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom podľa § 134 Obč. zák., to zn.
spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom
stanovenej doby a to najneskoršie dňom účinnosti novely Obč. zák. č. 509/91 Zb. 1. 1. 1992
a žiadne iné skutočnosti pre rozhodnutie veci neboli právne významné.
Z týchto dôvodov odvolací súd nepadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
(určenie vlastníctva) ako vecne správny potvrdil.»
Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 268/06-212
zo 14. novembra 2007 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti. Krajský súd napadnutým rozsudkom neporušil označené základné práva
sťažovateľa, ktorých porušenie namieta. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne
neodôvodnený ani arbitrárny charakter. Odôvodnenie rozhodnutia sa náležite vysporiadalo
so všetkými otázkami nastolenými v odvolaní.
Ústavný súd pri skúmaní nastolenej otázky zdôrazňuje, že Uhorské obyčajové právo
platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo (Luby, Š.: Základy
všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.):
a) pozemnoknižné vydržanie – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe protiprávnej pozemnoknižnej držby trvajúcej 32 rokov; takýmto vydržaním
mohol nadobudnúť pozemnoknižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do
pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol
vydržať aj vtedy, ak bol „obmyseľný“,
b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy – išlo o zápis skutočného držiteľa
ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola
v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej
mimopozemnoknižnej držby,
c) vydržanie mimo pozemkovej knihy – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva
na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej držby; vydržiteľ musí byť presvedčený,
že svojou mimopozemnoknižnou držbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí
preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneužitím
výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby.
V pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť a ani nie je statočná, veď vydržiteľ vie,
že pozemnoknižne je k držbe oprávnený niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo
pozemkovej knihy je oprávnený on sám (napr. ako on alebo jeho predchodca kúpil
nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba).
Podobne aj ďalší autori, ktorí sa zaoberajú históriou úpravy majetkových pomerov
na našom území (Fajnor, V. – Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného
na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.)
uvádzajú:
„Vydržanie. Právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti
vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov
ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju totiž vo svojom mene a nie v mene iného
(tedy nie ako požívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy užívateľ nehnuteľnosti). Pokojne:
lebo jestli pozemnoknižný vlastník medzi časom podá žalobu proti držiteľovi o vydanie
nehnuteľnosti (predpokladajúc, že spor tento náležite aj zakončí), týmto sa vydržanie
preruší. Preruší sa vydržanie aj vtedy, jestli nehnuteľnosť v pozemkovej knihe medzi časom
prepíšu s vlastníka titulom úplatného prevodu na meno iného; jestli však tento nový
pozemnoknižný nabyvateľ práva nie je bezolstný (čiže jestli vedel o tom, že je vydržanie
v behu, alebo jestli o tom len z hrubej nedbalosti nevedel), vydržanie sa nepreruší, lež
aj proti nemu sa pokračuje (jestli aj on nevystúpi sporom proti vydržiteľovi).
Nevydrží nehnuteľnosť ten, kdo je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby
vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť (napr. jestli nehnuteľnosť nezletilcova
bez schválenia poručenského súdu bola predaná niekomu, jemu bola odovzdaná, avšak
nebola naň prepísaná: tento za 32 rokov vydrží nehnuteľnosť; jestli však pri kúpe vedel
o tom, že vlastník je nezletilý, tak ju nevydrží; obmyseľným držiteľom je a tak nemôže
vydržať nehnuteľnosť napríklad ten, kto sa jej zmocní (okupuje ju) bez právneho titulu alebo
vediac, že je ona iného, nevráti ju).
Vydržacia doba, plynuvšia u predchodcu v držbe, počíta sa aj k dobru nástupcu
v držbe, jestli tento držbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená
(napr. ten, kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil, za desať rokov mal ju v držbe;
s neho prešla nehnuteľnosť na jeho syna, u ktorého bola za 12 rokov a ktorý ju ďalej
predal; tento kupiteľ už po desiatich rokoch nadobudne si právo vlastníctva na
nehnuteľnosť. Prirodzene k dobru vydržiteľa počíta sa aj tá doba, po ktorú nehnuteľnosť
bola síce v moci iného, avšak v mene vydržiteľa (napr. dal ju do arendy).
Kto nehnuteľnosť vydržal: môže počať spor proti (nominálnemu) pozemnoknižnému
majiteľovi o to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Jestli tento (nominálny)
pozemnoknižný majiteľ nehnuteľnosť po zakončení vydržania prepísať dal na iného: aj tento
iný musí trpeť, aby – bez zreteľa ne jeho práva – vydržiteľ bol vpísaný do pozemkovej knihy
za vlastníka. Toto prirodzene platí len vtedy, jestli pozdejší pozemnoknižný nabyvateľ práva
nebol bezolstný v čase, keď si právo nadobudol, totiž vedel alebo len z hrubej nedbalosti
nevedel o tom, že nehnuteľnosť iný vydržal (napr. nestaral sa o skutočný stav držby,
odporujúci pozemkovej knihe). Vydržanie nemôže byť na ujmu tomu, kto dôverujúc
pozemkovej knihe nadobudol si právo na nehnuteľnosť síce po zakončení vydržania, avšak
skôr, než bol vydržiteľ do pozemkovej knihy vpísaný. Ináč ten, kto je na základe vydržania
vlastníkom nehnuteľnosti a má ju ako svoju v držbe, aj mimo sporu môže žiadať o vpísanie
svojho práva vlastníctva do pozemkovej knihy.“
Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950
(Svoboda, J. a kol.: Občiansky zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie,
Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV (s. 163 ods. 1/, R 65/1975)
vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov
ako svoju pokojne v držbe (proti štátu a cirkvi sa vyžadovala ešte dlhšia vydržacia doba,
a to 100 a 40 rokov). Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase
mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto
iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti
na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva (často už stratenej) nebol
na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. V takom prípade vlastnícke právo
na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť. To však dôvodne mohlo
v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom
svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva.
Vlastnícke právo nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný
pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej
držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať.
Z citovaných prameňov vyplýva, že obyčajové právo platné na území Slovenska
do 31. decembra 1950 poznalo aj vydržanie nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzavretá
zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná. Preto
názor sťažovateľa, že navrhovateľky nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam vydržaním z dôvodu, že kúpne zmluvy zo 4. júna 1948 a z 23. júna 1948
neboli zapísané do vtedajšej pozemkovej knihy, odporuje už uvedeným právnym úpravám.
Pokiaľ ide o skutočnosť tvrdenú sťažovateľom, že vydržanie nebolo možné, pretože
kúpna zmluva bola neplatná z dôvodu, že predstavenstvom podniku nebol udelený súhlas
na jej uzavretie, ústavný súd konštatuje, že titulom na vydržanie môže byť aj neplatný
právny úkon, ak kupujúci o tomto nedostatku nevedeli. Kúpne zmluvy mohli byť
skutočnosťou, ktorá mohla u nadobúdateľov vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi
predmetných nehnuteľností. Navrhovateľky nemuseli preukázať právny titul platnou
kúpnou zmluvou, pretože nežiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe kúpnych
zmlúv a ich vpisu do pozemkovej knihy, ale z titulu ich vydržania, keď na rozdiel
od preukazovania vlastníctva netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutia – riadny prevod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti
nadobudnutia vlastníctva.
Oba súdy súladne s ústavou vyhodnotili právny problém, ktorý aj náležite odôvodnili
tak, že tieto rozhodnutia nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu obsahuje nedostatočné
odôvodnenie, keďže sa zaoberá iba otázkou dobromyseľnosti držby navrhovateliek, ústavný
súd toto odôvodnenie rozsudku považuje za dostatočné, pretože odvolaním sťažovateľa
proti rozsudku prvostupňového súdu bola napadnutá otázka dobromyseľnosti držby
navrhovateliek, s čím sa krajský súd vo svojom rozsudku vyporiadal. V ostatnom sa krajský
súd stotožnil s právnym a skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Rozsudok
krajského súdu č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007, ktorým bol potvrdený
prvostupňový rozsudok o určení spoluvlastníctva navrhovateliek, neporušuje základné práva
sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.
Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007 nedošlo, ústavný
súd s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.
I. ÚS 3/97), rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2009