Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 63/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Jána Auxta

prerokoval sťažnosť spoločnosti K., a. s. v likvidácii, B., zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Šafárikom, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -212 zo 14. novembra 2007 a takto

rozhodol:

Základné právo spoločnosti K., a. s. v likvidácii, na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -212 zo 14. novembra 2007 p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 z 24. februára 2009 prijal sťažnosť spoločnosti K., a. s. v likvidácii

(ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -212 zo 14. novembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -212 zo 14. novembra

2007, sťažovateľovi doručeného 5. februára 2008, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu

Bratislava V., č. k. -156 zo dňa 15.októbra 2005.

Sťažovateľ nemá ( a nasl. a contrario) k dispozícii ďalší riadny

ani mimoriadny opravný prostriedok.

Spor, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu namietaných základných práv,

začal na základe žaloby Z. Ď. a M. S. o určenie vlastníckeho práva. Predmetom sporu boli

parcely v B. – P. Podľa názoru žalobkýň, akceptovaného súdmi, nadobudli kúpou

od právneho predchodcu sťažovateľa nehnuteľnosti v žalobe a rozsudkoch konkretizované

napriek tomu, že nesplnili, resp. nezabezpečili jeden z dvoch atribútov nadobudnutia

vlastníctva a to zápis do pozemkovej knihy. Súdy sa postavili na stanovisko, že vzhľadom

na okolnosti prípadu došlo v ich prípade k originálnemu nadobudnutiu vydržaním.

Krajskému súdu, ktorý si v rozsudku prakticky v celom rozsahu osvojil zistenia

a závery súdu prvého stupňa vytýkam z hľadiska základných práv zaručených Dohovorom

v ) a SR v ) (majúcich vplyv aj na ochranu majetku)

arbitrárnosť jeho rozhodnutia, nerešpektujúcom princíp právnej istoty.

Spor rozhodujúca otázka sa zredukovala na preukázanie /vyvrátenie

dobromyseľnosti držby, ktorej sa žalobkyne ujali po zákonne nezavŕšenom prevode jednak

samé a prostredníctvom svojho právneho predchodcu (otca), ktorého dobu užívania im súdy

započítali. Povaha tohto komponentu vydržania, jeho nuansy a náležitosti boli a sú tak

častým predmetom súdnych úvah, že jeho teoretickú i praktickú definíciu nachádzame

v mnohých rozhodnutiach. Identickosť problematiky dovoľuje odvolať sa, či poukázať

na judikát Najvyššieho súdu ČR napr. , ,

a najmä .

Krajský (Okresný) súd urobil – hoci absolútne nedostatočný – exkurz do právnej

úpravy nadobúdania vlastníctva, k nehnuteľnostiam v čase právneho úkonu. Správne

konštatoval, že podmienkou účinnosti kúpnej zmluvy bol vzhľadom na neobíditeľný

intabulačný princíp zápis do pozemkovej knihy. Opomenul však aplikovať intertemporálne

ustanovenia každého nasledujúceho Občianskeho zákona, ktoré bez výnimky stanovovali,

že sa na právne vzťahy z hľadiska ich vzniku vzťahujú ustanovenia predchádzajúcej úpravy.

Všímal si to iba z hľadiska metamorfóz vydržacej doby.

Nadobudnutie vlastníctva na základe vydržania s prakticky málo menenými

podmienkami poznali všetky doterajšie právne úpravy. Aj keď sa rôzne pomenovával

subjektívny psychický vzťah držiteľa (užívateľa) k predmetu držby, vždy ide a išlo o vzťah

„dobrej viery“, presvedčenie, že užívaná vec užívateľovi vlastnícky patrí. Obyčajové právo,

platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobrú vieru v momente uchopenia držby.

Ak teda údajný nadobúdateľ vedel už od tohto okamihu, že k nadobudnutiu vlastníctva

sa zápis do pozemkovej knihy vyžaduje, nemohol byť pri jeho absencii dobromyseľný

po celú dobu držby. Intabulačný princíp bol opustený až prijatím ,

kedy nastúpil tzv. deklaratórny princíp (až do opätovnej zmeny, ktorá nebola zasa

definitívna).

V napadnutom rozsudku niet zmienky o možnej konvalidácii neúčinnosti zmluvy

od 1. 1. 1951 s prihliadnutím na ustanovenia Tento totiž v

ods. 2) vyslovil neplatnosť prevodov v prípade ich dodatočného neschválenia ministerstvom

pôdohospodárstva.

Ak sa berú do úvahy potrebné všetky okolnosti, za ktorých sa žalobkyne spolu

so svojím otcom ujali držby, pričom nemôže byť reč o tzv. „ospravedlniteľnom omyle“

v otázke zápisu, nestačí zamerať dokazovanie iba na subjektívne predstavy žalobkýň.

Na tom nič nemení ani ich správanie čo do rôznych platieb, korešpondencie atď. Žalobkyne

vedeli mimochodom aj o tom, že zápis by nebol povolený pre iné nedostatky zmluvy. Súdy

však nepovažovali za potrebné ani vykonať dokazovanie, navrhnuté sťažovateľom

a už celkom sa vyhli zdôvodneniu tohto postoja. Pritom išlo o dôkazy, nevyhnutné

na zistenie opodstatnenosti záveru súdu! Porušil preto právo na náležité a presvedčivé

zdôvodnenie rozhodnutia tak, ako je toto právo prezentované vo veci Ruiz – Torija c/a

Španielsko Európskeho súdu a (okrem množstva iných) Ústavného súdu SR.

Prejav ochrany oprávnenej dôvery v právny poriadok vyúsťuje do princípu ochrany

minulých právnych skutočností tak, že ľudskému chovaniu (vrátane opomenutia!)

dokončenému v minulosti ponecháva aj súčasné právo doterajšiu právnu kvalifikáciu.

To platí rovnako pre toho, kto tvrdí, že právo nadobudol, ako pre toho, kto tvrdí,

že ho nestratil Nie je preto vôbec relevantné, že sťažovateľ a jeho predchodca

sa o nehnuteľnosti nezaujímal.

Vlastnícke právo je nepremlčateľné. Možno oň prísť iba v dôsledku reflexného

účinku vydržania. A to sa v doterajšom konaní nepreukázalo.

Vlastnícke spory tohto typu majú svoje „vychodené cesty“. Odklon od nich

je porušením princípu právnej istoty, vyvoditeľného aj z práva na riadny, spravodlivý

proces.

Svojím rozhodnutím krajský súd (aj vzhľadom na dĺžku konania) citeľne

skomplikoval postup pri likvidácii sťažovateľa. Aj v prípade úspechu sťažnosti nastanú,

resp. začnú ďalšie konania, zaťažujúce administratívu a v miere nie malej znamenalo

rozhodnutie frustráciu z vedomia jeho zjavnej nespravodlivosti. Za primerané sa preto môže

považovať zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.»

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaný rozsudok krajského súdu porušuje jeho

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich práv vidí v tom, že návrhu

navrhovateliek na určenie vlastníckeho práva z titulu vydržania bolo vyhovené.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -212 zo 14. novembra 2007, zrušil rozsudok krajského súdu, priznal

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a náhradu trov

konania.

K sťažnosti sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadril krajský súd, zastúpený

jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3295/2008 z 30. apríla 2008, v ktorom sa uvádza:

„Rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na právnom názore, že navrhovateľky

nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 1990 kat. úz.

2

B. – P. pod parc. č. 5682 – záhrada vo výmere 1364 ma parc. č. 568 –záhrada vo výmere

2

895 mkaždá v jednej polovici.

Pri posúdení otázky, či v danej veci boli splnené podmienky držby vedúcej

k vydržaniu nehnuteľností, odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom

prvého stupňa, ktorý spochybnený nebol, keď odporca spochybňoval len dobromyseľnosť

držby nehnuteľností zo strany navrhovateliek a ich právneho predchodcu J. Ď.

V konaní bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateliek – ich otec J. Ď.

uzavrel s právnym predchodcom odporcu K., n. p. v B. kúpno-predajnú zmluvu dňa 04. 06.

1948 a druhú kúpnopredajnú zmluvu spolu s navrhovateľkami dňa 23. 06. 1948, na základe

ktorých odkúpili nehnuteľnosti v súčasnej dobe zapísané na LV č. 1990 pod parc. č. 5682

a parc. č. 5685.

Kúpne zmluvy boli uzavreté za platnosti Uhorského obyčajového práva platného

do 31. 12. 1950, kedy sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom (vpisom)

do pozemkovej knihy (tzv. intabulačný princíp nadobudnutia vlastníctva), čo sa v danom

prípade nestalo. Práve pre tento nedostatok sa navrhovateľky domáhali návrhom podľa

určenia vlastníckeho práva vydržaním, a keď za platnosti Uhorského

obyčajového práva sa dobromyseľnosť vyžadovala pri nastúpení do držby, túto skutočnosť

navrhovateľky listinnými dôkazmi citovanými v rozsudku odvolacieho súdu z roku 1948

a 1949 preukazovali.

Odvolací súd v súlade so súdom prvého stupňa posudzoval podmienky nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním podľa platnej právnej úpravy uskutočnenej v ust. § 134 ods. 1

č účinnej od 01. 01. 1992, podľa ktorého

sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch

rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Hypotéza tejto

právnej normy vyžaduje u nehnuteľnosti splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu

desať rokov.

Nová právna úprava započítava do dĺžky nevyhnutnej vydržacej doby aj držbu

vykonanú pred 01. 01. 1992 (§ 868 a § 872 ods. 6 Obč. zák.), avšak s tým, že účinky

súhrnnej právnej skutočnosti, ktorá viedla k vydržaniu, mohli nastať najneskôr 01. 01.

1992, čo sa v danom prípade stalo a súd prvého stupňa v podrobnostiach tieto skutočnosti

odôvodnil.

Odvolací sud sa správnym hodnotením zisteného skutkového stavu súdom prvého

stupňa stotožnil a z hľadiska námietok odporcu uvedených v odvolaní týkajúcich nedostatku

dobromyseľnosti držby zaujal svoj právny názor uvedený v jeho rozsudku tak, že pri vstupe

do držby nehnuteľností po uzavretí kúpnych zmlúv v roku 1948 boli navrhovateľky,

ako aj ich právny predchodca v držbe nehnuteľností dobromyseľní, pokiaľ odporca

namietal nedostatok súhlasu predstavenstva národného podniku K. podľa ust. § 8 ods. 8

vlád. nar. č. , vychádzajúc z toho, že neplatnosť právneho úkonu o prevode

vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním, a i keď

neboli realizované v pozemkovej knihe ako hmotnoprávna podmienka zmluvného prevodu

vlastníckeho práv, kúpne zmluvy mohli byť skutočnosťou, ktorá spolu s ďalšími listinnými

dôkazmi, ktoré odvolací súd podrobne v odôvodnení rozsudku uviedol, mohla

u nadobúdateľov vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkom nehnuteľnosti, ktorej

sa zmluva týkala. Navrhovateľky totiž nežiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam

na základe kúpnych zmlúv, ale vydržaním, kedy na rozdiel od preukazovania vlastníctva

netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod

vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníctva.

Senát 4 Co je preto toho názoru, že rozhodnutím odvolacieho súdu nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny

proces.“

Predsedníčka krajského súdu a právny zástupca sťažovateľa netrvajú na verejnom

ústnom pojednávaní.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu podľa spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho,

že všeobecné súdy vychádzajú pri prerokovávaní a rozhodovaní vecí patriacich do ich

právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu

ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom

úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi

názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň

zasahovať ().

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho

súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé

prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania,

právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné

požiadavky spravodlivého procesu.

K otázke nastolenej sťažovateľom v odvolacom konaní krajský súd zaujal

stanovisko, v odôvodnení rozsudku č. k. -212 zo 14. novembra 2007 sa uvádza:

«... Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania,

oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby.

Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku v tom, že držba je oprávnená. V takom prípade

ten, kto popiera dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie

neoprávnenej držby. Dobromyseľnosť je vnútorný psychický stav. Tento však nemožno

priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav

navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ

práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu

rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú

fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať

držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to zn. nadobúdací titul, i keď neplatný (kúpna alebo

darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať

na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti svedčiace o poctivosti právneho dôvodu

nadobudnutia veci.

V danej veci z vykonaného dokazovania vyplývajú okolnosti prípadu v tom,

že navrhovateľky a ich otec J. Ď. predmetné nehnuteľnosti kúpili už v r. 1937 od právneho

predchodcu – T., účastinná spoločnosť, čo vyplýva z kúpnych zmlúv uzavretých v r. 1948,

ktoré zmluvy len obnovovali právnu skutočnosť ich uzavretia v r. 1937. Z kúpnych zmlúv

uzavretých v r. 1948 im boli v r. 1949 platobným výmerom ONV – finančným odborom B.

vyrubené poplatky z prevodu nehnuteľností z oboch zmlúv, ako aj dávky z prírastku hodnoty

nehnuteľností, ktoré zaplatili, takže i táto okolnosť ich utvrdila v kvalifikovaný prevod

nehnuteľností. K. už ako národný podnik B. listom zo dňa 8. 2. 1949 uznal kúpu

nehnuteľností ako stavebných pozemkov, keď v tomto liste uviedol, že „od našej právnej

predchodkyne T. na káble, účastinná spoločnosť v B. ste v r. 1937 kúpili stavebné pozemky

v P.“ s tým, že podľa kúpno-predajnej zmluvy prevzali záväzok zaplatenia dávky z prírastku

hodnoty nemovitostí a zaslal im platobný rozkaz Národného výboru na zaplatenie sumy

1.939,50 Kčs, ktorú sumu zaplatili. Vtedajší ONV – Finančný referát B. zaslal všetkým

kupujúcim list zo dňa 21. 3. 1949 s tým, aby sa dňa 28. 3. 1949 dostavili do kancelárie vo

veci kúpy nehnuteľností. Všetky tieto okolnosti nepochybne utvrdili navrhovateľky v tom,

že sú vlastníčkami nehnuteľností, takže o ich dobromyseľnosti a poctivosti právneho dôvodu

nadobudnutia predmetných nehnuteľností nie je dôvod pochybovať. Odporca po dobu

50 rokov (od r. 1948) nikdy nenamietal držbu nehnuteľností zo strany navrhovateliek,

neujal sa svojho vlastníctva a nestaral sa o nehnuteľnosti. Preto keď lehota na vydržanie,

ktorá začala plynúť v r. 1948 za platnosti obyčajového práva na Slovensku a v zmysle § 566

ods. 1 Obč. zák. č. 141/50 Zb. neskončila sa uplynutím kratšej 10-ročnej lehoty počítanej

od 1. 1. 1951 a v zmysle Obč. sa neprerušila

a K., n. p. B. sa v r. 1990 transformoval na akciovú spoločnosť K. B., v dôsledku čoho

predmetné pozemky neboli v socialistickom vlastníctve, boli splnené všetky podmienky na

vydržanie vlastníckeho práva k predmetným pozemkom podľa § 134 Obč. zák., to zn.

spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom

stanovenej doby a to najneskoršie dňom účinnosti novely Obč. zák. č. 509/91 Zb. 1. 1. 1992

a žiadne iné skutočnosti pre rozhodnutie veci neboli právne významné.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej

(určenie vlastníctva) ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. -212

zo 14. novembra 2007 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti. Krajský súd napadnutým rozsudkom neporušil označené základné práva

sťažovateľa, ktorých porušenie namieta. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne

neodôvodnený ani arbitrárny charakter. Odôvodnenie rozhodnutia sa náležite vysporiadalo

so všetkými otázkami nastolenými v odvolaní.

Ústavný súd pri skúmaní nastolenej otázky zdôrazňuje, že Uhorské obyčajové právo

platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo (Luby, Š.: Základy

všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.):

a) pozemnoknižné vydržanie – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva

na základe protiprávnej pozemnoknižnej držby trvajúcej 32 rokov; takýmto vydržaním

mohol nadobudnúť pozemnoknižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do

pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol

vydržať aj vtedy, ak bol „obmyseľný“,

b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy – išlo o zápis skutočného držiteľa

ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola

v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej

mimopozemnoknižnej držby,

c) vydržanie mimo pozemkovej knihy – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva

na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej držby; vydržiteľ musí byť presvedčený,

že svojou mimopozemnoknižnou držbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí

preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneužitím

výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby.

V pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť a ani nie je statočná, veď vydržiteľ vie,

že pozemnoknižne je k držbe oprávnený niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo

pozemkovej knihy je oprávnený on sám (napr. ako on alebo jeho predchodca kúpil

nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba).

Podobne aj ďalší autori, ktorí sa zaoberajú históriou úpravy majetkových pomerov

na našom území (Fajnor, V. – Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného

na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.)

uvádzajú:

„Vydržanie. Právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti

vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov

ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju totiž vo svojom mene a nie v mene iného

(tedy nie ako požívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy užívateľ nehnuteľnosti). Pokojne:

lebo jestli pozemnoknižný vlastník medzi časom podá žalobu proti držiteľovi o vydanie

nehnuteľnosti (predpokladajúc, že spor tento náležite aj zakončí), týmto sa vydržanie

preruší. Preruší sa vydržanie aj vtedy, jestli nehnuteľnosť v pozemkovej knihe medzi časom

prepíšu s vlastníka titulom úplatného prevodu na meno iného; jestli však tento nový

pozemnoknižný nabyvateľ práva nie je bezolstný (čiže jestli vedel o tom, že je vydržanie

v behu, alebo jestli o tom len z hrubej nedbalosti nevedel), vydržanie sa nepreruší, lež

aj proti nemu sa pokračuje (jestli aj on nevystúpi sporom proti vydržiteľovi).

Nevydrží nehnuteľnosť ten, kdo je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby

vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť (napr. jestli nehnuteľnosť nezletilcova

bez schválenia poručenského súdu bola predaná niekomu, jemu bola odovzdaná, avšak

nebola naň prepísaná: tento za 32 rokov vydrží nehnuteľnosť; jestli však pri kúpe vedel

o tom, že vlastník je nezletilý, tak ju nevydrží; obmyseľným držiteľom je a tak nemôže

vydržať nehnuteľnosť napríklad ten, kto sa jej zmocní (okupuje ju) bez právneho titulu alebo

vediac, že je ona iného, nevráti ju).

Vydržacia doba, plynuvšia u predchodcu v držbe, počíta sa aj k dobru nástupcu

v držbe, jestli tento držbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená

(napr. ten, kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil, za desať rokov mal ju v držbe;

s neho prešla nehnuteľnosť na jeho syna, u ktorého bola za 12 rokov a ktorý ju ďalej

predal; tento kupiteľ už po desiatich rokoch nadobudne si právo vlastníctva na

nehnuteľnosť. Prirodzene k dobru vydržiteľa počíta sa aj tá doba, po ktorú nehnuteľnosť

bola síce v moci iného, avšak v mene vydržiteľa (napr. dal ju do arendy).

Kto nehnuteľnosť vydržal: môže počať spor proti (nominálnemu) pozemnoknižnému

majiteľovi o to, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná. Jestli tento (nominálny)

pozemnoknižný majiteľ nehnuteľnosť po zakončení vydržania prepísať dal na iného: aj tento

iný musí trpeť, aby – bez zreteľa ne jeho práva – vydržiteľ bol vpísaný do pozemkovej knihy

za vlastníka. Toto prirodzene platí len vtedy, jestli pozdejší pozemnoknižný nabyvateľ práva

nebol bezolstný v čase, keď si právo nadobudol, totiž vedel alebo len z hrubej nedbalosti

nevedel o tom, že nehnuteľnosť iný vydržal (napr. nestaral sa o skutočný stav držby,

odporujúci pozemkovej knihe). Vydržanie nemôže byť na ujmu tomu, kto dôverujúc

pozemkovej knihe nadobudol si právo na nehnuteľnosť síce po zakončení vydržania, avšak

skôr, než bol vydržiteľ do pozemkovej knihy vpísaný. Ináč ten, kto je na základe vydržania

vlastníkom nehnuteľnosti a má ju ako svoju v držbe, aj mimo sporu môže žiadať o vpísanie

svojho práva vlastníctva do pozemkovej knihy.“

Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950

(Svoboda, J. a kol.: . Komentár a súvisiace predpisy, V. vydanie,

Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV (s. 163 ods. 1/, R 65/1975)

vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov

ako svoju pokojne v držbe (proti štátu a cirkvi sa vyžadovala ešte dlhšia vydržacia doba,

a to 100 a 40 rokov). Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase

mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto

iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti

na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva (často už stratenej) nebol

na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. V takom prípade vlastnícke právo

na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť. To však dôvodne mohlo

v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom

svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva.

Vlastnícke právo nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný

pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej

držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať.

Z citovaných prameňov vyplýva, že obyčajové právo platné na území Slovenska

do 31. decembra 1950 poznalo aj vydržanie nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzavretá

zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná. Preto

názor sťažovateľa, že navrhovateľky nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam vydržaním z dôvodu, že kúpne zmluvy zo 4. júna 1948 a z 23. júna 1948

neboli zapísané do vtedajšej pozemkovej knihy, odporuje už uvedeným právnym úpravám.

Pokiaľ ide o skutočnosť tvrdenú sťažovateľom, že vydržanie nebolo možné, pretože

kúpna zmluva bola neplatná z dôvodu, že predstavenstvom podniku nebol udelený súhlas

na jej uzavretie, ústavný súd konštatuje, že titulom na vydržanie môže byť aj neplatný

právny úkon, ak kupujúci o tomto nedostatku nevedeli. Kúpne zmluvy mohli byť

skutočnosťou, ktorá mohla u nadobúdateľov vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi

predmetných nehnuteľností. Navrhovateľky nemuseli preukázať právny titul platnou

kúpnou zmluvou, pretože nežiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe kúpnych

zmlúv a ich vpisu do pozemkovej knihy, ale z titulu ich vydržania, keď na rozdiel

od preukazovania vlastníctva netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod

nadobudnutia – riadny prevod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti

nadobudnutia vlastníctva.

Oba súdy súladne s vyhodnotili právny problém, ktorý aj náležite odôvodnili

tak, že tieto rozhodnutia nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu obsahuje nedostatočné

odôvodnenie, keďže sa zaoberá iba otázkou dobromyseľnosti držby navrhovateliek, ústavný

súd toto odôvodnenie rozsudku považuje za dostatočné, pretože odvolaním sťažovateľa

proti rozsudku prvostupňového súdu bola napadnutá otázka dobromyseľnosti držby

navrhovateliek, s čím sa krajský súd vo svojom rozsudku vyporiadal. V ostatnom sa krajský

súd stotožnil s právnym a skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Rozsudok

krajského súdu č. k. -212 zo 14. novembra 2007, ktorým bol potvrdený

prvostupňový rozsudok o určení spoluvlastníctva navrhovateliek, neporušuje základné práva

sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu č. k. -212 zo 14. novembra 2007 nedošlo, ústavný

súd s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp.

), rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2009