Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B3-11C-66-2021.pdf
PDF · 106.8 KB
Case nature
Area
Subarea
B3-11C/66/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Mestský súd Bratislava IV v konaní pred sudkyňou JUDr. Silviou Gandelovou v právnej veci žalobcu v 1.rade : L. I., O. XX.X.XXXX, V. E. XX, V., žalobkyne v 2.rade : M. Z.M., O. X.XX.XXXX, V. G. XX, V., žalobkyne v 3.rade : T. M., O. XX.XX.XXXX, V. K. XXX, Č.W. E., žalobkyne vo 4.rade : W. I., O. XX.XX.XXXX, V. E. XX, V., žalobkyne v 5.rade : E.. K. V., O. X.X.XXXX, V. K. X, M., žalobcu v 6.rade : L. I., O. XX.X.XXXX, V. E. XX, V., žalobkyne v 7.rade : L. U., O. XX.X.XXXX, V. I. X, M. O. U., Č. E., žalobkyne v 8.rade : M. T., O. XX.X.XXXX, V. X. Xa, M. E., Č. E., žalobcu v 9.rade : E. U., O. XX.XX.XXXX, V. N. XXX, M. E., Č. E., žalobkyne v 10. rade : G. V.Á., O. XX.X.XXXX, V. XXX U. E. R., R. Y. XXXHN, Š., žalobkyne v 11.rade : U. O., O. XX.XX.XXXX, V. F. XX, Z. Z., všetci žalobcovia zastúpení Advokátska kancelária Maslák, s.r.o., so sídlom Šúrska 716/5, Modra, IČO : 55088007, proti žalovanej v 1.rade : Z. Ž., E. I., nezistený vlastník, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova cesta 36, Bratislava, IČO : 17335345 a žalovanému v 2.rade : U. V., O. XX.XX.XXXX, V. Y. U. XXX, P. H. M., Č. E., zastúpený JUDr. Helenou Čerešňovou, advokátkou, so sídlom Horné predmestie 216/16, Svätý Jur, o určenie, že vec patrí do dedičstva takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že pozemok parcely registra „W.“, parc. č. XXXX, druh pozemku: orná pôda, výmera: 2285 m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú.: X., obec: V. - U. Č. X., okres: V., patrí do dedičstva po M.Í. I., E.. Ž., narodenej dňa X.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.
II. Žalobcovia v I. až XI. rade nemajú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou, ktorá bola Okresnému súdu Bratislava III doručená dňa 2.9.2021, sa žalobcovia domáhali, aby súd určil, že pozemok parcely registra „W.“, parc. č. XXXX, druh pozemku: orná pôda, výmera: 2285 m2, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú.: X., obec: V. - U. Č. X., okres: V., patrí do dedičstva po M. I., E.. Ž., O. Y. X.X.XXXX, ktorá zomrela dňa XX.X.XXXX.
2. V žalobe tvrdili, že všetci žalobcovia, ako aj žalovaný v 2.rade, sú právnymi nástupcami (potencionálni dedičia) po M. I., E. Ž.. Žalovanou v 1.rade je Z. Ž.Š., E. I., ktorá je vedená katastrom nehnuteľností na liste vlastníctva ako vlastníčka žalovanej nehnuteľnosti, bez uvedenia dátumu narodenia, bydliska, ide teda o neznámeho vlastníka, ktorého zastupuje Slovenský pozemkový fond. Žalobcovia tvrdili, že na základe kúpnopredajnej zmluvy Y. C. XXX/XX H. Y. XX.X.XXXX, opatrenej Okresným súdom v Bratislave dňa XX.X.XXXX, uzavretej medzi predávajúcim L. I., roľníkom a kupujúcou M.O. I., E. Ž., nadobudla odkupiteľka pozemok v kat. území obce X., pozemkoknižná vložka číslo XXXX, roľu v hone X. M., XXX katastrálnych siah. Okresný súd v Bratislave, ako dedičský súd, dal zvolenie k prevodu nehnuteľností, keďže išlo o prevod majetku poručiteľky jedným z dedičov na tretiu osobu. Nehnuteľnosť bola vedená na P. Č..XXXX, pričom má to isté parcelné číslo dodnes. Podľa žalobcov v zmysle § 94 uhorského zákonného článku XVI/1894 keď sa ku pozostalosti náležajúce niektoré verejnoknižné právo
alebo nehnuteľný statok pred odovzdaním pozostalosti, so súhlasom pojednávajúcej vrchnosti, odpredá alebo prepustí, verejnoknižné zapísanie prijímateľa, bezprostredne po pozostaviteľovi sa prevádza. V zmysle uvedeného mohla M. I. oprávnene a legitímne očakávať, keďže pozostalostný súd schválil prevod a nebol potrebný žiadny iný úkon na to, aby nadobudla vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti, že vlastníctvo nadobudla. Z § 94 uhorského zákonného článku XVI/1894 vyplýva, že schválením pozostalostného súdu sa malo verejnoknižné zapísanie prijímateľa, t.j. M. I., bezprostredne previesť po pozostaviteľovi, bolo teda úlohou pozostalostného súdu, aby údaje v pozemkovej knihe zodpovedali skutočnosti. Opomenutím úradnej povinnosti súdu došlo k tomu, že M. I. nebola zapísaná ako vlastníčka uvedenej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe. Žalobcovia majú za to, že M. I., E. Ž. sa stala vlastníčkou uvedenej nehnuteľnosti, keďže v zmysle vtedajších predpisov splnila všetky predpoklady, ktoré sa od nej pre vznik vlastníckeho práva vyžadovali. Žalobcovia poukázali aj na okolnosť, že v čase schválenia zmluvy nastúpil komunistický režim, následne došlo k zrušeniu intabulačného princípu a zápisy do pozemkových kníh mali len deklaratórny charakter, až boli postupne úplne zrušené. Domnievajú sa, že v dôsledku vtedajších zmien spoločenských pomerov nedošlo k zápisu vlastníckeho práva M. I. do pozemkovej knihy, hoci bolo povinnosťou pozemkového súdu toto zabezpečiť. Podľa žalobcov je nesporné, že priemerne spôsobilá osoba sa mohla v tom čase, t.j. v roku 1948, oprávnene domnievať, že ak dedičský súd schválil určitú dohodu o prevode vlastníckeho práva, bude súdom aj pozemkoknižne zapísaná, nakoľko vlastnícke právo zapisovali súdy. Žalobcovia majú za to, že M. I. nadobudla vlastníctvo k spornému pozemku priamo schválenou kúpnou zmluvou pozostalostným súdom, hoci nebola zapísaná do pozemkovej knihy chybou súdu konajúceho o dedičstve. Zároveň žalobcovia uviedli, že ak by sa súd nestotožnil s tým, že došlo k nadobudnutiu vlastníctva kúpnou zmluvou s jej schválením súdom, sú toho názoru, že sú splnené predpoklady vydržania vlastníckeho práva. Držbu nehnuteľností M. I. v ďalšom období potvrdzuje listina preukazujúca jej členstvo v jednotnom roľníckom družstve, žalovaná nehnuteľnosť je poľnohospodárskou pôdou, ktorá podliehala združstevňovaniu a keďže v tom čase prechádzalo na JRD iba právo užívania, a nie vlastnícke právo, nič ju nespochybňovalo v tom, že jej žalovaná nehnuteľnosť patrí. Podľa žalobcov M. I. vydržala žalovanú nehnuteľnosť X.X.XXXX. M. I. K. XX.X.XXXX, pričom v dedičskom konaní nebol sporný pozemok prejednaný. Žalobcovia majú za to, že žalovaná nehnuteľnosť má byť zahrnutá do dedičstva po poručiteľke, keďže v čase smrti bola jej vlastníčkou.
3. Ako dôkazy označili LV č. XXXX, kúpnopredajnú zmluvu, osvedčenie súdu zo dňa XX.X.XXXX, potvrdenie JRD, Osvedčenie o dedičstve 22D 974/01, rodné listy, úmrtné listy, uznesenie Okresného súdu Bratislava III 30D/1059/2019-60 zo dňa 20.8.2019, rozhodnutie Štátneho notárstva Bratislava 3 D 801/91 zo dňa 30.8.1991, uznesenie Okresného súdu v Karvinej 36D 2592/2011, osvedčenie o dedičstve 16D/360/2013 zo dňa 26.6.2013.
4. Slovenský pozemkový fond (ďalej len „SPF“) sa ku žalobe písomne vyjadril a žiadal konanie zastaviť, prípadne, aby súd žalobu zamietol, na základe absencie naliehavého právneho záujmu. Prípadne, po doplnení dokazovania, aby súd pokračoval s pasívne legitimovanými účastníkmi, t.j. s právnymi nástupcami žalovanej v 1.rade. Poukázal na právne názory vyslovené v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky I.ÚS 549/2015, I.ÚS 151/2016, ktoré v prípade kolízie vlastníckych práv preferujú uplatnenie princípu vyššej ochrany dobrej viery vlastníka zapísaného v katastri nehnuteľností, uplynutie značného časového obdobia, počas ktorého sa domnelý vlastník svojho vlastníctva nedomáhal dostupnými právnymi prostriedkami nesvedčí ani o bezprostrednom ohrození jeho práva, ani o odstraňovaní neistoty prostredníctvom určovacej žaloby. Namietal nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení, že predmetná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnej predchodkyni, ktorá bola účastníkom zmluvy uzavretej v roku XXXX, t.j. v dávnej minulosti, práve dátum uzavretia kúpnopredajnej zmluvy považuje sa rozhodujúci pri posúdení naliehavého právneho záujmu. Zároveň poukázal na to, že až do roku 1950, t.j. v čase uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy, platil na území štátu prísny intabulačný princíp, spojený s konštitutívnym účinkom, t.j. vlastníkom sa stal ten, kto bol zapísaný do evidencie v pozemkovej knihe. Skutočnosť, že k zápisu vlastníckeho práva nedošlo nemôže viesť k domnienke o nadobudnutí vlastníctva, aj s poukazom na chýbajúci zápis vlastníckeho práva v prospech predávajúceho L. I.. Ak nebol splnený tento predpoklad platnosti zmluvy, nemohlo dôjsť k účinnému prevodu vlastníckeho práva v prospech kupujúcej M. I., právnej predchodkyne žalobcov. Ďalej namietal, že označená žalovaná zomrela, preto nespĺňa definíciu neznámeho vlastníka, nemá procesnú subjektivitu v tomto súdnom konaní a je potrebné preukázať existenciu právnych nástupcov žalovanej v 1.rade, ktorí sú pasívne legitimovaní a nie žalovaná v 1.rade.
5. Žalovaný v 2.rade sa ku žalobe písomne vyjadril a navrhol, aby súd rozhodol tak ako je uvedené v žalobnom návrhu. Uviedol, že intabulačný princíp bol opustený až prijatím zákona č. 141/1950 Zb., kedy nastúpil deklaratórny princíp. Pozemková kniha teda až do 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť citovaný zákon, plnila aj funkciu konštitutívnu, t.j. práva k nehnuteľnostiam vznikali zápisom do pozemkovej knihy, je teda dôvodné zaoberať sa otázkou vydržania vlastníckeho práva. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe. Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. V takom prípade vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy nemohlo prejsť, to však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti, čo potom svedčalo o jeho oprávnenej držbe, ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastnícke právo však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku držby a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Podľa žalovaného obyčajové právo platné na územní Slovenska do 31.12.1950 poznalo aj vydržanie nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzavretá zmluva o prevode nehnuteľností, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná (s odkazom aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III.ÚS 63/09-27 zo dňa 26.5.2009). Dobromyseľnosť M. I. je zjavná, nie sú o nej pochybnosti, držba M. I., respektíve jej právnych nástupcov bola v zmysle obyčajového práva po 32 rokov pokojná, preto považuje žalobu za dôvodnú.
6. Žalobcovia sa vyjadrili k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/130/2007, na ktoré poukazoval SPF, uviedli, že toto rozhodnutie nemožno použiť, týkalo sa konkurencie medzi určovacou žalobou a reštitučnými nárokmi, v tomto spore však nedošlo k žiadnemu prechodu, ktorým by právna predchodkyňa žalobcov stratila vlastnícke právo a ktorý by zakladal reštitučný nárok, M. I. nikdy vlastnícke právo nestratila, je preto namieste využitie určovacej žaloby s deklaratórnym charakterom rozsudku. Ku naliehavému právnemu záujmu poukázali na R 47/2020, v zmysle ktorého je naliehavý právny záujem daný vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. Žalobcovia nemajú iný prostriedok ochrany, žaloba je spôsobilá trvalým a definitívnym spôsobom usporiadať právny vzťah k nehnuteľnosti. Poukázali na to, že vlastnícke právo je nepremlčateľné, argumentácia o tom kedy bola zmluva uzavretá je preto irelevantná. Žalovaná v 1.rade bola na LV č. XXXX zapísaná v roku 2013, v dôsledku konania o ROEP, nejde teda o vyvažovanie medzi právom domnelého vlastníka, ktorý je nedbalý a dobrou vierou vlastníka, ktorý je zapísaný. Čo sa týka argumentácie SPF, že na zmluve bol ako predávajúci uvedený L. I. a ten nebol vlastníkom zapísaným v pozemkovej knihe, žalobcovia poukázali na to, že v tomto prípade došlo k súhlasu s prevodom nehnuteľností Okresným súdom Bratislava dňa XX.X.XXXX, v zmysle § 94 zákonného článku XVI/1894 o dedičskom postupe tak, ako je uvedené v kúpnej zmluve. Z citovaného paragrafu vyplýva, že dedičia poručiteľa môžu počas dedičského konania previezť majetok poručiteľa, ale v takom prípade sa vyžaduje schválenie dedičského súdu, v tomto prípade schválenie dedičského súdu bolo dané a L.f I., ako dedič Z. K., bol oprávnený platne previesť vlastnícke právo kúpnou zmluvou na M. I.. Ku námietke SPF, že žalovaná nežije, preto nemá procesnú subjektivitu a nejde o neznámeho vlastníka uviedli, že zákonodarca v záujme ochrany vlastníckych a iných práv nezistených vlastníkov, ako aj v záujme ochrany práv osôb, ktoré sú vo vzťahu s právami nezistených vlastníkov ustanovil zákonné zastupovanie týchto nezistených vlastníkov SPF, ide o subjekt zriadený zákonom, ktorý koná vo verejnom záujme a okrem iného koná aj za nezistených vlastníkov. Podľa ustanovenia § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., koná SPF za nezistených vlastníkov pred súdom a to aj vtedy, ak vlastnícke právo nezistených vlastníkov je sporené. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8 Cdo/31/2018. Poukázali aj na ustanovenie § 16 ods. 1 písm. b) zákona č. 180/1995 Z.z., podľa ktorého SPF nakladá s pozemkami nezistených vlastníkov, pričom v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) a d) sa za nezisteného vlastníka považuje vlastník, ktorého miesto trvalého pobytu alebo sídlo nie je známe, alebo ktorý nie je vôbec známy. Je zrejmé, že žalovaná v 1. rade je nezisteným vlastníkom, keďže na LV sa uvádza iba jej meno a priezvisko, chýbajú údaje o dátume narodenia a pobyte. To, že ide o nezisteného vlastníka potvrdzuje aj zápis správy SPF na liste vlastníctva. Ku námietke SPF týkajúcej sa identifikácie nehnuteľnosti uviedli, že v súčasnosti je výmera žalovanej nehnuteľnosti menšia ako výmera pôvodnej parcely uvedenej v pozemkoknižnej vložke, čo je zapríčinené tým, že časť parcely bola odčlenená a samotným SPF, ako zákonným zástupcom nezisteného vlastníka, prevedená podľa
zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov. Spolu so súčasnou výmerou tak ide o 3.111 m2, čo zodpovedá 865 katastrálnym siaham uvedeným v kúpnej zmluve. Ako dôkaz priložili zmluvu o prevode vlastníctva, kupujúcim bola Národná diaľničná spoločnosť, a.s..
7. K vyjadreniu žalovaného v 2.rade uviedli, že s účinnosťou od 1.1.1951 platil na našom území zákon č. 141/1950 Zb. (stredný občiansky zákonník), ktorý ustanovil iné vydržacie doby aké platili pred jeho prijatím. V zmysle ustanovenia § 566 tohto zákona lehota, ktorá začala bežať pred 1.1.1951 sa skončí ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskôr uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.1.1951, to platí aj o vydržacej dobe. V zmysle stredného občianskeho zákonníka bola vydržacia doba desaťročná, preto majú za to, že právna predchodkyňa žalobcov vydržala predmetnú nehnuteľnosť 1.1.1961. Primárne však uvádzajú, že nadobudla nehnuteľnosť schválením kúpnej zmluvy súdom, tak ako sa uvádza žalobe.
8. Žalovaný v 2.rade sa vyjadril, uviedol, že sa stotožňuje s tvrdeniami žalobcov a na doplnenie uvádza, že z ustanovení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov vyplýva, že žalovaná v 1.rade spĺňa podmienku nezisteného vlastníka, § 13 v spojení s § 8 ods. 1 písm. c), preto so sporným pozemkom nakladá SPF s poukazom na § 16 ods. 1 zákona.
9. SPF sa vyjadril, trval na vykonaní navrhovaných dôkazov, uviedol, že napriek zákonnému oprávneniu zastupovať neznámych vlastníkov, je procesne nevyhnutné zaoberať sa právnym nástupníctvom žalovanej.
10. Žalobca v 1.rade vo výpovedi uviedol, že z detstva si pamätá ako jeho otec predmetné pole obrábal. Vyrastal tam, pamätá si to. Pamätal si, že keď zomrela stará mama v roku XXXX a rodičia pripravovali dedičské konanie, mal vtedy 15 rokov, otec sa rozčúlil, že jeden pozemok chýba.
11. Ministerstvo vnútra, centrálne pracovisko registra súdu oznámilo, že v registri sa osoba zhodná s identifikačnými znakmi žalovanej v 1.rade nenachádza.
12. Mestská časť Bratislava - Vajnory (matrikárka) súdu oznámila, že zmienka o žalovanej v 1.rade sa v žiadnom z dostupných registrov, evidenciách a matričných knihách nenachádza.
13. Okresný úrad Bratislava, katastrálny odbor, súdu oznámil, že právna listina označená pod čd. XXXX/ XXXX, na základe ktorej bol vykonaný zápis vlastníctva pod B1 a B2 do pozemkovoknižnej vložky, sa v zbierke listín katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava nenachádza. Pozemkovú knihu v minulosti spravovali súdy.
14. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Štátny archív v Bratislave, oddelenie archívnych dokumentov, súdu oznámilo, že vo fondoch Štátneho archívu v Bratislave sa nenachádzajú dokumenty P. Č.. XXXX, Č..Y.. XXXX/XXXX, Y. XXXX/XX-X, ka. úz. X..
15. Z pozemkovoknižnej vložky XXXX súd zistil, že predmetný pozemok bol vedený na Z. Ž., E. I.. Posledný zápis je z roku XXXX, kedy na základe uznesenia D 3032/29-9 sa vkladalo vlastnícke právo na 1 nehnuteľnosti L. Ž. k dobru vdovy Z. Ž., E. I..
16. SPF namietal pasívnu legitimáciu v spore, súd napriek dokazovaniu však nezistil žiadne ďalšie identifikačné údaje o žalovanej v 2.rade a preto sa domnieva, že ide o nezisteného vlastníka, ktorého zastupuje SPF. Súd odôvodnenie odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.4.2019 sp.zn. 8Cdo/31/2018, z ktorého vyplýva, že hoci spôsobilosť neznámeho, respektíve nezisteného vlastníka môže byť prinajmenšom diskutabilná, keď nie je preukázané či vôbec nejaký právny nástupca pôvodného vlastníka existuje, zákonodarca mu pridal právnu subjektivitu vytvorením osobitného subjektu „neznámeho“, respektíve „nezisteného vlastníka“, ktorý je vybavený procesnoprávnou subjektivitou. Potreba zavedenia tohto inštitútu vyplynula najmä zo skutočnosti, že v evidencii vlastníctva nehnuteľností je zapísaných tisíce fyzických osôb, o ktorých možno s istotou tvrdiť, že už nežijú, respektíve nie je známe a zistené miesto ich trvalého pobytu, čo spôsobuje problémy pri nakladaní s týmito nehnuteľnosťami. Zákonodarca preto vytvoril značne neštandardný subjekt
neznámeho, respektíve nezisteného vlastníka, aby takýto subjekt zo zákona zastúpený Slovenským pozemkovým fondom, mohol byť sporovou stranou v sporoch vyplývajúcich z vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Tento inštitút je opodstatnený predovšetkým vtedy, keď je v evidencii nehnuteľností zapísaný neznámy, respektíve nezistený vlastník a aj potrebné usporiadať vlastnícke vzťahy k predmetným nehnuteľnostiam. Rovnako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Cdo/238/2021, ktoré do spisu doložili žalobcovia.
17. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
18. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 47/2020 je naliehavý právny záujem daný vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv.
19. Žalobcovia tvrdili, že nemajú iný prostriedok ochrany a žaloba je spôsobilá trvalým a definitívnym spôsobom usporiadať právny vzťah k nehnuteľnosti. Aj súdna prax dospela k záveru, že v prípade žaloby, ktorými žalobca sleduje dosiahnutie zhody zápisu vo verejnom registri so skutočným stavom, je naliehavý právny záujem žalobcu na určení práva daný vždy , ak zo zápisu vo verejnom registri vyplýva, že tvrdené právo patrí žalovanému a preukazovanie naliehavého právneho záujmu je v týchto prípadoch bezproblémové. Nakoľko ako vlastník predmetných nehnuteľností je v katastri nehnuteľností vedená žalovaná v 1.rade a žalobcovia sa domnievajú, že tento údaj nie je pravdivý, že vlastníkom predmetných nehnuteľností je ich právny predchodca, majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení.
20. Preto súd pristúpil ku posudzovaniu dôvodnosti podanej žaloby. Ako primárny dôvod nadobudnutia vlastníctva žalobcovia uvádzali kúpnu zmluvu zo dňa XX.X.XXXX.
21. Súd považoval za preukázané, že dňa XX.X.XXXX bola podpísaní zmluva medzi L. I., ako predávajúcim a M. I., E. Ž., ako kupujúcou, ktorou sa prevádzalo vlastníctvo nehnuteľnosti zapísanej vo vložke XXXX, role XXXX v hone X. M. s rozlohou 865 katastrálnych siah.
22. V pozemkoknižnej vložke je ako posledný vlastník uvedená žalovaná v 1.rade. Kúpnu zmluvu uzatváral L. I., ako jej dedič. Je pravda, že Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31.12.1950 dovoľovalo nadobudnutie vlastníctva na nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy a jedným z týchto prípadov bolo dedenie. Dedič právo vlastníctva na zdedenú nehnuteľnosť nadobudne aj bez pozemkoknižného vpisu v momente, keď pozostavca zomre, od tej chvíle sa môže ujať držby a vykonať všetky práva, ktoré prislúchajú vlastníkovi (Doc.Dr. Vladimír Fajnor, Dr. Adojf Záturecký: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi). Nakoľko zvolenie súdu s prevodom zo dňa XX.X.XXXX nebolo možné v spore verifikovať, súd nepovažoval predmetnú kúpnu zmluvu za dostatočný dôvod na určenie vlastníctva v prospech právnej predchodkyne žalobcov a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že kupujúca mala dostatok času od podpisu zmluvy, či zvolenia súdu, na splnenie svojej povinnosti uvedenej v zmluve a to „nechať vteliť odkúpený majetok na svoje meno“. Súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že pozemková kniha až do 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 141/1950 Zb, plnila funkciu konštitutívnu, t.j. práva k nehnuteľnostiam vznikali zápisom do pozemkovej knihy.
23. Okrem dedenia v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy a to práve vydržaním. Vydržaním mohol nadobudnúť vlastníctvo ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe. Ako svoju - totiž vo svojom mene a nie v mene iného (teda a nie ako požívateľ alebo nájomník, alebo púhy užívateľ nehnuteľnosti). Pokojne - lebo jesli pozemkoknižný vlastník medzi časom podá žalobu proti držiteľovi o vydanie nehnuteľnosti, týmto sa vydržanie preruší. Nevydrží nehnuteľnosť ten, kto je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť. Vydržacia doba, uplynuvsia u predchodcu v držbe, počíta sa aj k dobrunástupcu v držbe, jesli tento držbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená (napr. ten,
kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil... ). Kto nehnuteľnosť vydržal, može počať spor proti pozemkoknižnému majiteľovi o tom, aby nehnuteľnosť na neho bola prepísaná.
24. Podľa ustanovenia § 566 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník (stredný) lehota, ktorá začala bežať pred 1.januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 1.januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať.
25. Podľa ustanovenia § 566 ods. 2 citovaného zákona to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.
26. Obyčajové právo platné na území Slovenska v čase uzatvorenia predmetnej kúpnej zmluvy (do 31.12.1950) poznalo vydržanie práva k nehnuteľnosti v prípade, ak bola uzatvorená zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 63/09-27).
27. Súd posudzujúc podmienky nadobudnutia vlastníctva vydržaním dospel k záveru, že sú splnené. Právna predchodkyňa žalobcov bola dobromyseľná, opak v spore nebol preukázaný. Kúpna zmluva bola spôsobilá vyvolať v právnej predchodkyni žalobcov presvedčenie, že sa stala vlastníkom predmetných nehnuteľností. Žalobcovia preukázali, že na základe uzatvorenej a súdu predloženej kúpnej zmluvy sa ich právna predchodkyňa ujala držby predmetnej nehnuteľnosti, čo bolo potvrdené aj výpoveďou žalobcu v 1.rade, predmet držby bol spôsobilý vydržania a držba trvala počas celej doby vydržania. Právna predchodkyňa žalobcov, M.na I., vydržala predmetnú nehnuteľnosť dňa X.X.XXXX. Keďže zomrela dňa 24.5.1968 a v dedičskom konaní nebola predmetná nehnuteľnosť prejednaná, pričom mala byť zahrnutá do dedičstva po poručiteľke, keďže v čase smrti bola jej vlastníčkou, súd žalobe vyhovel a určil, že M. I. bola v čase smrti vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a teda, že predmetný pozemok patrí do dedičstva po M. I..
28. O trovách konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 255 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalobcovia mali vo veci plný úspech, avšak žiadali o náhrade trov rozhodnúť inak, súd prihliadol na ich prejavenú vôľu a rozhodol tak, že žalobcovia nemajú voči žalovaným nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, na súde, proti ktorému rozhodnutiu smeruje. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne, a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie musí byť podpísané. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.