Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/29/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: CONSIGLIERI Group, s. r. o., IČO: 46 190 767, so sídlom Trnava, V. Clementisa 21, zastúpeného splnomocnencom: VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 50 217 020, so sídlom Bratislava, Ševčenkova 5, proti žalovanému: Ing. A. E., nar. XX.X.XXXX, bytom K. H. N. XX, zastúpeného splnomocnencom: KADUC & PARTNERS s. r. o., IČO: 50 290 762, so sídlom Trnava, Trojičné námestie 4, o zaplatenie 6.200,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -177 zo dňa 23. septembra 2020, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (druhým v poradí) I. výrokom žalobu zamietol, II. výrokom priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou , , , , , , , , s poukazom aj na procesné ust. , , , .

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu (Z. X.) a žalovaný dňa 24.2.2012 uzatvorili zmluvu o pôžičke, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov (bezúročnej pôžičky) vo výške 6.500,- Eur so splatnosťou do 1.6.2012, pričom dlžník (žalovaný) potvrdil prevzatie pôžičky vo výške 6.500,- Eur dňom podpísania tejto zmluvy, pravosť podpisu žalovaného na zmluve bola osvedčená notárkou JUDr. Ingrid Dubasovou. Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 29.5.2014 uzavrel Z. X. ako postupca (pôvodný veriteľ) a CONSIGLIERI Group, s. r. o., ako postupník (žalobca), predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky v celkovej výške 6.500,- Eur s príslušenstvom, ktorá vznikla postupcovi titulom nevrátenia poskytnutej pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012, uzavretej medzi Z. X. a Ing. A. E.. Pôvodný veriteľ oznámil žalovanému postúpenie pohľadávky vo výške 6.500,- Eur s príslušenstvom oznámením zo dňa 29.5.2014. Výzvou k úhrade zo dňa 12.12.2012 Mgr. A. N. ako konateľ spoločnosti dette group, s. r. o., vyzval žalovaného na úhradu 6.500,- Eur plus príslušenstvo v lehote 5 dní odo dňa doručenia výzvy (pán Z. X. poveril túto spoločnosť vymáhaním pohľadávky voči žalovanému). Listom zo dňa 20.1.2013 (adresovaný Z. X. žalovaným), oznámil žalovaný, že dňa 23.11.2012 sa mal stretnúť so zástupcami firmy Detto, ktorí boli poverení s ním rokovať v mene Z. X., pričom došlo k dohode o postúpení uvedenej pohľadávky na osobu

p. N. C., ktorý prevzal povinnosť vrátiť zostávajúcu časť pôžičky, ktorej časť bola uhradená pánom C., čo mu potvrdil aj p. N.. Výzvou zo dňa 19.6.2014 vyzval žalobca žalovaného na úhradu dlžnej sumy vo výške 6.200,- Eur s príslušenstvom do 7 dní odo dňa doručenia výzvy na účet žalobcu a zároveň bolo žalovanému oznámené, že zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 29.5.2014 bola na žalobcu postúpená pohľadávka vo výške 6.500,- Eur s príslušenstvom, ktorá vznikla z titulu nevrátenia pôžičky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012 pôvodnému veriteľovi Z. X., pričom prostredníctvom známeho žalovaného p. C. bolo poskytnuté čiastočné plnenie vo výške 300,- Eur dňa 21.6.2012. Výzvou zo dňa 7.7.2014 vyzval žalovaný Bc. A. N. na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu boli poskytnuté za vybavenie prenájmu bitúnku Tomášov, keď svoju prácu nevykonal, ďalej, že peniaze poskytol p. X. formou pôžičky, ktorú mal vybavovať pán N. na osobu žalovaného. Ale vzhľadom na to, že pôžička bola viazaná na podmienku vybavenia prenájmu bitúnku Tomášov, a to sa neuskutočnilo, uvedené financie má Bc. A. N. zadržiavať neoprávnene, lebo obchodný prípad neuzavrel podľa dohody. Žalovaný ho požiadal o vrátenie dlžnej sumy pánovi Z. X. do 7 dní odo dňa doručenia výzvy s tým, že v opačnom prípade bude nútený podať trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu. Odpoveďou na list zo dňa 7.7.2014 žalovaný oznámil Z. X., že postúpenie pohľadávky na spoločnosť Consiglieri Group, s. r. o. berie na vedomie, pohľadávku však považuje za neoprávnenú, lebo výška pôžičky mala byť 5.000,- Eur a 1.500,- Eur mala byť odmena za poskytnutie pôžičky, pričom uvedené peniaze nikdy fyzicky neobdržal. Ďalej mu žalovaný oznamuje, že jeho spoločník p. N. mu určite neoznámil, že uvedené peniaze sú viazané na podmienku, že pán N. vybaví prenájom bitúnku Tomášov, čo sa však neuskutočnilo. Peniaze zostali u jeho (?) spoločníka, ktorý zorganizoval túto pôžičku. Tiež mu oznámil, že podáva trestné oznámenie, pričom nevie posúdiť úlohu Z. X. v tomto prípade, ale požičať peniaze človeku, ktorého nikdy nevidel, nič o ňom nevie, je veľmi zvláštne. Vzniknutú situáciu nezavinil, lebo on s peniazmi nedisponoval. V podaní zo dňa 10.7.2014, adresovanom Mgr. A. N., MBA, žalovanému ako reakcia na list žalovaného zo dňa 7.7.2014 sa uvádza, že sprostredkovanie prenájmu bitúnku Tomášov bolo vykonávané pre spoločnosť B-MV-T, s. r. o., prostredníctvom spoločnosti DETTE Group, s. r. o., ktorej bol Mgr. A. N., MBA, toho času konateľom. Podľa dostupných údajov bola spoločnosti DETTE Group, s. r. o., na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu uhradená suma vo výške 4.500,- Eur. Pri výkone funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti DETTE Group, s. r. o., malo byť žalovanému sprostredkované stretnutie a vytvorené podmienky k uzavretiu nájomnej, resp. kúpnej zmluvy bitúnku Tomášov v súlade s jednotlivými ustanoveniami . K uzatvoreniu zmluvy neprišlo z dôvodu nesplnenia podmienok na strane žalovaného, resp. na strane obchodnej spoločnosti, ktorej je žalovaný spoločníkom a zároveň konateľom. Povinnosťou žalovaného bolo uhradiť pohľadávku, ktorú voči nemu evidoval bitúnok. Ďalším dôvodom nezatvorenia zmluvy bola finančná insolventnosť žalovaného. Pán Z. X. neeviduje žiadnu pohľadávku proti osobe A. N., ktorý si nie je ani vedomý, že by mal nesplnený nejaký záväzok. Zároveň pán A. N. odporučil žalovanému prekonzultovať so svojím právnym zástupcom zmluvu o pôžičke zo dňa 24.2.2012, ktorej podmienky nie sú viazané na prenájom Bitúnku. Tvrdenia žalovaného považuje A. N. za snahu vyhnúť sa vráteniu poskytnutej pôžičky a tiež poukazuje na predchádzajúcu osobnú, resp. listovú komunikáciu, v ktorej žalovaný svoj záväzok uznáva, čo do dôvodu aj výšky. Na záver uviedol, že časť pohľadávky už bola splatená. Z čestného prehlásenia Z. K. (doručeného súdu dňa 9.1.2019) je zrejmé, že k spísaniu tohto čestného prehlásenia prišlo z dôvodu jeho prípadnej neprítomnosti na území Slovenskej republiky v čase pojednávania súdneho sporu medzi žalovaným a žalobcom. Z. K. v čestnom prehlásení uvádza, že vzhľadom na obdobie, ktoré už odvtedy ubehlo, nie je schopný povedať presné dátumy, čo a ako prebehlo, ale iba určiť približný čas. Prvýkrát stretol žalovaného koncom roku 2011, keď mu pán N. oznámil, že idú vymáhať pohľadávku za neplatenie nájmu za Bitúnok Tomášov (v tom čase boli spoločníci v jednej firme), od akéhosi E., ktorý má bitúnok v prenájme so spoločníkom. Išli tam ako zástupcovia správcu bitúnku Tomášov, s ktorým v tom období spolupracovali. Keď prišli za žalovaným, pán N. sa predstavil a následne predstavil aj jeho a pána D.. V mene zástupcu bitúnku Tomášov ho požiadal, aby sa zúčastnil stretnutia na bitúnku Tomášov so zástupcom majiteľa bitúnku. Bol pozvaný aj spoločník žalovaného, meno si však nepamätá. Toto stretnutie, ktoré riadil zástupca bitúnku Tomášov, sa uskutočnilo a bola spísaná zápisnica. Potom sa stretli viackrát, ale čakali vyjadrenie zástupcu bitúnku Tomášov. Myslí, že to bolo začiatkom roku 2012, keď mu N. oznámil, že navrhol žalovanému, že za úhradu vybaví prenájom bitúnku Tomášov, ale už bez jeho spoločníka. Pán N. mu vybavil peniaze od pána X. a dal pripraviť zmluvu o pôžičke. Bolo to niekedy začiatkom februára, kedy žalovaný zmluvu prevzal (boli tam p. N., p. C., p. D., p. K.) a odišiel ju dať potvrdiť notárovi na podpis. Keď ju priniesol, N. skontroloval overenie notárom, povedal, že je to v poriadku a dohoda o prenájme platí. Pamätá si to tak dôkladne, lebo po odchode žalovaného N. vytiahol peniaze a dal mu 1.000,- Eur akože jeho podiel za robotu pre žalovaného. Koľko dostali ostatní, nevie. Keď sa po čase opýtal N., ako to vyzerá, odpovedal,

že to má pod kontrolou. Po nejakom čase sa dozvedel, že bitúnok Tomášov prevádzkuje bývalý spoločník žalovaného. Vzhľadom na stále dobré vzťahy so zástupcom bitúnku si dohodol schôdzku, aby zistil, čo sa vlastne stalo a čo bol dôvod, že žalovaný nedostal sľúbený prenájom. Správca bol prekvapený, keď sa dozvedel o dohode a záujme žalovaného o prenájom bitúnku, lebo ho nikto o danom záujme o prenájom neoslovil, neinformoval a ani nepožiadal o pomoc. Oslovil ho iba bývalý spoločník žalovaného. Keď zistil, aká je skutočnosť, zašiel za N. a povedal na to svoj názor a dosť sa pohádali. Potom zašiel za žalovaným, ktorému sa ospravedlnil a chcel mu dať 1.000,- Eur (výška podielu za robotu), lebo nechcel mať s tým nič spoločné. Žalovaný peniaze odmietol a povedal, že peniaze musí vrátiť N.. Potom po niekoľkých mesiacoch sa stretli náhodne v meste a tam mu žalovaný povedal, či by nešiel svedčiť, lebo pozná pozadie daného prípadu. Súhlasil, a preto spísal toto čestné prehlásenie dobrovoľne a bez nátlaku. Podľa výpisu z obchodného registra žalobcu bol JUDr. A. N. v období od 27.5.2011 do 4.1.2016 spoločníkom žalobcu a v období od 27.5.2011 do 6.12.2012 aj konateľom žalobcu. Z pripojeného spisu okresného súdu sp. zn. vyplýva, že Z. X. žalobou zo dňa 21.1.2013 (doručenou dňa 12.2.2013) sa domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 6.500,- Eur s príslušenstvom, keď uznesením č. k. -11 zo dňa 23.7.2013 okresný súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku (právoplatné dňa 4.9.2013).

4. Súd prvej inštancie právne uzavrel, že žaloba bola podaná nedôvodne, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce odovzdanie peňazí žalovanému, nedošlo k vzniku zmluvy o pôžičke a teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorému nepatrí aktívna vecná legitimácia. V spore bolo medzi stranami nesporné uzatvorenie písomnej zmluvy o pôžičke (bezúčelovej vo výške 6.500,- Eur so splatnosťou do 1.6.2012) medzi právnym predchodcom žalobcu (Z. X.) a žalovaným dňa 24.2. 2012 s úradne osvedčeným podpisom žalovaného. V zmysle článku II. zmluvy žalovaný potvrdil prevzatie sumy pôžičky dňom podpísania zmluvy. Žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 6.200 Eur, keď sumu 300,- Eur z pôvodne poskytnutej pôžičky v sume 6.500,- Eur mal plniť za žalovaného N. C.. Obrana žalovaného spočívala v tom, že síce zmluvu o pôžičke pred notárskym úradom podpísal, avšak k reálnemu odovzdaniu pôžičky vo výške 6.500 Eur dňa 24.2.2012 nedošlo, peniaze nikdy neprevzal. Sporným zostalo reálne odovzdanie peňažných prostriedkov právnym predchodcom žalobcu žalovanému, t. j. či písomná zmluva o pôžičke zo dňa 24.2.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným uzatvorená platne. Okresný súd konštatoval, že k zmluve o pôžičke podľa nedochádza len na základe dohody zmluvných strán, ale až skutočným odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Skutočnosť, že žalovaný podpisom zmluvy o pôžičke dňa 24.2.2012, potvrdil v II. článku zmluvy prevzatie pôžičky vo výške 6.500,- Eur, ešte neodôvodňuje záver, že predmet pôžičky od právneho predchodcu žalobcu žalovaný skutočne aj prevzal (podporne rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. ).

5. Z výpovede svedka Z. X., pôvodného veriteľa, vyplynulo, že žalovaného videl prvýkrát na pojednávaní, so žalobcom uzatváral len zmluvu o postúpení pohľadávky. Bol oslovený pánom N. za účelom poskytnutia bezúčelovej finančnej pôžičky. Poskytol pôžičku v sume 6.500,- Eur, nepamätal si v akých bankovkách, peniaze odovzdal do rúk pánovi N., ktorý mal zmluvu o pôžičke sprocesniť. Nemá pochybnosť, že pán N. odovzdal peniaze žalovanému. Pri podpise zmluvy nebol, len odovzdal pripravenú zmluvu a peniaze pánovi N. a následne mu bola predložená podpísaná overená zmluva. Nevie, kto by podpísal zmluvu bez toho, že by prevzal peniaze. Svedok JUDr. A. N. vypovedal, že nemá žiadny vzťah k stranám, žalovaného poznal v súvislosti s vymáhaním pohľadávok, ktorú činnosť ale nerealizovali. Až na otázku právneho zástupcu žalovaného svedok uviedol, že v roku 2011 - 2016 bol spoločníkom žalobcu, bol aj konateľom žalobcu a je v pracovnom pomere u právneho zástupcu žalobcu ako advokátsky koncipient. K veci uviedol, že žalovaný sa na neho obrátil s prosbou o vybavenie finančnej pôžičky, ktorú sprostredkoval od svojho kamaráta Z. X.. Išlo o sumu 6.500,- Eur, ktorú on osobne odovzdal žalovanému. Proti tejto sume mu žalovaný odovzdal podpísanú zmluvu o pôžičke s notársky osvedčeným podpisom. O tom, že žalovanému boli odovzdané peňažné prostriedky, by mohol vedieť pán D. a pán C.. Svedok N. C. uviedol, že so žalovaným boli spolužiaci na základnej škole a so žalobcom mali pár obchodov. Vyjadril sa k záležitosti ohľadom vybavovania prenájmu mäsokombinátu medzi žalovaným a pánom N.. K pôžičke uviedol, že žalovaný za službu, ktorú mal poskytnúť pán N., mal uhradiť nejakú sumu medzi sebou dohodnutú a žalovaný nemal peniaze. Pôžičku mal vybaviť pán N. od pána, ktorého meno uviesť nevedel. Žalovaný peniaze preberal, aj to videl, podpisoval zmluvu o pôžičke, ale kto požičiaval, toho meno nevie. Na výšku pôžičky si nespomínal, uviedol, že to bolo určite okolo 5.000 Eur. Pôžička mala slúžiť na to, aby žalovaný vyplatil firmu na pána N. s tým, že mu vybavia mäsokombinát, bola tam jediná podmienka, že bude vyplatený dlžný nájom mäsokombinátu. Zopakoval,

že bol pri tom a na vlastné oči videl, ako pán N. odovzdával peniaze žalovanému, ale veriteľom nebol pán N.. Následne peniaze, ktoré dal pán N. žalovanému, žalovaný odovzdal pánovi N.. Na vlastné oči videl, že suma pôžičky zostala u pána N., ktorý peniaze zobral za účelom vybavenia prenájmu mäsokombinátu. Zo svedeckej výpovede F. D. vyplynulo, že žalovaného pozná z minulosti, keď od neho vymáhal dlžnú sumu, keď na základe živnostenského oprávnenia vykonával vymáhanie pohľadávok. Uviedol, že pán X. poskytoval žalovanému hotovosť, bolo to niekoľko tisíc Eur. Bol fyzicky pri tom, keď pán X. odovzdával žalovanému peniaze. Odovzdával ich pán X., k odovzdaniu malo prísť v Trnave. On peniaze nerátal, ale z toho, čo bolo podkladom vymáhania pohľadávok, to bolo okolo 6.000 Eur. Nemal žiadnu vedomosť o bitúnku v Tomášove, nevedel na aký účel bola pôžička poskytnutá. Výpovede svedkov Z. X., JUDr. A. N., N. C. a F. D. okresný súd vyhodnotil ako dôveryhodné, keď pri dôkaze výpoveďou svedka súd hodnotil vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k sporovým stranám a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností a na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.) a k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpovede svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú). Pokiaľ ide o zhodnotenie svedeckej výpovede JUDr. A. N., s poukazom aj na závery odvolacieho konania konštatoval, že starostlivo vyhodnotil prípadnú zaujatosť tohto svedka v kontexte celkového vyznenia jeho výsluchu. Svedok na začiatku výsluchu pojednávaní uviedol, že je bez vzťahu k stranám sporu, neskôr na otázku právneho zástupcu žalovaného uviedol, že v roku 2011 - 2016 bol spoločníkom žalobcu, bol aj konateľom spoločnosti žalobcu, nevedel uviesť, či aj v čase postúpenia pohľadávky, zo strany žalobcu nebol oboznámený so žiadnym dôkazom, do spisu žiadny dôkaz nepodával, na vykonanie podpisu poskytol iba občiansky preukaz, je v pracovnom pomere u právneho zástupcu žalobcu ako advokátsky koncipient. Okresný súd konštatoval, že svedok vypovedal na všetky otázky položené právnym zástupcom žalovaného, odpovediam sa nevyhýbal, na otázky odpovedal pohotovo a s určitosťou. Z výpisu z obchodného registra žalobcu má okresný súd preukázané, že svedok bol konateľom žalobcu v období od 27.5.2011 do 6.12.2012 a spoločníkom od 27.5.2011 do 4.1.2016, teda v čase jeho výpovede dňa 12.11.2018 zodpovedalo jeho vyjadrenie ku vzťahu k stranám sporu tejto skutočnosti. Výpoveď svedka JUDr. A. N. vyhodnotil ako vierohodnú, keď nemohol pri hodnotení vychádzať len z jeho vzťahu k stranám sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím na ostatné kritériá uvádzané v bode 62. (zrejme mal na mysli odsek 50 pozn. odvolacieho súdu) odôvodnenia rozsudku. Riadiac sa okresnému súdu vyplynul záver o nezaujatosti a dôveryhodnosti svedka JUDr. A. N. v danej veci.

6. Z čestného prehlásenia Z. K. vyplynulo, že tento bol spoločníkom pána N.. Pán N. vybavil žalovanému peniaze od pána X. a dal pripraviť zmluvu o pôžičke. Žalovaný zmluvu prevzal (bol tam p. N., p. C., p. D. a on) a odišiel ju dať potvrdiť notárovi na podpis. Keď ju priniesol, N. skontroloval overenie notárom a povedal, že je to v poriadku a dohoda o prenájme platí. Pamätá si to dôkladne, lebo po odchode žalovaného N. vytiahol peniaze a dal mu 1.000,- Eur ako podiel za robotu pre žalovaného. Keď chcel žalovanému dať 1.000,- Eur, lebo nechcel mať s tým nič spoločné, žalovaný peniaze odmietol a povedal, že peniaze musí vrátiť N.. Okresný súd považuje čestné prehlásenie (Z. K.) za bežný dôkazný prostriedok, ktorým možno zistiť skutkový stav veci, pričom v ustanovení vypočítava jednotlivé dôkazné prostriedky len exemplifikatívne. Nie je mu zrejmé, aká skutočnosť viedla právneho zástupcu žalobcu k záveru nezákonnosti predmetného čestného prehlásenia.

7. Okresný súd uzavrel, že žalobca nepreukázal, že peniaze právny predchodca žalobcu žalovanému odovzdal, a to ani výpoveďami ním navrhnutých svedkov, ktorých výpovede si navzájom rozporovali, ani listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, ani výpoveďou žalovaného. Nebolo povinnosťou žalovaného preukázať opak nepreukázaného tvrdenia žalovaného, keďže v danom prípade neplatí zásada prenesenia dôkazného bremena na žalovaného. Neodovzdanie peňazí, teda negatívna skutočnosť, ktorá nemôže byť predmetom poznávania v konaní rovnako ako nemôže byť predmetom logického dokazovania, sa nedokazuje. Svedok Z. X. nebol priamym svedkom odovzdávania peňazí žalovanému, a preto jeho výpoveď len v tom smere, že sumu pôžičky odovzdal JUDr. A. N., ešte nepreukazuje, že táto bola dlžníkovi (žalovanému) skutočne aj odovzdaná. Pokiaľ mu aj svedok N. C. uhradil sumu 300,- Eur ako čiastočné plnenie zo sumy pôžičky vo výške 6.500,- Eur, ktorá skutočnosť nebola ani sporná, v konečnom dôsledku to neznamená, že k odovzdaniu pôžičky žalovanému od JUDr. A. N. aj prišlo. Z. X. sa vyjadril, že s JUDr. A. N. mal dobrý kamarátsky vzťah, v otázke odovzdania

peňazí žalovanému mu vyjadril dôveru, preto, ak prijal sumu 300,- Eur od N. C., bolo to v domnení, že k vzniku zmluvy o pôžičke aj prišlo. Uvedené potvrdzuje aj tvrdenie Z. X., že kto by podpísal zmluvu a nedostal by peniaze. Pritom sám JUDr. A. N. tvrdil, že peniaze dal žalovanému proti podpísanej a notársky osvedčenej zmluve o pôžičke, z čoho vyplýva, že žalovaný zmluvu najskôr podpísal a až potom mali byť peniaze odovzdané žalovanému. Rovnako žalovaný tvrdil, že po odsúhlasení pôžičky medzi ním a JUDr. A. N., poslal JUDr. N. pána D. pre zmluvy. Následne žalovaný zmluvy zobral, išiel overiť podpis k notárovi a podpísanú zmluvu odovzdával JUDr. N. bez podpisu pôvodného veriteľa. Je teda nepochybné, že v čase, keď žalovaný zmluvu podpisoval, peniaze z titulu pôžičky k dispozícii ešte nemal. V konaní bolo preukázané (najmä svedeckými výpoveďami Z. X. a JUDr. A. N.), že zo strany Z. X. došlo k odovzdaniu peňazí JUDr. A. N. za účelom ich odovzdania žalovanému. Rovnako aj Z. K. v čestnom prehlásení a žalovaný výpoveďou potvrdili, že peniaze pre žalovaného vybavil JUDr. A. N. od Z. X.. Rovnako z výzvy žalovaného zo dňa 7.7.2014, adresovanej A. N., vyplýva, že pôžička bola poskytnutá pánom X., preto súčasne žiadal A. N. o vrátenie sumy Z. X.. N. C. sa k osobe veriteľa žalovaného nevedel vyjadriť, vedel len, že veriteľom žalovaného nebol JUDr. A. N.. Vzhľadom k tomu, že práve svedok JUDr. A. N. bol osobou, ktorá mala sprostredkovať vznik zmluvy o pôžičke a odovzdať peniaze žalovanému, bolo potrebné preukázať, že zo strany JUDr. A. N. došlo skutočne aj k odovzdaniu peňazí, prevzatých od právneho predchodcu žalobcu, žalovanému. JUDr. A. N. sám tvrdil, že o odovzdaní peňazí by mohol vedieť pán D. a pán C. a v podstate aj pán X., od ktorého mal peniaze. Avšak práve svedecké výpovede F. D. a N. C., ako aj písomné vyjadrenie Z. K. boli v otázke odovzdania peňazí protichodné. Svedok N. C. uviedol, že žalovaný peniaze od JUDr. A. N. preberal, videl to, podpisoval zmluvu o pôžičke, ale kto požičiaval, toho meno nevie. Svedok na jednej strane síce potvrdil prevzatie peňazí žalovaným, ale na druhej strane videl aj podpisovanie zmluvy o pôžičke napriek tomu, že žalovaný zmluvu podpisoval pred notárskym úradom a z dokazovania nevyplynulo, že by žalovaný mal zmluvu o pôžičke podpisovať pred notárom a za účasti svedka N. C.. N. C. uvádzal, že pôžička mala slúžiť na to, aby žalovaný vyplatil firmu na pána N. za účelom vybavenia mäsokombinátu. Teda rovnako z výpovede tohto svedka vyplýva, že si mýlil vzťah medzi pánom N. ako sprostredkovateľom pôžičky a odovzdávateľom peňazí a žalovaným ako dlžníkom z titulu zmluvy o pôžičke podpísanej dňa 24.2.2012 a vzťah medzi obchodnými spoločnosťami DETTE Group, s. r. o., v ktorej bol JUDr. A. N. konateľom, a spoločnosťou B-MV-T, s. r. o., ktorá bola spoločnosťou žalovaného, tak ako to vyplynulo aj z výpovede JUDr. A. N. a tiež z podania A. N. zo dňa 10.7.2014 adresovaného žalovanému, keď zo zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2.2012 nevyplýva účelová viazanosť. Preto nemal okresný súd výpoveď N. C. čo do odovzdania peňazí žalovanému JUDr. A. N. z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 24.2. 2012 za nespochybniteľne preukázanú. Pokiaľ aj N. C. zopakoval, že bol pri tom a na vlastné oči videl, ako pán N. odovzdával peniaze žalovanému a následne tieto peniaze žalovaný odovzdal pánovi N. za vybavenie mäsokombinátu, teda suma pôžičky mala potom zostať u pána N., túto skutočnosť (odovzdanie peňazí žalovanému a ich následné spätné odovzdanie JUDr. N.) vo výpovedi neuvádzal ani JUDr. A. N.. Samotné odovzdanie peňazí žalovanému zo strany pána N. bolo vyvrátené svedeckou výpoveďou F. D., ktorý naopak uviedol, že videl, ako žalovanému peniaze odovzdával priamo Z. X., pričom bol pri ich odovzdávaní fyzicky prítomný. Teda rovnako je rozporná aj výpoveď svedka JUDr. N., ktorý mal peniaze odovzdávať žalovanému, čoho svedkom mal byť práve aj F. D..

8. Tvrdenie žalovaného, čo do prevzatia zmluvy, jej podpisu pred notárskym úradom a následného odovzdania podpísanej zmluvy JUDr. A. N. mal okresný súd potvrdené aj z vyjadrenia Z. K.. Žalovaný aj Z. K. zhodne uviedli, že po preverení JUDr. A. N., že podpis žalovaného na zmluve o pôžičke je úradne osvedčený, pán N. povedal, že je to v poriadku a sú dohodnutí, čím sa aj rozišli. Naviac Z. K. aj žalovaný zhodne uvádzali, že s odstupom určitého času Z. K. zašiel za žalovaným a chcel mu dať 1.000,- Eur, ktorú sumu mal Z. K. od JUDr. A. N., a ktorú mu JUDr. A. N. dal po odchode žalovaného po odovzdaní zmluvy o pôžičke s úradne osvedčeným podpisom JUDr. A. N.. To, že k odovzdaniu peňazí žalovanému neprišlo, preukazuje aj odpoveď žalovaného zo dňa 7.7.2014, adresovaná Z. X. (pôvodnému veriteľovi), v ktorej žalovaný uvádza, že peniaze nikdy fyzicky neobdržal, peniaze zostali u jeho spoločníka, ktorý zorganizoval pôžičku, s jeho peniazmi nedisponoval.

9. Žalovaný sa na pojednávaní vyjadril, že akonáhle by sa vybavil prenájom bitúnku, zmluvu by nikdy nespochybnil. Okresný súd však toto vyjadrenie v kontexte vykonaného dokazovania neposúdil ako preukázanie vzniku zmluvy o pôžičke, keď z vyjadrení žalovaného v priebehu konania pre súdom vyplynulo, že žalovanému nebolo zrejmé dokazovanie o odovzdaní predmetu pôžičky a s tým nesúvisiaci vzťah medzi obchodnými spoločnosťami DETTE Group, s. r. o., a B-MV-T, s. r. o., pretože v zmluve o pôžičke nebol účel poskytnutia pôžičky dojednaný. Pokiaľ poskytnutie požičanej sumy v

zmysle predmetnej zmluvy bolo podmienené vybavením bitúnku v prospech žalovaného, preukázanie existencie takejto dohody zaťažovalo v konaní žalovaného, pričom takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania ani nevyplynula. Z dôvodu, že žalovaný si zamieňal vzťah medzi spomenutými obchodnými spoločnosťami a vzťah medzi pôvodným veriteľom a ním ako dlžníkom, čoho názoru bol aj žalobca, okresný súd potom podanie žalovaného zo dňa 20.1.2013 adresované pôvodnému veriteľovi vyhodnotil v zmysle uvedeného zhodne s tvrdením žalovaného a tiež v spojitosti s úhradou sumy 300,- Eur ako čiastočného plnenia na zmluvu o pôžičke. Okresný súd uveril tvrdeniu žalovaného, podľa ktorého sumu 300,- Eur dal N. C. A. N. ako splátku pôžičky v čase, keď bol presvedčený, že A. N. vybavuje bitúnok, o ktorej skutočnosti sa fakticky vyjadruje aj Z. K. v čestnom prehlásení. Žalovaný dostatočne okresnému súdu vysvetlil rozpor medzi tvrdením, že poskytnutú pôžičku neprevzal a tvrdením uvádzaným v liste zo dňa 20.1.2013, keď uviedol, že N. C. prevzal záväzok za žalovaného, lebo mu bol dlžný peniaze. Avšak po tom, ako zistil, že bitúnok sa nevybavuje, N. C. zastavil, aby už nič neplatil, že peniaze musí vrátiť A. N. a nebol dôvod, aby platili za niečo, čo pán N. neplní. Pánovi N. veril, preto zmluvu o pôžičke aj podpísal. Dôvod, pre ktorý žalovaný vôbec podpisoval zmluvu o pôžičke bez toho, aby peniaze prevzal bolo, že JUDr. N. mal vybavovať bitúnok. Je síce pravdou, že v podaní zo dňa 20.1.2013 použil žalovaný pojem pôžička, avšak z toho listinného dôkazu nevyplýva jednoznačne, že by žalovanému boli peniaze titulom predmetnej zmluvy o pôžičke odovzdané. Toto podanie vzhľadom na jeho obsah nemožno ani považovať za uznanie dlhu tak, ako to tvrdí žalobca. Rovnako nie je pravdou, ako tvrdí žalobca v odvolaní proti rozsudku zo dňa 22.2.2019, že žalovaný nepoprel, že by peniaze aj naozaj prijal. Žalovaný ani v konaní netvrdil, že by peniaze odovzdal JUDr. A. N.. O uvedenom vypovedal len svedok N. C., pričom toto jeho tvrdenie popiera aj sám žalobca priamo v odvolaní.

10. Okresný súd sa nemohol stotožniť s vyjadrením žalobcu, že žalovaný po tom, čo pôvodný veriteľ podal žalobu o zaplatenie zo dňa 12.2.2013, začal posielať JUDr. N. listy, ktorými ho začal vyzývať na vrátenie sumy Z. X., čím si mal začať pripravovať svoju obranu pre toto konanie. Z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. , totiž okresný súd zistil, že pôvodný veriteľ doručil súdu žalobu, ktorou sa domáhal od žalovaného (Ing. A. E.) zaplatenia sumy 6.500,- Eur s príslušenstvom dňa 12.2.2013. Výzvou súdu zo dňa 6.3.2013, doručenou Z. X. ako žalobcovi dňa 22.3.2013, bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu, avšak z dôvodu jeho nezaplatenia súd konanie uznesením č. k. -11 zo dňa 23.7.2013, zastavil. Z toho vyplýva, že žalovaný nemal vedomosť o tom, že by pôvodný žalobca podal žalobu o zaplatenie dňa 12.2.2013.

11. Namietanie platnosti predmetnej zmluvy o pôžičke žalovaným z dôvodu, že jej účelom bolo zastretie iného právneho úkonu, opätovne okresný súd považoval len ako obranu, ktorú vyhodnotil ako neúčinnú, keď žalovaný bližšie nešpecifikoval právny úkon, ktorým mal byť zmluvou o pôžičke zastretý, pričom sa žalovaný odvolával len na rozpor s dobrými mravmi.

12. Žalobca na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie predložil súdu zmluvu o pôžičke zo dňa 24.2.2012 uzavretú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 29.5.2014 uzavretú medzi pôvodným veriteľom žalovaného ako postupcom a žalobcom ako postupníkom, oznámenie právneho predchodcu žalobcu zo dňa 29.5.2014 o postúpení pohľadávky adresované žalovanému ako aj výzvu žalobcu na plnenie zo dňa 19.6.2014 adresovanú žalovanému. Konštatoval, že pri samotnom postúpení pohľadávky právny predchodca žalobcu a žalobca síce postupovali spôsobom predpokladaným v ustanovení a nasl. (žalovaný ani postúpenie pohľadávky nesporoval), ale keďže okresný súd nemal po vykonanom dokazovaní preukázaný vznik zmluvy o pôžičke medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, ktorá neexistovala (pozri Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Žalobca nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, nepatrí mu hmotnoprávne postavenie, z ktorého by mu vyplývalo ním uplatňované právo (nárok), resp. mu nevyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.

13. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa ustanovenia v spojení s , a teda žalovanému za uplatnenia zásady úspechu v konaní priznal vo výroku II. rozsudku náhradu trov konania v plnom rozsahu. Keďže súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol, plne úspešným v konaní bol žalovaný.

14. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým navrhol žalobe vyhovieť a priznať mu nárok na náhradu trov konania s poukazom na , .

Nesúhlasí so záverom okresného súdu, že žalobca nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, keď nemal preukázaný vznik zmluvy o pôžičke. Rozhodnutie oprel výslovne iba o tvrdenia žalovaného a svedka, ktorého výpoveď ako jediná vyznieva v prospech žalovaného, a to bez ohľadu na ostatné vykonané dôkazy. Okresný súd odignoroval listinné dôkazy, v rámci ktorých žalovaný jednoznačne potvrdil existenciu pôžičky, kedy žalovaný adresoval doporučené listy, v ktorých de facto pohľadávku žalobcu uznal, nerozporoval výšku ani vznik pôžičky, iba sa snažil oddialiť jej splatenie. Čestné prehlásenie Z. K. považuje žalobca za procesne nepoužiteľný dôkaz, ktorý nemá žiadnu dôkaznú hodnotu. Listina bola pripravená žalovaným, notárom overený podpis ešte neznamená, že jej obsah zodpovedá skutočnosti, o čom svedčí aj fakt, že v listinnom dôkaze boli opísané skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Ide o súkromnú listinu, pri ktorej neplatí prezumpcia správnosti ako v prípade verejných listín, pri ktorých povinnosť dôkazného bremena má osoba, pri ktorej verejná listina svedčí. Napriek tomu, že žalobca v konaní poprel pravosť a pravdivosť predloženej listiny, bolo povinnosťou žalovaného v zmysle zásady prenesenia dôkazného bremena tvrdenia žalobcu vyvrátiť, k čomu však ale nedošlo. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď na listinu prihliadal, pričom obsah listiny nepodporuje ani jeden dôkaz vykonaný v rámci konania. Okresný súd v odseku 63. odôvodnenia rozsudku vyhodnotil výpovede svedkov Z. X., JUDr. A. N., N. C. a F. D. ako dôveryhodné, na ich tvrdenia ohľadom odovzdania peňažní súd prvej inštancie neprihliadal. Z výpovede svedka Z. X. vyplynulo, že prostredníctvom pána N., ktorý mal zmluvu so žalovaným sprocesovať, poskytol žalovanému pôžičku v sume 6.500,- Eur, nemal žiadne pochybnosti o tom, že pán N. tieto peniaze odovzdal žalovanému. Uvedené bolo potvrdené aj výsluchom svedka JUDr. A. N., ktorý uviedol, že žalovaný sa na neho obrátil s prosbou o vybavenie finančnej pôžičky, ktorú sprostredkoval od svojho kamaráta Z. X.. Išlo o sumu 6.500,- Eur, ktorú osobne odovzdal žalovanému proti podpísanej zmluve o pôžičke. Súčasne uviedol, že pri odovzdaní peňazí bol prítomný pán D. a pán C.. Postup okresného súdu ohľadom výpovede N. C. a F. D., považuje za nesprávny, keď tieto vyhodnotil v otázke odovzdania peňažní ako protichodné, pričom v inej časti odôvodnenia rozsudku ich označil ako vierohodné, čo spôsobuje nielen zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, ale aj jeho nepresvedčivosť. N. C. potvrdil tvrdenia svedkov Z. X. a JUDr. A. N., keď uviedol, že pán N. vybavoval pôžičku od jedného pána (ktorého meno nevedel uviesť), bol pritom ako pán N. odovzdal peniaze žalovanému, ktorý ich prevzal. Skutočnosť, že menovaný svedok uviedol, že videl ako žalovaný mal podpisovať zmluvu o pôžičke, nemožno vyhodnotiť ako rozpornú v otázke odovzdania peňazí žalovanému, keďže sa nejedná o rozpor vo vzťahu k dokazovanej skutočnosti. Hypoteticky žalovaný mohol aj podpísať zmluvu o pôžičke v prítomnosti svedkov a následne mohol pred notárom iba uznať svoj podpis za vlastný, pričom laik tieto skutočnosti pochopiteľne nerozlišuje, pritom uvedená skutočnosť nebola ani predmetom dokazovania. Nesprávne je vyhodnotenie výpovede svedka F. D., ktorú okresný súd považoval za rozpornú v otázke odovzdania peňazí iba z dôvodu, že svedok uviedol, že peniaze žalovanému odovzdal Z. X.. Je pochopiteľným, že od svedka, ktorý nemá právne vzdelanie, nemožno požadovať rozlišovanie veriteľa od sprostredkovateľa pôžičky, a z toho dôvodu mohlo dôjsť k zámene osoby poskytujúcej pôžičku.

15. O reálnom odovzdaní peňazí žalovanému svedčia nielen svedecké výpovede žalobcom označených svedkov, ale aj listinné dôkazy, zmluva o pôžičke, písomná komunikácia medzi pôvodným veriteľom a žalovaným a to list žalovaného zo dňa 20.1.2013. Okresný súd odignoroval, že žalovaný začal namietať poskytnutie pôžičky až potom, keď si pôvodný veriteľ uplatnil svoj nárok na zaplatenie žalobou na súde, kedy žalovaný začal posielať pánovi N. list, ktorými ho začal vyzývať na vrátenie sumy Z. X.. Uvedenú skutočnosť súd prvej inštancie nezohľadnil, iba z dôvodu, že žalovaný údajne nemohol mať vedomosť o podanej žalobe, keďže došlo k zastaveniu konaniu pre nezaplatenie súdneho poplatku, čo ale taktiež je v rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorého je zrejmé, že žalovaný bol aj pred podaním žaloby vyzvaný na úhradu dlžnej sumy, s upozornením, že inak si žalobca uplatní svoj nárok súdnou cestou, teda žalovaný mal vedomosť o aktívnom vymáhaní predmetnej pohľadávky. Do uvedeného času žalovaný žiadnym spôsobom existenciu pohľadávky nespochybňoval čo, práve naopak, v liste zo dňa 20.1.2013 adresovanom Z. X. potvrdzoval poskytnutie pôžičky. V rámci výsluchu žalovaný uviedol, že zmluvu by nikdy nespochybnil, ak by došlo k vybaveniu prenájmu bitúnku, z čoho možno nepochybne vyvodiť existenciu zmluvy o pôžičke. Okresný súd uvedené tvrdenia žalovaného neposúdil ako preukázanie vzniku zmluvy o pôžičke, čo odôvodnil tým, že žalovanému nebolo zrejmé dokazovanie o odovzdaní pôžičky. Namieta vyhodnotenie súdom prvej inštancie podania žalovaného zo dňa 20.1.2013, ktoré bolo adresované pôvodnému veriteľovi, kedy uveril žalovanému, podľa ktorého sumu 300,- Eur dal N. C. A. N. ako splátku pôžičky v čase, keď bol presvedčený, že prenájom bitúnku sa vybavuje. Poskytnutie pôžičky bolo bezúčelové, nebolo podmienené poskytnutím akejkoľvek služby, preto je potrebné rozlišovať právny vzťah z poskytnutej pôžičky a prípadne ďalšie vzťahy vzniknuté z iných právnych titulov.

16. Žalovaný odvolanie nepodal, k odvolaniu žalobcu sa vyjadril a uviedol, že napadnutý rozsudok navrhuje ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 % (vrátane trov odvolacieho konania). Nemohla vzniknúť zmluva o pôžičke, keďže suma pôžičky žalovanému nemohla odovzdaná. Žalobca v tomto smere nijako neuniesol dôkazné bremeno, výpovede svedkov, ktorých navrhol sám žalobca, tvrdenia žalobcu nepotvrdili. Svedok JUDr. A. N. označil, že peniaze odovzdal žalovanému, avšak pre na jeho výpoveď nemožno prihliadať pre jeho zaujatosť a nedôveryhodnosť. N. C. vo svojej výpovedi uviedol, že peniaze si ponechal JUDr. A. N. (zápisnica o pojednávaní zo dňa 10.12.2018): ,,Videl som na vlastné oči, že suma pôžičky zostala u p. N.. P. N. tieto peniaze zobral nato, že mal vybaviť žalovanému prenájom mäsokombinátu...“ Svedok F. D. vyslovene uviedol, že žalovanému peniaze odovzdával pán X.. Žalovaný nesúhlasí s nepodloženými domnienkami žalobcu o tom, že svedok nerozoznal osobu sprostredkovateľa od veriteľa, nakoľko svedok na otázku právneho zástupcu žalobcu priamo na pojednávaní dňa 10.12.2018 opakovane a bez pochybností uviedol, že peniaze mal odovzdávať svedok Z. X.. Svedok F. D. pri odpovedi nezaváhal a odpovedal jasne a zrozumiteľne. Okrem toho, svedok sám uviedol, že pracoval v oblasti vymáhania pohľadávok, preto je ťažko pochopiteľné (prípadne zavádzajúce), že by práve tento svedok, ktorý sa živí vymáhaním pohľadávok, nevedel, čo znamená pojem veriteľ alebo sprostredkovateľ. Tvrdenia Z. X. o jeho dôvere k JUDr. A. N. o tom, že ten by peniaze odovzdal, v žiadnom ohľade nepreukazujú reálne odovzdanie peňazí žalovanému ani ich odovzdanie JUDr. A. N. Z. X.. Z. K. v čestnom prehlásení uviedol, že peniaze si nechal JUDr. N., ktorý dokonca ponúkal z predmetných peňazí sumu 1 000,- Eur tomuto svedkovi a iným osobám. Svedecké výpovede si navzájom hrubo odporovali, nakoľko dvaja svedkovia (C. a K.) uviedli, že peniaze si nechal JUDr. A. N., jeden svedok (p. D.) uviedol, že peniaze odovzdával p. X., svedok p. X. zase tvrdil, že žalovaného nikdy pred súdom nestretol, na stretnutí nebol prítomný a peniaze neodovzdával a zaujatý svedok JUDr. A. N. uviedol, že peniaze odovzdal on osobne. K obvineniam žalobcu, že žalovaný pripravoval vyjadrenie za svedka Z. K. žalovaný sú nepravdivé a ničím nepodložené. Svedok Z. K. pracuje v zahraničí na celé sezóny, a preto sa nemohol osobne dostaviť na pojednávanie v čase jeho konania. Písomne zachytená výpoveď svedka Z. K. je plnohodnotný dôkaz, na ktorý súd prihliada v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov. Argumentácia žalobcu o neprípustnosti takéhoto dôkazu je právne nesprávna a úplne by túto základnú zásadu voľného hodnotenia dôkazov poprela. Pokiaľ žalobca trval na výsluchu tohto svedka, mohol navrhnúť výsluch tohto svedka, čo nespravil. argumentu žalobcu, že na zmluve o pôžičke sa nachádza potvrdenie o prevzatí sumy pôžičky žalovaným uviedol, že v zmysle konštantnej judikatúry NS SR takéto ,,potvrdenie na zmluve“ nepreukazuje reálne odovzdanie sumy pôžičky. Pričom nesprávnosť tohto ustanovenia na zmluve potvrdil aj samotný JUDr. A. N.. Na zmluve o pôžičke je v čl. II bod 1. uvedené: ,,Dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky vo výške ...“ . Svedok JUDr. A. N. uviedol, že peniaze odovzdal žalovanému až proti podpísanej zmluve. Veriteľ Z. X. uviedol, že na stretnutí pri podpisovaní zmluvy nebol prítomný, preto sa podpisovanie muselo uskutočniť na viackrát (raz podpisovanie u jednej zmluvnej strany a v iný čas podpisovanie u druhej zmluvnej strany). Z uvedeného vyplýva, že podľa nepravdivého ustanovenia zmluvy mal žalovaný prevziať peniaze pred podpisom zmluvy (tzn. podpisom zmluvy len potvrdzuje prevzatie, ktoré už nastalo), avšak svedok JUDr. A. N. uviedol, že peniaze odovzdal žalovanému až proti podpísanej zmluve (tzn. proti zmluve podpísanej žalobcom aj žalovaným), čo je však v priamom rozpore so samotnými tvrdeniami JUDr. A. N. a Z. X.. Je nepochybné, že toto ustanovenie na zmluve je len čisto formálne vložené do zmluvy bez ohľadu na reálny skutkový stav, a preto nie je spôsobilé preukázať odovzdanie sumy pôžičky žalovanému. Žalovaný nikdy dlh neuznal a k jeho jednotlivým krokom dochádzalo len z toho dôvodu, že bol presvedčený, že JUDr. A. N. vybavuje pre žalovaného mäsokombinát ako bolo dohodnuté a ako potvrdili svedkovia. Akonáhle žalovaný zistil, že JUDr. A. N. nič nevybavuje a dokonca si nechal aj peniaze zo zmluvy o pôžičke, ktoré žalovanému nikdy neodovzdal, začal sa adekvátne právnym spôsobom brániť, čo žalovaný riadne v priebehu konania vysvetlil. Žalovaný považuje konanie JUDr. A. N. za rozporné s dobrými mravmi, keď išlo o zastieraný právny úkon, kde mala byť zastretá zrejme mandátna zmluva s predmetom zmluvy vybavenia mäsokombinátu zmluvou o pôžičke tak, aby bol JUDr. A. N. ,,poistený“ a získal peniaze od žalovaného bez ohľadu na jeho ďalšie konanie. Aj z tohto dôvodu je zmluva o pôžičke neplatná. Žalovaný bol uvedený do omylu, že JUDr. A. N. vybavuje pre žalovaného prenájom bitúnku, preto mu toho času nenapadlo do akej situácie bol uvedený. Akonáhle sa však žalovaný dozvedel o tom, že bol uvedený v omyl, listom vyzval JUDr. A. N., aby peniaze vrátil p. X., ktoré zadržiava neoprávnene. Nesúhlasí s vyhodnotením výpovede svedka JUDr. A. N. za dôveryhodnú, nakoľko v žiadnom ohľade nešlo len o stav kolegiality. V prípade JUDr. A. N. išlo o celý rad skutočností, ktoré preukazujú nielen jeho zaujatosť, ale aj jeho priamy záujem na výsledku sporu a zisk s tým spojený. Jediný svedok, ktorý uviedol, že peniaze

prenechal žalovanému, je práve JUDr. A. N., ktorý je jednoznačne zaujatý a nedôveryhodný svedok, preto na jeho výpoveď nemožno prihliadať ako na relevantnú.

17. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca a uviedol, že sa zo svedeckej výpovede JUDr. A. N. jednoznačne vyplynulo, že žalovaného spoznal v súvislosti s vymáhaním pohľadávok. Žalovaný v rámci svojho výsluchu potvrdil, že mal finančné problémy. Zo svedeckých výpovedi vyplynulo, že došlo k poskytnutiu peňažnej pôžičky, ktorú mal sprostredkovať svedok JUDr. A. N. od svedka Z. X. ako pôvodného veriteľa pre žalovaného ako dlžníka. Svedok JUDr. A. N. uviedol, že žalovaný sa na neho obrátil s prosbou o vybavenie finančnej pôžičky, čo potvrdil aj žalovaný, keď uviedol, že zmluvu o pôžičke by nikdy nespochybnil, ak by sa vybavil prenájom bitúnku, z čoho možno vyvodiť spoľahlivý záver, že k odovzdaniu peňažnej sumy došlo, pričom vyjadrenia žalovaného ohľadom nevybavenia prenájmu nemajú na poskytnutú pôžičku žiadny právny význam. Uvedené potvrdil aj svedok Z. K., z čestného prehlásenia ktorého vyplynulo, že svedok vybavil žalovanému pôžičku od pána X.. Skutočnosť, že žalovaný prevzal peniaze, bola potvrdená aj výsluchom svedka N. C., keď uviedol, že videl, ako pán N. odovzdával peniaze žalovanému a rovnako aj výsluchom svedka F. D., ktorý uviedol, že peniaze boli odovzdané žalovanému. O odovzdaní pôžičky žalovanému okrem vyššie uvedeného aj svedčia viaceré skutočnosti ohľadom jej splatenia. Svedok JUDr. A. N. uviedol, že žalovaný mal záujem pôžičku splatiť, avšak nemal dostatok finančných prostriedkov, preto sa odvolával na aktivity realizované s pánom C.. Na jednom stretnutí žalovaný navrhol prevzatie dlhu svedkom C., nakoľko mali mať medzi sebou nevyporiadané záväzky, s čím ale pán X. nesúhlasil, ale súhlasil jedine iba s pristúpením k pôvodnému dlhu žalovaného. Podľa vyjadrenia žalovaného, pán C. mal záväzok prevziať, lebo bol žalovanému dlžný peniaze. Z uvedeného možno spoľahlivo vyvodiť že ak by žalovanému nevznikol záväzok titulom poskytnutej pôžičky, nebol by dôvod na to, aby žiadal o prevzatie jeho záväzku svedkom C. a ani na to, aby vôbec svedok C. dlh za žalovaného prevzal. O prevzatí záväzku titulom poskytnutej pôžičky nasvedčuje aj samotná skutočnosť, že priamo žalovaný sa obrátil na pôvodného veriteľa listom zo dňa 20.1.2013, ktorým informoval pôvodného veriteľa o tom, že malo dôjsť k dohode o postúpení pohľadávky na osobu pána N. C., ktorý mal prevziať povinnosť žalovaného ako dlžníka vrátiť zostávajúcu časť pôžičky pánovi X. s tým, že časť pôžičky vo výške 300,- Eur sa prostredníctvom pána C. uhradila. Nesúhlasí s názorom žalovaného, že zmluva o pôžičke nemá byť spôsobilá preukázať odovzdanie sumy pôžičky žalovanému. Z článku II. bodu 1 zmluvy o pôžičke jednoznačne vyplýva, že „dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky ..., teda dňom, kedy dlžník zmluvu podpísal a súčasne osvedčil podpis a kedy súčasne došlo aj k prevzatiu pôžičky žalovaným ako dlžníkom, pričom nie je rozhodujúce, kedy túto podpísal veriteľ, pričom v konaní nebolo ani preukázané, že veriteľ by zmluvu podpísal v iný deň, a túto okolnosť neuvádza ani žalovaný vo svojom vyjadrení. Tvrdenie, že v danom prípade malo ísť o zastieraný právny úkon, kde mala byť údajne zastretá mandátna zmluva s predmetom zmluvy vybavenia mäsokombinátu zmluvou o pôžičke, považuje žalobca iba za ďalšie výmysly žalovaného, keď tieto uvádza prvýkrát až v odvolacom konaní. Názor žalovaného, že svedok (JUDr. A. N.) má mať záujem na výsledku sporu, je iba subjektívny, ničím nepodložený. K dôveryhodnosti svedka JUDr. A. N. sa vyjadril aj odvolací súd, ktorý sa stotožnil s námietkou žalobcu, ktorý nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že výpoveď svedka je zaujatá a nedôveryhodná. Vzhľadom na uplynutý dlhší čas, kedy svedok pôsobil v spoločnosti žalobcu ako aj viaceré personálne zmeny v spoločnosti, domnienky žalovaného ohľadom údajného záujmu svedka na výsledku sporu sú neopodstatnené a nedôvodné, pričom tieto nevyplynuli ani z vykonaného dokazovania. Svedok rovnako uviedol, že je v pracovnom pomere s právnym zástupcom žalobcu ako advokátsky koncipient, teda tvrdenia žalovaného, že by svedok mal nejaké skutočnosti ohľadom jeho vzťahu k stranám zatajiť, sa nezakladajú na pravde. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia naviac skonštatoval, že svedok sa v rámci výsluchu odpovediam nevyhýbal, na otázky odpovedal pohotovo a s určitosťou. Z vykonaného dokazovania, ako aj s poukazom na závery odvolacieho súdu vo vzťahu k tomuto svedkovi súd prvej inštancie mal za preukázané, že výpoveď tohto svedka je vierohodná.

18. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení účinného od 1.7.2016 (ďalej len ), ktorým bol zrušený doterajší (ďalej len ), pričom podľa ustanovenia , ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie

vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

20. Predmetom konania na súde prvej inštancie je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 6.200,- Eur, úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 6.200,- Eur od 22.6.2012 do zaplatenia (titulom zmluvu o pôžičke zo dňa 24.2.2012).

21. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. -113 zo dňa 28.1.2019 (prvým v poradí) I. výrokom zrušil platobný rozkaz, II. výrokom žalobu zamietol, III. výrokom priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

22. Uznesením č. k. -155 zo dňa 30.6.2020 odvolací súd zrušil II. a III. výrok (na odvolanie žalobcu) rozsudku súdu prvej inštancie (označeného v odseku 21) a v zrušenom rozsahu ho vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení poukázal na povinnosť súdu skúmať vecnú legitimáciu vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Pre preskúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bolo potrebné, aby sa okresný súd v prvom rade vysporiadal s existenciou samotnej pohľadávky tvrdenej žalobcom (v zmysle zmluvy o pôžičke) a popieranej žalovaným a v prípade kladného záveru, následne aj otázkou platného postúpenia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Ďalej uviedol, že zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR, sp. zn. , ). V danej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, teda k odovzdaniu predmetnej sumy peňazí žalovanému v zmysle zmluvy o pôžičke, keďže tento uvedené popieral, na žalobcovi spočíva dôkazné bremeno túto skutočnosť preukázať. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súd pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa , bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania s dôrazom na ich vyhodnotenie postupom podľa a s poukazom na princíp voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Základných princípov , a to najmä so sústredením sa na spornú otázku odovzdania požičanej sumy žalovanému, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením odôvodniť. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

23. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak I. výrokom žalobu žalobcu (o zaplatenie sumy 6.200,- Eur s úrokom z omeškania) zamietol a II. výrokom priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

24. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k

správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

25. Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, to zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

26. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného veriteľa (Z. X.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným. Žalobca mal preukázať svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa.

27. Podľa , zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby, veci rovnakého druhu.

28. Pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť aj ústne, konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy sú prenechanie veci na voľné nakladanie, teda aj na spotrebovanie, druhovo (genericky) určené veci, dočasnosť právneho vzťahu, povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu a obvykle aj doba splatnosti jej vrátenia. Ak však doba vrátenia pôžičky nie je dohodnutá, dlžník je povinný splniť dlh prvý deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal ( ). Zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Dokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (obdobne NS SR sp. zn. , ).

29. Pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané.

30. Keďže zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, závisí od vôle strán, či si zvolia písomnú formu, prípadne či spíšu len dôkaz o jej existencii - dlžný úpis. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu veci. Ak napríklad k odovzdaniu objektu zmluvy dôjde až po podpise zmluvy, zmluva je perfektná až v okamihu odovzdania. Opačnú situáciu, pri ktorej dôjde najskôr k odovzdaniu predmetu pôžičky a k spísaniu písomnej zmluvy až neskôr, je potrebné hodnotiť s prihliadnutím na skutočnú vôľu strán. Ak

bolo úmyslom strán uzavrieť zmluvu o pôžičke už pri odovzdaní predmetu pôžičky, zmluva vznikla už odovzdaním. Ak však k odovzdaniu došlo z iného dôvodu ako poskytnutie pôžičky, zmluva o pôžičke vznikne až jej podpisom.

31. V spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka. Z hľadiska preukázania odovzdania vecí (peňazí) niektoré všeobecné súdy stanovili, že vyhlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého veci (peniaze) prebral, nie je postačujúce (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. , ústavná sťažnosť bola odmietnutá uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

32. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu - odovzdaniu peňazí. Dôkazné bremeno spočívalo na žalujúcom veriteľovi. V spore o vrátenie požičanej sumy má teda veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, žalovanému poskytol finančné prostriedky a žalovaný nezaplatil dlh riadne a včas. Túto skutočnosť môže veriteľ preukázať písomnou zmluvou o pôžičke alebo dlžobným úpisom, ktorým sa dlžník zaviazal na majetkové plnenie druhovo určených vecí, spravidla peňazí. Ak veriteľ nemá takúto písomnosť k dispozícii alebo ak je písomný doklad neúplný (chýbajú mu podstatné náležitosti), musí poskytnutie pôžičky preukázať inými dôkaznými prostriedkami (napr. svedkami). Ak sú tieto skutočnosti preukázané, potom veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. ). Zaviazanie dlžníka na plnenie súdom bude teda závisieť od úspechu dokazovania. Na druhej strane, i v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky môže dlžník v spore namietať neexistenciu dlhu alebo jej výšku. Dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá mala za následok zánik dlhu celkom alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi (porov. rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. ).

33. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nie je nositeľom aktívnej vecnej legitimácie (legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených práv od pôvodného veriteľa podľa a nasl. ), keďže nepreukázal vznik zmluvy o pôžičke.

34. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia účinného do 30.6.2016 (akt. účinného od 1.7.2016), podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu.

35. Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

36. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti aj , nemá žiaden dôkaz predpísanú dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

37. Dôkazy súd hodnotí podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo (

znení platnom do 30.6.2016, v znení účinnom od 1.7.2016). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam a zostávajúce dôkazy hodnotí z hľadiska pravdivosti. Pričom pri hodnotení svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových strán.

38. Žalobca argumentoval, že N. C. potvrdil tvrdenia svedkov Z. X. a JUDr. A. N., keď uviedol, že pán N. vybavoval pôžičku od jedného pána (ktorého meno nevedel uviesť), bol pritom ako pán N. odovzdal peniaze žalovanému, ktorý ich prevzal. Skutočnosť, že menovaný svedok uviedol, že videl ako žalovaný mal podpisovať zmluvu o pôžičke, nemožno vyhodnotiť ako rozpornú v otázke odovzdania peňazí žalovanému, keďže sa nejedná o rozpor vo vzťahu k dokazovanej skutočnosti. Odvolací súd poukazuje na výpoveď svedka N. C. na pojednávaní dňa 10.12.2018 (zápisnica o pojednávaní č.l. 97), za prítomnosti právnych zástupcov strán, ktorý uviedol: „....Tak mu N. vybavil pôžičku od nejakého pána, ale meno neviem. Žalovaný peniaze preberal, aj som to videl, podpisoval zmluvu o pôžičke, ale kto požičiaval, toho meno neviem. Ja som bol pritom a na vlastné oči som videl, ako pán N. odovzdával peniaze žalovanému, ale veriteľom na tej pôžičke nebol pán N., ale bol to niekto iný, ale meno neviem. Následne peniaze, ktoré dal p. N.alovanému, žalovaný odovzdal pánovi N.. Videl som na vlastné oči, že suma peňazí zostala u p. N.. P.....“ a zároveň odkazuje na odsek 71 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožňuje a námietku žalobcu nepovažuje za dôvodnú.

39. Hypotéza žalobcu, že žalovaný mohol aj podpísať zmluvu o pôžičke v prítomnosti svedkov a následne mohol pred notárom iba uznať svoj podpis za vlastný, pričom laik tieto skutočnosti pochopiteľne nerozlišuje, pritom uvedená skutočnosť nebola ani predmetom dokazovania, nemá v danej veci opodstatnenie. Jednak preto, že z obsahu overovacej doložky zo strany notára (zo dňa 24.2.2012 na č.l. 7) vyplýva pravosť podpisu Ing. A. E., ktorý listinu (zmluva o pôžičke) pred notárom vlastnoručne podpísal, ale uvedené bolo preukázané aj z vykonaného dokazovania vyjadrením samotného žalovaného ako aj svedka N..

40. Žalobca namietal nesprávne vyhodnotenie okresným súdom výpovede svedka F. D., ako rozpornú v otázke odovzdania peňazí iba z dôvodu, že svedok uviedol, že peniaze žalovanému odovzdal Z. X.. Zároveň žalobca poukázal na to, že je pochopiteľným, že od svedka, ktorý nemá právne vzdelanie, nemožno požadovať rozlišovanie veriteľa od sprostredkovateľa pôžičky, a z toho dôvodu mohlo dôjsť k zámene osoby poskytujúcej pôžičku. Z obsahu vyplýva, že svedok F. D. bol vypočutý na pojednávaní dňa 10.12.2018 (zápisnica o pojednávaní č.l. 97) aj za prítomnosti právnych zástupcov strán. Obsah jeho výpovede uviedol okresný súd v odseku 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v odseku 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku správne uzavrel, že samotné odovzdanie peňazí žalovanému zo strany pána N. bolo vyvrátené výpoveďou svedka F. D., ktorý aj podľa odvolacieho súdu sa vyjadril jednoznačne k osobe odovzdávajúcej peniaze žalovanému, pričom označil pána X. a nie pána N.. Povinnosťou svedka, o čom bol podľa § 196 ods. 2CSP aj poučený, bolo vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, teda uviesť čo vnímal vlastnými zmyslami (videl, počul a podobne) vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré boli predmetom dokazovania, konkrétne aj odovzdania finančnej čiastky žalovanému. Svedok sa nevyjadroval, ani mu takáto otázka nebola (ani právnym zástupcom žalobcu) položená, k osobe veriteľa alebo sprostredkovateľa, ale vyjadril sa k osobe, ktorá odovzdala žalovanému finančné prostriedky. K uvedenému ešte odvolací súd dáva do pozornosti, že svedok vo výpovedi uviedol, že na základe živnostenského oprávnenia vykonával vymáhanie pohľadávok (aj voči žalovanému), teda nemožno ho považovať za bežnú laickú verejnosť, ktorej nemusí byť zrejmý rozdiel medzi veriteľom a dlžníkom. Spochybňovanie výpovede tohto svedka vo vzťahu k ním označenej osobe odovzdávajúcej peniaze žalovanému, z dôvodu, že svedok nemá právnické vzdelanie, nemožno požadovať rozlišovanie veriteľa od sprostredkovateľa, čím mohlo dôjsť k zámene osoby poskytujúcej pôžičku, podľa odvolacieho súdu neobstojí.

41. Žalobca namietal, že okresný súd tvrdenie žalovaného, že zmluvu by nikdy nespochybnil, ak by došlo k vybaveniu prenájmu bitúnku (z čoho podľa žalobcu nepochybne možno vyvodiť existenciu zmluvy o pôžičke), neposúdil ako preukázanie vzniku zmluvy o pôžičke, pričom dôvodil tým, že žalovanému

nebolo zrejmé dokazovanie o odovzdaní pôžičky. Odvolací súd poukazuje, že odsek 74 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd zrozumiteľne podal zdôvodnenie k záveru o nepreukázaní vzniku zmluvy o pôžičke v kontexte uvedeného tvrdenia žalovaného. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v prípade tak písomnej ako aj ústnej zmluvy o pôžičke, keďže sa jedná o reálnu zmluvu, je na strane veriteľa dôkazná povinnosť preukázať, kedy došlo k dohode zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu veci, pričom v tomto kontexte bolo súdom prvej inštancie vykonávané dokazovanie v predmetnej veci.

42. K námietke vyhodnotenia podania žalovaného dňa 20.1.2013 okresným súdom, keď poskytnutie pôžičky bolo bezúčelové, nebolo podmienené poskytnutím akejkoľvek služby, preto je potrebné rozlišovať právny vzťah z poskytnutej pôžičky a prípadne ďalšie vzťahy vzniknuté z iných právnych titulov, odvolací súd poukazuje na odsek 75 odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorých sa odvolací súd stotožnil. K spornej skutočnosti odovzdania peňazí žalovanému, okresný súd správne uzavrel, že z listinného dôkazu zo dňa 20.1.2013 jednoznačne nevyplýva, že došlo k odovzdaniu peňazí žalovanému, a nemožno ho považovať ani za uznanie dlhu ( ), tak to sa mylne žalobca domnieva.

43. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že okresný súd odignoroval listinné dôkazy, v rámci ktorých žalovaný jednoznačne potvrdil existenciu pôžičky, kedy žalovaný adresoval doporučené listy, v ktorých de facto pohľadávku žalobcu uznal, nerozporoval výšku ani vznik pôžičky, iba sa snažil oddialiť jej splatenie. K uvedenému konštatuje, že žalobca neoznačil, ktoré konkrétne listinné dôkazy mal na mysli, napriek tomu odvolací súd poukazuje na odsek 13 a 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých prvoinštančný súd uviedol obsah listinných dokladov (ktorými vykonal dokazovanie okrem iných), aj na záver v odseku 51 ako aj na odsek 69 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa okresný súd vyjadril k výzve žalovaného zo dňa 7.7.2014 (adresovanej žalovanému).

44. Žalobca namietal postup okresného súdu ohľadom výpovede N. C. a F. D., ktoré vyhodnotil v otázke odovzdania peňazí ako protichodné, keď v inej časti odôvodnenia rozsudku (odsek 63 odôvodnenia napadnutého rozsudku) ich označil ako vierohodné, čo podľa žalobcu spôsobuje nielen zmätočnosť napadnutého rozhodnutia ale aj jeho nepresvedčivosť,

45. K námietke žalobcu v odseku 44 odvolací súd konštatuje, že pokiaľ okresný súd v odseku 63 odôvodnenia napadnutého rozsudku hodnotil výpovede svedkom vrátane N. C. a F. D., je nutné poukázať na to, že výpovede svedkov považoval za dôveryhodné, pričom keď hodnotil výpovede aj týchto svedkov hodnotil ich vierohodnosť s prihliadnutím na to aký má svedok vzťah k sporovým stranám a k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová a duševná úroveň, na okolnosti, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na správanie pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.), a na záver aj k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpovede svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa vzájomne dopĺňajú). A následne v ďalších odsekoch odôvodnenia napadnutého rozsudku sa už vyjadril k hodnoteniu výpovedí jednotlivých svedkov, konkrétne N. C. v odseku 71 odôvodnenia napadnutého rozsudku, F. D. v odseku 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd má za to, že hoci okresnému súdu možno vytknúť, že v odseku 63 odôvodnenia napadnutého rozsudku (predčasne) zovšeobecnil vyhodnotenie výpovedí svedkov N. C. a F. D. aj vo vzťahu súladnosti s inými dôkazmi, ich odporovaniu, prípadne súladnosti, ktorú následne vyhodnotil až v odsekoch v odsekoch 71 a 72 odôvodnenia napadnutého rozsudku, nemožno dospieť k záveru, že došlo k pochybeniu takej intenzity, ktorá by spôsobila nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže aj samotný odvolateľ porozumel, že výpovede svedkov N. C. a F. D. neboli súladné v okolnostiam odovzdania finančnej hotovosti žalovanému A. N..

46. Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé.

47. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a

povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

48. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

49. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len SR) opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 SR (uverejnenej pod č. 460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd (úst.zák.č. 23/91 Zb.) a Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo strán sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Napadnutý rozsudok napriek námietke žalobcu (odsek 44) zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľný a primerane odôvodnený a v konaní podľa odvolacieho súdu nedošlo k žiadnej vade v takej intenzite, ktorá by v konečnom dôsledku mala vplyv na správnosť rozhodnutia.

50. Podľa , za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, ods. 2 dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

51. Žalobca v odvolaní namietal, že čestné prehlásenie Z. K. považuje žalobca za procesne nepoužiteľný dôkaz, ktorý nemá žiadnu dôkaznú hodnotu. Listina bola pripravená žalovaným, notárom overený podpis ešte neznamená, že jej obsah zodpovedá skutočnosti, o čom svedčí aj fakt, že v listinnom dôkaze boli opísané skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Ide o súkromnú listinu, pri ktorej neplatí prezumpcia správnosti ako v prípade verejných listín, pri ktorých povinnosť dôkazného bremena má osoba, pri ktorej verejná listina svedčí. Napriek tomu, že žalobca v konaní poprel pravosť a pravdivosť predloženej listiny, bolo povinnosťou žalovaného v zmysle zásady prenesenia dôkazného bremena tvrdenia žalobcu vyvrátiť, k čomu však ale nedošlo. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď na listinu prihliadal, pričom obsah listiny nepodporuje ani jeden dôkaz vykonaný v rámci konania.

52. Odvolací súd poukazuje na obsah zápisnice z pojednávania zo dňa 28.1.2019 (č.l. 108), z ktorej vyplýva námietka žalobcu k čestnému prehláseniu, „máme zato, že obsah tohto čestného prehlásenia, nekorešponduje so skutočnosťou ide o účelové a tendenčné tvrdenia nezakladajúce sa na pravde. Máme zato, že žalovaný sa týmto spôsobom snažil naťahovať konanie, no došla k tomu nepríjemná udalosť, ktorá zabránila jeho výsluchu. V každom prípade máme zato, že na túto listinu sa nedá prihliadať ako dôkaz, nakoľko svedeckú vypovedať možné podať iba osobne na pojednávaní, s tým, žeby sme mali právo klásť svedkovi otázky a spochybňovať jeho tvrdenia“.

53. Pri súkromnej listine stačí formálne popretie jej správnosti druhým účastníkom, aby nastúpila dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno toho účastníka, ktorý tvrdil skutočnosti, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané. Za situácie, kedy žalobca poprel skutočnosti, ktoré majú vyplývať z predloženej súkromnej listiny, tak žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno ohľadom preukázania tých skutočností, ktoré mali byť súkromnou listinou preukázané (rozsudok NS SR sp. zn. ).

54. Pre posúdenie súkromnej listiny ako dôkazného prostriedku je významná jej pravosť. Podľa všeobecných zásad je listina pravá, ak pochádza od jej vystaviteľa a je ním aj podpísaná. Pri hodnotení

dôkazov sa uplatní právna domnienka, že ak je preukázaná pravosť súkromnej listiny, považuje sa za správne, zodpovedajúce vôli vystaviteľa to, čo je uvedené nad jeho podpisom. Pravá listina ja tak dôkazom o tom, že jej vystaviteľ urobil prehlásenie v nej zachytené alebo prejav v nej obsiahnutý. Dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny je na účastníkovi, ktorý z pravosti listiny vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Ak preukáže ten, kto zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé následky to, že je listina pravá, tak dôkazné bremeno opaku nesie tá sporová strana, ktorá popiera pravdivosť tejto listiny.

55. Odvolací súd k námietke žalobcu v odseku 51 uvádza, že sa nestotožňuje s námietkou, že čestné prehlásenie nemá žiadnu procesnú silu. Súd prvej inštancie správne v odseku 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku poukázal na to, že ide o bežný dôkazný prostriedok v zmysle , a to konkrétne dôkaz - listinu. K uvedenému odvolací súd dopĺňa, že hoci žalobca namietal pravosť tejto listiny, žalovaný uniesol dôkazné bremeno v tomto smere, keď z obsahu overovacej doložky zo strany notára (zo dňa 7.1.2019 na č.l. 105) vyplýva pravosť podpisu Z. K., ktorý listinu pred notárom vlastnoručne podpísal, preto dôkazné bremeno opaku, teda popretia pravosti tejto listiny niesol už žalobca, ktorý popretie pravosti však nepreukázal (pričom nestačilo iba tvrdenie, že listinu spísal žalovaný). Pokiaľ ide o obsah samotného čestného prehlásenia a možné skutočnosti v ňom uvedené (Z. K.) týkajúce sa dokazovania vo vzťahu k odovzdaniu sumy 6.500,- (ako pôžičky) žalovanému, odvolací súd konštatuje, že v čestnom prehlásení nie je k uvedenému výslovne uvedené, či k odovzdaniu zo strany pána N. v prospech žalovaného došlo/nedošlo. Je uvedené iba tvrdenie, že žalovaný zmluvu prevzal a odišiel ju dať potvrdiť notárovi na podpis, keď ju priniesol, N. skontroloval overenie notárom, povedal, že je to v poriadku a dohoda o prenájme platí. Nemožno teda súhlasiť s tým, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom pravdivosti tvrdenia Z. K. v čestnom prehlásení o odovzdaní/ neodovzdaní sumy pôžičky žalovanému, keďže takéto tvrdenie čestné prehlásenie postráda. To, že čestné prehlásenie obsahuje množstvo tvrdení o iných skutočnostiach na danej veci nič nemení, keďže predmetom dokazovania zostala v danej veci spornosť odovzdania sumy 6.500,- Eur žalovanému titulom pôžičky.

56. Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

57. V zmysle , v odvolacom konaní nemožno uplatniť nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (teda v prvej inštancii nepredložené) iba v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie odvolania ().

58. Hoci žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu okrem iného poukázal na to, že považuje konanie JUDr. A. N. za rozporné s dobrými mravmi, keď išlo o zastieraný právny úkon, kde mala byť zastretá zrejme mandátna zmluva s predmetom zmluvy vybavenia mäsokombinátu zmluvou o pôžičke tak, aby bol JUDr. A. N. ,,poistený“ a získal peniaze od žalovaného bez ohľadu na jeho ďalšie konanie, už sa nezmieňuje o tom, prečo uvedené skutkové tvrdenia na svoju obranu ohľadom zastretej mandátnej zmluvy neuviedol už počas konania na súde prvej inštancie. K uvedenému je potrebné však uviesť, že žalovaný predniesol prostriedok procesnej obrany až po uplynutí lehoty (na podanie odvolania), ktorá mu plynula doručením rozsudku (dňa 5.10.2020), preto nemožno jeho procesnú obranu považovať za novotu podľa . Avšak aj v prípade, že by sa jednalo o novotu, nebolo možné v odvolacom konaní na tieto novoty (nové skutkové tvrdenia žalovaného prednesené až v odvolacom konaní) prihliadnuť, keďže neboli splnené podmienky podľa .

59. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že žaloba bola podaná nedôvodne, keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce odovzdanie peňazí žalovanému, nedošlo k vzniku zmluvy o pôžičke a teda nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu, ktorému nepatrí aktívna vecná legitimácia.

60. Po vyčerpaní relevantnej odvolacej argumentácie žalobcu, s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napokon dospel k záveru, že ani jeden z odvolacích dôvodov uplatnených

žalobcom nebol naplnený, resp. pokiaľ bola odvolacia argumentácia sčasti dôvodná, nemalo to dopad na samotné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd preto preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. aj vo výroku II. (nenapadnutého osobitnou odvolacou argumentáciou) ako vecne správny, s použitím potvrdil.

61. V zmysle ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

62. V zmysle súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

63. V zmysle o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

64. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný, a preto podľa citovaných ustanovení žalovanej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalobcovi. Prípadnú existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle odôvodňujúcich výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné) ako už bolo uvedené, odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

65. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania (akt. stranami), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania (akt. strany), ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (akt. strán) (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

66. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).