Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

76S/45/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd správny, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej (sudca spravodajca) a členov JUDr. Drahomíry Mikulajovej a JUDr. Petra Molčana, v právnej veci žalobcu: W. N., s miestom podnikania U. XXX, XXX XX V., IČO: 34 723 706, právne zastúpený: URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100567261/2021 zo dňa 12. apríla 2021 takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Administratívne konanie

1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola na dani z príjmu za zdaňovacie obdobie rok 2013. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 102464869/2016 zo dňa 01.02.2016, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie doručený žalobcovi dňa 08.02.2016.

2. V následnom vyrubovacom konaní Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj len „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) rozhodnutím č. 102004749/2020 zo dňa 17.12.2020 vyrubil žalobcovi podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozdiel dane v sume 132 279,82 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o dani z príjmov“) za zdaňovacie obdobie roku 2013. Správca dane uzavrel, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období do výdavkov na vynaloženie, zabezpečenie a udržanie príjmov neoprávnene zaúčtoval výdavky v sume 508 041,68 Eur (bez DPH) na základe faktúr vystavených spoločnosťou VIBET K+L, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 2, Banská Bystrica, IČO: 36 825 298 (ďalej aj len „VIBET K+L, s.r.o.“) a postupoval v rozpore s ust. , , , a Zákona o dani z príjmov. Ďalej správca dane uzavrel, že žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období v peňažnom denníku pod poradovým číslom 1079, pokladničným dokladom V/171 (ostatné výdavky uhradené v hotovosti) zaúčtoval do daňových výdavkov ovplyvňujúcich základ dane sumu 21 630,- Eur bez DPH a pri týchto výdavkoch nevedel preukázať ich vynaloženie, preto správca dane dospel k záveru, že žalobca si tieto výdavky neoprávnene zaúčtoval v rozpore s , , , a Zákona o dani z príjmov. Podľa správcu dane pre uznanie výdavku ako daňového výdavku musia byť splnené tri zákonné podmienky, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a

udržanie príjmov), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný). Samotné preukázanie zaplatenia nákupov pohonných hmôt (nafty), ktoré mali byť dodané deklarovaným dodávateľom VIBET K+L, s.r.o., nepreukazuje daňový výdavok v zmysle ustanovení Zákona o dani z príjmov, v súlade s ktorými daňový výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňového subjektu, daňový subjekt musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol a musí byť vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov. Podmienka preukázateľnosti nie je splnená len preukázaním úhrady výdavku.

3. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100567261/2021 zo dňa 12.04.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane a odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Konštatoval, že správca dane viedol dokazovanie v zmysle § 24 ods. 2 Daňového poriadku, pričom dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nebol pritom viazaný iba návrhmi daňového subjektu. Postupoval aj podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane, pričom nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo správcovi dane známe z jeho činnosti. Postupoval aj v súlade s § 3 ods. 1 a § 3 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Žalovaný uzavrel, že pre splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie daňových výdavkov nepostačuje iba predloženie faktúr s predpísaným obsahom a s ich úhradami. Daňové doklady musia jednoznačne preukázať dodanie tovaru alebo služieb, t.j. skutočnosť, že tovar alebo služby boli dodané obchodnou spoločnosťou alebo podnikateľom, ktorý faktúry vystavil. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na zahrnutie výdavkov do daňových výdavkov len samotná existencia účtovného dokladu, hoci by obsahovala všetky formálno-právne náležitosti. Žalobca predloženými dôkazmi ani svojimi tvrdeniami dostatočne nepreukázal a preverovaním správcu dane sa tiež nepreukázalo, kto vecné plnenie z predložených faktúr deklarujúcich dodanie motorovej nafty uskutočnil a tým nebolo preukázané, že výdavky na nákup motorovej nafty boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov v zmysle § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov. Žalobca teda v kontrolovanom zdaňovacom období neoprávnene zahrnul do daňových výdavkov výdavky na nákup motorovej nafty, na ktorých ako dodávateľ bola uvedená spoločnosť VIBET K+L, s.r.o., a taktiež aj výdavky vo výške 21 630,- Eur, ktorých vynaloženie nepreukázal. Podľa žalovaného prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade so zisteným skutkovým stavom, vyhodnoteným v zmysle príslušných ustanovení Zákona o dani z príjmov.

Správna žaloba - žalobné body

4. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane. Žalobca žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, zrušil. Zároveň si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania.

5. Žalobca namietal, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutých rozhodnutí, došlo k nezákonnému postupu daňových orgánov, čím bol žalobca ukrátený a poškodený na svojich právach. Samotným nezákonným rozhodnutím, v dôsledku ktorého bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane, došlo k vážnemu zásahu do práv žalobcu a tiež k ohrozeniu jeho ďalšej podnikateľskej činnosti. Následkom nezákonného rozhodnutia môže tiež dôjsť k vzniku škody, pretože v majetkovej sfére žalobcu je ujma vo výške vyrubenej dane, ktorú musí zaplatiť.

6. Žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD s tým, že v zmysle tohto rozhodnutia má zdaniteľná osoba právo na odpočítanie dane (náklad), ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že tovar existoval, čo bolo zo strany daňového subjektu nepochybne preukázané, prinajmenšom už len tou skutočnosťou, že daňový subjekt tovar ďalej predával, čo žalovaný ani správca dane nespochybnili, naopak už v inom konaní ohľadne DPH bolo zistené, že žalobca skutočne tovar nakúpil, a teda na účely dane z príjmu ide o oprávnenú nákladovú položku.

7. Žalobca ďalej namietal, že rozhodnutia nijakým spôsobom nereflektovali na zistené skutočnosti, pretože prevzali odôvodnenie z rozhodnutí č. 9601403/5/183331/2015/Sch, č. 9601403/5/183504/2015/ Sch, 9601403/5/183777/2015/Sch, č. 9601403/5/183942/2015/Sch a č. 9601403/5/184158/2015/Sch, ktoré sa ale týkali dane z pridanej hodnoty. Žalobca ďalej poukázal na rozdiely medzi daňou z pridanej

hodnoty a daňou z príjmu. Daň z príjmu sa platí z rozdielu medzi príjmami a výdavkami, ktoré daňový subjekt na dosiahnutie týchto príjmov vynaložil. Potom pri firme podnikajúcej v oblasti kamiónovej dopravy je zrejmé, že pohonné hmoty sú absolútne esenciálnymi a nevyhnutnými výdavkami, a preto vyrubenie rozdielu dane v tomto prípade je scestné. V rozhodnutiach absentuje skúmanie závislosti výdavkov na priznanom príjme, pretože bez vynaloženia nákladov by žiadny príjem nebol. Ak teda správca dane neuznal náklad (výdavky), podobne by sa mal postaviť aj k príjmovej časti. Kamióny žalobcu nejazdia na vzduch, výdavky boli oprávnene vynaložené a boli dokladované: a) faktúrami, b) bezhotovostnými prevodmi finančných prostriedkov, c) listami o prečerpaní pohonných hmôt (exaktné množstvo pri danej teplote a čase), d) rozpisom jázd vozidiel. Správca dane nevykonal žiadne dokazovanie a stroho prevzal závery z rozhodnutí týkajúcich sa DPH, pričom žalobca mal k dispozícii všetky doklady, ktoré podľa platnej právnej úpravy mať mohol a mal. Počas celého konania bolo dokazovanie vedené len jednostranne na ťarchu žalobcu, čo dokazuje aj tvrdenie, kde daňový úrad konštatuje, že daňová povinnosť (na DPH) nevznikla subjektu VIBET K+L, s.r.o., ale namiesto neho vznikla neznámemu subjektu. Plnenie žalobcu nie je sporné a ani vynaloženie prostriedkov, ale právo na odpočítanie DPH vzniklo voči neznámemu subjektu, ktorý toto plnenie štátu neposkytol. Iná situácia je ale pri dani z príjmov, kde deklarované výdavky zodpovedajú skutočnosti, sú podopreté predloženými dokladmi, pričom ich vynaloženie je plne dôvodné. Závery na strane 15 preskúmavaného rozhodnutia sú preto predčasné a vzhľadom na daň z príjmu a jej aspekty nepostačujúce.

8. Žalobca ďalej poukázal na obsah preskúmavaného rozhodnutia s tým, že interné záležitosti spoločnosti VIBET K+L, s.r.o. nie sú záležitosťou žalobcu a pokiaľ daňový úrad zistil rôzne skutočnosti, ku ktorým sa žalobca nemal ako dostať, tak ide o informácie, ktorých získavanie je vecou správcu dane a pre žalobcu majú len povahu faktu bez možnosti ich ovplyvnenia. Ďalej poukázal na zásadu formálnej publicity obchodného registra a v tejto súvislosti na to, že je irelevantné, kto, kedy a koho splnomocnil na konanie za spoločnosť, nakoľko konateľ koná menom spoločnosti ex lege, t.j. priamo a nie ako zástupca. Súčasne je plne akceptovateľný a nasl. o konaní podnikateľa, a teda za riadne vykonané dokazovanie by bolo možné považovať: a) Zistenie, ktoré osoby vyberali z účtu spoločnosti VIBET K+L s.r.o. finančné prostriedky, tým by sa verifikovalo alebo vyvrátilo účelové a nepodložené tvrdenie (ex)konateľov spoločnosti - prevzatie, použitie a ponechanie finančných prostriedkov takto získaných je totiž trestným činom. b) Keďže úhrady boli vykonávané v prospech toho istého účtu v peňažnom ústave a podľa sa jedná o bankové tajomstvo, ohľadom zistenia kto je majiteľom účtu, a preto skutočnosť, že sumy faktúr boli skutočne pripísané, mal preveriť správca dane. Preveriť mal a mohol aj to, kto z účtu, na ktorý daňový subjekt platil, finančné prostriedky vyberal. c) Zistenie, z čoho vytvorila spoločnosť VIBET K+L s.r.o. zisk a tržby, ak v období roka 2013 neobchodovala so žalobcom; už z portálu finstat je zrejmé, že sa jedná o značné sumy, a teda tvrdenia konateľov sú účelové.

9. Žalobca namietal, že prevádzkuje kamiónovú dopravu vo veľkom rozsahu, a teda do vozidiel museli byť tankované pohonné hmoty, nakoľko vozidlá jazdili počas celého roka 2013. Skutočnosť, že vozidlá aj riadne jazdili, vyplýva z tachometrov a z evidencie mýtneho systému SR. Nákup pohonných hmôt žalobca preukázal faktúrami a ich prílohami, čo sú výstupy z tankovacieho zariadenia na cisterne, ktorá stáčala do benkaloru na Uľanskej ceste v areáli firmy pohonné hmoty. O týchto dokladoch rozhodnutia nepojednávajú a nie je známe, ako sa s nimi správca dane vysporiadal.

10. Pokiaľ správca dane neuznal faktúry, tak potom tento náklad je možné zistiť podľa pomôcok, teda preverením bežnej ceny pohonných hmôt na trhu a prepočtom spotreby vozidiel. Žalobca je sankcionovaný za to, že štát si nedostatočne splnil povinnosti vo vzťahu k dodávateľovi VIBET K+L, s.r.o., keď tejto spoločnosti umožnil fungovať, nedal ju na zoznam rizikových subjektov a nevykonal u tohto subjektu ani daňovú kontrolu, čo zaváňa účelovosťou konania a krytie takzvanej daňovej mafie „vybraných“ subjektov, zamestnancov daňových úradov a ich funkcionárov. Dokazovanie bolo vykonávané len tendenčne s jediným cieľom, vybrať finančné prostriedky u žalobcu, ktorý je riadne fungujúcou firmou, na rozdiel od spoločnosti VIBET K+L, s.r.o., ktorá zostala mimo záujmu správcu dane.

11. Podľa žalobcu je zarážajúce, že zistenia správcu dane opisujú postup obchodovania aj s inými dodávateľmi a v iných časových obdobiach to prebiehalo rovnako, čo je správcovi dane známe z jeho činnosti, a potom je v rozpore s princípom právnej istoty, keď rovnaký postup pri jednom dodávateľovi

je akceptovaný a v druhom prípade je neakceptovaný. Právny vzťah so spoločnosťou VIBET K+L, s.r.o. sa ničím nelíšil od právnych vzťahov s inými dodávateľmi.

12. Žalobca ďalej poukázal na to, že vozidlá dodávateľa na noc často parkovávali aj v areáli dopravcu F. B. zo E. I. K., ktorý tiež odoberal pohonné hmoty od tohto subjektu, pričom správca dane túto osobu v konaní nevypočul. Správca dane mal možnosť získať aj iné informácie (resp. podľa vedomostí žalobcu tieto informácie zo svojej činnosti aj má). Napriek tomu sa dokazovanie týmto spôsobom neviedlo, napriek tomu, že žalobca predložil v rámci súčinnosti všetko, čo predložiť mal a mohol.

13. Žalobca namietal, že správca dane neviedol žiadne dokazovanie a že z dostupných dokladov bolo zrejmé, že žalobca skutočne uhrádzal za dodané pohonné hmoty prevodom na účet, kedy reálnosť obchodu bola potvrdená nielen úhradami, ale aj faktúrami a ich prílohami, dokladmi zo stáčania cisterny tak, ako to robia všetci dodávatelia. Žalobca namietal, že rozhodnutie je založené na nevyčerpanom dôkaznom bremene správcu dane, ktorý nevykonal dokazovanie: a) Majiteľa účtu - čo je zásadné, nakoľko pohonné hmoty boli žalobcovi dodané, faktúry doručené, úhrada vykonaná, preto je potom prekvapivý záver správcu dane o tom, čo týmto dokazovaním možno zistiť. Podľa žalobcu to, či konateľ dodávateľa hovorí pravdu, že so žalobcom neobchodoval. Táto informácia by do veci vniesla úplne iné svetlo. A to aj preto, že spoločnosť VIBET K+L s.r.o vykazovala v danom čase činnosť, a teda tieto financie sú rozhodujúce k tomu, či „veriť“ konateľom alebo úplným dokladom predloženým žalobcom. b) Osôb, ktoré finančné prostriedky z účtu vybrali. c) Na aký účel boli použité finančné prostriedky vybraté z účtu (banka vedie aj informácie proti praniu špinavých peňazí, ktoré žiadané neboli). d) Vypočutie svedka F. B..

14. Nedostatočne zistený skutkový stav je o to zarážajúcejší, že došlo k vypočutiu svedka v Českej republike, ale majiteľa účtu, na ktorý platil žalobca, nikto nezisťoval a neboli zisťované okolnosti kto a akým spôsobom peniaze vyberal. Štát toleruje činnosť dodávateľa a následne za ňu trestá prvý subjekt v reťazci, ktorý je platobne schopný. Až hodnotenie všetkých dôkazov, ich konfrontácia s vyjadreniami a dôkazmi žalobcu i počas výkonu daňovej kontroly, umožňuje správcovi dane v štádiu vyrubovacieho konania vysloviť záver o vyrubení dane. Námietkami a vyjadreniami daňového subjektu sa musí správca dane zaoberať kvalifikovane, a to najneskôr v odôvodnení rozhodnutia, preto predložil žalobca aj doplňujúce dôkazy. Správca dane nemôže prenášať dôkazné bremeno na daňový subjekt tam, kde objektívne nesiaha zodpovednosť daňového subjektu. Daňový subjekt nenesie a nemôže niesť zodpovednosť za vyjadrenia, vnútorné problémy či vedenie účtovníctva tretích osôb, ich správanie a pod. Žalobcovi sa ako problém javí ďalšia evidencia, resp. kvalita právnych vzťahov mimo žalobcu, čo už nie je na mieste a na čo poukazuje aj európska judikatúra. Žalobca poukázal na závery rozhodnutia R 1/2011, podľa ktorých ak je nesporná existencia nakúpeného materiálneho plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Ak si správca dane nesplnil povinnosti pri spoločnosti VIBET K +L, s.r.o. a nedostatočne vykonal kontrolu, tak to neznamená, že všetky ostatné subjekty, ktoré s touto spoločnosťou v minulosti spolupracovali, sú považované automaticky za podvodnícke. Vykonali sa len tie dôkazy, ktoré správcovi dane vyhovovali, hoci nemali logický základ, pričom sa abstrahovalo od reálneho plnenia a dôkazy navrhované za týmto účelom neboli doposiaľ vykonané.

15. Žalobca poukázal na SR s tým, že medzi ústavné princípy podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR vlastné právnemu štátu patrí tiež princíp, resp. zásada primeranosti (proporcionality). Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami s tým, že za účelom dosiahnutia cieľa sledovaného štátom môžu byť použité len prostriedky zákonné, ktorých použitie je vhodné a nevyhnutné. Žalobca ďalej s poukazom na Daňového poriadku namietal, že dostatočne preukázal dodanie tovaru dodávateľmi, ktorých správca dane preveroval, predkladanými skutočnosťami, listinnými dôkazmi a tiež svedeckými výpoveďami a to najmä: a) predloženými faktúrami a dodacími listami, b) objednávkami, c) dokladmi o úhradách, d) výsluchmi svedkov - správca dane vykonal výsluchy v inom konaní, povrchne a účelovo, e) návrhmi na výsluch svedkov, ktoré správca dane odignoroval, f) tiež skutočnosťou, že dodávatelia daňového subjektu sú ako obchodné spoločnosti riadne zapísané v Obchodnom registri SR a súčasne mali oprávnenie podnikať v predmete, ktorý bol dodaný daňovému subjektu a ku ktorému sa vzťahujú vystavené faktúry

v kontrolovanom období. Správca dane a žalovaný v rozpore s § 24 ods. 1 Daňového poriadku požadujú od žalobcu preukazovanie správnosti a vierohodnosti nielen dokladov vedených samotným žalobcom, ale prenášajú na neho povinnosť preukazovať správnosť a vierohodnosť dokladov tretích subjektov. Daňové orgány pri dokazovaní podľa žalobcu nepostupovali ani v súlade s § 24 ods. 2 Daňového poriadku, nakoľko správca dane zanedbal svoju povinnosť zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie.

16. Žalobca ďalej poukázal na judikované závery v súdnej praxi - napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 19.08.2010, v zmysle záverov ktorého dôkazné bremeno zaťažuje správcu dane, nakoľko daňový subjekt nemá žiadne zákonom priznané právne prostriedky, ktoré by mu umožňovali sledovať výrobné, či obstarávacie procesy dodávateľov.

17. Žalobca vytýkal daňovým orgánom postup, akým pristúpili k hodnoteniu dôkazov predkladaných a navrhovaných žalobcom, ktorý je podľa žalobcu v hrubom rozpore so zásadami daňového konania. Daňové orgány podľa žalobcu vykonávajú dokazovanie výslovne za účelom vytvárania pochybností a vykonané dôkazy hodnotia jednostranne v neprospech žalobcu, prípadne na dôkazy, ktoré preukazujú pravdivosť tvrdení žalobcu, neprihliadajú bez relevantného dôvodu (napr. výpovede zamestnancov žalobcu, predložené e-mailové komunikácie, predložené výpisy z portálov finstat.sk). Zo strany daňových orgánov nebolo dokazovanie vykonané riadne a úplne, kedy správca dane nevyužil všetky možnosti na zistenie skutkového stavu, ktoré mal k dispozícii a tým porušil § 24 ods. 2 a 4 Daňového poriadku. Daňové orgány opomenuli vykonanie viacerých dôkazov, ktoré buď navrhol žalobca alebo ich potreba vyplynula priamo z doposiaľ vykonaného dokazovania (napr. nebol vykonaný výsluch svedkov navrhnutých žalobcom a previerka tvrdení štatutára a bývalého štatutára dodávateľa VIBET K +L, s.r.o., ako i informácie o osobách, ktoré finančné prostriedky z bankového účtu dodávateľa vybrali). Preukázateľnosť výdavku vyplývajúca z § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmu nepredstavuje abstraktnú kategóriu ale kategóriu veľmi konkrétnu. V zmysle § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov preukázateľnosť výdavku sa vzťahuje k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmu a nie k iným skutočnostiam, teda ani nie k osobe dodávateľa. Materiálnym znakom výdavku podľa § 19 v nadväznosti na § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov je účel výdavku, teda vecne musí smerovať k dosiahnutiu, zabezpečeniu a udržaniu príjmu v dotknutom zdaňovacom období a výšku výdavku takto účelovo vynaloženého preukazuje daňovník. Pre účely ust. § 19 v nadväznosti na § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov spochybnenie osoby dodávateľa nie je postačujúce k tomu, aby sa výdavky vylúčili. Ďalej žalobca poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. , v zmysle ktorého ak daňový subjekt jednoznačne preukáže, že deklarovaný výdavok skutočne nastal, aj keď za iných okolností, ako je uvádzané v daňovom doklade, je možné v súlade so zásadou materiálnej pravdy ho uznať za daňový výdavok. Najvyšší súd SR už v roku 2000 vo svojich rozsudkoch poukazoval na skutočnosť, že ust. § 24 ods. 1 Daňového poriadku, resp. § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov predstavuje vecné a nie osobné vymedzenie výdavkov pre daňové účely (napr. rozsudok sp. zn. , ). O ustálenom právnom názore a stabilizovanej judikatúre svedčí aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 18.09.2018, z ktorého jednoznačne vyplýva vecný charakter výdavku, keď súd uvádza, že základným zákonným predpokladom uznania daňového výdavku bolo, aby bol vynaložený za účelom dosiahnutia, zabezpečenia alebo udržania príjmov, ktoré budú predmetom zdanenia. V zmysle týchto záverov mal žalobca preukázať, že v uvedenom výdavku išlo o daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov, teda mal preukázať, že výdavok vecne smeroval na dosiahnutie, zabezpečenia udržanie príjmov. Pre účely ust. § 19 v nadväznosti na § 2 písm. i) Zákona o dani z príjmov spochybnenie osoby dodávateľa nie je postačujúce k tomu, aby sa výdavky vylúčili. Je v rozpore s logikou, aby u žalobcu, ktorý nakupuje a predáva mäsové výrobky a z týchto výrobkov má príjmy, tak výdavky na nákup predaného tovaru neboli výdavkami na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov.

18. Žalobca poukázal na to, že správca dane nemôže prenášať dôkazné bremeno na subjekt tam, kde objektívne nesiaha zodpovednosť daňového subjektu. Poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 18/2011), v zmysle ktorého zásada objektívnej pravdy nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bezpochybne preukážu tvrdenia daňového subjektu. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akú hodnovernosť a dôkaznú silu z vykonaného dokazovania vyvodí. Ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v zmysle ktorého Európsky súdny dvor vo viacerých prípadoch konštatuje (C-354/03, C-355/03, C-484/03), že každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na

inom stupni obchodu. Žalobca ďalej poukázal na to, že medzi relevantné princípy upravené zákonom o správe daní patria: zásada zákonnosti, zásada súčinnosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov, zásada rovnosti, zásada primeranosti zaťaženia daňového subjektu, čo znamená zaťažovať kontrolný daňový subjekt čo najmenej, zásada primeranosti (proporcionality). Žalobca poukázal aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. a Sž/131-137/01, konkrétne na záver: „Voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú treba objasniť. Objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybnosti nemožno totiž podsunúť iba pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu (podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov). Na tento účel má správca dane využiť prostriedky (len exemplikatívne uvedené v ust. § 29 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov), ktorými možno objasniť rozhodujúce okolnosti. Ďalej uviedol, že vo veci dôkazného bremena boli vyslovené ďalšie judikáty Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora. Poukázal konkrétne na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 15.03.2011, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že v ním prejednávanej veci zistil, že pri každej faktúre je aj podrobný súpis dodaného tovaru a služieb a potom vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej existencie žalobcových dodávateľov a dodávateľských subjektov. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. V prípade navrhovateľa evidencia bola riadne preukázaná a fyzické potvrdenie zdaniteľných obchodov dôkazmi ako aj výsluchom odberateľa, bolo dokázané. Najvyšší súd konštatoval, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v § 29 ods. 8 zákona o správe daní a daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení, vyúčtovaní. Podľa najvyššieho súdu skutočnosti uvedené v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51ods. 1 písm. a) Zákona o dani z pridanej hodnoty tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Najvyšší súd SR zároveň konštatoval, že z uvedených ustanovení Zákona o DPH nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov.

19. Podľa žalobcu daňové orgány zaťažili daňové konanie vadou spočívajúcou v tom, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a to tým, že nepreukázal a v rozhodnutí riadne neodôvodnil svoje tvrdenia, že v prípadoch vyššie uvedených dodávateľských spoločností nedošlo k zdaniteľnému plneniu. Daňové orgány zistili skutkový stav nedostatočne, pričom nevyvrátili nijakým spôsobom to, že tovar a služby boli dodané, faktúry za tieto tovary a služby boli uhradené, a teda došlo k zdaniteľnému plneniu. S poukazom na zásady daňového konania a dokazovania v rámci daňovej kontroly má žalobca za to, že správca dane s cieľom spravodlivého a zákonného rozhodnutia musí zistiť skutkový stav riadne a objektívne, aby aj následné právne posúdenie veci vychádzalo zo spoľahlivo a pravdivo zisteného skutkového stavu. Odôvodnenie rozhodnutí nie je dostatočné a absolútne, nakoľko absentuje logická zhoda medzi výrokom a odôvodnením, čo len potvrdzuje arbitrárnosť rozhodnutia žalovaného. Daňové orgány sa mali vysporiadať so všetkými skutočnosťami, a to nielen so zistenými správcom dane, ale aj so skutočnosťami tvrdenými a dôkazmi predloženými daňovým subjektom. Pokiaľ je správcom dane produkované rozhodnutie bez náležitého odôvodnenia, stáva sa arbitrárnym a nepreskúmateľným.

20. Európska jurisdikcia v rámci priestoru EÚ poskytla dostatočný priestor pre vytvorenie zákonných rámcov toho, čo správne orgány môžu a čo nie. V danom prípade preto vyvstáva otázka, čo bolo cieľom takéhoto správneho konania, na čo bol jeho výsledok zameraný, akým spôsobom bol prezentovaný princíp právnej istoty a preskúmateľnosti rozhodnutí. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že v rozhodnutí samom sa musí správny orgán vysporiadať aj s námietkami účastníkov konania, so všetkými skutočnosťami zistenými v správnom konaní, v zmysle čoho správny orgán nepostupoval.

21. Na základe uvedenej argumentácie žalobca z dôvodov podľa , , , a a (ďalej aj len „SSP“) žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

22. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný uviedol, že podstata skutočností zistených pri kontrole DPH nebola mechanicky transformovaná do zistení o dani z príjmov fyzickej osoby, preto sa žalobcovi neopodstatnene javí akoby správca dane čerpal z odôvodnení uvedených rozhodnutí. Žalovaný ďalej

poukázal na to, že v konaniach o prieskum zákonnosti rozhodnutí vydaných v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty bol Najvyšším súdom SR rozsudkom sp. zn. zo dňa 11.07.2018 potvrdený rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. . Správca dane nespochybnil nákup motorovej nafty potrebnej na prevádzkovanie kamiónovej dopravy, ale spochybnil dodávateľa motorovej nafty, od ktorého žalobca motorovú naftu nenakupoval, a to na základe svedeckej výpovede konateľa dodávateľskej spoločnosti VIBET K+L s.r.o. pána B.Y.. Svedeckej výpovede sa žalobca nezúčastnil, aj keď bol o termíne upovedomený. Dodávateľská faktúra ako dôkaz sama nestačí, ak nie je podložená reálnym dodaním tovaru. Uskutočnenie dodania tovaru alebo služby, vznik daňovej povinnosti a následne právo uplatniť si daňové výdavky nie je možné deklarovať len po formálnej stránke dodávateľskou faktúrou, ale aj po stránke obsahovej, reálnym preukázaním dodania tovaru alebo služby. V súlade s ustanoveniami Daňového poriadku je práve daňový subjekt ten, kto nesie dôkazné bremeno pri zahrnutí faktúr do daňových výdavkov. Pre uznanie výdavku ako daňového musia byť splnené tri zákonné podmienky súčasne - podmienka vecnosti, podmienka preukázateľnosti a podmienka zaúčtovania. Daňové orgány netvrdia, že k nákupu pohonných hmôt u žalobcu nedošlo, teda, že výdavky neboli vynaložené, nebola však preukázaná skutočnosť, že pohonné hmoty dodala spoločnosť VIBET K+L s.r.o., teda spoločnosť uvedená na faktúrach.

23. Žalovaný poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11.07.2018, konkrétne na bod 29. o dôkaznom bremene daňového subjektu . Ďalej uviedol, že žalobca ku každej vystavenej faktúre doložil doklad o množstve prečerpaných pohonných hmôt z tankovacieho zariadenia (cisterny), ale nevedel správcovi dane poskytnúť informácie akými vozidlami boli pohonné hmoty dovážané. Nevedel uviesť identifikačné čísla vozidiel, nevedel uviesť mená a adresy vodičov vozidiel, ktoré naftu dovážali, ani nevedel preukázať, komu vozidlá patrili. Napriek tomu správca dane nespochybnil, že žalobca nenakupoval pohonné hmoty na prevádzkovanie kamiónovej dopravy. Správca dane spochybnil to, kto bol dodávateľom pohonných hmôt a od koho žalobca pohonné hmoty nakupoval.

24. Pokiaľ žalobca predložil prehľad vozidiel spolu s odjazdenými kilometrami, tak tento prehľad sa týka len časti zdaňovacieho obdobia roku 2013 - konkrétne za mesiace apríl až august, ktorý neposkytuje celkový obraz o odjazdených kilometroch vozidlami žalobcu a spotrebu pohonných hmôt za rok 2013. Podľa prehľadu žalobca v roku 2013 prevádzkou svojich vozidiel spotreboval celkom 533 806 litrov nafty. Ani predložená evidencia vozidiel s uvedenou spotrebou pohonných hmôt nepreukazuje, že nafta bola dodaná spoločnosťou VIBET K+L s.r.o.

25. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že interné záležitosti spoločnosti VIBET K+L s.r.o. nie sú jeho záležitosťou a že sú irelevantné, žalovaný poukázal na to, že žalobca v rámci ústneho pojednávania dňa 24.11.2015 do zápisnice uviedol, že konateľov spoločnosti VIBET K+L s.r.o. nepoznal, nevedel kde má spoločnosť sídlo, o dodávkach jednal len s pánom „Ferom“, ktorého presnú identifikáciu nevedel, vedel len o jeho telefóne. Nafta mala byť dovážaná len na základe telefonického dohovoru s pánom Ferom, ktorý ho na spoluprácu sám oslovil a na základe telefonického dohovoru mala byť nafta objednaná aj dovezená v dohodnutý termín a množstve v cisterne, ktorú sám pán Fero šoféroval, a prečerpaná do benkaloru, kedy boli žalobcovi odovzdané aj hotové opečiatkované (nevedel ktorou osobou) podpísané faktúry od spoločnosti VIBET K+L s.r.o. spolu s dodacími listami. Nafta bola dodávaná vozidlami, ktorých evidenčné čísla žalobca nevedel, vedel len, že boli slovenské, úhrady boli vykonané na účet uvedený na faktúrach. Informácie z obchodného registra o spoločnosti sú dostupné nielen správcovi dane ale aj daňovému subjektu, ktorý na ich získanie nepotrebuje osobitnú právomoc, práve takými informáciami by daňový subjekt z dôvodu opatrnosti mal disponovať pri uzavieraní obchodných vzťahov. Identita dodávateľa, ktorý dodáva tovar, a identita odberateľa, ktorému sa tovar dodáva, je deklarovaná na faktúre. Tieto identifikačné údaje ale musia zodpovedať aj skutočnému stavu. Samotné faktúry a doklady o ich úhradách sú len formálnou podmienkou pre uznanie daňových výdavkov, nie sú však postačujúce pre priznanie daňových výdavkov, pokiaľ nie sú odrazom reálneho uskutočnenia. Predložené faktúry nevyjadrujú skutočné dodanie tovaru a podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku nevyjadrujú skutočný obsah právneho úkonu, t.j. nákupu a predaja tovaru.

26. K námietkam týkajúcim sa nevykonaného dokazovania žalovaný uviedol, že boli čerpané informácie a dôkazy aj z daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až august 2013 a tieto boli doplnené o zistenia a informácie získané v priebehu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2013 a z ústnych pojednávaní správcu dane s daňovým subjektom, o čom boli spísané zápisnice, pričom všetky dôkazy boli hodnotené následne samostatne ako aj v ich vzájomnej súvislosti. Správca

dane nespochybnil materiálny podklad dodávateľských faktúr, nespochybnil, že motorová nafta bola žalobcovi dodaná, ale spochybnil skutočnosť, že bola dodaná dodávateľom uvedeným na faktúre. Preverovanie kto mal a mohol z účtu, na ktorý žalobca platil finančné prostriedky, tieto vyberať a kto ich vyberal, je irelevantné, pretože aj preukázanie úhrady faktúry nie je predpokladom na uplatnenie si daňových výdavkov. Zistenie žalobcom uvádzaných skutočností by nemalo žiadny vplyv na kvalifikáciu výdavkov žalobcu ako daňových výdavkov. Pokiaľ žalobca poukazoval na tržby spoločnosti VIBET K+L, s.r.o., tak táto spoločnosť výkaz ziskov a strát ako aj účtovnú závierku zostavila za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013. Podľa vyjadrenia žalobcu (zápisnica zo dňa 24.11.2015) obchodná spolupráca s touto spoločnosťou trvala od apríla do septembra 2013. V uvedenom období bol štatutárnym orgánom spoločnosti B.Y. (od 30.05.2013 so vznikom funkcie od 25.04.2013), ktorý vo svojej svedeckej výpovedi poprel akúkoľvek spoluprácu spoločnosti VIBET K+L s.r.o. so žalobcom. Podľa uvedeného, ako aj vyjadrenia konateľa spoločnosti VIBET K+L, s.r.o. B.Y., je zrejmé, že v mene spoločnosti vôbec nekonal, uvedené tržby spoločnosti boli dosiahnuté do 10.05.2013, teda kedy boli konateľmi spoločnosti R.. W. Y. a B. N.. Uvedené nevylučuje, že spoločnosť VIBET K+L, s.r.o. dosiahla z vykonávanej činnosti zisk za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013. Zistenie žalobcom uvedených skutočností by nemalo žiadny vplyv na kvalifikáciu daňových výdavkov žalobcu. Informácie o tom, kto bol majiteľom účtu uvedeného na faktúrach, na aký účel boli finančné prostriedky vybraté z účtu použité, ako aj zistenie osôb, ktoré mali peňažné prostriedky z účtu vyberať, resp. kto s účtom disponoval, je predmetom bankového tajomstva v zmysle zákona o bankách a zistenie týchto informácií sú pre účely daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby nepodstatné, pretože nepreukazujú skutočnosť, že pohonné hmoty boli dodané žalobcovi spoločnosťou VIBET K+L, s.r.o., ani to, že žalobca s touto spoločnosťou obchodoval. K tejto veci zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. v bode 31., kde uviedol, že tieto skutočnosti nebolo potrebné zisťovať.

27. Pokiaľ žalobca poukazoval na potrebu výsluchu svedka F. B., tak žalovaný uviedol, že správca dane vyzval žalobcu výzvou zo dňa 26.05.2017 na preukázanie skutočností dosvedčujúcich dodanie motorovej nafty. Žalobca v odpovedi zo dňa 19.06.2017 uviedol, že výsluch tohto svedka považuje za nevyhnutný na ozrejmenie skutkového stavu, ako aj na ozrejmenie presnej identifikácie vozidiel a identifikačných údajov vodičov, ktorí v roku 2013 na vozidlách dovážali pohonné hmoty pre žalobcu. Podľa žalovaného presnú identifikáciu vozidiel a identifikačné údaje o vodičoch mal žalobca možnosť kedykoľvek zistiť od F. B. a nie žiadať výsluch tejto osoby ako svedka od správcu dane za účelom zistenia požadovaných údajov. Dôkazné bremeno v súlade s § 24 ods. 1 písm. a), b) a c) Daňového poriadku je na daňovom subjekte.

28. K námietkam o rozpore s platnou právnou úpravou žalovaný poukázal na bod 29. rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11.07.2018, v zmysle ktorého dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Ďalej poukázal aj na ďalšie body tohto rozhodnutia, kde najvyšší súd konštatoval, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne nadobudnutie tovaru vyplývajúce z predložených dodávateľských faktúr. Najvyšší súd SR nekonštatoval, že by v postupe a vyhodnotení dôkazov daňovými orgánmi nastali nejaké nedostatky, alebo nezákonnosť. Najvyšší súd SR uviedol, že nevedomosť žalobcu o sídle a osobe konateľa dodávateľskej spoločnosti vnáša značnú mieru pochybnosti o poctivosti obchodného styku medzi žalobcom a údajnou dodávateľskou spoločnosťou. Ďalej uviedol, že žalobca bol upovedomený o zistení z daňovej kontroly, že správca dane sa opakovane dostavil na adresu sídla spoločnosti VIBET K+L, s.r.o., avšak v budove nenašiel priestory s označením predmetnej spoločnosti napriek tomu, že žalobca trval na tom, že s uvedenou spoločnosťou obchodoval a tá mu naftu dodala, ale tieto tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi.

29. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade s § 24 ods. 2 a 3 Daňového poriadku, ako aj v súlade s § 3 ods. 1, 3 a 4 Daňového poriadku. Žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu žalobcu zamietol.

Vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného (replika)

30. V replike žalobca uviedol, že žalovaný nijako nereflektuje na bremeno dôkazu, ktoré je povinný učiniť v rámci konania. Ak žalobca predložil všetky zákonom predpokladané dôkazy, tak potom sa dôkazné bremeno musí vykonávať transparentne. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi dane, vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým

spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania ( sp.zn. , ), pričom v tomto smere neboli vykonané relevantné dôkazy, ktorými by bolo dodávateľom popreté realizovanie dodávok pohonných hmôt.

31. Keďže správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (, , , ), potom jednoznačne treba povedať, že správca dane vykonal dokazovanie výlučne jednostranne. Ak na jednej strane chcel vyvrátiť unesené bremeno dôkazov žalobcu ohľadne nákupu pohonných hmôt, mal vykonať navrhované dokazovanie úplne. Žalobca nemá žiadnu právomoc, aby sa vypočuli ním navrhovaní svedkovia - konateľ a bývalý konateľ dodávateľa, preukázalo sa kto a na základe čoho vybral a použil finančné prostriedky, ktoré žalobca uhradil za dodávky, a nebol vypočutý ani svedok, ktorý rovnako odoberal pohonné hmoty od subjektu VIBET K +L, s.r.o. Rozhodnutie žalovaného je výsledkom formalistického postupu, jednostranného vykonávania a hodnotenia dôkazov, a preto je potrebné ho zrušiť a vec vrátiť orgánu 1. stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov - dôvody rozsudku

32. Na prejednanie veci správny súd nariadil pojednávanie na deň 06.04.2022 podľa . Na pojednávaní sa prítomní zástupcovia účastníkov konania vyjadrili v zhode s obsahom ich písomných prednesov.

33. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby ( ), a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa zamietol.

34. Podľa a ; (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

35. Podľa ; Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

36. Podľa ; (1) Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. (2) Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa , d) ide o veci podľa , ak je žalobcom fyzická osoba, ide o veci podľa , vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

37. Podľa ; Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

38. Podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku; správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

39. Podľa § 2 písm. a), b) a i) Zákona o dani z príjmov; Na účely tohto zákona sa rozumie a) daňovníkom fyzická osoba alebo právnická osoba, b) predmetom dane príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa § 12, i) daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak,

40. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) Zákona o dani z príjmov; Výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

41. Podľa § 17 ods. 2 písm. a) Zákona o dani z príjmov; Výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

42. Podľa § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov; Daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej a) výdavky (náklady) na obstaranie hmotného majetku, nehmotného majetku ( § 22) a hmotného majetku a nehmotného majetku vylúčeného z odpisovania ( § 23), b) výdavky na zvýšenie základného imania vrátane splácania pôžičiek, c) úplatky alebo iné neoprávnené výhody poskytnuté inej osobe priamo alebo sprostredkovane aj vtedy, ak v príslušnom štáte je poskytnutie takéhoto úplatku alebo inej neoprávnenej výhody obvykle tolerované, d) výdavky na vyplácané podiely na zisku vrátane podielov na zisku (tantiém) členov štatutárnych orgánov a ďalších orgánov právnických osôb, e) výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi okrem výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom 89) a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi, f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e), pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia; v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov, v ktorých zamestnávateľ zabezpečuje ubytovanie podľa § 19 ods. 2 písm. s) druhého bodu, sa za príjmy považuje aj nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancovi na účel zabezpečenia jeho ubytovania, g) výdavky na technické zhodnotenie ( § 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie ( § 29 ods. 2), h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 17 eur za jeden predmet, pričom za reklamné predmety sa nepovažujú 1. darčekové reklamné poukážky, 2. tabakové výrobky okrem daňovníka, u ktorého je výroba tabakových výrobkov hlavným predmetom činnosti, 3. alkoholické nápoje okrem alkoholických nápojov podľa osobitného predpisu103a) v úhrnnej výške najviac 5% zo základu dane; uvedené sa nevzťahuje na daňovníka, u ktorého je výroba alkoholických nápojov hlavným predmetom činnosti, i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e), p), w) a x), j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane, k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií,

l) zrušené od 1.1.2020.

43. Podľa § 24 ods. 1 až 4 Daňového poriadku; (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

44. Za nedôvodné považuje správny súd žalobné námietky o tom, že daňové orgány nereflektovali v preskúmavaných rozhodnutiach na zistené skutočnosti, ale preberali odôvodnenie z rozhodnutí týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty. Podstatné je, že išlo o rovnaké skutkové okolnosti deklarovaného dodania tovaru - motorovej nafty od deklarovaného dodávateľa VIBET K+L, s.r.o., ktorý vystavil faktúry, na základe ktorých si žalobca uplatňoval nárok na odpočítanie DPH a ktorými zároveň dokladoval vynaloženie daňových výdavkov pre účely dane z príjmov fyzických osôb. Preto bol logický postup správcu dane, že nahliadol do administratívnych spisov týkajúcich sa daňovej kontroly vykonávanej na DPH a následných vyrubovacích konaní a z týchto administratívnych spisov zabezpečil dôkazy do daňovej kontroly vo veci dane z príjmov fyzickej osoby. Takýto postup zodpovedá zásade hospodárnosti a efektívnosti konania v daňovej kontrole a vyrubovacom konaní, keď aj v zmysle § 3 ods. 2 Daňového poriadku je správca dane povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane, a je aj v súlade s § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Daňové orgány neprebrali „mechanicky“ závery rozhodnutí týkajúcich sa DPH. V preskúmavaných rozhodnutiach uviedli, ktoré skutočnosti boli preukázané a posúdili žalobcom uplatnený nárok a tým aj zistené súvisiace skutočnosti v zmysle zodpovedajúcej právnej úpravy Zákona o dani z príjmov a v ňom stanovených podmienok. Keďže išlo o rovnaké obchodné prípady, v súvislosti s ktorými si žalobca uplatňoval nárok na DPH, skutkové okolnosti boli rovnaké, preto bol logický postup, keď daňové orgány čerpali aj z administratívnych spisov týkajúcich sa daňovej kontroly a vyrubovacieho konania v súvislosti s DPH.

45. Je potrebné uviesť, že dôkazné bremeno zaťažuje nielen pri DPH ale aj pri dani z príjmov daňový subjekt, ktorý si uplatňuje v prípade dane z príjmov daňové výdavky a v dôsledku toho daňovú výhodu. Povinnosťou daňových orgánov nie je zistiť, ako sa deklarované obchodné transakcie stali. Daňové orgány len verifikujú tvrdenia daňového subjektu a keď spochybnia skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, dôkazné bremeno sa opätovne presúva na daňový subjekt. Nie je povinnosťou daňových orgánov vykonávať dokazovanie dovtedy, kým sa nepreukážu skutočnosti tvrdené daňovým subjektom.

46. Žalobca v prejednávanej veci dôkazné bremeno neuniesol, pretože nebolo preukázané, že tovar - motorovú naftu mu dodal deklarovaný dodávateľ. Daňové orgány nespochybnili materiálne plnenie, teda že motorová nafta bola žalobcovi dodaná, ale spochybnili, že motorovú naftu dodal žalobcom deklarovaný dodávateľ. Závery daňových orgánov považuje správny súd za správne a zodpovedajúce skutkovým zisteniam. Konateľ spoločnosti VIBET K+L, s.r.o., nevedel nič o spolupráci so žalobcom (o dodaní tovaru), žalobca nedisponoval o svojom obchodnom partnerovi dostatočným množstvom informácií, ktoré by preukazovali dostatočnú obozretnosť v obchodnom styku, nepreukázal, že komunikoval s osobou, ktorá by bola oprávnená konať za deklarovaného dodávateľa, nepoznal konateľa ani bývalých konateľov deklarovaného dodávateľa, nevedel, kde má deklarovaný dodávateľ sídlo a nevedel nič bližšie uviesť a preukázať ani o preprave tovaru.

47. Žalobca správne poukazuje na rozdiel DPH a dani z príjmu, nakoľko jedna je nepriama daň, ktorá je aj predmetom harmonizácie práva Európskej únie a následne aj predmetom početnej judikatúry Súdneho

dvora EÚ, kým druhá je priamou daňou a nie je predmetom harmonizácie v rámci práva EÚ. Žalobca vychádza z toho, že pokiaľ v rozhodnutiach týkajúcich sa DPH a aj v preskúmavaných rozhodnutiach týkajúcich sa dane z príjmov bolo daňovými orgánmi uznané materiálne plnenie, teda že žalobcovi bola motorová nafta dodaná, mali byť tieto výdavky vynaložené za motorovú naftu uznané za daňové výdavky, pretože Zákon o dani z príjmov vyžaduje preukázať, že výdavky boli vynaložené za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania príjmov a nie iné skutočnosti, napr. osobu dodávateľa, konkrétne teda, že Zákon o dani z príjmov vyžaduje preukázať len vecnú a nie personálnu súvislosť výdavkov. Správny súd k týmto žalobným námietkam uvádza, že z ustanovení Zákona o dani z príjmov vyplýva, že pre to, aby výdavok (náklad) bolo možné na daňové účely považovať za daňový výdavok, musí spĺňať základné podmienky, a to: výdavok musí vynaložiť daňovník, ktorý si tento výdavok uplatňuje - podmienka príslušnosti; výdavok musí byť preukázateľne vynaložený - podmienka existencie; výdavok musí slúžiť na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov - podmienka vecnosti; výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka - podmienka evidencie, výdavok musí byť preukázaný - podmienka preukázateľnosti (pričom v rámci tejto podmienky musí byť preukázané aj dodanie od deklarovaného dodávateľa), a napokon ak je výška výdavku limitovaná, musí daňový výdavok spĺňať aj podmienku rozsahu. V súvislosti s potrebou preukázania dodania tovaru alebo služby dodávateľom uvedeným na faktúre aj pri uplatňovaní daňových výdavkov podľa Zákona o dani z príjmov správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR a v nej obsiahnuté závery.

48. V rozhodnutí sp. zn. zo dňa 28.02.2017 Najvyšší súd SR vo vzťahu k dani z príjmov uviedol, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočné reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle o účtovníctve v znení neskorších predpisov, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si daňové výdavky. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosti úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

49. Ďalej správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22.11.2018, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol, že v daňovom konaní z daňového bremena daňovníka vyplýva dôkazná povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku, vychádzajúc z preukázania reálnosti plnenia, ktoré bolo osvedčované predloženými účtovným a inými dokladmi. Ďalej uviedol, že zo zásady objektívnej pravdy ovládajúcej daňové konanie nevyplýva (popri dôkaznom bremene daňovníka) absolútna povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokiaľ sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

50. Správny súd ďalej poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22.11.2018, v ktorom Najvyšší súd SR uviedol vo vzťahu k daňovým výdavkom uplatňovaným daňovým subjektom, že ak správca dane po vykonaní daňovej kontroly preukáže, že daňovník hodnoverným spôsobom nevie preukázať existenciu podmienok, ktoré sú pre uplatnenie tohto nároku zákonom ustanovené, teda, že ide o výdavky, ktoré daňovník vynaložil na úhradu tovarov a služieb a ich vecnú súvislosť, ako aj to, že tovar (služby) bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou - dodávateľom uvedeným na faktúre, tak nesplnil podmienky pre priznanie daňových výdavkov. Splnenie formálnej stránky na uplatnenie daňového výdavku, vyjadrené predloženými dokladmi, je síce jednou z podmienok, aby boli na základe týchto dokladov uznané za daňové výdavky, tieto doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia od reálneho dodávateľa uvedeného v daňových dokladoch. Najvyšší súd SR ďalej zdôraznil zásadný význam dôkazného bremena žalobcu ako daňového subjektu, ktorý vyplýva jednak zo zákona, a jednak je judikovaný v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR. Za podstatné pre neuznanie odpočítania uplatnených výdavkov v zmysle § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 Zákona o dani z príjmov Najvyšší súd SR považoval to,

že daňový subjekt v prejednávanej veci si do daňového priznania zahrnul daňové výdavky a nebolo preukázané, že práce reálne uskutočnil ten dodávateľ, ktorý vyhotovil faktúry, resp. jeho subdodávateľ.

51. V zmysle týchto záverov potom považuje správny súd argumentáciu a závery daňových orgánov o tom, že žalobca nesplnil podmienky pre uznanie daňových výdavkov, pretože nepreukázal dodanie motorovej nafty deklarovaným dodávateľom, čím porušil podmienky Zákona o dani z príjmov, za správne.

52. Správny súd považuje za správne závery daňových orgánov o tom, že predložené faktúry, dodacie listy, úhrada cien, výstupy z tankovacieho zariadenia a výpisy hovorov nepreukázali dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom. Konateľ deklarovaného dodávateľa nevedel nič o spolupráci so žalobcom, žalobca nepoznal ani bývalých konateľov deklarovaného dodávateľa a ani netvrdil, že by dodanie motorovej nafty dojednal s týmto bývalými konateľmi deklarovaného dodávateľa. Žalobca o svojom dodávateľovi nemal žiadne konkrétne informácie - komunikoval s osobou menom „Fero“, ktorý ho oslovil na spoluprácu, ktorý mal priniesť podľa výpovede žalobcu podpísané faktúry a dodacie listy. Žalobca nevedel aké konkrétne motorové vozidlá mu naftu priviezli, len opisne uviedol, že malo ísť o tyrkysovo zelené vozidlo značky SCANIA a biely ťahač značky Mercedes, pravdepodobne so seneckým a levickým evidenčným číslom, nevedel, komu autá patrili , kto bol konateľom spoločnosti VIBET K+L, s.r.o., na základe čoho osoba, s ktorou komunikoval, za túto spoločnosť konala, aký bol pôvod motorovej nafty, navyše na niektorých dodacích listoch je uvedené, že bol dodaný „gasolaj“ a nie motorová nafta. Žalobca podľa výpovede nepoznal konateľa deklarovaného dodávateľa a nič si nezisťoval o svojom dodávateľovi, napriek tomu, že išlo o dodanie nie zanedbateľného množstva tovaru. Konateľom dodávateľa od 10.05.2013 bol B.Y., ktorý bol vypočutý v daňovej kontrole týkajúcej sa DPH a táto výpoveď z konania týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty bola použitá aj v tomto konaní. Pôvodný konateľ R.. W. Y. a B. N. boli vo funkcii štatutárneho orgánu spoločnosti do 09.05.2013. Žalobca netvrdil, že by vedel o tom, kto je štatutárnym orgánom, nepoznal B.Y., ani B. N. alebo R.. W. Y.. Osobu, s ktorou žalobca komunikoval za deklarovaného dodávateľa, nevedel dostatočne identifikovať (len krstným menom „Fero“) a táto osoba bola jedinou osobou, ktorá mala byť účastná pri dojednávaní a pri reálnom dodaní tovaru. Napokon rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane týkajúce sa DPH, ktoré vychádzali z rovnakých skutkových okolností, boli predmetom prieskumu správnym súdom a správny súd dospel k záveru, že dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom nebolo preukázané (tento záver bol odobrený aj Najvyšším súdom SR v rámci odvolacieho konania). V tejto daňovej kontrole a vyrubovacom konaní, týkajúcich sa dani z príjmov, neboli o reálnom dodaní tovaru produkované žalobcom iné dôkazy, ktoré by preukazovali skutkové okolnosti deklarovaných obchodov inak ako v daňovej kontrole a vo vyrubovacích konaniach týkajúcich sa DPH. Je pravdou, že žalobca navrhoval vykonanie ďalších dôkazov, avšak nešlo o také dôkazy, ktorými by bolo možné zistiť skutočnosti, ktoré by mohli dosvedčovať o reálnom dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom.

53. Obstoja aj závery daňových orgánov, ktoré zaujali k žalobcom navrhovaným dôkazom - ich argumentácia, prečo tieto dôkazy nevykonali. Preverovanie - zisťovanie, kto bol majiteľom účtu, na ktorý žalobca uhrádzal kúpnu cenu za motorovú naftu, kto disponoval s účtom, kto a na aký účel uskutočňoval výber finančných prostriedkov z účtu nebolo potrebné realizovať, pretože tieto skutočnosti nemajú výpovednú hodnotu vo vzťahu k preukázaniu, že motorová nafta bola dodaná žalobcovi spoločnosťou VIBET K+L, s.r.o. Vykonaním týchto dôkazov by neboli zistené také skutočnosti, ktoré by mohli preukázať reálne dodanie tovaru žalobcovi deklarovaným dodávateľom (neboli by to skutočnosti týkajúce sa okolností dodania tovaru). Navyše konateľ deklarovaného dodávateľa spoločnosti VIBET K+L, s.r.o. B.Y. potvrdil, že spoločnosť mala účet a že on bol oprávnený s ním disponovať a splnomocnil na dispozíciu s účtom inú osobu. Nebolo spochybnené, že by účet, na ktorý žalobca realizoval úhrady, nepatril spoločnosti VIBET K+L, s.r.o. Úhrada kúpnej ceny za tovar sama o sebe nemá výpovednú hodnotu o dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom. Skutočnosť, že kúpna cena je uhradená na účet deklarovaného dodávateľa, je pri vyhodnocovaní splnenia podmienok stanovených pre uplatňovanie daňových nárokov taktiež vyhodnocovaná jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s inými zistenými.

54. Taktiež obstojí argumentácia prečo daňové orgány nepredvolali na výsluch F. B.. Zo žalobcom tvrdených a zo zistených skutkových okolností dodania motorovej nafty nevyplýva, že by táto osoba bola priamo zainteresovaná na dodaní tovaru alebo že by mala taktiež odoberať motorovú naftu od deklarovaného dodávateľa. Výsluchom tohto svedka by neboli preukázané skutočnosti týkajúce sa reálneho dodania motorovej nafty žalobcovi od deklarovaného dodávateľa, pretože nebolo preukázané, a žalobca ani nenavrhol v tomto smere dôkazy, ktorými by bolo preukázané, že práve tými vozidlami,

ktoré parkovali v areáli Antona Putiša, bola motorová nafta dodávaná žalobcovi. Nebolo povinnosťou daňových orgánov vykonávať dokazovanie dovtedy, kým by bolo zistené ako sa reálne uskutočnilo dodanie motorovej nafty a za žalobcu vyhľadávať dôkazy.

55. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že bol porušený princíp právnej istoty, keď mu obchodovanie s inými obchodnými partnermi bolo uznané, ani tieto námietky nie sú dôvodné. Daňové orgány k rovnakým námietkam žalobcu prednášaným v administratívnom konaní uviedli, že u iného dodávateľa nebolo dodanie tovaru sporné a žalobca nepreukázal, že by skutkové okolnosti týchto dodaní boli rovnaké a že by závery daňových orgánov nemohli obstáť.

56. Námietky o nedostatočne zistenom skutkovom stave taktiež neobstoja. Žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno, ktoré neuniesol. Povinnosťou daňových orgánov nebolo zisťovať, ako sa reálne dodanie motorovej nafty stalo, ale len verifikovať tvrdenie daňového subjektu. Žalobca navrhol vykonanie dôkazov v rámci svojho dôkazného bremena. Povinnosťou daňových orgánov ale nie „automaticky“ vykonať všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy. Daňové orgány sú oprávnené návrhy na vykonanie dôkazov odmietnuť s uvedením dôvodov, prečo tak učinili. V prejednávanej veci daňové orgány dostatočne preskúmateľne odôvodnili, prečo návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania nevyhoveli a ich závery považuje správny súd za logické a správne.

57. Nebolo preukázané, že by daňové orgány vykonali jednostranne zamerané dokazovanie, alebo že by sa vykonali len tie dôkazy, ktoré podľa žalobcu daňovým orgánom vyhovovali. Správny súd pripomína, že daňové orgány vykonávajú dôkazy len za účelom preverenia skutočnosti tvrdených a preukazovaných daňovým subjektom a ak tvrdenia daňového subjektu spochybnia, dôkazné bremeno sa presúva na daňový subjekt. Zároveň nie je povinnosťou daňových orgánov vykonávať všetky daňovým subjektom navrhované dôkazy, pokiaľ sa navrhovanými dôkazmi nepreukážu pre vec podstatné a súvisiace skutkové okolnosti.

58. Žalobca v správnej žalobe opakovane uviedol, že dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom preukázal s poukazom na faktúry, dodacie listy, objednávky (tu v tejto veci neboli predložené), výsluchmi svedkov a tým, že dodávateľské spoločnosti mali oprávnenie podnikať v predmete, ktorý bol žalobcovi dodaný. Tieto skutočnosti boli daňovými orgánmi vyhodnotené tak, že nimi dodanie tovaru nebolo preukázané a žalobca správnosť záverov daňových orgánov nevyvrátil. Vo vzťahu k preukázaniu deklarovaného dodania tovaru nie sú relevantné ani tržby získané deklarovaným dodávateľom. Daňové orgány uviedli, že tieto boli získané za iné obdobie a tieto skutočnosti taktiež nepreukazujú reálne dodanie tovaru žalobcovi. Skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ vykazoval v dotknutom zdaňovacom období vysoké tržby, nepreukazuje, že deklarovaný dodávateľ aj žalobcovi tovar reálne dodal, pretože tieto tržby mohli byť dosiahnuté aj z inej činnosti deklarovaného dodávateľa.

59. Rozhodnutia daňových orgánov podľa správneho súdu netrpia ani nedostatkami vo vzťahu k odôvodneniu. Je zrejmé, z akých dôkazov daňové orgány vychádzali, aké skutkové zistenia z nich vyvodili a ako sa vysporiadali s návrhmi a s námietkami žalobcu, osobitne aj žalovaný s odvolacími námietkami žalobcu. Vysporiadali sa aj so všetkými dôkazmi, ktoré boli zabezpečené, medzi tým aj s výstupmi z tankovacieho zariadenia, ktoré stáčalo pohonné hmoty do benkaloru v prevádzke žalobcu. Daňové orgány k tomuto orgánu dôkazu uviedli, že týmto dôkazom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom a s týmto záverom sa stotožňuje aj správny súd, pretože z tohto dôkazu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by mali výpovednú hodnotu o deklarovanom dodávateľovi. Tento dôkaz nemá konkrétnu výpovednú hodnotu vo vzťahu k dodaniu tovaru práve osobou deklarovaného dodávateľa.

60. Žalobca v správnej žalobe v rámci žalobných námietok prednáša aj také skutočnosti, ktoré nesúvisia s prejednávanou vecou. Napr. na strane 8 správnej žaloby uviedol, že daňové orgány neprihliadali na dôkazy, ktoré preukazujú pravdivosť tvrdení žalobcu a v zátvorke vymenuváva napr. výpovede zamestnancov žalobcu a predložené e-mailové komunikácie, pričom v prejednávanej veci takéto dôkazy neboli vykonané, zabezpečované ani navrhované. Rovnako na strane 9 žalobca prednáša argumentáciu o súvise dosahovaných príjmov a výdavkov s poukazom na to, že daňový subjekt nakupuje a predáva mäsové výrobky, čo nesúvisí s prejednávanou vecou, nakoľko žalobca nakupoval motorovú naftu a jeho predmet podnikania nesúvisí s oblasťou výroby, nákupu alebo predaja potravín (mäsových výrobkov).

61. Na žalobcu nebola prenesená zodpovednosť za skutočnosti, ktoré nastali u jeho deklarovaného dodávateľa. Ak však daňové orgány pri preverovaní splnenia podmienok stanovených pre daňovým subjektom uplatňované nároky zistia skutočnosti týkajúce sa dodávateľov alebo subdodávateľov, v tomto prípade priameho deklarovaného dodávateľa, a tieto skutočnosti súvisia s preukazovaním zákonom stanovených podmienok, tieto nemožno ignorovať a neprihliadať na ne.

62. Žalobca aj na pojednávaní pred správnym súdom opakovane poukazoval na to, že v prejednávanej veci išlo o nákup motorovej nafty za nie malé finančné prostriedky vo výške okolo 500 000,- Eur. Práve aj táto skutočnosť zvyšuje požiadavku dostatočnej obozretnosti v obchodnom styku vo vzťahu k žalobcovi, keď si nepreveril dostatočne obchodného partnera, nevedel ani kto je štatutárnym orgánom deklarovaného dodávateľa, nepreveril si, či osoba s ktorou dohadoval obchod je oprávnená konať za deklarovaného dodávateľa, pričom nevedel nič konkrétne ani o pôvode motorovej nafty a ani o vozidlách, ktoré majú túto motorovú naftu prepravovať. Za podstatné vo vzťahu k deklarovanému dodaniu tovaru správny súd považuje to, že žalobca nemal dostatočný prehľad o svojom obchodnom partnerovi a jeho činnosti a sám nevedel uviesť žiadne konkrétne skutočnosti o dodaní tovaru v nie zanedbateľnom množstve.

63. Hlavnou žalobnou námietkou žalobcu prednášanou v rámci správnej žaloby a konkretizovanou aj na pojednávaní pred správnym súdom bolo, že podľa žalobcu bolo potrebné pri uplatňovaní daňových výdavkov preukazovať len ich vecnú súvislosť s dosiahnutím, zabezpečením alebo udržaním príjmov žalobcu a že tu nebolo potrebné v zmysle podmienok stanovených v Zákone o dani z príjmov preukazovať iné skutočnosti, konkrétne že tovar bol dodaný deklarovaným dodávateľom. Podľa správneho súdu podmienka preukázateľnosti, ktorá je jednou z podmienok pre uznanie výdavku ako daňového výdavku vyžaduje, aby bolo preukázané, že tovar bol dodaný alebo služba poskytnutá deklarovaným dodávateľom. Správny súd uznáva argumentáciu žalobcu, že daň z príjmov a daň z pridanej hodnoty sú dve odlišné dane s odlišným charakterom, avšak podľa správneho súdu aj pri dani z príjmov je podstatné, aby bolo preukázané, že tovar alebo služba boli dodané deklarovaným dodávateľom.

64. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd neuznal žalobcom prednesené žalobné námietky za dôvodné, preto správnu žalobu žalobcu podľa zamietol.

65. Žalobca nebol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania podľa a contrario.

66. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku ( ).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť ( , a a contr.), ktorá má odkladný účinok ( ).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd - Najvyšší správny súd SR ( ). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Krajskom súde v Banskej Bystrici ( ) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu ( ).

Podľa , , (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa , , (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.