Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_13CoE-87-2021.pdf
PDF · 89.14 KB
Case nature
Subarea
13CoE/87/2021
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Mariany Muránskej v exekučnej veci oprávneného T., L., so sídlom T. XX, XXX XX F., K.: XX XXX XXX, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnej R. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, XXX XX U., o udelenie poverenia - zastavenie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad, č.k. 15Er/91/2011-22 zo dňa 22. februára 2021, takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje uznesenie.
II. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým uznesením rozhodol tak, že: „I. Exekúciu zastavuje.
II. Súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 243h, § 203, § 9a ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, § 39 ods. 4, § 243f ods. 1 až 6, § 57 ods. 1 písm. m) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom 23.12.2015, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový zákon, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že spísaním zápisnice pre súdnym exekútorom dňa XX.XX.XXXX sa začalo exekučné konanie proti povinnej na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR XXXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX. Uznesením zo dňa 06.07.2011 bolo zastavené exekučné konanie v časti vymoženia trov mediačného konania a vymoženia zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy do zaplatenia. Súdny exekútor bol poverený vykonaním exekúcie vo zvyšnej časti dňa 26.03.2012. Dňa 04.02.2016 postúpil súdny exekútor oznámenie oprávneného zo dňa 21.01.2016, ktoré bolo toho istého dňa doručené súdnemu exekútorovi, ktorým bol doplnený návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, v ktorom oprávnený uviedol, že rozhodujúce skutočnosti sú od počiatku výkonu exekúcie uvedené v časti odôvodenia exekučného titulu na podklade ktorého je vykonávaná exekúcia a na podklade ktorého bol spísaný formou zápisnice aj samotný návrh na vykonanie exekúcie.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z predložených listín zistil, že zmluva, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalej uviedol, že oprávnený nepredložil a ani nenavrhol vykonať žiadny dôkaz, ktorý by mal osvedčiť jeho tvrdenie, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom boli dodržané všetky zásady spravodlivosti, vrátane prihliadnutia na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenia alebo neprípustnosť použitia zmenky alebo rozpor s dobrými mravmi. Z listín, ktoré sú súčasťou spisu však vyplýva opak. Rozhodcovský súd podľa jeho názoru riadne nepreskúmal ani charakter právneho vzťahu oprávneného s povinným, keď žiadnym spôsobom nezaoberal skutočnosťou, či ide alebo nejde medzi účastníkmi o spotrebiteľsko-právny vzťah. Oprávnený uviedol, že dôkazy sú súčasťou súdneho spisu, avšak neuviedol o ktoré konkrétne dôkazy sa má jednať. Ďalej dospel k záveru, že oprávnený nesplnil ani len formálne predpoklady ustanovenia § 243f ods. 1 Exekučného poriadku a v zákonnej lehote riadne nedoplnil návrh na vykonanie exekúcie, čo zakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku. S prihliadnutím k tomuto zákonnému ustanoveniu a na základe skutočnosti, že platí prezumpcia dôvodov na zastavenie exekúcie a že v konaní nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, exekúciu zastavil.
5. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, a to proti výroku I.. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že postavenie povinnej ako spotrebiteľa výslovne odmieta, pričom dôležité je na aký účel bol úver poskytnutý a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. V danom prípade vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úver poskytnutý na výkon zamestnania a povinná toto svoje vyhlásenie potvrdila osobitným podpisom v zmluve o úvere. Skutočnosť, na čo konkrétne bol povinnou poskytnutý spotrebiteľský úver následne aj využitý neskúma, nakoľko je to pre neho už nepodstatná informácia. Povinná ako dlžník navyše nemá zo žiadneho zákona informačnú povinnosť voči veriteľovi, aby preukazovala skutočné použitie peňažných prostriedkov. Z titulu platnej legislatívy nie je toho názoru, že musí vedieť, či povinná v praxi naozaj použila finančné prostriedky na rovnaký účel ako deklarovala v zmluve o úver. V prípade jeho postavenia je potrebné akcentovať na jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinnou vstupoval, pričom poukázal na judikatúru Súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa, ako aj na ním potvrdenú argumentáciu v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave. Vzhľadom na predmetné osobitosti právnej úpravy, pre účelovosť úveru, ktorý bol poskytnutý povinnej, nemožno na posúdenie zmluvy aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že niet pochybnosti o tom, že zmluvné vzťahy uzatvorené medzi dodávateľom a fyzickou osobou nepodnikateľom spĺňajú požiadavku spotrebiteľského právneho vzťahu, ale pokiaľ je ale predmetom tohto vzťahu účelovo poskytnutý úver a túto účelovosť žiadny z účastníkov vzťahu nespochybnil, potom vzhľadom na § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch nejde o spotrebiteľský úver a na tieto zmluvné vzťahy nemožno citovaný právny predpis aplikovať. Z uvedeného vyplýva, že úvery poskytnuté na účel zamestnania, povolania, podnikania nemajú povahu spotrebiteľského úveru a ochrana spotrebiteľa o obmedzení a neskôr úplnom vylúčení zabezpečenia úveru zmenkou sa na tieto úvery nevzťahuje. V zmysle uvedeného zastáva názor, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď aplikoval § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie zastavil. Navrhol, aby súd druhej inštancie napadnuté uznesenia v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal úhradu trov konania, ktoré mu vznikli, vrátane trov odvolacieho konania.
6. Súdny exekútor k podanému odvolaniu uviedol, že nakoľko nie je účastníkom konania, tak sa k podanému odvolaniu vyjadrovať nebude.
7. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
10. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu odvolací súd nezistil naplnenie tejto odvolacej námietky.
11. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
12. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
13. Odvolací súd poukazuje na to, že ust. § 243f a § 39 ods. 4 boli do Exekučného zákona zavedené zákonom č. 438/2015 Z. z., pričom nadobudli účinnosť dňa 23.12.2015 a zaviedli povinnosť exekučných súdov ex offo prihliadať v exekučných konaniach v prípade vymáhania nárokov zo zmenky proti povinným, ktorí sú fyzickými osobami, že v prípade ak tieto súdy dospejú k záveru, že povinný má v kauzálnom vzťahu postavenie dlžníka - spotrebiteľa, či bola povinnému v konaní pred všeobecnými, ale aj rozhodcovskými súdmi poskytnutá taká primeraná ochrana, aká mu ako spotrebiteľovi podľa predpisov o spotrebiteľskom práve patrí. Z uvedených dôvodov je oprávnený už v návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi povinný opísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa týkajú vlastného vzťahu s povinným a preukázať ho dôkazmi, ktoré ním tvrdené skutočnosti osvedčujú. Z uvedeného vyplýva, že po 23.12.2015, t.j. po dátume nadobudnutia účinnosti zmien zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z. mal povinnosť uvedené skutočnosti preukázať v lehote 30 dní od účinnosti zákona aj oprávnený vo vzťahu k predmetnému exekučnému konaniu, ktoré síce začalo pred 23.12.2015, avšak v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku sa táto povinnosť vzťahovala aj na exekučné konania začaté pred týmto dátumom.
14. Exekučný poriadok v intertemporálnom ust. § 243f ods. 4 upravil vyvrátiteľnú domnienku podľa ktorej, ak sa nepreukáže opak platí, že sú tu dôvody na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m). Dôkazné bremeno (t.j. povinnosť preukázať skutočnosti týkajúce sa vlastného vzťahu s povinným) mal oprávnený, a to aj v prípade, ak ide o oprávneného, ktorý svoje právo preukazuje nepretržitým radom indosamentov, čo vyplýva z ust. § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
15. K námietke oprávneného, že v predmetnej veci nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah vzhľadom na to, že povinná brala úver na účel zamestnania odvolací súd uvádza, že v prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru
zmluvy dodávateľ (veriteľ). Existujúce pochybnosti je potrebné odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť len uvedenie účelu úveru ako „podnikanie/povolanie/zamestnanie“, pričom absentuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s (údajnou) podnikateľskou činnosťou, resp. zamestnaním dlžníka vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. V prípade pochybností je potom namieste prijať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, t.j. že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je na dodávateľovi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uzavrel, že zmluva, ktorá bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená je spotrebiteľskou zmluvou, a preto je možné na tento spotrebiteľský vzťah aplikovať aj ust. § 243f v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku.
16. V predmetnom prípade oprávnený si svoju zákonnú povinnosť splnil a doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie doručil súdnemu exekútorovi dňa 21.01.2016, avšak súdny exekútor toto doplnenie doručil súdu prvej inštancie až dňa 04.02.2016, t.j. po lehote na doplnenie. Z uvedeného tak vyplýva, že doplnenie návrhu bolo súdnemu exekútorovi zo strany oprávneného podané v stanovenej lehote, avšak súdu prvej inštancie bolo doručené po uplynutí lehoty na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné skúmať, či toto bolo realizované v lehote, alebo bolo realizované už po lehote.
17. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 564/2016-11 zo dňa 13.09.2016, ktorý vo vzťahu k subjektu, ktorému je potrebné podať doplnenie návrhu a k posúdeniu včasnosti doplnenia návrhu uviedol, že: „Z pohľadu ústavného súdu je potrebné uviesť, že dotknuté ustanovenia Exekučného poriadku nedávajú jednoznačnú odpoveď na otázku, komu má byť doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v danom špecifickom prípade v zákonnej lehote doručené, teda či má byť doplnenie doručené priamo okresnému súdu alebo postačuje, ak bude doručené súdnemu exekútorovi, ktorý má povinnosť bezodkladne podanie predložiť súdu. Za uvedeného stavu nemožno právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené, čo znamená, že ústavný súd nemá dôvod do záverov okresného súdu zasiahnuť. Samotná skutočnosť, že sťažovateľka má na vec odlišný právny názor, bez ďalšieho nezakladá porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľka (ako to vyplýva z predmetu jej činnosti) okrem iného obchoduje s pohľadávkami a zaoberá sa aj ich vymáhaním vo väčšom rozsahu. Za tohto stavu možno od nej oprávnene očakávať dostatočnú odbornú starostlivosť a predvídavosť pri vybavovaní takejto agendy. Preto pri náležitej opatrnosti a predvídavosti sťažovateľka mala predpokladať aj možný odlišný výklad sporných ustanovení a v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt doplnenie návrhu podať v zákonnej lehote nielen súdnemu exekútorovi, ale aj okresnému súdu. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.“ K rovnakému záveru dospel Ústavný súd SR už aj vo svojom skoršom uznesení, a to sp. zn. II. ÚS 615/2016-13 zo dňa 10.08.2016.
18. Odvolací súd rovnako poukazuje aj na závery Ústavného súdu SR prijaté v jeho uznesení sp. zn. III. ÚS 111/2020 zo dňa 02.04.2020 v ktorom uviedol, že: „Ústavný súd v predmetnom prípade nenašiel dôvod na odklon od záverov vyjadrených v jeho skorších rozhodnutiach o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa obdobného skutkového a právneho stavu, ako je to v predmetnom prípade - problematika posúdenia včasnosti doplnenia návrhu na začatie exekúcie v zmysle § 243f ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku a následné zastavenie exekúcie podľa § 243f ods. 5 Exekučného poriadku (pozri III. ÚS 415/2018, III. ÚS 752/2016, III. ÚS 564/2016, II. ÚS 615/2016, II. ÚS 774/2016), ktorými ústavný súd ústavné sťažnosti odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť s poukazom na ústavnú udržateľnosť záverov vyslovených v ústavnými sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov. Ústavný súd v zhode s krajským súdom poukazuje na závery vyslovené v uznesení ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 774/2016 a na týchto zotrváva aj v prejednávanom prípade.“
19. Vzhľadom na vyššie uvedené závery Ústavného súdu SR tak možno konštatovať, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle zákona č. 438/2015 Z. z. bolo potrebné v zákonom stanovenej lehote, t.j. do 21.01.2016, doručiť priamo exekučnému súdu. Ako bolo už konštatované vyššie, oprávnený si síce splnil svoju povinnosť a doplnil návrh v zmysle uvedeného zákona, avšak s poukazom na zistenia súdu prvej inštancie vyplýva, že doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie bolo podané
po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Vzhľadom na to, že doplnenie zo strany oprávneného nebolo vykonané v zákonom stanovenej lehote, vznikol dôvod na zastavenie exekúcie.
20. Správnemu výroku o zastavení konania zodpovedá aj správny výrok o trovách exekúcie.
21. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s ust. § 387 ods.1 a 2 C.s.p..
22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Súdnemu exekútori a povinnej preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im neboli priznané.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).