Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_30S-181-2020.pdf
PDF · 208.73 KB
Case nature
Area
Subarea
30S/181/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členiek senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej a Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: Stavoinvest - Sk, s.r.o., so sídlom Varín, Krasňany č. 342, IČO: 36 417 891, právne zast.: Burian & partners, s.r.o. so sídlom Žilina, Vojtecha Tvrdého č. 819/1, IČO: 47 254 483, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 101621043/2020 zo dňa 22.10.2020, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej ako „správny orgán prvého stupňa alebo správca dane“) rozhodnutím číslo: 100905281/2020 zo dňa 18.05.2020 (ďalej ako „rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa alebo rozhodnutie správcu dane“) daňovému subjektu Stavoinvest - Sk, s.r.o., Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, DIČ: 2021805841, IČ DPH: SK2021805841 (ďalej ako „žalobca alebo daňový subjekt“) určil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2015 v sume 784,36 EUR. Podľa odôvodnenia rozhodnutia správcu dane bola vykonaná v dňoch 04.03.2019 až 07.02.2020 daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 až december 2015 u daňového subjektu, ktorá začala v deň uvedený v Oznámení o daňovej kontrole zo dňa 05.02.2019. Doklady daňového subjektu Stavoinvest - Sk, s.r.o. za január až december 2015 boli zaistené colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, Bratislava, pobočka STRED Žilina (ďalej len „KÚFS“) v súlade s úpravou § 22 zákona č. 652/2004 Z.z., pričom doklady boli správcovi dane odovzdané dňa 23.01.2019 na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností zo dňa 23.01.2019, o čom bola spísaná zápisnica o vykonaní úkonu z totožného dňa. Daňovému subjektu správca dane v súlade s ust. § 45 ods. 1 písm. f), § 46 ods. 5 Daňového poriadku zaslal výzvu na vyjadrenie sa ku pochybnostiam správcu dane a oboznámenie sa s priebehom a zisteniami správcu dane pri výkone daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január až december 2015. Daňový subjekt sa k tejto výzve vyjadril, avšak neuviedol, resp. nekonkretizoval vo svojej odpovedi z 27.01.2020, ktoré tvrdenia správca dane nepodložil žiadnym dokladom. Správca dane vyhotovil z daňovej kontroly Protokol č. 100356703/2020 zo dňa 05.02.2020, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa ku zisteniam v protokole doručený daňovému subjektu cestou splnomocneného zástupcu. V nadväznosti na vyjadrenie sa daňového subjektu k protokolu z daňovej kontroly správca dane na základe predložených pripomienok a dôkazov zvážil a určil potrebu ďalšieho nevyhnutného dokazovania vo vyrubovacom konaní, ktoré vykonal v súlade s úpravou § 24 Daňového poriadku.
Kontrolou dokladov uvedených v bode 2. Protokolu č. 100356703/2020 zo dňa 05.02.2020 bolo zistené, že daňový subjekt podal na Daňový úrad Žilina za kontrolované zdaňovacie obdobie daňové priznanie, pričom výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu bola vlastná daňová povinnosť v sume 1 305,83 EUR. Správca dane na základe daňovej kontroly nepriznal nárok na odpočítanie DPH zo zjednodušených faktúr vyhotovených dodávateľom AZ CAR, s.r.o., 013 03 Varín 1052, podľa § 74 ods. 3 písm. b) zákona č. 222/2004 Z.z., t. j. elektronickou registračnou pokladnicou (ďalej len ERP) s daňovým kódom pokladnice (ďalej len „DPK“) 5002021806391001 za nákup náhradných dielov do áut. Zjednodušené faktúry boli zúčtované: Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 61 zo dňa 28.02.2015, základ dane 121,87 EUR, 20 % DPH 24,37 EUR, celkom 146,24 EUR; Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 62 zo dňa 28.02.2015, základ dane 58,13 EUR, 20 % DPH 11,63 EUR, celkom 69,76 EUR; Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 63 zo dňa 28.02.2015, základ dane 805,00 EUR, 20 % DPH 161,00 EUR, celkom 966,00 EUR. Na jednotlivých pokladničných dokladoch bol ako účel výdavkov uvedený text: „Autosúčiastky“, „Akumulátor“ a „Autosúčiastky-tryska“. Správca dane vo vzťahu k preverovanému prípadu uviedol, že podľa Zoznamu majetku - podrobný s dátumom vyhotovenia 27.09.2018, ktorý bol súčasťou dokladov pri výkone daňovej kontroly, daňový subjekt evidoval vo svojom majetku aj: vibračnú dosku, vibračné dusadlo, zváračku WTU, traktor (kosačka), VZV s hydraulickou lopatou, vŕtaciu súpravu Lumesa, vŕtaciu súpravu Wirth, žeriav RDK, vŕtací stroj Hutte, čerpadlo Solarix Basic, kompresor Atmos 85, LIAZ-HR ZA 592 BJ, stavebný stroj Bobcat 645. Majetok bol zaradený v období od 30.06.2004 do 02.09.2014. Správca dane konštatoval, že z textu na pokladničných dokladoch nie je zrejmé, na opravu, resp. údržbu ktorého auta alebo pracovného mechanizmu boli daňovým subjektom nakúpené súčiastky použité. Ďalej uviedol, že na preukázanie splnenia podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane stanovenej v § 49 ods. 2 zákona o DPH zaslal dňa 16.05.2019 splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu Výzvu na predloženie dokladov a dôkazov zo dňa 15.05.2019, ktorou daňový subjekt vyzval, aby uviedol, do ktorých motorových vozidiel boli konkrétne súčiastky/náhradné diely použité. Daňový subjekt v odpovedi na výzvu zo dňa 28.06.2019 uviedol, že v rámci svojej podnikateľskej činnosti používal autá a stroje. Konkrétne sa jedná o stroje centrála, kosačka, vykásačka, rezačka na asfalt, vrtná súprava Hute, vrtná súprava WIRTH, vibrobaranidlo a o vozidlá: LIAZ, traktobáger KOMATSU, traktobáger VOLVO, vozidlo Peugeot Boxer Minibus 120 HDI, BMW x 6Drive35d, Volkswagen Touareg 7L VAN, ktoré sú v jeho vlastníctve. Súčiastky na základe výdavkových pokladničných dokladov boli použité do niektorých zo strojov alebo vozidiel, ktoré vymenoval. Správca dane v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 74 ods. 3 písm. b) zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ a zdaniteľná osoba, ktorá nie je platiteľom, môžu vyhotoviť zjednodušenú faktúru, ktorá neobsahuje všetky údaje podľa odseku 1. Správca dane ďalej konštatuje, že v preverovanom prípade doklady vyhotovené spoločnosťou AZ CAR, s.r.o. prostredníctvom elektronických pokladníc neobsahovali údaje o odberateľovi - spoločnosti Stavoinvest - Sk, s.r.o.. Z dôvodu, že z pokladničných dokladov nebolo zrejmé, na ktoré konkrétne strojné mechanizmy a motorové vozidlá boli použité jednotlivé náhradné diely, pričom aj nasledujúce vyjadrenie daňového subjektu bolo všeobecného charakteru, keď daňový subjekt na otázku správcu dane len uviedol, že tieto použil do niektorých zo strojov, ktoré bližšie vymenoval bez konkrétnej špecifikácie, vykonal správca dane ďalšie preverovania. Správca dane vyzval daňový subjekt AZ CAR, s.r.o. výzvou zo dňa 20.05.2019 na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku, a to na vydanie úplných kontrolných záznamov z ERP, ktoré mal evidované u správcu dane pod DKP č. 6942021806391004 (zo dňa 30.12.2015), č. 5002021806391001 (zo dňa 28.02.2015, 31.03.2015, 31.05.2015, 31.07.2015, 31.08.2015, 30.09.2015, 31.10.2015, 30.11.2015, 30.12.2015). Daňový subjekt AZ CAR, s.r.o. dňa 03.06.2019 predložil správcovi dane kontrolné záznamy na CD nosiči, pričom ich kontrolou správca dane zistil, že preverované zjednodušené faktúry boli zaevidované v kontrolných záznamoch predložených daňovým subjektom AZ CAR, s.r.o.. Správca dane konštatuje, že podľa predložených žurnálov doklady boli vyhotovené súvisle v časovom slede, bez prestávky od času vyhotovenia prvého dokladu až po vyhotovenie posledného dokladu. Doklady boli vyhotovené aj v dňoch 28.02.2019 a 31.05.2019, pričom tieto dni pripadajú na sobotu a nedeľu. Jednotlivé doklady v jednotlivých dňoch boli vyhotovené v jednej minúte, čo v bežnej obchodnej prevádzke je ťažko realizovateľné, vzhľadom na pripravenie tovaru, jeho vydanie, zaevidovanie do ERP, prijatie hotovosti, prípadné vydanie hotovosti, vydanie dokladu z ERP. Tento spôsob vyhotovenia dokladov bol zistený pri všetkých dokladoch, ktoré boli uvedené v jednotlivých kontrolných žurnáloch, tzn. nielen pri dokladoch, ktoré správca dane preveroval v nadväznosti na obchodnú spoluprácu s daňovým subjektom. Boli zistené tiež nezrovnalosti vo vzťahu k denným finančným uzávierkam z ERP s DKP č. 5002021806391001 a 6942021806391004. Správca dane ďalej konštatuje, že s ohľadom na zistené nezrovnalosti predvolal na výsluch svedka J. Y., ktorý je jedným zo spoločníkov a konateľov
spoločnosti AZ CAR, s.r.o.. Svedok v svedeckej výpovedi zo dňa 06.11.2019 uviedol, že v období 2015 mu spoločnosť Stavoinvest - Sk, s.r.o. nebola známa. Meno J. W. je mu známe, s touto osobou sa osobne pozná. Na otázku správcu dane, či spoločnosť AZ CAR, s.r.o. bola obchodným partnerom spoločnosti Stavoinvest - Sk, s.r.o. v roku 2015, uviedol, že spoločnosť AZ CAR, s.r.o. má evidovaných okolo 5 000 zákazníkov, z tohto dôvodu nevie povedať, či boli v roku 2015 v obchodnom vzťahu so spoločnosťou Stavoinvest - Sk, s.r.o.. Túto informáciu je však možné dohľadať v ich účtovníctve. Potom, čo správca dane predložil svedkovi k nahliadnutiu zjednodušené faktúry, ktoré mala vystaviť spoločnosť AZ CAR, s.r.o., svedok ich vyhotovenie potvrdil. Ďalej uviedol, že predpokladá, že tovar bol dodaný na predajni Varín 1052, ale nevie uviesť, kto ho za spoločnosť Stavoinvest - Sk, s.r.o. prevzal. Správca dane ďalej konštatuje, že daňový subjekt AZ CAR, s.r.o. predložil dňa 22.11.2019 správcovi dane vyjadrenie a dôkazy preukazujúce tvrdenia konateľa spoločnosti AZ CAR, s.r.o., ktoré boli na CD nosiči. Uviedol, že na základe overenia predmetných dodaní tovarov v skladovom hospodárstve spoločnosti AZ CAR, s.r.o. bolo zistené, že všetok tovar bol dodaný H. X. XXX, čo preukazuje dodacími listami, odobratie tovaru je potvrdené odberateľom na každom jednotlivom dodacom liste. Súčasťou vyjadrenia boli súvisiace dodacie listy k zjednodušeným faktúram zaúčtovaným VPD č. 61-150016062 k zjednodušenej faktúre zaúčtovanej VPD č. 62-15002099 k zjednodušenej faktúre zaúčtovanej VPD č. 63. Na základe uvedených skutkových zistení správca dane konštatuje, že bolo zistené, že dodávateľ AZ CAR, s.r.o. uvedený na zjednodušených faktúrach preukázal písomnými dôkazmi, že tieto vyhotovil za dodanie tovaru pre odberateľa H. a nie pre odberateľa Stavoinvest - Sk, s.r.o.. Naviac správca dane zdôrazňuje, že daňový subjekt Stavoinvest - Sk, s.r.o. sa vyjadril k samotnému použitiu tovaru od daňového subjektu AZ CAR, s.r.o. len vo všeobecnej rovine, keď uviedol, že tovar (náhradné diely) použil do niektorých strojov alebo vozidiel, ktoré používal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Ďalej správca dane poukazuje na pripomienky daňového subjektu k protokolu zo dňa 06.03.2020, v ktorých uviedol vo vzťahu k skutkovým zisteniam správcu dane, že na dodacích listoch boli uvedené identifikačné údaje jeho brata H. W. a nakoľko tento tovar pre daňový subjekt a na žiadosť daňového subjektu aj objednával, a to práve pre účely podnikania samotného daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu boli tieto VPD aj zaúčtované práve v účtovníctve daňového subjektu a nie v účtovníctve H. W., a preto daňový subjekt odmieta závery správcu dane a má za to, že nedošlo z jeho strany k porušeniu ustanovení zákona o DPH. Na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol daňový subjekt vypočuť H. W.. K uvedenému dôkaznému návrhu správca dane uviedol, že pokiaľ J. W. ako konateľ spoločnosti Stavoinvest - Sk, s.r.o. požiadal svojho brata H., aby mu pre účely podnikania daňového subjektu Stavoinvest - Sk, s.r.o. objednal náhradné diely/autosúčiastky u spoločnosti AZ CAR, s.r.o., tak H. W. mal vedomosť o tom, že tovar nemôže objednať pod svojimi identifikačnými údajmi, ale mal ich objednať pod identifikačnými údajmi spoločnosti Stavoinvest - Sk, s.r.o.. V prípade, že by tvrdenie daňového subjektu bolo pravdivé, tak sa mali v jeho účtovníctve nachádzať aj dodacie listy vyhotovené spoločnosťou AZ CAR, s.r.o. s náležitosťami odberateľa Stavoinvest - Sk, s.r.o.. Takéto dodacie listy sa však v dokladoch, ktoré mal správca dane k dispozícii pri výkone daňovej kontroly, nenachádzali a neboli predložené ani následne na základe výziev správcu dane. Napriek uvedenému záveru správca dane konštatoval, že sa snažil zabezpečiť vyjadrenie osoby H. W.. V záujme eliminovania rizika nákazy koronavírusom a v súlade s oficiálnymi odporúčaniami správca dane postupoval pri zabezpečení požiadavky daňového subjektu písomnou formou, a to zaslaním výzvy zo dňa 26.03.2020 na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku pre H. W.. Písomnosť sa však vrátila správcovi dane s poznámkou poštového doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Správca dane súčasne konštatuje, že splnomocnený zástupca daňového subjektu sa k zisteným skutočnostiam a k spôsobu ich zistenia nevyjadril. Ďalej správca dane nepriznal nárok na odpočítanie dane z dokladu zaevidovaného v záznamoch DPH pod položkou s číslom V/060 V-PK z 28.02.2015, základ dane 2 728,50 EUR, 20 % DPH 545,70 EUR. V rámci predložených dokladov bol Výdavkovým pokladničným dokladom č. V 60 zo dňa 28.02.2015 na sumu 1,15 EUR zaúčtovaný Podací lístok Slovenskej pošty, a.s., číslo RM780200838SK, vyhotovený dňa 09.02.2015 za doporučený list 2. trieda v cene poštovného 1,15 EUR. Správca dane konštatoval, že pri preverovaní odpočítania dane na základe dokladu zaevidovaného v záznamoch pod položkou č. V/060 V-PK z 28.02.2015 vyzval splnomocneného zástupcu daňového subjektu na predloženie faktúry podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. V odpovedi na výzvu zo dňa 28.06.2019 bolo uvedené, že faktúra bola zaistená KÚFS dňa 26.09.2018 a z tohto dôvodu nemôže daňový subjekt objektívne túto faktúru správcovi dane predložiť. Správca dane konštatuje, že zo strany KÚFS boli správcovi dane dňa 23.01.2019 zapožičané doklady daňového subjektu Stavoinvest - SK, s.r.o. za zdaňovacie obdobie január 2015 - december 2015, o čom bola spísaná Zápisnica o vykonaní úkonu číslo 100274487/2019. Zoznam zabezpečených dokladov KÚFS je uvedený v Potvrdení o odovzdaní
písomností číslo 47808/2019 zo dňa 23.01.2019. Medzi týmito dokladmi sa nachádzali aj dodávateľské faktúry a Zoznam prijatých faktúr od dátumu 01.01.2013 do 31.12.2015. V dodávateľských faktúrach a v Zozname prijatých faktúr sa nenachádzala faktúra vyhotovená na sumu 2 728,50 EUR, 20 % DPH 545,70 EUR. Správca dane ďalej daňovému subjektu nepriznal odpočítanie dane na základe zjednodušených faktúr za nákup pohonných látok, ktoré boli zaúčtované: Výdavkovým pokladničným dokladom 44 zo dňa 16.02.2015, základ dane 54,16 EUR, 20 % DPH 10,83 EUR; zjednodušená faktúra číslo 85/939 zo dňa 16.02.2015, vyhotovená ERP s DPK č. 5002020101149002 dodávateľom VOMS, s.r.o., základ dane 104,16 EUR, 20 % DPH 10,83 EUR; z toho nákup PHL základ dane 54,16 EUR, 20 % DPH 10,83 EUR; Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 48 zo dňa 18.02.2015, základ dane 16,67 EUR, 20 % DPH 3,34 EUR; zjednodušená faktúra číslo 50/1143 zo dňa 18.02.2015, vyhotovená ERP s DPK č. 9241074124249003 dodávateľom ČS - GULF, základ dane 16,67 EUR, 20 % DPH 3,34 EUR; Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 50 zo dňa 23.02.2015, základ dane 63,17 EUR, 20 % DPH 12,63 EUR; zjednodušená faktúra číslo 81/1195 zo dňa 23.02.2015, vyhotovená ERP s DKP č. 6551020457405005 dodávateľom Z.. G. Y., základ dane 63,17 EUR, 20 % DPH, 20 % DPH 12,63 EUR; z toho nákup PHL základ dane 62,50 EUR, 20 % DPH 12,50 EUR;, Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 54 zo dňa 25.02.2015, základ dane 58,32 EUR, 20 % DPH 11,66 EUR; zjednodušená faktúra číslo 185/1197 zo dňa 25.02.2015, vyhotovená ERP s DKP č. 6551020457405005 dodávateľom Z.. G. Y., základ dane 58,32 EUR, 20 % DPH, 20 % DPH 11,66 EUR; Výdavkovým pokladničným dokladom číslo 59 zo dňa 27.02.2015, základ dane 16,66 EUR, 20 % DPH 3,33 EUR; zjednodušená faktúra číslo 297/1199 zo dňa 27.02.2015, vyhotovená ERP s DKP č. 6551020457405005 dodávateľom Z.. G. Y., základ dane 16,66 EUR, 20 % DPH, 20 % DPH 3,33 EUR. Na základe zistení správca dane neuznal daňovému subjektu Stavoinvest - SK, s.r.o. odpočítanie 20 % DPH v sume 41,66 EUR zo zjednodušených faktúr zúčtovaných Výdavkovými pokladničnými dokladmi číslo 44, 48, 50, 54 a 59. V súvislosti s preverovaním odpočítania dane zo zjednodušených faktúr vyhotovených ERP za nákup pohonných látok správca dane zistil, že daňový subjekt priznal daň z vozidla s evidenčným číslom: ZA 401FD, kategória vozidla M, druh vozidla M1, ZA 592BJ, kategória vozidla N, druh vozidla N3, ZA 166YJ, kategória vozidla O, druh vozidla O1, ZA 165FY, kategória vozidla M, druh vozidla M1. V podanom daňovom priznaní k dani z motorových vozidiel daňový subjekt deklaroval, že použitie uvedených vozidiel na podnikanie bolo v roku 2015 počas celých 12 mesiacov. Odpočítanie dane bolo uplatnené v plnej výške dane uvedenej na jednotlivých zjednodušených faktúrach. Týmto postupom daňový subjekt deklaroval, že postupoval pri uplatnení daňových výdavkov na spotrebované pohonné látky v zmysle § 19 ods. 2 písm. l) bod 1 alebo bod 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a bol povinný viesť záznamy o prevádzke motorových vozidiel, resp. sledovať prevádzku vozidiel z prístrojov satelitného systému. V dokladoch, ktoré mal správca dane k dispozícii pri výkone daňovej kontroly sa takéto evidencie nenachádzali. Dňa 16.05.2019 zaslal správca dane splnomocnenému zástupcovi daňového subjektu Výzvu na predloženie dokladov a dôkazov zo dňa 15.05.2019, ktorou vyzval daňový subjekt na: predloženie záznamov o prevádzke motorových vozidiel s evidenčným číslom ZA 401 FD, ZA 592 BJ, ZA 165 FY a kópie technických preukazov, uvedenie osoby/ osôb, ktorá bola oprávnená viesť motorové vozidlo/á za január 2015 - december 2015, preukázanie spôsobu výpočtu spotreby pohonných látok k pracovným mechanizmom, uvedenie osoby/osôb, ktorá bola oprávnená pracovať s týmto pracovným mechanizmom za január 2015 - december 2015. Daňový subjekt v Odpovedi na výzvu zo dňa 28.06.2019 uviedol, že pohonné látky boli nakupované do áut a strojov vo vlastníctve daňového subjektu. Išlo o stroje: centrála, kosačka, vykásačka, rezačka na asfalt, vrtná súprava Hute, vrtná súprava WIRTH, vibrobaranidlo a vozidlá: LIAZ, traktor bager KOMATSU, traktor bager Volvo, vozidlo Peugeot Boxer Minibus 120 HDI, BMW x6Drive35d, Volkswagen Touareg 7L VAN. Ďalej uviedol, že všetky účtovné doklady týkajúce sa výkonu daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2015 - december 2015 mu boli dňa 26.09.2018 zaistené KÚFS, a preto tieto nemôže správcovi dane objektívne predložiť. K predloženiu záznamov o prevádzke motorových vozidiel uviedol, že vozidlá s uvedenými evidenčnými číslami ZA 401 FD a ZA 165 FY boli daňovým subjektom predané, pričom toto tvrdenie nebolo daňovým subjektom preukázané žiadnym písomným dôkazom. Podľa vyjadrenia daňového subjektu uvedené vozidlá boli oprávnení viesť J. W. a H. W.. Pracovné mechanizmy boli oprávnení viesť J. W., J. W. J., H. W. a po dohode aj niektorí živnostníci od dodávateľa, ktorí mali oprávnenie. Ďalej uviedol, že motorové vozidlo s evidenčným číslom ZA 592 BJ bolo odhlásené, čo preukázal Potvrdením OR PZ Žilina zo dňa 21.06.2017, v zmysle ktorého bolo motorové vozidlo vyradené z evidencie na základe žiadosti držiteľa vozidla. Okrem tohto dôkazu daňový subjekt predložil Protokol o emisnej kontrole s lehotou platnosti 20.03.2015 motorového vozidla VOLKSWAGEN TOUAREG 7L VAN a časť technického čísla vozidla. Dňa 21.08.2019 prijal správca
dane elektronické podanie daňového subjektu, ktorého prílohou bola písomnosť s názvom „Sprievodný list - doplnenie dôkazu“ zo dňa 20.08.2019, v zmysle ktorého daňový subjekt prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu doplnil svoju Odpoveď zo dňa 28.06.2019 dôkazmi, ktoré mali preukázať spotrebu pohonných hmôt do pracovných mechanizmov. Prílohou boli: Časť technického preukazu na pracovný stroj samohybný KOMATSU, VIN: KMTWB005A77F12155, Písomnosť s názvom S450 - SPECIFIKACE - Technické údaje stroja Bobcat, Technický preukaz PC331003 na špeciálne motorové vozidlo s evidenčným číslom ZA935BL, Normatívy spotreby PHM pre vozidlá LIAZ, Časť e-mailovej komunikácie zo dňa 24.07.2019, Písomnosť ELEKTROCENTRÁLA HONDA ECT 7000. Správca dane konštatoval, že písomnosti predložené daňovým subjektom dňa 20.08.2019 majú len všeobecný charakter a popisujú, ako sa u jednotlivých druhov strojných mechanizmov počíta samotná spotreba pohonných látok. Daňový subjekt však nepredložil také dôkazy, ktoré by jednoznačne a nespochybniteľne preukázali oprávnenosť daňového subjektu uplatniť si odpočítanie dane pri nákupe pohonných látok v plnej výške. Podmienky uvedené v § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH sú podmienkami hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet dane. Správca dane konštatoval, že predmetom účtovníctva mali byť všetky účtovné doklady, účtovné knihy, účtovné záznamy, účtovné evidencie a ďalšie písomnosti, ktoré boli daňovým subjektom počas účtovného roka vyhotovené, resp. prijaté a boli podkladom pre vypracovanie daňových priznaní na jednotlivých daniach, prípadne hlásení a výkazov. Medzi takéto písomnosti patria aj záznamy o prevádzke motorových vozidiel, resp. iné podklady sledovania prevádzky vozidiel z prístrojov satelitného systému, potrebné na preukázanie možnosti si uplatniť daňové výdavky v 100 % výške pri nákupe pohonných látok. Táto povinnosť daňového subjektu mu vyplýva nielen z ustanovení zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ale aj z ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH, v zmysle ktorého platiteľ pri uplatnení práva pre odpočítanie dane musí preukázať, že prijaté plnenia použil pre svoje uskutočnené zdaniteľné plnenia. Z uvedeného vyplýva, že keby bol daňový subjekt viedol zákonným spôsobom záznamy a evidencie o spotrebe pohonných látok na motorové vozidlá a pracovné mechanizmy, boli by tieto archivované v rámci celej účtovnej agendy a boli by zabezpečené príslušníkmi KÚFS. Účtovné doklady a evidencie daňového subjektu Stavoinvest - SK, s.r.o. za január 2015 - december 2015 boli príslušníkmi KÚFS zabezpečené až dňa 26.09.2018. V Oznámení o daňovej kontrole zo dňa 05.02.2019 správca dane požiadal daňový subjekt, že v prípade, ak disponuje ďalšími dokladmi, zmluvami, záznamami, evidenciami, smernicami, resp. inými písomnosťami za rok 2015, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovenej lehote 8 dní odo dňa začatia kontroly. V tejto lehote daňový subjekt nepredložil už žiadne doklady. Následne bol vyzvaný na predloženie záznamov o prevádzke motorových vozidiel a k preukázaniu výpočtu spotreby pohonných látok, do pracovných mechanizmov. Záznamy neboli predložené ani na základe výzvy. Záverom správca dane uviedol, že nespochybnil samotnú skutočnosť, že daňový subjekt je vlastníkom motorových vozidiel, čo deklaroval podaným daňovým priznaním na daň z motorových vozidiel dňa 27.01.2016 a Zoznamom majetku, ale spochybnil skutočnosť, že nepreukázal zákonným spôsobom výdavok/odpočítanie dane súvisiaci s pohonnými látkami v nadväznosti na jeho uskutočnené zdaniteľné plnenia. Z uvedených predložených dôkazov nebolo preukázané, akým spôsobom sa podieľali jednotlivé motorové vozidlá na podnikateľskej činnosti daňového subjektu, nie sú uvedené počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy, kedy boli použité, počet moto-hodín (pri pracovných mechanizmoch). Tieto doklady/dôkazy neboli daňovým subjektom, resp. splnomocneným zástupcom predložené ani v rámci podaných Pripomienok k protokolu zo dňa 06.03.2020
2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica (ďalej ako odvolací správny orgán alebo žalovaný) rozhodnutím Číslo: 101621043/2020 zo dňa 22.10.2020 (ďalej ako rozhodnutie žalovaného alebo napadnuté rozhodnutie) potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, rozhodujúc o odvolaní žalobcu proti tomuto rozhodnutiu. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia obsiahol podstatnú argumentáciu odvolateľa v podanom odvolaní a skonštatoval, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a námietok uvedených v odvolaní zistil, že správca dane pri vyrubení rozdielu dane postupoval v súlade s daňovým poriadkom a zákonom o DPH. Žalovaný poukázal na konkrétne zistenia správcu dane, z ktorých tento vychádzal pri nepriznaní uplatneného práva na odpočet a ich vyhodnotenie učinené správcom dane tak, ako je obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Žalovaný skonštatoval, že počas výkonu daňovej kontroly postupoval správca dane v súlade so všeobecnými záväznými predpismi (§ 3 ods. 1 Daňového poriadku), v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom (§ 3 ods. 2 Daňového poriadku) a za dodržania zásady voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 daňového poriadku). Žalovaný poukázal na podmienky uvedené v § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a zdôraznil i hmotnoprávnu povahu a potrebu ich bezpodmienečného splnenia, na ktorú skutočnosť je viazaný nárok na odpočet. Nesplnenie týchto podmienok nie je možné odpustiť. Jednou zo základných podmienok vzniku práva na odpočítanie dane je, že platiteľ dane príjme tovar alebo službu na účely svojho podnikania ako platiteľ dane. Z dôvodu akceptovania uplatnenia tohto práva je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že v jednom konaní je možné vykonávať daňovú kontrolu za jedno konkrétne zdaňovacie obdobie, pričom je neprijateľné, aby z jedného správneho procesu, ktorý vyústi do jedného protokolu o daňovej kontrole, bolo vydaných 12 rozhodnutí, žalovaný uviedol, že priebeh a ukončenie daňovej kontroly je upravené v § 46 daňového poriadku. V súlade s touto úpravou bolo odvolávajúcemu sa zaslané oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 05.02.2019, ktoré obsahovalo všetky náležitosti definované v citovanom ustanovení (§ 46 ods. 1 daňového poriadku). Zákonná úprava daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane začínal jedným oznámením výkon daňovej kontroly za viaceré zdaňovacie obdobia alebo za viaceré druhy daní. Úprava podľa § 47 daňového poriadku určuje náležitosti protokolu z daňovej kontroly, pričom táto úprava tiež nevylučuje, aby protokol obsahoval kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov za viaceré zdaňovacie obdobia. Žalovaný poukázal na úpravu podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorej správca dane musí vydať rozhodnutie samostatne za každé zdaňovacieho obdobie, keďže podľa § 68 ods. 4 písm. b) daňového poriadku daň je vyrubená podaním daňového priznania vrátane dodatočného daňového priznania a správca dane vyrubuje rozdiel oproti vyrubenej dani z podaného daňového priznania daňového subjektu. Z obsahu týchto ustanovení je zrejmé, že správca dane postupoval pri začatí daňovej kontroly, vyhotovení jedného protokolu a vydaní 12 rozhodnutí v súlade s platnou legislatívou. Podľa žalovaného v prípade faktúry od dodávateľa AZ CAR, s.r.o. a v prípade odpočítania DPH z výdavkového pokladničného dokladu č. V/060 V-PK z 28.02.2015 ako aj v prípade odpočítania DPH na základe dokladov vyhotovených ERP za nákup PHL nebolo preukázané daňovým subjektom právo na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
3. Podaním zo dňa 15.12.2020 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, v ktorej navrhol preskúmať zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V úvode predloženej správnej žaloby poukázal na úpravu podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), f), g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP. Uviedol, že správny súd pri prieskume zákonnosti skúma aj procesné pochybenia administratívnych orgánov najmä z toho pohľadu, či trpia takou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Poukázal na úpravu podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku a zdôraznil, že jednou zo zásad daňového konania je zásada zákonnosti, v rámci ktorej pri správe daní postupuje správca dane v súlade so všeobecnými záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá o zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní (čl. 59 ods. 2 Ústavy SR). Zásada zákonnosti je garanciou právnej istoty. Následne v texte žaloby sformuloval žalobca tieto žalobné body: · 1. Žalobca poukázal na nepriznanie nároku na odpočet DPH zo zjednodušených faktúr od dodávateľa AZ CAR, s.r.o. vo väzbe na VPD č. 61, 62 a 63. Na jednotlivých pokladničných dokladoch bol ako účel výdavkov uvedený text: „autosúčiastky“, „akumulátor“ a „autosúčiastky - tryska“. Ďalej žalobca poukázal na nepriznanie nároku na odpočet DPH z doklade zaevidovaného v Záznamoch DPH pod položkou s číslom V/060 V-PK zo dňa 28.02.2015 a zo zjednodušených faktúr za nákup pohonných látok vo väzbe na VPD č. 44, 48, 50, 54 a 59. Nepriznanie odpočtu je v zmysle tvrdení žalobcu odôvodnené správnymi orgánmi prevažne nedostatkami z prostredia dodávateľa žalobcu, teda z prostredia spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, a teda ani do jeho zodpovednosti. K faktúram za nákup náhradných dielov žalobca podľa skonštatovania žalovaného (týka sa subjektu AZ CAR, s.r.o.) predložil vyjadrenia a dôkazy, podľa ktorých v skladovom hospodárstve AZ CAR, s.r.o. bolo zistené, že tovar bol dodaný H. W., čo vyplýva z dodacích listov. Žalobca tvrdil, že v dokladoch sú identifikačné údaje brata konateľa žalobcu (konateľom žalobcu je pán J. W., pričom má ísť o identifikačné údaje jeho brata pána H. W.), pretože pán H. W., brat konateľa žalobcu, diely objednal na žiadosť žalobcu a pre potreby podnikateľskej činnosti žalobcu, v nadväznosti na ktorú skutočnosť sú diely zaúčtované u žalobcu a nie v účtovníctve pána H. W., IČO: 37 092 0600. Žalobca navrhoval osobu pána H. W. vypočuť ako svedka, avšak správca dane s ohľadom na situáciu spojenú so šírením koronavírusu realizoval písomnú požiadavku výzvou zo dňa 26.03.2020 na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku vo vzťahu k osobe pána H. W., a táto písomnosť sa vrátila správcovi dane ako „neprevzatá v odbernej lehote“. Žalobca tvrdil,
že správca dane mal pána H. W. podľa § 20 Daňového poriadku predviesť, využiť všetky oprávnenia na zabezpečenie jeho prítomnosti, čo neučinil, čím sa dopustil pochybenia a vlastnou nečinnosťou znemožnil daňovému subjektu preukázať tvrdené skutočnosti. · 2. Pokiaľ ide o faktúry za nákup pohonných látok, správca dane nespochybnil, že žalobca je vlastníkom motorových vozidiel, čo deklaroval daňový subjekt podaným daňovým priznaním na daň z motorových vozidiel zo dňa 27.01.2016 a zoznamom majetku, ale skonštatoval, že nebolo preukázané, akým spôsobom sa motorové vozidlá podieľali na podnikateľskej činnosti daňového subjektu, že nie sú uvedené počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy použitia a pri pracovných mechanizmoch nebol uvedený počet motohodín. S takýmto záverom správcu dane a žalovaného žalobca nesúhlasí, pretože žalobca predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré mohol objektívne predložiť s prihliadnutím na skutočnosť zaistenia dokladov KÚFS a tiež doklady, z ktorých vyplýva neskreslený a objektívny výpočet spotreby pohonných látok. Žalobca odmieta závery správcu dane, pretože predloženými dôkazmi preukázal uplatnené právo na odpočet. Správca dane podľa žalobcu nepostupoval v súlade s daňovým poriadkom a nehodnotil každý dôkaz zvlášť a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. · 3. Žalobca namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného a tvrdil, že počas daňovej kontroly poukazoval na judikatúru, ktorú možno analogicky použiť na danú vec. K problematike, podľa ktorej správca dane opiera závery o skutočnosti z prostredia dodávateľov žalobcu, na ktoré daňový subjekt dosah nemá, poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, 4Sžf/16/2010 a 5Sžf/49/2010. V nadväznosti na tieto rozhodnutia zdôraznil v zmysle tvrdení žalobcu z nich vyplývajúce závery, podľa ktorých objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Skutočnosti, ktoré sa udiali následne v spoločnostiach odlišných a nijako neprepojených s daňovým subjektom nemôžu byť dôvodom na neuznanie práva pre daňový subjekt. V nadväznosti na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/17/2015 žalobca konštatoval, že vyhodnotenie postupu pripísaním nekontaktnosti dodávateľa na ťarchu daňového subjektu je nesprávne, pričom rovnaký záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/14/2016. V nadväznosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 žalobca poukázal na, v zmysle jeho tvrdení, z tohto rozhodnutia vyplývajúci záver, podľa ktorého dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna, nemožno z nej vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov, pričom žalobca zdôraznil, že toto rozhodnutie vychádza z rozhodnutí SD EÚ C-354/03, C-355/03 a C-484/03 a záverov rozsudku NSS ČR sp. zn. 5Afs 131/2004, v zmysle ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne, rozširovať ho na preukázanie akýchkoľvek, všetkých skutočností, a to i tých, ktoré má preukázať iný subjekt. V nadväznosti na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. 3Sžf 82/2007 žalobca zdôraznil, v zmysle jeho tvrdení z tohto rozhodnutia vyplývajúce závery, podľa ktorých iba pochybnosti, podozrenie správcu dane sami o sebe nie sú spôsobilé vyvrátiť dôkaznú situáciu. Správca dane nepreukázal opak tvrdení žalobcu. V týchto súvislostiach žalobca zdôraznil, že nemá prístup k účtovníctvu svojich dodávateľov a pokiaľ by tomu tak bolo, išlo by o popretie konkurenčného prostredia. Závery žalovaného nie sú v súlade s právnou praxou. Žalobca súhlasí s názorom Ústavného súdu, aby na určité právne relevantné otázky pri ich opakovaní v rovnakých podmienkach bola daná rovnaká odpoveď, pretože inak dochádza k porušeniu zásady právnej istoty a zabezpečenia jednoty rozhodovania. · 4. Správca dane vydaním 12-tich rozhodnutí a len jedného oznámenia o daňovej kontrole a jedného protokolu z daňovej kontroly nepostupoval v súlade s úpravou podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku a v súlade s Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože ako správny orgán nemôže konať tak, ako zákon nevylučuje, ale len na základe zákona a v jeho medziach, teda v súlade s Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR. · 5. Správca dane nepredložil dôkaz opaku vyvracajúci tvrdenia žalobcu, opiera svoje závery len o svoje pochybnosti a skutočnosti, ktoré sám označuje za nepriame dôkazy. Žalobca v tejto súvislosti konštatuje, že záujem štátu je nadradený vo vzťahu k zachovaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, avšak nemôže tomu tak byť na úkor dodržania práva. V tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 3 daňového poriadku a tvrdil, že dôkazy produkované žalobcom v daňovej kontrole správca dane spochybnil len svojimi hodnotiacimi úsudkami. Žalovaný hodnotí žalobcom predložené dôkazy a poskytnuté vyjadrenia nedôsledne. Taktiež v tejto súvislosti žalobca poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00. Zdôraznil jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej istoty v nadväznosti na článok 1 Ústavy SR a § 1 zákona č. 1/1991 Z. z. o Zbierke zákonov a deklarovaní Slovenskej republiky ako právneho štátu podľa Článku 1 Ústavy SR.
4. Podaním zo dňa 13.05.2021 sa k veci vyjadril žalovaný. Poukázal na podstatný obsah žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a priebeh i výsledky, ako aj vyhodnotenie vykonaného dokazovania tak, ako boli vykonané správnym orgánom prvého stupňa.
Konkrétne zistenia a z nich vyvodené závery v rámci hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania správnym orgánom prvého stupňa v predmetnej daňovej kontrole, ktoré sú obsiahnuté podrobne vo vyjadrení žalovaného k žalobe, sú uvedené už v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, na odôvodnenie ktorého (obsiahnuté v podstatnej časti v bode 1. odôvodnenia tohto rozsudku) správny súd poukazuje a opätovne ich neopakuje.
5. V replike zo dňa 07.07.2021 poukázal žalobca na skutkovú a právnu argumentáciu uvedenú v žalobe so zdôraznením už v žalobe uvedeného tvrdenia, podľa ktorého nesúhlasí s postupom žalovaného správneho orgánu, v zmysle ktorého tento opiera svoje závery prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľa žalobcu, a teda o skutočnosti, ktoré žiadnym spôsobom nepatria do sféry vplyvu žalobcu, s čím súvisí i to, že žalobca tak nenesie a ani niesť nemôže zodpovednosť za skutočnosti, ktoré sa týkajú iných subjektov, ktoré s ním nesúvisia a ktoré nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť. S odkazom na recentnú judikatúru uvedenú v žalobe, žalobca v replike zdôraznil súčasť princípu právnej istoty prestavovanú skutočnosťou, že na určité právne relevantné otázky pri ich opakovaní v rovnakých podmienkach je daná rovnaká odpoveď, na základe čoho súhlasí i s názorom Ústavného súdu SR, ktorý postup, ktorým rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne zhodnotiť, považuje za diskriminačný.
6. Žalovaný po doručení repliky žalobcu dupliku vo veci nepodal.
7. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa, žalovaného, ako aj postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa § 177 a nasl. SSP, pričom vychádzal z viazanosti rozsahom a dôvodmi správnej žaloby podľa § 183 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP. Skonštatoval, že námietky obsiahnuté v žalobných bodoch dôvodné nie sú a v nadväznosti na to, podľa § 190 SSP rozhodol o zamietnutí žaloby. Vo veci rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP, pri skonštatovaní absencie existencie dôvodu pre nariadenie pojednávania vo veci podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP a rovnako za splnenia podmienok podľa § 137 ods. 4 SSP. Na termíne dňa 19.04.2022 správny súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci.
8. Podľa § 177 ods. 1 Zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP: Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 3 ods. 1, 3, 5 Zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov - ďalej len daňový poriadok: Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 20 ods. 2 daňového poriadku: Predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného zreteľa; predvolaná osoba je povinná s ospravedlnením predložiť aj dôkazy preukazujúce tieto dôvody alebo okolnosti. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať o jej predvedenie.
Podľa § 46 ods. 1 daňového poriadku: Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
Podľa § 49 ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 28.02.2015 - ďalej len zákon o DPH: Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
9. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť vydania rozhodnutí správnych orgánov - správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného tak, ako sú v podstatnom obsahu uvedené v bode 1. a 2. odôvodnenia tohto rozsudku, ako aj existenciu daňovým subjektom produkovaných dôkazov, ktoré boli predmetom vyhodnocovania správcu dane a žalovaného.
10. Konanie v tejto veci je konaním o všeobecnej správnej žalobe, ktoré je ovládané zásadou koncentrácie rozsahu a dôvodov správnej žaloby, čo znamená, že správny súd vyhodnocuje dôvodnosť/ nedôvodnosť len tých námietok žalobcu, ktoré boli uplatnené v lehote na včasné podanie správnej žaloby podľa § 181 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP). Na neskôr uplatnené námietky správny súd prihliadať nemôže a nemôže ich ani vecne vyhodnocovať. Žalobca učinil vo veci repliku po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby, v obsahu ktorej zopakoval námietky uvedené už v správnej žalobe a na samotný obsah správnej žaloby sa i v replike odvolal. Žalobca v rámci prvého žalobného bodu najskôr vo všeobecnej rovine zdôraznil, že správca dane a žalovaný odôvodnili svoje závery nedostatkami z prostredia dodávateľa žalobcu, teda spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, a teda ani do jeho zodpovednosti. Správny súd k tejto len všeobecne koncipovanej námietke rovnako len vo všeobecnej rovine uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane i žalovaného vyplýva jasné vymedzenie preukázaných skutočností a aplikovaného právneho rámca, z ktorých správca dane i žalovaný vychádzali pri svojich rozhodnutiach. Keďže dôkazy produkované v daňovej kontrole daňovým subjektom, po ich vyhodnotení správcom dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nevytvorili spoľahlivý základ pre záver o preukázaní uplatneného práva na odpočet a založili dôvodné pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných plnení, postupoval správca dane v súlade s úpravou podľa § 3 ods.5, § 24 ods.2 Daňového poriadku a preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení preverovaním skutočností vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov žalobcu a jeho priameho dodávateľa (AZ CAR, s.r.o.). Správny súd zdôrazňuje, že v rámci obchodnoprávnych vzťahov s uvedenými priamymi dodávateľmi mal žalobca pri vstupe do týchto právnych vzťahov a v ich priebehu, teda v čase napĺňania práv a povinností z nich vyplývajúcich, zachovávať potrebnú opatrnosť a minimalizovať podnikateľské riziko dopadajúce na žalobcu ako podnikateľský subjekt v súlade s úpravou podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Toto podnikateľské riziko zahŕňa i situáciu, kedy daňový subjekt pri daňovej kontrole uskutočňovanej pravidelne s časovým odstupom od doby realizácie preverovaného plnenia, nie je schopný preukázať uskutočnenie realizácie zdaniteľného plnenia tak, ako je deklarované ním produkovanými dôkazmi. V tejto časti poukazuje správny súd na závery podľa rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS
104/2012 zo dňa 01.03.2012 a NS SR sp.zn. 5Sžf/25/2011 z 27.10.2011 a sp.zn. 4Sžf/25/2011 z 13.09.2011. Zachovanie náležitej opatrnosti daňového subjektu zahŕňalo, v nadväznosti na uvedené, jednak zabezpečenie dôkazov spôsobilých preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda dôkazov majúcich reálny základ, povahu overiteľného faktu a odzrkadľujú reálne plnenie a tiež sú spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných plnení, teda dôkazov pochádzajúcich z predmetného obchodnoprávneho vzťahu, ktorý vzhľadom na zapojenie žalobcu v ňom (išlo o obchodnoprávny vzťah žalobcu s jeho priamym dodávateľom), bol pod plnou kontrolou žalobcu a pod jeho dozorom, vrátane zabezpečenia budúcej potrebnej procesnej spolupráce priameho dodávateľa žalobcu pri realizovaní daňovej kontroly žalobcu (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 (bod 46. odôvodnenia)). Požiadavka zachovania opatrnosti pri vstupe do obchodnoprávnych vzťahov a pri výbere obchodného partnera súvisí s plnením povinnosti štatutárnych zástupcov žalobcu konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa § 135a Obchodného zákonníka. Nedostatok zachovania náležitej obozretnosti podnikateľského subjektu a odbornej starostlivosti štatutárneho orgánu podľa uvedeného potom predstavuje naplnenie kvalifikácie výkonu práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle úpravy § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Podnikateľský subjekt má vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnené prijaté plnenie bude spochybnené a má odstrániť všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov. Na tomto mieste správny súd poukazuje na závery podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. 5Sžf/97/2009. Požiadavka na zachovanie náležitej obozretnosti v zmysle vyššie uvedených záverov a označenej judikatúry je smerovaná na daňový subjekt i v situáciách, kedy sa priamy dodávateľ daňového subjektu v čase realizácie plnenia javí ako fungujúci a bezproblémový subjekt. Nie je teda možné ako dôvodnú vyhodnotiť všeobecnú námietku žalobcu, v rámci ktorej žalobca namietal nepriznanie uplatneného odpočtu DPH odôvodním prevažne nedostatkami z prostredia dodávateľa žalobcu, teda spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu.
11. Pokiaľ žalobca ďalej v rámci prvého žalobného bodu namietal záver žalovaného, podľa ktorého spoločnosť AZ CAR, s.r.o. predložila vyjadrenia a dôkazy, v ktorých uviedla, že v skladovom hospodárstve AZ CAR, s.r.o. bolo zistené, že tovar - náhradné diely boli dodané H. W., čo malo vyplývať z dodacích listov a žalobca v nadväznosti na to tvrdil, že sú v dokladoch uvedené identifikačné údaje brata konateľa žalobcu (pána H. W., ktorý je bratom konateľa žalobcu pána J. W.), pretože H. W. náhradné diely objednal pre žalobcu na žiadosť J. W., v nadväznosti na čo sú diely účtované u žalobcu a nie v účtovníctve H. W., IČO: 37 092 0600 a v tejto súvislosti žalobca tvrdil, že správca dane mal podľa § 20 Daňového poriadku pána H. W., ktorého žalobca navrhol vypočuť ako svedka, predviesť a využiť tak všetky svoje oprávnenia, pričom vlastnou nečinnosťou znemožnil daňovému subjektu preukázať tvrdené skutočnosti, správny súd uvádza nasledovné závery: V prvom rade je potrebné zvýrazniť základné rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní, kedy skutočnosti zakladajúce právo na odpočet dane preukazuje v súlade s úpravou podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vedie, vykonáva dôkazy a vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku hodnotí. Správca dane teda nemá dôkaznú povinnosť, nie je jeho úlohou zisťovať skutočnosti svedčiace, či už v prospech alebo v neprospech daňového subjektu a ani zisťovať kto skutočne plnenie realizoval (rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011). Pri vedení dokazovania nie je správca dane viazaný návrhmi daňového subjektu, a teda sám rozhoduje, či a ktoré dôkazy vykoná, pričom kritériom v tomto smere je čo najúplnejšie zistenie skutočností významných pre správne určenie dane. Pokiaľ ide o uplatnenie odpočtu v súvislosti s náhradnými dielmi, správca dane po preverení tvrdení žalobcu a dôkazov žalobcom produkovaných nespochybnil skutočnosť, že tento mal v relevantnom období vo svojom majetku zaradené konkrétne stroje a mechanizmy. Len z týchto skutočností však ako preukázané nevyplynulo, že predmetné náhradné diely boli použité práve do týchto strojov a mechanizmov. V nadväznosti na to správca dane vykonal úkony pri preverovaní zdaniteľných plnení a vyzval subjekt priameho dodávateľa žalobcu, teda subjekt AZ CAR, s.r.o. na predloženie dôkazov a tiež vypočul spoločníka a konateľa subjektu AZ CAR, s.r.o. p. J. Y.. Ani z dôkazov predložených subjektom AZ CAR, s.r.o. záver o preukázaní skutočnosti predstavujúcej podmienku odpočtu dane a to, že náhradné diely boli prevzaté daňovým subjektom a použité na účely podnikania daňového subjektu, nevyplynula (niektoré doklady predložené na CD nosiči boli vystavené v sobotu a nedeľu, kedy nemal subjekt AZ CAR, s.r.o. podľa verejne dostupných informácií prevádzkovú dobu, v jednotlivých dňoch boli vystavené tieto doklady po jednej minúte, čo nie je bežné a boli zistené i nezrovnalosti v denných finančných uzávierkach). Ani výpoveď svedka pána Y. splnenie uvedených podmienok odpočtu nepreukázala (vystavenie dokladov subjektom AZ CAR, s.r.o. síce tento svedok
potvrdil, avšak nepotvrdil existenciu právneho vzťahu medzi subjektom AZ CAR, s.r.o. a daňovým subjektom v roku 2015, samotný daňový subjekt mu známy nebol, poznal len jeho konateľa pána J. W.). Následne subjekt AZ CAR, s.r.o. predložil vyjadrenia a dôkazy o overení predmetných dodaní v skladovom hospodárstve subjektu AZ CAR, s.r.o., z ktorých vyplynulo, že tovar bol dodaný pánovi H. W. (konkrétne išlo o dodacie listy č. 150017785, 15001997, 150016330, 150015025, 150014997, 150013987, 15001610, 150012848, 150010902, 150016684 k zjednodušeným faktúram zaúčtovaným VPD č. 61 - 150016062 k zjednodušenej faktúre zúčtovanej VPD č. 62 - 15002099 k zjednodušenej faktúre zúčtovanej VPD č. 63, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu). Správca dane správne vychádzal zo záveru, podľa ktorého už uvedené zistenia sú dostatočné pre záver o tom, že žalobca nepreukázal prevzatie tovaru - predmetných náhradných dielov (súčiastok) daňovým subjektom od dodávateľa AZ CAR, s.r.o. a ani použitie tohto tovaru na účely podnikania daňového subjektu (§ 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) všetko Zákona o DPH). V nadväznosti na návrh žalobcu na výsluch svedka p. H. W. správca dane vyzval p. H. W. (výzva č. 100723329/2020 zo dňa 26.03.2020) na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku, pričom táto výzva sa správcovi dane vrátila s poznámkou poštového doručovateľa „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Uvedený postup realizácie výzvy na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku volil správca dane podľa odôvodnenia jeho rozhodnutia i s ohľadom na eliminovanie rizika nákazy koronavírusom a v súlade s oficiálnymi odporúčaniami. Správny súd na tomto mieste odôvodnenia opätovne zdôrazňuje, že voľba postupu pri zisťovaní skutočností významných pre posúdenie splnenia alebo nesplnenia podmienok odpočtu dane je v plnej dispozícii správcu dane, ktorý konanie vedie a nie je v rámci toho viazaný návrhmi daňového subjektu. V danom prípade správca dane i s ohľadom na situáciu súvisiacu s pandémiou koronavírusu postupoval pri zohľadnení už zistených skutočností tak, že zvolil realizáciu výzvy na osobu p. H. o súčinnosť podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Takýto postup správcu dane nehodnotí správny súd ako rozporný so zákonom a ani zakladajúci záver o odňatí práva žalobcu v prebiehajúcej daňovej kontrole, a to ani pri zohľadnení skutočnosti, že žalobca uvedenú osobu pána H. W. navrhol vypočuť ako svedka. Za existujúcej dôkaznej situácie nebol uvedený postup správcu dane na úkor dostatočného zistenia skutkového stavu pre riadne posúdenie veci. Sám priamy dodávateľ daňového subjektu, teda subjekt AZ CAR, s.r.o., predložil správcovi dane ešte pred realizáciou uvedenej výzvy na súčinnosť, adresovanej p. H. dôkazy svedčiace o tom, že náhradné diely boli dodané p. H. W. a nie žalobcovi a p. H. W. ich objednal pod svojimi identifikačnými údajmi. Dodacie listy o predmetnej dodávke neobsahovali identifikačné údaje daňového subjektu. Vychádzajúc zo zohľadnenia týchto skutočností, správca dane dôvodne neviedol konanie smerom predvolania p. H. ako svedka a ani nevyužil inštitút predvedenia menovaného pri súčasnom vysporiadaní sa s dôkazným návrhom daňového subjektu na jeho výsluch ako svedka práve prostredníctvom realizácie uvedenej výzvy na poskytnutie súčinnosti podľa § 26 ods. 7 Daňového poriadku. Tento postup nezakladá nezákonnosť rozhodnutia správcu dane, ani žalovaného a uvedená námietka žalobcu je nedôvodná, pretože postup správcu dane neznemožnil žalobcovi preukázať ním uvádzané tvrdenia a predovšetkým vyvrátiť pochybnosti správcu dane o realizácii zdaniteľných obchodov, ťažiskovo založené identifikovaním osoby pána H. W. v dokladoch o dodaní náhradných dielov predložených subjektom AZ CAR, s.r.o.
12. Pokiaľ ide o uplatnené právo žalobcu na odpočet dane zo zjednodušených faktúr za nákup pohonných hmôt zúčtovaných daňovým subjektom výdavkovými dokladmi a dokladmi z ERP tak, ako sú identifikované na strane 7 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, žalobca v druhom žalobnom bode namietal, že nesúhlasí so závermi správcu dane o nepreukázaní skutočnosti, akým spôsobom sa konkrétne motorové vozidlá podieľali na podnikateľskej činnosti daňového subjektu, že nie sú preukázané počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy použitia a u pracovných mechanizmov počet motohodín, zároveň tvrdiac, že predložil správcovi dane všetky doklady, ktoré mohol objektívne predložiť s prihliadnutím na zaistenie dokladov KÚFS (Kriminálny úrad finančnej správy - poznámka správneho súdu), týmito dokladmi právo na odpočet preukázal a správca dane pri ich hodnotení nepostupoval podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, správny súd uvádza nasledovné závery: Správca dane v tejto časti daňovým subjektom predložené dôkazy dôsledne vyhodnotil, postupujúc pritom práve podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov, v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Na základe takéhoto vyhodnotenia dospel k záveru, podľa ktorého žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by jednoznačne a nespochybniteľne preukázali právo žalobcu na uplatnenie odpočítania dane pri nákupe pohonných látok (pohonné látky - ďalej ako PHL) v plnej výške, doklady vyhodnotil ako doklady všeobecného charakteru. Tieto doklady nepreukazujú deklarované použitie motorových vozidiel žalobcu, ktorých vlastníctvo žalobcovi svedčiace a deklarované daňovým priznaním k dani z motorových vozidiel za rok 2015, a to za celých 12 mesiacov tohto roka, nebolo správcom dane spochybnené, pri
podnikateľskej činnosti daňového subjektu. Tým žalobca nepreukázal splnenie jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok vzniku práva na odpočet dane v nadväznosti na úpravu podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, teda skutočnosti, že žalobca ako platiteľ dane prijal tovar - PHL na účely svojho podnikania, čím nie je preukázané splnenie tejto zákonnej podmienky priznania daňového výdavku a odpočítania dane v 100%-nej výške. Správca dane po náležitom vyhodnotení daňovým subjektom produkovaných dôkazov v súlade s úpravou § 3 ods. 3 Daňového poriadku zákonne skonštatoval, že žalobca nepreukázal skutočnosť, že výdavok spojený s obstaraním PHL vznikol v súvislosti s uskutočneným zdaniteľným plnením. V tejto časti správny súd osobitne poukazuje na úpravu podľa § 19 ods. 2 písm. l) bod 1 alebo 2 zákona č. 595/2003 Z.z., ktorá úprava vymedzuje účtovné vedenie dokladov pre potreby vypracovania daňového priznania. V prípade dokladovania skutočnosti použitia motorového vozidla, ktoré je vo vlastníctve daňového subjektu na účely jeho podnikateľskej činnosti, sa uvedené skutočnosti v účtovníctve premietajú záznamami o prevádzke motorových vozidiel, resp. dokladmi o sledovaní prevádzky vozidiel z prístrojov satelitného systému, prostredníctvom ktorého typu dokladov má byť daňový subjekt spôsobilý preukázať daňový výdavok pri nákupe PHL v 100%-nej výške a splniť si tak náležite dôkaznú povinnosť v smere preukázania výdavku a tým práva na odpočet v súvislosti s nákupom PHL v spojení s uskutočnenými zdaniteľnými plneniami. Takéto doklady majú uvádzať počty kilometrov, miesta výkonu, dátumy použitia motorových vozidiel a pri pracovných mechanizmoch i počty motohodín, teda údaje, ktoré v dokladoch produkovaných žalobcom v potrebnej úrovni svedčiacej o preukázateľnosti uvedeného výdavku obsiahnuté neboli. Správny súd zdôrazňuje, že v danom prípade ide i spoľahlivé údaje svedčiace o súvislosti výdavku z titulu pohonných hmôt s podnikateľskou činnosťou daňového subjektu a tým i s uplatneným odpočtom dane. Postupu správcu dane a žalovaného pri hodnotení dôkazov produkovaných žalobcom a všetkých zistení pri vykonanom dokazovaní nie je možné vytknúť rozpor so zákonom, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a ani žalobcom namietanú jednostrannosť pri hodnotení dôkazov a ani nezohľadnenie komplexného hodnotenia zistení správcu dane s ohľadom na súvislosti pre hodnotenie vykonaných dôkazov relevantné. Vo vzťahu k námietke žalobcu, v rámci ktorej poukazoval na odňatie dokladov KÚFS, správny súd zdôrazňuje, že k uvedenému odňatiu došlo dňa 26.09.2018, avšak doklady a dôkazy spôsobilé preukázať právo na odpočet v tejto časti v zmysle ich kvality, ako správny súd konštatuje vyššie, sa vzťahovali k roku 2015, ktorý k momentu odňatia dokladov KÚFS bol účtovne uzatvorený. Z toho vyplýva správny predpoklad správcu dane, s ktorým sa správny súd stotožňuje a to, že pokiaľ by doklady takejto kvality boli súčasťou účtovných dokladov žalobcu, ktoré boli odňaté KÚFS k momentu ich odňatia, boli by predmetom odňatia, čo však preukázané nebolo. Poukazovanie daňového subjektu na odňatie dokladov KÚFS teda správny súd na základe uvedeného zhodnotenia považuje za účelové a nedôvodné.
13. Pokiaľ žalobca v treťom žalobnom bode namietal nesprávny a nezákonný postup žalovaného, zdôrazniac závery vyplývajúce z judikatúry, konkrétne z rozhodnutí NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010, sp.zn. 4Sžf/16/2010 zo dňa 18.11.2010 a sp.zn. 5Sžf/49/2010 zo dňa 30.06.2011, z ktorých rozhodnutí podľa tvrdení žalobcu vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, správny súd uvádza nasledovné závery: V predmetnom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou § 24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto dôkazná povinnosť daňového subjektu je v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok odpočtu dane tak, ako vyplývajú z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018). Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, správca dane po dôslednom vyhodnotení dôkazov produkovaných daňovým subjektom a po vyhodnotení vlastných zistení pri preverení tvrdení daňového subjektu o reálnosti zdaniteľných obchodov, a teda o vzniku jeho práva na odpočet dane, po vzniku opodstatnených pochybností o realizácii zdaniteľných plnení skonštatoval nepreukázanie materiálnych podmienok odpočtu pri dodávkach od priameho dodávateľa AZ CAR, s.r.o. (dodávka náhradných dielov) - nepreukázanie prijatia plnenia pre účely podnikania žalobcu. Ide o skutočnosti predstavujúce materiálne podmienky práva na odpočet, vo vzťahu k preukázaniu ktorých ťaží dôkazné bremeno daňový subjekt. Daňový subjekt musí byť, pokiaľ mu má byť právo na odpočet v uplatnenom rozsahu priznané, schopný spoľahlivo a jednoznačne preukázať splnenie všetkých podmienok odpočtu. Správca dane teda v predmetnej veci nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom dôkaznej povinnosti daňového subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali a tiež nevyložil dôkaznú povinnosť daňovému subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených pochybností
správcu dane, ako sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane vo vyššie uvedenom odôvodnení, bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. V tejto časti odôvodnenia správny súd poukazuje opätovne na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 401/09, sp. zn. III.ÚS 93/2016, podľa ktorých pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť aj úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu dôkazného bremena späť na žalobcu, ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo zodpovedá praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. V nadväznosti na tieto hodnotenia nie je možné skonštatovať rozpor postupu správcu dane pri rozložení dôkazného bremena v daňovom konaní s uvedenými žalobcom označenými rozsudkami NS SR. Rovnaký záver správny súd uvádza i vo vzťahu k argumentácii žalobcu, podľa ktorej pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu nie je možné podsunúť objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie pochybností a rovnako i k argumentáciu, podľa ktorej vyhodnotenie pripísania nekontaktnosti dodávateľa dopadá na ťarchu daňového subjektu, je nesprávnym postupom. Uvedené závery dopadajú i na poukaz žalobcu na rozsudok NS SR ČR 5Afs 131/2004. Pokiaľ žalobca ďalej poukazuje na rozsudok NS SR 5Sžf/17/2015, správny súd považuje za potrebné konštatovať, že žalobca neidentifikoval, v čom sú skutkové kolnosti prípadu posudzovaného správnym súdom (vo veci sp. zn. 30S/181/2020) obdobné skutkovým okolnostiam prípadu posudzovaného NS SR pod sp. zn. 5Sžf/17/2015. Vo veci posudzovanej Najvyšším súdom pod sp. zn. 5Sžf/17/2015 vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. V označenej veci teda išlo o odlišnú situáciu, kedy sa skúmala skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa. NS SR vo veci sp.zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa poukázal na závery podľa rozhodnutí SD EÚ Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House System (C-484/03), pričom skonštatoval, že ak u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je dôkazné bremeno na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje a úmysel daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. NS SR skonštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov nevplýva, ako sa vysporiadali s nesporným zistením, že tovar bol žalobcovi dodaný. Krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného napriek nedostatočne formulovanej a preskúmateľnej správnej úvahe. Z rozhodnutia žalovaného nie je dostatočne zrejmé, prečo vyššiu hodnotu závažnosti pripísal niektorým zisteniam, prečo iné považuje za druhoradé alebo nedostatočné. Zo záverov uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 teda vyplýva, že v danej veci nebolo preskúmateľne ustálené ani správnymi orgánmi a ani rozhodnutím krajského súdu, presné vymedzenie skutkovej podstaty porušenia zákona, s uvedením rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby sa presne naplnili všetky znaky použitých zákonných ustanovení. Vo prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom (sp. zn. 31 S 144/2020) však o takýto prípad nešlo, nakoľko v administratívnom konaní správca dane a žalovaný dostatočne zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnili, v súvislosti s akými zisteniami a ako, teda preskúmateľne a poskytnutím jasnej odpovede na vzniknuté otázky, vyhodnotili nekontaktnosť priameho dodávateľa žalobcu, teda subjektu R.K.SERVICE, s.r.o. Uvedené zdôraznenie odlišnosti východísk platí i vo vzťahu k poukazu žalobcu na závery podľa rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 14S/14/2016 zo dňa 01.12.2016, vo vzťahu ku ktorému naviac správny súd podotýka, že sa jedná o rozhodnutie prvostupňového správneho súdu, a teda v danom prípade nie je vo vzťahu k takémuto rozhodnutiu možné konštatovať, že predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax a ani že sa jedná o rozhodnutie najvyššej súdnej autority.
14. Správny súd považuje za potrebné podotknúť, že je vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní závislé, či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozsudku NS SR 3Sžf 1/2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so závermi týchto rozhodnutí označených žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je. Konkrétne k veci NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery). Vo veci NS SR sp.zn. 4Sžf/16/2010 NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o. BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom smere. V prejednávanej veci sp, zn, 30S/181/2020 bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia jednoznačne založili na záveroch o nesplnení materiálnych podmienok odpočtu a nie na konštatovaní, že sa daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane. Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, závery tohto rozsudku sú rozhodovacou praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018 so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia, podľa ktorého: Je rozumné očakávanie, najmä v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku (napr. ustanovenie § 69 Daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový subjekt a priori zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napr. kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre. Toto je nepriamy vplyv daňových predpisov na dispozitívne vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva. Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007, správny súd zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci sp. zn. 30S/181/2020, a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007 zistil najvyšší súd záver, podľa ktorého: Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej
povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené priamo zákonom č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického myslenia, ktorých sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravu a preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe) sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z.
15. Pokiaľ žalobca namietal v rámci tretieho žalobného bodu, že nemá prístup k účtovníctvu svojich dodávateľov a pokiaľ by tomu tak bolo, išlo by o popretie konkurenčného prostredia, poukazuje správny súd na svoje úvahy a prijaté závery podľa bodu 10. odôvodnenia tohto rozsudku a v nadväznosti na ne nehodnotí túto námietku ako dôvodnú.
16. Pokiaľ žalobca namietal v rámci tretieho žalobného bodu, že závery žalovaného nie sú v súlade s právnou praxou, jedná sa o všeobecne koncipovanú námietku. Správny súd poukazuje na judikatúru uvedenú vyššie, z ktorej vychádzal pri prijatí svojich záverov a ktorú konkrétne označil, ako aj na svoje závery pri vysporiadaní sa s judikatúrou označenou žalobcom v iných častiach správnej žaloby konkrétne. Naviac, vo vzťahu k námietke nesúladu s právnou praxou správny súd podotýka jej vágnosť pokiaľ ide o pojem „právna prax“. Námietku hodnotí ako nedôvodnú.
17. Pokiaľ žalobca namietal v rámci tretieho žalobného bodu, že súhlasí s názorom ústavného súdu, aby na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach bola daná rovnaká odpoveď, pretože inak dochádza k porušeniu princípu právnej istoty, správny súd konštatuje, že žalobca v tejto námietke primárne neidentifikuje rozhodnutie ústavného súdu, vo vzťahu ku ktorému sa vyjadruje. Nie je preto možné z takto označeného rozhodnutia ústavného súdu žalobcom vyvodené závery, pokiaľ ide o východiská tohto rozhodnutia ústavného súdu, porovnať s východiskami prejednávanej veci. Na tomto mieste odôvodnenia poukazuje správny súd na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých: Na podporu svojich tvrdení nie je sťažovateľovi bránené, aby k nim priložil relevantnú judikatúru súdov, v ktorých však, ako vo veci samej, boli už tieto úvahy ako právne závery vyslovené. Avšak nie je možné, aby toto vykonal sťažovateľ iba sumárne, t.j. prostredníctvom jednoduchého odkazu na číselné označenie rozhodnutia všeobecného alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky bez toho, a že by tento odkaz nespojil minimálne so stručnou kvalifikovanou úvahou objasňujúcou, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav boli súdom použité a z akých dôvodov. Správny súd konštatuje, že uvedené závery rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018 sa uplatnia i pri skonštatovaní o nedôvodnosti námietky žalobcu odkazujúcej na závery ústavného súdu v zmysle vyššie uvedeného, v obsahu ktorej námietky žalobca rozhodnutie ústavného súdu neoznačil ani len číselne - napríklad spisovou značkou. Takto žalobcom uplatnená námietka pre jej všeobecnosť nemôže obstáť. Správny súd však podporne, vo vecnej rovine takúto námietku hodnotí ako nedôvodnú, pretože vo vzťahu k postupu správnych orgánov a ich rozhodnutiam nie je možné skonštatovať konkrétne porušenie princípu právnej istoty, ku ktorému porušeniu námietka smeruje.
18. Pokiaľ žalobca vo štvrtom žalobnom bode namietal, že správca dane vydaním 12 rozhodnutí, avšak len jedného oznámenia o daňovej kontrole a jedného protokolu z daňovej kontroly, nepostupoval v súlade s Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože správny orgán nemôže konať tak, ako zákon nevylučuje, ale len na základe zákona a v jeho medziach, teda v súlade s Článkom 2 ods. 2 Ústavy SR, hodnotí správny súd túto námietku ako nedôvodnú. Postup správcu dane a žalovaného nie je v rozpore s úpravou podľa Daňového poriadku, ktorý upravuje postup správcu dane a ani so zásadou legality vyjadrenou v úprave podľa Článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Naopak, postup správcu dane, kedy tento v rámci jednej daňovej kontroly vydal jedno oznámenie o daňovej kontrole a rovnako jeden protokol z daňovej kontroly žalobcu a 12 samostatných rozhodnutí, v súlade s úpravou § 3 ods. 1 Daňového poriadku reflektuje konkrétnu povinnosť správcu dane postupovať podľa § 46 ods. 1, § 68 ods. 4 písm. b), ods. 5 všetko Daňového poriadku a zároveň zohľadňuje hmotnoprávnu úpravu podľa § 77 ods. 1 zákona DPH, podľa ktorej je zdaňovacie obdobie pre DPH kalendárny mesiac. Vychádzajúc z obsahu pripojeného administratívneho spisu, ktorý dokumentuje dostatočne postup správcu dane a žalovaného v predmetnej veci a vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy, správny súd konštatuje nedôvodnosť tejto žalobnej námietky žalobcu.
19. Pokiaľ žalobca v piatom žalobnom bode namietal, že správca dane nepredložil dôkaz opaku vyvracajúci tvrdenia žalobcu a opiera svoje závery len svoje pochybnosti a skutočnosti, ktoré sám
označuje za nepriame dôkazy a tiež poukazoval na úpravu § 3 ods. 3 Daňového poriadku tvrdiac, že dôkazy produkované žalobcom v daňovej kontrole správca dane spochybnil len svojimi hodnotiacimi úsudkami a že žalovaný žalobcom predložené dôkazy a poskytnuté vyjadrenia hodnotí nedôsledne, konštatuje správny súd vo vzťahu k týmto námietkam žalobcu ich nedostatočnú konkrétnosť, spočívajúcu v absencii vymedzenia konkrétnych skutočností - zistení správcu dane, ktoré žalobca označuje za nepriame dôkazy a v absencii označenia konkrétnych dôkazov produkovaných žalobcom, ktoré správca dane spochybnil len svojím hodnotiacim úsudkom a tiež v absencii označenia dôkazov a poskytnutých vyjadrení, ktoré žalovaným boli hodnotené nedôsledne. Takto všeobecne koncipované námietky nevytvárajú pre správny súd priestor, aby k nim zaujal konkrétne vecné stanovisko pri hodnotení ich dôvodnosti, v nadväznosti na čo primárne z tohto dôvodu tieto námietky neobstoja. Zároveň i v tejto časti poukazuje správny súd na svoje konkrétne závery o rozložení dôkazného bremena v predmetnom administratívnom konaní a o vyhodnotení vykonaných dôkazov na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa bodu 14. odôvodnenia tohto rozsudku. Rovnaké závery, pokiaľ ide o všeobecné koncipovanie vznesenej námietky zo strany žalobcu, čo primárne zakladá nedôvodnosť takejto námietky, konštatuje správny súd i vo väzbe na námietku žalobcu, podľa ktorej žalobca poukazuje na to, že záujem štátu je nadradený vo vzťahu k zachovaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, avšak uvedené nemôže byť na úkor nedodržania práva v spojení s poukazom žalobcu na závery podľa rozhodnutia NS SR sp.zn. M-Sž doV1/00, ktoré žalobca rozsiahlo v správnej žalobe cituje. I v tejto časti správny súd poukazuje na bod 55. rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžf/81/2018 vo vzťahu k potrebe vymedzenia toho, ako sa právne závery toho-ktorého citovaného rozhodnutia (akéhokoľvek rozhodnutia, či už Súdneho dvora EÚ, NS SR, ÚS) vzťahujú aj na preskúmavanú vec a ako na ňu dopadajú. Pokiaľ teda žalobca mienil v tejto časti namietať uprednostnenie záujmov štátu na výbere daní pred ochranou práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, majúc za to, že toto uprednostnenie bolo na úkor žalobcu, bolo žiaduce v tejto časti konkrétne vymedziť, ktorá časť postupu správcu dane alebo žalovaného a na to sa viažucich záverov rozhodnutí týchto orgánov, takúto kvalifikáciu porušenia napĺňa, čo žalobca neučinil. Zároveň v tejto časti odôvodnenia poukazuje správny súd na odôvodnenie celého svojho rozhodnutia v jeho komplexe, ktoré vysporiadava všetky relevantné, určité a konkrétne námietky žalobcu obsiahnuté v žalobných bodoch, pokiaľ na základe ich dostatočného vymedzenia z hľadiska ich konkrétnosti a väzby na prejednávanú vec, bolo možné k nim vecné stanovisko pri posúdení zákonnosti správnym súdom zaujať.
20. Na základe vyhodnotenia všetkých námietok žalobcu vymedzených v správnej žalobe ako nedôvodných (replika žalobcu bola žalobcom učinená po nastúpení účinkov koncentrácie dôvodov a rozsahu správnej žaloby a zároveň bola zopakovaním už v správnej žalobe obsiahnutej argumentácie), dospel správny súd k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby, v nadväznosti na čo podľa § 190 SSP rozhodol o jej zamietnutí.
21. Podľa § 167 SSP: Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
Podľa § 168 ods. 1 SSP: Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
22. Žaloba bola zamietnutá, na základe čoho je účastníkom v tomto konaní úspešným v celom rozsahu žalovaný a žalobcovi podľa § 167 SSP a contrario správny súd náhradu trov konania nepriznal. Náhrada trov konania nebola priznaná ani žalovanému vzhľadom na konštatovanie nezistenia splnenia podmienok výnimočnosti situácie v nadväznosti na aplikovanú úpravu podľa § 168 ods. 1 SSP a contrario.
Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom
súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.