Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-152-2021.pdf
PDF · 200.05 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/152/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: COFIDIS, so sídlom Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, 598 66, Villeneuve-d´Ascq CEDEX, Francúzska republika, zapísaná v Obchodnom registri Obchodného súdu v Lille Métropole pod Číslom zápisu: 325 307 106, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom organizačnej zložky: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 595 628, zastúpeného zástupcom URBÁNI & Partners s.r.o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovaným v 1/ rade: WILDMAR spol. s r.o., so sídlom Teplická 1446/53, 039 01 Turčianske Teplice - Diviaky, IČO: 47 593 890, v 2/ rade: R. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX B. B. - E., štátny občan SR, zastúpenému splnomocneným zástupcom R., rod. P., nar. X.X.XXXX, bytom H. X, XXX XX P., v konaní o zaplatenie 4.611,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1/ rade a v 2/ rade proti výrokom II., IV. a V. rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/24/2019-395 zo dňa 2. decembra 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 17Cb/24/2019-395 zo dňa 2. decembra 2020 v napadnutých výrokoch:
- II., ktorým bola žalovaným uložená povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 3.844,99 Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného,
- IV., podľa ktorého žalovaní sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 40 Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, -V. žalobca má voči žalovaným právo na 41,62 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania, na ktorú sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. konanie v časti istiny 826,92 Eur zastavil. Podľa výroku II. žalovaní sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 3.844,99 Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom III. žalobu v časti úrokov vo výške 20,83 % zo sumy 4.671,91 Eur od 21.10.2018 do 21.11.2018 a úrokoch z omeškania vo výške 8 % ročne zo súm: 4.671,91 Eur od 22.11.2018 do 6.12.2018, 4.465,18 Eur od 7.12.2018 do 20.12.2018, 4.258,45 Eur od 21.12.2018 do 8.2.2019, 4.051,72 Eur od 9.2.2019 do 27.3.2019, 3.844,99 Eur od 28.3.2019 do zaplatenia zamietol. Výrokom IV. rozhodol, že žalovaní sú povinní do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 40 Eur ako paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol výrokom V. tak, že žalobca má voči žalovaným právo na 41,62 % náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, odpor žalovaných v 1/ a v 2/ rade, následné vyjadrenia strán, dispozitívny úkon žalobcu, ktorým čiastočne zobral žalobu späť v sume 826,92 Eur a rozšíril žalobu v časti sumy, z ktorej požaduje úroky a s poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu § 261 ods. 1, § 261 ods. 6 písm. d), § 261 ods. 7, § 497, § 499, § 501 ods. 2, § 502 ods. 1, § 504, § 506, § 303 Obchodného zákonníka dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti podanej žaloby.
3. Primárne okresný súd skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu vzhľadom na rozdielnosť označenia žalobcu oproti označeniu veriteľa v úverovej zmluve, ktorá je predmetom sporu. Poukázal na to, že Zmluvu o úvere uzatvoril za veriteľa dňa 9.2.2016 Banco Banif Mais, S.A. Portugalsko zapísané v obchodnom registri pod číslom 500 280 312 (č.l. 5 spisu). Ako vyplýva z výpisu z obchodného registra (č.l. 15) COFIDIS Francúzsko absorbovalo dňa 1.12.2016 spoločnosť BANCO COFIDIS PORTUGALSKO zapísanú v obchodnom registri pod číslom 500 280 312, ktoré číslo zápisu v obchodnom registri je totožné s Banco Banif Mais, S.A. PORTUGALSKO. Z uvedeného vyplývalo, že došlo len k zmene obchodného mena z Banco Banif Mais, S.A. na BANCO COFIDIS Portugalsko a tá bola absorbovaná pod spoločnosť COFIDIS Francúzsko, ktorá je jeho právnym nástupcom a súčasne v tomto spore aj žalobcom, teda aktívnu legitimáciu žalobcu v danom spore mal okresný súd za preukázanú.
4. Vzhľadom na námietku splnomocneného zástupcu žalovaného v 2/ rade, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah, okresný súd následne skúmal, ustanoveniami akého zákona sa bude daný záväzkový vzťah spravovať. Z výpisu z Obchodného registra na čl. 15 a nasl. spisu, v časti Údaje o činnosti a hlavnom podniku vyplývala vykonávaná činnosť, okrem iného udeľovanie úverov právnickým osobám a podnikom, teda žalobca bol veriteľom, ktorý je podnikateľom a v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje úvery právnickým osobám a podnikom. Dlžníkom v zmysle zmluvy o úvere bola spoločnosť WILDMAR spol. s r.o., ktorá spoločnosť je podnikateľom, právnickou osobou a práve za účelom nadobudnutia osobného motorového vozidla do majetku spoločnosti jej bol poskytnutý úver, čo bolo zrejmé aj zo skutočností, že úver splácala nie fyzická osoba nepodnikateľ - žalovaný v 2/ rade, ale práve žalovaný v 1/ rade - spoločnosť WILDMAR spol. s r.o., ako vyplývalo z výpisov účtu, ktoré predložil práve žalovaný v 2/ rade. Bolo tak zrejmé, že daný záväzkový vzťah, a to zmluva o úvere vznikol medzi podnikateľmi a s prihliadnutím na všetky okolnosti a v čase vzniku tohto vzťahu bolo zrejmé, že sa týka ich podnikateľskej činnosti, a preto jednoznačne sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Naviac, podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, zmluva o úvere je absolútnym obchodom, samozrejme s výnimkou, že by jeden z účastníkov bol spotrebiteľom, v tom prípade by zmluvný vzťah spadal pod zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V danom záväzkovom vzťahu však zmluvnou stranou nebol spotrebiteľ, preto sa zmluvný vzťah riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, jednak vo vzťahu žalobca - žalovaný v 1/ rade ako aj žalobca a žalovaný v 2/ rade, pretože žalovaný v 2/ rade je ručiteľom a v zmysle ustanovenia § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka sa obchodným zákonníkom spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia zo záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona (Obchodného zákonníka). Ručenie má akcesorickú povahu a vzhľadom na vyššie uvedené sa bude tiež spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka.
5. Pokiaľ išlo o zmluvu označenú ako „Zmluva o spotrebiteľskom úvere - Individuálne podmienky“ uzavretú dňa 29.2.2016 medzi Banco Banif Mais, S.A. Portugalsko, prostredníctvom organizačnej zložky ako veriteľom a dlžníkom WILDMAR spol. s r.o., Turčianske Teplice, napriek označeniu tejto zmluvy ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, vzhľadom na vyššie uvedené okresný súd vyhodnotil uvedený záväzkový vzťah ako zmluvu o úvere zodpovedajúcu ustanoveniu § 497 Obchodného zákonníka. V zmysle tejto zmluvy bola dlžníkovi poskytnutá celková výška úveru 7.146,30 Eur, pričom jednorazový spracovateľský poplatok bol dojednaný na sumu 410,91 Eur. Ak sa v žalobe uvádza, že bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 7.557,21 Eur, tak toto tvrdenie nezodpovedalo skutočnosti, pretože ako vyplývalo z úverovej zmluvy, úver bol poskytnutý vo výške 7.146,30 Eur. Ak žalovaný v 1/ rade tvrdil, že ani v tejto výške úver poskytnutý nebol, tak okresný súd konštatoval, že svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal. Naopak, bol to žalobca, kto v tomto smere uniesol dôkazné bremeno, pretože
predložil do spisu úverovú zmluvu, ktorú podpísal aj žalovaný v 1/ rade a z ktorej vyplývalo, že úver bol poskytnutý vo výške 7.146,30 Eur. Rozdiel medzi sumou 7.557,21 Eur uvádzanej v žalobe a celkovou výškou poskytnutého úveru v zmysle úverovej zmluvy v sume 7.146,30 Eur predstavuje práve sumu 410,91 Eur, čo je v zmluve označené ako spracovateľský poplatok a predstavuje vlastne odplatu za dojednanie zmluvy o úvere v zmysle ustanovenia § 499 Obchodného zákonníka, ktorú je povinný dlžník veriteľovi zaplatiť a ktorý poplatok bol rozrátaný do jednotlivých splátok v zmysle úverovej zmluvy. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná na 20,83 % ako ročná úroková sadzba fixná a zodpovedá ustanoveniu § 502 Obchodného zákonníka. Okresný súd konštatoval, že úverová zmluva obsahuje všetky základné náležitosti, ktoré úverová zmluva v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka musí obsahovať.
6. Okresný súd poukázal na to, že pôvodnou žalobou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 4.611,39 Eur, pričom tvrdil, že došlo pre porušenie povinnosti splácať úver k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti celého úveru. Následne procesným návrhom zobral žalobu späť o sumu 826,92 Eur (č.l. 282 rub spisu, č.l. 283), pričom uviedol, že v pôvodnej žalobe nezohľadnil platby, ktoré boli učinené po zosplatnení úveru, práve v celkovej výške 826,92 Eur, a preto zobral žalobu späť. Okresný súd konanie v tejto časti zastavil.
7. Pokiaľ išlo o ustálenie, kto je nositeľom povinnosti splácať úver a súčasne ustálenie pasívnej legitimácie žalovaných v danom spore, tak pasívna legitimácia žalovaného v 1/ rade bola preukázaná samotnou úverovou zmluvou, kde žalovaný v rade 1/ vystupuje ako dlžník. Žalovaný v 2/ rade sa bránil tým, že je spotrebiteľom, že celý záväzkový vzťah treba posudzovať v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch. K tejto otázke okresný súd odkázal na závery v odseku 33. odôvodnenia rozsudku. Tiež žalovaný v 2/ rade namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu, pretože so žalobcom podľa jeho tvrdenia neuzavrel zmluvu. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že samotné splácanie úveru bolo zabezpečené ručiteľským vyhlásením obsiahnutým v listine na č.l. 19 spisu, v ktorej R. označený rodným číslom a miestom bydliska vyhlásil žalobcovi, že v prípade, ak dlžník
- žalovaný v 1/ rade nesplní akýkoľvek peňažný záväzok podľa úverovej zmluvy vrátane príslušenstva k týmto peňažným záväzkom v znení jej budúcich dodatkov, tak ručiteľ z titulu ručenia poskytne plnenie v plnej výške. Na základe tohto ručiteľského vyhlásenia, ktoré zodpovedá ustanoveniu § 303 Obchodného zákonníka, sa žalovaný v 2/ rade stal dlžníkovým (žalovaného v 1/ rade) ručiteľom, a teda v danom spore bol žalovaný v 2/ rade pasívne vecne legitimovaný. Ručenie samozrejme má akcesorickú povahu a keďže okresný súd vyhodnotil úverovú zmluvu ako platnú, tak rovnako aj ručiteľské vyhlásenie vyhodnotil ako platné. Rovnako tiež bola dodržaná forma ručiteľského vyhlásenia, ktorú zákon predpisuje ako formu písomnú. Keďže ručenie má akcesorickú povahu, tak aj napriek tomu, že ručiteľské vyhlásenie ako ručiteľ učinil žalovaný v 2/ rade ako fyzická osoba označená rodným číslom, tak ručenie sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, pretože vzniklo pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkovom vzťahu upravenom Obchodným zákonníkom (úverová zmluva).
8. Následne okresný súd pristúpil k riešeniu otázky samotnej uplatnenej výšky záväzku, ktorý majú žalovaní v 1/ a v 2/ rade voči žalobcovi. Poukázal na to, že možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti upravuje dispozitívne ustanovenie Obchodného zákonníka v § 506, podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní viac, než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Ide o ustanovenie dispozitívne, ktoré využili zmluvné strany a v bode 20. zmluvy o úvere - všeobecné podmienky si túto možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti dojednali pre prípad, ak je dlžník v omeškaní s platbou jednej splátky dlhšie ako tri mesiace s tým, že hneď v prvej vete uvedeného bodu 20. dojednali, že veriteľ najneskôr do 15 dní odo dňa splatnosti splátky úveru písomne alebo formou krátkej SMS správy informuje dlžníka o tom, že nedošlo k splneniu splátky. Ako vyplývalo z výpisov z účtu, ktoré predložili žalovaní, tak žalovaný v 1/ rade bol v omeškaní už s platením prvej splátky, a to o štyri dni. Druhú splátku, ktorá bola splatná 20.4.2016 zaplatil až 5.5.2016, teda presne 15 dní. Ako vyplývalo z ďalších výpisov z účtov za celé obdobie, kedy dochádzalo k splácaniu úveru, žalovaný v 1/ rade nedodržiaval platobnú disciplínu a nedodržiaval jednotlivé lehoty splátok a pravidelne sa dostával do kratšieho, či dlhšieho omeškania. Ak chcel pristúpiť žalobca ako veriteľ k zosplatneniu úveru, tak v zmysle bodu 20. úverovej zmluvy - všeobecné podmienky bol povinný v lehote 15 dní odo dňa splatnosti upozorniť dlžníka, teda žalovaného v 1/ rade, že je v omeškaní. Prvý krát tak žalobca učinil dňa 16.10.2018 (č.l. 13 spisu), kedy už dlžoba predstavovala 1.000,63 Eur, teda omeškanie už v tom čase bolo z viac ako štyrmi splátkami. Dátum, kedy došlo k upozorneniu, a teda dátum 16.10.2018 bol rozhodujúci práve pre zmluvné dojednanie v bode 20. úverovej zmluvy - všeobecné podmienky, pretože bolo zrejmé, že
práve tam stanovená 15-dňová lehota, ktorá uplynula od splatnosti a zakladala žalobcovi ako veriteľovi povinnosť na toto dlžníka upozorniť, nebola splnená. Ak by aj došlo k zosplatneniu so splátkou, ktorá tomuto upozorneniu predchádzala, tak muselo ísť jednoznačne o splátku splatnú 20.9.2018, a teda k upozorneniu malo dôjsť najneskôr 5.10.2018, avšak stalo sa tak až 16.10.2018, pričom už v tomto čase bolo omeškanie s viac ako štyrmi splátkami. Keďže 15-dňová lehota stanovená v bode 20. úverovej zmluvy - všeobecné podmienky nebola dodržaná a žalobca neprodukoval žiadny dôkaz, ktorým by uvedené vyvrátil, tak nemohlo dôjsť k platnému zosplatneniu úverovej zmluvy. Keďže nedošlo k platnému zosplatneniu a posledná splátka v zmysle zmluvy bola splatná 20.2.2021, tak v čase vyhlásenia rozsudku úverová zmluva stále trvala. Do času vyhlásenia rozsudku bolo splatných podľa zmluvy celkom 57 splátok po 206,73 Eur, teda celkom k času vyhlásenia rozsudku mala byť zaplatená suma 11.783,61 Eur. Žalovaní predložili do spisu výpisy z účtu, podľa ktorých do dňa vyhlásenia rozsudku zaplatili celkom sumu 7.249,42 Eur, ktorú skutočnosť mal okresný súd za preukázanú. K času vyhlásenia rozsudku bol dlh žalovaných 4.534,19 Eur (11.783,61 - 7.249,42), žalobca však v žalobe požadoval sumu menšiu, a to sumu 3.844,99 Eur (po čiastočnom späťvzatí č.l. 283 spisu), a preto okresný súd žalovaných k zaplateniu tejto sumy zaviazal s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného.
9. Čo sa týka úrokov z omeškania, ktoré si po pripustenom rozšírení žaloby žalobca uplatňoval zo sumy 4.671,91 Eur za obdobie od 21.10.2018 do 21.11.2018, tak k dátumu 20.10.2018 malo byť zaplatených podľa zmluvy 32 splátok po 206,73 Eur, teda suma 6.615,36 Eur. Reálne bola zaplatená suma k tomuto dátumu 7.249,42 Eur, teda viac, ako malo byť zaplatené, a preto k dátumu 21.10.2018 žalovaní neboli v omeškaní, a preto celý úrok za obdobie od 21.10.2018 do 21.11.2018 bolo potrebné zamietnuť. Tento záver okresný súd prijal práve preto, že vyhodnotil mimoriadne zosplatnenie úveru ako neplatné na rozdiel od žaloby, ktorá aj dlh potom vyčísľovala k dátumu mimoriadneho zosplatnenia, avšak keďže k mimoriadnemu zosplatneniu nedošlo, tak nebol splatný celý dlh, ale k dátumu 20.10.2018 len 32 splátok. Preto k tomuto okamihu žalovaní nemali dlh, a preto úrok z omeškania zo sumy 4.671,91 Eur za obdobie od 21.10.2018 do 21.11.2018 bolo potrebné zamietnuť.
10. Okresný súd poukázal na to, že žalobca sa v žalobe dožadoval aj ďalších úrokov z omeškania za obdobie od 22.11.2018 až do zaplatenia, pričom ale vychádzal zo sumy k dátumu zosplatnenia po odpočítaní súm, ktoré žalovaní zaplatili po zosplatnení. Takto uplatnený úrok nebol správny, a preto ho bolo potrebné zamietnuť. Nebolo možné tento úrok priznať ani čiastočne, pretože tak, ako bol vyčíslený v žalobe, bol neurčitý a nezrozumiteľný už aj vo vzťahu k listine, ktorú predložil samotný žalobca a je žurnalizovaná na č.l. 28 a 28a) spisu a z ktorej vyplýva, že čiastočné úroky z omeškania boli zaplatené, avšak nebolo zrejmé, o aké úroky ide, za aké obdobie a z ktorej splátky, a preto nebolo možné ani ustáliť úroky z omeškania, ktoré si žalobca v žalobe uplatnil. V časti úrokov z omeškania bola žaloba ako nezrozumiteľná, neurčitá a hlavne nepreukázaná, zamietnutá.
11. Žalobca si v žalobe uplatnil aj sumu 40 Eur ako paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky s tým, že pokiaľ ide o istinu, tak táto mu bola priznaná tak, ako ju žaloval, a preto prislúchala žalobcovi aj suma 40 Eur ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky, a preto mu okresný súd túto sumu priznal a zaviazal žalovaných k jej zaplateniu.
12. O trovách prvoinštančného konania okresný súd rozhodoval v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP. Žalovaná suma po rozšírení bola 4.671,91 Eur, uplatnené úroky a úroky z omeškania spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavovali vo vyčíslení celkovo sumu 5.429,57 Eur, ktorú žalobca v žalobe žiadal, čo predstavovalo 100 %. Priznaná bola žalobcovi suma len 3.844,99 Eur, teda žalobca mal vo veci 70,81 % úspech a žalovaní mali vo veci 29,19 % úspech. Čistý úspech žalobcu bol 41,2 % (70,81 % - 29,19 %). Čo sa týka trov konania, okresný súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že v zastavujúcej časti 826,92 Eur zastavenie zavinil žalobca, a preto musí znášať aj tieto trovy v súlade s ust. § 256 ods. 1 CSP.
13. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom II., IV. a V. v zákonnej lehote podali odvolanie žalovaní v 1/ a v 2/ rade. Namietali, že napadnutý rozsudok je nezákonný, zmätočný, nepreskúmateľný a v rozpore s únijovým právom. Podľa žalovaných okresný súd priznal žalobcovi úžeru, čo je v právnom štáte netolerovateľné. Okresný súd priznal žalobcovi právo z neplatných právnych úkonov. Mali za to, že z neplatného právneho úkonu nevznikne platný právny úkon, ani právo. Podľa žalovaných žalobca neuniesol dôkazné bremeno, neosvedčil právne relevantný dôvod žaloby, a preto bol súd
povinný žalobu žalobcu zamietnuť z úradnej povinnosti. Ako dôvody odvolania poukázali na ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP. Žalovaní vytýkali nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorý im znemožnil uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uviedli, že súd je povinný podrobiť súdnej kontrole každú spotrebiteľskú zmluvu, v ktorej súvislosti poukázali na Smernicu Rady 93/13/EHS a jej čl. 6. Mali za to, že okresný súd nesprávne právne posúdil vec, ak neoprel napadnutý rozsudok o príslušné právne normy, ktorými sú zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53, § 54, § 54a Občianskeho zákonníka. Okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, nakoľko sa nedostatočne vysporiadal s písomne podanými námietkami v odpore a všetky ich neodôvodnil. Interpretácia okresného súdu je v rozpore s obsahom právnej praxe, pričom hodnotenie dôkazov bolo vykonané bez akceptovateľného racionálneho základu. Odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa zákonné podmienky § 220 CSP. Žiadali, aby krajský súd nariadil okresnému súdu vykonanie dôkazov výsluchom strán, výsluchom svedkov. Súdu prvej inštancie vytkli, že nepodrobil predložené listiny súdnej kontrole, pretože ak by tak urobil, zistil by neplatnosť právnych úkonov, z ktorých nemôže vzniknúť právo. Žalovaní poukázali na to, že okresný súd len konštatoval, že dohodnutá odmena vo výške 20,83 % ročne neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu a ani neuviedol, či na finančnom trhu by malo ísť o takú úrokovú sadzbu, ktorá je uplatňovaná bankami pri poskytovaní obdobných úverov. Z odôvodnenia nie je preskúmateľné, či odmena vo výške 20,83 % ročne je oproti úrokovej sadzbe poskytovanej bankami primeraná alebo nie. Podľa žalovaných priemerné úrokové miery z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny boli v období 2/2016 vo výške pre spotrebiteľské úvery 9,91 % ročne a pre ostatné úvery pre nefinančné spoločnosti 3,61 % ročne a ostatné úvery 7,73 % ročne. Tieto úrokové miery poskytnuté domácimi úverovými inštitúciami sú vypočítané podľa harmonizovanej metodiky, ktorá je v súlade s Nariadením ECB (EÚ) No 1072/2013 ECB, sektorová klasifikácia je v súlade s ESA 2010. Odmena v zmluve vo výške 20,83 % ročne je neprimeraná. Z uvedeného vyplýva, že výška dlhu je sporná, a preto napadnutý rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Ďalej poukázali na to, že okresný súd aplikoval sudcovskú koncentráciu. V deň pojednávania 27.11.2020 žalovaní namietli, že im nebol doručený procesný návrh žalobcu, ktorý bol okresnému súdu doručený dňa 26.08.2020, pričom okresný súd prerušil pojednávanie, zistil a potvrdil, že im tento procesný návrh nebol doručený. Tento bol doručený až po skončení pojednávania splnomocnenej zástupkyni žalovaného v 2/ rade a poštou žalovanému v 1/ rade, pričom okresný súd odročil pojednávanie na deň 02.12.2020, t.j. na piaty deň, pričom neposkytol ani zákonnú lehotu najmenej 10 dní na oboznámenie sa s uplatnením procesných práv, ktoré strane konania zo zákona sú priznané. Napriek tejto skutočnosti v deň pojednávania 27.11.2020 sa okresný súd s procesným návrhom žalobcu oboznámil, a tým žalovaným ako strane bolo odopreté právo podľa čl. 48 Ústavy SR vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, k procesnému návrhu žalobcu. Tento dôkaz vykonaný nebol. Splnomocnená zástupkyňa žalovaného v 2/ rade uviedla, že má kolíziu pojednávaní, pričom okresný súd uviedol, že to nie je dôvodom na odročenie pojednávania. Dali do pozornosti, že neboli splnené procesné podmienky na uskutočnenie prostriedkov procesnej obrany alebo prostriedkov procesného útoku, a tak zistený skutkový stav neobstojí, pretože súd prvej inštancie uviedol, že pojednávanie bolo odročené len za účelom možnosti vyjadrenia sa strán k ich písomným vyjadreniam predloženým v rámci sudcovskej koncentrácie s poučením, že žiadne ďalšie dôkazy už vykonávať nebude. Týmto postupom porušil procesné práva strany konania, a teda konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaní poukázali na Zápisnicu z pojednávania zo dňa 02.12.2020, kedy okresný súd nevykonal žiadne dôkazy, ani dôkaz, a to procesný návrh žalobcu zo dňa 26.08.2020 a žalovaným sa neumožnil nevykonaním tohto dôkazu k nemu vyjadriť. Podaním zo dňa 01.12.2020 sa žalovaní vyjadrili k procesnému návrhu žalobcu doručenému okresnému súdu dňa 26.08.2020, ktorý obdržali po pojednávaní 27.11.2020, pričom spochybnili tvrdenia žalobcu s poukazom na § 151 CSP, uviedli vlastné tvrdenia, ktoré žalobca nepoprel, a preto sa má za to, že okresný súd mal ich tvrdenia považovať za nesporné. Žalovaní v ďalšej časti odvolania poukázali na obsah svojho vyjadrenia k vyjadreniu žalobcu zo dňa 24.08.2020 v tom smere, že boli žalobcom oklamaní. Dôkazom je zmluva o spotrebiteľskom úvere - individuálne podmienky s prílohou štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a európske informácie o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, keďže žalobca vyhotovil zmluvu o spotrebiteľskom úvere a v konaní tvrdí, že o spotrebiteľskú zmluvu nejde. Žalovaný v 2/ rade sa dostavil k dodávateľovi motorových vozidiel, predajcovi AUTOCENTRUM AAA AUTO, pretože chcel kúpiť motorové vozidlo. Predmetom kúpy bola kúpa motorového vozidla zn. Peugeot Boxer II Furgon Boxer 2,2 HDI 333 L3H3, VIN: VF3YBAMFC11817063, pričom dodávateľ predložil žalovanému za účelom poskytnutia úveru zmluvu o spotrebiteľskom úvere - individuálne podmienky. Motorové vozidlo bolo uvedené v cene 9.491 Eur. Žalovaný v 2/ rade zaplatil priamo v predajni sumu 3.062,70 Eur a
potreboval doplatok ceny na vozidle v sume 6.428,30 Eur. Pracovník predajcu žalovaného v 2/ rade uviedol, že môžu poskytnúť úver na zvyšnú časť kúpnej ceny. Žalovaný v 2/ rade podpísal žiadosť o poskytnutie spotrebiteľského úveru. Žalobca nikdy neposkytol žalovaným žiadne peniaze, ani do ruky, ani na účet ich spoločnosti, a preto sa má za to, že úver bol dohodnutý na zvyšok kúpnej ceny motorového vozidla vo výške 6.428,30 Eur tak, ako je v kúpnej zmluve a ako bola vôľa žalovaných. Za úver zaplatil žalovaný v 1/ rade celkom sumu 7.249,42 Eur ako je uvedené v odpore, čo žalobca nepoprel. Žalobca ani dodávateľ motorového vozidla nikdy nedal doplnkový zákaznícky servis, ani CarlifeGarance 12°. Žalovaní nevedia, čo to znamená, nič také nežiadali a nič im nebolo poskytnuté. V súdnom spise je založená faktúra dokladu FVAA6141/160329 na cenu 9.491 Eur, ktorú žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade neobdržali. Táto nie je podpísaná stranami sporu. Vo faktúre je okrem motorového vozidla uvedené príslušenstvo Doplnkový zákaznícky servis vo výške 350 Eur, CarlifeGarance 120 vo výške 368 Eur, t.j. spolu vo výške 718 Eur príslušenstvo, ktoré si žalovaní neobjednali a nedostali. Mali len záujem o motorové vozidlo. Žiadali určiť, že úverová zmluva je absolútne neplatná od počiatku, pretože pracovníci dodávateľa žalovaných oklamali, dali im podpísať zmluvu o spotrebiteľskom úvere, takže žalovaný je spotrebiteľ. Pretože právne úkony neboli urobené slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, mali za to, že zmluva je neplatná v zmysle § 37 Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázali na ust. § 49a Občianskeho zákonníka a žiadali ho aplikovať. Podľa žalovaných žalobca vymáha nedôvodný nárok, pretože podľa zmluvy je úver splatný v splátkach do 20.02.2021 a žalobca žiada, aby súd určil žalovaným zaplatiť splátky splatné v budúcnosti, čo odôvodnil vyhlásením mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.11.2018, ktoré nedoručil žalovaným a v konaní doručenie nevykázal, teda ide o neplatný právny úkon. Neplatné sú i úroky a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, ktoré žiada. Neplatný je i nárok na náhradu trov konania vo výške 616,44 Eur, pretože žaloba je nedôvodná. Ručiteľské vyhlásenie - všeobecné podmienky zo dňa 29.02.2016 sú neplatné, pretože je zmluva neplatná. Veriteľ nie je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa, pretože ho nevyzval a nevyzval ani žalovaného v 1/ rade. Žalovaní poplatok za spracovanie úveru považovali za neprijateľnú podmienku s odkazom na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá nebola dojednaná individuálne, bola včlenená do textu zmluvy, ktorú žalovaní nemohli ovplyvniť. Poplatok za spracovanie úveru si žalovaní neobjednali a predmetom zmluvy bol výlučne úver a nie služba, preto je súd povinný prihliadať na § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka. Zotrvali na tvrdení, že žalobca so žalovanými uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a preto sa na nich vzťahuje ochrana spotrebiteľa. Žiadali, aby boli na predmetný vzťah aplikované ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázali na to, že žalovaný v 1/ rade nie je predajcom motorových vozidiel, teda predmetnú zmluvu nemožno klasifikovať ako obchodnú. Žalovaný v 2/ rade existuje ako spotrebiteľský subjekt. Zo žiadosti o poskytnutie úveru jasne a nepopierateľne vyplýva, že žiadateľom o úver bol práve žalovaný v 2/ rade ako fyzická osoba. Podľa žalovaných v danom prípade práve žalobca predstieral, že poskytuje úver spotrebiteľovi, inak by nedal podpísať predformulovanú formulárovú zmluvu, žiadosť a štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ktoré sám označil ako spotrebiteľské. Ustanovenia o dodávateľoch v zákone č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa sa vzťahujú i na žalobcu, pretože je nesporné, že je dodávateľ. Podľa žalovaných žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 4.611,39 Eur s príslušenstvom je nedôvodný, nepreukázaný, odporuje zákonu, tento obchádza a prieči sa dobrým mravom. Uplatňovaný nárok žalobcu nie je určitý a nie je špecifikované, z čoho sa skladá. Žalobca nemá právo z neplatného právneho úkonu požadovať od žalovaného v 1/ rade splnenie jeho zmluvného záväzku a zároveň požadovať od žalovaného v 2/ rade v postavení ručiteľa splnenie záväzku žalovaného v 1/ rade. Žalovaní súhlasili so späťvzatím žaloby o zaplatenie sumy vo výške 826,92 Eur, aj navrhli v tejto časti konanie zastaviť. Nárok vo výške 3.844,99 Eur považovali za nedôvodný a nepreukázaný. Podľa žalovaných žalobca neosvedčil žiadnym spôsobom a nepreukázal svoje tvrdenie, že poskytol úver vo výške 7.557,21 Eur a žalobca nemá platný titul na uplatňovanie žalobného nároku. Navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch II., IV. a V. zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň uviedli, že žiadajú, aby odvolací súd písomne oznámil termín verejného vyhlásenia rozsudku, a to na v odvolaní uvedené sídlo žalovaného v 1/ rade a žalovanému v 2/ rade.
14. K doručenému odvolaniu žalovaných v 1/ a v 2/ rade sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 447 - 449 spisu). Žalobca považoval odvolanie žalovaných za nedôvodné. Podľa jeho názoru žalovaní neuviedli žiadne relevantné dôvody v súlade s § 365 ods. 1 CSP, odôvodňujúce preskúmanie odvolaním napadnutého rozsudku. Žalobca považoval rozsudok okresného súdu za správny, vychádzajúci z objektívne zisteného skutkového stavu veci a právneho posúdenia. Rovnako sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Žalobca s tvrdeniami žalovaných, vyjadrenými v odvolaní, nesúhlasil. Ak žalovaní vytýkajú
rozhodnutiu a postupu súdu viaceré vady a nedostatky, tieto však uvádzajú všeobecne, nekonkretizujú a nešpecifikujú ich vzhľadom na daný prípad. Odvolanie žalovaných je síce rozsiahle, ale po obsahovej stránke nepredstavuje dostatočný a relevantný podklad pre vyvodenie opačných skutkových a právnych záverov, než aké vyvodil konajúci súd. V prvom rade žalobca poukázal na to, že žalovaní sa naďalej nesprávne a v rozpore s aktuálnou právnou úpravou stavajú do pozície spotrebiteľa s poukazom na § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Zo samotnej úverovej zmluvy, ako aj ďalších listinných dokladov predložených žalobcom je zrejmé, že k vzniku záväzkového vzťahu došlo medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným v 1/ rade ako dlžníkom - právnickou osobou, ktorá t.č. podľa výpisu z obchodného registra vykonávala podnikateľskú činnosť. Žalovaný v 1/ rade uzatvoril úverovú zmluvu ako obchodná spoločnosť WILDMAR spol. s r.o., IČO: 47 593 890, so sídlom Teplická 1446/53, 039 01 Turčianske Teplice a zároveň k podpisu na úverovej zmluve a tiež ďalších zmluvných dokumentoch pripojil pečiatku obchodnej spoločnosti, z dôvodu čoho nemožno mať pochýb o obchodnoprávnom charaktere zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade. Uvedené platí aj vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, ktorý vystupuje ako ručiteľ žalovaného v 1/ rade. Žalovaný v 2/ rade je síce fyzickou osobou, avšak z povahy ručenia ako akcesorického zabezpečovacieho inštitútu vyplýva, že sa spravuje podľa primárne zabezpečovaného záväzku. Napriek tomu, že na zmluvných dokumentoch sa vyskytuje označenie „spotrebiteľský“, nemožno z toho vyvodzovať záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu a následne o spotrebiteľskom charaktere predmetného sporu medzi žalobcom a žalovanými. Právny úkon sa posudzuje podľa jeho obsahu a nie formy, a preto označenie úverovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade ako spotrebiteľskej nemení nič na skutočnosti, že vzťah založený touto zmluvou je obchodnoprávny. V tejto súvislosti poukázal na závery vyjadrené v rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/166/2018-146 zo dňa 22.05.2019 v obdobnej veci. Pokiaľ žalovaní v odvolaní žiadajú, aby odvolací súd nariadil vykonanie dôkazov výsluchom strán a výsluchom svedkov, tak neuvádzajú, ktoré konkrétne osoby v postavení svedkov by mali byť vypočuté a ani, za akým účelom takéto výsluchy navrhujú. Zároveň podotkol, že žalovaní v priebehu konania mali dostatočný časový priestor navrhnúť v rámci dokazovania výsluchy strán, či svedkov, čo však neučinili a vykonanie takéhoto dôkazu s poukazom na koncentráciu konania ani včas nenavrhli. Ak žalovaní namietajú výšku dojednanej úrokovej sadzby 20,83%, ktorú námietku odôvodňujú priemernou úrokovou mierou pre spotrebiteľské úvery, tak v tejto časti žalobca považoval odvolanie žalovaných za bezpredmetné. Poukázal na to, že žalovaní nielenže nesprávne argumentujú, nakoľko v danom prípade nebol poskytnutý spotrebiteľský úver, a preto je priemerná úroková miera pre spotrebiteľské úvery irelevantná, ale odvolanie smeruje voči nároku, ktorý žalobcovi rozsudkom súdu prvej inštancie priznaný nebol. Podľa výroku III. rozsudku príslušenstvo pozostávajúce aj z úroku vo výške 20,83 % zo sumy 4.671,91 Eur od 21.10.2018 do 21.11.2018 žalobcovi nebolo priznané a žaloba v tejto časti bola zamietnutá. V ostatnej časti nie je relevantný právny dôvod, aby okresný súd vyslovil bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru, pretože na daný vzťah a spor sa ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. nevzťahujú. Ak žalovaní namietali, že zo strany okresného súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pretože pri odročení pojednávania na termín 02.12.2020 neposkytol okresný súd žalovaným na oboznámenie sa a uplatňovanie procesných práv zákonnú lehotu 10 dní, tak v tejto súvislosti poukázal na ust. § 178 ods. 2 CSP s tým, že mu nie je zrejmé, ako dospeli k názoru o 10-dňovej zákonnej lehote na prípravu na pojednávanie. Podľa žalobcu ust. § 178 ods. 2 CSP je potrebné vykladať s ohľadom na jedinečnosť a okolnosť každého prípadu. Žalobca popiera a namieta tvrdenia žalovaných týkajúce sa kúpnej ceny, či vystavenej faktúry, ktorú nemali obdržať z dôvodu, že sú nepravdivé, účelové a zavádzajúce. Ako uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie, poskytol žalovanému v 1/ rade, resp. priamo predajcovi motorového vozidla peňažné prostriedky na základe žiadosti o poskytnutie úveru a na základe faktúry vystavenej predajcom vozidla spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s.. Zo žiadosti o poskytnutie úveru č. 51588 vyplýva, že žalovaný v 1/ rade, ktorý je v žiadosti uvedený ako žiadateľ o úver, žiadal práve o úver vo výške 7.146,30 Eur tak, ako bolo premietnuté aj do úverovej zmluvy. Na žiadosti sa nielenže nachádza podpis konateľa žalovaného v 1/ rade, ale aj otlačok pečiatky žalovaného v 1/ rade. Žalobca spolu s písomným vyjadrením zo dňa 21.08.2019 predložil konajúcemu súdu faktúru č. FVAA6141/160329 zo dňa 29.02.2016, vystavenú predajcom vozidla ako daňový doklad ku kúpe motorového vozidla a doplnkových služieb, na základe ktorej žalobca poskytol peňažné prostriedky vo výške uvedenej na predmetnej faktúre. Z tejto vyplýva, že celková suma za kúpu motorového vozidla predstavovala sumu 10.209 Eur, žalovaným v 1/ rade bola uhradená akontácia vo výške 3.026,70 Eur. Zvyšok fakturovanej sumy vo výške 7.146,30 Eur bol hradený na základe poskytnutého úveru práve zo strany žalobcu ako veriteľa poskytujúceho úver žalovanému v 1/ rade na základe Zmluvy o úvere č. 19994 zo dňa 29.02.2016. Faktúra, o ktorej žalovaní tvrdia, že ju nikdy neobdržali, je riadne podpísaná a opatrená pečiatkou žalovaného v 1/ rade. Žalobca v
písomnom vyjadrení zo dňa 21.08.2019 predložil konajúcemu súdu tiež listinný dôkaz - výpis z účtu žalobcu preukazujúci poukázanie istiny úveru vo výške 7.146,30 Eur predajcovi motorového vozidla. Žalobca odmietol tvrdenie žalovaných o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy s argumentáciou, že pracovníci dodávateľa žalovaných oklamali. Napriek tomu, že samotné predmetné tvrdenie žalovaných nie je dôvodom na vyslovenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu, tak v obchodnoprávnych vzťahoch ani nie je možné odstúpiť od zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka, na ktoré sa odvolávajú. Podľa žalobcu žalovaní síce namietajú absolútnu neplatnosť právneho úkonu, avšak opomínajú, že bez ohľadu na to, či sa jedná o obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah, pri absolútnej neplatnosti sú si strany povinné vydať vzájomné plnenia, v dôsledku čoho by žalobcovi vznikol nárok od žalovaného požadovať vrátenie celej poskytnutej istiny úveru. Podľa žalobcu podané odvolanie žalovaných je irelevantné a právne neodôvodnené. Napadnutý rozsudok považoval za správny, spravodlivý a vydaný v súlade so zákonom. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť s priznaním nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
15. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrili žalovaní v 1/ a v 2/ rade (č.l. 466 - 470 spisu). S poukazom na § 151 CSP popreli tvrdenia žalobcu. Rozsudok okresného súdu považovali za nezákonný, zmätočný, nepreskúmateľný, neodôvodnený, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty, ani okolnosti predmetnej veci, založený na nesprávnom a spornom zistení skutkového stavu. Podľa žalovaných sa okresný súd nedostatočne vysporiadal s písomne podanými námietkami v odpore a všetky neodôvodnil. Rozhodnutie okresného súdu nezodpovedá kritériám ust. § 220 ods. 2 CSP. Pri rozhodovaní súdom prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a napadnutý rozsudok je nepresvedčivý. Žiadali, aby krajský súd nariadil okresnému súdu vykonanie dôkazov výsluchom strán a výsluchom svedkov. Vo vyjadrení opätovne žalovaní poukázali len na konštatáciu okresného súdu, že dohodnutá odmena vo výške 20,83 % ročne neprevyšuje najvyššiu prípustnú odplatu, keď neuviedol, či na finančnom trhu by malo ísť o takú úrokovú sadzbu, ktorá je uplatňovaná bankami pri poskytovaní obdobných úverov. Podľa žalovaných odmena v zmluve vo výške 20,83 % ročne je neprimeraná, z čoho vyplýva, že výška dlhu je sporná a tak napadnutý rozsudok nemožno považovať za preskúmateľný. Ďalej uviedli, že ako žalovaní boli žalobcom oklamaní, čoho dôkazom sú zmluva o spotrebiteľskom úvere, individuálne podmienky s prílohou štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere a európske informácie o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z z.. Poukázali na obsah kúpnej zmluvy, jej predmet s tým, že žalobca nikdy neposkytol žalovaným žiadne peniaze, ani do ruky, ani na účet spoločnosti žalovaného v 1/ rade. Ďalej uviedli, že za úver zaplatil žalovaný v 1/ rade celkom sumu 7.249,72 Eur, čo žalobca nepoprel. Žiadali určiť, že úverová zmluva je absolútne neplatná od počiatku, pretože žalovaní boli pracovníkmi dodávateľa oklamaní, teda právne úkony neboli urobené slobodne a vážne s poukazom na § 37 Občianskeho zákonníka, ako aj v zmysle úpravy § 49a Občianskeho zákonníka. Mali za to, že žalobca vymáha nedôvodný nárok, pretože podľa zmluvy je úver splatný v splátkach do 20.02.2021 a žalobca žiada určiť žalovaným zaplatiť splátky splatné v budúcnosti, čo odôvodnil vyhlásením mimoriadnej splatnosti zo dňa 13.11.2018, ktoré žalovaným nedoručil. Za neplatné považovali úroky, i paušálnu náhradu nákladov, pričom poplatok za spracovanie úveru považovali za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaní ďalej poukázali na to, že žiadateľom o úver bol žalovaný v 2/ rade ako fyzická osoba, čo vyplýva zo žiadosti o poskytnutie úveru. Žalobca predstieral, že poskytuje úver spotrebiteľovi, inak by nebol dal podpísať predformulárové tlačivá. Podľa žalovaných žalobca neosvedčil a nepreukázal tvrdenie, že poskytol úver vo výške 7.557,21 Eur, čo zostalo sporné. Ďalej zotrvali na porušení ich procesných práv postupom zo strany okresného súdu. Žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výrokoch II., IV. a V. zrušil a vrátil na nové konanie.
16. K doručenému vyjadreniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 484 - 485 spisu). Žalobca sa s vyjadrením žalovaných nestotožnil, pričom tvrdenia, ktoré žalovaní uvádzajú, považoval za všeobecné generalizované tvrdenia, nezakladajúce dôvod a neposkytujúce dostatočný podklad pre preskúmanie napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Žalobca uviedol, že okresný súd pri rozhodovaní vo veci vychádzal z náležite zisteného skutkového stavu veci a správneho právneho posúdenia. Konanie, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzalo, nemá žiadnu procesnú, ani inú vadu, ktorá by zakladala nezákonnosť rozhodnutia konajúceho súdu. Rovnako nemožno hovoriť ani o porušení práva žalovaných na spravodlivý proces. Žalovaní nekonkretizujú nedostatky rozhodnutia a postupu okresného súdu, nešpecifikujú, akými vadami trpí napadnutý rozsudok, nie je zrejmé, ktoré argumenty a dôkazy okresný súd nedostatočne preskúmal. Vo vzťahu k námietke, že súd prvej inštancie nepodrobil žalobcom predložené listiny súdnej kontrole, žalovaní neuvádzajú dôvody, pre ktoré by mala byť uzavretá
úverová zmluva neplatná. Námietka žalovaných ohľadom úroku vo výške 20,83 % nie je relevantná a opodstatnená, pretože vzťah medzi žalobcom a žalovanými je vzťahom obchodnoprávnym. Ak žalovaní opakovane namietajú, že žalobca nikdy žalovaným peniaze neposkytol, žalobca uviedol, že žalovanému v 1/ rade poskytol peňažné prostriedky formou úveru za účelom kúpy motorového vozidla tak, že tieto v mene žalovaného v 1/ rade vyplatil priamo predajcovi motorového vozidla za podmienok dojednaných v úverovej zmluve a tiež na základe žiadosti o poskytnutie úveru a na základe faktúry vystavenej predajcom vozidla. Tieto listiny - výpis z účtu žalobcu, preukazujúci poukázanie istiny predajcovi motorového vozidla predložil. Čo sa týka výšky úveru uvedenej vo finančnom pláne, išlo o celkovú poskytnutú sumu, ktorá pozostáva z istiny úveru a spracovateľského poplatku, ktorý bol rozpočítaný do jednotlivých splátok. Za nepravdivé považoval tvrdenie žalovaných, že neobdržali faktúru vystavenú predajcom, pretože z tohto listinného dôkazu je zrejmé, že žalovaný v 1/ rade faktúru riadne podpísal a opatril pečiatkou. Ak žalovaní namietali neplatnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti, pretože im nebolo doručené, tak žalobca sa v konaní k tejto okolnosti vyjadril a preukázal doručovanie danej listiny žalovaným, ktorá sa vrátila ako nedoručená z dôvodu „adresát neznámy“. To, že žalovaní si na adrese obchodnej spoločnosti a adrese trvalého pobytu ručiteľa riadne nepreberajú zásielky, nemôže byť na ujmu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na to, že pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov v súkromnom práve nie je nevyhnutné, aby sa adresát s obsahom zásielky skutočne oboznámil, ale postačuje, aby mal objektívnu možnosť spoznať jej obsah (rozsudok NS SR sp. zn. 26Cdo 268/2011, uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 129/2010) a čl. 17. všeobecných podmienok úverovej zmluvy. Ak žalovaní tvrdili, že ručiteľské vyhlásenie podpísané žalovaným v 2/ rade je neplatné, pretože zmluva je neplatná, tak s týmto tvrdením žalobca nesúhlasil, pretože doposiaľ neuviedli relevantné dôvody neplatnosti úverovej zmluvy. K námietke neprijateľnosti dojednania o spracovateľskom poplatku žalobca zvýraznil, že v danom prípade ide o obchodnoprávny vzťah. Žalobca považoval vyjadrenie žalovaných za nepravdivé, mylné a účelné, pridržiaval sa svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaných. Navrhol rozsudok v napadnutých výrokoch potvrdiť ako vecne správny.
17. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 21.9.2021 bolo vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaných doručené žalovaným na vedomie (doručenky na č.l. 498, 499 spisu).
18. Na uvedené reagovali žalovaní v podaní na č.l. 501 spisu v tom, že s poukazom na § 151 CSP popierajú tvrdenia žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu v celom rozsahu a pridržiavajú sa podaného odvolania.
19. Uvedené podanie žalovaných v 1/ a v 2/ rade bolo doručené podaním okresného súdu zo dňa 20.10.2021 na vedomie žalobcovi (doručenka na č.l. 506 spisu).
20. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalovaných v 1/ a v 2/ rade a postupom bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch II., IV. a V. potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
21. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaných v 1/ a v 2/ rade bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/152/2021-511 zo dňa 06.04.2022, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 19.04.2022, na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, oznámením termínu verejného vyhlásenia rozsudku žalovaným v 1/ a v 2/ rade, a to žalovanému v 1/ rade na e- mailovú adresu M. a žalovanému v 2/ rade prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.
22. Odvolací súd uvádza, že podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaných (č.l. 413 - 419 spisu, totožne 423 - 429 spisu, 431 - 437 spisu). Podstatou odvolania žalovaných bola námietka nesprávnych skutkových zistení okresného súdu podľa výsledkov vykonaného dokazovania a v dôsledku toho nesprávny záver právneho posúdenia veci. Ďalej žalovaní namietali porušenie práva na spravodlivý proces spočívajúci v chybnom procesnom postupe okresného súdu, ako aj nedostatočnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
23. V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaných v 1/ a v 2/ rade, ktorí v podanom odvolaní výslovne vyjadrili, že podávajú odvolanie proti výrokom II., IV. a V. napadnutého rozsudku, krajský súd zvýrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je daný odvolaním, podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmavané, v akom rozsahu a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.
24. Jedným z odvolacích dôvodov žalovaných v 1/ a v 2/ rade bola námietka, že rozsudok okresného súdu nespĺňa zákonné kritériá ust. § 220 ods. 2 CSP, je nedostatočne zdôvodnený, neboli dané a zodpovedané pre vec relevantné otázky, je nepreskúmateľný a arbitrárny. Uvedená námietka nebola odvolacím súdom vyhodnotená ako dôvodná. Odvolací súd poukazuje na to, že štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Po preskúmaní odvolaním napadnutého prvoinštančného rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že tento kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v označenom zákonnom ustanovení spĺňa a zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, pretože z neho vyplýva, čoho sa žalobca svojou žalobou domáha a z akých dôvodov, aké je stanovisko (vyjadrenie) žalovaných k žalobe, aké relevantné dôkazy boli súdom vykonané a aké skutočnosti z nich súd zistil, aký skutkový stav bol súdom ustálený (zistený), aké právne normy na vec aplikoval, ako tieto normy vyložil, ako subsumoval zistený skutkový stav pod aplikovanú právnu normu, t.j. aké konkrétne subjektívne práva a povinnosti vyvodil pre strany prejednávaného sporu a aké právne závery vyplývajú zo zistených subjektívnych práv a povinností procesných strán vo vzťahu k žalobou uplatnenému návrhu. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol svoje zistenia, popísal vykonané relevantné dôkazy, a to vyjadrenia strán, listinné dôkazy, a uviedol ako tieto jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti vyhodnotil a na základe tohto vyhodnotenia právne posúdil. Teda rozsudok okresného súdu obsahuje riadne zdôvodnenie, uvedenie dôkazov, z ktorých okresný súd vyvodil skutkový záver, identifikoval zistený skutkový stav a následne prijatý právny záver riadnym spôsobom vyjadril. Účelom odôvodnenia súdneho rozhodnutia je zvýrazniť práve tie dôkazy, ktoré mali pre vec podstatný, rozhodujúci význam, čo aj okresný súd uskutočnil. Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, teda aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Rozsudok je podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnený dostatočným spôsobom. Odvolací súd zdôrazňuje, že za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľov - žalovaných. To, že odvolatelia sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia.
25. Pokiaľ išlo o odvolacie námietky vo vzťahu k procesnému postupu okresného súdu, tak nemožno dať za pravdu žalovaným v tom, že by došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, teda že by žalobca svoj čiastočný úspech v spore, a to v rozsahu odvolaním napadnutých výrokov II., IV. a V. dosiahol na úkor porušenia procesných práv patriacich žalovaným v 1/ a v 2/ rade. K tomuto odvolaciemu dôvodu žalovaných, krajský súd považuje za potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 329/04, ktoré sa zaoberá základným právom na spravodlivý proces, z ktorého rozhodnutia vyplýva, že ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony sporovej strany primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom sporová strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces. Žalovaným postupom konania pred okresným súdom nebolo zasiahnuté do žiadneho z práv sporovej strany, ktoré im patria podľa procesnoprávneho predpisu, a to Civilného sporového poriadku, ani spôsobom vykonávaného dokazovania. Podľa postupu konania pred súdom prvej inštancie krajský súd uvádza, že tak žalovaným, ako aj žalobcovi bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatňovanie ich práv a právom chránených záujmov. Tak žalovaní, ako aj žalobca, mali súdom prvej inštancie vytvorenú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Žalovaní a žalobca ako sporové strany mali rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňovali a plnili za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z týchto sporových strán (sp. zn. II. ÚS 35/02). Dokazovanie pred okresným súdom bolo riadne vykonané za dodržania zásad Civilného sporového poriadku. Žalovaným procesným postupom okresného súdu nebola znemožnená realizácia im patriacich procesných oprávnení a ani neboli marené možnosti aktívnej účasti žalovaných na konaní. Vadou konania je len taký závadný procesný postup, ktorým sa
sporovej strane znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej procesnoprávny predpis priznáva za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Porušenie práva na spravodlivý proces sa výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením, ktoré zaujme v napadnutom rozhodnutí.
26. Vo vzťahu k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho zhodnotenia vykonaných dôkazov krajský súd primárne poukazuje na čl. 8 CSP, úpravu v § 150, § 151, § 153 CSP, pričom konštatuje preskúmaním obsahu spisového materiálu, že okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu návrhov strán sporu za dodržania zákonnej úpravy civilného procesu. K hodnoteniu vykonaného dokazovania je potrebné uviesť, že okresný súd dôsledne postupoval podľa § 191 ods. 1 CSP, pričom vykonané dôkazy posudzoval jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Zároveň sa poukazuje na to, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR), čo znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického a myšlienkového postupu. Odvolací súd konštatuje, že vyššie uvedené postupy boli okresným súdom dodržané. Zvýrazňuje sa to, že pre rozhodnutie sporu je určujúce vykonané dokazovanie a z neho vyvodené skutkové a právne závery. S uvedeným súvisí aj vyhodnotenie dôkazného bremena v spore, keď je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu tých skutočností tiež tvrdí (primerane uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. Skutočnosť, či strana sporu vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami sporu závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (primerane uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 81/2010). Odvolací súd vo vzťahu k použitým prostriedkom procesnej obrany žalovaných zvýrazňuje, že pri tvrdení žalovaných, že žalobca neposkytol predmet zmluvy, neposkytol úver, že zmluva o úvere je absolútne neplatná, pretože dojednaná odplata predstavuje neprimeranú zmluvnú podmienku, teda bola v rozpore so zákonom, ako aj že žalovaní boli uvedení do omylu, nemohla byť vyhodnotená ako dôvodná.
27. V súvislosti s námietkou nevykonania okresným súdom navrhovaných dôkazov krajský súd uvádza, že okresný súd vykonával tie dôkazy, ktoré boli stranami označené a tie, ktoré považoval za relevantné vo veci, a pokiaľ v odvolaní žalovaní namietali nevykonanie dôkazov, svedeckých výpovedí, tak v odvolaní nebolo jasne a konkrétne vyjadrené to, aké svedecké výpovede navrhovali vykonať s tým, k akej okolnosti mali tieto svedecké výpovede smerovať. Dodáva sa, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčené (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017). V tejto časti bola preto argumentácia žalovaných zhodnotená ako nedôvodná.
28. Ak žalovaní vytýkali okresnému súdu, že nepodrobil súdnej kontrole žalobcom predložené listiny, tak je potrebné uviesť, že okresný súd vykonal dokazovanie týmito dôkazmi, tieto vyhodnocoval postupom podľa § 191 CSP, čo vyplýva aj z toho, že okresný súd pri posudzovaní samotnej uplatnenej výšky záväzku vychádzal práve z jednotlivých ustanovení zmluvy o úvere, keď dospel k záveru, že postup dohodnutý v bode 20. úverovej zmluvy a jeho dodržanie zo strany žalobcu nebolo preukázané. Na základe hodnotenia žalobcom predložených dôkazov dospel k záveru, že do času vyhlásenia rozsudku bolo splatných podľa zmluvy o úvere celkom 57 splátok po 206,73 Eur, teda k momentu vyhlásenia rozsudku mala byť zaplatená suma 11.783,61 Eur, žalovaní preukázali, že zaplatili sumu 7.249,39 Eur a k času vyhlásenia rozsudku bol dlh žalovaných 4.534,19 Eur. Pokiaľ žalobca v žalobe (po dispozitívnom úkone) požadoval len sumu 3.844,90 Eur, zaplatenie ktorej zo strany žalovaných preukázané nebolo,
potom žalovaných k zaplateniu tejto sumy zaviazal. Zároveň to, že okresný súd posudzoval dôkazy predložené žalobcom, vyplývalo aj z vyhodnotenia nedôvodnosti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania, keď práve zo zmluvných dojednaní, listiny doloženej žalobcom, zažurnalizovanej na č.l. 28, 28a spisu dospel k záveru, že tieto dôkazy nepreukázali dôvodnosť tohto uplatneného nároku. Opakuje odvolací súd vo vzťahu k hodnoteniu vykonaného dokazovania okresným súdom, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (Čl. 46 Ústavy SR). To znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch, z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia, jeho logického myšlienkového postupu.
29. V súhrne krajský súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaných v 1/ a v 2/ rade v procesnej rovine neboli hodnotené ako dôvodné so záverom, že by bola v postupe okresného súdu zistená taká okolnosť, prípadne nesprávny postup, v dôsledku ktorého by došlo k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý proces. K takejto situácii postupom okresného súdu nedošlo.
30. V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaných vo veci samej krajský súd zvýrazňuje, že ich rozsah mohol byť posudzovaný len v rovine tých tvrdení, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu priznaného výrokom II. rozsudku okresného súdu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaných v tomto konaní, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa § 383 CSP, keďže podľa výsledkov dokazovania sa nevyžadovalo zopakovanie dokazovania vykonaného pred okresným súdom a ani jeho doplnenie. Skutkový stav na základe dôkaznej povinnosti sporových strán bol okresným súdom zistený v potrebnom, dostatočnom rozsahu k tomu, aby bol vyhodnotený žalobcom uplatnený nárok, ako aj procesná obrana žalovaných.
31. Podľa odvolacích dôvodov žalovaných krajský súd posudzoval, či napadnutý výrok II. rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovaným uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.844,99 Eur s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného, ako aj výrok IV. o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40 Eur a závery okresného súdu vo vzťahu k týmto výrokom sú správnym spôsobom po právnej stránke posúdené, keďže k právnemu posúdeniu je možné pristúpiť až po ustálení skutkového stavu základu uplatneného nároku.
32. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaných, týkajúcim sa námietky nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci je potrebné poukázať na predmet žaloby, a tým súdneho konania, ktorý žalobca v podanej žalobe vymedzil ako nárok z titulu Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 19994 zo dňa 29.02.2016 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade ako dlžníkom, na základe ktorej poskytol žalovanému v 1/ rade úver vo výške 7.557,21 Eur za účelom kúpy motorového vozidla zn. Peugeot Boxer II Furgon Boxer 2,2 HDI 333 L3H3, ktorý úver sa žalovaný v 1/ rade zaviazal splatiť v 60-tich splátkach po 206,73 Eur v termínoch splatnosti dohodnutých vo finančnom pláne, ktorý tvoril súčasť zmluvy. Žalobca uviedol, že v dôsledku omeškania žalovaného v 1/ rade bolo pristúpené k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru, keď žalobcom bolo vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru dňa 13. 11. 2018 zaslané žalovanému v 1/ rade, keď úver spolu s príslušenstvom sa stal splatný dňa 21.11.2018. Poukázal na to, že žalovaný v 1/ rade uhradil 31 splátok, avšak ďalšie dohodnuté splátky v lehote splatnosti uhradené neboli. Celková suma dlhu žalovaných predstavuje (pred späťvzatím žaloby) 4.611,39 Eur.
33. Žalovaní v 1/ a v 2/ rade v rámci obrany v konaní pred súdom prvej inštancie, a to v odpore voči platobnému rozkazu a v následných vyjadreniach sa bránili spotrebiteľským charakterom zmluvy o úvere, namietali dohodnutú odplatu za poskytnutie úveru ako neprijateľnú podmienku dohodnutú v zmluve a mali za to, že dohodnuté úročenie, ako i odplata vzhľadom na ich postavenie spotrebiteľa v danom prípade, je v rozpore s právnou úpravou týkajúcou sa ochrany spotrebiteľa.
34. Krajský súd primárne uvádza, že skutkový stav bol zistený okresným súdom dostatočne a okresný súd správne právne vyhodnotil základ záväzkovo právneho vzťahu strán sporu, a to uzatvorenie Zmluvy o spotrebiteľskom úvere - individuálne podmienky č. 19994 zo dňa 29.02.2016 ako obchodno-záväzkového vzťahu. Z tohto správneho právneho posúdenia uzatvorenej zmluvy ako obchodnoprávneho vzťahu nebolo možné na predmetný právny vzťah aplikovať ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Dodáva sa, že základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je upravená v § 52 Občianskeho zákonníka, v ktorom je v odseku 1 definovaná spotrebiteľská zmluva ako každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Je nesporné, že žalobca (v tom čase pod iným obchodným menom a právny predchodca) uzavrel zmluvu o úvere ako dodávateľ v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, z čoho vyplýva, že za spotrebiteľa sa považuje iba fyzická osoba. Žalovaný v 1/ rade - dlžník je obchodnou spoločnosťou, nie je fyzickou osobou, predmetnú zmluvu o úvere neuzavrel ako spotrebiteľ v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čo vyplýva z označenia žalovaného v 1/ rade v záhlaví zmluvy (č.l. 5 - 7 spisu), v ktorej bol žalovaný v 1/ rade označený údajmi podnikateľa, a to IČO-m, právna forma: s.r.o. Ďalej z bodu V. piateho odseku zmluvy vyplývalo, že „podpisom nižšie uvedený Dlžník a Spoludlžník potvrdzuje, že porozumel, že spotrebiteľom sa podľa ust. § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov, rozumie fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania. V ostatných prípadoch sa na Úverovú zmluvu vzťahujú ustanovenia zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.“ Žalovaný v 1/ rade je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou, nie je spotrebiteľom podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z., zmluva o úvere nie je v zmysle § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z.z. zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Predmetnú zmluvu uzavrel žalovaný v 1/ rade ako dlžník v rámci svojej podnikateľskej činnosti, čo vylučuje jeho právne postavenie ako spotrebiteľa podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z.. Ustanovenie § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. nevylučuje, aby bol spotrebiteľský úver poskytnutý aj formou úveru na základe zmluvy o úvere uzavretej v zmysle Obchodného zákonníka, avšak zároveň vymedzuje zmluvu o spotrebiteľskom úvere ako zmluvu uzavretú spotrebiteľom, čo v tomto prípade splnené nebolo. Zmluva o úvere, aj keď je označená ako ,,Zmluva o spotrebiteľskom úvere - individuálne podmienky“ zo dňa 29.02.2016, nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný v 2/ rade ako ručiteľ rovnako nemôže požívať ochranu právnych noriem spotrebiteľského práva, a to v zmysle § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka, podľa ktorého touto časťou zákona sa spravujú aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení plnenia záväzkov v záväzkových vzťahoch, ktoré sa spravujú touto časťou zákona podľa predchádzajúcich odsekov, ako aj záložné právo k nehnuteľnostiam pri zabezpečení práv spojených s dlhopismi a záložné právo k cenným papierom v rozsahu ustanovenom osobitným zákonom. Zároveň je potrebné uviesť, že v čase podpisovania zmluvy, z ktorej žalobca uplatnil právo, bol/je žalovaný v 2/ rade konateľom žalovaného v 1/ rade ako dlžníka. Zároveň bol/je v danom čase žalovaný v 2/ rade spoločníkom žalovaného v 1/ rade a súčasne dlžníka z uzatvorenej úverovej zmluvy. Ako bolo konštatované, zmluva bola uzatvorená so žalobcom v rámci predmetu podnikateľskej činnosti žalovaného v 1/ rade, čo bolo vyjadrené práve postavením a charakterom žalovaného v 1/ rade ako právnickej osoby, ktorá zmluva bola uzatváraná pri jeho podnikateľskej činnosti a opak dokázaný nebol. To, že zmluva bola uzatváraná pri podnikateľskej činnosti žalovaného a týkala sa jeho podnikateľskej činnosti, preukázali údaje nachádzajúce sa vo faktúre č. FVAA6141/160329 (č.l. 123 spisu), ktorou bola dodávateľom AUTOCENRTUM AAA AUTO a.s. fakturovaná cena motorového vozidla Peugeot Boxer 2,2 HDI v sume 10.209,00 Eur, v ktorej je ako odberateľ a konečný príjemca označený WILDMAR spol. s r.o., so sídlom Turčianske Teplice, IČO: 47 593 890, t.j. žalovaný v 1/ rade. Na druhej strane tejto faktúry pod textom ,,Svojim podpisom zároveň súhlasím s odhlásením vozidla na svoju osobu“ sa nachádza razítko a podpis predávajúceho a v časti pre podpis konečného príjemcu sa nachádza pečiatka žalovaného v 1/ rade a podpis I.. Pokiaľ žalovaní tvrdili omyl, tak k uvedenému neposkytli relevantné tvrdenia a dôkazy. V súhrnne z dôkazov predložených žalobcom okresný súd preto správne uzavrel, že úverová zmluva nemala charakter spotrebiteľskej zmluvy, ale že išlo o obchodnú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade ako podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti, a preto nebolo na mieste nazerať na žalovaného v 1/ rade ako na osobu, ktorej patrila ochrana práv prostredníctvom ochrany spotrebiteľských práv. Žalovaný v 2/ rade ako ručiteľ rovnako nemôže požívať ochranu právnych noriem spotrebiteľského práva v zmysle § 303 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 261 ods. 7 Obchodného zákonníka.
35. Pokiaľ žalovaní v 1/ a v 2/ rade namietali nesprávnosť záverov okresného súdu vo vzťahu k úrokom z omeškania, tak primárne krajský súd poukazuje na odsek 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku vo väzbe na výrok III. rozsudku okresného súdu, ktorým bol nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 4.671,91 Eur od 21.10.2018 do 21.11.2018 a úrokov z omeškania vo výške 8 %
ročne z jednotlivých súm uvedených vo výrokovej časti zamietnutý, keď okresný súd uzavrel, že k dátumu 21.10.2018 žalovaní neboli v omeškaní. Zároveň bolo správne okresným súdom zhodnotené i to, že pokiaľ sa žalobca dožadoval aj ďalších úrokov z omeškania za obdobie od 22.11.2018 do zaplatenia, tak takto uplatnený úrok nebol správny, pretože vychádzal zo súm k dátumu zosplatnenia po odpočítaní súm, ktoré žalovaní zaplatili po zosplatnení, pričom z listiny žalobcu vo vzťahu k čiastočným úrokom nebolo možné zistiť, o aké úroky ide a za aké obdobie a z ktorej splátky, a preto tento nárok vyhodnotil okresný súd ako nárok nedôvodný, teda v časti úroku z omeškania žalobca nebol úspešný. V tejto časti preto námietka žalovaných bola zhodnotená ako nedôvodná.
36. Vo vzťahu k žalovanými namietanej výške dohodnutej odplaty za poskytnutie úveru, k zmluvne dohodnutej výške úrokov, ktorá mala premietnutie vo výške jednotlivej splátky, je však potrebné opätovne zvýrazniť to, že v danom prípade žalovaní neboli spotrebiteľmi, a preto sa na posudzovanie dohodnutej odplaty, ako i úroku nevzťahuje právna úprava ochrany spotrebiteľa. V súvislosti s dojednanou odplatou sa zvýrazňuje ust. § 499 Obchodného zákonníka upravujúce možnosť dojednať odplatu za poskytnutie úveru v spojení s bodom II. úverovej zmluvy a bodom 5.2 všeobecných podmienok a k výške úrokov na ust. § 502 Obchodného zákonníka v spojení s bodom II. zmluvy o úvere a bodom 7. všeobecných obchodných podmienok. V odvolaní žalovaných k týmto námietkam boli poskytnuté len všeobecné tvrdenia, vyjadrenie nesúhlasu bez označenia a doloženia dôkazov. Tvrdenie žalovaných o absolútnej neplatnosti právneho úkonu cez § 49a Občianskeho zákonníka nebolo zhodnotené ako relevantné, ak žalovaní k svojmu tvrdeniu nepredložili a neoznačili relevantné dôkazy. Zároveň, ak tvrdili, že zmluvu uzavreli za zjavne nevýhodných podmienok (§ 49 Občianskeho zákonníka), tak je potrebné poukázať na ust. § 267 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého vo vzťahoch upravených týmto zákonom neplatia ustanovenia § 49 Občianskeho zákonníka.
37. Námietka a použitá obrana žalovaných, že žalobca im neposkytol predmet zmluvy, t.j. finančné prostriedky, nebola zhodnotená ako dôvodná. Odvolací súd v prvom rade poukazuje znenie všeobecných podmienok zmluvy o úvere, ktoré sú v závere opatrené pečiatkou a nečitateľným podpisom žalovaného v 1/ rade, nečitateľným podpisom veriteľa, pečiatkou a nečitateľným podpisom AUTOCENRTUM AAA AUTO, a.s., podľa bodu 1. ktorých bolo dohodnuté, že ,,Dlžník týmto výslovne určuje a splnomocňuje Veriteľa na vyplatenie istiny Úveru v mene Dlžníka priamo Dodávateľovi alebo Predajcovi vozidiel určenému Dlžníkom“. Žalobca výpisom z účtu (č.l. 124 spisu) preukázal prevod peňažných prostriedkov na účet dodávateľa motorového vozidla, teda to, že v zmysle splnomocnenia dlžníkom sumu úveru priamo poskytol na účel predajcu. Z uvedeného bola námietka žalovaných vyhodnotená ako nedôvodná.
38. Krajský súd nezistil ako relevantný odvolací dôvod žalovaných o nesprávnom právnom posúdení veci. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením súdu je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácií v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, pretože okresný súd na správne zistený skutkový stav veci aplikoval správny právny predpis, a to hmotné právo, rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka, a preto bol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch II. a IV. potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Výrok V. o nároku žalobcu na náhradu trov prvoinštančného konania nebol osobitnými odvolacími dôvodmi napadnutý, preto ako výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej bol rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP.
39. Odvolací súd len dodáva, že nezistil, že by závery súdu prvej inštancie boli zjavne neodôvodnené, pričom zo záverov okresného súdu nevyplýva ani taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sa žalovaní v rámci nimi podaného odvolania a vyjadrených odvolacích dôvodov nestotožňujú so záverom okresného súdu, jeho právnym posúdením, sama o sebe nestačí na prijatie záveru o nesprávnosti napadnutého rozsudku okresného súdu. Aj stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany konania, vrátane jej dôvodov a námietok. Okresný súd v napadnutom
rozsudku sa zaoberal prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany v rozsahu, ktorý postačoval na konštatovanie, že žalovaní dostali odpoveď na všetky podľa neho vyjadrené podstatné okolnosti prípadu.
40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, 2 CSP. Vzhľadom k výsledku odvolacieho konania bolo zrejmé, že žalovaní v 1/ a v 2/ rade so svojím odvolaním neboli úspešní, a preto žalobcovi bol voči žalovaným v 1/ a v 2/ rade priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, na ktorú náhradu sú zaviazaní spoločne a nerozdielne s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.