Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/15/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: Pierre Baguette, s. r. o., Veľkoúľanská 1716/9, Sládkovičovo, zastúpeného spoločnosťou PricewaterhouseCoopers Legal, s.r.o., Karadžičova 2, Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102026531/2020 zo dňa 28.12.2020, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

Napadnutým rozhodnutím č. 102026531/2020 zo dňa 28.12.2020 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zmenil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101052946/2020 zo dňa 17.06.2020, ktorým správca dane podľa a daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 11 140,80 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2019, tak, že určený rozdiel v sume 64 977,25 Eur zmenil na sumu 64 856,79 Eur, nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet dane za predmetné zdaňovacie obdobie v sume 53 836,45 Eur a vyrubil rozdiel dane v sume 11 020,34 Eur.

Podkladom pre dodatočné vyrubenie dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu (v dňoch od 22.07.2019 do 20.03.2020; protokol o výsledku kontroly č. 100697339/2020 zo dňa 17.03.2020) na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2019 a výsledky následného vyrubovacieho daňového konania, na základe ktorých daňové orgány dospeli k záveru, že žalobca nesplnil zákonné podmienky podľa v spojení s o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „“) na priznanie uplatneného odpočítania dane za zdaniteľné plnenia prijaté od deklarovaných dodávateľov AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o., ktorí vystavili žalobcovi v predmetnom zdaňovacom období preverované faktúry za výrobu bagiet a sendvičov. Dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane bola skutočnosť, že na základe predložených daňových dokladov a dôkazov nebolo preukázané, že fakturované služby boli reálne prijaté od deklarovaných dodávateľov v zmysle sporných faktúr. Vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov a tým ani vznik práva na odpočítanie dane u žalobcu.

Vykonaným dokazovaním prvostupňového orgánu bolo zistené, že dodanie služieb v zmysle sporných faktúr bolo potvrdené len čiastočne, a to v prípade faktúr vystavených spoločnosťou AYBAR s.r.o. vo veci prác vykonaných osobami A. B., C. D., E., F. G. a E. H.. Prvostupňový orgán preto priznal žalobcovi uplatnené odpočítanie dane len v preukázanom rozsahu.

Po preskúmaní rozhodnutia prvostupňového orgánu nad rámec námietok uvádzaných žalobcom a v súlade s ustanovením daňového poriadku žalovaný zistil, že prvostupňový orgán pri výpočte priznaného odpočítania dane zo sporných faktúr od spoločnosti AYBAR s.r.o. v sume 602,27 Eur nepostupoval v súlade s a daň nesprávne vypočítal. Správna výška uznaného odpočítania od dane zo sporných faktúr v pomernej časti zodpovedajúcej pracovným výkonom menovaných osôb má byť v sume 722,73 Eur, a nie 602,27 Eur a správna výška neuznaného odpočítania dane zo sporných faktúr má byť v sume 36 449,90 Eur (37 172,63 Eur - 722,73 Eur), a nie v sume 36 570,36 Eur, preto napadnutým rozhodnutím zmenil vyššie uvedeným spôsobom výrok rozhodnutia prvého stupňa.

Žalovaný v tejto súvislosti dôvodil, že z predloženej Rámcovej zmluvy o dielo (uzavretej so spoločnosťou AYBAR s.r.o.) zo dňa 20.12.2018, ako aj samotných sporných faktúr vyplýva, že jednotková cena dohodnutá medzi zmluvnými stranami je stanovená bez DPH. Zmluvné strany sa dohodli, že zhotoviteľ (dodávateľ) má nárok na odmenu v sume 0,100 EUR bez DPH za jeden kus technologicky správne zhotovenej a vyrobenej bagety a v sume 0,077 EUR za jeden kus technologicky správne zhotoveného a vyrobeného sendviča, pričom podkladom pre vystavenie faktúry zhotoviteľom je potvrdenie objednávateľa o počte zhotovených bagiet a sendvičov zhotoviteľom. Z predložených dokladov vyplýva, že pani A. B. sa podieľala na výrobe sendvičov v počte ks. Pri dohodnutej jednotkovej cene za kus 0,077 EUR predstavuje základ dane sumu 2 303,84 EUR, z toho DPH 460,77 EUR. Správca dane v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedol, že základ dane predstavuje sumu 1 919,87 EUR, z toho DPH 383,97 EUR. Pani C. D. sa podieľala na výrobe sendvičov v počte 6 326 ks. Pri dohodnutej jednotkovej cene za kus 0,077 EUR predstavuje základ dane sumu 487,10 EUR, z toho DPH 97,42 EUR. Správca dane v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedol, že základ dane predstavuje sumu 405,92 EUR, z toho DPH 81,18 EUR. Pani F. G. sa podieľala na výrobe bagiet v počte 8 227 ks. Pri dohodnutej jednotkovej cene za kus 0,10 EUR predstavuje základ dane sumu 822,70 EUR, z toho DPH 164,54 EUR. Správca dane v napadnutom rozhodnutí nesprávne uviedol, že základ dane predstavuje sumu 685,58 EUR, z toho DPH 137,12 EUR. Pani E. H. sa podieľala na príprave surovín, bez uvedeného počtu kusov jednotlivých produktov, a preto jej pracovný výkon nie je vyčíslený v sporných faktúrach a neovplyvňuje výšku určeného rozdielu dane.

Rozsah a dôvody žaloby

Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, eventuálne navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutia oboch stupňov a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodov podľa , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe žiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie.

Uvádzal, že z dôvodu zabezpečenia plynulosti výroby a pre účely naplnenia odbytu, ktorý výrazne prevažuje nad výrobnými možnosťami žalobcu prostredníctvom vlastných zamestnancov, si žalobca objednal u dodávateľov: AYBAR s.r.o. poskytnutie služieb, a to výrobu a prípravu bagiet a sendvičov a ich balenie v súlade s článkom I. ods. 1 Rámcovej zmluvy o dielo zo dňa 20.12.2018 a rovnako tak u obchodnej spoločnosti Talents s.r.o. poskytnutie služieb, a to výrobu bagiet a sendvičov a ich balenie a ďalších manuálnych a technických činností v súlade s článkom I. ods. 1 Rámcovej zmluvy o dielo

zo dňa 18.01.2019, v oboch prípadoch s miestom poskytovania týchto služieb v priestoroch žalobcu v Sládkovičove na zariadeniach žalobcu. Personálne zabezpečenie dodania služby pre žalobcu a pre výkon služieb zabezpečovali uvedení dodávatelia, pričom dodávatelia boli zodpovední za dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov ohľadom zamestnávania a výkonu objednanej práce (v zmysle čl. I. ods. 3 oboch rámcových zmlúv).

V tejto súvislosti žalobca uviedol, že na základe objednávok dodávatelia dodali žalobcovi v mesiaci marec 2019 a apríl 2019 služby v priestoroch žalobcu prostredníctvom ich personálnych kapacít. Na základe počtu vyrobených kusov bagiet a sendvičov bola vypočítaná odmena za dodané služby (predmet uvedených faktúr). Tieto faktúry boli zo strany žalobcu dodávateľom riadne uhradené a DPH bola dodávateľmi riadne odvedená. Žalobca bližšie špecifikoval priebeh poskytovania služieb počas výkonu daňovej kontroly - predložil správcovi dane okrem faktúr aj ďalšie podporné doklady - dodací list, objednávka, odovzdávací protokol a ďalšie doklady; a tiež podrobný prehľad dochádzky za jednotlivé spoločnosti s identifikáciou osôb, ktoré vykonávali predmetné služby u žalobcu v mene dodávateľa.

Žalobca vyjadril názor, že dostatočne preukázal dodanie služieb od konkrétnych dodávateľov. Navyše, správca dane ani žalovaný nevykonali ďalšie dôkazy v situácii, keď dôkazná núdza zaťažovala ich a nie žalobcu (nepreukázali dôvodnosť ich pochybností o dodaní služieb dodávateľmi žalobcu, resp. o reálnosti osôb dodávateľov žalobcu), čím spôsobili nezákonnosť rozhodnutia žalovaného a nezákonnosť postupu žalovaného i správcu dane nedostatočným a neúplným zistením skutkového stavu pre riadne posúdenie veci. dal do pozornosti, že žalobca preukázal dodanie služieb od dodávateľov najmä nasledovnými dôkazmi: objednávky, faktúry, dodacie listy, rámcové zmluvy, výpisy z bankových účtov, preberacie protokoly, záznam výkonov, podrobný prehľad dochádzky pracovníkov od dodávateľov služieb spolu s ich identifikáciou a úhrady za dodané služby. Správca dane okrem iného tiež skonštatoval, že DPH bola dodávateľmi žalobcu odvedená, t. j. uvedený fakt len podporuje faktické dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi žalobcu. Žalovaný a správca dane oponovali, že predložené dôkazy nie sú dostatočné. Najmä na str. 25 rozhodnutia žalovaného žalovaný sumarizuje, že prehľad dochádzky pracovníkov od dodávateľov služieb nie je opečiatkovaný a podpísaný dodávateľmi, nie je predložený zoznam zamestnancov podpísaný dodávateľom, ani jeden z dodávateľov nepredložil správcovi dane dôkazy preukazujúce tvrdenia žalobcu o dodávkach služieb od dodávateľov, že dodávatelia neboli registrovaní ako zamestnávatelia, neboli preukázané registrácie zamestnancov dodávateľov/ subdodávateľov, registračné listy atď.

V tejto súvislosti žalobca argumentoval, že správca dane nemôže nekontaktnosť a nespoluprácu dodávateľov dávať na vrub žalobcu ako daňovníka a ak chcel účinne spochybniť dodanie od týchto dodávateľov, bol povinný uvedené pochybnosti preukázať dôkazmi rovnakej sily ako boli dôkazy predložené žalobcom. Nakoľko uvedené dôkazy správca dane ani žalovaný nevykonali, ani nevykonali iné dôkazy (napr. predvolanie a výsluchy pracovníkov od dodávateľov podľa žalobcom predloženej dochádzky), neustáli vlastné dôkazné bremeno ohľadne spochybnenia osoby dodávateľa služby, t. j. neúplne a nedostatočne zistili skutkový stav pre prijatie takého rozhodnutia, aké prijali - pre odmietnutie odpočítania DPH žalobcovi. Zároveň dal žalobca do pozornosti, že daňové orgány oboch stupňov úplne opomínajú fakt, že predmetní dodávatelia potvrdili dodanie služieb žalobcovi.

S poukazom na skutočnosť, že dodávateľ Talents s.r.o. prostredníctvom jeho nového konateľa a ďalší subdodávatelia (s ktorými žalobca nebol v zmluvnom vzťahu) boli nekontaktní až v priebehu výkonu daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania, žalobca dal do pozornosti, že v čase dodávok služieb bol tento dodávateľ riadne spolupracujúci so žalobcom, preto nie je možné uvedenú skutočnosť dávať za vinu žalobcovi ako daňovníkovi.

V nadväznosti na uvedené preto žalobca namietal, správca dane aj žalovaný postupovali nezákonne, ak nevykonali ďalšie dôkazy za účelom unesenia ich dôkazného bremena, najmä ďalšie predvolanie alebo predvedenie svedkov – napr. opakovane spomínaného syna pani I. (na str. 12 – 15 rozhodnutia žalovaného), keď žalovaný opakovane uvádza, že J. G. I. – syn vypočutej svedkyne I. bol prítomný

pri realizácii dodávok služieb a podobne). Pretože preukázanie spochybnenia dodávok od konkrétnych dodávateľov zaťažuje dôkazným bremenom správu dane, a nie žalobcu ako daňovníka, žalobca mal za to, že bolo v záujme správcu dane vykonať ďalšie dokazovanie. V opačnom prípade je potrebné len stroho konštatovať neunesenie dôkazného bremena správcom dane a žalovaným, t. j. nezákonný postup, ktorým odňali žalobcovi právo na odpočet DPH.

Zároveň žalobca namietal, že v prípade neúplných výpovedí svedkov (dodávateľov a subdodávateľov žalobcu), nepredloženie dôkazov od týchto svedkov, získanie informácií od dožiadaných orgánov štátnej správy, ktoré však nepreukázali, že dodanie služieb ako bolo deklarované žalobcom na faktúre sa nemohlo udiať (napr. Ústredie práce, cudzinecká polícia, inšpektorát práce a pod.), ide stále o dôkazné bremeno správcu dane a žalovaného, pretože oni spochybnili dodanie služieb deklarovanými dodávateľmi, pričom samotné dodanie služieb nespochybnili. Z uvedeného dôvodu mal žalobca za to, že bolo úlohou správcu dane a žalovaného preukázať, že dodanie nemohli uskutočniť dodávatelia, čo však neurobili. Správca dane a žalovaný nepreukázali, že k dodaniu dodávateľmi deklarovanými žalobcom nemohlo dôjsť, maximálne prezentujú len nepriame indície (skutočnosť, že dodávatelia nezamestnávali priamo fyzické osoby – pracovníkov, nepreukazuje, že k dodávke služieb nemohlo dôjsť prostredníctvom dodávateľov/ subdodávateľov) alebo nepreukázali nič. V prípade, ak svedok nedoložil dôkazy alebo dožiadaný štátny orgán nepredložil konkrétny dôkaz ide o dôkaznú núdzu na strane daňových orgánov. Za nepochopiteľne vyznievajúce označil žalobca konštatovanie žalovaného na str. 26 piaty odsek napadnutého rozhodnutia, že žalobcovi neboli pripísané následky za nesplnenie povinnosti dodávateľov, ktoré nemal možnosť ovplyvniť, ani ich nespolupráca a nekontaktnosť so správcom dane, ale zo strany správcu dane išlo o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane. V rozpore s uvedeným tvrdením žalovaný ďalej konštatuje, že také preukázanie (t. j. preukázanie dodania od konkrétnych dodávateľov) je možné len zo strany dodávateľov, a nie zo strany žalobcu ako daňového subjektu.

Žalobca zopakoval, že daňové orgány úplne opomínajú fakt, že dodávatelia AYBAR s.r.o. aj Talents s.r.o. dodávky služieb žalobcovi potvrdili. Preto namietal, nesprávnosť skutkových záverov žalovaného, navzájom si odporujúce, zmätočné a že skutkový stav zistil správca dane a žalovaný nedostatočne a vlastným dôkazným bremenom nezákonne zaťažil žalobcu. V zmysle vyššie uvedeného je zjavnou nezákonnosťou ak správca dane a žalovaný odmietli priznať odpočítanie DPH žalobcovi, keď na jednej strane nespochybňujú dodanie služby (nespochybňujú že k poskytnutiu služby výroby bagiet a sendvičov v prospech žalobcu došlo) avšak na druhej strane spochybňujú osobu dodávateľov/ subdodávateľov, čo však zaťažuje dôkazným bremenom správcu dane a žalovaného, pričom sami toto ich dôkazné bremeno neuniesli. V tomto ohľade trpí napadnuté rozhodnutie žalovaného vážnymi nedostatkami v zisťovaní skutkového stavu a vadami nezákonnosti. Rozhodnutie žalovaného preto považuje žalobca z vyššie popísaných dôvodov za nezákonné.

Ďalej žalobca namietal, že odopretie práva žalobcovi na odpočet DPH pri neunesení dôkazného bremena žalovaným a správcom dane je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“), konkrétne s rozsudkom SDEÚ vo veci C-430/19 - SC C.F. SRL, ECLI:EU:C:2020:429: „Zásady upravujúce uplatňovanie spoločného systému dane z pridanej hodnoty (DPH) členskými štátmi, najmä zásady daňovej neutrality a právnej istoty, sa majú vykladať v tom zmysle , že bránia tomu, aby v prípade existencie jednoduchých nepodložených podozrení zo strany vnútroštátnej daňovej správy, pokiaľ ide o skutočné uskutočnenie hospodárskych transakcií, ktoré viedli k vystaveniu daňovej faktúry, bolo zdaniteľnej osobe, ktorej bola vystavená daňová faktúra, odopreté právo na odpočítanie DPH, ak nie je schopná okrem uvedenej faktúry poskytnúť iné dôkazy o tom, že vykonané hospodárske transakcie sú skutočné.“

V súvislosti s namietaným neprimeraným prenosom dôkazného bremena na žalobcu. tento argumentoval poukazom na výklad odbornej literatúry, v zmysle ktorej „Preto dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že k dodaniu tovaru nemohlo dôjsť označenou osobou a/alebo, že má o tejto skutočnosti správca dane kvalifikované pochybnosti, zaťažuje správcu dane. ....Preto v konečnom dôsledku je nutné prisvedčiť K., že v súčasnosti nie je prípustné používanie racio decidendi založené na

IV. dôvode10 deklarovaného dodávateľa zo strany správcov dane. K tomu nás vedú dve skutočnosti. V prvom rade SD EÚ uplatnenie takéhoto skutkového záveru správcom dane úplne nevylúčil a konštatoval, že síce pravidlá spoločného systému dane z pridanej hodnoty „bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru“ avšak uvedené platí „okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu11. Zároveň z hľadiska nazerania na procesné oprávnenia daňového subjektu uplatnenie kvalifikovaných pochybností o deklarovanom dodávateľovi správcom dane úplne nezbavuje daňový subjekt preukázania toho, že konal v dobrej viere resp. že od označeného subjektu tovar skutočne nadobudol.“

V nadväznosti na uvedené žalobca zdôraznil, že nevedel ani nemohol vedieť o žiadnom potenciálnom „podvode“ zo strany dodávateľov alebo ich subdodávateľov a konal vždy v dobrej viere, že služby dodávajú dodávatelia, s ktorými uzatvoril zmluvy a ktorí dodali služby tak, ako bolo i neskôr fakturované. Preto mal za to, že právo na odpočet DPH žalobcovi patrilo a patrí a že žalovaný a správca dane nezákonne odňali žalobcovi právo na odpočet DPH tým, že na žalobcu nezákonne presunuli dôkazne bremeno ohľadne spochybnenia osoby dodávateľov/ subdodávateľov služieb.

Žalobca dal do pozornosti tvrdenie žalovaného na str. 26 šiesty odsek napadnutého rozhodnutia žalovaného, že správca dane skúmal, či služby podľa predložených sporných faktúr dodali deklarovaní dodávatelia a či títo dodávatelia boli schopní predmetné služby realizovať, pričom ďalej žalovaný konštatoval, že preukázanie reálneho dodania deklarovaných služieb a ich pridruženie k osobe dodávateľa je prakticky možné iba v prípade, ak samotný dodávateľ vie formálne a vecne potvrdiť, že službu skutočne dodal. V súvislosti s týmto tvrdením žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný vlastne priznal neunesenie dôkazného bremena na vlastnej strane, pretože nepreukázal skutočnými dôkazmi, že dodanie služieb nemohli urobiť žalobcom označení a vo faktúrach uvedení dodávatelia.

Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. , , ), v ktorých bolo vyslovené, že na daňovom subjekte neleží dôkazné bremeno v absolútnom rozsahu. Daňové orgány pochybili, ak pričítali žalobcovi existenciu dôkaznej núdze ohľadom skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno, ale dôkazné bremeno iného daňového subjektu, resp. správcu dane (napr. nepredloženie dokladov dodávateľmi/ subdodávateľmi žalobcu). Uvedeným postupom žalovaný a správca dane nezákonne presunuli na žalobcu dôkazné bremeno, ktoré mu nepatrilo.

Zo skutkových zistení v rámci vykonaného dokazovania dal žalobca do pozornosti, že na str. 7 napadnutého rozhodnutia je jednoznačne vyjadrené, že svedok pán L. M. (konateľ dodávateľa AYBAR s.r.o.) potvrdil skutočnosť, že uzatváral v roku 2019 zmluvy s odberateľmi a dodávateľmi a že AYBAR s.r.o. dodával služby v zmysle Rámcovej zmluvy AYBAR, ktorej predmetom bola výroba bagiet a sendvičov a ich balenie a ďalšie manuálne práce, a pod. Rovnako ďalej tento svedok potvrdil i skutočnosť, že tieto služby boli uskutočňované subdodávateľsky ním označenými subjektmi. Taktiež svedok F. G. (konateľ Talents s.r.o.), uvedené na str. 19 napadnutého rozhodnutia žalovaného, potvrdzuje, že odberateľom, ktorému v marci 2019 a apríli 2019 spoločnosť Talents s.r.o. dodávala služby, bol práve žalobca a že spoločnosť Talents s.r.o. zabezpečovala pre žalobcu výrobu a balenie bagiet a sendvičov.

V nadväznosti na uvedené žalobca namietal, predmetné svedecké výpovede žalovaný ani správca dane riadne nevyhodnotili, keď len bez ďalšieho preverenia konštatovali, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne osôb dodávateľov, pričom však išlo o dôkazné bremeno správcu dane a žalovaného, ktorí osoby dodávateľov spochybnili.

Vo vzťahu k procesným pochybeniam správcu dane žalobca namietal odňatie mu práva byť prítomný pri výpovedi svedka a klásť mu otázky, keď správca dane predviedol svedkyňu pani J. I. (splnomocnenú zástupkyňu subdodávateľov MIMO-EKO, spol s r.o. a D 55 PLUS s.r.o), a to zjavne bez toho, aby umožnil žalobcovi ako kontrolovanému daňovému subjektu byť účastný na jej vypočutí ako svedka, konfrontovať takto získanú svedeckú výpoveď zákonom garantovaným spôsobom, t. j. klásť svedkyni otázky.

V tejto súvislosti žalobca s poukazom na obsah napadnutého rozhodnutia namietal, že pri predvolaní uvedenej svedkyne síce bol o tom žalobca upovedomený, avšak následne pri jej predvedení políciou na výsluch svedka už o tejto skutočnosti žalobca správcom dane upovedomený nebol. Uvedená skutočnosť je podľa názoru žalobcu zásadná v tom ohľade, že svedkyňa I. síce uviedla vo všeobecnosti, že vie o dodávkach služieb pre potravinársky sektor, ale nevedela uviesť bližšie detaily. Odkázala na inú osobu – svojho syna J. G. I., ktorý bol osobne zúčastnený na dodávkach služieb pre potravinársky priemysel, ale tohto už správca dane opomenul vypočuť ako svedka. Za nezákonné považuje žalobca to, že správca dane a žalovaný dávajú za vinu žalobcovi skutočnosť, že uvedená svedkyňa nevedela uviesť bližšie podrobnosti o obchodoch, ktoré preveroval správca dane, a pritom mu zjavne neumožnili uplatniť jeho základné právo byť prítomný na tomto výsluchu svedka a klásť jej otázky. Uvedeným postupom bol žalobca zjavne ukrátený na svojich právach. Žalobca dal do pozornosti, že napriek vyššie uvedenému, svedkyňa pani I. potvrdila, že v prípade potravinárskych výrobkov išlo o zhotovenie bagiet a sendvičov (str. 15 druhý odsek) a že úhrada faktúry č. 1901003 prebehla bezhotovostne na účet v F. L. (str. 13 štvrtý odsek rozhodnutia žalovaného). Žalobca vyslovil presvedčenie, že umožnením žalobcovi byť prítomný na výsluchu tohto svedka a umožnením mu klásť otázky, mohol byť skutkový stav podľa tejto výpovede svedkyne zistený komplexnejšie a presnejšie.

Žalobca mal za to, že uvedená vada konania spočívajúca v odňatí práva žalobcovi klásť svedkovi otázky pri jeho vypočutí, spôsobuje nezákonnosť celého daňového konania, a preto napadnuté rozhodnutia oboch stupňov je potrebné pre ich nezákonnosť zrušiť. Na podporu svojej argumentácie žalobca uviedol právne závery vyplývajúce z judikatúry najvyššieho súdu a krajských súdov (najmä rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , , , sp. zn. zo dňa 15.04.2015 a v neposlednom rade rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 06.12.2011).

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady neutrality v režime DPH rozhodnutím žalovaného a s tým súvisiace nesprávne vyhodnotenie splnenia, resp. nesplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH, kedy daňové orgány najmä nesprávne konštatovali, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. V tejto súvislosti namietal, že rozhodnutie žalovaného vedie k uloženiu dvojitého zdanenia, a teda k porušeniu zásady neutrality DPH, argumentujúc, že daňové orgány nesprávne uzavreli, že na strane dodávateľov AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. nedošlo k vzniku daňovej povinnosti, a preto nebol daný žalobcovi nárok na odpočet DPH. Žalobca vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného k zásadnej skutočnosti, že správca dane nespochybnil dodanie služieb, ale spochybnil, že tieto služby boli žalobcovi dodané deklarovanými dodávateľmi, a teda že práve týmto dodávateľom vznikla podľa daňová povinnosť, ktorá je základným predpokladom pre priznanie nároku na odpočítanie DPH podľa .

Žalobca dal do pozornosti skutkové zistenia, že AYBAR s.r.o. zinkasoval úhradu za poskytnuté služby bezhotovostne, DPH priznal v zdaňovacom období apríl 2019. Rovnako predložil AYBAR s.r.o. aj doklady/ faktúry o nákupe týchto služieb. Dodávateľské faktúry vystavené subdodávateľmi AYBAR boli riadne uhradené. V prípade odvedenia DPH dodávateľmi a odmietnutia priznania práva na odpočet DPH žalobcovi ide pritom o jasný príklad nezákonnosti v podobe uplatnenia dvojitého zdanenia v rozpore so zásadou neutrality DPH. V tejto súvislosti argumentoval, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry SD EÚ základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou

Európskej Únie (pozri bod 37 rozsudku C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid z 21. júna 2012). Ako SDEU opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dani podliehajúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri bod 43 rozsudku C-110/98 až C-147/98 Gabalfrisa z 21. marca 2000; bod 50 rozsudku C-63/04 Centralan Property z 15. decembra 2005; bod 47 rozsudku C-439/04 a C-440/04 Kittel zo 6. júla 2006, ako aj bod 38 rozsudku C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid z 21. júna 2012).

Taktiež poukázal na zásadu proporcionality, v zmysle ktorej by bolo neprimerané, ak by bola zdaniteľnej osobe pripísaná zodpovednosť za stratu v daňových príjmoch spôsobenú správaním tretích osôb, na ktoré nemá daná osoba žiadny vplyv (článok 23 rozsudku SD EU C-271/06 Netto Supermarkt). Žalobca dodal, že v tomto prípade dokonca k žiadnej strate na daňových príjmoch nedochádza.

Žalobca ďalej dôvodil, že pre zamietnutie nároku na odpočet DPH, ako výnimku z uplatňovanej základnej zásady, je nevyhnutnou povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočne objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že daňový subjekt vedel, alebo mal vedieť, že predmetné plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa, alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca (rozsudok v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében a Dávid, bod 49). Správca dane musí preukázať tzv. „zlú vieru“ na strane daňového subjektu, nielen nedostačujúco tvrdiť, alebo sa domnievať, že daňový subjekt nekonal s dostatočnou obozretnosťou a starostlivosťou. Daňový subjekt musí dôverovať v legalitu uskutočnených (obchodných) operácii, a nie každú operáciu mať a priori za podozrivú (rozsudok C-384/04 - Federation of Technological Industries a i.). V napadnutom rozhodnutí žalovaný nijaké takéto objektívne skutočnosti nepreukázal, pretože jeho hmotnoprávne argumenty jednotlivo, ani vo vzájomných súvislostiach nepreukazujú účasť žalobcu/ daňového subjektu na podvode. Žalobca namietal, že ide len o domnienky správcu dane, ktoré vystaval na nedodržaní odbornej starostlivosti žalobcom, pričom nepreukázal žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by preukazovali účasť daňového subjektu na podvode s DPH.

Zastal názor, že žalovaný a správca dane od neho vyžaduje overovania dodávateľov, ktoré mu neprináležia (rozsudok ECJ C-277/14 PPUH Stehcemp, bod 50) a zároveň žalobca nemá v zmysle legislatívy povinnosti v takom rozsahu, v akom to deklarovali žalovaný a správca dane. Žalobca trvá na tom, že si svoje povinnosti vyplývajúce z legislatívy splnil, dodávateľov si overoval v miere, v akej je to možné od neho rozumne vyžadovať a v akej je to v bežnej obchodnej praxi obvyklé. Týmto konaním žalobca konal s odbornou starostlivosťou vo vzťahu k svojím dodávateľom a nemožno mu klásť za vinu, že jeho dodávatelia, povinnosti vyplývajúce z legislatívy splnené nemali. Zisťovanie informácie o dodávateľovi, na ktoré poukazoval správca dane možno chápať už ako komplexné alebo hĺbkové preskúmanie obchodného partnera, ktoré podľa európskej judikatúry už prináleží správnym orgánom (správcovi dane), a nie daňovým subjektom (C-101/16 SC Paper Consult SRL, bod 51). V zmysle európskej a slovenskej judikatúry sú daňové subjekty povinné konať s náležitou odbornou starostlivosťou pri realizácii zdaniteľných obchodov vrátane výberu svojich obchodných partnerov (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR bod 58 alebo rozsudok ECJ C-101/16 SC Paper Consult SRL bod 52). Pod konaním s odbornou starostlivosťou sa rozumie povinnosť daňového subjektu si zistiť a overiť všetky „dostupné informácie“ týkajúce sa príslušného zdaniteľného obchodu resp. obchodného partnera (najmä cez verejne prístupné registre ako napr. obchodný, živnostenský register, zoznamy dlžníkov a úpadcov, mediálne správy a pod.), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že tieto obchody nebudú viesť k jeho účasti na podvode s DPH. Žalobca dodal, že spoločnosti AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. si preveril vo všetkých v tom čase verejne prístupných registroch, napr. v obchodnom registri na základe identifikačného čísla, overil si daňové registre t. j. daňové identifikačné číslo spoločne s identifikačným číslom DPH, zoznamy dlžníkov, úpadcov vrátane historických údajov a relevantné mediálne správy.

V nadväznosti na uvedené poukázal na to, že podľa platnej legislatívy prijímateľ služieb nemá možnosť si preverovať registráciu svojho obchodného partnera (t. j. dodávateľa) v súvislosti s tým, či osoby, prostredníctvom ktorých poskytuje služby, sú u neho v riadnom pracovnom pomere (resp. obdobnom

pracovnom alebo inom vzťahu) a či si dodávateľ splnil svoje zákonné povinnosti v súvislosti so zamestnávaním zamestnancov alebo ohlasovaním práce cudzincov. Kontrola plnenia si zákonných povinností jednotlivých podnikateľov prislúcha jednotlivým kontrolným orgánom štátu a nie je možné túto povinnosť preniesť na odberateľa v rámci dodávateľsko-odberateľského reťazca. Žalobca mal za to, že zachoval obozretný prístup pri vzniku zdaniteľných obchodov a pri výbere svojich obchodných partnerov, tým že zohľadnil všetky dostupné informácie týkajúce sa týchto zdaniteľných obchodov. Keďže k poskytnutiu služieb reálne došlo (čo potvrdil žalovaný aj správca dane), žalobca nemal osobitné indície pri jednotlivých dodávateľov smerujúce k podozreniu o existencii nezrovnalostí, alebo podvode. Rovnako u žalobcu neexistovali žiadne okolnosti, ktoré by vytvárali pochybnosti o jeho dodávateľoch. Pretože sa poskytovanie služieb dodávateľmi uskutočňovalo priamo v priestoroch žalobcu, viedol žalobca evidenciu dochádzky, čím vedel preukázať konkrétne mená osôb alokovaných dodávateľom na poskytovanie služieb a tiež počet kusov vyrobených bagiet/sendvičov konkrétnych pracovníkov. Je teda už úlohou príslušných orgánov, aby tieto informácie využili na zabezpečenie plnenia si svojich zákonných povinností od zodpovedných osôb. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalobca konal v dobrej viere a dostatočne naplnil obsah konania s náležitou odbornou starostlivosťou.

Vyjadrenie žalovaného k žalobe a replika žalobcu

Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a právo na náhradu trov konania žalobcovi nepriznať.

Zopakoval dôvody nepriznania odpočtu dane za preverované zdaniteľné plnenia žalobcu na vstupe a dodatočného vyrubenia daňovej povinnosti na DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie apríl 2019.

Žalovaný považuje žalobné námietky a rozporné so skutkovým i právnym stavom, dodajúc, že prvostupňový daňový orgán viedol dokazovanie s cieľom preveriť oprávnenosť uplatneného odpočítania dane zo sporných faktúr. Nevykonal len formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa na vecné plnenie, a to všetkých vzájomných súvislostiach. Správca dane skúmal, či služby podľa predložených sporných faktúr dodali deklarovaní dodávatelia, a či títo dodávatelia boli schopní predmetné služby realizovať. Preukázanie reálneho dodania deklarovaných služieb a ich pridruženie k osobe dodávateľa je prakticky možná iba v prípade, ak samotný dodávateľ vie formálne a vecne potvrdiť, že službu skutočne dodal. v a vymedzuje, čo je predmetom dane. Podľa tohto ustanovenia je predmetom dane dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Z daného dôvodu nie je možné považovať za dodanie služby také plnenie, v ktorom absentuje dôkazný prostriedok o vykonaní osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Tiež nemožno tvrdiť, že v zmysle vznikla dodávateľom daňová povinnosť zo zdaniteľných obchodov. Právo odpočítania dane je možné iba v prípade, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

V takejto dôkaznej situácii skutočnosť, že nie je preukázané, že služby vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť prvostupňový orgán k nepriznaniu práva na odpočítanie dane. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je dodanie služieb dodávateľmi AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o.

V súvislosti posúdením primeraného rozloženia dôkazného bremena žalovaný považoval za dôležitý rozsudok NS SR sp. zn. , dajúc do pozornosti právny názor najvyššieho súdu, v zmysle ktorého uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnených zdaniteľných plnení správcovi dane, ktorý v rámci daňovej skutočnosti preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa (pojem „môže“ ), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na

správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry SD EÚ.

Taktiež dal žalobca na podporu svojej argumentácie do pozornosti, že Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. -17 judikoval, že „daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť, a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej“.

Základným predpokladom vzniku nároku na odpočet dane u príjemcu tovaru alebo služby je vznik daňovej povinnosti u dodávateľa tohto tovaru alebo služby. Ide o skutočnosť, ktorá tvorí dôkazné bremeno daňového subjektu v zmysle – 51 . V riešenej veci bola táto skutočnosť v prípade sporných faktúr spochybnená a preto bolo na žalobcovi, aby preukázal, že fakturované služby boli dodané spoločnosťami AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o., a to v rozsahu deklarovanom spornými faktúrami. Žalobca však svoje dôkazné bremeno neuniesol.

Z predložených rámcových zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a spoločnosťami AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. vyplýva, že služby budú poskytované zamestnancami poskytovateľa. Za dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov na úseku nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce vo vzťahu k svojim zamestnancom, ktorí vykonávajú dielo, zodpovedá zhotoviteľ, pričom sa zaväzuje poskytnúť objednávateľovi na vyžiadanie objednávateľa všetky potrebné písomné dokumenty na kontrolu dodržiavania predpisov na úseku nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce. Zhotoviteľ rovnako zodpovedá za kvalitu diela, za BOZP a školenia svojich zamestnancov, za bezúhonnosť zamestnancov a riadne plnenie zadaných pracovných úloh zamestnancami.

Prvostupňový orgán ani žalovaný teda nevyžadovali kontrolu plnenia si zákonných povinností jednotlivých dodávateľov od žalobcu, ktorá prislúcha jednotlivým kontrolným orgánom štátu tak, ako mylne uvádza. Je zrejmé, že žalobca nemá oprávnenia, ktoré zo zákona prináležia kontrolným orgánom, avšak v priebehu daňovej kontroly prvostupňový orgán nepožadoval od žalobcu žiadne dôkazy, ku ktorým by nemal oprávnenie, t. j. nevyžadoval od žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu úkony a dôkazy, ktoré nie je schopný zabezpečiť z dôvodu svojho postavenia a zmluvných dohôd.

Z predloženého administratívneho spisu ani z vyjadrení žalobcu nevyplýva, že mu boli zo strany poskytovateľov predložené uvedené písomné dokumenty preukazujúce plnenie zákonných povinností, alebo že by si ich od nich žiadal žalobca tak, ako si zmluvne dohodli. Rovnako nesprávne je aj tvrdenie žalobcu o tom, že daňové orgány nemajú právomoc preveriť, či deklarované osoby, ktoré mali vykonať fakturované služby, boli registrovaní ako zamestnanci v súlade s platnou legislatívou.

V súlade s ustanovením § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku prvostupňový orgán vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Preverenie

osôb, ktoré mali podľa tvrdení žalobcu vykonať fakturované služby v jeho prevádzke, je bez pochybnosti rozhodná skutočnosť pre správne určenie dane a preto bolo povinnosťou prvostupňového orgánu ju preveriť.

Žalovaný dala do pozornosti, že žalobca viedol evidenciu dochádzky cudzích osôb vo svojich prevádzkach tým spôsobom, že im pridelil osobné číslo, zaradenie do príslušnej pracovnej zmeny, sledoval ich odpracovaný pracovný čas v rámci prideleného pracovného zaradenia a vykazoval tzv. uznaný čas, t. j. zabezpečoval celkové vyhodnotenie dochádzky daných osôb, o čom predložil dochádzkové karty za apríl 2019 – „Dochádzka – denné dáta“ za jednotlivé osoby – príslušníkov iných štátov. Na dochádzkových kartách sú vykazované aj počty stravných lístkov. Z predloženej dochádzky je pre žalovaného zrejmé, že žalobca operatívne prideľoval tieto osoby podľa prevádzkovej potreby na príslušné pracovné pozície, t. j. zabezpečoval riadiacu činnosť v rámci objednanej „výroby bagiet a sendvičov a ich balenia“.

Objektívnej skutočnosti nezodpovedá realizácia plnení, ktorá je deklarovaná v rámcových zmluvách o dielo uzatvorených so spoločnosťami AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. Podľa čl. I. ods. 1 týchto zmlúv predmetom zmlúv je záväzok zhotoviteľa vykonať pre objednávateľa – žalobcu dielo v rozsahu výroby bagiet a sendvičov a ich balení a ďalších manuálnych a technických činností súvisiacich s výrobou a prípravou bagiet a sendvičov, s tým, že všetky tieto činnosti budú vykonávané v prevádzkach objednávateľa. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia sa zhotoviteľ zaviazal vykonávať vyššie uvedené činnosti podľa jednotlivých objednávok objednávateľa, podľa zadania a manuálov objednávateľa určených na vykonanie diela, za súčasného dodržania projektových noriem, technologických postupov, záväzných technologických požiadaviek objednávateľa, platných právnych, prevádzkových a bezpečnostných predpisov.

Daňovou kontrolou bolo preukázané, že dielo nebolo vykonané tým spôsobom, že by dodávateľ zabezpečil realizáciu celého technologického procesu vo vlastnej réžii a to vlastnými zamestnancami, ako je deklarované v čl. IV ods. 3, ktorý zakotvuje povinnosť vykonať dielo výlučne prostredníctvom svojich zamestnancov.

Vo vzťahu k zmluvne uzatvoreným právam a povinnostiam zmluvných strán a nepredložením, resp. nevyžiadaním si písomných dokumentov preukazujúcich plnenie zákonných povinností dodávateľov, žalobca podcenil riadnu starostlivosť a opatrenia v súvislosti s okolnosťami dodania zdaniteľných obchodov. Navyše v situácii, keď žalobca tým, že je/bol zverejnený v zozname fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, sám pozná problematiku zamestnávania, povinnosti a úlohy, ktoré v tejto súvislosti pre zamestnávateľa vyplývajú z platnej legislatívy, bez ohľadu na skutočnosť, že k porušeniu týchto povinností žalobcom došlo v roku 2014. O to dôslednejšie mal žalobca konať a trvať na zmluvných dojednaniach.

Žalobca taktiež nepreukázal, aké kroky vykonal, aby preveril spoľahlivosť svojich obchodných partnerov, nepredložil prvostupňovému orgánu o tom žiadne dôkazy. K vzniku obchodnej spolupráce žalobca len uviedol, že bol oslovený dodávateľmi a rozhodujúcim kritériom na výber obchodného partnera bolo rýchle zahájenie spolupráce.

Zodpovedá obvyklému postupu primerane zodpovedného podnikateľa, konajúceho s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby v prípade, kedy plánuje realizovať uskutočnenie zdaniteľného obchodu s neznámym dodávateľom, resp. neznámou osobou, ktorá má vystupovať za dodávateľa, vyžadoval minimálne dodržiavanie práv a povinností zmluvne uzatvorených.

Žalovaný poukaázal na záver NS SR prijatý v rozsudku sp. zn. , bod 85, v ktorom je uvedené, že judikatúra zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o

preukazovanie uskutočnenia zdaniteľných plnení je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda, že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti zdaniteľných obchodov a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov.

Dôkazné bremeno teda leží na žalobcovi ako daňovom subjekte, čo znamená, že žalobca je povinný preukazovať vierohodnosť svojich tvrdení, v tomto prípade oprávnenosť uplatnenia odpočítania dane hodnovernými dôkaznými prostriedkami. Daňové doklady – faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a iné listinné doklady, sú z hľadiska nároku na odpočítanie dane použiteľné len vtedy, ak je nepochybné, že v nich uvedené údaje odrážajú skutočnosť a ich vierohodnosť a kompletnosť preukazuje daňový subjekt. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu, že prvostupňový orgán ako aj žalovaný nezákonne na žalobcu preniesli dôkazné bremeno.

Žalovaný dôvodil, že pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a deklarovaným dodávateľom. Samotná skutočnosť, že na sporných faktúrach je ako dodávateľ uvedená spoločnosť AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. ešte neznamená, že tieto v skutočnosti dodanie služieb aj uskutočnili a vznikla im v zmysle aj daňová povinnosť.

Vychádzajúc zo znenia ustanovení , v spojení s najvyšší súd judikoval, že iba doložením účtovného dokladu obsahujúceho zákonom stanovené náležitosti nie je nárok na odpočítanie dane preukázaný. Daň či nárok na odpočítanie dane nemajú základ vo formálnom doklade, ale v existencii zdaniteľného plnenia, pretože nestojí iba na formálnom, ale aj na reálnom preukázaní zdaniteľného plnenia a preto dôkaz predložením daňového dokladu je iba formálnym dôkazom dovršujúcim hmotnoprávne aspekty skutočnej realizácie. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť len samotné predloženie daňového dokladu, hoci formálne správneho a bezchybného, podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie dane, ale tento nárok musí byť v prvom rade fakticky podložený existujúcim zdaniteľným plnením (rozsudok NS SR sp. zn. ).

Samotné listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením faktúr, resp. iných listinných dokladov je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade.

V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle . Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Tvrdenie žalobcu o prenášaní dôkazného bremena z deklarovaných dodávateľov a subdodávateľov nemá oporu v právnom ani skutkovom stave. NS SR v rozsudku sp. zn. judikoval , že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 daňový subjekt preukazuje, teda má preukázať rozhodujúce skutkové okolnosti na uplatnenie odpočtu dane, inak nie je možné uznať nárok na odpočítanie dane. Keďže citované ustanovenie hovorí všeobecne o daňovom subjekte, je povinnosťou kontrolovaného daňového subjektu, ale aj ostatných daňových subjektov v reťazci dodanie tovaru preukázať.

Vykonaným dokazovaním však ani jeden zo subjektov v reťazci, vrátane žalobcu, nepreukázali uskutočnenie zdaniteľných obchodov tak, ako bolo deklarované. Samotný žalobca i spoločnosti AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. od začiatku porušovali svoje dohodnuté podmienky uvedené v uzatvorených

rámcových zmluvách. K ich porušeniu sa žiadne strany nevedeli relevantne vyjadriť. Deklarovaní dodávatelia formálne potvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov, avšak chýbali im základné znalosti a vedomosti o zdaniteľných obchodoch, ktoré by mali ako skutoční dodávatelia mať, nepredkladali žiadne dôkazy a doklady na podporu svojich tvrdení. Práve naopak, vierohodnosť ich vyjadrení bola vyvrátená aj následným dokazovaním, a preto nie je možné tieto tvrdenia považovať za pravdivé a preukazné.

Žalovaný v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. , v ktorom NS SR, okrem iného, poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené.

Uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu a preto má žalobca, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia prvostupňovému orgánu, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii žalobcu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane, tak ako v danom prípade.

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane (prvostupňového orgánu) preverovaných skutočností (rozsudok NS SR sp. zn. ).

Za riadne zistený skutkový stav možno považovať aj to, že daňový orgán príde k záveru, že žalobca nepredložil dostatok dôkazov preukazujúcich jeho tvrdenia, keďže na žalobcovi leží dôkazné bremeno. Nie je úlohou prvostupňového orgánu vyhľadávať dôkazy a objasňovať nejasnosti za žalobcu. Žalobca bol opakovane vyzvaný, aby predložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, a preto bolo na ňom, aby preukázal pravdivosť a reálnosť svojich tvrdení, čo však neučinil. Je preto zrejmé, že v danom prípade dôkaznú núdzu znáša žalobca a nie žalovaný.

Vo vzťahu k argumentácii žalobcu, ktorú opiera o vybrané rozsudky SD EÚ, žalovaný uviedol, že SD EÚ v týchto rozsudkoch skonštatoval, že sa týkajú podvodného konania na inom stupni reťazca, tzn., že ide o situáciu, keď v preverovanom stupni reťazca sú formálne podmienky splnené, avšak kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že na inom stupni je uskutočnené podvodné konanie.

V danom prípade však preverovaným stupňom bol žalobca, u ktorého neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle , ktorým bola transponovaná smernica Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica o DPH“). V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na to, že žalobca je povinný preukázať existenciu práva alebo povinnosti, resp. skutku, ktorý tvrdí, čo v danom prípade žalobca spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti o tom, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako deklaruje predloženými dokladmi, neodstránil.

Z uvedeného dôvodu nie je judikatúra SD EÚ, na ktorú poukazuje žalobca v riešenom prípade aplikovateľná.

V danej súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok vo veci C-285/11 Bonik EOOD, v ktorom SD EÚ stanovil, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou o DPH. SD EÚ v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, že daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba. V takomto prípade totiž nie sú splnené objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodanie tovaru alebo poskytovanie služieb zdaniteľnou osobou a hospodárska činnosť.

Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je priamym účastníkom deklarovaných zdaniteľných obchodov a príjemcom fakturovaných plnení, má jednoznačne vedomosť o plneniach, ktoré prijal a rovnako má vedomosť i o tom, ako a kým boli skutočne vykonané. V tomto prípade je preto dobromyseľnosť žalobcu vylúčená.

K tvrdeniu žalobcu o porušení jeho práv podľa § 25 ods. 4 daňového poriadku vo veci vypočutia svedka pani J. I. žalovaný uviedol, že tieto sú v rozpore so skutkovým stavom. Prvostupňový orgán postupoval v súlade s § 3 ods. 2 a § 25 ods. 4 daňového poriadku a o jednotlivých výsluchoch svedkov riadne a včas písomne upovedomil žalobcu, a to aj v prípade vypočutia menovanej svedkyne. Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukázal na dokumenty č. 33, 34, 36, 37, 39 a 40 spisového materiálu prvostupňového orgánu, ktoré jednoznačne vyvracajú pravdivosť predmetného tvrdenia žalobcu a preukazujú zákonnosť a správnosť postupu prvostupňového orgánu.

V zmysle smernice o DPH zdaniteľnou udalosťou je udalosť, na základe ktorej sú splnené právne podmienky potrebné pre vznik daňovej povinnosti. Zdaniteľná udalosť nastáva a daňová povinnosť vzniká dodaním tovaru alebo poskytnutím služby (článok 62, 63 smernice, transponované ). Právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná. Pokiaľ ide o tovar a služby, ktoré sú použité na účely zdaniteľných transakcií zdaniteľnej osoby, táto má právo v členskom štáte, v ktorom uskutočňuje tieto transakcie, odpočítať z výšky DPH, ktorú je povinná zaplatiť, DPH splatnú alebo zaplatenú v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou (č. 167, čl. 168 smernice, transponované ).

Podľa žalovaného v kontexte s uvedenou právnou úpravou platí, že daňová povinnosť vzniká z titulu dodania tovaru alebo poskytnutia služby. Daňová povinnosť preto môže vzniknúť len skutočnému dodávateľovi tovaru, resp. poskytovateľovi služby. Následne aj právo na odpočítanie dane sa viaže ku skutočne splatným daniam.

V danom prípade žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie dane stanovených komunitárnym ako i vnútroštátnym právom z dôvodu, že nepreukázal, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené deklarovaným dodávateľom.

Deklarovanému dodávateľovi tak nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru v zmysle citovaných ustanovení, ale daň je splatná len z dôvodu jej uvedenia na faktúre v súlade s . Z uvedeného dôvodu nie je preto možné hovoriť o porušení daňovej neutrality. K námietkam týkajúcich sa nevykonania navrhnutých dôkazov žalovaný uvádza, že predmetné tvrdenie je všeobecné a vágne. Žalobca nešpecifikoval, o nevykonanie akých dôkazov malo ísť a v čom mala spočívať relevantnosť takýchto „nevykonaných“ dôkazov. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný predmetnú námietku za účelovú a nepreskúmateľnú a pre uvedené vady sa k nej nemôže náležite vyjadriť.

Zo zisteného skutkového stavu dal žalovaný do pozornosti zistenia správcu dane, že dodanie služieb v zmysle sporných faktúr bolo potvrdené len čiastočne, a to v prípade faktúr vystavených spoločnosťou AYBAR s.r.o. vo veci prác vykonaných osobami A. B., C. D., E., F. G. a E. H.. Prvostupňový orgán preto priznal žalobcovi uplatnené odpočítanie dane len v preukázanom rozsahu.

Žalovaný zopakoval, že po preskúmaní rozhodnutia správcu dane nad rámec námietok uvádzaných žalobcom a v súlade s ustanovením daňového poriadku žalovaný zistil, že prvostupňový orgán pri výpočte priznaného odpočítania dane zo sporných faktúr od spoločnosti AYBAR s.r.o. v sume 602,27 EUR nepostupoval v súlade s a daň nesprávne vypočítal.

Správna výška uznaného odpočítania od dane zo sporných faktúr v pomernej časti zodpovedajúcej pracovným výkonom menovaných osôb má byť v sume 722,73 EUR, a nie 602,27 EUR a správna výška neuznaného odpočítania dane zo sporných faktúr má byť v sume 36 449,90 EUR (37 172,63 EUR – 722,73 EUR), a nie v sume 36 570,36 EUR.

Z uvedených skutočností je zrejmé, že žalovaný ako aj prvostupňový orgán postupovali v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, zistili skutkový stav čo najúplnejšie pre správne určenie dane, pričom prihliadali na všetky dôkazy, ktoré vyšli najavo, t. j. aj na tie, ktoré boli v prospech žalobcu, a to aj nad rámec námietok žalobcu.

V prípade neuznanej časti odpočítania dane zo sporných faktúr žalovaný aj prvostupňový orgán rozhodli na základe neunesenia dôkazného bremena žalobcu, ktorý nepreukázal, či výkon fakturovaných prác bol skutočne zabezpečený a dodaný deklarovanými dodávateľmi, tzn. či nebol zabezpečený iným spôsobom, napr. samotným žalobcom v rámci nelegálnej práce tak, ako to už učinil v minulosti. V tomto bode dôkaznú núdzu znáša žalobca.

V replike na vyjadrenie žalovaného žalobca zotrval na rozsahu a dôvodoch žaloby. Naďalej namietal neprimeraný prenos dôkazného bremena z daňových orgánov na žalobcu, ktorý si svoju dôkaznú povinnosť splnil a preukázal, že zdaniteľné plnenia prijal od deklarovaných dodávateľov, čo potvrdili aj svedkovia, konatelia AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. v relevantnom čase.

Žalovaný vo vyjadrení k replike žalobcu zotrval na správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a skutkových a právnych záverov daňových orgánov vo vzťahu k nesplneniu zákonných podmienok na priznanie odpočtu dane za zdaniteľné plnenia, ktorých dodanie deklarovanými dodávateľmi sa pri preverovaní zdaniteľných obchodov nepreukázalo.

Relevantná právna úprava

Podľa správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

Podľa správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak

a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.

Podľa správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak

a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

Podľa na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.

Podľa prvej a druhej vety daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa , ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby.

Podľa právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

Podľa a o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov ( v spojení s ) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, za splnenia procesných podmienok ( ) vec prejednal na pojednávaní v prítomnosti zástupcov oboch účastníkov konania a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

Právny zástupca žalobcu zotrval na dôvodoch a petite správnej žaloby. Dal do pozornosti, že daňové orgány nespochybnili dodanie predmetných služieb, žalobca na preukázanie reálnosti plnenia predložil všetky potrebné doklady a to faktúry, dodacie listy, zoznamy pracovníkov. Zároveň bolo preukázané zaplatenie ceny za dodané služby žalobcom a na základe toho dodávatelia priznali v daňovom priznaní

na DPH zaplatenie dane žalobcom na vstupe za tieto zdaniteľné plnenia a túto DPH odviedli do štátneho rozpočtu. Žalobca si nevie predstaviť, čo by bolo ešte potrebné predkladať a dokazovať, že zdaniteľné plnenia sa uskutočnili faktúrami deklarovaným spôsobom. Mal za to, že správne orgány by mali preukázať, že predmetné služby boli dodané niekým iným, ako deklarovanými dodávateľmi a kým. Dodal, že žalobca robil všetko preto, aby sa nezapojil do podvodov, nemôže niesť zodpovedať za skutočnosť, že iný subjekt v dodávateľskom reťazci nedodržuje právne predpisy na úseku nahlasovania zamestnancov do Sociálnej poisťovne. Ak by aj dodávateľ porušoval povinnosti o nahlasovaní zamestnancov na príslušné orgány, táto skutočnosť by nemala vplyv na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia.

Poverená zástupkyňa žalovaného vyjadrila nesúhlas s námietkami žalobcu, mala za to, že daňové orgány nemajú povinnosť preukazovať, ako sa kontrolované zdaniteľné plnenia udiali, v tejto súvislosti dala do pozornosti, že zo zákona, ako aj z ustálenej judikatúry je zrejmé, že dôkazná povinnosť leží na daňovom subjekte. Zároveň nesúhlasila s tvrdením žalobcu, že konal pri zabezpečovaní predmetných plnení s obozretnosťou, pretože v rámci daňovej kontroly sa preukázalo, že žalobca nevyžadoval dôsledné plnenie zmlúv o dodaní predmetných služieb, nekontroloval, či predmetné výkony dodávatelia zabezpečujú prostredníctvom vlastných zamestnancov tak, ako to bolo zmluvne dohodnuté. V tejto súvislosti poukázala aj na relatívne nedávnu skúsenosť žalobcu, ktorý sám bol subjektom administratívneho trestania za nelegálne zamestnávanie zamestnancov, a teda obozretne mal vedieť, na čo sa má pri kontrole zmluvných plnení zamerať. Dodala, že rozhodnutia žalovaného a daňového úradu sú správne, a preto navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, aj s poukazom na skoršie rozhodnutie tunajšieho súdu vo veci žalobcu s obdobnými skutkovými okolnosťami za iné zdaňovacie obdobie (sp. zn. ).

V reakcii na prednes poverenej zástupkyne žalovaného právny zástupca žalobcu uviedol, že vo veci išlo o iné skutkové okolnosti ako v prejednávanom prípade. Boli spochybnení nekontaktní dodávatelia a štatutárny orgán jedného z dodávateľov, avšak v prejednávanom prípade dodanie služieb potvrdili konatelia deklarovaných dodávateľov a zo zaplatenej ceny za poskytnuté služby odviedli DPH.

Na otázku predsedníčky senátu, či deklarovaní dodávatelia priznali a zaplatili DPH za inkasované služby, poverená zástupkyňa žalovaného uviedla, že v rámci konania bolo konštatované, že dodávatelia služieb priznali príjem z dodaného zdaniteľného plnenia za predmetné zdaňovacie obdobia. Podobnosť s prípadom spočíva v tom, že u žalobcu boli realizované služby prostredníctvom zamestnancov, ktorí neboli zamestnancami dodávateľa a žalobca si obozretne neoveril porušovanie právnych predpisov na úseku boja proti nelegálnej práci.

Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť žalobcom namietaného vyhodnotenia zisteného skutkového stavu konajúcimi daňovými orgánmi, aplikáciu hmotnoprávnych ustanovení upravujúcich vznik nároku na odpočet dane ( a v spojení s ) na zistený skutkový stav, pri vyhodnotení namietaného neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu v súvislosti s nesprávnym vyhodnotením splnenia zákonných podmienok na priznanie žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia od deklarovaných dodávateľov AYBAR s.r.o., Talents s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2019.

V prejednávanom prípade správny súd považuje za potrebné dať do pozornosti účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového su;bjektu, prípadne na vznik nároku na odpočet dane podľa , ktorý v konečnom dôsledku taktiež ovplyvňuje predmetnú daňovú povinnosť.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že v zmysle zákonnej úpravy dane z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, pričom toto právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Zákonodarca, sledujúc zamedzenie ľahkej zneužiteľnosti inštitútu odpočítania dane za prijaté zdaniteľné plnenia, požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet dane preukázal existenciu hmotnoprávnych podmienok, ktoré pre tento nárok zákon stanovil. Podľa a a je, okrem iného, jednou z podmienok aj preukázanie dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Teda inými slovami povedané, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar a služby reálne dodané ( a ), a to práve osobou uvedenou na faktúre, čo znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH, ktorý je uvedený na faktúre. Pretože ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 28. septembra 2017).

V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) súd zároveň poukazuje na to, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu, a preto má daňový subjekt, ako platiteľ dane možnosť, obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má v prvom rade a predovšetkým daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane [čo je jedným z účelov správy daní ako aj jej inštitútu, ktorým je výkon daňovej kontroly (§ 2 písm. a/ v spojení s § 44 ods. 1 daňového poriadku) – poznámka správneho súdu]. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.09.2018).

V danom prípade má žalobca za to, že v súvislosti s preukázaním oprávnenosti ním uplatneného nároku na odpočet dane vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že správcovi dane predložil všetky zákonom stanovené doklady, ktoré bolo možné zabezpečiť. S uvedeným argumentom žalobcu by bolo možné súhlasiť za takých okolností, ak by sa vierohodnosť ním predložených listinných dôkazov preukázala pri ich preverení prostredníctvom využitia bežných procesných a dôkazných prostriedkov upravených v daňovom poriadku, a to okrem iného aj ich verifikáciou u deklarovaných dodávateľov žalobcu, príp. u jeho subdodávateľov, avšak skutočnosť, či išlo o subdodávateľské dodávky služieb sa nedala preveriť, vzhľadom na nemožnosť kontroly účtovníctva a preverenia zdaniteľných plnení u dodávateľov žalobcu.

Navyše, obaja dodávatelia sa v predmetných rámcových zmluvách zaviazali vykonať objednané služby prípravy a balenia bagiet len prostredníctvom vlastných zamestnancov, avšak túto skutočnosť daňové orgány akceptovali len vo vzťahu k prevereným fyzickým osobám A. B., C. D., E., F. G. a E. H., ktoré mali vykonať objednané služby za deklarovaného dodávateľa AYBAR s.r.o., za ktoré zdaniteľné plnenia žalovaný žalobcovi uznal odpočet dane, a to napriek skutočnosti, že zamestnávanie uvedených fyzických osôb dodávateľ AYBAR s.r.o. síce na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne nenahlásil, ale

žalovaný vzal do úvahy iné listinné dôkazy – informačné karty, doklady o ubytovaní týchto fyzických osôb, rozhodnutie príslušného regionálneho úradu verejného zdravotníctva, garančný list, pracovný kontakt od obchodnej spoločnosti „PEGAC NYU“ s dátumami začatia, resp. vyslania osôb na výkon práce na územie Slovenskej republiky.

Teda nemožno prisvedčiť žalobcovmu tvrdeniu, že znáša neprimerané dôkazné bremeno pre dôkaznú núdzu, zavinenú jeho dodávateľmi, ktorí si neplnili oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni v súvislosti s registráciou ich zamestnancov, keďže žalovaný v prospech žalobcu vyhodnotil iné podporné listinné dôkazy, na základe ktorých uznal žalobcovi odpočet dane zodpovedajúci službám vykonaným vyššie uvedenými fyzickými osobami za spoločnosť AYBAR s.r.o., čiže v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 a 4 daňového poriadku, pričom v súlade s ustanovením § 63 ods. 5 daňového poriadku v napadnutom rozhodnutí uviedol úvahy ovplyvňujúce vyhodnotenie týchto listinných dôkazov v prospech žalobcu. Zvyšné zdaniteľné plnenia, ktoré mali byť dodané žalobcovi týmto deklarovaným dodávateľom v zmysle podmienok rámcovej zmluvy, sa ich preverovaním s využitím bežných inštitútov správy daní v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepotvrdili a viac overiteľných informácií a svetla vo vzťahu k realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení pre žalobcu spoločnosťou AYBAR s.r.o. nevniesla ani výpoveď jej konateľa v relevantnom čase, pána L. M..

Vo vzťahu k dodávateľovi Talents s.r.o. sa dodatočným preverením vykonanie predmetných zdaniteľných služieb pre žalobcu fyzickými osobami poskytnutými v zozname osôb, ktoré mali pre žalobcu realizovať prípravu a balenie bagiet (menovitý zoznam na strane 22 napadnutého rozhodnutia), nepotvrdilo, keďže z odpovede Sociálnej poisťovne vyplýva, že tieto fyzické osoby neboli v relevantnom období prihlásené zamestnávateľom, až na jednu osobu, L. H., ktorý bol však prihlásený od 01.06.2018 do 30.04.2019 iným zamestnávateľom, ako Talents s.r.o. alebo v zmysle výpovede bývalého konateľa pána G., prenajímateľom zamestnancov, kosovskou spoločnosťou EAST STAR AGENCY, ktorá mala Talents s.r.o. poskytnúť zamestnancov. Rovnako tak, ako v prípade výpovede bývalého konateľa AYBAR s.r.o., ani výpoveď bývalého konateľa Talents s.r.o., pána G., nemohla odstrániť pochybnosti daňových orgánov o realizácii predmetných zdaniteľných plnení pre žalobcu deklarovaným spôsobom, keďže jeho tvrdenia boli neoveriteľné v účtovnej evidencii obchodnej spoločnosti Talents s.r.o., predanej v roku 2019 občanovi Tureckej republiky, taktiež boli tvrdenia svedka nepresné, nepreukazujúce jeho odbornú starostlivosť pri vedení uvedenej obchodnej spoločnosti.

Pokiaľ ide o námietku napádajúcu porušenie práva žalobcu správcom dane, byť prítomný na výsluchu svedkyne J. I. (splnomocnenej zástupkyne subdodávateľov MIMO-EKO, spol s r.o. a D 55 PLUS s.r.o, ktorá vystavovala v kontrolovanom zdaňovacom období apríl 2019 faktúry pre AYBAR s.r.o.) a klásť jej otázky v zmysle § 25 ods. 4 daňového poriadku, túto námietku súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol v súlade s daňovým poriadkom upovedomovaný o výsluchu tejto svedkyne, ktorá sa však na výsluch nedostavila, pričom jej vypočutie bolo realizované až na základe jej predvedenia príslušníkmi PZ na žiadosť správcu dane podľa § 20 ods. 2 daňového poriadku. Tento procesný úkon na zabezpečenie výsluchu svedka inštitútom predvedenia sa realizuje ad hoc, operatívne, v závislosti od situácie, kedy sa príslušnému oddeleniu PZ podarí zabezpečiť predvedenie požadovanej osoby, takže nezabezpečenie prítomnosti žalobcu na výsluchu predvedenej svedkyne nemožno vytýkať správcovi dane. Len pre porovnanie dáva správny súd do pozornosti, že žalobca bol zo strany správcu dane upovedomovaný o pripravovaných výsluchoch ostatných svedkov, avšak žalobca možnosť byť prítomný na tomto procesnom úkone dokazovania nevyužil, napr. dňa 15.01.2020 na výsluchu svedka pána E., konateľa subdodávateľa PETRIX digital agency, s.r.o., ktorá mala vykonať služby objednané žalobcom za dodávateľa AYBAR s.r.o.

Odhliadnuc od uvedeného však možno konštatovať, že ani výsluchom týchto svedkov nebolo jednoznačne preukázané, že preverované zdaniteľné plnenia pre žalobcu vykonal deklarovaný dodávateľ AYBAR s.r.o. a rovnako tak sa prostredníctvom uvedených výsluchov nepodarilo ani zistiť, kto, aký dodávateľ, v skutočnosti žalobcovi predmetné služby reálne poskytol.

S prihliadnutím na uvedené je potrebné konštatovať, že žalobcom deklarované dodávateľsko- odberateľské vzťahy, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočítanie dane, boli správcom dane spochybnené na podklade konkrétnych skutočností, ktoré boli vyhodnotené vo vzájomných súvislostiach s tým výsledkom, že žalobcovi dôvodne nesvedčí nárok na odpočítanie dane zo sporných faktúr.

Teda za daných okolností prípadu, determinovaných prijatím nepriamych dodávok služieb žalobcom prostredníctvom subdodávateľov deklarovaného dodávateľa AYBAR s.r.o. a prostredníctvom dodávateľa Talents s.r.o., ako aj s prihliadnutím na potrebu kumulatívneho splnenia zákonných podmienok vzniku nároku platiteľa dane na odpočet dane podľa a , za dodržania zásady neutrality DPH, bolo potrebné preveriť aj tú skutočnosť, či vznikla dodaním zdaniteľných plnení spoločnosťami AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. týmto dodávateľom daňová povinnosť odviesť DPH na výstupe, keďže mali dodať služby žalobcovi (v prípade AYBAR s.r.o. v rozpore s rámcovou zmluvou dokonca subdodávateľsky). Práve túto skutočnosť sa v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepodarilo verifikovať, čo skutkové zistenia obsiahnuté v administratívnom spise zjavne preukazujú. Skutočnosť, či predmetní dodávatelia DPH zaplatenú na vstupe priznali, nie je v tomto ohľade relevantná, pretože vznik daňovej povinnosti, príp. vznik nároku na odpočet dane sú viazané na reálne skutočnosti osvedčujúce ich vznik v zmysle hmotnoprávnych podmienok stanovených , a nie obsahom faktúr, ktorý nezodpovedá reálnemu stavu, teda naplneniu všetkých podmienok vzniku dane alebo odpočtu dane.

Bez možnosti overenia účtovných dokladov a relevantných skutkových okolností, a to v dôsledku nedostupnosti účtovníctva nekontaktných obchodných spoločností AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. (ktoré účtovníctvo má byť aj v prípade predaja obchodnej spoločnosti archivované pre daňové účely po zákonom stanovenú dobu), v dôsledku nepredloženia požadovaných daňových dokladov jej bývalými a ani súčasnými konateľmi, ako aj v dôsledku ničím nepodložených a nepreukázateľných tvrdení bývalých konateľov deklarovaných dodávateľov a tvrdených subdodávateľov, o vykonaní predmetných služieb prostredníctvom neidentifikovateľných zamestnancov (až na spomenuté zohľadnené výnimky), resp. prostredníctvom zamestnancov, ktorých právny vzťah s relevantnými dodávateľmi, resp. subdodávateľmi sa nepotvrdil, nebolo objektívne možné s využitím bežných inštitútov správy daní preveriť prijatie zdaniteľných plnení žalobcom od ním deklarovaných dodávateľov AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o., za účelom preukázania skutočnosti, že žalobca mohol tieto služby použiť na realizáciu svojich zdaniteľných plnení a bola tak zachovaná zásada neutrality DPH.

Len na okraj správny súd dodáva, že použitie prijatých zdaniteľných plnení platcom dane na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, je len jednou z podmienok vzniku nároku na odpočet dane. Skutočnosť, že žalobca prijaté služby od AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. (zdaniteľné plnenia) následne použil v súvislosti s realizáciou jeho zdaniteľných plnení, a to na predaj vyhotovených bagiet, nezakladá automaticky nárok žalobcu na odpočet dane zaplatenej na vstupe jeho dodávateľom za prijaté zdaniteľné plnenia, pretože všetky podmienky podľa a musia byť splnené kumulatívne, teda aj v osobe konkrétneho dodávateľa zdaniteľného plnenia, deklarovaného faktúrou. A práve reálny základ tejto tvrdenej skutočnosti sa vo vzťahu k uplatnenému odpočtu dane vykonaným preverovaním a dokazovaním nepotvrdil.

Tu neobstojí argumentácia zásadou neutrality DPH, uplatňovanou v jednotnom systéme DPH v rámci Spoločenstva, pretože túto možno plne, bez skúmania účelu jednotlivých zdaniteľných plnení, aplikovať len v prípade, že zdaniteľné plnenia sú reálne a zároveň sú nadobúdateľom ďalej použité na jeho ďalšie zdaniteľné plnenia, do ktorých ceny vstupujú ďalšie nevyhnutné, cenu tvoriace položky, t. j. sám podnikateľ prispieva k navýšeniu pridanej hodnoty pri jeho zhodnotení služby alebo tovaru, čomu samozrejme nezodpovedá len odovzdávanie daňových dokladov bez reálneho vynaloženia nákladov vstupujúcich do tvorby pridanej hodnoty, bez vynaloženia akýchkoľvek nákladov na podnikateľskú činnosť, napr. na zamestnancov, know-how, na podnikateľské výrobné priestory a podobne (ako v prípade dodávateľov a subdodávateľov). V predmetnom prípade, vo svetle skutkových zistení, nemôže

byť nárok žalobcu predmetom súdnej ochrany, keďže z formálne preukazovaného prijatia služieb, bez preukázania, kto tieto reálne pre žalobcu vykonal, by nebola zachovaná zásada neutrality DPH, pretože tvrdeným dodávateľom žalobcu reálne na vstupe nevznikla daňová povinnosť.

Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH. DPH je súčasťou ceny, čo zároveň na každom výrobnom a dodávateľskom stupni odráža jej nevyhnutnú proporcionalitu k nadobúdacej cene, preto je ňou zdaňovaný každý predaj tovaru a služieb v každej fáze výroby a distribúcie. Platiteľ si môže od dane, ktorú má odviesť štátu z vykonaného obratu, odpočítať daň, ktorú mu pri nákupe tovarov a služieb účtoval iný platiteľ ako súčasť ceny.

Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH, zaplatenej za nákup služieb, ktorých dodanie deklarovanými dodávateľmi sa nepodarilo preukázať.

Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení , resp. , , a , ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridaj hodnoty postavený.

Výsledky dokazovania, aj podľa ich vyhodnotenia súdom, nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok, v súvislosti s ktorými si žalobca odpočítanie dane uplatnil ním deklarovaným spôsobom, pretože tento bol zisteniami daňových orgánov spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty.

Za daných okolností prípadu nie je taktiež možné prisvedčiť požiadavke žalobcu, že by mu pri nepriznaní nároku na odpočet dane mala byť zo strany správcu dane preukázaná vedomosť o jeho účasti na daňovom podvode alebo aspoň jeho nedbanlivostná účasť na zdaniteľných plneniach poznačených podvodom. V prejednávanom prípade nebolo dôvodom neuznania odpočtu dane konštatovanie o vedomej alebo nedbanlivostnej účasti žalobcu na podvodnom zdaniteľnom plnení, ktoré by sa malo vyskytnúť v niektorom zdaniteľnom plnení stojacom na inom stupni predchádzajúcich zdaniteľných plnení v tom ktorom obchodnom reťazci, a preto subjektívnu stránku žalobcu k jeho účasti na iných zdaniteľných plneniach nebolo potrebné skúmať a ani preukazovať. V danom prípade bola predmetom preverovania existencia zákonom stanovených podmienok na vznik nároku žalobcu na uplatnený odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia podľa a v spojení s citovaného zákona, teda bežnými postupmi a prostriedkami správy daní boli predovšetkým preverované skutočnosti týkajúce sa priamo zdaniteľných plnení prijatých žalobcom od ním deklarovaných dodávateľov (teda každé z prijatých zdaniteľných plnení bolo posudzované samo o sebe), pričom je potrebné mať na zreteli, že tvrdených dodávateľov si vybral sám žalobca na obchodnú spoluprácu a realizáciu zdaniteľných plnení, ktoré podliehajú osobitným zákonným podmienkam.

Z administratívneho spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva správcom dane realizované dostatočné dokazovanie a rovnako skutkové zistenia, ktoré po ich vyhodnotení vo vzájomných súvislostiach, objektívne bránia prijatiu rozumného záveru o vierohodnosti výpovedí bývalých konateľov dodávateľov AYBAR s.r.o. a Talents s.r.o. o vykonaní deklarovaných služieb pre žalobcu v preverovanom zdaňovacom období prostredníctvom ich zamestnancov, teda reálny základ žalobcom predložených dokladov, predovšetkým v časti deklarovaných dodávateľov predmetných služieb, bol objektívne spochybnený. V takom prípade nemožno hovoriť o neprimeranom prenose dôkazného bremena na žalobcu a ani o dostatočnej obozretnosti pri výbere dodávateľa služieb.

V rozpore s názorom žalobcu, daňové doklady ním predložené k vykonaniu daňovej kontroly a výpovede uvedených svedkov, nemožno považovať za dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie obchodov tvrdeným spôsobom, ale tieto možno považovať iba za tvrdenia nepodložené prakticky žiadnym hodnoverným dôkazom. O dodaní služieb preverovanými dodávateľmi tak v konečnom dôsledku nesvedčí žiaden presvedčivý dôkaz.

Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“, príp. „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ (obdobne rozsudok NS SR sp. zn.9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.04.2020).

V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou, s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť, správny súd taktiež dáva do pozornosti právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v ostatných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , , , , ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného čiastočne spočívajú aj v okolnostiach, identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdených dodávateľov a subdodávateľov žalobcu, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko-odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených zdaniteľných plnení z pohľadu nárokov a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté

ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú nesplnenú požiadavku správcu dane na predloženie vierohodných dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.

Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení, keďže práve platcu DPH uplatňujúceho si odpočet dane zaťažuje dôkazné bremeno aj vo vzťahu k vierohodnosti ním predkladaných daňových dokladov a ním vedených evidencií (§ 24 ods. 1 písm. c/ daňového poriadku).

Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov, s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami . Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ predovšetkým čo do označených dodávateľov (iných platcov DPH), ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane. Teda možno prijať záver, že v danom prípade vo veci konajúce a rozhodujúce daňové orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí, zrozumiteľne vysvetliac dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu.

Správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobcom ako majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

O trovách konania rozhodol správny súd podľa a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( )

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).