Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoPr/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Ivana Jahnová, v spore žalobkyne: O.. Ľ. Š., F.. X.XX.XXXX, T. T. X, T., zastúpená: Advokátska kancelária SCHULTZOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, proti žalovanému: EURENT SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Panónska cesta 45A, Bratislava, IČO: 35 842 598, zastúpený: Tomášek & partners, s.r.o., advokátska kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch s náhradou nemajetkovej ujmy v sume 13.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -356, zo dňa 3.9.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. -356, zo dňa 03.09.2019, p o t v r d z u j e.

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie rozsudkom žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

2. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala od žalovaného písomného ospravedlnenia a zaplatenia sumy 13.000,- Eur s príslušenstvom titulom náhrady nemajetkovej ujmy a povinnosti náhrady trov konania. Skutkovo návrh vo veci samej žalobkyňa odôvodnila skutočnosťou, že ako zamestnanec uzatvorila dňa 31.3.2008 so žalovaným ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu na pozíciu účtovníčka, pričom pracovný pomer vznikol dňa 1.4.2008. Žalobkyňa čerpala materskú a rodičovskú dovolenku u žalovaného v období od 1.2.2010 do 26.2.2016. Žalobkyňa tak bola mimo pracovného procesu 6 rokov a 25 dní. V decembri 2015 žalobkyňa osobne navštívila Ing. D. Q., Country manager žalovaného, v jeho sídle s úmyslom dohodnúť sa na podrobnostiach svojho návratu do práce z rodičovskej dovolenky. Ing. Q. dňa 3.1.2016 telefonicky určila žalobkyni ďalšie stretnutie s finančnou riaditeľkou skupiny TODOS Ing. C. H. a zorganizovala ho na deň 5.1.2016. Dňa 5.1.2016 absolvovala žalobkyňa stretnutie v sídle žalovaného s finančnou riaditeľkou skupiny TODOS, ktorej je žalovaný súčasťou, Ing. H., ktorá mala koordinovať a riadiť prácu žalobkyne po návrate z rodičovskej dovolenky. Dňa 26.1.2016 žalobkyňa písomne oznámila žalovanému deň skončenia rodičovskej dovolenky a svoj návrat do práce. Dňa 19.2.2016 prevzala žalobkyňa na pošte list od žalovaného zo dňa 16.2.2016 označený ako „výpoveď daná zamestnávateľom podľa , “. V ten istý deň si žalobkyňa prevzala na pošte od žalovaného list zo dňa 16.2.2016 označený ako „Čerpanie dovolenky“, v ktorom žalovaný nariadil žalovanej čerpanie dovolenky

od 27.2.2016. Dňa 26.2.2016 skončila žalobkyni rodičovská dovolenka. Žalobkyňa požiadala listom zo dňa 27.7.2016 žalovaného o ďalšie zamestnávanie. Dňa 28.7.2016 podala žalobkyňa na OS BA III žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru vedenú na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. . Na list žalobkyne zo dňa 27.7.2016 odpovedal žalovaný listom zo dňa 5.8.2016, v ktorom vyzval žalobkyňu, aby nastúpila do práce nasledujúci pracovný deň po doručení listu, a aby do troch kalendárnych dní od doručenia tohto listu poukázala na bankový účet žalovaného vyplatené odstupné a preplatenú nevyčerpanú dovolenku vo výške 4.393,29 Eur. Žalobkyňa v odpovedi uviedla, že nie je schopná vyhovieť výzve žalovaného, keďže nemá možnosť umiestniť svoje deti do predškolského zariadenia a stanovený termín nástupu do práce považuje za neférový a prvkami šikanózneho konania. Žalovaný adresoval žalobkyni list doručený dňa 24.8.2016, v ktorom opäť vyzval žalobkyňu na bezodkladný nástup do práce a vrátenie vyššie uvedených finančných prostriedkov, pod hrozbou podania žaloby. Žalobkyňa rozdelila diskriminačné konanie žalovaného do troch fáz. V prvej fáze žalobkyňa vnímala fakt, že počas šiestich rokov čerpania materskej a rodičovskej dovolenky sa legislatíva v účtovnej oblasti viackrát novelizovala a u žalovaného takisto nastali počas uvedeného obdobia interné zmeny. Žalobkyňa očakávala, že žalovaný jej pripraví pracovné podmienky tak, aby si riadne splnil povinnosť zaradenia zamestnanca po materskej a rodičovskej dovolenke na pôvodnú prácu a pracovisko. Žalobkyňa hľadala oporu u žalovaného. Z tohto dôvodu si aj v predstihu dohodla osobné stretnutie u žalovaného, ktoré sa uskutočnilo v decembri 2015 s Ing. Q., Country manager žalovaného. Tá žalobkyni dňa 3.1.2016 telefonicky určila povinnosť ďalšieho stretnutia s Ing. H., finančnou riaditeľkou zodpovedajúcou za účtovné a finančné záležitosti skupiny TODOS, ktorá mala koordinovať a riadiť prácu žalobkyne aj po jej návrate na pracovnú pozíciu účtovníčka. Druhé stretnutie bolo zorganizované na deň 5.1.2016. Uvedeného dňa o 9:30 hod. prišla žalobkyňa na vopred dohodnuté stretnutie. Ing. H. bola zodpovedná za ekonomiku a účtovníctvo celej skupiny TODOS a ako nová zamestnankyňa zastupovala žalovaného vo vzťahu k jeho zamestnancom, s ktorými sa v danom období zoznamovala. Po informovaní žalobkyňou o tom, že je účtovníčka, ktorá sa ma vrátiť po materskej a rodičovskej dovolenke od 27.2.2016 reagovala Ing. H. otázkou: „Ako dlho ste boli na materskej?“. Po potvrdení časového údaju zostala nemilo prekvapená a vyjadrila sa: „Šesť rokov! To určite nebudete stíhať naše pracovné tempo. Tu máme vysoké pracovné nasadenie a hneď po vašom nástupe to musí fičať na 100%. A nemá vás kto zaúčať. Poznáte vôbec náš softvér POHODA? Pracovala ste v ňom?“. Žalobkyňa uviedla, že pred nástupom na materskú pracovala so softvérom Magma. So softvérom POHODA veľmi dlho nepracovala a pozná ho len z predchádzajúceho zamestnania spred viacerých rokov. Ing. H. nemala záujem komunikovať so žalobkyňou a rozhovor ukončila slovami: „Ja si to rozmyslím a ozveme sa Vám“. Žalobkyňa intenzívne vnímala, že Ing. H. zmenila voči nej postoj hneď ako sa dozvedela, že je ešte na rodičovskej dovolenke, ktorá trvá viac ako šesť rokov a svojimi vyjadreniam znevážila jej odborné vedomosti a zručnosti. Žalobkyňa cítila odmietanie, neúctu, nedôveru, pochybnosti o jej pracovných schopnostiach a neochotu zaoberať sa ňou. Žalobkyňa cítila, že ako matka po šesťročnej rodičovskej dovolenke nezodpovedá predstavám žalovaného o zamestnancovi na pozíciu účtovníčka a stala sa pre neho nepohodlnou. Tento rozhovor mal bezprostredný negatívny dopad na pracovnú sebadôveru a odhodlanie žalobkyne vrátiť sa do pracovného pomeru. Cítila sa byť ponížená, nepotrebná a menejcenná oproti iným zamestnancom, ktorí nečerpali materskú a rodičovskú dovolenku. Žalobkyňa mala silné obavy, že by jej žalovaný prideľoval iba pomocné pracovné činnosti. Druhú fázu diskriminačného konania žalovaného vidí žalobkyňa v tom, že šesť dní pred riadne oznámeným nástupom do práce po skončení rodičovskej dovolenky, teda v čase ochrannej doby, žalovaný doručil žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu zrušenia pracovnej pozície žalobkyne, pričom o svojom rozhodnutí o organizačných zmenách ju nijako neoboznámil, ani jej neponúkol inú vhodnú prácu. Žalobkyňa bola nepríjemne zaskočená, keďže zabezpečila pre svoje maloleté deti predškolskú starostlivosť od 27.2.2016. Ani country manažérka, ani finančná riaditeľka pri osobných stretnutiach nijako nenaznačili, že by žalovaný plánoval zrušiť pracovnú pozíciu účtovníčka. Tento krok žalovaného vyvolal u žalobkyne pocit frustrácie a sklamania, dlhšie časové obdobie nevedela čo má robiť. Žalobkyňa zistila, že všetkým ostatným zamestnancom žalovaný umožnil pokračovať v pracovnom pomere na tých istých pracovných pozíciách, s tou istou náplňou práce, len v inej spoločnosti patriacej skupine TODOS, ktorej súčasťou je aj žalovaný. Žalobkyňa je presvedčená, že žalovaný organizačné opatrenie iba predstieral a od začiatku bolo jeho cieľom skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou pre výpadok z pracovného procesu. Uplatnenie výpovede žalovanej priamo súvisí s diskriminačnými vyjadreniami finančnej riaditeľky- Ing. H. na jej adresu po osobnom stretnutí dňa 5.1.2016 a je namierený voči jej osobe kvôli jej materstvu. Žalobkyňa po zvážení situácie našla odvahu na bránenie svojich práv, chcela sa pokúsiť o zaradenie do pracovného pomeru. Vyhľadala právnu pomoc a v rámci prekluzívnej lehoty požiadala o ďalšie prideľovanie práce a podala aj žalobu o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru. Tretia fáza diskriminačného konania žalovaného spočíva v tom, že na oznámenie žalobkyne o trvaní na ďalšom zamestnávaní, reagoval žalovaný listom, ktorý si žalobkyňa vyzdvihla na pošte dňa 8.8.2016. Obsah listu opäť negatívne zasiahol jej dôstojnosť, sebavedomie a vážnosť v okolí, pretože prístup žalovaného považuje za neférový. Žalovaný vyzval žalobkyňu na nástup do práce nasledujúci deň po doručení listu a to bez toho, aby sa pokúsil vysvetliť zrušenie pracovného miesta žalobkyne a jeho následnú existenciu po tom ako oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tým, že žalovaný obratom vyzval žalobkyňu na nástup do práce potvrdil, že organizačné zmeny iba zakrývali skutočný dôvod skončenia pracovného pomeru - materstvo a čerpanie rodičovskej dovolenky. Žalovaný v liste uviedol, že netrvá na svojej výpovedi, ale k tomuto konaniu neposkytol žiadne vysvetlenie ani ospravedlnenie. Dokonca požadoval od žalobkyne v lehote troch kalendárnych dní vrátenie vyplateného odstupného a preplatenej nevyčerpanej dovolenky. Uvedené konanie žalovaného má známky neprípustného zneužívania práva na škodu slabšieho účastníka pracovnoprávneho vzťahu, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný vedel, že žalobkyňa je matkou dvoch mal. detí a v čase výzvy na nástup do práce boli školské prázdniny. Žalobkyňa nebola na náhlu zmenu postoja zamestnávateľa pripravená, nemala možnosť zabezpečiť celodennú starostlivosť o svoje deti. Navyše mala už vopred naplánovanú a uhradenú dovolenku s nástupom o desať dní odo dňa prevzatia výzvy žalovaného. Týmto konaním žalovaný spôsobil žalobkyni stres spojený s obavou o vývoj celej situácie, čo intenzívne prežívala ďalšie dni aj počas dovolenky a výrazne to zasiahlo a zasahuje jej osobný a rodinný život. Žalovaný sa mal so žalobkyňou dohodnúť na termíne nástupu do práce a to predovšetkým z dôvodu, že ju ako matku s dvoma deťmi neoprávnene a neplatne vyhodil z práce. Žalobkyňa má za to, že motívom náhlej zmeny postoja žalovaného bola snaha vyhnúť sa plateniu náhrady mzdy pre neplatné skončenie pracovného pomeru. Žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne listom zo dňa 8.8.2016 uviedla, že nie je schopná vyhovieť výzve žalovaného a považuje jeho konanie za neférové. Žalovaný na to adresoval žalobkyni ďalší list doručený dňa 24.8.2016, v ktorom opätovne vyzval žalobkyňu na bezodkladný nástup do práce a aby bezodkladne vrátila žalovanému vyplatené odstupné a preplatenú nevyčerpanú dovolenku a zároveň upozornil na možnosť riešenia veci súdnou cestou. Žalovaný zotrval v nátlakovej situácií bez záujmu o dohodu. Po doručení uvedených listov žalobkyňa zmenila svoje rozhodnutie a už sa nechcela vrátiť na svoje pracovné miesto u žalovaného zo strachu, aby sa diskriminačné konanie žalovaného z dôvodu jej materstva a 6 ročného výpadku z pracovného pomeru opakovalo a zhoršilo jej psychický stav. Po všetkých prejavoch žalovaného dospela k presvedčeniu, že u žalovaného ide o zamestnávateľa, ktorý nerešpektuje zásadu rovnakého zaobchádzania so zamestnancami a pri realizácií pracovnoprávnych vzťahov sleduje len svoj prospech, pričom sa nezdráhal použiť aj priame protiprávne a diskriminačné úkony (napr. uplatnenie výpovede počas materskej dovolenky, nátlaková písomná komunikácia).

3. Žalovaný navrhol žalobu ako neopodstatnenú zamietnuť v celom rozsahu a žalobkyňu zaviazať na náhradu trov konania. Uviedol, že k 31.12.2015 došlo v spoločnosti žalovaného k zmenám vo vlastníctve a k 6.1.2016 aj k zmenám v obchodnom vedení žalovaného. Nové vedenie sa z ekonomických dôvodov rozhodlo, že všetky činnosti súvisiace s vykonávaním ekonomickej a účtovnej agendy budú vykonávané externým dodávateľom a pristúpilo k organizačnej zmene u žalovaného. Žalovaný dňa 10.1.2016 rozhodol o organizačnej zmene, spočívajúcej v zrušení pracovného miesta „účtovníčka“ a to s účinnosťou od 1.6.2016. Dňa 22.6.2016 žalovaný poukázal na účet žalobkyne odstupné a náhradu za nevyčerpanú dovolenku v celkovej výške 4.393,29 eur. Dňa 28.7.2019 bol žalovanému doručený list, ktorým žalobkyňa považovala skončenie pracovného pomeru za neplatné a trvala na ďalšom zamestnávaní u žalovaného. Rovnako dňa 28.7.2016 podala žalobkyňa na súd žalobu o určenie neplatnosti výpovede a náhradu mzdy. Žalovaný listom zo dňa 5.8.2016, doručenom žalobkyni dňa 8.8.2016, oznámil žalobkyni, že na výpovedi netrvá a vyzval ju na nástup do práce - čím jej umožnil vykonávať prácu. Súčasne vyzval žalobkyňu na vrátenie zaplateného odstupného a náhrady za nevyčerpanú dovolenku, nakoľko pracovný pomer sa výpoveďou neskončil. Žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne, žalovanému listom zo dňa 8.8.2016, doručeným žalovanému dňa 11.8.2016, oznámila, že nemá zabezpečenú starostlivosť o mal. deti a do práce sa nedostavila. Žalobkyňa do práce nenastúpila ani po opakovanej výzve zo strany žalovaného zo dňa 17.8.2016, doručenej právnej zástupkyni žalobkyne dňa 24.8.2016, nakoľko táto výzvu v odbernej lehote neprebrala. Zaplatené odstupné a náhradu za nevyčerpanú dovolenku nevrátila. Nakoľko žalobkyňa svoju neprítomnosť v práci neospravedlnila a dva mesiace potom čo prejavila záujem na ďalšom zamestnávaní do práce nenastúpila, jej žalovaný dňa 28.9.2016 v mieste jej bydliska doručoval zásielku s písomným okamžitým skončením pracovného pomeru. Po tom čo žalobkyni v domovom telefóne oznámil dôvod svojej návštevy, táto telefón zložila, žalovanému neotvorila

a zásielku si neprevzala. Túto zásielku žalovaný následne doručoval aj poštou, doporučene. Žalobkyňa ju neprevzala a dňa 18.10.2016 sa žalovanému vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote. K tomuto dňu žalovaný žalobkyňu odhlásil aj zo zdravotnej a sociálnej poisťovne. Dňa 5.1.2016 sa uskutočnilo krátke pár minútové stretnutie pani Ing. H. so žalobkyňou. Toto stretnutie však podľa informácií od pani Ing. H. prebehlo inak ako ho opisuje žalobkyňa. Pani Ing. H. nie je zamestnancom spoločnosti žalovaného, ani žiadnej inej spoločnosti zo skupiny TODOS, nerozhodovala o zrušení pracovného miesta žalobkyne, nemá v kompetencii rozhodovať o zrušení alebo trvaní pracovného pomeru ktoréhokoľvek zamestnanca. Pani H. je externým subdodávateľom ekonomických služieb pre spoločnosti skupiny TODOS od roku 2016. Dovtedy pre túto skupinu nepracovala a nepoznala ich personálne obsadenie. Dňa 5.1.2016 sa pani H. stretla so žalobkyňou napriek tomu, že riešenie personálnych otázok nespadalo do jej činnosti. Takže aj stretnutie bolo veľmi rýchle a krátke s tým, že žalobkyni bola opísaná situácia na ekonomickom oddelení skupiny TODOS (ako ju vnímala po pár dňovej spolupráci). O účtovníctve žalovaného pani H. nemala žiadne vedomosti, len to že je spracovávané externým dodávateľom a v inom účtovnom programe. Stretnutiu nepripisovala vážnosť, nešlo o žiaden oficiálny pohovor, ale len o rýchle informatívne stretnutie. Žalovaný odmieta akúkoľvek diskrimináciu alebo šikanu zo strany Ing. H.. Žalobkyňa stretnutie zo dňa 5.1.2016 neopísala pravdivo, resp. jej tvrdenia sú postavené len na jej dojmoch a pocitoch. O tom, či pod ekonomické oddelenie bude patriť aj agenda týkajúca sa žalovaného pani H. nemala informácie, nakoľko to bolo v štádiu rozhodovania nového spoločníka žalovaného. Otázky ako dlho bola žalobkyňa na materskej a rodičovskej dovolenke a či v minulosti pracovala so softvérom používaným u žalovaného považuje žalovaný za prípustné a žalobkyňa ich mohla na tom stretnutí očakávať. Žiaden prejav znevažovania materstva alebo rodičovstva žalobkyne na tomto stretnutí neodznel, pani H. žiadnym spôsobom neposudzovala, ani nekomentovala znalosti, či schopnosti žalobkyne ako účtovníčky. Zmeny v legislatíve i v účtovnom programe počas viac ako šiestich rokov mimo pracovného pomeru si žalobkyňa mohla naštudovať. Spoločnosť žalovaného sa zaoberá najmä predajom a prenájmom motorových vozidiel, nie je to účtovnícka firma, kde by sa nejaký účtovník mohol osobne venovať žalobkyni a zaúčať ju. Žalovaný v tom čase nemal žiadneho účtovníka, ktorý by sa mohol žalobkyni venovať. Žalovaný absolútne odmieta diskriminačné konanie, ktoré žalobkyňa vníma výpoveďou z pracovného pomeru. Spoločnosť žalovaného prešla na prelome rokov 2015/2016 majetkovými a personálnymi zmenami. V skupine TODOS (s ktorou je od roku 2016 prepojená spoločnosť žalovaného) zabezpečuje ekonomické činnosti externý dodávateľ a žalovaný začiatkom roka 2016 rozhodol, že rovnako to bude aj v tejto spoločnosti. Žalovaný má za to, že externý dodávateľ bude plniť požadované činnosti lepšie. Osoba žalobkyne pri obchodnom rozhodnutí nezohrávala žiadnu úlohu. Rovnako by žalovaný rozhodol o zrušení tohto pracovného miesta, aj keby ho zastával ktorýkoľvek iný zamestnanec. Žalovaný urobil chybu, keď žalobkyni doručil výpoveď v čase trvania jej rodičovskej dovolenky, šlo o administratívnu chybu, ktorú si žalovaný uvedomil po upozornení zo strany právnej zástupkyne žalobkyne. V žiadnom prípade nekonal úmyselne s cieľom akokoľvek diskriminovať žalobkyňu. Tvrdenia žalobkyne sú len jej subjektívnymi pocitmi a domnienkami. Zrušenie pracovného miesta žalobkyne a následná výpoveď bola len dôsledkom prijatia obchodného rozhodnutia žalovaného. Žiaden účtovník - čiže porovnateľný zamestnanec žalovaného neprešiel na miesto účtovníka alebo obdobné pracovné miesto v skupine TODOS, nakoľko iného účtovníka žalovaný nemal ani nepotreboval (žalovaný ani v súčasnosti nezamestnáva žiadneho účtovníka). Žalovaný má právo regulovať počet i zloženie svojich zamestnancov podľa svojich potrieb. Už počas trvania prekážok v práci na strane žalobkyne, celú ekonomickú agendu žalovaného zabezpečoval externý dodávateľ. Obdržanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyňou je vždy spojené s istou dávkou stresu, to však neznamená, že ide o nedovolené konanie. Žalovaný neskončil so žalobkyňou pracovný pomer z dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh alebo z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, čo by mohlo na žalobkyňu pôsobiť frustrujúco. Zrušenie pracovného miesta v dôsledku organizačných zmien je výpovedný dôvod, ktorý nespočíva v osobe zamestnanca, a preto na ňom nie je nič ponižujúce. Žalobkyňa za diskriminačné považuje aj výzvu na nástup do práce. Podľa žalovaného žalobkyňa z neplatnej výpovede chcela získať čo najvyššiu náhradu mzdy a o nástup do práce jej v skutočnosti nešlo. Žalovanému nie je zrejmé akým spôsobom mohla výzva na nástup do práce zasiahnuť osobnú dôstojnosť, sebavedomie a vážnosť v okolí. Výzvou na nástup do práce dal žalovaný za pravdu žalobkyni, uznal, že výpoveď je neplatná, preto pre žalovaného je tvrdenie o zasiahnutí dôstojnosti žalobkyne prekvapujúce. Žalobkyňa nekonkretizovala ako bola jej dôstojnosť, sebavedomie a vážnosť v okolí jediným listom zasiahnutá. To, či žalovaný vo výzve podal alebo nepodal vysvetlenie alebo ospravedlnenie nie je relevantné. Žalobkyňa viac ako 4 mesiace platnosť výpovede nijako nerozporovala. Žalovaný sa preto domnieval, že pracovný pomer skončil dňa 31.5.2016. Z tohto dôvodu poukázal na účet žalobkyne odstupné a náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Žalobkyňa ich

bez akejkoľvek zmienky o trvaní pracovného pomeru prijala. Následne až dňa 28.7.2016 žalovanému oznámila, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalovaný hneď ako si uvedomil svoje pochybenie, umožnil žalobkyni nástup do práce. Nakoľko sa žalobkyňa domáhala práce (žalovaného neupovedomila o svojej nemožnosti nastúpiť do práce), vyzval ju na okamžitý nástup do práce. Uvedené konanie nenesie žiadne známky šikany, žalovaný nechcel platiť náhradu mzdy za čas kedy žalobkyňa prácu nevykonávala. Nakoľko pracovný pomer žalobkyne neskočil, bola povinná dostaviť sa na pracovisko. Žalobkyňa sa dňa 28.7.2016 počas letných prázdnin výslovne domáhala ďalšieho zamestnávania, dňa 11.8.2016 žalovanému oznámila, že z dôvodu letných prázdnin nemá zabezpečenú starostlivosť o jej maloleté deti a nenastúpila do práce. O posunutie nástupu do práce žalovaného nepožiadala a nevrátila ani odstupné a náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Dôvod organizačnej zmeny spočívajúcej v zrušení pracovného miesta žalobkyne bolo výlučne rozhodnutie žalovaného o zabezpečení ekonomických služieb prostredníctvom externého dodávateľa. Žaloba je založená len na pocitoch a domnienkach žalobkyne. Žalovaný sa nedopustil voči žalobkyni diskriminácie z dôvodu materstva, ani diskriminácie z dôvodu dlhšieho pracovného výpadku, ani zo žiadneho iného dôvodu. Žalovaný žalobkyňu neznevýhodnil oproti žiadnemu inému zamestnancovi v porovnateľnej situácií, preto nemohlo ísť o žiaden akt diskriminácie. Žalovaný zrušil jedno pracovné miesto účtovníka, ktoré mal - a to pracovné miesto žalobkyne, pretože ho nepotreboval a ani ho nepotrebuje - doteraz zrušené pracovné miesto žalovaný neobnovil. Žalobkyňa v žalobe nekonkretizuje v porovnaní s kým ju mal žalovaný znevýhodniť a diskriminovať. Vzhľadom k tomu, že porovnateľná osoba u žalovaného v čase zrušenia jej pracovného miesta nebola, je akákoľvek diskriminácia vylúčená. Konanie žalovaného vzhľadom na jeho rozsah i obsah nemohlo spôsobiť závažné zníženie cti, dôstojnosti, frustráciu a devastáciu pracovného sebavedomia žalobkyne. Žalobkyňa nič z toho nepreukázala. Konanie žalovaného nebolo nijako zverejňované, preto žalovanému nie je zrejmé ako mohlo značne znížiť spoločenskú vážnosť žalobkyne v jej okolí. Posúvanie zodpovednosti žalovaného za prípadný neúspech žalobkyne pri budúcom pracovnom pohovore z dôvodu jej materstva je neprijateľné a ide len o domnienku a strach žalobkyne. Žalobkyňa nepreukázala, že v jej prípade došlo k zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia akýmkoľvek a už vôbec nie značným spôsobom. Žalovaný má za to, že nie je daný žiaden dôvod na priznanie akejkoľvek ujmy v peniazoch.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa sa žalobou domáhala písomného ospravedlnenia z dôvodu diskriminačného konania žalovaného spočívajúceho v jej prepustení zo zamestnania po návrate z rodičovskej dovolenky a náhrady nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania a opisu skutkového stavu je nesporné, že žalobkyňa bola na rodičovskej dovolenke do 26.2.2016. Dňa 5.1.2016 žalobkyňa absolvovala stretnutie v sídle žalovaného. V ochrannej dobe si na pošte prevzala list od žalovaného označený ako „výpoveď daná zamestnávateľom podľa . Rovnako žalovaný ďalším listom nariadil žalobkyni čerpanie dovolenky od 27.2.2016. Žalobkyňa požiadala žalovaného listom zo dňa 27.7.2016 o ďalšie zamestnávanie. Ako odpoveď žalovaný vyzval žalobkyňu listom zo dňa 5.8.2016 na nástup do práce nasledujúci pracovný deň po doručení listu a na vrátenie vyplateného odstupného a preplatenej nevyčerpanej dovolenky. Zároveň žalobkyni oznámil, že netrvá na výpovedi. Listom zo dňa 8.8.2016 žalobkyňa informovala žalobcu o nemožnosti vyhovieť výzve. Následne žalovaný svoju výzvu zopakoval listom zo dňa 24.8.2016. Z dôvodu nedostavenia sa žalobkyne na pracovisko s ňou žalovaný dňa 27.9.2016 okamžite skončil pracovný pomer. Spornou ostala otázka, či dôvodom prepustenia žalobkyne z pracovného pomeru bola diskriminácia spočívajúca v jej materstve, resp. či konaním žalovaného nedošlo k diskriminácií žalobkyne.

5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa , , , a o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) a , ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5 v znení účinnom v rozhodnom období.

6. Z výpisu z Obchodného registra je zrejmé, že spoločníkom spoločnosti EURENT SLOVAKIA, s.r.o., sa od 31.12.2015 stala spoločnosť PP Rent Cars, s.r.o. Z toho vychádzajúc došlo aj k zmene v osobách štatutárnych zástupcov žalovaného. Zároveň došlo aj k organizačnej zmene spočívajúcej v zrušení pracovného miesta žalobkyne. Z obsahu spisu vyplýva, že Ing. C. H. (svedkyňa v predmetnom konaní) pracuje pre skupinu Todos od 1.1.2016 ako ekonomický riaditeľ spoločnosti. Stretnutie so žalobkyňou

sprostredkovala Ing. Q.. Zhodne so žalobkyňou tvrdili, že ich stretnutie bolo krátke a uskutočnilo sa v priestoroch žalovaného, kde sa vyskytovalo viacero ľudí. Rozpory nastali v opise uvedeného stretnutia, kde svedkyňa mala zmeniť svoj postoj voči žalobkyni, keď sa dozvedela o šesťročnom pobyte žalobkyne na materskej a následne rodičovskej dovolenke. Svedkyňa si už presný obsah rozhovoru nepamätala, ale vylúčila zo svojej strany akékoľvek nevhodné/diskriminačné správanie voči žalobkyni. Podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné uviesť, že sa javí ako nepravdepodobné, aby o zrušení pracovného miesta žalobkyne organizačnou zmenou zo dňa 10.1.2016 rozhodla osoba, ktorá sa 1.1.2016 stala ekonomickým riaditeľom skupiny Todos, t.j. nie priamo žalovaného a pracovala pre ďalších 13 klientov, skutočnosť ktorú svojím výsluchom potvrdil aj štatutár žalovaného H., konateľ viacerých firiem, ktorý rozhodol o uvedenej organizačnej zmene. Sama žalobkyňa vo výpovedi uviedla, že po stretnutí s Ing. H. nečakala, že jej dajú výpoveď. Po nadobudnutí spoločnosti žalovaného došlo k jej postupnému útlmu a prepustení všetkých zamestnancov. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že súd pri rozhodovaní nemôže hodnotiť slovne reprodukované emočné pocity, ale musí vyhodnocovať skutkové zistenia. Pri pozornom pochopení vyššie citovaných zásad nemožno dospieť k záveru, že žalobkyňa bola žalovaným diskriminovaná. Diskriminácia totiž vyžaduje porušenie dodržania zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodov príslušnosti diskriminovaného k určitej skupine (viera, rasa, národnosť atď.). Ďalšie diskriminačné konanie žalovaného žalobkyňa vidí v doručení výpovede z pracovného pomeru v ochrannej dobe a zastieraní skutočného dôvodu jej prepustenia organizačným opatrením. Otázka neplatného skončenia pracovného pomeru bola riešená v konaní pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. , ktoré skončilo zastavením konania z dôvodu späťvzatia žaloby. Žalovaný po liste právnej zástupkyne žalobkyne zo dňa 27.7.2016 - žiadosť o ďalšie prideľovanie práce, si uvedomil chybu a zhodne so žalobkyňou bol toho názoru, že výpoveď je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu jeho doručenia v ochrannej dobe, preto listom zo dňa 5.8.2016 vyzval žalobkyňu na okamžitý nástup do práce. Po tomto liste už žalobkyňa nemala ďalej záujem pre žalovaného pracovať. Súd prvej inštancie konštatuje, že listy zamestnávateľa, ktorými vyzýval žalobkyňu na nástup do práce boli písané stručne a vecne, čo pri výsluchu potvrdila aj žalobkyňa. Od prevzatia žalovaného spoločnosťou PP Rent Cars, s.r.o., jeho účtovníctvo zabezpečovala externá firma, preto sa v kontexte utlmenia činnosti spoločnosti a vzhľadom k skutočnosti, že spoločnosť žalovaného mala vždy len jedného účtovníka, javí ako logický krok štatutárneho zástupcu žalovaného p. R. o zrušení pracovného miesta účtovníka. Ani v tejto fáze súd prvej inštancie nemá za to, že došlo k diskriminácií žalobkyne. Naviac súd prvej inštancie poznamenáva, že v zásade platí, že o výbere zamestnancov, ktorí sú nadbytoční, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Rozhodnúť teda o tom, ktorý konkrétny pracovník sa stane nadbytočný v dôsledku organizačnej zmeny prináleží výlučne zamestnávateľovi a tento svoj výber zamestnávateľ ničím nemusí zdôvodňovať. Rozhodnutie žalovaného ako zamestnávateľa o organizačnej zmene nebolo podľa názoru súdu prvej inštancie v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania účelové. Sledovalo zmenu organizačnej štruktúry firmy, postupné utlmenie činnosti firmy a prepustenie všetkých zamestnancov. Vzhľadom na to, že v konaní nebola preukázaná existencia nerovnakého zaobchádzania so žalobkyňou, nebol daný predpoklad pre poskytnutie ochrany v zmysle ustanovenia ako aj ustanovení . V konaní neboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, s poukazom na čo neprišlo k presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu ktorých prvoinštančný súd žalobu zamietol.

7. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, ktorá nesúhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby, poukázala na odvolacie dôvody podľa až h) a navrhla odvolaciemu súdu rozsudok zmeniť tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie alebo eventuálne rozsudok zrušiť a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie.

8. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že podľa jej názoru je obsahový rozpor medzi písomným a ústnym odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie. Ústne odôvodnenie rozsudku bolo z hľadiska jeho obsahu nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Bolo zrozumiteľné to, že žaloba bola zamietnutá z procesného hľadiska - príčinou neúspechu žalobkyne v tomto spore mal byť nedostatok akéhokoľvek právneho vzťahu medzi Ing. H. a žalobkyňou. Je preto prekvapujúce, že v písomnom odôvodnení rozsudku o dôvodoch zamietnutia žaloby z procesných dôvodov niet ani zmienky. Nie je zrejmé, prečo došlo k takémuto zásadnému odklonu v odôvodnení rozsudku. Toto je potrebné považovať za nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci, aby žalobkyňa uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej žalobkyňa v podanom odvolaní

namietala, že zamietnutie antidiskriminačnej žaloby z dôvodu nedostatku akéhokoľvek právneho vzťahu medzi Ing. H. a jej osobou považuje za nesprávne. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych vzťahoch a voči žalobkyni sa dopustil priamej diskriminácie. Pre právne posúdenie tohto sporu je irelevantné, že Ing. H. fakticky vykonávala svoju manažérsku funkciu ekonomickej riaditeľky skupiny TODOS bez toho, aby mala priamy právny vzťah so žalovaným. Nebolo povinnosťou žalobkyne skúmať, aký a či vôbec je medzi Ing. H. a žalovaným právny vzťah, ani čo je jeho obsahom. Neexistencia právneho vzťahu medzi žalobkyňou a Ing. H. je preto v kontexte uvedených skutočností právne irelevantná. Z uvedeného dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie nesprávne. Z dôvodu neexistencie bližšieho odôvodnenia prečo je existencia právneho vzťahu medzi žalobkyňou a Ing. H. nevyhnutná pre posúdenie predmetu sporu, je toto rozhodnutie zároveň nepreskúmateľné. Žalobkyňa ďalej v odvolaní uviedla, že rozsudok v časti „súdu sa javí ako nepravdepodobné, aby o zrušení pracovného miesta žalobkyne organizačnou zmenou zo dňa 10.01.2016 rozhodla osoba, ktorá sa od 1.1.2016 stala ekonomickým riaditeľom skupiny TODOS, t. j. nie priamo žalovaného a pracovala pre ďalších 13 klientov“, je nesprávny. Faktom je, že o zrušení pracovného miesta žalobkyne de iure rozhodol žalovaný ako zamestnávateľ. Podstatou tohto sporu však je, či žalovaný zrušil pracovné miesto z diskriminačného dôvodu. Logicky možno usudzovať, že na skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou dala podnet Ing. H., resp. v skutočnosti o ňom de facto rozhodla. Preto je možné dovodiť, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou z diskriminačných dôvodov a v priamej časovej, vecnej a logickej nadväznosti na stretnutie žalobkyne s Ing. H. dňa 5.1.2016 a jej diskriminačné správanie a diskriminačné vyjadrenia. Vyjadrením právneho zástupcu žalovaného: „tiež zdôrazňujeme, že spoločnosť žalovaného sa zaoberá najmä predajom a prenájmom motorových vozidiel, nie je to účtovnícka firma s množstvom účtovníkov, ktorí by sa mohli osobitne venovať žalobkyni a postupne je učiť nové postupy, či predpisy. Spoločnosť žalovaného v tom čase nemala žiadneho účtovníka, ktorý by sa žalobkyni mohol týmto spôsobom venovať“, podľa názoru žalobkyne, žalovaný potvrdil svoj diskriminačný postoj k žalobkyni vracajúcej sa po šiestich rokoch z rodičovskej dovolenky a zároveň potvrdil skutočný dôvod skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou - žalovaný nemal záujem sa osobitne žalobkyni venovať, učiť ju, nové postupy, či predpisy a naučiť ju pracovať v účtovnom programe Pohoda, na ktorý žalovaný nabehol od 1.1.2016 v súvislosti s príchodom novej ekonomickej riaditeľky Ing. H.. Namiesto toho, aby žalobkyňu zaškolil do účtovného programu, radšej sa jej zbavil a na tento účel predstieral organizačné dôvody. Na margo súdom tvrdenej časovej nepravdepodobnosti, že o zrušení pracovného miesta žalobkyne dňa 10.1.2016 rozhodla osoba, ktorá sa len 1.1.2016 stala ekonomickým riaditeľom, žalobkyňa pripomína, že už v jej podaní zo dňa 17.4.2019 na str. 11 žalobkyňa uviedla logické argumenty, z ktorých je možné usudzovať, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene zo dňa 10.1.2016 je antidatované a v skutočnosti nebolo vyhotovené v tento deň. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nevzal do úvahy všetky preukázané skutočnosti a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie je teda nesprávne. Ďalej žalobkyňa v odvolaní namietala, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nebola žalovaným diskriminovaná, podľa jej názoru nevzal do úvahy všetky dôkazy a skutkové zistenia, ktoré vyšli najavo počas konania na súde prvej inštancie a ku ktorým došlo v spoločnosti žalovaného a PP Rent Cars, s.r.o. na prelome rokov 2015-2016. V konaní bolo podľa žalobkyne preukázané, že po nadobudnutí spoločnosti žalovaného spoločnosťou PP Rent Cars, s.r.o. žalovaný svojím rozhodnutím zrušil len jedno jediné pracovné miesto, a to pracovné miesto žalobkyne, t.j. prepustil len žalobkyňu. Všetci ostatní zamestnanci žalovaného začali počnúc dňom 15.1.2016 fakticky vykonávať svoju činnosť pre materskú spoločnosť PP Rent Cars, s.r.o. Následne všetci zamestnanci žalovaného (okrem žalobkyne) aj de iure prešli do materskej spoločnosti PP Rent Cars, s.r.o. - všetkým zamestnancom žalovaného bol totiž predložený návrh na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru so žalovaným k 28.2.2016 a návrh novej pracovnej zmluvy s PP Rent Cars, s.r.o. s nezmenenými podmienkami, s účinnosťou od 1.3.2016. Táto možnosť stať sa zamestnancom PP Rent Cars, s.r.o. nebola ponúknutá len žalobkyni, ktorá sa od ostatných zamestnancov žalovaného líšila len v tom, že sa v tom čase mala vrátiť z rodičovskej dovolenky. Ďalej podľa žalobkyne v konaní nebolo preukázané uzavretie žiadnej inej zmluvy na výkon účtovníctva žalovaného s externým dodávateľom. Žalobkyňa je presvedčená, že žalovaný mal v tomto spore dôkazné bremeno a toto dôkazné bremeno neuniesol; preto malo byť žalobe z tohto procesného dôvodu vyhovené. V antidiskriminačných sporoch žalobca súdu oznamuje (nie preukazuje) skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, a následne žalovaný preukazuje, že zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil. Záverom žalobkyňa namieta, že samotné odôvodnenie rozsudku je veľmi strohé, súd neuviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, neozrejmil spôsob aplikácie citovaných právnych noriem, nešpecifikoval, o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenie, že nemožno dospieť k záveru, že žalobkyňa bola žalovaným diskriminovaná.

9. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril právny zástupca žalovaného, ktorý považoval napadnutý rozsudok za vecne a právne správny a navrhol jeho potvrdenie odvolacím súdom. Vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobkyňa v odvolaní tvrdí, že rozpor medzi ústnym a písomným odôvodnením rozsudku jej znemožnil riadne uskutočňovať procesné práva, a to v takej miere, že došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý proces. Aj keby sa prijal záver o rozpore medzi ústnym a písomným odôvodnením rozsudku (čo si však žalovaný nemyslí), nie je žalovanému zrejmé, aké konkrétne práva boli žalobkyni odopreté a z dôvodu tohto údajného rozporu ich nemohla uskutočniť. Žalobkyňa to v odvolaní nešpecifikovala. Žalovaný má za to, že žalobkyňa mala možnosť oboznámiť sa s rozhodnutím (bolo jej riadne doručené) a tiež mala možnosť rozhodnúť sa, či podá voči nemu odvolanie. Žalovaný zdôrazňuje však, že odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné ( ) a výroky v ústne prezentovanom rozsudku ako aj v jeho písomnom vyhotovení boli totožné, preto ak žalobkyňa nebola spokojná s výrokmi rozsudku, mala možnosť procesne sa brániť a podať odvolanie (čo aj využila). Nie je preto zrejmé, čo žalobkyňa sleduje poukazovaním na údajný rozpor medzi ústnym a písomným odôvodnením rozsudku. Žalobkyňa tvrdí, že rozsudok je nesprávny, nakoľko ne/existencia vzťahu žalobkyne a ekonomickej riaditeľky žalovaného nie je relevantná. S uvedeným tvrdením žalobkyne sa žalovaný nestotožňuje. Podstatná časť žaloby a tvrdení žalobkyne, že došlo k jej diskriminácii z dôvodu pohlavia (materstva a rodičovstva), spočívala na opise jej stretnutia a rozhovoru s Ing. H. (ekonomickou riaditeľkou). Od tejto žalobkyňou označenej prvej fázy diskriminácie sa mali odvíjať ďalšie protiprávne, šikanózne a diskriminačné akty žalovaného voči žalobkyni. Značná časť dokazovania bola zameraná na priebeh stretnutia a následné preukazovanie v akom vzťahu bola ekonomická riaditeľka k žalovanému, či žalobkyni. Preto sa súd musel vysporiadať aj s týmto vzťahom a tvrdenou diskrimináciou v jej prvej fáze. Podľa žalovaného, súd prvej inštancie správne vyhodnotil vykonané dôkazy a dospel k správnemu záveru, že v prvej fáze nedošlo k diskriminácii žalobkyne. Súd tiež správne vyhodnotil, že toto stretnutie nemalo žiaden vplyv na ďalšie konanie žalovaného. Taktiež súd prvej inštancie rozhodol správne, nakoľko opak - že podnet na zrušenie pracovného miesta žalobkyne dala konateľovi žalovaného ekonomická riaditeľka, nebol v konaní preukázaný a súd nemôže rozhodovať na základe predpokladov a domnienok niektorej zo strán. V konaní bolo preukázané, že o zrušení pracovného miesta a výpovedi žalobkyni rozhodol konateľ žalovaného z ekonomických a systémových dôvodov. Spoločnosť žalovaného utlmovala činnosť, preto nepotrebovala účtovníka. Žiaden iný dôvod konateľ žalovaného na zrušenie pracovného miesta „účtovník“ nemal a keďže žalovaný nezamestnával iného účtovníka, ukončil pracovný pomer so žalobkyňou. Uvedené rozhodnutie bolo manažérskym rozhodnutím konateľa a osoba žalobkyne, ani je materstvo pri tom nezohrávali úlohu. Tvrdenie žalobkyne, že rozhodnutie o organizačných zmenách zo dňa 10.1.2016 bolo antidatované, je nepodložené. Skutočnosť, že o tomto rozhodnutí konateľ žalovaného okamžite neinformoval p. Q. nepreukazuje, že rozhodnutie neexistovalo alebo bolo urobené v inom čase, konateľ žalovaného nemal povinnosť ani dôvod konzultovať svoje obchodné rozhodnutia s p. Q., ktorú pred kúpou žalovaného nepoznal. Žalovaný sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nemožno dospieť k záveru, že žalobkyňa bola žalovaným diskriminovaná. Ako je uvedené vyššie, spoločnosť žalovaného utlmovala svoju činnosť, žalovaný nepotreboval účtovníka, preto zrušil túto pracovnú pozíciu a žalobkyňa sa stala nadbytočnou. Išlo pritom o reálnu, nepredstieranú organizačnú zmenu, odôvodnenú ekonomicky a systémovo. S ostatným zamestnancami sa žalovaný dohodol na skončení ich pracovných pomerov. Nakoľko ani spoločnosť PP Rent Cars, s.r.o. nepotrebovala účtovníka, žalobkyňa bola v úplne inej a neporovnateľnej pozícii ako ostatní zamestnanci žalovaného, ktorí po ukončení pracovných pomerov so žalovaným uzatvorili nové pracovné zmluvy so spoločnosťou PP Rent Cars, s.r.o.. Dôvodom nebolo jej materstvo, ale fakt, že účtovníka v danom čase žalovaný ani žiadna iná zo spoločností v skupine Todos nepotrebovali. Uvedené konanie žalovaného je v súlade s právnymi predpismi a nemožno ho označiť za diskriminujúce žalobkyňu. K zabezpečeniu vedenia účtovníctva u žalovaného sa žalovaný vyjadril na pojednávaní dňa 14.02.2019, ako aj v podaní dňa 27.03.2019. Žalovaný dodnes zabezpečuje výkon účtovníctva prostredníctvom externého subjektu, čo preukázal: a) tým, že od začiatku roka 2016 nemá žiadnych zamestnancov, ani účtovníkov, b) predložením dokumentov. Všetky tvrdenia žalobkyne o diskriminácii z dôvodu jej materstva sa zakladajú len na jej subjektívnych pocitoch a nesprávnom pochopení situácie a pomerov žalovaného. Žalobkyňa nepreukázala jedinú skutočnosť nasvedčujúcu diskriminačnému konaniu žalovaného. Žalobkyňa bola povinná nielen tvrdiť diskrimináciu, ale tiež uviesť argumenty a skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo. Žalovaný v konaní preukázal, že k diskriminácii žalobkyne nedošlo, a to žiadnej z uvedených fáz. S poukazom

na to, že sa žalovaný nedopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ani konania v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalobkyni, ani nezneužil svoje postavenie, či výkon svojich práv na úkor žalobkyne, v dôsledku konania žalovaného, žalobkyni nemohla vzniknúť žiadna ujma.

10. Vyjadrenie žalovaného bolo riadne doručené žalobkyni, táto svoju možnosť repliky nevyužila.

11. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania , , vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; ods. l ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (, , , ). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku, v čase podania odvolania.

12. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil ( ods. l, ods. 2 ). Odvolateľka v odvolaní neuvádzala podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

13. V podanom odvolaní žalobkyňa namietala, že existuje zrejmý rozpor medzi ústnym a písomným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, čo spôsobilo jej porušenie práva na spravodlivý proces a naplnilo odvolací dôvod v zmysle . V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Súd je viazaný vyhláseným rozsudkom v časti jeho výrokov ( ). To znamená, že ho konajúci súd už nemôže sám zmeniť a v písomným vyhotovení rozsudku musí byť znenie výroku zhodné s výrokom vyhláseným. V predmetnom prípade odvolací súd nezistil rozpor medzi znením výrokov vyhlásených na pojednávaní dňa 3.9.2019 a uvedených v napadnutom rozsudku. Čo sa týka údajného rozporu v ústnom a písomnom odôvodnení súdneho rozhodnutia, tak táto námietka je v predmetnom prípade nedôvodná, nemajúca za následok porušenie práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie.

14. Odvolací dôvod podľa (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej práv dosiahne určitú intenzitu. Konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania. Odvolacie námietky týkajúce sa vád v skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa môžu prejaviť v nevykonaní navrhovaných dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, alebo v nesprávnom hodnotení dôkazov, ktoré vyústilo do nesprávnych skutkových zistení ( ).

15. K tomu odvolací súd uvádza, že obsahom práva na spravodlivý súdny proces ( ) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá strana sporu (, ); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

16. Žalobkyňa ďalej v odvolaní namietala, že zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku právneho vzťahu medzi Ing. Pekarčík a jej osobou považuje za nesprávne. Žalobkyňa sa domáhala antidiskriminačnou žalobou toho, že žalovaný svojím konaním sa dopustil diskriminačného konania voči jej osobe a tento mal dôkazné bremeno, ktoré podľa žalobkyne neuniesol.

17. V prvom rade odvolací súd poznamenáva zhodne so žalovaným, že sama žalobkyňa sa odvoláva na stretnutie s Ing. Pekarčík vo vzťahu k diskriminačnému správaniu sa žalovaného, a od tohto momentu (stretnutia a rozhovoru s Ing. H.) sa mali odvíjať ďalšie údajné protiprávne, šikanózne a diskriminačné akty žalovaného voči žalobkyni. Podstatná časť žaloby a tvrdení žalobkyne aj v odvolaní, že došlo k jej diskriminácii z dôvodu pohlavia, spočíva na opise stretnutia a rozhovoru s Ing. H., ako aj na opisovaní skutočností, z ktorých podľa žalobkyne práve Ing. H. dala podnet žalovanému na skončenie pracovného pomeru žalobkyne.

18. Odvolací súd uvádza, že porušením zásady rovnakého zaobchádzania je akékoľvek konanie, ktorým narušiteľ práva porušuje zákaz diskriminácie, a to z konkrétnych zákonnými normami predvídaných dôvodov. Pri sporoch vychádzajúcich z sa súd primárne musí zaoberať splnením podmienok uvedených v , . Paragraf 11 ods. 2 je premietnutím smernice Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 (Smernica Rady 2000/43/ES z 29. júna 2000), ktorou sa ustanovuje zásada rovnakého zaobchádzania medzi osobami bez ohľadu na ich rasový alebo etnický pôvod do občianskeho súdneho konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii. V prípade vnútroštátnych právnych úprav (bývalý a súčasný ) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t. j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného; pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t. j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný. Na základe vyššie uvedeného je predovšetkým potrebné vyrovnať sa s otázkou čo je porušením zásady rovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými osobami. Súd má za to, že týmto znevýhodnením nemôže byť bez ďalšieho iba rozhodnutie zamestnávateľa o tom, že určitý uchádzač o zamestnanie bol odmietnutý, zatiaľ čo iný zamestnanec bol prijatý. Takýmto výkladom by došlo až k príliš extenzívnemu chápaniu posunu dôkazného bremena na osobu, o ktorej sa tvrdí, že diskriminovala. Je totiž otázkou, či k presunu dôkazného bremena môže prísť pri akomkoľvek odlišnom zachádzaní medzi napríklad rómom a nerómom. Podľa súdu vedľa skutočnosti samotného rozdielneho zaobchádzania je nutné, aby takéto zaobchádzanie na prvý pohľad vyvolávalo dojem, že k odlišnému zaobchádzaniu došlo práve z dôvodu zakázanej diskriminácie (v danej veci z dôvodu príslušnosti k rómskemu etniku). Je zrejmé, že presun dôkazného bremena je iný v situáciách keď určité plnenie má byť poskytnuté komukoľvek bez ohľadu na jeho rasu, etnicitu alebo iné ďalšie zakázané dôvody oproti prípadom keď určité situácie obnášajú už samé o sebe výber medzi celou škálou kandidátov; tu samotná skutočnosť, že bol vybraný niektorý z kandidátov bez pristúpenia ďalších relevantných okolností podozrivá nie je (Ústavný súd SR, sp. zn. ).

19. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd poznamenáva, že v prvom rade bolo povinnosťou žalobkyne uniesť dôkazné bremeno ohľadom skutočností, z ktorých možno dôvodiť, že došlo zo strany žalovaného k diskriminácii a až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukázať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie rozhodol vecne a právne správne, keď uviedol, že v konaní nebola preukázaná existencia nerovnakého zaobchádzania so žalobkyňou. Žalobkyňa založila diskriminačné správanie žalovaného na vlastných subjektívnych pocitoch, bez preukázania týchto skutočností. To, že žalobkyňa tvrdí, že v súdnom konaní bolo preukázané, že z dôvodu podnetu Ing. H. bolo zo strany žalovaného zrušené pracovné miesto žalobkyne a tento žalovaný preto skončil pracovný pomer so žalobkyňou z diskriminačných dôvodov v priamej časovej, vecnej a logickej nadväznosti na stretnutie žalobkyne s Ing. H., nemožno považovať za dostatočný dôvod preukazujúci diskriminačné správanie žalovaného voči osobe žalobkyne. Navyše ako už uviedol aj súd prvej inštancie javí sa ako nepravdepodobné, aby o zrušení pracovného miesta žalobkyne organizačnou zmenou zo dňa 10.1.2016 rozhodla osoba, ktorá sa 1.1.2016 stala ekonomickým riaditeľom skupiny Todos, t. j. nie priamo žalovaného.

20. Subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31. júna 2004 a od 1. júla 2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v spojení s ) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (Ústavný súd SR sp. zn. ).

21. Špecifikom antidiskriminačných sporov je tzv. obrátené dôkazné bremeno v spore. V prípade antidiskriminačných sporov v zmysle cit. ust. platí, že žalobca nemusí preukazovať kvalifikovaný dôvod diskriminácie, ale postačuje, ak súdu oznámi skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, čo bolo pohnútkou diskriminačného konania (napr. rasa, pohlavie, vek a pod., , resp. Zák. práce v prípade tvrdenej diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch). Preukazovať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je povinný žalovaný. Posun v dôkaznom bremene ale nie je automatický - nenastáva okamžite, ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Nastáva len vtedy, ak žalobca predloží skutočnosti, na základe ktorých možno usudzovať, že k diskriminácii skutočne došlo. Žalobca musí preukázať, že došlo k rozdielu v zaobchádzaní s inou porovnateľnou osobou (ktorá je alebo môže byť na tej istej pozícii ako žalobca, len u neho absentuje zákonom chránený dôvod diskriminácie). Je tiež dôležité označiť dôvod, kvôli ktorému k tvrdenej diskriminácii došlo a z ktorého je diskriminácia zakázaná ( , resp. Zák. práce). Medzi dôvodom diskriminácie a medzi vzniknutou nevýhodou (nerovnováhou) musí existovať príčinná súvislosť (Ústavný súd SR sp. zn. ).

22. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že došlo k rozdielu v zaobchádzaní s ňou a inou porovnateľnou osobou. Ak aj žalobkyňa poukazuje na to, že ostatným zamestnancom žalovaného bola ponúknutá a títo aj uzavreli nové pracovné zmluvy so spoločnosťou PP Rent Cars, s.r.o., toto nemožno považovať za iné porovnateľné osoby, nakoľko ako uviedol aj žalovaný, pozícia žalobkyne - jediného účtovníka, bola zrušená v rámci organizačných zmien k 10.1.2016 a tým sa stala žalobkyňa nadbytočnou. Rozhodnúť o tom, ktorý konkrétny zamestnanec sa stane nadbytočný v dôsledku organizačnej zmeny prináleží výlučne zamestnávateľovi a tento svoj výber nemusí zamestnávateľ ničím zdôvodňovať. Rozhodnutie zamestnávateľa o zrušení pracovnej pozície žalobkyne ako bolo preukázané sledovalo zmenu organizačnej štruktúry firmy, postupné utlmenie činnosti firmy a prepustenie všetkých zamestnancov.

23. Na základe vyššie uvedených skutočností nemožno podľa názoru odvolacieho súdu tvrdiť, že zo strany žalovaného došlo k takému odlišnému zaobchádzaniu so žalobkyňou, ktoré by zakladalo jej

diskrimináciu z dôvodu jej materstva. Subjektívny názor žalobkyne na diskrimináciu jej osoby, keď žalobkyňa založila diskriminačné správanie žalovaného na tvrdeniach, že cítila, že ako matka po šesť ročnej rodičovskej dovolenke nezodpovedá predstavám žalovaného o zamestnancovi na pozíciu účtovníka a stala sa pre neho nepohodlnou a rozhovor s Ing. H. mal bezprostredný negatívny dopad na pracovnú sebadôveru a odhodlanie žalobkyne vrátiť sa do pracovného pomeru (prvá fáza diskriminácie), ďalej, že tým, že žalovaný doručil žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru v ochrannej dobe, tento jeho krok zanechal u žalobkyne pocit frustrácie a sklamania (druhá fáza diskriminácie), ako aj to, že oznámenie o ďalšom zamestnávaní zasiahlo žalobkyninu dôstojnosť, sebavedomie a vážnosť v okolí (tretia fáza diskriminácie), nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Skutočnosti tvrdené žalobkyňou nemožno podľa názoru odvolacieho súdu hodnotiť ako také, z ktorých by bolo možné dovodiť diskriminačné správanie sa žalovaného.

24. Žalobkyňa v odvolaní taktiež namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené. K tomuto odvolací súd uvádza, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08)], nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. -34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. ).

25. Odvolací súd preto dospel k záveru, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. poukazuje. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. zdôvodnil.

26. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok prvoinštančného súdu ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

27. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na odvolacie dôvody podľa až h) .

28. Odvolací dôvod podľa dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu. Odvolací súd je toho názoru, že v predmetnom prípade k žiadnemu takémuto pochybeniu zo strany súdu prvej inštancie neprišlo.

29. Vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože takýmto postupom 1. sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a 2. neodôvodnene sa vzďaľuje od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu. Podľa názoru odvolacieho súdu, ani tento odvolací dôvod ( ) nebol v prejednávanom prípade naplnený, nakoľko súd prvej inštancie nezamietol vykonanie dôkazov, ktoré by boli spôsobilé priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia.

30. Odvolací súd k žalobkyňou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

31. V prípade odvolacieho dôvodu podľa ide o stav, keď je možné doteraz zistený skutkový stav (skutkový základ neprávoplatného rozhodnutia) aktivitou strany sporu viac priblížiť „pravde“, čím sa rozhodnutie vo veci samej môže vo väčšej miere priblížiť ideálu spravodlivého rozhodnutia. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s ust. , z ktorého vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. V prejednávanom prípade podľa názoru odvolacieho súdu neexistujú žiadne prípustné prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré by mohli byť uplatnené v prejednávanom súdnom konaní.

32. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), tento odvolací dôvod je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený, pretože v posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, pričom právne závery súdu prvej inštancie sú aj v zhode s judikatúrou najvyšších súdnych autorít, rozhodol vo veci vecne správne.

33. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

34. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia , v spojení s , . Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie .

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.