Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/89/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Valérie Žiliakovej, v právnej veci žalobcu: MARKET CENTRUM, s.r.o., so sídlom Gessayova 10, 851 03 Bratislava, IČO: 46 448 438, zastúpený advokátom JUDr. Ing. Ľubomírom Havlíkom, so sídlom Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava, IČO: 42 258 375, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Číslo: 100344102/2019 zo dňa 31.01.2019, jednohlasne, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 100344102/2019 zo dňa 31.01.2019 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava Číslo: 102021769/2018 zo dňa 11.10.2018 z r u š u j e a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

I.

Rozhodnutia správnych orgánov

1. Daňový úrad Bratislava svojím rozhodnutím Číslo: 102021769/2018 zo dňa 11.10.2018, podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,XX EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014.

2. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom žalovaný ako orgán druhého stupňa vydal rozhodnutie Číslo: 100344102/2019 zo dňa 31.01.2019, ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.

II.

Žaloba

3. Žalobou zo dňa 15.04.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 18.04.2019 sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného Číslo: 100344102/2019 zo dňa 31.01.2019, ako aj rozhodnutia správcu dane Daňového úradu Bratislava Číslo: 102021769/2018 zo dňa 11.10.2018, ktoré žiada zrušiť a vrátiť vec Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie, ako aj náhradu trov konania. Keďže tovar od spoločnosti W. M.. L.. T.. riadne kúpil, uplatnil si právo na odpočítanie dane z faktúry

číslo: 142200105 zo dňa 12.11.2014 na sumu XX.XXX,XX EUR (základ dane XX.XXX,XX EUR, DPH X.XXX,XX EUR) má za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu správcom dane bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, nemá oporu v administratívnom spise.

4. Žalobca namieta, že správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane z dôvodu údajného porušenia a zákona číslo o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a nepreukázanie dodania tovaru, čo odôvodnil tým, že nedošlo k dodaniu tovaru žalobcovi tak, ako to bolo deklarované subjektmi uvedenými na dodávateľských faktúrach. Daňový subjekt W. M..L..T.. podľa správcu dane nepreukázal nadobudnutie tovaru, v dôsledku čoho nebolo preukázané následné nadobudnutie tohto tovaru žalobcom. Uvedené tvrdenie potvrdil v svojom rozhodnutí aj žalovaný. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že tovar mu bol dodaný, preto mu vznikla daňová povinnosť a súčasne s ňou i právo odpočítať daň z tovaru, ktorý použil na dodávky tovaru. Existenciu tovaru nespochybňuje ani žalovaný, čo uviedol v svojom rozhodnutí. Keďže žalobca má faktúru od platiteľa (vyhotovenú podľa ), ktorý voči nemu daň uplatnil, mohol si právo na odpočítanie dane uplatniť. Žalobca si viedol záznamy o všetkých skutočnostiach v súlade s a v rámci daňovej kontroly poskytol správcovi dane maximálnu súčinnosť, predložil všetky požadované doklady. Uviedol, že žiadne ustanovenie a ani iný právny predpis neukladá žalobcovi povinnosť a ani žalobcu neoprávňuje preverovať spôsob nadobudnutia tovaru a plnenie zákonných povinností jeho dodávateľov.

5. Žalobca poukázal, že odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že nepreukázanie nadobudnutia tovaru dodávateľom - spoločnosťou W. M.. L.. T..,bolo jediným dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane. Správca dane sa pri výkone daňovej kontroly zameral na faktúry od dodávateľov W. M.. L.. T.., M. SK, M.. L.. T.. a W. D.-H. M.. L.. T.., ktorí boli navzájom personálne prepojení s osobou L.Ó. N., ktorý ako svedok, jednoznačne potvrdil, že spoločnosti W.M. M.. L.. T.., M. SK, M.. L.. T.., aj W. D.-H. M.. L.. T..,vystavili pre žalobcu faktúry, ktoré mu správca dane predložil k nahliadnutiu a tieto aj riadne zaevidovali vo svojom účtovníctve aj v evidencii DPH. Všetok tovar bol žalobcovi dodaný na základe jeho objednávok a žalobca za všetok dodaný tovar aj zaplatil.

6. Žalobca zdôraznil, že dôkazmi zabezpečenými v rámci daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní bolo jednoznačne preukázané, že kúpne zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou W. M..L..T.. boli platne uzavreté, túto skutočnosť nespochybnil ani žalovaný a ani to, že žalobca si tovar objednal u spoločnosti W. M.. L.. T... Taktiež bolo preukázané, že tovar bol žalobcovi v objednaných množstvách dodaný. Rovnako bolo preukázané, že spoločnosť W. M.. L.. T.. vystavila za tovar dodaný žalobcovi faktúru, čo potvrdil konateľ tejto spoločnosti L. N.. Spoločnosť W. M..L..T.. vystavenú faktúru zaúčtovala a zahrnula do podaného daňového priznania, čo vyplýva z dokladov, ktoré mal žalovaný k dispozícii. Žalobca všetky dodávateľské faktúry riadne uhradil, čo žalovaný nespochybnil. Vzhľadom na uvedené, je pre žalobcu absolútne nepochopiteľné, na základe čoho žalovaný spochybňuje dodanie tovaru spoločnosťou W. M.. L.. T...

7. Žalobca konštatoval, že nevidí nič neštandardné na tom, ak kúpi tovar, ktorý predtým odoberal od spoločností L.Z. N., od inej jeho spoločnosti, ak s ním mal predtým dobrú skúsenosť. Správca dane nepriznal právo na odpočítanie dane len z 25 dodávateľských faktúr z celkového počtu 100, ktoré spoločnosti W. M.. L.. T.. a M. SK, M.. L.. T.. pre žalobcu v celom kontrolovanom období vystavili. Vo všetkých ostatných prípadoch (75%) bolo dodanie tovaru aj podľa správcu dane v poriadku. Žalobca teda nemohol nijako vedieť a nemal dôvod sa ani domnievať, že práve pri faktúrach, ktoré správca dane neuznal, by mal postupovať inak než v ostatných prípadoch, kedy odoberal tovar od spoločností W. M.. L.. T.., M. SK, M.. L.. T... Žalobca nemá žiadne prostriedky a ani právomoc na to, aby do hĺbky preveroval svojich dodávateľov a dokonca aj subdodávateľov, preto nemal ako zistiť, od koho nakupujú jeho dodávatelia, a nemohol ani vedieť, že tovar, ktorý nakupoval od niektorej zo spoločností personálne prepojených s L. N., že táto predtým nadobudla tovar od inej s ním personálne prepojenej spoločnosti.

8. Žalobca namieta tvrdenia správcu dane o „reťazci subjektov, ktoré riadil L. N.“, čo postráda zmysel za predpokladu, ak všetky subjekty v reťazci plnili svoju daňovú povinnosť. Ak by aj niektorý zo subjektov v reťazci túto povinnosť neplnil, o čom však v tomto konaní absentuje akýkoľvek dôkaz, bol príslušný správca dane povinný postihnúť subjekt, ktorý svoju povinnosť porušil.

Rovnako aj úvahy správcu dane o stratených obchodníkoch ktorí nepriznajú daň, sú hypotetické a nemajú žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní.

9. Žalobca namieta tvrdenie správcu dane o nepreukázaní prepravy tovaru, nakoľko podľa žalobcu je bežnou praxou, že tovar od dodávateľov žalobcu bol vyložený priamo u jeho odberateľov, čo je dané rýchlou kazivosťou potravinárskeho tovaru a z dôvodu znižovania logistických nákladov.

10. Žalobca namieta tvrdenie správcu dane, že nízka cena dodávaných tovarov mala u žalobcu vzbudiť podozrenie, že sa môže jednať o tovar prefakturovaný po nadobudnutí z členských krajín EÚ. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že takéto tvrdenie správcu dane nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak, dokazovaním bolo zistené, že cena od dodávateľa W. M.. L.. T.. bola porovnateľná s cenami iných dodávateľov na trhu. Rovnako pre tvrdenie o prefakturovaní tovaru z členských krajín EÚ, nemá správca dane žiadny dôkaz.

11. Žalobca uviedol, že spoločnosti W. M..L..T.. nebolo priznané právo odpočítať daň z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťami W., M.. M. L..T.., V.-F. M..L..T.., a B. X Z. M..L..T.. a bol jej vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty, ktorý bola povinná zaplatiť. Tým, že bol rozdiel na dani z pridanej hodnoty na základe neuznania tých istých faktúr vyrubený aj žalobcovi, dochádza k dvojitému zdaneniu dodaného tovaru a bezdôvodnému obohateniu na strane štátneho rozpočtu. V zmysle logiky správcu dane, mal by správca dane postihnúť rovnako ako žalobcu aj jeho odberateľov a vyrubiť im rozdiel dane z tovaru, ktorého nadobudnutie žalobca podľa správcu dane nepreukázal, čo by viedlo k ďalšiemu zdaneniu tovaru, ktorého existenciu správca dane nespochybňuje. To, že spoločnosť W. M..L..T.. nebude plniť svoje zákonné povinnosti, žalobca pri uzatvorení kúpnej zmluvy nemohol vedieť a nemohol to ani ovplyvniť. Za činnosť spoločnosti W. M..L..T.. v čase obchodovania so žalobcom zodpovedal jej konateľ L. N., ktorý bol v zmysle povinný zabezpečiť riadne vedenie predpísanej evidencie a účtovníctva. Skutočnosť, že svedok L. N. nepredložil všetky správcom dane požadované doklady, nemôže byť na ťarchu žalobcu. Pri existencii tovaru, preukazuje jeho nadobudnutie daňový subjekt dodávateľskou faktúrou. Vyžadovanie akéhokoľvek iného dokladu o nadobudnutí tovaru, je nad rámec zákonných povinností daňového subjektu. Žalobca okrem dodávateľských faktúr, ktorých pravosť potvrdil i konateľ dodávateľskej spoločnosti W. M..L..T.. L. N., preukázal nadobudnutie tovaru od spoločnosti W. M..L..T.. kúpnou zmluvou uzatvorenou s touto spoločnosťou, objednávkami zaslanými tejto spoločnosti, ktoré korešpondujú s dodávateľskými faktúrami, ako i ďalšími listinnými dôkazmi (skladové listy, CMR a pod.). Z výpisov z účtu jednoznačne vyplýva, že všetky faktúry za dodaný tovar žalobca spoločnosti W. M..L..T.. uhradil. Z odberateľských faktúr žalobcu je zrejmé, že všetok tovar, ktorý žalobca kúpil od spoločnosti W. M..L..T.. následne ďalej predal svojim odberateľom. O existencii tovaru niet najmenších pochýb. Jediné čo žalobca nepreukázal je, od koho nadobudla tovar spoločnosť W. M..L..T.., čo však prekračuje dôkaznú povinnosť žalobcu.

12. Žalobca namieta prenesenie pochybenia inej spoločnosti na žalobcu, keď neschopnosť spoločnosti W. M..L..T.. preukázať nadobudnutie tovaru (pre porušovanie zákonných povinností jej konateľa a nevedenia predpísanej evidencie), ktorý dodala žalobcovi, by mohlo byť dôvodom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane u tejto spoločnosti a žalovaný sa snaží preniesť pochybenie tejto spoločnosti na žalobcu. Žalobca je tak postihovaný za konanie iného subjektu, ktoré nemal možnosť a ani právo ovplyvniť, čo je v rozpore s princípmi právnej istoty a právneho štátu. Prenášanie dôkazného bremena v rámci reťazca dodávateľov postihované dorubením dane má za následok viacnásobné zdanenie toho istého plnenia, čo taktiež odporuje princípu neutrality dane z pridanej hodnoty. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá vychádza z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konštatoval, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne a že ho nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. uviedol, „ ... Skutočnosti vymedzené v a v tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú

núdzu. V tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom plátca nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Najvyšší súd preto dospel k záveru že, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. ...“ Podobne najvyšší súd v rozsudku sp.zn. uviedol „ ... Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených ( ) avšak, a tu je potrebné zase súhlasiť so stanoviskom žalobcu, že nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno. ...“

13. V závere žalobca zdôraznil, že skutočnosť, že žalobca nie je schopný preukázať nadobudnutie tovaru jeho dodávateľom, nemôže byť na ťarchu žalobcu a nemôže to byť ani dôvodom pre vyrubenie dane žalobcovi.

III.

Vyjadrenie žalovaného

14. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným súdu elektronicky dňa 11.06.2019, ktorý navrhol žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.

15. Žalovaný uviedol, že v súlade s preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k názoru, že rozhodnutie správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného sú v súlade s ustanoveniami , v odôvodnení napadnutých rozhodnutí sú uvedené všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, ako aj úvahy, ktoré ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov tak, ako to predpokladá ust. . Žalobné dôvody sú zhodné s odvolacími námietkami s ktorými sa vysporiadal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia.

16. Žalovaný poukázal na úlohu orgánov daňovej správy, ktorou je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s SR konajú na základe SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Ide o fiškálne záujmy štátu, pričom osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil.

17. Z vykonaného dokazovania správcom dane vyplynulo, že žalobca odpočítal daň z faktúr od dodávateľskej spoločnosti neoprávnene, keďže dodania deklarované preverovanými faktúrami predloženými žalobcom pri daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie marec 2014, sa neuskutočnili deklarovanou spoločnosťou. Žalobca nepreukázal, že tovar fakturovaný spoločnosťou W. M..L..T.. táto spoločnosť, resp. jej subdodávatelia, skutočne dodala. Žalobca síce preukázal, že fakturovaný tovar existoval, čo správca dane ani nespochybnil, ale žalobca okrem formálnych dôkazov nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie fakturovaného tovaru spoločnosťou W. M..L..T.., ktorá preverované faktúry vystavila. Dodávateľovi tak nevznikla daňová povinnosť z fakturovaných dodávok a žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane.

18. Správca dane preveroval deklarovaného dodávateľa tovaru, ale vzhľadom na zistené skutočnosti nadobudol pochybnosti o tom, že dodanie tovaru skutočne dodali deklarovaní dodávatelia. Pri posudzovaní práva daňového subjektu na odpočítanie dane sa kladie dôraz na preukázanie dodania zdaniteľných obchodov konkrétnymi podnikateľskými subjektmi a nielen na samotnú existenciu materiálneho plnenia u platiteľa dane. Správca dane sa zaoberal preverením vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, ktorá je prvou podmienkou pri uplatnení práva odpočítať daň v zmysle . Správca dane viedol dokazovanie tak, aby došlo z rôznych strán k prevereniu vecnej a formálnej správnosti uplatneného odpočítania dane deklarovaného na základe faktúr od deklarovaných dodávateľov daňového subjektu. Preto všetky kroky správcu dane smerovali k overovaniu, či daňová povinnosť týmto platiteľom reálne vznikla, a či tovar dodal platiteľ, ktorého údaje sa nachádzali na faktúrach ako údaje za dodávateľa. V danom prípade nebolo preukázané dodanie tovarov uvedeným dodávateľom. Deklarované dodávateľské a subdodávateľské spoločnosti zanikli zlúčením s inými subjektmi, boli vymazané z Obchodného registra SR, resp. ich konateľmi sa stali zahraničné osoby. L. N. (konateľ, resp. bývalý konateľ spoločností W. M..L..T.., W. D.-H. M..L..T.. F. M. SK, M..L..T..) síce potvrdil, že uvedené spoločnosti vystavili pre daňový subjekt faktúry, a že tovar bol daňovému subjektu dodaný, ale svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že dodávateľmi spoločností W. M..L..T.., W. D.-H. M..L..T.. a M. SK, M..L..T.. mali byť spoločnosti V. - F. M..L..T.., W., M.. M. L..T.. a B. X Z. M..L..T.., u ktorých nebolo potvrdené vykonávanie reálnej ekonomickej činnosti a ich štatutári uskutočňovanie akýchkoľvek obchodných aktivít popreli.

19. Žalovaný v súvislosti s rozložením dôkazného bremena uviedol, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov. Teda má nielen bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť svoje tvrdenie doložiť, t.j. má dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno daňový subjekt plní v rámci dokazovania, ktoré vedie správca dane. Správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov pri zachovaní procesných práv daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri činnosti správcu dane, predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti, uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané v daňovom priznaní. Z vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícií. Žalobca mal vytvorený dostatočný čas aj priestor v priebehu vykonávanej daňovej kontroly, ako aj vo vyrubovacom konaní, aby dôkazy predložil alebo navrhol spôsob ich preukázania. Uvedené vyplýva i z nálezu Ústavného súdu SR č. -17 zo dňa 16.12.2009, že „ ... daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť ( Daňového poriadku), a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. ...“ Žalovaný poukázal aj na ustálenú judikatúru NS SR napr. sp.zn. zo dňa 18.05.2011 ako aj judikatúru Nejvyššího správního soudu ČR napr. sp.zn. -44, sp.zn. -119, z ktorej vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré

sú súčasťou jeho daňového priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je treba chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu.

20. V závere žalovaný uviedol, že v zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených žalobcom, ako aj postup žalobcu pri aplikácii .

IV.

Administratívne konanie

21. Z administratívneho spisu súd zistil, že správca dane začal na základe Poverenia č. 102566684/2016/9104405/Smee zo dňa 12.04.2016 a Oznámenia o daňovej kontrole č. 102567768/2016/9104405/Smee zo dňa 15.04.2016 u žalobcu dňa 09.05.2016 daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február - december 2014. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil protokol č. 100740108/2017/9104405/Smee zo dňa 02.05.2017. Správca dane vykonanou daňovou kontrolou preveroval u žalobcu splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa , nakoľko v zdaňovacích obdobiach február - december 2014 si uplatnil žalobca právo na odpočítanie dane z faktúr od viacerých dodávateľov, medzi inými aj z faktúr od tuzemských dodávateľov za dodávky bravčového a kuracieho mäsa, mliečnych výrobkov:

- W. M..L..T.., I.. M. XX/X, XXX XX Y. B. O., R.: XX XXX XXX

- M. SK, M..L..T.., T. X, XXX XX G., R.: XX XXX XXX

- W. D.-H. M..L..T.., V.. X. XXXX/XX, XXX XX M., R.: XXXXXXXX.

22. Vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu november 2014, vydal správca dane rozhodnutie Číslo: 101539476/2017 zo dňa 12.07.2017, ktorým podľa vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,XX EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 12.08.2017, o ktorom rozhodol žalovaný pod Číslom: 100235466/2018 zo dňa 26.01.2018 tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie žalovaný oprel o nedostatočné vyhodnotenie a odôvodnenie preverovaných faktúr vo vzťahu k zisteným skutočnostiam, nedostatočné zistenie skutkového stavu veci keď vyvodené závery nemajú dostatočný podklad vo vykonaných dôkazoch.

23. Následne Daňový úrad Bratislava vydal rozhodnutie Číslo: 102021769/2018 zo dňa 11.10.2018, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume X.XXX,XX EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014. Správca dane na základe vykonaného dokazovania a zhodnotenia získaných dôkazov dospel k záveru, že žalobca porušil ust. , nakoľko bolo preukázané, že zdaniteľné plnenia neboli uskutočnené dodávateľom W. M..L..T.. uvedeným na faktúre číslo 142200099 s tým, že tejto spoločnosti nevznikla daňová povinnosť v zmysle z dôvodov uvedených v rozhodnutí a tovar bol prefakturovaný cez reťazec subjektov, ktoré riadil L. N., resp. jeho ľudia. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 09.11.2018, o ktorom rozhodol žalovaný pod Číslom: 100344102/2019 zo dňa 31.01.2019 tak, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Rozhodnutia z tohto odseku sú predmetom súdneho prieskumu.

V.

Právne posúdenie žaloby

24. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (, ) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podaných námietok, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

25. Podľa , v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

26. Podľa , správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

27. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu. V rámci správneho súdnictva súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, najmä z toho pohľadu, či toto procesné pochybenie predstavuje takú vadu konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Preto zistenie súdu musí smerovať k tomu, či objasnenie skutkového stavu správnym orgánom je úplné a jeho postup zákonný.

28. Daňový poriadok v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa tohto ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.

29. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v SR. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

30. Podľa , správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

31. Podľa prvá veta , pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.

32. Podľa , daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

33. Podľa , kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídla, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti a k výstupným dátam z týchto softvérov.

34. Podľa , daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť sním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

35. Podľa , zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorúsi uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

36. Podľa , daňová kontrola je ukončená dňom doručenia protokolu podľa odseku 8 (písm. a)), doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa (písm. b)), alebo zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu (písm. c)).

37. Podľa , lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije . Ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

38. Podľa , daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (písm. a)), skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (písm. b)), vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (písm. c)).

39. Podľa , správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov .

40. Podľa , správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

41. Podľa , ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

42. Podľa (ďalej len „“), dodaním tovaru je dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy.

43. Podľa , dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa , vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu.

44. Podľa , daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

45. Podľa , daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

46. Podľa ods. l , právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

47. Podľa , platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa až 4, a až 12, ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa a , zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.

48. Podľa , právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

VI.

Posúdenie veci správnym súdom

49. Úlohou správneho súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného Číslo: 100344102/2019 zo dňa 31.01.2019 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava Číslo: 102021769/2018 zo dňa 11.10.2018, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014 v sume X.XXX,XX EUR, v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby.

50. Súd poukazuje, že skutkovo obdobné právne posúdenie už bolo predmetom súdneho prieskumu rovnakého žalobcu aj žalovaného, vo veci daňovej kontroly za iné zdaňovacie mesiace roku 2014, pričom rozhodnutia správcu dane vychádzali z jedného protokolu z kontroly dane z pridanej hodnoty č. 100740108/2017/9104405/Smee zo dňa 02.05.2017, vychádzali z obdobných skutkových okolností, kedy správny súd napadnuté rozhodnutia v zmysle zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie. Ide o rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 07.08.2019 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 25.03.2021, sp.zn. zo dňa 04.12.2019, sp.zn. zo dňa 07.08.2019 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 08.12.2020, sp.zn. zo dňa 22.09.2020, sp.zn. zo dňa 22.09.2020, sp.zn. zo dňa 22.09.2020, sp.zn. zo dňa 22.09.2020, sp.zn. zo dňa 22.09.2020.

51. Podľa , vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

Ustanovenie je vo vzťahu k všeobecnému ustanoveniu špeciálnym ustanovením, ktoré dáva správnemu súdu možnosť použiť tzv. skrátené odôvodnenie rozsudku, v ktorom sa správny súd môže obmedziť' len na poukázanie na totožný rozsudok, ktorého dôvody prípadne stručne zopakuje. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému.

52. Totožnosť predmetu konania podľa vo vzťahu k vyššie špecifikovaným rozhodnutiam uvedených v odseku 50. tohto rozhodnutia, je daná tým, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február - december 2014 o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 100740108/2017/9104405/Smee zo dňa 02.05.2017. Správca dane preveroval u žalobcu splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa , keďže si v zdaňovacích obdobiach február - december 2014 uplatnil žalobca právo na odpočítanie dane z faktúr od viacerých dodávateľov. Na tomto mieste správny súd poukazuje, že právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 52). Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu alebo, že by páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom prináležalo zamietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu in dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobcu k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov reťazca. Odporuje právu EÚ a tiež , aby sa zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Takéto preverenie prináleží nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade, podľa názoru súdu, k svojej povinnosti nepristúpili komplexne, s náležitou starostlivosťou a dostatočne zodpovedne.

53. Vzhľadom k tomu, že tunajší súd už zaujal právny názor vo veciach rovnakého žalobcu za obdobných skutkových okolností, správny súd v súlade s už len odkazuje na odôvodnenie týchto rozhodnutí s dôrazom na rozhodnutie sp.zn. -116 zo dňa 07.08.2019 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 25.03.2021: Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.zn. -116 zo dňa 07.08.2019 „ ... 44. Z ustanovení , , vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia nespochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 23.2.2012 v spojení

s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 17.1.2013). Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.09.2016, sp. zn. , a zo dňa 17.09.2015, sp. zn. zo dňa 25.11.2014, podľa ktorých uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. 45. Obchod je spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie obehu tovaru. Obchod predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy a predaja. Správny súd pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ v ), ktoré je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustálená rozhodovacou činnosťou vnútroštátnych súdov a judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V danom prípade bolo preukázané materiálne plnenie, t.j. správca dane nespochybnil samotnú existenciu tovaru, poukazoval však na vlastné poznatky v tom zmysle, že daný tovar nebol dodaný tak, ako to daňový subjekt deklaroval predloženými faktúrami, teda že ho nedodali subjekty, ktoré boli uvedené na faktúrach ako dodávatelia. 46. Správny súd v tomto kontexte poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23.02.2011, z ktorých vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte ( v spojení s , ). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, v daňovom konaní platí zásada, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním vedených. Avšak nie je možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že „daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno“. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Plnenia, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani a hospodársku činnosť v zmysle čl. 2 bodu 1, čl. 4 a čl. 5 ods.1 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.5.1977, ak spĺňajú objektívne kritériá bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, a/ alebo prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom platiteľom (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 15.3.2011, rozsudky Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics a C-484/03 Bond House). 47. Dodanie tovaru, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti, že pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť nielen po formálnej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. V danej súvislosti súd poukazuje na početnú judikatúru Súdneho dvora EÚ zaoberajúcu sa výkladom záväzných dokumentov EÚ v oblasti spoločného systemu DPH (rozsudok vo veci C-80/11 z 21.06.2012

- Mahagébena Dávid, rozsudok vo veci C - 285/11 z 06.12.2012 - Bonik, rozsudok vo veci C-18/13 z 13.02.2014 - MaksPen,...). Vyplýva z nej, že právo zdaniteľných osôb odpočítať DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Únie. Ako Súdny dvor opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 26 a citovanú judikatúru). Na odpočítanie je potrebné, aby dotknutá osoba bola jednak zdaniteľnou osobou v zmysle tejto smernice a jednak, aby zdaniteľná osoba využívala uvedené tovary a služby zakladajúce toto právo na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, a že na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (pozri rozsudok Bonik, už citovaný, bod 29 a citovanú judikatúru). Ak sú tieto podmienky splnené, právo na odpočítanie dane nemôže byť v zásade zamietnuté. 48. Na druhej strane však osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb. 49. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Vnútroštátnemu súdu potom prináleží vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností veci, aby bolo vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi možné určiť, či daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, ktorého sa dopustili jeho dodávatelia. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že zdaniteľná osoba si nemôže odpočítať DPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo dodanie uskutočnené, no v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom (napr. preto, že títo nedisponovali potrebnými zamestnancami, hmotnými prostriedkami a aktívami, že náklady na poskytnutie plnenia neboli zaznamenané v ich účtovníctve a totožnosť osôb, ktoré podpísali niektoré dokumenty ako dodávatelia, sa ukázala ako nejasná), avšak až za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť. 50.V preskúmavanom nebolo sporné, že predmet dodávky existoval a že bol žalobcovi dodaný. Dôkazy a zistenia správcu dane preukazujú, že samotná existencia tovaru a jeho dodávky žalobcovi v danom prípade nebola spochybnená, teda nešlo o tzv. „karuselový“ podvod. Za dodaný tovar žalobca zaplatil cenu aj s DPH. Daňové orgány však tvrdili, že nebolo preukázané, že takto fakturovaný tovar bol žalobcovi dodaný tými dodávateľmi, ktorí sú uvedení na predmetných faktúrach, a že týmto dodávateľom nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a žalobcovi následne právo na odpočet DPH. Súd zdôrazňuje, že samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci nebolo plnenie poskytnuté žalobkyni skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach alebo jeho subdodávateľmi, ešte nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobkyňa nárok. (rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci C -18/13, bod 31, 32). 51. V predmetnej preskúmavanej veci mali daňové orgány pri vyrubovacom konaní na výber z dvoch alternatív právneho posúdenia, ktoré záviseli od skutočného stavu veci zisteného pri daňovej kontrole.

Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobkyňou sa u nej nenachádzali, resp. preukazne nezanechali žiadnu stopu svojej existencie, čiže jej neboli nikdy dodané, potom by bolo namieste konštatovať, že žalobkyňa bola súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné navrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a žalobkyni by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol pritom súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. jedna z osôb poskytujúcich zdaniteľné plnenia (alebo viaceré osoby) z reťazca, ktorá vystavila faktúru, sa dopustila nezákonnosti, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť žalobcovi právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej DPH, avšak len za predpokladu, že tieto orgány objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50). 52. Daňové orgány na základe vykonaného dokazovania dospeli k presvedčeniu, že tovar nebol dodaný spoločnosťami W.M. M..L..T.., W. D.-H. M..L..T.. a že týmito len prechádzal „fakturačne“ (na tieto subjekty boli fiktívne vystavované faktúry). Je nutné konštatovať, že v predmetnej veci daňové orgány vykonali skutočne rozsiahle dokazovanie, ktorým boli rozpracované menované dve spoločnosti a ich subdodávatelia. Z administratívneho spisu uvedený záver bezpochyby aj vyplýva. Dokazovanie správcu dane smerovalo k overovaniu, či daňová povinnosť týmto platiteľom reálne vznikla, a či tovar dodal platiteľ, ktorého údaje sa nachádzali na faktúrach ako údaje za dodávateľa. Podľa zistení správcu dane deklarované dodávateľské a subdodávateľské spoločnosti zanikli zlúčením s inými subjektmi, boli vymazané z Obchodného registra SR, resp. ich konateľmi sa stali zahraničné osoby. L. N. (konateľ, resp. bývalý konateľ spoločností W., M..L..T.., W. D.-H., M..L..T.. a M., M..L..T..) síce potvrdil, že uvedené spoločnosti vystavili pre daňový subjekt faktúry, a že tovar bol daňovému subjektu dodaný, ale svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi. Zo zistení správcu dane ďalej vyplynulo, že dodávateľmi spoločností W., M..L..T.., W. D.-H., M..L..T.. a M., M..L..T.. mali byť spoločnosti, V. - F., M..L..T.., W., M.. M..L..T.. a B. X Z. M..L..T.., u ktorých nebolo potvrdené vykonávanie reálnej ekonomickej činnosti a ich štatutári uskutočňovanie akýchkoľvek obchodných aktivít popreli. Táto časť zisteného skutkového stavu však sama o sebe nepreukazuje, že žalobca vedel, resp. mal vedieť, že je súčasťou daňového podvodu. Z uvedeného podľa právneho záveru správneho súdu vyplýva, že žalovaný nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 49 zákona o DPH, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav veci. Uvedené ustanovenie §49 zákona o DPH vymedzuje relevantný okruh dokazovaných skutočností a citovaná judikatúra Súdneho dvora EÚ tento okruh bližšie svojou interpretáciou špecifikuje. Nesprávnym výkladom ust. zákona o DPH žalovaný okruh dokazovaných skutočností nezákonne zúžil, kedy nepovažoval za právne významné vykonať ďalšie dokazovanie - čo malo za následok vadu podľa . 53. Zistenie správcu dane, ktoré pramenia z vykonaného dokazovania, nevylučuje možnosť, že dodávatelia žalobcu a jeho subdodávatelia mohli konať v rozpore so zákonom, čo koniec koncov i z administratívneho spisu vyplýva, avšak v žiadnom prípade to nie je objektívnym dôkazom protizákonnosti konania žalobcu. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Uvedenú otázku je oprávnený ustáliť aj daňový orgán a nemusí počkať na postup a rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní. Pokiaľ daňové orgány v konaní tvrdili, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak nie spôsobom deklarovaným vo faktúrach, ale zároveň nepreukázali, že žalobkyňa bola priamo zainteresovaná na vytvorení reťazca fiktívnych obchodov, bolo z ich strany potrebné objektívne preukázať, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenia zakladajúce nárok na odpočet DPH boli súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. V takom prípade dôkazné bremeno prešlo na správcu dane, ktorý bol povinný preveriť vzťah žalobkyne k podvodnému konaniu vzniknuvšiemu v reťazci firiem, ktorého bola súčasťou a jej vedomosť o tom, že u iného daňového subjektu došlo k porušeniu zákona o DPH. Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 50, z ktorého vyplýva, že nemožno zdaniteľnej osobe zamietnuť právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho,

aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Zároveň platí, že daňový orgán nie oprávnený zamietnuť právo na odpočet dane že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 51) 54. V obchodnom styku je predpokladaná dobromyseľnosť konania a nadobudnutia práv. Akokoľvek by bol podnikateľ pri uzatváraní obchodov obozretný, nemôže absolútne vylúčiť, že sa stane v niektorom prípade obeťou podvodu. Keďže dopredu podvodné konanie nemožno predvídať, až následne možno podvedenému vytknúť nedôslednosť (nepozornosť) v tom či inom ohľade. Súd aj s ohľadom na skutočnosť, že uvedený obchodný vzťah s L. N. trval niekoľko rokov, kedy v ostatných prípadoch (cca 75%) bolo dodanie tovaru aj podľa správcu dane v súlade so zákonom, nepovažoval postup žalobcu za nevšedne neobozretný či dokonca nedobromyseľný v kontexte skúmania zákonnosti jeho postupu ako účastníka reťazca firiem, kedy plnenie v niektorej časti reťazca bolo poznačené protiprávnosťou konania niektorého z jeho účastníkov. Dôkazy o protiprávnosti konania obchodných partnerov žalobcu nemožno považovať za objektívny dôkaz protiprávnosti jeho konania, ani v tom nemožno badať jeho vedomosť o existencii porušenia daňových právnych predpisov, či jeho priamu, cielenú a úmyselnú participáciu na daňovom podvode. Dôkazné bremeno, že u daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu, je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane ,pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. ( zo dňa 19.08.2010) 55. Právo na odpočet dane môže byť zamietnuté iba vtedy, ak je objektívne preukázané, že predmetná zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-80/11 z 21.06.2012 - Mahagében a Dávid, čl. 52). Daňové orgány v konaní nedisponovali dôkazmi, na základe ktorých by boli oprávnené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu, alebo, žeby páchateľom podvodu pomáhal, pričom na základe žiadnych právne relevantných dôkazov nebol preukázaný vzťah žalobcu k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, na základe čoho by daňovým orgánom (súdu) prináležalo odmietnuť žalobcovi priznanie práva na odpočet DPH. Za daných okolností nemožno opomínať ani na právnu zásadu In dubio pro reo, ktorá sa zväčša uplatňuje v trestnom konaní, avšak nie je vylúčené jej rešpektovanie aj pre daný prípad, kedy existujú pochybnosti o otázke skutkového posúdenia vzťahu (subjektívnej stránke) žalobkyne k zákonnosti (resp. nezákonnosti) konania jednotlivých účastníkov predmetného reťazca. Uvedené pochybnosti, pokiaľ je to možné, môžu byť odstránené v daňovom konaní. Súd opakuje, že odporuje právu EÚ a tiež zákonu o DPH, aby sa v súdenej veci, zdaniteľnej osobe zamietlo právo odpočítať DPH za dodanie tovaru alebo služby z dôvodu, že so zreteľom na podvody alebo nezrovnalosti spáchané v rámci reťazca zdaniteľných obchodov sa toto dodanie nepovažuje za skutočne uskutočnené bez toho, aby sa na základe objektívnych dôkazov preukázalo, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou podvodu týkajúceho sa DPH spáchaného na vstupe alebo na výstupe v rámci dodávateľského reťazca. Je možné zhrnúť, že uvedené prináleží preveriť nezávislým daňovým orgánom, ktoré v danom prípade k tejto svojej povinnosti nepristúpili komplexne, náležite starostlivo a dostatočne zodpovedne. 56. Je teda možné rámcovo zhrnúť - žalovaný svoje skutkové zistenia, ktoré súd už vyššie označil za nedostatočné, zhrnul do tvrdenia, že nebolo preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľmi uvedenými na faktúrach, t.j. W. M..L..T.., W. D.-H. M..L..T.., teda týmto dodávateľom nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR, a preto jediným cieľom deklarovaných plnení na základe vyhotovených faktúr a podporných dokladov bolo získanie daňovej výhody pre podnikateľské

subjekty zapojené do reťazca, čiže aj pre žalobcu. Správny súd dodáva, že právna bezchybnosť rozhodnutia akéhokoľvek správneho orgánu, teda i žalovaného, spočíva v tom, že je vydané v písomnej forme, príslušným orgánom, v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, obsahuje náležitosti určené všeobecnou právnou úpravou správneho konania i náležitosti ustanovené osobitnými právnymi predpismi. Odôvodnenie zahŕňa a hodnotí všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia, podáva celkový prehľad o priebehu konania, reaguje na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania. Medzi výrokom a odôvodnením musí byť logická zhoda. Odôvodnenie musí byť presvedčivé. Právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá ústavnému i zákonného rámcu. Nevyžaduje sa síce, aby na každú zistenú skutočnosť alebo každý argument účastníka konania, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o skutočnosť alebo argument, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné, musí sa s nimi správny orgán v dôvodoch rozhodnutia vysporiadať. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie garantovaného základnému práva. S uvedeným právom je v rozpore úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, extrémny nesúlad medzi právnymi závermi a skutkovými zisteniami, prípadne len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené, alebo situácia, kedy právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú. Absencia takéhoto odôvodnenia má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Osobe dotknutej takýmto rozhodnutím je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom rozhodnutia. 57. Správny súd nie je povinný a v podstate ani oprávnený nahrádzať činnosť správnych orgánov pri odôvodňovaní rozhodnutí. Platí, že vecne preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je možné len za predpokladu jeho náležitého odôvodnenia, keď správny orgán náležitým spôsobom vyhodnotí námietky účastníka správneho konania. Žalobcovi bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH na vstupe, keby bolo objektívne preukázané, že zdaniteľné obchody neprebehli vôbec, že plnenia deklarované v dôkazoch produkovaných žalobcom mu neboli nikdy dodané, čo by znamenalo, že žalobca bol súčasťou skupiny vzájomne prepojených platiteľov dane, pričom títo vykonali viac súvisiacich plnení, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej jediným cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Uvedené, ako súd vyššie konštatoval správca dane ani žalovaní zistili nedostatočne. Pokiaľ by sa v konaní preukázalo, že zdaniteľné obchody síce prebehli, avšak žalobca bol súčasťou reťazca firiem, v ktorom sa vyskytol daňový podvod, resp. iná nezákonnosť, v takom prípade mohli daňové orgány zamietnuť právo odpočítať hodnotu zaplatenej DPH len za predpokladu, že v konaní objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Najpodstatnejšou otázkou by v takomto prípade bolo, či žalobca s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti mohol vedieť, že jeho konanie smeruje resp. napomáha k neoprávnenému získaniu nároku na odpočet DPH. Súd konštatuje, že „či vedel“ znamená, že existovali určité skutkové zistenia zakladajúce dôvodné pochybnosti o tom, že by žalobca o podvodnom konaní mal vedomosť, a že bol tak s možnosťou existencie podvodného konania aspoň uzrozumený. Z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v administratívnom spise však uvedené preukázané rozhodne nebolo. Zo skutkového stavu zisteného daňovými orgánmi je vylúčené tvrdiť, že by žalobca bol aktívnym účastníkom (spolupáchateľom) daňového podvodu (iného protiprávneho konania),alebo, že by páchateľom pomáhal. Pokiaľ ide o možnosť, že žalobca „mal vedieť“, táto znamená, že žalobca mal a mohol prijať také opatrenia, ktoré by vylúčili podvodné konanie, resp. jej účasť na takom konaní. Z judikatúry ESD vyplýva, že platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že svojou kúpou sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH sa musí na účely šiestej smernice považovať za účastníka na tomto podvode a to bez ohľadu na otázku, či mal z opätovného tovaru prospech alebo nie. Ak by k takémuto objektívnemu zisteniu daňové orgány dospeli, a to na základe právne relevantných dôkazov preukazujúcich tento vzťah žalobkyne k zámeru získať v rámci súvisiacich dodávok medzi účastníkmi reťazca firiem nenáležitú daňovú výhodu, potom by daňovým orgánom (súdu)prináležalo odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH. 58. V rozhodnutiach správcu dane a žalovaného uvedené posúdenie podporené úvahami žalovaného, aby bolo možné správnosť jeho právneho posúdenia absentuje. Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd C-353/03) a Bond House Systems Ltd (C-484/03) konštatoval, že uplatnenie nároku na odpočet dane na vstupu u osôb povinných k dani, ktorých plnenia boli v rámci reťazca poskytnuté s úmyslom dopustiť sa podvodu, alebo pokiaľ ich plnenia

nasledovali v dodávateľskom reťazci, kedy tieto osoby o podvodnom konaní nevedeli, alebo nemohli vedieť, nemôže byť týmto osobám odopretý. ( zo dňa 19.08.2010). V rozhodnutí vo veci Kittel (C-439/04) bola táto zásada spresnená tak, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor tohto názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti dane z pridanej hodnoty, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Tvrdené podvodné konanie mohlo nastať u tohto daňového subjektu, ktorý nevedel preukázať vyrobenie resp. obstaranie dodaného tovaru. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť všetky v konaní zistené skutočnosti (vykonané dôkazy), zhrnúť ich a podrobnejšie zhodnotiť z hľadiska ich právnej relevancie, rozlíšiť a dôkladnejšie reagovať na podstatné pripomienky, návrhy a vyjadrenia žalobcu, vysvetliť, prečo niektoré dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané nepovažoval za dostatočné - majúce vplyv na rozhodnutie v prospech žalobcu tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutí bolo presvedčivé. V prípade, že pri opätovnom preskúmaní veci žalovaný dospeje k záveru, že je na zistenie skutkového stavu potrebné doplniť dokazovanie, nič mu nebráni tak urobiť. Nevyhnutné v ďalšom konaní bude doplniť dokazovanie o zistenie, a to bez pochybností, vzťahu žalobcu k reťazcu, v rámci ktorého sa uskutočnili predmetné zdaniteľné obchody a bude žalovaný povinný riadne zisťovať, a to znova bez pochybností, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet DPH je súčasťou daňového podvodu. ...“

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 25.03.2021 „ ... 36. Kasačný súd predovšetkým poukazuje na to, že v danom prípade chýba stanovisko sťažovateľa, aké konkrétne skutočnosti či ktoré žalobcom predložené doklady o deklarovaných dodávkach tovaru od spoločností W. M.. L.. T.. a W. D.-H. M.. L.. T.. zostali podľa správcu dane pochybné čo do správnosti, pravdivosti alebo úplnosti, prípadne ktoré údaje v nich uvedené považuje za nepravdivé. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani neuvádza, že by žalobcu v rámci daňovej kontroly márne vyzýval na odstránenie konkrétnych pochybností, hoci vykonal nesporne rozsiahle dokazovanie na preverenie posudzovaných obchodov. 37. Skutočnosti, o ktoré sťažovateľ opiera pochybnosti správcu dane o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov, sa netýkajú dodávok medzi žalobcom a spoločnosťami W. M.. L.. T.. a W. D.- H. M.. L.. T.., ale predchádzajúceho stupňa dodávateľského reťazca, teda obchodov medzi dodávateľmi žalobcu a spoločnosťami V.-F. M.. L.. T.., W. M.. L.. T.. a B. X Z. M.. L.. T.. Tu treba uznať, že pochybnosti správcu dane v naznačenom smere ako aj ich príčiny boli jasne pomenované a doložené skutkovými zisteniami. Zistenia o subdodávateľoch však nepredstavujú dostatočne zrozumiteľný podklad pre pochybnosti o dodaní tovaru od dodávateľov k žalobcovi. Sťažovateľ totiž neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti na strane spoločností W. M.. L.. T.. a W. D.-H. M.. L.. T.., ktoré by realizáciu dodávok tak, ako sú zaznamenané v žalobcom predložených dokladoch, robili nemožnými, nepravdepodobnými či nepreukázanými. Záver správcu dane i sťažovateľa, že pokiaľ tovar nenadobudli dodávatelia od subdodávateľov, nemohol ho nadobudnúť ani žalobca od dodávateľov, je nesprávny a platí len pod podmienkou, ktorú s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ definoval správny súd. 38. Tvrdenia o nepreukázaní vzniku daňovej povinnosti na strane dodávateľov v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH odôvodňuje sťažovateľ aj tým, že pre ich nedostatočnú spoluprácu a nepredloženie dokladov nemohol správca dane uskutočnenie dodávok žalobcovi kontrolou preveriť. Tu treba taktiež poznamenať, že nedostatok súčinnosti v čase daňovej kontroly zo strany žalobcových dodávateľov, ktorí inak v čase sporných dodávok s potravinárskym tovarom reálne obchodovali, nie je takou skutočnosťou, ktorá by sama o sebe robila realizáciu dodávok žalobcovi a ním predložené doklady pochybnými z hľadiska ich správnosti či pravdivosti. Nebolo povinnosťou žalobcu v rámci daňovej kontroly preukazovať pôvod a okolnosti obehu tovaru nadobudnutého od svojich dodávateľov na im predchádzajúcich stupňoch dodávateľského reťazca, ani niesť následky nesúčinnosti dodávateľov alebo ich subdodávateľov so správcom dane. 39. Z uvedených dôvodov kasačný súd nemohol akceptovať postoj sťažovateľa, že na základe podozrení správcu dane o podvodnom konaní na predchádzajúcich stupňoch dodávateľského reťazca a s ohľadom na nemožnosť preverenia dokladov u dodávateľov v čase kontroly malo prejsť na žalobcu dôkazné bremeno na preukázanie vzniku daňovej povinnosti u jeho dodávateľov (§ 19 ods. 1 zákona o DPH), ktorého neunesenie by mohlo mať za daných okolností za následok nesplnenie podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane. 40. Možno predpokladať, že hlavnou motiváciou správcu dane k preverovaniu obchodov žalobcu s dodávateľmi bola skutočnosť, že niektorý z dodávateľov alebo subdodávateľov v rámci dodávateľského reťazca nepriznal alebo neodviedol daň a nasledujúci obchodný článok si túto daň uplatnil, pričom existovali podozrenia z účasti žalobcu na takomto nedovolenom daňovom úniku. Sťažovateľ však žiadny

nedovolený daňový únik v konaní netvrdil a ani nepreukazoval účasť žalobcu na takomto konaní. Aj v kasačnej sťažnosti uvádza, že účasť na daňovom podvode nepovažoval za právny dôvod vyrubenia rozdielu dane žalobcovi. Svoje závery oprel predovšetkým o vnútroštátnu legislatívu a judikatúru Najvyššieho súdu, ktorú však nesprávne interpretoval, keď v podstate zastal názor, že žalobcovi sa majú pripísať právne následky nemožnosti preverenia uskutočnenia posudzovaných transakcií u žalobcových dodávateľov či podozrení o fiktívnosti obchodov medzi dodávateľmi a ich subdodávateľmi. 41. Pokiaľ aj na strane žalobcových dodávateľov alebo subdodávateľov došlo k nedovolenému daňovému úniku (daňovému podvodu), nemá to bez ďalšieho za následok, že žalobcovi nepatrí právo na odpočítanie dane z predmetných dodávok, ktorých prijatie od deklarovaných dodávateľov doložil hodnovernými dokladmi a použil dodávky na ďalšie zdaniteľné plnenia. Oprávnenie odpočítať daň z tovarov určených alebo použitých na dodávky tovarov a služieb, predpísaným spôsobom uplatnenú dodávateľom, by bolo s ohľadom na zásadu neutrality DPH možné žalobcovi odoprieť v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ len v prípade, ak by sa žalobca vedome zúčastnil na takomto nedovolenom konaní alebo by ho svojou nedbalosťou pri uskutočnení obchodov umožnil. Ako však správne konštatoval i správny súd, dôkazné bremeno, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že prijaté zdaniteľné plnenia zakladajúce nárok na odpočet dane sú súčasťou daňového podvodu zo strany subjektov zúčastnených v dodávateľskom reťazci, je na strane orgánov daňovej správy. V tomto zmysle správny súd dôvodne citoval z relevantných rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (C-80/11 z 21.6.2012 Mahageben a Dávid, bod 50-53, C-18/13 zo dňa 13.2.2014 Maks Pen EOOD, body 31, 32). 42. Krajský súd tiež správne podotkol, že žalobca v období predchádzajúcom zdaňovaciemu obdobiu február 2014 dlhšiu dobu obchodoval so spoločnosťami, ktoré zastupoval L. N., pričom väčšina z obchodov v kontrolovaných obdobiach (minimálne u spoločnosti W. M.. L.. T..) nebola správcom dane spochybnená. Nemožno preto bez ďalších zistení preukazujúcich opak vytýkať žalobcovi neobozretnosť, či iné zanedbanie obvyklej opatrnosti pri uzavretí sporných obchodov s dodávateľmi. 43. Pokiaľ teda nie je sporné, že tovar uvedený na faktúrach bol žalobcovi dodaný, dodávky sú doložené obvyklými dokladmi, boli potvrdené bývalým konateľom dodávateľa, ktorý so žalobcom v relevantnom čase reálne obchodoval a žalobca mu vystavené faktúry bezhotovostne uhradil, nie sú zistenia správcu dane ohľadom pohybu tovaru medzi dodávateľmi a ich subdodávateľmi dostatočným podkladom zakladajúcim objektívne pochybnosti o uskutočnení posudzovaných dodávok tak, ako boli deklarované. Za daných okolností by bolo možné žalobcovi odoprieť právo na odpočítanie dane z takýchto dodávok len za predpokladu preukázania, že došlo v dodávateľskom reťazci u niektorých z jeho účastníkov k nedovolenému daňovému úniku, ktorý bol dôsledkom podvodného alebo iného zneužívajúceho konania, pričom posudzované zdaniteľné obchody boli s týmto konaním spojené a žalobca o tom vedel alebo mohol a mal vedieť, bez ohľadu na to, či mal z takéhoto konania prospech. ...“

54. Krajský súd v Bratislave s poukazom na vyššie uvedené dôvody, s ktorými sa stotožňuje v celom rozsahu, napadnuté rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane podľa v spojení s pre nedostatočné zistenie skutkového stavu zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Správca dane je viazaný vysloveným právnym názorom súdu ( ), vo veci bude postupovať v naznačenom smere a opätovne rozhodne.

VII.

Trovy konania

55. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa v spojení s a tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením

56. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (, ).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a inépodania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).