Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_20Sa-13-2022.pdf
PDF · 187.22 KB
Case nature
Area
Subarea
20Sa/13/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne A. B. C., narodenej XX.XX.XXXX, bytom B. D. XXX, XXX XX B., zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35570-2/2018-BA z 19. marca 2018, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanej súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č. 8739-1/2018-DS z 11. januára 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) A. B. C. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 29. februára 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 a na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 poukázala na to, že A. B. C. mala od 19. októbra 2005 do 2. marca 2015 licenciu L1A/TT/0337/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Ďalej poukázala na to, že príjem A. B. C. z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2007 bol 37 144,06 eur (1 119 002,00 SKK), teda vyšší ako zákonom stanovená hranica (12 násobok minimálneho vymeriavacieho základu), ktorá skutočnosť mala vplyv pre posúdenie vzniku povinného poistenia SZČO k 1. júlu 2008. Ďalej poukázala na to, že príjem z podnikania za rok 2008 bol 10 632,74 eur (320 322,00 SKK), teda opäť vyšší ako zákonom stanovená hranica príjmu, ktorá skutočnosť bola rozhodujúce pre posúdenie vzniku povinného poistenia SZČO k 1. júlu 2009.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým nesúhlasila s vydaným rozhodnutím. Dôvodila, že ako SZČO sa odhlásila zo Sociálnej poisťovne dňa 29.02.2018, k čomu okrem registračného listu doložila aj Rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja (ďalej aj ako „TSK“) zo dňa 10.01.2008 č. TA/2008/439, ktorým bolo zrušené dňom 29.02.2008 povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia z dôvodu transformácie fyzickej osoby na právnickú osobu v odbore pediater. Súčasne poukázala na to, že TSK povolil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ako LYDI, s.r.o. od 01.03.2008, pričom týmto dňom bola prihlásená do Sociálnej poisťovne. Záverom uviedla, že ako fyzická osoba ďalej nepodnikala, podala žiadosť o zrušenie registrácie dane z príjmov
FO, dane zo závislej činnosti k 29.02.2008 na Daňový úrad Dunajská Streda, pričom registrácia bola zrušená. Do poznámky uviedla, že Sociálna poisťovňa nikdy od nej nepožadovala licenciu L1A, bez tejto licencie sa prihlásila do Sociálnej poisťovne ako povinne poistená osoba a taktiež bez tejto licencie bola odhlásená.
4. Žalovaná rozhodnutím č. 35570-2/2018-BA z 19. marca 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda č. 8739-1/2018-DS z 11. januára 2018 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na ustanovenia § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010, § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 účinnom do 31. decembra 2010, § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. účinnom od 1. januára 2008, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010, § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z. v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 poukázala na to, že ak samostatne zárobkovo činná osoba presiahne zákonom ustanovenú hranicu príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vznikne jej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a stáva sa platiteľom poistného. Ďalej poukázala na to, že z citovaných ustanovení zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 vyplýva, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovej činnej osobe zaniká dňom zrušenia všetkých oprávnení na prevádzkovanie alebo výkon samostatnej zárobkovej činnosti, resp. odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom je fyzická osoba povinná mať na výkon činnosti oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovej činnej osoby, resp. od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako zákonom ustanovená suma.
5. Dôvodila, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 29.02.2008 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku poistenia 29. február 2008. Poukázala na to, že rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2006/3275 zo dňa 3. augusta 2006 bolo účastníčke konania povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v špecializačnom odbore pediatria.
6. Ďalej uviedla, že rozhodnutím TSK č. TA/2008/439 z 10. januára 2008 bolo odo dňa 1. marca 2008 spoločnosti LYDI, s.r.o., ktorej štatutárnym orgánom a zároveň odborným zástupcom je účastníčka konania, povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v špecializačnom odbore pediatria. V tejto súvislosti súčasne poukázala na to, že TSK zároveň dňom 29. februára 2008 zrušil účastníčke konania povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore pediatria, ktoré TSK povolil rozhodnutím č. TA/2006/3275 z 3. augusta 2006.
7. Žalovaná v odôvodnení ďalej argumentovala, že Slovenská lekárska komora vydala účastníčke konania licenciu č. L1A/TT/0337/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v odbore pediatria, pričom účastníčka konania bola oprávnená vykonávať samostatnú zdravotnícku prax od 19. októbra 2005 do 2. marca 2015. Ďalej poukázala na to, že podľa údajov poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky príjmy účastníčky konania zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2007 a 2008 presiahli zákonom ustanovenú sumu (príjmy boli bližšie špecifikované v bode 2. tohto rozsudku - poznámka správneho súdu).
8. Žalovaná poukázala na to, že vznik a zánik povinného sociálneho poistenia nastáva vždy naplnením zákonom ustanovených podmienok, pričom odhláška z poistenia má len deklaratórne účinky s preto bol správny záver Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda, že dátum zániku povinného sociálneho poistenia, ktorý účastníčka konania deklarovala v odhláške nie je správny a preto vo veci sporného prípadu zániku povinného sociálneho poistenia vydala napadnuté rozhodnutie. Argumentovala, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z. z.“), ktorú využije lekár, pokiaľ nemá a neplánuje mať svoje vlastné súkromné zdravotnícke zariadenie, ale bude poskytovať zdravotnú starostlivosť u iných poskytovateľoch, ktorí už povolenie na prevádzkovanie zariadenia zdravotnej starostlivosti majú alebo budú poskytovať zdravotnú starostlivosť na inom mieste ako je zdravotnícke zariadenie. Zastala názor,
že napriek skutočnosti, že účastníčke konania bolo rozhodnutie o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie zrušené dňom 29. februára 2008, avšak táto disponovala licenciou L1A (bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využívala) a v rozhodujúcom období mala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom stanovená hranica, povinné sociálne poistenie jej pokračovalo dodajúc, že účastníčka konania ku dňu 29. februára 2008 nesplnila všetky podmienky zániku povinného sociálneho poistenia stanovené zákonom o sociálnom poistení.
9. Žalovaná uviedla, že informáciu o tom, že účastníčke konania bola vydaná licencia č. L1A/ TT/0337/05 s dátumom vzniku 19. októbra 2005 poskytla Slovenská lekárska komora v zmysle Dohody o poskytovaní údajov z registra Slovenskej lekárskej komory, ktorá nadobudla účinnosť 21. februára 2015, v elektronickej forme 7. apríla 2016 a preto zánik povinného poistenia účastníčka konania, ako SZČO, nemohol byť vyhodnotený ako sporný prípad už v čase, kedy účastníčka konania podala odhlášku z poistenia.
10. Záverom žalovaná zastala názor, že pre posúdenie zániku povinného sociálneho poistenia účastníčky konania, ako SZČO, v zmysle právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 nie je rozhodujúce, či účastníčka konania licenciu L1A aj aktívne využívala doplniac, že na účely sociálneho poistenia sú relevantné príjmy z výkonu zárobkovej činnosti za roky 2007 a 2008 a to bez ohľadu na to, na základe akého oprávnenia ich účastníčka konania dosiahla, ak boli vyššie ako zákonom ustanovená suma.
11. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.
12. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 29.02.2008 zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie jej zaniklo je skutočnosť, že požiadala o zrušenie registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 29.02.2008, ani potom a na predmetnú licenciu nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od 01.03.2008 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť LYDI, s.r.o., IČO: 43 859 399, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 01.03.2008 riadne a včas odvádzala odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.
13. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení bez toho, aby skúmala, či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona nemôže pre ňu priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 a tiež na rozhodnutie sp. zn. 18Sa/1/2017 z 2. októbra 2017, v ktorom Krajský súd v Trenčíne skonštatoval, že žalobcovi zanikla účasť na povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia bez ohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období, ktorého právny význam pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k povoleniu na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a tiež bez ohľadu na držbu platnej licencie L1A, nakoľko z nej nedosahovala zdaniteľné príjmy, ktoré jediné zakladajú účasť žalobcu na povinnom sociálnom poistení.
14. Žalobkyňa výklad zákona o sociálnom poistení označila za formalistický a vo vzťahu k nej za nespravodlivý s tým, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila dodajúc, že vzhľadom k tomu, že po
29.02.2008 reálne nevykonávala činnosť SZČO, nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s ustanovením § 5 písm. c), resp. § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.
15. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 29.02.2008 mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.
16. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda rozhodla tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia, nakoľko v ňom absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu, pobočka Dunajská Streda zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej.
17. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) žalobkyňa namietala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.
18. Žalobkyňa výslovne v správnej žalobe uviedla, že nežiada o nariadenia pojednávania.
19. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva. Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10); na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti alebo na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).
20. Žalovaná vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z. poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3 ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“).
21. Opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne
významné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.
22. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V súvislosti s dosiahnutým príjmom poukázala na to, že žalobkyňa za rok 2007 dosiahla príjem 37 144,06 eur (1 119 002,00 SKK), t.j. príjem vyšší ako zákonom stanovená hranica, ktorá skutočnosť mala vplyv pre posúdenie trvania povinného poistenia k 1. júlu 2008. Obdobne to bolo aj pre posudzovanie povinného poistenia k 1. júlu 2009, nakoľko žalobkyňa rovnako v roku 2008 presiahla zákonom stanovenú hranicu príjmu [v roku 2008 mala príjem 10 632,74 eur (320 322,00 SKK)].
23. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 29. februári 2008, kedy jej bolo Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a preto jej podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nezaniklo dňom 29. februára 2008 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ale toto zaniklo až 30. júna 2010, vzhľadom na to, že žalobkyňa v rozhodujúcom období t.j. v roku 2009 nedosiahla zákonom požadovaný príjem. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že ustanovenie § 138 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam.
24. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016.
25. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2 zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva, že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 29. februára 2008 predložila Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 29. februára 2008,
avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017. V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0337/05, ktorá sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na to, že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, pričom následne po preskúmaní skutkového stavu veci, dňa 11. januára 2018 rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom prípade. V tejto súvislosti zdôraznila, že zákon o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a preto nebola a ani nemohla byť zo strany Sociálnej poisťovne nariadená obnova konania (do 11. januára 2018 neexistovalo právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo činnej osoby).
26. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté, nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že žalobkyňa bola listom Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda zo dňa 10.10.2017 vyzvaná na predloženie dokladov súvisiacich so zánikom povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia, ako aj výpisov z Daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2007 a 2008, avšak žalobkyňa na základe výzvy predložila len požadované výpisy z daňových priznaní a preto bola žalobkyňa opätovne vyzvaná dňa 5.12.2017 na predloženie licencie L1A a Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia, avšak žalobkyňa na predmetnú výzvu nereagovala a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda pristúpila k vydaniu rozhodnutia o zániku poistenia ku dňu 30. júna 2010. Preto zastala názor, že pobočka Sociálnej poisťovne žalobkyňu za účelom odstránenia spornosti zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia kontaktovala a naviac mala za to, že žalobkyňa mala možnosť „obhájiť svoje práva, prípadne povinnosti a záujmy“ aj v rámci odvolacieho konania.
27. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla, že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája 2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.
28. Z uvedených dôvodov preto navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná sa napriek poučeniu podľa § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku nevyjadrila, či žiada vo veci nariadiť pojednávanie.
29. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu z
podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch podmienok a to je status SZČO a výkon zárobkovej činnosti, ktorý jej z licencie L1A neplynul, nakoľko túto licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom sociálnom poistení.
30. Žalovaná dupliku nepodala.
31. Krajský súd v Trnave rozsudkom 48Sa/10/2018-73 zo dňa 12.11.2018 žalobe vyhovel, napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP ako vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci, vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
32. Podľa odôvodnenia rozsudku v danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom 29. februára 2008 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení.
33. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala od 19.10.2005 do 02.03.2015 licenciou L1A, ktorá bola vydaná Slovenskou lekárskou komorou č. L1A/TT/0337/05. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č.j. TA/2006/3275 z 3. augusta 2006 žalobkyňa prevádzkovala zdravotnícke zariadenie v odbore pediatria s miestom výkonu činnosti ObZS Zlaté Klasy, Poštová č. 2, ktoré bolo dňom 29.2.2008 zrušené rozhodnutím TSK č.j. TA/2008/439 z 10. januára 2008. Týmto rozhodnutím bolo súčasne vyhovené žiadosti spoločnosti LYDI, s.r.o. zastúpenej konateľom A. B. C. o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - v ambulancii kategórii lekár v špecializovanom odbore - pediatria od 1. marca 2008 s miestom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia - ObZS Poštová č. 2, Zlaté Klasy. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy nevyužívala a nemala z nej žiadne príjmy, pretože tieto skutočnosti žalovaná, napriek tvrdeniu žalobkyne, nerozporovala.
34. Obsahom administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobkyňa bola na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0337/05 od 19.10.2005 do 02.03.2015 držiteľkou licencie L1A. Ďalej má správny súd preukázané, že žalobkyňa dňa 29.02.2008 podala Sociálnej poisťovni, pobočka Dunajská Streda Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 29.02.2008. Obsahom administratívneho spisu je tiež preukázané, že žalobkyňa v roku 2007 dosiahla príjmy z podnikania vo výške 37 144,06 eur (1 119 002,00 SKK) a v roku 2008 dosiahla príjmy z podnikania vo výške 10 502,26 eur (316 391,00 SKK). Pokiaľ žalovaná tak v rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k správnej žalobe tvrdí, že žalobkyňa podala dňa 8. apríla 2009 dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov za rok 2008, kde uviedla príjem z podnikania vo výške 10 632,74 eur (320 322,00 SKK), táto skutočnosť nie je obsahom administratívneho spisu preukázaná, nakoľko dodatočné daňové priznanie sa v administratívnom spise nenachádza, napriek tomu, že ho mala žalobkyňa na základe výzvy Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda predložiť.
35. Súd súhlasil s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie alebo na výkon zdravotníckej praxe na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z.) a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však súd zastával názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.
36. Vychádzajúc z bodu 47 tohto rozsudku súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé
- žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja č. j. TA/2006/3275 z 3. augusta 2006. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom
poistení presne stanovuje podmienky, kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.
37. Súd v tejto súvislosti zastával názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. decembra 2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). V danom prípade žalobkyňa nepotrebovala licenciu L1A na výkon činností, ktoré vykonávala v pracovnoprávnom vzťahu.
38. Podľa súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení jej toto zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla iba na základe formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul.
39. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení advokátov) súd poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“
40. Vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa súd priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, na základe ktorého bola tiež oprávnená dosahovať príjem, a licenciu L1A nevyužívala. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd
ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v danom prípade vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré jej zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.
41. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore pediatria a ani po 29.02.2008 nevykonávala na základe licencie L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 29.02.2008 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 29.02.2008, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, pretože výlučne na jeho základe žalobkyňa dosahovala príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobkyne licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 29.02.2008, výlučne na základe príjmu dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci.
42. K namietaným procesným pochybeniam súd uviedol, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobkyne, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.
43. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy, súd konštatoval, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Žalovaná na podporu správnosti svojho postupu citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a preto sa zaň môže považovať aj
doručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR správny súd zastáva názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné, pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie je špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po uplynutí desiatich rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 29.02.2008. V danom prípade, je však obsahom administratívneho spisu preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda so žalobkyňou komunikovala a vyzývala ju na predloženie konkrétnych dokladov, pričom žalobkyňa všetky požadované doklady nepredložila a následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Podľa súdu Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda žalobkyňu písomne informovala, že ide o vec prešetrenia povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia do 30.06.2010 a preto bolo na žalobkyni, aby na základe týchto výziev so Sociálnou poisťovňou, pobočka Dunajská Streda aktívne a riadne komunikovala. Z uvedeného dôvodu zastal správny súd názor, že v danom konkrétnom konaní nedošlo k porušeniu zásady súčinnosti podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, pričom žalobkyni bola poskytnutá možnosť predkladať Sociálnej poisťovni, pobočka Dunajská Streda potrebné podklady. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil túto námietku za nedôvodnú.
44. K rozhodnutiam správnych súdov, ktorými účastníci v konaní argumentovali, súd uviedol, že síce ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti správnych súdov (§ 20 SSP) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu (§ 22 SSP). Súčasná rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je tak žalobkyni ako aj žalovanej nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za vtedajšej právnej situácie sa súd priklonil k právnemu názoru, výsledkom ktorého bolo zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.
45. Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 12.11.2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 32/2019 zo dňa 27.4.2022 z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom.
46. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k opačnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na ust. § 462 ods. 1 SSP dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť.
47. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom Slovenskej republiky uznesením č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.112021. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. l zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1,2 zákona č. 578/2004 Z. z.,
§ 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: .... "Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c) ]. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§68 ods. 1 písm. b)]. Pojem "povolenie", uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť – tzv. licenciu L1C [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.
48. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si, v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. "návštevnú službu". Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ' zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splnil' na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti (licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany verejnej moci u držiteľa licencie L1A žiadny ďalší úkon (napr. povolenie vykonávať činnosť u konkrétneho poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4
písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010
- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A. Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73 a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z."
49. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru, že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku, teda "či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu LIA (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z."
50. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1,3, § 227 ods. 2 písm. a), § 228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: ..."Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A, alebo/aj ako fyzická osoba – držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z.
51. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z., účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je prijem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru, sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku. pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax).
52. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu – odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje, že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od ..... " túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi spôsobmi: 1) podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dňom 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (ďalej len „prijem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo 2) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a" zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo 3) odo dňa vzniku pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a" tohto zákona) taký lekár predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona."
53. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24. novembra 2020, sa vyjadril aj k otázke povinnosti Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára skúmať a posudzovať príjmy poistenca - lekára samostatne vo vzťahu k licencii L1A, uviedol, že ...povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 46112003 Z. z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni v
takej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym a personálnym vybavením, možno dôvodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti Sociálnej poisťovne. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov [§ 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov] vo výške vyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa §21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie §21 ods. 1 zákona č. 46112003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej.
54. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.112021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: ...“Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu, a preto ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie čl. 46 ods. l ústavy, resp. čl. 6 ods. l dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV.ÚS 426/2018). Tu je potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17., 19., 21. a 23. tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. l ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
55. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné. Vychádzajúc z uvedeného a skutkových zistení, ktoré v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia č. TA/2008/439 zo dňa 10. januára 2008, Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 29. februára 2008 zrušil povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bolo nesporné, že bola i naďalej držiteľom licencie číslo:
L1A/TT/0337/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 19. októbra 2005 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem, Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003Z.z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 29. februára 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle ako držiteľa tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Nato, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
56. Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd opätovne prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
57. V ďalšom konaní bol súd podľa § 469 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 27.4.2022 zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobkyne mali mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.
58. Kasačný súd konštatoval nesprávnosť záverov tunajšieho súdu vedúcich k zrušeniu žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a za nespornú, s prihliadnutím aj na rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019, považoval otázku právneho postavenia žalobkyne na účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby na základe držby licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.
59. Nakoľko v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobkyňou, ani príjem žalobkyne v rozhodnom období za podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia zo dňa 27.4.2022.
60. Vychádzajúc zo záverov kasačného súdu, ktoré súd už uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia a ktoré preto nepovažuje za potrebné opakovať na tomto mieste, nezistil súd v žalobou napadnutom rozhodnutí žalovaného správneho orgánu či v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.
61. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
62. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.