Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2CoEk-11-2024.pdf
PDF · 93.51 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoEk/11/2024
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariany Muránskej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Kataríny Krochtovej v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 36 432 105, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o, so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava- mestská časť Ružinov, IČO: 50 361 368 proti povinnému: X. P., nar. XX.XX.XXXX, A. XXX, XXX XX A., o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10Er/365/2015-35 zo dňa 24. júna 2016, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 15.03.2015 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie sumy 202,86 eur s príslušenstvom. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zo dňa 22.10.2014 sp. zn. II/2014-4555, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05.12.2014 a vykonateľnosť dňa 08.12.204. Uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia vyplývalo, že právny vzťah medzi účastníkmi, t.j. medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným vznikol na základe zmluvy o úvere, ktorú oprávnený neplnil riadne a včas. Ďalej z odôvodnenia rozhodnutia vyplývalo, že účastníci Zmluvy o úvere sa dohodli, že všetky spory vzniknuté zo zmluvných vzťahov budú rozhodované pred rozhodcovským súdom. Na základe uvedeného predložil oprávnený vec pred rozhodcovský súd, ktorý vo veci konal a rozhodol.
3. Súd prvej inštancie citujúc ust. § 44 Exekučného poriadku pristúpil k preskúmaniu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu, pričom pri právnom posudzovaní predmetného vzťahu vychádzal jednak z vnútroštátnych právnych noriem, a taktiež aj z noriem európskeho práva. Na základe uvedeného mal súd za preukázané, že právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného a povinného bol založený zmluvou o bežnom účet a o poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu. Uviedol, že táto zmluva mala povahu spotrebiteľskej zmluvy a s poukazom na ust. § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka, v spojení s ust. § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, a rovnako aj s poukazom na predmet činnosti dodávateľa vyplývajúci z obchodného registra mal za jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu. Na právny vzťah medzi účastníkmi bolo nutné okrem Všeobecných obchodných podmienok aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu. Mal za preukázané, že v posudzovanej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vymoženia dlžnej sumy s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Podľa názoru súdu, rozhodcovská doložka, ktorá bola súčasťou obsahu všeobecných obchodných podmienok formulárovej zmluvy, ktorú právny predchodca
oprávneného používal b prípadoch rovnakého druhu neurčitého počtu. Dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo podľa názoru žalobcu neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ, t.j. povinný sa nachádzal oproti oprávnenému v znevýhodnenom postavení, a to nielen pokiaľ šlo o vyjednávaciu silu, ale týkalo sa to aj informovanosti, kde v dôsledku tejto situácie bol nútený k pristúpiť na vopred pripravené podmienky zo strany dodávateľa. Povinný nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť obsah predmetnej zmluvy, nakoľko táto mala povahu adhéznej zmluvy a spotrebiteľ ju mohol prijať ako celok alebo ako celok odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len ťažko možno predpokladať, že spotrebiteľ si bol vedomý všetkých dôsledkov dojednania takejto rozhodcovskej doložky. Svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky súd oprel aj o stanovisko súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. Proti Erzsébet Sstikné Gyofri. V predmetnej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený právnym predchodcom oprávneného. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a taktiež aj Smernice 93/13/EHS. Súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluvy je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je viazaný, nakoľko táto je v rozpor s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s vyššie spomínanou Smernicou. Na základe uvedeného súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti napadnutého uznesenia a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
4. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktoré odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie vyhovuje, resp. aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že exekučný súd prekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia, a to skúmaním iných listín ako to pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nemal zákonné oprávnenie skúmať a hodnotiť iné listiny napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Teda ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nebol vecne príslušný vo veci konať, či už ako súd vyššej inštancie alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, axiologické a systematické dôvody, ale aj premenné historického výkladu. Ďalej namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní a prekážky rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré prehádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako aj exekučného titulu považoval za arbitrárne a svojvoľné v rozpore s ust. § 45 ods.1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ako aj s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Mal za to, že exekučný súd bol oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa ust. § 37 zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu podľa ust. § 227 CSP. Súd nemohol vec prejednávať znova, nanovo skúmať skutkový stav, vykonávať dôkazy a tie následne právne hodnotiť, a to navyše bez účasti oprávneného. Uviedol, že o platnosti rozhodcovskej zmluvy rozhodoval rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bránila tomu, aby bola opätovne posúdená. V danej veci existovala prekážka res iudicata, a konaním súdu došlo k porušeniu čl. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon. súd svojím konaním išiel nad rámec zákona. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie vylúčil možnosť riešiť spory v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní, a to nesprávnou aplikáciou právnych predpisov. Uviedol, že oprávnený, ako právny nástupca Poštovej bank, as.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Poukázal na ustanovenie II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorých Poštová banka a.s. postupovala v súlade s ust. § 93 b) Zákona o bankách. To, že povinný neodmietol návrh rozhodcovskej doložky bolo prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomenul tú skutočnosť, že oprávnený bol zo zákona povinný ponúknuť spotrebiteľovi návrh rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na to, že nebola vylúčená záväznosť rozhodcovskej zmluvy zmluvnými stranami, oprávnený nemal inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde v zmysle dohodnutej rozhodcovskej doložky. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka bola dohodnutá vo
Všeobecných obchodných podmienkach a v obchodných podmienkach dohodnutá riadne a v súlade so zákonom. Mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, a plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012, na ktoré v podanom odvolaní poukázal. Ďalej namietal nesprávnu aplikáciu ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie § 215 CSP zo strany súdu prvej inštancie. Uviedol, že bolo nezákonné a arbitrárne skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, pričom týmto konaním zo strany súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 3 Ústavy SR Ďalej uviedol, že exekučný súd sa nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý mali iné súdy toho istého stupňa. Poukázal na to, že zmysle ust. § 10 Rokovacieho poriadku rozhodcovskom konaní rozhodujú traja sudcova, pričom žalobca a žalovaný určia každý jedného rozhodcu. Uviedol, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy trojčlenný senát, pričom jedného člena si vyberá priamo každá strana sporu. Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom konaní sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geografických rôznych oblastí, čím je zabezpečená rovnaká úroveň ochrany práv sporových strán. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie konštruovaním nového skutkového stavu bez účasti oprávneného a odňatím možnosti vyjadriť s ak vykonaným dôkazom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Namietal, že ani v CSP ani exekučný poriadok a ani zákon o rozhodcovskom konaní neposkytuje žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda vykonať aj dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. V závere namietal aplikáciu sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora. V neposlednom rade poukázal na porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní zo strany súdu prvej inštancie. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie neprimerane zvýhodňoval povinného pred exekučným súdom a to na základe jeho postavenia, čím znemožnil oprávnenému jemu patriace právo priznané exekučným titulom.
5. Povinný ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.
7. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci a nesprávnym skutkovým zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
10. Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného týkajúcej sa samotného oprávnenia exekučného súdu preskúmavať exekučný titul, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor je obsiahnutý aj v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo 207/2011, podľa ktorého už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora vykonaním exekúcie sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práva a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednávať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý. (Obdobne porovnaj aj uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6 Cdo 143/2011, sp. zn. 2 Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu vo veciach sp. zn. IV. ÚS 55/2011, sp. zn. IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011).
11. Odvolací súd poukazuje na kritériá neprijateľnej podmienky, za ktorú sa považuje podmienka, ktorá je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.
12. Súd prvej inštancie odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne nevyjednal. Ide o zásadné rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje.
13. Postup súdu prvej inštancie bol tiež v súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR a judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. V danom prípade zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia súdom prvej inštancie nemalo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd postupoval podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto následne po nadobudnutí právoplatnosti tohto uznesenia bude exekučné konanie zastavené v súlade s ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku. Právne posúdenie neplatnosti rozhodcovskej doložky je v súlade aj s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
14. Uvedeným postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.
15. S oprávneným nie je možné súhlasiť, že išlo o naplnenie § 93b Zákona o bankách, lebo nedošlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky, ktorá bola vopred pripravená na formulárovom tlačive právneho predchodcu oprávneného. Možnosť voľby povinnej neprijať návrh na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy je len iluzórna, keďže rozhodcovská doložka bola vopred pripravená pre neurčitý počet klientov. Pokiaľ povinná chcela uzatvoriť zmluvu o úvere, museli bezpodmienečne súhlasiť aj so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré obsahovali rozhodcovskú doložku. Odvolacia námietka, ktorou oprávnený poukazoval na plnenie si zákonnej povinnosti svojho právneho predchodcu v zmysle § 93b Zákona o bankách, nebola preto dôvodná.
16. Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13/EHS zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Z uvedeného predovšetkým vyplýva, že ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel. (Pozri uznesenie Súdneho dvora C-76/10 - Pohotovosť s.r.o. / Iveta Korčkovská, bod 50, 51)
17. Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve, pretože neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012)
18. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)
19. Neobstojí ani námietka oprávneného, že právoplatný rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku res iudicata, nakoľko neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu. Z uvedeného dôvodu preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2015 sp. zn. 3 Cdo 27/2011)
20. Odvolací súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami.
21. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky odvolací súd vidí tiež v geografických dôvodoch v zmysle judikatúry súdneho dvora C-240/98 - C-244/98 Oceáno Grupo Editoriale. Neprimeraná vzdialenosť od miesta rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca (Hlinné - Bratislava) na rozhodcovské konanie je odradzujúca.
22. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdzuje.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).