Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-33-2021.pdf
PDF · 148.86 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/33/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Marianny Hirkovej a JUDr. Eduarda Valenčina v právnej veci žalobcu: A., B., so sídlom A. XX, XXX XX C. D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát, so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, proti žalovanému: E. F. B., so sídlom A. XX, XXX XX C. D., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Vojčík & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Rázusova 28, 040 01 Košice, IČO: 36 866 563, o náhradu škody a iné, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 1C/139/2016-545 zo dňa 29.10.2019, takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok.
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Skonštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 24.05.2016 voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 6.368,92 Eur spolu s ročným úrokom z omeškania v sadzbe 5,00 % od podania žaloby do zaplatenia titulom náhrady škody a vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 2.408,- Eur v dôsledku zberu a ponechania si trávnej zmesi vo forme senážnych balíkov a vo výške 625,- Eur v dôsledku zberu a ponechania si úrody tráv vo forme balíkov sena. Tieto sumy žalobca vyčíslil na základe výnosov z vlastnej hospodárskej činnosti v danej lokalite za minulé obdobia. Titulom vydania bezdôvodného obohatenia sa žalobca domáhal aj zaplatenia sumy 1.079,- Eur za užívanie doposiaľ vyčíslených 65 hektárov pozemkov. Vyčíslená suma predstavuje podľa názoru žalobcu obvyklé nájomné ako odplatu za užívanie veci žalovaným v danom mieste a čase. Zároveň sa žalobca domáhal určenia, že k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území A., okres G., a to k parcele EKN č. XXX/X, vedenej na LV č. XXX, o výmere 711 m2, EKN č. XXX/X, vedenej na LV č. XXX, o výmere 917 m2, EKN č. XXX/X, vedenej na LV č. XXX, o výmere 1.097 m2, EKN č. XXX, vedenej na LV č. XXX, o výmere 1.262 m2, k parcele CKN č. XXX o výmere 36.638 m2, LV nezaložený, CKN č. XXX o výmere 3.159 m2, LV nezaložený, CKN č. XXX o výmere 18.724 m2, LV nezaložený, do ktorých patria parcely registra „E“, t. j. F. D. XXX/ X, D. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. 267/2, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, č. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/ X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D.
XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/X, D. XXX/ X, D. XXX/X A. F. D. XXX/X kultúrneho dielu H. č. XXXX/X o výmere 132.892 m2, ako aj pozemkom, ktoré sú súčasťou kultúrnych dielov I. Línia pod cestou KD č. XXXX/X, o výmere 122.459 m2, spodný E. KD č. XXXX/X, o výmere 50.538 m2, horný E. I. č. XXXX/X, o výmere 44.963 m2, I. J. I. č. XXXX/X, o výmere 8.884 m2, II. J. I. č. XXXX/X, o výmere 15.739 m2, K. I. č. XXXX/X, o výmere 245.137 m2, I. E. I. č. XXXX/X, o výmere 587.704 m2, L. M. I. č. XXXX/X, o výmere 6.170 m2, I. I. D. XXXX/X, o výmere 85.751 m2, nad N. I. č. XXXX/X, o výmere 47.929 m2, nad B. I. č. XXXX/X, o výmere 78.454 m2, H. J. I. č. XXXX/X, o výmere 52.907 m2, L. I. D. XXXX/X, o výmere 317.086 m2, G. O. I. č. XXXX/X, o výmere 31.241 m2, H. N. I. č. XXXX/X, o výmere 11.856 m2, zadné P. I. č. XXXX/X, o výmere 34.621 m2, C. I. č. XXXX/X, o výmere 133.319 m2, B. J. I. č. XXXX/X, o výmere 54.035 m2, pri N. I. č. XXXX/X, o výmere XXX.XXX m2, I. I. č. XXXX/X, o výmere 225.285 m2, pod H. I. č. XXXX/X, o výmere 17.610 m2, Q. B. I. č. XXXX/X, o výmere 63.060 m2, R. I. č. XXXX/X, o výmere 360.905 m2, J. I. č. XXXX/X, o výmere 257.622 m2, M. I. č. XXXX/X, o výmere 434.493 m2, I. I. č. XXXX/X a zadná I. I. č. XXXX/X, o výmere 114.007 m2, L. I. č. XXXX/X, J. výmere 189.868 m2, H. R. I. č. XXXX/X, o výmere 13.892 m2, S. I. D. XXXX/X, o výmere 145.641 m2, M. R. I. č. XXXX/X, o výmere 312.650 m2, H. I. č. XXXX/X, o výmere 195.498 m2, I. I. č. XXXX/X a O. I. D. XXXX/X, o výmere 175.204 m2, patrí právo obhospodarovania žalobcovi a žalovaný je povinný zdržať sa zásahov do práv žalobcu k týmto pozemkom. Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.
Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., účinný do 30.06.2016); § 118 ods. 1, § 119 ods. 1, 2, § 123, § 126 ods. 1, 2, § 415, § 420 ods. 1 až 3, § 442, § 451 ods. 1, 2, § 663 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka; § 137 písm. c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 2, § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku; § 16b ods. 1, 2, § 16c ods. 1, 2 zák. č. 543/2007 Z. z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka v znení účinnom k 11.05.2016 (ďalej len „zákon č. 543/2007 Z. z.“); § 41 ods. 2 zák. č. 280/2017 Z. z. o poskytovaní podpory a dotácie v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka; § 1 ods. 1 zák. č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov.
Skonštatoval, že žalobca ako dominus litis konštrukciou podanej žaloby (žaloba o určenie práva a žaloba na splnenie povinnosti) vymedzil svoju procesnú povinnosť spočívajúcu v preukázaní, či zvolený právny prostriedok ochrany je tým vhodným prostriedkom. Vzhľadom na to, že žaloba o určenie práva a žaloba na splnenie povinnosti sa týkajú tých istých plôch, súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že žalobca na podaní určovacej žaloby nepreukázal existenciu naliehavého právneho záujmu.
Uviedol, že žalobca v priebehu konania nepredložil jediné rozhodnutie Poľnohospodárskej platobnej agentúry (ďalej len ,,PPA“), ktoré by svedčilo o tom, že mu platby neboli vyplatené v požadovanej výške, a to s poukazom na to, že na rovnaké plochy si uplatnil žiadosť aj žalovaný. Na túto skutočnosť poukazoval v priebehu celého konania žalovaný. Žalobca bol ochotný takéto rozhodnutie PPA predložiť na pojednávaní až dňa 29.10.2019, hoci o takéto rozhodnutie opieral svoj nárok v žalobe podanej už v máji 2016.
Ohľadom časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody, v tejto súvislosti si uplatnil nárok na náhradu škody titulom zaplatených úrokov z načerpaného PPA úveru za mesiac 12/2015 v sume 191,11 Eur, za 01/2016 v sume 193,88 Eur, za 02/2016 v sume 233,33 Eur, za 03/2016 v sume 260,89 Eur a za 04/2016 v sume 266,49 Eur, teda v celkovej sume 1.145,70 Eur, čo dokladoval potvrdením z P. G.. Okrem toho si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť na rastlinnej produkcii poškodením trvalé trávneho porastu na parcelách EKN č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/ X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/ X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/ X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X A. XXX/X (súvisle za sebou idúcich) v k. ú. A., okres G.. Tento nárok dokladoval Znaleckým posudkom č. 5/2016 znalca T. B. S., zo záveru ktorého vyplývalo, že náklady spočívajúce v cene práce predstavujú spolu 277,46 Eur, náklady
na nákup hnojív a osív predstavujú spolu 720,74 Eur a škoda na poraste predstavuje sumu 113,02 Eur, čo celkovo činí 1111,22 Eur.
Vychádzajúc z uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že aby žalobca preukázal škodu, protiprávne konanie žalovaného a príčinnú súvislosť medzi vzniknutou ujmou a protiprávnym konaním žalovaného, žalobca v konaní síce deklaroval vzniknutú ujmu, avšak bez toho, aby preukázal protiprávne konanie žalovaného a príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a následkom. Zdôraznil, že nemal preukázané tvrdenia žalobcu o tom, aby za stanovené obdobie (žiadosť z 11.05.2016) PPA nepriznala alebo krátila platby žalobcovi z dôvodu uplatnenia totožných nárokov zo strany žalovaného. Žalobca v priebehu konania žiadne také rozhodnutie PPA nepredložil.
V okolnostiach tohto prípadu nemôžu byť hodnoverným dôkazom fotografie predložené žalobcom. Zaznamenávajú síce v určitých časových okamihoch prácu poľnohospodárskych strojov, či pasenie dobytka alebo presne nestotožnené osoby, avšak nemožno mimo rozumných pochybností vysloviť, že ide o stroje alebo dobytok žalovaného a že ide o konanie žalovaného. Žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že nárok žalobcu je z toho pohľadu nedôvodný. Ak aj žalobca poskytol fotodokumentáciu, na ktorú bolo rukou dopísané, že ide o ten, či onen kultúrny diel, takýto dôkaz ani v spojení s ďalšími predloženými dôkazmi nemôže obstáť.
Nárok žalobcu o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.408,- Eur v dôsledku zberu a ponechania si trávnej zmesi vo forme senážnych balíkov, vo výške 625,- Eur v dôsledku zberu a ponechania si úrody tráv vo forme balíkov sena a vo výške 1.079,- Eur za užívanie doposiaľ vyčíslených 65 hektárov pozemkov, súd prvej inštancie vyhodnotil ako ničím nepodložené tvrdenia žalovaného bez akéhokoľvek reálneho základu a bez akéhokoľvek spojenia s konaním žalovaného.
S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 762/2001 zo dňa 28.2.2002 súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, a preto žalobu ako celok zamietol.
Nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom, ktoré uplatnil na poslednom pojednávaní, keď navrhol predložiť správne rozhodnutie PPA, odôvodnil súd prvej inštancie tak, že to bolo po uplynutí tri a pol roka od začiatku konania a takýto postup žalobcu vyhodnotil ako nesúladný so zásadou hospodárnosti konania. Pritom prihliadol aj na zdôvodnenie žalobcu ohľadom nepredloženia významného dôkazu, keď žalobca uviedol, že si myslel, že také rozhodnutie PPA v spise je a že nesprávne rozhodnutie predložil omylom. Je nepochybné, že žalobca mal mať vedomosť o tom, čo je obsahom spisu už aj z dôvodu, že v priebehu konania celkovo trikrát nazrel do súdneho spisu.
Následne konštatoval, že zvažoval vykonanie obhliadky na mieste samom, ktorú napokon nerealizoval z dôvodu, že žiadna zo strán sporu vykonanie tohto dôkazu nenavrhla a zároveň bez geometrického plánu, na ktorého potrebu v priebehu konania poukazoval žalovaný, by vykonanie obhliadky nevnieslo viac svetla do prejednávanej veci. Dodal, že v sporovom konaní nie je jeho povinnosťou počínať si tak, aby plnil úlohy akoby vyhľadávacieho orgánu. Strana, zvlášť keď je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom je povinná konať tak, aby jej úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať účinky, ktoré zákon s takýmito úkonmi spája. Žalobcovi sa to v predmetnom prípade nepodarilo, keďže v priebehu vyše tri a polročného konania neboli súčasťou súdneho spisu elementárne listinné dôkazy, z ktorých žalobca vyvodzoval svoj nárok.
Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil v zmysle ust. §255 ods. 1 CSP tak, že v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Pričom o
jej výške rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súdny úradník po právoplatnosti rozsudku, a to samostatným uznesením.
Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Uviedol, že svoju žalobu postavil nielen na určovacom petite, ale zároveň aj na petite o uloženie splnenia určitej povinnosti žalovanému. Ak súdy prioritne ako prejudiciálnu otázku skúmajú, či žalobcovi patrí k pozemkom vlastnícke právo alebo iné právo užívania, fakticky sa predsa zaoberajú vecou žalobcu aj z hľadiska petitu žaloby, otázku ktorej by museli tak či onak vyriešiť ako otázku prejudiciality. Nakoľko na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať, prejudicialita v danom prípade vyjadruje aj skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá má pre terajšie konanie určujúci význam a to vo vzťahu k žalovanému ako aj k Pôdohospodárskej platobnej agentúre (ďalej len „PPA“). Naliehavý právny záujem naďalej vyplýva zo zákona č. 543/2007 Z. z. aj po 31.08.2013, pretože v prípade, že zostane právo užívania plochy po vyhodnotení všetkých dôkazov naďalej sporné, Pôdohospodárska platobná agentúra (ďalej len „PPA“) upraveným postupom rozhodne o poskytnutí podpory do výšky preukázaného práva užívania. Na spornú časť deklarovanej výmery sa uplatní príslušné zníženie podľa osobitného právneho predpisu. Voči vydanému rozhodnutiu o poskytnutí podpory zníženej o spornú výmeru, žiadateľovi ktorý nepreukázal právo užívania k pôde a jeho právo užívania zostalo sporné, nie je prípustný opravný prostriedok (odvolanie, návrh na obnovu konania alebo preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania). Doterajšia právna úprava ust. § 16c situáciu, keď po vyhodnotení všetkých predložených dôkazov zostalo právo užívania sporné, riešila tak, že žiadateľov odkázala na konanie pred súdom. Ak žiadateľ v určenej lehote nepodal žalobu na súd, sporná výmera išla v celom rozsahu do naddeklarácie a uplatnila sa príslušná sankcia. Ak žalobu na súd podal, konanie platobnej agentúry bolo prerušené až do právoplatného rozhodnutia súdu. Žiadateľovi nebola z dôvodu prerušenia konania vyplatená žiadna podpora, ani na nespornú časť deklarovanej pôdy. Dĺžka trvania súdnych sporov v týchto prípadoch často pôsobila na žiadateľa likvidačne, čo bol nežiaduci stav, ktorý navrhovaná právna úprava odstraňuje. Na základe uvedeného žalobca mal za to, že konanie žalovaného priamo zasahuje do jeho užívacích práv, obmedzuje ho vo výkone jeho práva na obhospodarovanie pozemkov a tento zásah sa týka tých istých pozemkov alebo ich časti, ktorých sa žaloba o určenie a na splnenie povinnosti týka. Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho vzťahu medzi nimi (viď 1Cdo/26/2007). Ak súd vydá rozhodnutie, že v žalobe špecifikovaných pozemkoch patri právo obhospodarovania žalobcovi, bude vo vzťahu k dotačnej politike na PPA vytvorený pevný, jednoznačný a nespochybniteľný základ pre priznanie podpory a pre odmietnutie žiadosti o platbu vo vzťahu k žalovanému, ak by aj napriek takémuto súdnemu rozhodnutiu podával žiadosti o platbu u príslušnej PPA. Poukázal na to, že v situácii, keď žalovaný predmet nájmu naďalej užíva, resp. má z neho majetkový prospech plynúci z jeho nájomných zmlúv, uzavretých neskoršie na tie isté pozemky ako má sám žalobca, je nepochybné, že prípadné rozhodnutie súdu o jeho žalobe na plnenie (konanie vedené na OS Bardejov pod sp. zn. 3C198/2016) nepokrýva celý obsah právneho vzťahu (práv a povinností) strán sporu. Predmetnú skutočnosť súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní žiadnym spôsobom nezohľadnil. Žalobca k nepredloženiu žiadneho rozhodnutie PPA, ktoré by svedčilo o tom, že mu neboli vyplatené platby v plnej výške a z ktorého by vyplývalo, že na rovnaké plochy si uplatnil žiadosť aj žalovaný, uviedol, že takéto rozhodnutie v čase podania žaloby ešte nebolo PPAou vydané. Bolo však vydané v priebehu konania, o čom súd bezodkladne informoval na pojednávaní dňa 29.10.2019, nakoľko toto rozhodnutie žalobcovi bolo doručené až dňa 18.10.2019. Aj preto, pre krátkosť času, ho žalobca predložiť súdu obratom, čo mu však zo strany súdu nebolo umožnené. Z tohto dôvodu žalobca v prílohe odvolania predložil rozhodnutie PPA zo dňa 23.09.2019, z ktorého „Špecifikácia platieb“ na strane 1/4 a 2/4 vyplýva zníženie platby pre žalobcu vo výške 7.256,93 Eur, 2.952,73 Eur, 1.658,88 Eur, 1.660,77 Eur, 1.900,30 Eur a podobne. Treba vziať do úvahy, že v tomto prípade ide len o krátenia na rok 2016, pričom obdobná situácia je aj za obdobie nasledujúcich rokov až doposiaľ. K predloženému rozhodnutiu PPA č. XXX/ XXXX/XXXXX/XXXX zo dňa 05.06.2015 ďalej uviedol, že predmetné rozhodnutie žalobca nepredložil na preukázanie neoprávneného konania žalovaného, ale preto, aby súdu deklaroval tú skutočnosť, že je oprávneným obhospodarovateľom v žalobe uvedených kultúrnych dielov a že na tieto kultúrne diely mu bola priznávaná podpora zo strany PPA. Taktiež mal za to, že vznik škody preukázal (napr. znaleckým posudkom a inými dôkazmi), ako aj preukázal protiprávne konanie žalovaného tým, že z vyššie uvedených listinných dôkazov z PPA, ako aj z dôkazov predložených na pojednávaní dňa 17.04.2019, podaním dňa 29.06.2018, zo samotnej žaloby žalovaného v konaní pod sp. zn. 3C/198/2016 vyplýva,
že žalovaný užíva a obhospodaruje tie isté kultúrne diely ako žalobca, v dôsledku čoho žalobcovi vzniká v príčinnej súvislosti škoda, s následkami predstavujúcimi krátené dotácie zo strany PPA a majetkovej ujmy veľkého rozsahu v súvislosti s nedosiahnutím zisku žalovaného a konkurencieschopnosti na trhu. Navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, uvedenými v rozsudku. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, a počas celého konania nepreukázal, že by žalovaný akýmkoľvek konkrétnym spôsobom v konkrétnom čase a priestore porušoval akékoľvek práva žalobcu na nehnuteľnostiach, ktoré uvádza vo svojej žalobe. Namietal, že pokiaľ sa žalobca v otázke naliehavého rovného záujmu odvoláva na rozhodnutia PPA vo vzťahu k namietanému porušovaniu svojich práv mal za to, že žalobca mal rôzne nástroje nápravy, ak by vo vzťahu k rozhodnutiam PPA došlo k akejkoľvek škode, spôsobenej mu z dôvodu údajného protiprávneho konania zo strany žalovaného. Ziadny z týchto nástrojov však nikdy nevyužil, a ani v konaní nikdy relevantnými dôkazmi nepreukázal, že by k mu v tejto súvislosti vznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s tvrdeným protiprávnym konaním zo strany žalovaného. Rovnako tak žalobca len tvrdil, že nejaké konanie zo strany žalovaného by malo zasahovať do jeho práv k obhospodarovanej pôde, opäť však absentovalo v podanej žalobe preukázanie, o aké konkrétne konanie sa jednalo, kto konkrétne, kedy, v akom rozsahu a na akej konkrétnej nehnuteľnosti mal takto protiprávne konať. Žalobca len tvrdil, že mu mala nejaká škoda vzniknúť, nepredložil však v konaní žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by bol spôsobilý privodiť žalobcovi akúkoľvek ujmu. Ak žalobcovi boli krátené akékoľvek platby v dôsledku tohto rozhodnutia, môže sa voči tomuto rozhodnutiu brániť dostupnými zákonnými prostriedkami vrátane prostriedkov súdnej ochrany. Žalovaný uviedol, že vždy obhospodaroval len tie nehnuteľnosti, ku ktorým mal riadne užívacie právo, bral z nich úžitky a nedopustil sa pritom žiadneho protiprávneho konania. Navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť a priznať žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%.
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ,ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 21.09.2022 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov žalobcu v kontexte s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci teda to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).
Žalobca dôvodnosť odvolania zdôvodnil dvomi odvolacími dôvodmi, a to odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) a odvolacím dôvodom uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 CSP. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, a to v každom štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
K námietke o nesprávnom právnom posúdení vecí odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
Je nevyhnutné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany na spravodlivý proces.
Podľa záveru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu obsahuje náležité vysvetlenie dôvodov, na ktorých prvoinštančný súd založil svoje rozhodnutie a jeho postup bol v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudky vyplýva, že súd prvej inštancie žalobný návrh žalobcu zamietol, nakoľko mal za to, žalobca vo vzťahu k uplatňovanej náhrady škody nepreukázal, že k vzniku škody, ktorú deklaroval, došlo protiprávnym konaním žalovaného a rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a následkom. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia posúdil ako nedôvodný a žalobu aj v tejto časti zamietol. Konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, a preto žalobu ako celok zamietol. Taktiež ustálil, že v danej veci nie je naliehavý právny záujem daný.
Vo vzťahu k nároku na náhradu škody odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď uplatnenú škodu v danej veci posúdil v zmysle ust. § 415 a § 420 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 415 Občianskeho zákonníka: „Každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.“.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.“.
Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka: „C. je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.“.
Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka: „Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.“.
Všeobecnú zodpovednosť za škodu je možné tiež označiť za subjektívnu zodpovednosť s predpokladaným zavinením škodcu. To znamená, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že škodu spôsobil škodca (žalovaný), existenciu škody a jej výška zaťažuje poškodeného. O všeobecnú zodpovednosť za škodu pôjde len vtedy, ak sú kumulatívne splnenené nasledujúce predpoklady: vznik škody, protiprávnosť konania, zavinenie škodcu (ktoré je podľa zákona predpokladané) a príčinná súvislosť medzi škodou a konaním.
Odvolací súd v prvom rade pripomína, že bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá zodpovednosť za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody.
C. je chápaná ako ujma, korá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, a je teda nahraditeľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR so sp. zn. 28 Cdo 2617/2012).
Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody titulom zaplatených úrokov z načerpaného PPA úveru za mesiac 12/2015 v sume 191,11 Eur, za 01/2016 v sume 193,88 Eur, za 02/2016 v sume 233,33 Eur, za 03/2016 v sume 260,89 Eur a za 04/2016 v sume 266,49 Eur, teda v celkovej sume 1.145,70 Eur. Okrem toho si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť na rastlinnej produkcii poškodením trvalého trávneho porastu na príslušných parcelách.
V ďalšom odvolací súd podrobil prieskumu existenciu protiprávneho konania žalovaného vo vzťahu k žalobcovi.
Za protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za škodu je označované konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje hnotnoprávne vzťahy. Vo vzťahy k zodpovednosti za škodu, odvolací súd zdôrazňuje, že aj nesplnenie prevenčnej povinnosti (tzv. Generálnej prevencie) v ustanoveniach § 415 Občianskeho zákonníka, je považované za protiprávne konanie. O protiprávne konanie ide teda o konanie, ktoré može vyplývať z porušenia pozitívnej hmotnoprávnej úpravy expressis verbis charakterizovanej (uvedenej) v zákone alebo z konania porušujúceho zmluvné vzťahy, pričom v rámci existujúceho zmluvného vzťahu vznika deliktuálny záväzkový vzťah.
O protiprávne konanie môže teda ísť len vtedy, ak konanie je v rozpore s existujúcou hmotnoprávnou úpravou spoločneských vzťahov alebo je v rozpore so zmluvným dojednaním. Preto aj posúdenie protiprávnosti bude závislé od posúdenia súladnosti (nesúladnosti) správania s právnou úpravou alebo od posúdenia súladnosti (nesúladnosti) správania so zmluvným dojednaním.
Samotná protiprávnosť konania može spočívať v konaní, ktoré má podobu správania „komisívneho“ alebo „omisívneho“. O komisívne správanie ide vtedy, ak zodpovedná osoba určitým spôsobom konala, avšak toto konanie je v rozpore so zákonom alebo zmluvným dojednaním. Na druhej strane o omisívne
„jednanie“ ide vtedy, ak zodpovedná osoba bola povinná konať (podľa zákona alebo zmluvy), avšak napriek tomu zostala nečinná.
V otázke prípadného protiprávneho konania žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi sa v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nepodarilo jednoznačne a bez akýchkoľvek povinností preukázať, že deklarovanú majetkovú škodu mu spôsobil žalovaný svojim protiprávnym konaním.
Žalobca síce do spisu doložil fotky, na ktorých boli zachytené stroje, rôzni ľudia, či dobytok, no z týchto fotografii nie je zrejmé komu tieto stroje patria, resp. kto a na koho pokyn s nimi nakladal, pre koho ľudia zachytení na fotografiách pracujú, či komu patrí dobytok, a teda nie je možné zodpovedne ustáliť, že za konanie, ktoré bolo zobrazené na jednotlivých fotografiách a dôsledku ktorého malo dôjsť k vzniku škody, by mal niesť zodpovednosť práve žalovaný.
Pokiaľ žalobca odkazoval na trestné oznámenia, ktoré podal proti žalovanému, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky tieto trestné oznámenia boli odmietnuté (uvedené vyplynulo z vyjadrení žalovaného, pričom žalobca v priebehu konania nepreukázal opak). V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že len samotné podanie trestného oznámenia automaticky nepreukazuje protiprávne konanie osoby, voči ktorej trestné oznámenie smeruje.
Vo vzťahu k žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody titulom zaplatených úrokov z načerpaného PPA úveru, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie uvádza, že žalobca v priebehu súdneho konania vedeného pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že by PPA nepriznala, či krátila platby žalobcovi z dôvodu uplatnenia totožných nárokov ako žalovaný. Žalobca podal žalobu dňa 24.05.2016, pričom za celú dobu od podania žaloby až do vyhlásenia rozsudku súdom prvej inštancie vo veci samej súdu nepredložil rozhodnutie PPA, z ktorého by vyplývala dôvodnosť podaného návrhu. Uvedené rozhodnutie predložil až v rámci odvolacieho konania ako prílohu k podanému odvolaniu. Svoje konanie zdôvodnil tým, že toto rozhodnutie PPA na začiatku konania nebolo vydané, k jeho vydaniu malo dôjsť až dňa 18.10.2019, teda len pár dní pred posledným pojednávaním, no súd prvej inštancie mu ho neumožnil predložiť (žalobca ho mal mať v aute). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozporné tvrdenia žalobcu, ktorý najskôr pred súdom prvej inštancie opakovane uviedol, že predmetné rozhodnutie v spise je, následne po upozornení zo strany súdu prvej inštancie, že v spise sa takéto rozhodnutie nenachádza uviedol, že omylom do spisu doložil nesprávne rozhodnutie, pričom o tom nevedel a „správne“ rozhodnutie môže doložiť obratom, keďže ho má v aute. Tvrdeniu, že žalobca nevedel o tom aké rozhodnutie PPA je v skutočnosti v spise založené je možné len ťažko uveriť, keďže žalobca bol celkovo trikrát nahliadať do súdneho spisu, a teda súd prvej inštancie správne ustálil, že je možné dôvodne predpokladať, že s obsahom spisu bol žalobca riadne oboznámený a mal vedomosť o tom, že rozhodnutie PPA, na ktoré sa odvolával sa v spise nenachádza a aj napriek tomu ho súdu prvej inštancie sám, iniciatívne nepredložil. Uvedené vyjadrenia žalobcu sú navyše v rozpore s jeho neskoršími vyjadreniami, uvádzanými v rámci odvolania, kde žalobca uvádzal, že požadované rozhodnutie PPA súdu prvej inštancie skôr ani nemohol predložiť, keďže k jeho vydaniu došlo až 18.10.2019. Takéto tvrdenia žalobcu odvolací súd posúdil za účelové a tendečné. Žalobca je v konaní zastúpený advokátom, a teda je dôvodné predpokladať, že bol dostatočne poučený o svojich procesných právach a povinnostiach, najmä o povinnosti preukázať svoje tvrdenia. Navyše, z obsahu spisu je zrejmé, že rovnako aj zo strany súdu prvej inštancie bolo stranám sporu doručené poučenie o ich procesných právach a povinnostiach.
Vo vzťahu k skutočnostiam, na ktoré žalobca poukazoval až vo svojom odvolaní, teda až pred odvolacím súdom, odvolací súd neprihliadal, nakoľko žalobca nepreukázal, že by boli splnené zákonom stanovené podmienky zakotvené v ust. § 366 CSP.
Podľa § 366 CSP: „Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.“.
Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa, (ale aj protistrany) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené.
Odvolací súd má za to, že strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť a boli súdom prvej inštancie opakovane poučené o sudcovskej koncentrácií konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok.
Keďže odvolateľ v odvolaní vymedzil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h), právo na uvedenie prípadných novôt bolo podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Bolo teda úlohou odvolateľa v odvolaní dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrady, ktoré uvádza, „až teraz“, nemohol k doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Nakoľko tento predpoklad zo strany žalobcu splnený nebol, odvolací súd na novoty nemohol prihliadať.
Pre úplnosť, odvolací súd uvádza, že aj keby odvolací súd na nové dôkazy predložené žalobcom až v rámci odvolacieho konania prihliadol, nedospel by k inému záveru než je vyššie uvedené, a to, že žalobca nepreukázal, že by k vzniku škody, ktorú si v rámci tohto súdneho konania uplatňuje, došlo protiprávnym konaním žalovaného. Z rozhodnutie PPA, na ktoré sa žalobca odvolával nevyplýva, že by sa žalovaný dopustil voči žalobcovi protiprávneho konania, dokonca ani to, že by žalobca mal byť oprávneným obhospodarovateľom jednotlivých parciel (kultúrnych dielov) ako to sám deklaruje, ale len to, že je sporné, komu patrí užívacie právo vo vzťahu k parcelám, ku ktorým deklarujú svoje užívacie práva tak žalobca ako aj žalovaný a ku ktorým obaja žiadajú o dotácie.
S ohľadom na vyššie uvedené závery, odvolací súd nepovažoval za potrebné sa zaoberať ďalšou obligátornou náležitosťou, ktorá musí byť v prípade úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody taktiež splnená – príčinná súvislosť, keďže ako z vyššie uvedeného vyplýva, v danej veci nebolo preukázané, že by sa žalovaný dopustil protiprávneho konania, v dôsledku ktorého by došlo k vzniku škody, ktorú si žalobca v predmetnom konaní uplatňuje. Odvolací súd zdôrazňuje, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je potrebné, aby boli kumulatívne splnené všetky obligatórne náležitosti reťazca protiprávne konanie - príčinná súvislosť - ujma v majetkovej sfére, pričom tento reťazec by musel vytvárať kontinuálny dejový priebeh, pričom ak len jedna zložka tohto reťazca absentuje, súd nemôže dospieť k záveru, že za škodu deklarovanú žalobcom zodpovedá žalovaný v dôsledku svojho protiprávneho konania.
V ďalšom sa odvolací súd zaoberal nárokom žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.408,- Eur v dôsledku zberu a ponechania si trávnej zmesi vo forme senážnych balíkov, vo výške 625,- Eur v dôsledku zberu a ponechania si úrody tráv vo forme balíkov sena a vo výške 1.079,- Eur za užívanie doposiaľ vyčíslených 65 hektárov pozemkov, pričom uvedené súd prvej inštancie vyhodnotil ako ničím nepodložené tvrdenia. Odvolací súd musí konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k tomuto žalobnému návrhu, nakoľko sa mu nepodarilo hodnoverne preukázať, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu. Pokiaľ žalobca dôvodnosť svojho nároku opieral o už vyššie spomínané fotografie zachytávajúce stroje, ľudí a dobytok, odvolací súd opätovne uvádza, že na základe priložených fotografií nebolo možné spoľahlivo určiť, že stroje a ľudia zachytení na fotografiách patria, resp. pracujú pre žalovaného, že ich konaním došlo k zberu a ponechaniu si trávnej zmesi, či
úrody tráv, ktorá by mala patriť žalobcovi, príp. že k takémuto konaniu došlo na kultúrnych dieloch, ktorých oprávneným obhospodarovateľom by mal byť žalobca, teda, že sa žalovaný na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.
Súčasťou odvolania bol aj návrh žalobcu na určenie, že žalobcovi patrí právo obhospodarovania k pozemkom, ktoré bližšie špecifikoval v odvolaní. Súčasne požadoval, aby bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa zásahov do práv žalobcu k týmto pozemkom. Svoj návrh zdôvodnil tým, že pokiaľ súd rozhodne, že patrí právo obhospodárovať pozemky žalobcovi, bude tým daný pevný základ k dotačnej politike PPA, a tak v budúcnosti nedôjde k vzniku sporov o vydanie bezdôvodného obohatenia a odstráni sa tak sporný stav. Takéto rozhodnutie súdu by malo aj trestnoprávnu rovinu v prípade, že by žalovaný toto rozhodnutie súdu nerešpektoval.
Vo vzťahu k uvedenému návrhu žalobcu, odvolací súd musí konštatovať, že žalobca nepreukázal, že by jeho práva boli obmedzené v takom rozsahu ako deklaroval. Žalobca predložil nájomné zmluvy len k niektorým kultúrnym dielom (vo vzťahu ku ktorým odvolací súd nariadil neodkladné opatrenie), pričom vo vzťahu k ostatným kultúrnym dielom predložil v rámci procesnej obrany platné nájomné zmluvy žalovaný. Žalobca žalovaným predložené nájomné zmluvy, resp. ich platnosť nenamietal a ani nijako ich nespochybnil, a taktiež hodnoverne súdu nepreukázal, že by bol oprávneným obhospodárovateľom kultúrnych dielov v takom rozsahu v akom sa ochrany svojich práv domáhal. S ohľadom na uvedené, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru než, že žalobca vo vzťahu k žiadnemu žalobnému nároku neuniesol dôkazné bremeno, a tak odvolaciemu súdu neostávalo iné než prisvedčiť správnosť záverom súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol.
Pre úplnosť odvolací súd dopĺňa, že dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že ho súd považuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že v rámci dokazovania platí zásada, že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia, kto tvrdí, dokazuje (affirmanti incumbit probatio). Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak si teda žalobca uplatňuje voči žalovanému svoje práva, ktoré odvodzuje od toho, že je oprávneným obhospodárovateľom kultúrnych dielov, ktoré bližšie špecifikoval v žalobe (náhrada škody, vydanie bezdôvodného obohatenia, určenie, že mu patrí právo obhospodárovania k pozemkom), musí dôvodnosť tejto požiadavky aj náležite preukázať, a to tak, aby o pravdivosti jeho tvrdení nevznikli žiadne pochybnosti.
Ústavný súd SR v rozhodnutí II. ÚS 38/2015 ustálil, že: „Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí.“.
Odvolací súd súčasne zdôrazňuje, že predmetom tohto konania je nárok na náhradu škody a vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorom ako v civilnom sporovom konaní platí princíp kontradiktórnosti konania, a teda nie je úlohou súdu, ale procesných strán a ich procesnej diligencie, aby zabezpečili dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Z princípu kontradiktórnosti konania vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok
ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012). (Nález Ústavného súdu SR z 30. apríla 2013, sp. zn. II. ÚS 168/2012-44).
So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu pokiaľ ide o napadnutý rozsudok, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie.
Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.05.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997 - III.). Odvolací súd preto so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími odvolacími námietkami (napr. otázkou naliehavého právneho záujmu), ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia vo vzťahu k odvolateľovi.
K výroku rozsudku o trovách konania odvolací súd uvádza, že správne bola žalovanému priznaná ich náhrada v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi s tým, že o ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
S ohľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu voči žalobcovi, nakoľko tento bol v konaní úspešný v celom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).