Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoPr-6-2024.pdf
PDF · 240.58 KB
Case nature
Subarea
6CoPr/6/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v spore žalobcu: M.. T.. M. A., G.. XX.XX.XXXX, E. K. U. XXX/X, K. O. K., zastúpeného: JUDr. Peter Kubina, advokát, vedúci organizačnej zložky zahraničného združenia Dentos Europe CS LLP, IČO: 36 861 391, so sídlom Bottova 2A, Bratislava a žalovaného: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 29. novembra 2023, č.k. 58Cpr/4/2023 - 67, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku (výrok I.) mení tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia z a m i e t a .
II. Výrok IV. napadnutého uznesenia sa z r u š u j e .
III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 29. novembra 2023, č.k. 58Cpr/4/2023 - 67 rozhodol tak, že vo výroku I. nariadil neodkladné opatrenie v znení, že žalovaný je povinný zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi, vo zvyšnej časti návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol (výrok II.) a žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). Výrokom IV. súd prvej inštancie poučil žalovaného, že môže podať žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi.
2. Z odôvodnenia odvolaním napadnutého uznesenia vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým bude žalovanému uložená povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi a poskytnúť žalovanému ( odvolací súd poznamenáva, že správne má byť uvedené žalobcovi a nie žalovanému) časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 3.695 eur mesačne v hrubom, príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom a príspevku na ubytovanie vo výške 144,84 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9,25 % ročne z nezaplatenej sumy od 27.10.2023 do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa vykonateľnosti uznesenia.
3. Po právnej stránke návrh posúdil podľa § 194 ods. 1, § 324 ods. 1, § 325 ods.1, 2 písm. a) a d), § 326 ods.1, 2, § 328 ods. 1, § 329 ods. 1 veta prvá a ods. 2, § 336 ods.1, § 337 ods.1 a 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 2 písm. e), § 7 ods. 1 a 8 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, § 2a ods. 1 a ods. 3, § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len ,,zákon o štátnej službe príslušníkov PZ“) a § 2 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len "antidiskriminačný zákon") a dospel k záveru, že návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia bol dôvodný v časti, v ktorej sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. 435 zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi; vo zvyšnej časti nebola splnená podmienka bezprostredne hroziacej ujmy, a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia vo zvyšnej časti zamietol.
4. Konštatoval, že pri zohľadnení skutočnosti, že predmetom tohto konania je antidiskriminačný spor, v rámci ktorého sa žalobca domáha poskytnutia neodkladnej právnej ochrany pred diskrimináciou zo strany jeho zamestnávateľa (žalovaného) z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, je v prejednávanom prípade daná právomoc všeobecného (civilného) súdu. Právomoc všeobecného súdu je daná aj v prípade, ak ide o zákaz diskriminácie policajtov, a to s poukazom na ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona.
5. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že v rámci antidiskriminačného sporu ako civilného sporu je civilný súd oprávnený podľa § 194 C.s.p. posúdiť predbežnú otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci, ak o nej ešte nebolo rozhodnuté, nesmie však ísť o otázky upravené v § 193 C.s.p., ktoré nemôže súd sám predbežne posúdiť. Ako predbežnú otázku teda môže posúdiť zákonnosť žalobcom namietaného personálneho rozkazu pre účely prebiehajúceho konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že namietaný personálny rozkaz bol vydaný na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného, keďže nie každé dôvodné podozrenie z porušenia služobnej povinnosti, alebo spáchania trestného činu je dôvodom na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby, ale kumulatívne musí byť splnené aj, že ďalšie ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Na takýto pracovnoprávny úkon bol preto potrebný súhlas Úradu, ktorý bol podmienkou zákonnosti rozhodnutia zamestnávateľa. Súd prvej inštancie mal teda osvedčené, že predchádzajúci súhlas Úradu na takýto pracovnoprávny úkon v prejednávanej veci nebol daný a pre účely konania o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ako predbežnú otázku posúdil zákonnosť žalobcom namietaného personálneho rozkazu tak, že pokiaľ žalovaný o predchádzajúci súhlas Úradu nepožiadal, konal v rozpore so zákonom, in concreto v rozpore § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Dodal, že zákon o ochrane oznamovateľov je potrebné v plnej miere aplikovať aj na právne vzťahy policajtov upravené zákonom o štátnej službe policajtov, t.j. vrátane § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov, a teda aj v prípade, ak chráneným oznamovateľom je policajt, zamestnávateľ môže voči nemu urobiť pracovnoprávny úkon len so súhlasom Úradu.
7. Súd prvej inštancie mal osvedčené, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu došlo k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ktorá sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov zakazuje. V predmetnom prípade Úrad žalovanému nedal súhlas s týmto pracovnoprávnym úkonom, pretože žalovaný o jeho udelenie Úrad ani nepožiadal. Žalovaný však mal zákonnú povinnosť vyžiadať si predchádzajúci súhlas Úradu s týmto pracovnoprávnym úkonom. Keďže v prípade žalobcu tak neurobil (opomenul), dopustil sa žalovaný vo vzťahu k žalobcovi priamej diskriminácie. Tým, že v prípade žalobcu žalovaný opomenul požiadať Úrad o súhlas s pracovnoprávnym úkonom, zaobchádzal so žalobcom menej priaznivo, ako by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca v konaní dostatočne osvedčil existenciu subjektívneho nároku (vyplývajúceho zo zákazu diskriminácie), ktorému sa má poskytnúť ochrana nariadením neodkladného opatrenia. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že z predložených dôkazov vyplýva aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, keďže v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie bol žalobca na základe namietaného personálneho
rozkazu dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, čo má na žalobcu (a prostredníctvom neho aj na jeho rodinu) obzvlášť nepriaznivé účinky, keďže žalobcovi je vyplácaný služobný plat znížený na úroveň blízku minimálnej mzde, žalobca sa v služobnom čase musí zdržiavať na určenom mieste (v mieste trvalého pobytu) a má zakázané zamestnať sa inde, podnikať, alebo vykonávať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť, ktorou by si mohol zabezpečiť legálny príjem na vykompenzovanie výpadku služobného platu kráteného v príčinnej súvislosti s personálnym rozkazom. Žalobca teda nemôže vykonávať prácu (službu policajta), pričom namietaný personálny rozkaz je naplnením dlhodobých vyhrážok, ktoré žalobcovi a jeho kolegom po viac než dva roky verejne adresovali politici, ktorí po voľbách konaných dňa XX.XX.XXXX a vymenovaní novej vlády dňa XX.XX.XXXX získali kontrolu nad politickým vedením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nakoľko personálnym rozkazom bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do právoplatného skončenia trestného stíhania (čo môže trvať niekoľko rokov), súd prvej inštancie sa stotožnil s názorom žalobcu, že v dôsledku vykonávania personálneho rozkazu na dobu neurčitú je žalobca de facto vyhodený z práce a nútený poberať minimálnu mzdu, bez možnosti vyvíjať akúkoľvek inú zárobkovú činnosť na kompenzovanie tohto výpadku. Tým sa pracovnoprávny úkon stáva prostriedkom ekonomického nátlaku žalovaného na žalobcu, aby služobný pomer v Policajnom zbore ukončil na vlastnú žiadosť (uvedené je nevyhnutné k tomu, aby sa žalobca mohol zamestnať inde a zabezpečil si tak príjem umožňujúci ekonomickú existenciu žalobcu a jeho rodiny), čo je však podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s účelom sledovaným zákonom o ochrane oznamovateľov, a preto návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v tejto časti súd prvej inštancie považoval za dôvodný.
8. Podľa názoru súdu prvej inštancie nariadením uvedeného neodkladného opatrenia je možné dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami vo vzťahu k spornému pracovnoprávnemu úkonu. Súd prvej inštancie preto neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej (§ 336 ods. 1 C.s.p.) a keďže neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej, poučil žalovaného v zmysle § 337 ods. 1 C.s.p. o možnosti podať žalobu, nakoľko antidiskriminačný zákon vychádza z tzv. obráteného dôkazného bremena, t.j. z povinnosti žalovaného zamestnávateľa preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nevykonávaním predmetného personálneho rozkazu sa nevytvorí nenávratný a nenapraviteľný stav vo vzťahu k stranám sporu a žalovanému tým nevznikne nenapraviteľná ujma, právne účinky nariadeného neodkladného opatrenia neobmedzia žalovaného neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah. Podľa názoru súdu nariadené neodkladné opatrenie nie je ani v rozpore s požiadavkou obsiahnutou v uznesení Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, v zmysle ktorého síce právomoc na konanie o neodkladných opatreniach má vo všeobecnosti súd podľa Civilného sporového poriadku, to však samo o sebe neznamená, že ak sú splnené podmienky § 324 a 325 ods. 1 C.s.p., súd môže vydať neodkladné opatrenie s akýmkoľvek obsahom alebo na ochranu akéhokoľvek práva, keďže judikatúra súdov už totiž dávnejšie vyslovila, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 240/98, judikát R 123/1999, alebo jeho uznesenie sp. zn. 7 Cdo 59/2011). V danom prípade sa nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia nijakým spôsobom nebráni žalovanému vo výkone jeho zamestnávateľských práv voči žalobcovi podľa zákona o štátnej službe, vrátane uplatnenia prípadného nového personálneho rozkazu po udelení predchádzajúceho súhlasu Úradu na základe žiadosti žalovaného s takýmto pracovnoprávnym úkonom voči žalobcovi. Žalobca v súčasnosti nemá k dispozícii iný účinný právny prostriedok, než je navrhované neodkladné opatrenie. Náprava porušenia zákazu diskriminácie žalobcu v nadväznosti na jemu priznanú ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa zákona ochrane oznamovateľov, antidiskriminačného zákona a v nadväznosti aj na zákon o štátnej službe policajtov (§ 2a ods. 3 zákona o štátnej službe policajtov), zakladá právomoc civilných súdov podľa C.s.p., keďže ani zákon o štátnej službe policajtov a ani Správny súdny poriadok neposkytuje žalobcovi možnosť získania účinnej a rýchlej právnej ochrany v porovnateľnom rozsahu, obsahu a predovšetkým v porovnateľnom čase a s porovnateľnými účinkami ako poskytuje inštitút neodkladného opatrenia podľa Civilného sporového poriadku.
9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 C.s.p., keďže žalobca si podaným návrhom uplatnil 2 samostatné nároky, v jednom prípade bol úspešný a v druhom prípade bol neúspešný, žalobca a žalovaný tak mali v konaní rovnaký úspech, preto súd žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
10. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.
II. Odvolanie
11. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu výrokov I., III. a IV. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) C.s.p., teda že neboli splnené procesné podmienky a podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Má za to, že nebola daná právomoc civilného súdu vec prejednať a rozhodnúť o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, keďže civilné súdy neprejednávajú a nerozhodujú právne veci vyplývajúce z verejnoprávnych vzťahov s výnimkou prípadov, ak zákon výslovne zveruje takéto právne veci do právomoci civilného súdu. Predmetom sporu je vzťah založený podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, pričom žalobca svoju argumentáciu v prospech nariadenia neodkladného opatrenia doplnil aplikáciou antidiskriminačného zákona, čím sa snažil docieliť možnosť aplikácie C.s.p. na daný spor. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ je verejnoprávnej povahy a je tzv. lex specialis pre vznik, zmenu a skončenie štátnej služby. V ustanoveniach § 231 až § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je upravené konanie vo veci služobného pomeru, na ktorý sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní - Správny poriadok. Služobný pomer príslušníka Policajného zboru nemá znaky súkromno-právneho pomeru, ale má znaky verejno-právneho pomeru vzhľadom na jeho charakter a právnu povahu zvláštnosti štátu ako „zamestnávateľa“ policajta a súčasne nositeľa verejnej moci. Medzi policajtom a Policajným zborom, resp. štátom ide o právny pomer štátno-služobný, ktorý vzniká individuálnym mocenským aktom služobného funkcionára a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pracovno-právneho pomeru. V štátno-služobnom pomere účastníci nemajú rovnaké postavenie, čo sa prejavuje v spôsobe vzniku, zmeny a skončenia tohto pomeru, úprave nárokov vyplývajúcich z tohto pomeru a úprave konania pred služobnými orgánmi. Príslušník Policajného zboru sa priamo zúčastňuje na výkone verejnej moci a preto má štát výsostné oprávnenie jednostrannými aktmi zakladať, meniť alebo rušiť vzťahy v takomto služobnom pomere. Práva a povinnosti policajta v služobnom pomere sa zakladajú, menia a zanikajú rozhodnutím (rozkazom), ktorý vydáva nadriadený. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, právo členských štátov zásadne rozlišuje medzi štátnymi zamestnancami a súkromnoprávnymi zamestnancami, pričom spory týkajúce sa náboru, výkonu povolania a ukončenia pracovnej činnosti štátnych zamestnancov nespadajú pod ochranu čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru (ide o spory COEUR c. Francúzsko, BENKESSIOUER c. Francúzsko, PELLEGRIN c. Francúzsko). Jasný príklad takých činností predstavujú ozbrojené sily a polícia. Všetky spory medzi štátnou správou a zamestnancami, ktorí vykonávajú zamestnanie implikujúce účasť na výkone verejnej moci, budú vyňaté spod čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru s výnimkou sporov v dôchodkových veciach, pretože akonáhle zamestnanec odíde do dôchodku, pretrhne zvláštne puto, ktoré ho spojovalo so štátnou správou.
12. Dôvodil, že personálny rozkaz - rozhodnutie nadriadeného je individuálnym právnym aktom, u ktorého nemôže všeobecný súd v sporovom konaní vysloviť jeho neplatnosť, ak samotný personálny rozkaz nie je zrušený príslušným orgánom alebo správnym súdom postupom podľa Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „S.s.p.“). Je neprípustné, aby sa nevyužitie prostriedkov súdnej ochrany v rámci správneho súdnictva nahrádzalo napr. určujúcimi žalobami alebo žalobami na plnenie v štandardnom občiansko-právnom konaní, prípadne nariaďovaním neodkladných opatrení. Takýmto postupom by bola popretá nielen základná filozofia, ale aj účel a zmysel správneho súdnictva, pretože bez ohľadu na to, či a s akým výsledkom prebehlo konanie podľa S.s.p., by mohol dotknutý subjekt kedykoľvek napr. určovacou žalobou alebo žalobou na plnenie s predbežnou otázkou domáhať sa v konečnom dôsledku preskúmania (určenia neplatnosti, určenia spôsobu skončenia) rozhodnutia orgánu štátnej moci. Zákon o štátnej službe príslušníkov PZ osobitne upravuje riadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu vydanému podľa § 241 zákona, a to odvolanie a rozklad a takisto aj mimoriadne opravné prostriedky - obnovu konania a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Rozklad a preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania sú inštitúty správneho práva, z čoho možno odvodiť, že štátna služba je verejnoprávnym vzťahom na existenciu, priebeh a skončenie ktorého sa predpisy súkromného práva neuplatňujú. V prípade právoplatného rozhodnutia vydaného podľa dvanástej časti zákona o štátnej službe príslušníkov PZ možno následne podať správnu žalobu na správny súd podľa Správneho súdneho poriadku. Do času právoplatnosti rozhodnutia sa však na konanie vzťahuje výlučne dvanásta časť zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, aplikácia Zákonníka práce, ako predpisu súkromnoprávnej povahy je vylúčená.
13. Poukázal, že zákon o štátnej službe príslušníkov PZ v žiadnom ustanovení neobsahuje tzv. splnomocňovacie ustanovenie, v zmysle ktorého je na prejednanie sporu vyplývajúceho zo štátnej služby
príslušníka PZ príslušný civilný súd podľa C.s.p. Zákonov o štátnej službe príslušníkov PZ obsahuje osobitné správne konanie, na ktoré nemožno subsidiárne uplatniť predpis civilného práva procesného, a preto je právomoc civilného súdu absolútne vylúčená.
14. Podľa úvahy súdu prvej inštancie však možno použiť inštitúty civilného procesného práva aj na verejnoprávne vzťahy, na rozhodovanie v ktorých je príslušný orgán verejnej moci, resp. správny súd a nahradiť tak ich zákonom určenú rozhodovaciu právomoc. Takýto prístup však zasahuje do výkonu právomoci príslušného orgánu, ktorého rozhodnutie a z neho vyplývajúce dôsledky sú takýmto rozhodovaním súdu dotknuté, v rámci výkonu verejnej moci. Žalovaný zastáva názor, že nie je možné zo strany civilného súdu porušiť povinnosť danú čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnúť o veci, ktorá nemá súkromnoprávny charakter, resp. vo veci, na rozhodovanie v ktorej je zo zákona príslušný orgán verejnej moci/správny súd. Práve z dôvodu, že existujú prostriedky nápravy v rámci inštitútov samotného zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, resp. inštitútov správneho súdnictva, nie je možné zakladať právomoc civilného súdu. Názorový koncept súdu prvej inštancie je v absolútnom rozpore so striktne danou exaktnou úpravou § 2, § 3 a § 4 C.s.p., ale najmä s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože súd nemôže prekročiť právomoc danú mu zákonom a rozhodovať vo veciach, ktoré do jeho právomoci nepatria.
15. V súvislosti s právomocou civilného súdu žalovaný poukázal aj na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, R 24/2002 (rozsudok, sp.zn 2Cdo 46/2000), ktorý posudzoval vzťah daňovníka a správcu dane, kedy sa daňovník na civilnom súde domáhal vrátenia daňového preplatku titulom bezdôvodného obohatenia a v ktorom najvyšší súd jednoznačne vymedzil, že ide o vzťah verejnoprávny, pričom osobitný predpis určuje ako sa vysporiadať s daňovým preplatkom, t.j. existuje lex specialis upravujúci vzťahy medzi stranami sporu. Vzťah s verejnoprávnym charakterom však podľa dovolacieho súdu nebolo možné podradiť pod § 7 ods. 1 a ods. 2 OSP, keďže žiaden zákon výslovne neustanovil, že nárok je príslušný prejednať súd v občianskom súdnom konaní (aktuálne § 3 a § 4 Civilného sporového poriadku).
16. Žalovaný sa ďalej vyjadril k aplikácii antidiskriminačného zákona v predmetnej veci a to jednak k právomoci civilného súdu a zároveň ku skutočnosti, či možno na žalobcu aplikovať ochranu podľa antidiskriminačného zákona, teda či zo strany žalovaného došlo k nerovnakému zaobchádzaniu voči žalobcovi z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia podľa zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov. Antidiskriminačný zákon síce v ustanovení § 11 ods. 3 predpokladá primárne aplikáciu C.s.p. v sporoch, neustanovuje inak a to odkazom na jednotlivé zákony na úseku verejného práva, tzv. lex specialis uvedené v čl. II. až čl. XXII., ktoré sú zároveň lex specialis vo vzťahu k antidiskriminačnému zákonu. Ak vo veci služobného pomeru príslušníka PZ nie je daná právomoc civilného súdu, a to vo vzťahu k žiadnym právam alebo povinnostiam založeným zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ, potom nie je daná ani právomoc civilného súdu v prípade porušenia rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného ako zamestnávateľa. Správny súdny poriadok v ust. § 252 a nasl. upravuje inštitút žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy, ktorým možno podľa § 3 písm. e) S.s.p. rozumieť faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté. Žalovaný je toho názoru, že žalobca bol povinný podať na súd žalobu proti inému zásahu orgánu verejnej správy a podať prípadný návrh na priznanie odkladného účinku, čím by ostala zachovaná právomoc správneho súdu na preskúmanie postupu a rozhodnutí žalovaného ako orgánu verejnej správy. Ako už bolo uvedené, samotný antidiskriminačný zákon neurčuje, že Civilný sporový poriadok je jediným procesným predpisom, na podklade ktorého sa možno domáhať ochrany podľa antidiskriminačného zákona. Ak sám antidiskriminačný zákon predpokladá aplikáciu iného procesného predpisu, napr. Správneho súdneho poriadku a navyše, pod pojmom súd nemožno bezpodmienečne rozumieť výlučne civilný súd, nie je ex lege vylúčené, aby žalobca podal žalobu na správny súd, ktorý je navyše ako jediný zo sústavy súdov oprávnený preskúmavať postup a rozhodnutie žalovaného voči žalobcovi. Žalobca bol teda oprávnený a aj povinný napadnúť údajný nezákonný postup žalovaného spočívajúci v nerovnakom zaobchádzaní prioritne v rozklade voči personálnemu rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky a až následne sa domáhať ochrany pred správnym súdom. Je absolútne neželateľný stav, kedy rovnakú otázku posudzuje jednak správny orgán v riadnom opravnom konaní - konaní o rozklade a zároveň civilný súd, ktorý prejednáva súkromno-právne spory a ktorý nemá vôbec právomoc posudzovať zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy.
17. Žalovaný ďalej odmieta tvrdenie o diskriminácii žalobcu z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia. Dôvodom pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby bolo a je výlučne právoplatné obvinenie žalobcu pre skutok zneužívanie právomoci verejného činiteľa, ktorý má priamy súvis s pracovnou činnosťou žalobcu. Oznámenie žalobcu nesmeruje voči jeho nadriadenému v rámci žalovaného, ale voči verejne činným osobám pôsobiacim v politickom živote, na prokuratúre, v policajnom zbore a v súkromnom sektore, a preto podmienka pre udelenie ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov nie je daná. Ochrana poskytnutá žalobcovi je v rozpore so zákonom a zo strany príslušných orgánov došlo k zneužitiu tohto inštitútu pre potreby žalobcu a ostatných v skupine Č..
18. Dodal, že z vyjadrení žalobcu a ani z odôvodnenia v napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z akého dôvodu mal žalovaný diskriminačne postupovať, teda či z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia v súvislosti s ktorým bola žalobcovi udelená ochrana alebo z dôvodu vedeného trestného stíhania, v ktorom je žalobca právoplatne obvinený. K vydaniu personálneho rozkazu došlo na základe právoplatného vznesenia obvinenia žalobcovi pre skutok úzko súvisiaci s jeho pracovnou činnosťou a splnenie podmienok podľa § 46 zákona o štátnej službe.
19. Podanie údajne trestného oznámenia, v súvislosti s ktorým bola žalobcovi udelená ochrana, by ani objektívne nemohlo byť dôvodom pre vydanie personálneho rozkazu, keďže toto trestné oznámenie nesmeruje voči žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, ale voči predstaviteľom iného orgánu verejnej správy, s ktorým žalovaný nemá nič spoločné. Voči žalobcovi jednoznačne v čase vydania personálneho rozkazu existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu v zmysle § 43 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a trestný čin, z ktorého je žalobca obvinený súvisí s výkonom jeho služobnej činnosti, pričom tieto skutočnosti nie sú závislé od posúdenia žalovaného a ust. § 46 ods. 1 spím. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ nie je fakultatívne ale obligatórne. Prijatie tohto personálneho opatrenia dočasnej povahy vo vzťahu k žalobcovi je závislé len na existencii vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia a trvá až do doby právoplatného skončenia trestného stíhania a je tak nezávislé od vôle príslušného nadriadeného, a preto v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov sa nevyžaduje súhlas úradu na úkon podľa ustanovenia § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ.
20. Zdôraznil, že nejde o klasický pracovnoprávny úkon ako je to u bežných zamestnancov, ale ide tu o rozhodnutie preskúmateľné v rámci odvolacieho/rozkladového konania vedeného v súlade so zákonom o štátnej službe príslušníkov PZ a následne v rámci správneho súdnictva.
21. Prijatie personálneho opatrenia dočasnej povahy bolo zrealizované nielen voči žalobcovi, ale realizovalo sa aj voči ďalším policajtom, ktorí sú resp. boli právoplatne obvinení zo spáchania trestných činov a trestné konanie do súčasnej doby nebolo ukončené. Od roku 2013, kedy žalovaný vedie štatistické údaje vzťahujúce sa práve k tomuto personálnemu opatreniu dočasnej povahy, bolo dočasne pozbavených celkovo 79 policajtov, ktorým bolo vznesené obvinenie za dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu.
22. Keďže rovnaký postup ako u žalobcu bol aplikovaný na ďalších niekoľko desiatok príslušníkov PZ dôvodne podozrivých z trestnej činnosti a takýto postup bol platný a aktuálny v čase vydania napadnutého uznesenia, nemožno zo strany súdu prvej inštancie konštatovať priamu diskrimináciu voči žalobcovi. Voči neurčitému počtu príslušníkov PZ v rovnakej situácii v akej je žalobca, t.j. dôvodne podozrivých z trestnej činnosti bolo postupované podľa § 46 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a títo boli dočasne pozbavení výkonu štátnej služby. Nie je preto možné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca je diskriminovaný vo vzťahu k ostatným policajtom, a že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaný tiež nesúhlasil s tvrdením súdu prvej inštancie (bod 43 odôvodnenia uznesenia), že žalobcovi vzniká každým dňom ujma, a že dochádza k porušovaniu jeho práv a oprávnených záujmov. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 46 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, z ktorého vyplýva, že v prípade právoplatného skončenia trestného stíhania v prospech žalobcu, doplatí sa mu rozdiel medzi mesačným služobným platom, ktorý mu bol priznaný počas dočasného pozbavenia a mesačným služobným platom, ktorý mal priznaný. Taktiež v ust. § 48 ods. 7 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ sú taxatívne vymenované činnosti, ktoré môže policajt vykonávať popri výkone funkcie policajta.
23. Žalovaný ďalej vytkol súdu prvej inštancie, že ak mal za preukázané, že žalobca voči rozhodnutiam ministra vnútra podal podľa § 244 zákona o štátnej službe PZ rozklad, teda že je aktuálne vedené správne konanie podľa zákona o štátnej službe, nie je jasné, z akého dôvodu nepostupoval podľa § 330 ods. 1 Civilného sporového poriadku a neurčil časové ohraničenie nariadeného neodkladného opatrenia. Mohla by nastať situácia, kedy aj napriek konštatovaniu správneho súdu, resp. kasačného súdu v konaní o správnej žalobe, o správnosti a zákonnosti rozhodnutí žalovaného, ktoré žalobca napáda, by bol naďalej žalobca pod ochranou neodkladného opatrenia vydaného civilným súdom, ktorý nemá žiadnu právomoc preskúmať zákonnosť a správnosť rozhodnutí prijatých podľa zákona o štátnej službe, resp. rozhodnutí vydaných správnym súdom podľa Správneho súdneho poriadku. Konštatoval, že súd prvej inštancie neprimeraným spôsobom zasiahol a zasahuje do právomoci a činnosti orgánu verejnej moci, na čo však civilný súd nemá právomoc. Žalobca podaným návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia nepreukázal ani potrebu bezodkladnej úpravy pomerov, keďže existujú iné zákonné možnosti v prospech žalobcu, a to rozklad, ktorý si už žalobca voči personálnemu rozkazu ministra vnútra uplatnil a následne, po rozhodnutí o riadnom opravnom prostriedku aj správna žaloba podaná na správnom súde podľa Správneho súdneho poriadku, ktorej môže byť podľa § 185 Správneho súdneho poriadku priznaný odkladný účinok. Tak zákon o štátnej službe príslušníkov PZ, ako aj Správny súdny poriadok určujú lehoty, v rámci ktorej je správny orgán, resp. správny súd povinný rozhodnúť. V prípade podania správnej žaloby a priznania odkladného účinku je správny súd povinný rozhodnúť o správnej žalobe v lehote 6 mesiacov. Ak by správny súd vyhovel návrhu na priznanie odkladného účinku, žalobca by tým dosiahol rovnaké právne účinky ako nariadením neodkladného opatrenia v civilnom spore. K uvedenému sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018. Z dôvodu existencie ďalších zákonných možností upravených predpismi na úseku správneho práva, ktoré je žalobca oprávnený použiť vo svoj prospech a ktoré slúžia pre bezprostrednú ochranu ohrozených práv, nie je naplnená podmienka pre nariadenie neodkladného opatrenia a to potreba bezodkladnej úpravy pomerov.
24. Navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 389 ods. 1 C.s.p. zrušil napadnuté uznesenie a konanie podľa § 391 ods. 1 C.s.p. zastavil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že uznesenie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne a odvolanie žalovaného za nedôvodné. Má za to, že právomoc súdu prvej inštancie rozhodnúť o neodkladnom opatrení v predmetnej veci bola jednoznačne daná s poukazom na ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona a tiež § 12 ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov. Poukázal na ust. § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok [od 1.7.2016 C.s.p., pozn.], ak tento zákon neustanovuje inak. Pre tunajší prípad (ochrana chráneného oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti podľa zákona o ochrane oznamovateľov pred rozdielnym zaobchádzaním z dôvodu oznámenia protispoločenskej činnosti) antidiskriminačný zákon neustanovuje inak, a preto sa na toto konanie iniciované pre porušenie zásady rovnakého zaobchádzania aplikuje C.s.p., vrátane inštitútu neodkladného opatrenia. V tejto súvislosti uviedol, že na účely § 3 a § 4 C.s.p., podľa ktorých súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány a „iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon. Toto konanie je teda sporom (vecou) spadajúcou pod § 4 C.s.p. na základe § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona.
26. Žalovaný proti tomu argumentuje, že odkaz na Občiansky súdny poriadok v § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona neznamená odkaz iba na C.s.p. ale aj na S.s.p., pretože v čase účinnosti Občianskeho súdneho poriadku sa aj správne súdnictvo vykonávalo podľa Občianskeho súdneho poriadku, a preto nie je vylúčené, aby tento odkaz zahŕňal aj Správny súdny poriadok ak ide o veci patriace do právomoci správnych súdov. Poskytovanie súdnej ochrany pred diskrimináciou patrí do výlučnej právomoci civilných súdov podľa C.s.p., a tento záver nevyplýva len z odkazu na „Občiansky súdny poriadok“ v § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ale predovšetkým z rozsahu právnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že aj príslušníci Policajného zboru majú zákonom garantovaný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere, pričom kompetentným orgánom na poskytnutie tejto súdnej ochrany je výlučne civilný súd v rámci civilného sporového konania. Žiadny iný súd (a osobitne správny súd) totiž nemá právomoc poskytnúť žalobcovi právnu ochranu vyplývajúcu z § 2a ods. 3 zákona o
štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a § 12 ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov.
27. Súdnu ochranu v rozsahu vymedzenom v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona totiž môže žalobcovi poskytnúť výlučne civilný súd v konaní podľa C.s.p. Správny súd nemôže tento rozsah právnej ochrany poskytnúť žalobcovi v žiadnom konaní podľa S.s.p. Správny súd nemôže o správnej žalobe rozhodnúť výrokom podľa § 9 ods. 2 alebo 3 antidiskriminačného zákona, ale iba výrokom, ktorý pripúšťa S.s.p. (zrušenie napadnutého rozhodnutia, prípadne vrátenie veci správnemu orgánu na ďalšie konanie). Jedine v konaní o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy by mohol správny súd rozhodnúť tak, že zakáže žalovanému pokračovať v napadnutom inom zásahu a ak je to možné, prikáže mu obnoviť stav pred zásahom (§ 262 ods. 1 S.s.p.), avšak tá v tomto prípade jednoznačne prípustná nie je, nakoľko ide o rozhodnutie správneho orgánu a nie iný zásah správneho orgánu a okrem toho, ani pri tomto druhu správnej žaloby nemá správny súd právomoc poskytnúť právnu ochranu v celom rozsahu § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona (napríklad nemôže priznať primerané zadosťučinenie).
28. Žalobca sa návrhom nedomáha preskúmania zákonnosti a zrušenia personálneho rozkazu (čo patrí do právomoci správnych súdov), ale domáha sa výlučne toho, „aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania“ a „ak je to možné, napravil protiprávny stav“ teda právnej ochrany, ktorej sa žalobca môže domáhať jedine podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, a ktorej poskytnutie patrí podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona do výlučnej právomoci civilných súdov podľa C.s.p. Je vecou dispozičného oprávnenia žalobcu, či sa súdnej ochrany podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona rozhodne domáhať žalobou vo veci samej alebo návrhom na vydanie neodkladného opatrenia, pričom žalobca poukázal na výslovnú prípustnosť neodkladných opatrení v antidiskriminačných sporoch podľa § 309 písm. b) C.s.p. a v individuálnych pracovnoprávnych sporoch podľa § 318 písm. b) C.s.p.
29. Povinná dostupnosť neodkladného opatrenia v takomto prípade vyplýva priamo zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 zo 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie (Ú. v. EÚ L 305, 26.11. 2019) v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2020/1503 zo 7. októbra 2020 (Ú. v. EÚ L 347, 20. 10. 2022) (ďalej len „Smernica“), ktorá bola v celom rozsahu implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky predovšetkým zákonom na ochranu oznamovateľov v spojení s antidiskriminačným zákonom. Podľa článku 21 ods. 6 Smernice (ktorý už je jej normatívnym a záväzným textom), chránení oznamovatelia protispoločenskej činnosti vrátane štátnych zamestnancov v služobnom pomere „musia mať podľa potreby prístup k nápravným opatreniam proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to v súlade s vnútroštátnym právom“. Medzi takéto „nápravné opatrenia“ alebo „predbežné opatrenia“ ustanovené v právnom poriadku Slovenskej republiky možno zahrnúť predchádzajúci súhlas Úradu s pracovnoprávnym úkonom podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov, pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu Úradom podľa § 12 zákona o ochrane oznamovateľov, ako aj neodkladné opatrenie podľa § 324 a nasl. C.s.p. v spojení s § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ a § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná úplne. Jej požiadavky na dostupnosť neodkladnej predbežnej ochrany pre chráneného oznamovateľa protispoločenskej činnosti uvedené v bode 96 preambuly a v článku 21 ods. 6 sú v právnom poriadku Slovenskej republiky premietnuté v § 7 a § 12 zákona o ochrane oznamovateľov, v § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona a v § 324 a nasl. C.s.p. Ak by ohľadom miery implementácie týchto požiadaviek Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku nastal spor, potom podľa čl. 3 ods. 1 C.s.p. a podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (napr. R. Q. C., R.-XX/XX, O., R.-XXX/XX Q. Q. R.-XXX/XX) je povinnosťou súdov vykladať vnútroštátne právo v súlade so Smernicou.
30. Právomoc civilného súdu na nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia vyplýva aj z § 12 ods. 6 zákona o ochrane oznamovateľov. Predchádzajúce pozastavenie účinnosti pracovnoprávneho úkonu Úradom podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov nie je podmienkou, ktorá nevyhnutne musí byť splnená na nariadenie takéhoto neodkladného opatrenia; ide iba o dodatočnú možnosť právnej ochrany oznamovateľa. Ide v tomto prípade o lex specialis aj vo vzťahu k § 325 ods. 1 C.s.p., pretože potreba bezodkladnej úpravy pomerov je daná už tým, že ide o odvetné opatrenie, resp.
o pracovnoprávny úkon, ktorý podliehal predchádzajúcemu súhlasu Úradu, ktorý nebol udelený a s okamžitou účinnosťou nepriaznivo postihuje oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej činnosti v jeho pracovnom alebo služobnom pomere.
31. Pokiaľ by policajt v konaní pred správnym súdom odôvodňoval nezákonnosť rozhodnutia jeho nadriadeného výlučne porušením zásady rovnakého zaobchádzania, správny súd by takúto žalobu postúpil civilnému súdu, keďže správne súdy nepreskúmavajú spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese. Potvrdzuje to aj uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1KO/10/2020 z 25. novembra 2020. Nejde tu o konkurenciu právnych prostriedkov nápravy, ale o ich súbeh, ktorý je predpokladaný v zmysle ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, ktorý priamo odkazuje na § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona. Aj ust. § 12 zákona o ochrane oznamovateľov predpokladá ingerenciu civilného súdu do sporu medzi oznamovateľom a jeho zamestnávateľom nariadením neodkladného opatrenia. Civilný súd môže posúdiť otázku zákonnosti rozhodnutia žalovaného (orgánu verejnej moci) ako otázku predbežnú, pokiaľ je to pre jeho rozhodnutie potrebné. Zastáva názor, že civilný súd v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s ust. § 194 ods. 1 a 2 C.s.p. sa mohol zaoberať zákonnosťou personálneho rozkazu, najmä z hľadiska posúdenia súladu s ust. § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, pričom tento záver bol kľúčový pre záver o nedodržaní zákazu diskriminácie z dôvodu oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti žalobcom. V tejto súvislosti poukázal na bod 10 a 12 uznesenia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1SKomp/6/2021 z 8. decembra 2021, sp. zn. 1SKomp/30/2022, 1SKomp/31/2022, 1SKomp/34/2022 alebo 1SKomp/36/2022 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7Co/50/2023, a teda právomoc súdu konať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vydať uznesenie je jednoznačne daná na základe ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 325 ods. 2 písm. a) a d) C.s.p.
32. Mal za to, že argumenty žalovaného o nedostatku právomoci súdu sú nesprávne a neopodstatnené, nakoľko žalovaný vychádza z nesprávneho posúdenia predmetu sporu, nezohľadnil ustanovenia zakladajúce právomoc civilných súdov a neprihliada na zákon o ochrane oznamovateľov. Predmetom sporu v predmetnej veci je nárok na súdnu ochranu pred porušením zásady rovnakého zaobchádzania, konkrétne uloženie povinnosti zdržať sa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, t. j. diskriminačného konania žalovaného voči žalobcovi, t.j. tzv. „zdržovacia žaloba“, ktorú má žalobca k dispozícii podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ktorá môže podľa § 325 ods. 2 písm. d) a § 330 ods. 2 C.s.p. mať aj podobu návrhu na vydanie neodkladného opatrenia a súd môže o nej touto procesnou formou rozhodnúť, ak sú na to splnené zákonné podmienky podľa § 325 ods. 1 C.s.p. Do kompetencie žalovaného dočasne pozbaviť žalobcu výkonu štátnej služby sa neodkladným opatrením nezasiahne a ani sa mu nezabráni v jej výkone preto, lebo nariadenie navrhovaného neodkladného opatrenia nijako nebráni žalovanému, aby voči žalobcovi vydal nový personálny rozkaz s rovnakým výrokom po tom, ako k tomu získa predchádzajúci súhlas Úradu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Rovnako sa nezasiahne ani do kompetencie správneho súdu preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu, lebo neodkladné opatrenie takémuto prieskumu nijakým spôsobom nebráni a správny súd nie je v takomto konaní viazaný predchádzajúcim právnym posúdením otázky zákonnosti personálneho rozkazu civilným súdom ako predbežnej otázky na účely rozhodnutia o neodkladnom opatrení. Zásah do kompetencií iných štátnych orgánov nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tiež neprichádza do úvahy. Taktiež žalovaným spomínaná žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy je v tomto prípade neprípustná. O iný zásah orgánu verejnej správy môže ísť iba v prípade, ak ide o faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby dotknuté, nejde o situáciu, ktorá by bola dokumentovaná vydaním rozhodnutia. Preto je vylúčené, aby mohol byť personálny rozkaz napadnutý správnou žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Personálny rozkaz môže byť napadnutý iba všeobecnou správnou žalobou.
33. Žalobca ďalej vo vyjadrení uviedol, že žalovaný dezinterpretuje procesný postup žalobcu v správnom konaní. Podaním rozkladu žalobca v žiadnom prípade nepriznal, že by bola vylúčená právomoc civilných súdov vydať nariadené neodkladné opatrenie. Rozklad podal žalobca preto, lebo sa spravoval zákonným poučením obsiahnutým v závere personálneho rozkazu, preto, lebo porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nie je ani jediným dôvodom nesúladu personálneho rozkazu so zákonom, ale personálny
rozkaz bol vydaný aj v rozpore s inými ustanoveniami iných zákonov, predovšetkým zákona o štátnej službe policajtov (čo však už presahuje rámec antidiskriminačného sporu) a preto, že žalobca nechcel zanedbať využitie žiadneho opravného prostriedku, aby si nezmaril prístup k neskoršej súdnej ochrane aj prostredníctvom správnej žaloby. Z tohto postupu žalobcu je zároveň evidentné, že žalobca nechce navrhovaným neodkladným opatrením nahrádzať rozklad a správnu žalobu, ale má záujem uchádzať sa o celý a maximálny rozsah právnej ochrany garantovanej právnym poriadkom. Má za to, že potreba bezodkladnej úpravy pomerov bola dostatočne osvedčená a personálny rozkaz v tomto prípade nie je vyňatý z pôsobnosti ust. § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a na jeho vydanie sa bezpochyby vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu. Zdôraznil, že možnosť dosiahnutia trvalej úpravy pomerov nie je podmienkou nariadenia neodkladného opatrenia a súbeh dvoch systémov súdnej ochrany je zákonom predpokladaný. Súbeh súdnej ochrany žalobcu na jednej strane prostredníctvom rozkladu a správnej žaloby podľa Správneho súdneho poriadku a na druhej strane podľa § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe policajtov v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 antidiskriminačného zákona je nielen možný, ale je výslovne zákonom predpokladaný už len preto, že každý z týchto dvoch systémov súdnej ochrany nevyhnutne vedie k poskytnutiu iného druhu a rozsahu súdnej ochrany. Nariadenie neodkladného opatrenia aj keby trvalo upravovalo pomery medzi stranami, nemôže založiť prekážku res iudicata, pretože každé neodkladné opatrenie je po splnení zákonných podmienok zrušiteľné buď na základe návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia (§ 334 C.s.p.) alebo na základe žaloby o navrátenie do pôvodného stavu (§ 337 ods. 2 C.s.p.).
34. Podaním rozkladu žalobca iba uplatnil svoje procesné právo v súlade s poučením a v žiadnom prípade ním nepriznal, že by bola vylúčená právomoc civilných súdov vydať nariadené neodkladné opatrenie. Ani povolenie odkladného účinku správnej žaloby nie je ekvivalentom neodkladného opatrenia na ochranu pred diskrimináciou. V konaní o rozklade neexistuje žiadna možnosť pozastavenia účinkov rozhodnutia, pričom lehota na rozhodnutie o ňom je minimálne 60 dní a počas tejto lehoty sa personálny rozkaz bude voči žalobcovi uplatňovať. Až po tejto dobe bude možné podať správnu žalobu s návrhom na priznanie jej odkladného účinku. K priznaniu odkladného účinku správnej žaloby sa tak žalobca nemá šancu dostať skôr než 4 mesiace od vydania personálneho rozkazu, čo je pre žalobcu likvidačné a nezlučiteľné s bodom 96 preambuly Smernice. Poukázal tiež, že ani čl. 21 ods. 5 Smernice nijako neobmedzuje právomoc civilného súdu na nariadenie neodkladného opatrenia. Personálny rozkaz v tomto prípade nie je vyňatý z pôsobnosti § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a na jeho vydanie sa bezpochyby vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu. Vydanie personálneho rozkazu je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nepochybne závisela od posúdenia žalovaného, či by ponechaním žalobcu v štátnej službe bol ohrozený dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Vydaním uznesenia sa navyše nevytvoril nenávratný stav, ktorý by s konečnou platnosťou zasiahol do kompetencií žalovaného, resp. zabránil v ich výkone. V predmetnej veci ide o nariadenie zdržania sa konania žalovaného, pričom takýto stav je na základe vyššie spomínaných právnych prostriedkov obrany a nápravy možné kedykoľvek zvrátiť. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené navrhol, aby odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.
35. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 21.03.2024 v reakcii na vyjadrenie žalobcu zotrval na svojej odvolacej argumentácii spočívajúcej v absencii právomoci civilného súdu rozhodovať o podanom návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vzhľadom na skutočnosť, že predmetom podaného návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia je poskytnutie ochrany voči postupu správneho orgánu, ktorý bezprostredne predchádzal vydaniu individuálneho správneho aktu v správnom konaní. Uviedol, že ust. § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ výslovne neurčuje právomoc civilného súdu tak, ako to mylne prezentuje žalobca, ust. § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ odkazuje na ust. § 9 ods. 2 a § 11 antidiskriminačného zákona a pod pojmom súd, ako sa uvádza v § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, nemožno rozumieť výlučne civilný súd. Žalobca nekonkretizuje, na podklade akých konkrétnych skutočností má za to, že pod pojmom súd v predmetnom ustanovení sa rozumie civilný, a nie aj/alebo správny súd. Právna úprava v tomto smere nie je exaktná a nevyplýva z nej výlučná právomoc civilného súdu podľa C.s.p. Ničím nepodložená domnienka žalobcu o právomoci civilného súdu je nesprávna a nevyplýva z ustanovení antidiskriminačného zákona. V jednoduchosti povedané, právomoc civilného súdu nie je podľa názoru žalovaného automaticky daná, o to viac, pokiaľ zákonodarca v ustanovení § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona určil aplikáciu OSP ,,pokiaľ tento zákon neustanovuje inak“. Sám zákonodarca v antidiskriminačnom zákone určil, že spory, ktoré vznikli z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, sa automaticky neprejednávajú podľa Občianskeho súdneho poriadku, avšak aj podľa iných procesných predpisov. Aj samotný Civilný
sporový poriadok v ustanovení § 315 ods. 2 prezumuje aplikáciu iného procesného predpisu, nielen aplikáciu C.s.p. v konaniach podľa zákona o rovnakom zaobchádzaní. Argumentáciu žalovaného podporuje aj názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 1KO/5/2021: „... spory týkajúce sa diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti orgánu verejnej správy a pod.“ Zotrval na názore, že žalobca bol povinný prioritne napadnúť údajne nezákonný postup predchádzajúci vydaniu individuálneho správneho aktu riadnym opravným prostriedkom, t.j. podať rozklad smerujúci voči napadnutému rozhodnutiu žalovaného vydaného v správnom konaní. Žalobca totiž napáda vadu vydaného správneho rozhodnutia, že správne rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesplnenia podmienky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Takýto vytýkaný nedostatok je oprávnený a zároveň povinný posúdiť nadradený správny orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku, pričom ak by nadradený správny orgán posúdil dôvodnosť rozkladovej argumentácie žalobcu a konštatoval by nezákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia - personálneho rozkazu, došlo by k odstráneniu namietanej vady. V tejto súvislosti žalovaný poukázal rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. XSžz/X/XXXX, podľa ktorého: ,,Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. V prípade, ak by súd preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci verejnej správy. Takýmto konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou.“ Rozhodnutím civilného súdu o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bolo zasiahnuté do kompetencie iného orgánu verejnej moci. Vecou samou je totiž preskúmanie zákonnosti personálneho rozkazu ako rozhodnutia orgánu verejnej správy (ministra) a príslušnou hmotnoprávnou úpravou je zákon o štátnej službe príslušníkov PZ, čo potvrdil aj sám žalobca v bode 16. svojho vyjadrenia, že napáda nie iný zásah orgánu verejnej správy, ktorého výsledkom nie je vydanie rozhodnutia, ale rozhodnutie správneho orgánu.
36. K žalobcom uvádzanému bodu 96. preambuly Smernice 2019/1937, žalovaný uviedol, že smernica určuje členským štátom povinnosť prijať také právne normy do vnútroštátneho poriadku, ktoré umožnia strane sporu využiť prostriedky predbežnej (dočasnej) ochrany do právoplatného skončenia konania pred súdom alebo iným orgánom. Je však na úvahe členského štátu, aké konkrétne prostriedky predbežnej ochrany zvolí. Takýmto prostriedkom je v zmysle nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ktorá je ekvivalentom neodkladného opatrenia. Navyše pojem predbežné opatrenie tak, ako ho používa smernica nemožno bezvýhradne stotožňovať s pojmom predbežné opatrenie v zmysle OSP. Slovenský právny poriadok aktuálne inštitút predbežného opatrenia nepozná, neodkladné opatrenie sa svojou povahou líši od predbežného opatrenia tým, že, ako sám žalobca uvádza, umožňuje trvalo upraviť pomery bez uloženia povinnosti súdom podať v konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežné opatrenie podľa § 76 ods. 3 OSP bolo spojené s povinnosťou žalobcu podať v prípade vyhovenia návrhu v konkrétnej lehote žalobu vo veci samej. Predbežným opatrením teda nebolo možné natrvalo upraviť pomery ako sa sám žalobca domáhal návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia. Inštitút predbežného opatrenia podľa OSP a neodkladného opatrenia podľa C.s.p. preto nemožno stotožňovať. Ani smernica v čl. 21 ods. 5 neurčuje primárnu a výlučnú právomoc civilného súdu preskúmať zákonnosť odvetného opatrenia zamestnávateľa, avšak vo všeobecnej rovine uvádza pojem ,,konanie pred súdom“, čo nevylučuje právomoc správneho súdu na konanie vo veci žalobcu na základe podania správnej žaloby, ale ani právomoc správneho orgánu podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ na preskúmanie zákonnosti postupu zamestnávateľa a vysporiadanie sa s prezentovaným nerovnakým zaobchádzaním voči nahlasujúcemu zamestnancovi. Čo sa týka prostriedkov predbežnej ochrany, smernica určuje povinnosť členského štátu zaviesť nápravné opatrenia, okrem iného predbežné opatrenie, ktoré však po obsahovej stránke predstavuje aj inštitút priznania odkladného účinku správnej žaloby.
37. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o možnosti súbehu rozhodnutia vydaného civilným súdom o nariadení neodkladného opatrenia a rozhodnutia vydaného správnym súdom o zákonnosti napadnutého správneho rozhodnutia žalovaný uviedol, že ide o absurdnú situáciu, ktorej sa je potrebné vyhnúť a z dôvodu zamedzenia vzniku, ktorej je viac ako nevyhnutné, aby bola daná právomoc správneho orgánu a následne správneho súdu. Správny súd by konštatoval zákonnosť rozhodnutia, na druhej strane civilný súd by konštatoval nezákonnosť rozhodnutia. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu uvádzaným v bode 75. a 179. vyjadrenia, že pokiaľ by došlo k potvrdeniu zákonnosti napadnutého personálneho rozkazu žalovaného v konaní pred správnym súdom, žalovaný by mal možnosť podať návrh na zrušenie
neodkladného opatrenia podľa § 334 C.s.p. alebo podať žalobu o navrátenie do pôvodného stavu podľa § 337 ods. 2 CSP. S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 491/2017 dodal, že aktuálne sa prezumuje správnosť a zákonnosť personálnych rozkazov ako individuálnych správnych aktov vydaných podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, keďže zákonnosť personálneho rozkazu môže posudzovať výlučne nadradený správny orgán a následne správny súd v konaní o správnej žalobe. V čase rozhodovania súdu prvej inštancie boli personálne rozkazy platné, účinné, vykonateľné a prezumuje sa ich zákonnosť až do času, pokým nadradený správny orgán alebo správny súd nekonštatuje opak. Konštatovanie zákonnosti personálnych rozkazov v rámci konania o rozklade pred nadradeným správnym orgánom, resp. v konaní o správnej žalobe nie je stricto sensu dôvodom, aby došlo k zrušeniu nariadeného neodkladného opatrenia, keďže aj v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol tento personálny rozkaz platný, vykonateľný a po formálnej stránke sa prezumovala jeho zákonnosť.
38. Žalovaný ďalej poukázal, že prípadný nezákonný postup, ktorý predchádza vydaniu rozhodnutia v správnom konaní nemožno označiť za diskrimináciu, čo v konečnom dôsledku skonštatoval aj krajský súd v konaní žalobcov P. M., B. Č. Q. B. A.. V aktuálnom konaní si civilný súd uzurpoval právomoc, ktorá mu nepatrí, keďže preskúmanie správneho rozhodnutia patrí do právomoci nadradeného správneho orgánu, resp. správneho súdu podľa S.s.p. Totožnú právnu argumentáciu aplikuje žalobca aj v riadnom opravnom prostriedku - rozklade a zároveň v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podanom na civilnom súde.
39. Vo vzťahu k zákonnosti udelenia ochrany žalobcovi opatrením prokurátora ÚŠP GP SR žalovaný odkázal na svoju odvolaciu argumentáciu. Rovnakého názoru bol aj odvolací súd vo veci žalobcu P. M. Q. B. Č., sp.zn. 8CoPr/14/2023 a sp.zn. 8CoPr/15/2023, podľa ktorého účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnávateľ vo vzťahu podriadenosti. Keďže oznámenie žalobcov P. M. Q. B. Č. nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému menovaných, potom nemožno považovať za dostatočne osvedčené tvrdenie menovaných žalobcov o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcov z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti. Žalobca rovnako ako B.Á. Č., P. M. a iní podal jedno spoločné trestné oznámenie do trestnej veci mediálne známej ako kauza P., Č.: O.-X/NKA-A.-XXXX, na základe ktorého bola žalobcovi, P. M., B. Č. a iným poskytnutá opatrením prokurátora ÚŠP GP SR ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Trestné oznámenie žalobcu teda nesmerovalo voči nadriadenému žalobcu, resp. voči žalovanému, ale voči iným tam konkretizovaným alebo doposiaľ nestotožneným osobám, ktoré však nie sú vo vzťahu nadriadenosti voči žalobcovi. Z dôvodu, že žalobca neučinil kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti voči svojmu nadriadenému, nemá oznámenie žalobcu akýkoľvek súvis s napadnutým správnym individuálnym aktom voči žalobcovi a teda je vylúčené, aby zo strany žalovaného došlo k diskriminácii práve v súvislosti s podaným trestným oznámením žalobcu. Vo vzťahu k žalobcom uvádzanej záväznosti poznámok pod čiarou v zákone, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp.zn. 5Sfk/5/2021. Dodal, že ak civilný súd nie je oprávnený preskúmať zákonnosť personálneho rozkazu, a to ani predbežne podľa § 194 C.s.p., potom nie je daný iný postup ako návrh žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnuť, keďže civilný súd zasahuje do právomoci orgánu verejnej správy. Žalovaný aj vo vzťahu k ostatným námietkam žalobcu uvádzaným vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 8CoPr/14/2032-184, č.k. 8CoPr/15/2023-167 a 2Co/11/2024-134, ktorého odôvodnenia sa v plnom rozsahu pridržiava. Odvolací súd sa v týchto veciach stotožnil s argumentáciou žalovaného a vyvrátil argumentáciu žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu o splnení podmienok pre nariadenie neodkladného opatrenia.
40. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 06. mája 2024 zotrval na dôvodoch uvedených vo vyjadrení k odvolaniu a dodal, že judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/5/2021, na ktorý žalovaný poukazuje v odvolacej replike, nevylúčil právomoc civilných súdov vo veciach ochrany pred diskrimináciou (bod 23 judikátu s dôrazom na spojku „aj“) a zároveň konštatoval, že ak ide o poskytnutie súdnej ochrany formou neodkladného opatrenia, takúto formu právnej ochrany správny súd nemá a z tohto dôvodu potvrdil v danej veci právomoc civilného súdu (body 21 až 25 judikátu). Nijako z neho nevyplýva, že by správny súd mohol v konaní podľa Správneho súdneho poriadku poskytovať právnu ochranu garantovanú § 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona, či už v jej meritórnej alebo predbežnej/neodkladnej forme. Ani judikát Najvyššieho súdu SR uvádzaný žalovaným odvolacej replike sp. zn. 3Sžz/3/2012 nie je na tento prípad relevantný, pretože nehovorí nič o (ne)možnosti
poskytnutia neodkladnej súdnej ochrany pred diskrimináciou, ktorá vyústila, resp. bola formalizovaná rozhodnutím orgánu verejnej správy. Žalobca poukázal, že podstatný argument žalovaného spočíva v odvolávaní sa na legislatívnu poznámku pod čiarou v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ktorá demonštratívne uvádza niektoré ustanovenia tam uvedených zákonov ako príklady rozhodnutí, ktoré nezávisia od posúdenia zamestnávateľa. Žalobca netvrdí, že poznámka pod čiarou je taxatívna. Personálny rozkaz o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ nie je rozhodnutím, na ktoré sa vzťahuje výnimka z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, pretože (i) nejde o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovného (služobného) pomeru a (ii) je dôsledkom skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia žalovaného. Text ust. § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nemôže byť modifikovaný obsahom legislatívnej poznámky pod čiarou. Ak žalobca tvrdí, že legislatívna poznámka pod čiarou nie je normatívnou súčasťou právneho predpisu a nemá právne záväzný charakter, tak tým žalobca myslí to, že ak je text § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov významovo úplne jednoznačný, vrátane definovania výnimky, na ktorú sa povinnosť uvedená v tomto ustanovení nevzťahuje (čo je), potom jeho význam nie je možné rozširovať a ani zužovať poukazovaním na legislatívnu poznámku pod čiarou. To potvrdzuje aj judikát Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7As/55/2003 citovaný žalovaným: „pokiaľ sú splnené podmienky definované v príslušnom zákonnom ustanovení“, nič nebráni aplikovať právny predpis neuvedený v legislatívnej poznámke pod čiarou.
41. Žalobca odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019 zdôraznil, že v zmysle § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby záviselo od posúdenia (úvahy) ministra vnútra, tzn. nešlo o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa, a preto bol žalovaný povinný pred vydaním personálneho rozkazu požiadať Úrad o súhlas s vydaním tohto rozhodnutia (pracovnoprávneho úkonu) voči žalobcovi.
42. Podľa žalobcu žalovaný poukazom na uznesenie odvolacieho súdu, sp. zn. 7Co/50/2023, poprel právo žalobcu domáhať sa neodkladnej úpravy pomerov v antidiskriminačnom spore a argumentáciu žalovaného považuje v rozpore so zákonom. Antidiskriminačné spory nepochybne patria do právomoci civilných súdov, a to aj v prípade policajtov vzhľadom na § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 a 3 a § 11 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona a s poukazom na § 307 a nasl. C.s.p. Zastáva názor, že prvostupňový súd postupoval správne, keď neuložil žalobcovi povinnosť podať žalobu vo veci samej a poučil žalovaného o možnosti podať antidiskriminačnú žalobu, nakoľko žalobca v súlade s § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona osvedčil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pričom je teraz na žalovanom, či v súlade s týmto ustanovením unesenie (obrátené) dôkazné bremeno a bude iniciovať konanie vo veci samej. Námietku žalovaného o nemožnosti rozhodnúť neodkladným opatrením v antidiskriminačných sporoch žalobca považoval za nedôvodnú a v rozpore so zákonom, Smernicou a aj Ústavou, nakoľko svojvoľne bez zákonného podkladu odopiera žalobcovi právo domáhať sa neodkladnej právnej ochrany pred diskriminačným zaobchádzaním žalovaného, ktoré porušuje jeho ochranu oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti. Uznesenia odvolacieho súdu vo veciach sp. zn. 8CoPr/14/2023, 8CoPr/15/2023 a 2Co/2/2024 žalobca považuje za zmätočné a za výsledok postupu odvolacieho súdu porušujúceho právo uvedených žalobcov na spravodlivý proces. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne a zaviazal žalovaného k plnej náhrade trov odvolacieho konania.
III. Právne posúdenie
43. Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a v medziach uplatnených dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný (§ 379, 380 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.
44. Podľa § 324 ods.1 C.s.p. pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
45. Podľa § 325 ods. 1, 2 písm. d) C.s.p., neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Neodkladným opatrením možno strane uložiť najmä, aby niečo vykonala, niečoho sa zdržala alebo niečo znášala.
46. Podľa § 328 ods. 1 C.s.p., ak súd nepostupoval podľa § 327, nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.
47. Podľa § 329 ods. 1 veta prvá C.s.p., súd môže rozhodnúť o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia aj bez výsluchu a vyjadrenia strán a bez nariadenia pojednávania.
48. Podľa § 329 ods. 2 C.s.p., pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie.
49. Podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, práva ustanovené týmto zákonom sa zaručujú rovnako všetkým občanom pri vstupe do štátnej služby a policajtom pri vykonávaní štátnej služby v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch ustanovenou osobitným zákonom.1) V súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 1aa) (poznámka pod čiarou k bodu 1) znie - zákon č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), poznámka pod čiarou k bodu 1aa) znie - § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008 Z.z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
50. Podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ, občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom. 1)
51. Podľa § 1 antidiskriminačného zákona, tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.
52. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 1a) (Poznámka pod čiarou k 1a) - § 3 písm. b) a c) zákona č. 583/2008 Z.z. o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
53. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.
54. Podľa § 3 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi. 1) (poznámka pod čiarou k bodu 1) - napríklad zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov, zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, zákon č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.)
55. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.
56. Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona sa každý môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená.
57. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona, na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak.
58. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p., správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
59. Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
60. Podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.
61. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že základným predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavy, že vykonanie exekúcie súdneho rozhodnutia bude ohrozené, pokiaľ nemožno tento účel dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Pre nariadenie neodkladného opatrenia sa tak vyžaduje hodnoverné osvedčenie aspoň základných skutočností potrebných pre záver o dôvodnosti a trvaní nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana, ako i dostatočné opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nevyhnutnosť potreby neodkladnej úpravy pomerov medzi stranami alebo obavu z ohrozenia exekúcie.
62. So zreteľom na podstatu, účel a zmysel inštitútu neodkladného opatrenia nie je pre rozhodnutie o návrhu na jeho nariadenie potrebné vykonávať dokazovanie, avšak splnenie predpokladov pre nariadenie neodkladného opatrenia nemožno vyvodiť len zo samotných tvrdení navrhovateľa. Tvrdenia navrhovateľa je potrebné aspoň spoľahlivo osvedčiť aspoň do tej miery, že možno dôvodne nadobudnúť presvedčenie o ich pravdivosti a hodnovernosti; keď pri nariaďovaní neodkladného opatrenia prevláda záujem na rýchlosti rozhodnutia nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. Napokon treba poukázať i na to, že ak aj sú vyššie uvedené predpoklady pre nariadenie neodkladného opatrenia formálne naplnené, súd je povinný zaoberať sa tiež tým, či jeho nariadeniu nebráni iná prekážka.
63. V preskúmavanej veci sa žalobca domáhal neodkladným opatrením uložiť žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi a poskytnúť žalobcovi časť pracovnej odmeny - pomernú časť služobného platu vo výške 3.695 eur mesačne v hrubom, príspevku na bývanie vo výške 232 eur mesačne v hrubom a príspevku na ubytovanie vo výške 144,84 eur mesačne v hrubom za každý deň trvania výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 voči žalobcovi od 27.10.2023 vrátane do dňa vykonateľnosti tohto uznesenia, spolu s úrokom z omeškania. Poukázal na to, že ako príslušník Policajného zboru SR v stálej štátnej službe u žalovaného, bol personálnym rozkazom ministra vnútra dočasne pozbavený výkonu štátnej služby od 27.10.2023 do právoplatného skončenia trestného konania. Argumentoval, že na vykonanie tohto pracovnoprávneho úkonu žalovaného bol potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z.z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, z dôvodu, že opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry č.k. Z. W. XX/XX/XXXX-XX zo dňa 5.10.2023 mu bola poskytnutá ochrana oznamovateľa z dôvodu podania kvalifikovaného oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti. Neodkladným opatrením sa tak ako chránený oznamovateľ domáhal ochrany pred vykonávaním pracovnoprávneho úkonu žalovaným, ktorý považoval za absolútne neplatný v zmysle ust. § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti č. 54/2019 Z.z. Po právnej stránke sa dovolával ochrany podľa antidiskriminačného zákona č. 365/2004 Z.z. s poukazom na § 2 ods. 1, ktorý zakazuje diskrimináciu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti v spojení s ust. § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ zakazujúceho diskrimináciu z uvedeného dôvodu vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru. Nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania sa domáhal podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona v spojení s § 2a ods. 3 zákona
o štátnej službe príslušníkov PZ, ktoré umožňuje policajtovi v prípade nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania domáhať sa upustenia od diskriminačného konania a nápravy protiprávneho stavu.
64. Návrh žalobcu na vydanie neodkladného opatrenia je skutkovo založený na tvrdení, že pracovnoprávny úkon ( personálny rozkaz ) žalovaného vydaný voči nemu ako chránenému oznamovateľovi, bez predchádzajúceho súhlasu Úradu, je v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a je porušením ochrany oznamovateľa protispoločenskej činnosti. Podľa žalobcu vydaním tohto pracovnoprávneho úkonu (personálneho rozkazu) s ním bolo zaobchádzané v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania z dôvodu ním podaného kvalifikovaného oznámenia závažnej protispoločenskej činnosti. V dôsledku vydania personálneho rozkazu sa mení obsah služobného pomeru ako individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom z diskriminačného dôvodu. Žalobca porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vyvodzuje z dôvodu podania oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti a zo skutočnosti, že na vydanie personálneho rozkazu nebol žalovanému udelený predchádzajúci súhlas Úradu, žalovaný o tento súhlas úradu ani nepožiadal, a preto je personálny rozkaz ako pracovnoprávny úkon ex lege neplatný podľa § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.
65. Súd prvej inštancie dospel k záveru prioritne skúmal, či má ako civilný súd právomoc v danej veci konať a rozhodnúť o návrhu žalobcu na nariadenie neodkladného opatrenia. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto smere dospel k správnemu záveru, že táto podmienka konania je v danej veci splnená, nakoľko s poukazom na ust. § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v spojení s § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona má žalobca ako príslušník Policajného zboru zákonný nárok na súdnu ochranu pred porušovaním zásady rovnakého zaobchádzania v služobnom pomere pred civilným súdom v rámci civilného sporového konania. To znamená, že príslušník Policajného zboru môže porušenie zásady rovnakého zaobchádzania napadnúť aj samostatnou žalobou (resp. návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia) na civilnom súde. Pokiaľ príslušník Policajného zboru tvrdí, že rozhodnutím jeho nadriadeného (napr. personálnym rozkazom ministra vnútra) došlo vo vzťahu k jeho osobe k porušeniu zákona a súčasne k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, môže nezákonnosť rozhodnutia napadnúť riadnym opravným prostriedkom (odvolanie, resp. rozklad) a následne správnou žalobou na správnom súde, ktorý nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia posúdi v súlade s namietaným ustanovením § 2a ods. 1 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Uvedené vyplýva aj z početnej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR v rámci správneho súdnictva v rozsudkoch sp. zn. 10Sžk/24/2018 zo dňa 28. 02. 2019 a sp. zn. 6Sžk/16/2021 zo dňa 21. septembra 2022 sa zaoberal námietkou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, a to služobného hodnotenia príslušníka Policajného zboru. Rozsudok sp.zn. 1Sžk/37/2018 zo dňa 27. 04. 2021 sa týkal preskúmavania zákonnosti rozhodnutia riaditeľa OR PZ o nepriznaní príplatku za nerovnomernosť času služby príslušníka Policajného zboru a otázku porušenia zásady rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch v súvislosti s preskúmavaným rozhodnutím vyhodnotil ako neopodstatnenú s poukazom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že by podal žalobu v zmysle zák. č. 365/2004 Z.z. (antidiskriminačný zákon). Príslušník Policajného zboru sa teda môže domáhať ochrany z dôvodu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania postupom podľa § 2a ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý odkazuje na zákon č. 365/2004 Z. z., podaním žaloby na všeobecnom súde (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžk/3/2019 zo dňa 25. 11. 2019 a sp. zn. 7Cdo/289/2021 zo dňa 27.04.2023). S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít má odvolací súd za to, že je plne v dispozícii žalobcu, aký konkrétny prostriedok právnej (súdnej) ochrany si zvolí vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práv, ktoré tkvie v porušení zásad rovnakého zaobchádzania. Z odôvodnenia uznesenia kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1KO/5/2021 zo dňa 25. mája 2021 vyplýva, že „spory týkajúce sa diskriminácie môžu rozhodovať aj správne súdy, pokiaľ diskriminácia nastala v dôsledku rozhodnutia orgánu verejnej správy, iného zásahu orgánu verejnej správy, nečinnosti orgánu verejnej správy a pod. s poukazom na ust. § 6 ods. 1 a 2 S.s.p. V kontexte tejto ochrany ale nie je možné poskytnúť súdnu ochranu prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia, nakoľko z ust. § 25 S.s.p. vyplýva, že správny súd nemôže konať a rozhodovať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č.k. 7 Sžsk/21/2017 z 24.7.2017).“ Neobstojí preto argumentácia žalovaného, že prejednávanie antidiskriminačných sporov príslušníkov Policajného zboru patrí výlučne do právomoci správnych orgánov, resp. správneho súdu.
66. Z uvedených dôvodov je odvolací súd názoru, že na prejednanie návrhu žalobcu v predmetnej veci je daná právomoc civilného súdu podľa príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku. Najvyšší súd v kompetenčnom senáte uznesením sp. zn. 1KO/5/2021 uviedol, že antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z.z. je svojou povahou súkromno - právny predpis, ktorý dáva diskriminovaným osobám za podmienok ustanovených týmto zákonom aktívnu žalobnú legitimáciu v civilnom konaní. Súd prvej inštancie v tomto smere správne vychádzal aj z právnych záverov vyslovených v uznesení kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1SKomp/6/2021 zo dňa 08.12.2021, ktorých správnosť bola opakovane potvrdená aj ďalšími rozhodnutiami daného kompetenčného senátu (porov. napr. uznesenia sp. zn. 1SKomp/31/2022, sp. zn. 1SKomp/34/2022).
67. Zamestnanec, ktorý urobil oznámenie o protispoločenskej činnosti na svojom pracovisku, sa môže domáhať ochrany prostredníctvom antidiskriminačného zákona, ktorý za dôvod diskriminácie považuje podanie oznámenia kriminality, alebo inej protispoločenskej činnosti. V antidiskriminačnom spore, v ktorom sa môže dotknutá osoba domáhať najmä upustenia od diskriminačného konania, nápravy protiprávneho stavu a primeraného zadosťučinenia, je na žalobcovi najskôr preukázať, že na základe pravdepodobnosti skutočností možno usúdiť, že došlo k namietanému diskriminačnému konaniu a žalovaný musí, potom čo žalobca preukáže „zásah na prvý pohľad" (prima facie), poskytnúť objektívne zdôvodnenie namietaného rozdielneho zaobchádzania. Navrhujúca strana teda musí preukázať „na prvý pohľad“ prípad diskriminácie, teda, že s ňou bolo zaobchádzané rozdielne pre niektorý z diskriminačných dôvodov. Uvedená zásada je premietnutá do § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Žalobcovi preto postačuje z hľadiska splnenia svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, aby v žalobe uviedol skutočnosti, z ktorých možno na prvý pohľad (prima facie) dôvodne usudzovať porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, a ďalej je už na žalovanom, aby preukazoval v spore, že postupom namietaným žalobcom nedošlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Zamestnanec podávajúci oznámenie o protispoločenskej činnosti má tiež právo domáhať sa ochrany priamo na základe zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý poskytuje chránenému oznamovateľovi ochranu pred pracovnoprávnymi úkonmi zamestnávateľa vykonanými bez predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti tak, že ich sankcionuje neplatnosťou (§ 7 ods. 8).
68. Podľa Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2019/1937 z 23. októbra 2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie, pre nahlasujúce osoby majú osobitný význam predbežné prostriedky nápravy až do ukončenia súdnych konaní, ktoré môžu byť zdĺhavé. Konkrétne by pre nahlasujúce osoby mali byť dostupné aj predbežné opatrenia, ako sú ustanovené vo vnútroštátnom práve, na zastavenie hrozieb, pokusov alebo pokračujúcich odvetných opatrení, ako je obťažovanie, alebo na zabránenie niektorým formám odvetných opatrení, ako je prepustenie, ktoré môže byť ťažké zvrátiť po uplynutí dlhého obdobia, a ktoré môže jednotlivca finančne zruinovať, čo je perspektíva, ktorá môže vážne odradiť potenciálnych oznamovateľov (bod 96 Preambuly). Podľa článku 21 bod 6 Smernice, osoby uvedené v článku 4 musia mať podľa potreby prístup k nápravným opatreniam proti odvetným opatreniam vrátane predbežného opatrenia až do ukončenia súdneho konania, a to v súlade s vnútroštátnym právom. Článok 22 bod 1 Smernice stanovuje, že členské štáty v súlade s chartou zabezpečia, aby dotknuté osoby v plnej miere požívali právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces, ako aj prezumpciu neviny a právo na obhajobu vrátane práva na vypočutie a práva na prístup k spisu. Z citovaných ustanovení Smernice vyplýva, že chránené osoby musia mať vnútroštátnym právom garantovaný prístup k právnym prostriedkom nápravy, ktoré im zabezpečia účinnú a rýchlu ochranu do ukončenia súdneho konania. Primeraný prostriedok nápravy by mohol mať formu opätovného nadobudnutia pozície, napríklad v prípade prepustenia, presunutia alebo preradenia na nižšiu pozíciu, alebo v prípade odopretia odbornej prípravy alebo povýšenia, alebo obnovenia zrušeného povolenia, licencie alebo zmluvy; náhrady za súčasné a budúce finančné straty, napríklad za ušlé minulé mzdy, ale aj za stratu budúcich príjmov, náklady spojené so zmenou povolania; a náhrady inej majetkovej ujmy, ako sú náklady na právne úkony a výdavky na lekárske ošetrenie, a nemajetkovej ujmy, ako je bolesť a utrpenie. So zreteľom na uvedené možno konštatovať, že právnym prostriedkom takejto ochrany je vo všeobecnosti vo vnútroštátnom právnom poriadku inštitút neodkladného opatrenia, ktorý je spôsobilý zabezpečiť okamžitú a účinnú náhradu alebo nápravu utrpenej ujmy.
69. Z hľadiska ochrany pred diskrimináciou neodkladným opatrením bolo na žalobcovi osvedčiť „na prvý pohľad" prípad diskriminácie, teda, že s ním bolo zaobchádzané rozdielne pri vydávaní personálneho rozkazu žalovaným pre tvrdený diskriminačný dôvod - podanie oznámenia o závažnej protispoločenskej činnosti. Odvolací súd na základe tvrdení strán a predložených listinných dôkazov dospel k záveru, že nemožno dostatočne spoľahlivo usúdiť, že zo strany žalovaného došlo k diskriminačnému konaniu, teda k vydaniu personálneho rozkazu z dôvodu vykonania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Pokiaľ ide o priamu súvislosť medzi vydaním personálneho rozkazu a tvrdeným dôvodom diskriminácie, považoval odvolací súd za relevantné, že žalovaný poskytol objektívne zdôvodnenie namietaného konania, keď poukázal na to, že právnym základom vydania personálneho rozkazu bol § 46 zákona ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorý mu ukladá povinnosť dočasne pozbaviť policajta výkonu služby, ak by jeho ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin alebo porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom. Žalovaný náležite osvedčil, že práve uvedené zákonné dôvody boli podkladom pre vydanie personálneho rozkazu. Odvolací súd sa v tomto smere stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ voči žalobcovi nemá žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením žalobcu podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Obligatórna povinnosť žalovaného postupovať podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe príslušníkov PZ bola naviazaná na vznesenie obvinenia voči žalobcovi, čo spochybňuje súvis vydania personálneho rozkazu s kvalifikovaným oznámením zo strany žalobcu. Podkladom pre personálne opatrenie bola existencia vykonateľného uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi, ktorá skutočnosť je nezávislá od vôle žalovaného.
70. V danom prípade tak nebolo pre účely neodkladného opatrenia dostatočne presvedčivo osvedčené vydanie personálneho rozkazu žalovaným z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti žalobcom. Ako na to poukazuje žalovaný, účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti. Na základe žalovaným tvrdenej skutočnosti, že oznámenie žalobcu nesmerovalo priamo proti žalovanému, resp. nadriadenému žalobcovi, nemožno považovať za dostatočne presvedčivé tvrdenie žalobcu o úmysle žalovaného priamo diskriminovať žalobcu z dôvodu podania oznámenia o protispoločenskej činnosti.
71. Pre úspech žalobcu v predmetnom konaní bolo tiež potrebné identifikovať skupinu, s ktorou sa zaobchádzalo rozdielne a osvedčenie porovnateľnosti svojej situácie so situáciou v danej skupine. Je totiž potrebné, aby existovali dve skupiny v porovnateľnej situácii, s ktorými je zaobchádzané rozdielne. Žalobca na opodstatnenosť svojich tvrdení o diskriminačnom konaní neuviedol, že by sa s ním z dôvodu podania oznámenia zaobchádzalo horšie ako s niekým iným, kto tento dôvod nemá, a je v rovnakej či porovnateľnej situácii. Žalobca neoznačil iné osoby v porovnateľnej situácii, s ktorými by bolo zaobchádzané odlišne, teda výhodnejšie. Naopak, žalovaný poukázal na to, že k rovnakému postupu - dočasnému pozastaveniu výkonu štátnej služby, došlo aj u iných príslušníkov Policajného zboru dôvodne podozrivých zo spáchania trestnej činnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že pokiaľ sa žalobca domáhal ochrany podľa antidiskriminačného zákona, neosvedčil dôvodnosť nároku, ktorému požaduje navrhovaným neodkladným opatrením poskytnúť súdnu ochranu.
72. Súd prvej inštancie vo vzťahu k personálnemu rozkazu číslo XXX, ktorým bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby mal za osvedčené, že zo strany žalovaného ako zamestnávateľa žalobcu došlo k diskriminácii žalobcu z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, ktorá sa v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania v pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahoch podľa § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov zakazuje, nakoľko aj na rozhodnutia vydané podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe policajtov sa vzťahujú ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov vrátane § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda na takéto rozhodnutie bol potrebný predchádzajúci súhlas Úradu s týmto pracovnoprávnym úkonom.
73. V prípade právneho úkonu zamestnávateľa v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi bez predchádzajúceho súhlasu Úradu zákon o ochrane oznamovateľov stanovuje sankciu neplatnosti v § 7 ods. 8 v spojení s § 17 Zákonníka práce a túto neplatnosť si súd v civilnom sporovom konaní môže sám posúdiť ako predbežnú otázku.
74. Pokiaľ ide o vydanie personálneho rozkazu v služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru, je neplatnosť podľa ust. § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti spojená s ust. § 250 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ. Z tohto dôvodu sa odvolací súd zaoberal tým, či si môže v civilnom sporovom konaní ako predbežnú (§ 194 ods.1 C.s.p.) vyriešiť otázku zákonnosti rozhodnutia vydaného ministrom voči príslušníkovi Policajného zboru podľa zákona o štátnej službe príslušníkov PZ v správnom konaní.
75. Odvolací súd je názoru, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru nie je možné prirovnávať k zamestnaneckému pomeru v intenciách právnej úpravy Zákonníka práce. Svojou povahou je inštitútom verejného práva, ide o štátnozamestnanecký pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu, čiže rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s tým súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov, ktorá sa vyhýba implementácii zmluvných prvkov (pre služobný pomer cudzorodých) do vzťahov, ktoré sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru, pre ktoré je charakteristické jednostranné rozhodovanie zamestnávateľského subjektu o právach a povinnostiach príslušníkov. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromno-právneho pomeru, ale o špecifickom štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu (rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžo/246/2009 zo dňa 10.3.2010, sp. zn. 3Sžo/40/2013 zo dňa 20.8.2014, sp. zn. 10Sžo/334/2015 zo dňa 25.1.2017). Príslušné ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov PZ je potrebné vykladať s ohľadom na osobitný charakter služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. II. ÚS 515/2016 zo dňa 23.6.2016).
76. Vzhľadom na to, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru je svojou povahou inštitútom verejného práva, dostávajú sa tu do kolízie prostriedky ochrany podľa Civilného sporového poriadku s prostriedkami ochrany podľa správneho práva, resp. Správneho súdneho poriadku. Kolízia týchto noriem je daná tým, že v prípade podania rozkladu, príp. správnej žaloby, bude potrebné posudzovať zákonnosť personálneho rozkazu nielen z hľadiska splnenia predpokladov podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov PZ (lex generalis), ale i z hľadiska získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie rozhodnutia podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov (lex specialis). V danom prípade bolo preto potrebné vyriešiť otázku, či súdy môžu posudzovať v civilnom sporovom konaní ako jednu z podmienok zákonnosti personálneho rozkazu udelenie predchádzajúceho súhlasu Úradu na vydanie personálneho rozkazu podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, keď túto zákonnú podmienku súčasne zisťuje v rámci komplexného posúdenia zákonnosti rozhodnutia aj správny orgán, resp. správny súd. Žalobca totiž, ako na to poukazuje žalovaný v odvolaní, v podanom rozklade uplatňuje totožnú skutkovú a právnu argumentáciu, keďže sa neuspokojil s tým, že správne rozhodnutie bolo vydané bez predchádzajúceho súhlasu Úradu a je podľa jeho presvedčenia neplatné.
77. Vzhľadom na to, že zo záverov ustálenej judikatúry (napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/240/98 (R 123/1999), sp. zn. 7Cdo/59/2011) vyplýva, že neodkladným opatrením nemožno brániť vo výkone právomocí inému orgánu verejnej moci, odvolací súd v predmetnej veci zastáva názor, že prednosť majú právne prostriedky ochrany v správnom konaní, resp. v správnom súdnom konaní podľa Správneho súdneho poriadku. Nemožno totiž neodkladným opatrením odnímať účinky rozhodnutiam alebo iným individuálnym správnym aktom vydaným pri výkone verejnej moci, prípadne meniť ich obsah. Žalovaný dôvodne argumentuje, že v prípade vydania požadovaného neodkladného opatrenia v Civilnom sporovom konaní by bola právomoc správneho súdu negovaná a vydanie jeho rozhodnutia, ktorým by správnej žalobe nevyhovel, by nevyvolalo žiadne právne ani faktické účinky, pokiaľ by popri ňom existovalo rovnako právoplatné a vykonateľné vyhovujúce neodkladné opatrenie. Uprednostnenie účinkov neodkladného opatrenia by potom de facto znamenalo podriadenie sa správneho súdu civilnému súdu, hoci civilný súd nie je funkčne príslušným vo veci správnej žaloby. Odvolací súd sa stotožnil so žalovaným, že takýto právny stav by bol nežiadúci a umožňoval by neodkladným opatrením obchádzanie preskúmavania zákonnosti správneho aktu v rámci správneho súdnictva. Uprednostnením jedného z prostriedkov ochrany bude zabezpečený aj princíp právnej istoty, podľa ktorého nie je žiadúce, aby popri
sebe existovali na určitú právne relevantnú otázku rôzne rozhodnutia pri aplikovaní rovnakej právnej normy.
78. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že ide o konkurenciu dvoch právnych prostriedkov ochrany, pričom uprednostniť je potrebné prostriedky právnej ochrany podľa Správneho súdneho poriadku pred prostriedkami právnej ochrany podľa Civilného sporového poriadku. So zreteľom na uvedené, považoval odvolací súd záver súdu prvej inštancie o potrebe predbežného posúdenia zákonnosti personálneho rozkazu ministra vnútra o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu za nesprávny, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu postupom v civilnom sporovom konaní súd prvej inštancie takýmto posúdením zákonnosti rozhodnutia žalovaného vydaného v správnom konaní neprípustne zasiahol do právomoci orgánu verejnej správy, čím by bol oslabený princíp právnej istoty. Na uvedený záver nemá vplyv skutočnosť, že žalovaný môže následne zvrátiť účinky nariadeného neodkladného opatrenia vydaním nového personálneho rozkazu, návrhom na zrušenie neodkladného opatrenia či žalobou o navrátenie do pôvodného stavu. Ako sa už viackrát v obdobnej veci vyjadril odvolací súd, vyslovený právny záver v prejednávanej veci je plne konformný aj so závermi rozhodnutia Krajského súdu vydaného v obdobných veciach sp. zn. 8CoPr 15/2023 a sp. zn. 8CoPr 14/2023 vyslovenými v skutkovo a právne obdobných veciach.
79. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdoPr/2/2023 z 27.06.2023, ktorý akcentuje verejnoprávny charakter služobného pomeru profesionálneho vojaka, a ktorý je použiteľný aj na prejednávanú vec. Podľa názoru najvyššieho súdu vysloveného v predmetnom rozhodnutí, do právomoci orgánu verejnej správy nemožno zasiahnuť neodkladným opatrením vydaným v civilnom súdnom konaní. Súd v civilnom sporovom konaní nie je oprávnený preskúmavať normatívne, resp. individuálne správne akty žalovaného, týkajúce sa úpravy práv a povinností profesionálnych vojakov vyplývajúce, resp. súvisiace s existenciou ich služobného pomeru v rámci Ozbrojených síl SR a nie je oprávnený ani zakázať (napr. formou neodkladného opatrenia) orgánu verejnej správy (ktorým z tohto pohľadu sú aj jednotlivé zložky a útvary Ministerstva obrany SR, resp. Ozbrojených síl SR) konať a rozhodovať v rozsahu, ktorý im zverujú všeobecne záväzné právne predpisy. Úspešnosť návrhu žalobcu nebolo možné priznať a vydať neodkladné opatrenie, pretože základ tvoria nároky z verejného práva, ktorým procesnú ochranu zabezpečuje správne súdnictvo inštitútmi, ktoré upravuje a nie civilné súdnictvo a C.s.p.
80. Právnemu záveru, že zákonnosť personálneho rozkazu nie je možné riešiť v civilnom sporovom konaní, pretože by išlo o neprípustný zásah do výkonu právomoci orgánov výkonnej moci, svedčia aj závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR z 30.01.2020 sp.zn. II. ÚS 145/2019, v ktorom sa ústavný súd vyjadril k súdnemu prieskumu správneho aktu v konaní o náhradu škody tak, že z dôvodu oddelenosti súdnej a výkonnej moci vyjadrenej v rozdielnych právomociach orgánov oboch sústav verejnej moci nie je okresný súd rozhodujúci o náhrade škody oprávnený ani ako prejudiciálnu otázku skúmať zákonnosť právoplatného administratívneho rozhodnutia, a o to menej preskúmavať jeho vecnú správnosť, t. j. či boli splnené hmotnoprávne podmienky podľa osobitných predpisov pre vydanie administratívneho aktu. Konštatoval, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno riešiť ako predbežnú otázku bez toho, aby toto rozhodnutie pre nezákonnosť bolo predtým zrušené príslušným orgánom. Túto právomoc má spomedzi orgánov súdnej moci len a výlučne správny súd na základe správnej žaloby za presne špecifikovaných zákonných podmienok.
81. Z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 53/2018 zo dňa 07.02.2018 vyplýva, že „odkladný účinok správnej žaloby má predbežný, zabezpečovací a dočasný charakter a predstavuje určitý ekvivalent neodkladných a zabezpečovacích opatrení v civilnom sporovom konaní a neodkladných a iných opatrení v civilnom mimosporovom konaní a oproti týmto opatreniam podstatou odkladného účinku je "zmrazenie" právnych následkov už existujúceho, resp. platného a právoplatného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. V nadväznosti na uvedené potom možno v preskúmavanej veci zhodne so súdom prvej inštancie konštatovať, že v prípade žalobcu ako príslušníka Policajného zboru v služobnom pomere u žalovaného možno v intenciách Smernice považovať odkladný účinok správnej žaloby za účinný a efektívny prostriedok jeho ochrany ako chráneného oznamovateľa pred odvetnými opatreniami zamestnávateľa. Uvedený záver je plne opodstatnený i tým, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, než je tomu u zamestnancov v pracovnom pomere. Služobný pomer podľa zákona č. 73/1998 Z.z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii (služobnej podriadenosti). Policajný zbor
preto; za účelom plnenia úloh vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti a boja proti zločinnosti; funguje na požiadavke striktného dodržiavania služobných povinností policajtmi ukladaných im prostredníctvom jednostranných autoritatívnych administratívnoprávnych aktov. Neobstojí tak námietka žalobcu, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces odmietnutím spravodlivosti (denegatio iustitae).
82. Napokon odvolací úd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 22. januára 2020, sp. zn. IV. ÚS 13/2020, ktorým bola subsidiarita nariadenia neodkladných opatrení podľa § 324 ods. 3 C.s.p., výslovne upravená len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, rozšírená aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť dosiahnutá účinná súdna ochrana. Jej aplikácia sa primerane vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. I v intenciách uvedených záverov možno konštatovať, že právne prostriedky ochrany podľa Správneho súdneho poriadku; vrátane odkladného účinku; ktoré dostatočne účinne zabezpečujú ochranu žalobcu pred porušovaním jeho práv chráneného oznamovateľa podľa zákona o ochrane oznamovateľov, majú prednosť pred ochranou neodkladným opatrením.
83. Poskytnutie súdnej ochrany nariadením navrhovaného neodkladného opatrenia tak nespadá pod oblasť právnych vzťahov, ktorým je možné poskytnúť ochranu neodkladným opatrením. S ohľadom na špecifický charakter služobného pomeru príslušníka Policajného zboru by nariadenie neodkladného opatrenia predstavovalo neprípustný zásah, bolo by popretím osobitného verejnoprávneho charakteru služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, v rámci ktorého má minister vnútra zverené oprávnenie na vydanie personálneho rozkazu policajtovi, ktorým sa realizuje a zabezpečuje plnenie úloh Policajného zboru SR.
84. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobca neosvedčil základné predpoklady odôvodňujúce nariadenie neodkladného opatrenia obmedziť výkon práv žalovaného vyplývajúcich mu voči žalobcovi zo služobného pomeru, z ktorého dôvodu vyhovujúci výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanému povinnosť zdržať sa uplatňovania a výkonu personálneho rozkazu ministra vnútra SR č. XXX zo dňa 27.10.2023, nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že návrh v tejto časti zamietol (I. výrok).
85. Odvolací súd zároveň podľa § 389 ods. 1 písm. d/ C.s.p. zrušil IV. výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým poučil žalovaného o možnosti podať príslušnú určovaciu žalobu proti žalobcovi, ktorou sa bude domáhať určenia, že vydaním personálneho rozkazu ministra vnútra Slovenskej republiky č. XXX zo dňa 27.10.2023 neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k žalobcovi, nakoľko zmenou prvého výroku tohto rozhodnutia odvolacím súdom, výrok IV. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie stratil svoje opodstatnenie, zanikli dôvody jeho vydania (stal sa nadbytočným).
86. Výrok II. napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť.
87. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V konaní plne procesne úspešnému žalovanému však z dôvodu procesnej ekonómie nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného a odvolacieho) nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.februára 2018 sp.zn. 7Cdo 14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).
88. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).