Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-3-2021.pdf
PDF · 113.48 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/3/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobkyne: G.. A. I., U.. X.X.XXXX, R. XX, R., adresa na doručovanie: Q. A. XX, R., zastúpená advokátom G.. H. Š., A. X, R., proti žalovaným: X/ Slovenská A., H. G. L. L. G. E. E. A., A.B. XX, R., X/ Slovenská A., H. G. L. L. G. H. E. A., D. X, R., o náhradu ujmy na zdraví 111.306 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 14C/98/2011-351 z 1.6.2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovaným 1/ a 2/ nepriznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 1.7.2011 domáhala od žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhrady ujmy na zdraví 111.306 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne od 29.3.2011 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom štátnych orgánov v trestnom konaní a v exekučnom konaní o náhradu škody spôsobenej trestným činom jej bola spôsobená ujma na zdraví s následkom sťaženia spoločenského uplatnenia, a to v konaniach na Okresnom A. D. R. B. vedenom pod Č.: O.-X-XX/XXXX (postúpené pod Č.: O.-XXX/XXXX), Okresnom A. D. R. B. D. Č.: O.- XXX/XXXX (neskôr O.-XXX/XXXX), Okresnej D. R. B. D. E.. Q.. XPn/XXXX/XX, XPv/XXX/XX, Okresnej D. R. B. pod sp. zn. 2Pv/2498/01, 2Pv/1767/02, 1Pv/1452/06, Okresnom E. R. B. pod sp. zn. 3T/77/2009, Okresnom E. R. B. pod sp. zn. 3T/77/2009, Okresnom E. R. B. pod sp. zn. 1Er/1842/2002, Spr. 2105/03, Spr. 2147/05, Spr. 2238/08, L. E. H. R. pod sp. zn. 17CoE/52/2007, Spr. 2191/08, U. E. E. A. pod sp. zn. 2Cdo/39/2008, Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky v konaniach o sťažnostiach na činnosť exekútora Slovenskej komore exekútorov pod sp. zn. 3634/2007 Sť. 4657/2008/52. Žalobkyňa doručila 28.3.2011 žalovanému 1/ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu ujmy na zdraví a dohodu o vyrovnaní. Zdôraznila svoje postavenie ako poškodenej a priamej obete trestného činu vo veci trestného oznámenia z 12.3.2001 pre podvod pri kúpe bytu, keď s páchateľkou K.. A. uzatvorila zmluvu o budúcej zmluve o kúpe bytu v T. Ú. Č.. XX H. R. a od 18.12.2000 do 11.1.2001 jej postupne vyplatila 1.000 000,- Sk, ktoré získala z predaja bytu; pri poslednej splátke uzatvorili aj kúpnu zmluvu. Páchateľka jej následne neumožnila sa do kúpeného bytu nasťahovať a spolu s manželom ju potom i zastrašovali. Pre hrozbu zabitia zo strany G.. A. sa musela ukrývať a utajovať svoje bydlisko a prišla o celý svoj majetok. Mala za to, že nevymožiteľnosť práva, neefektívnosť vyšetrovacieho procesu a vystavenie ďalším traumatickým situáciám a atmosfére strachu prehlbovali jej už chronickú stresovú situáciu, podkopávali jej schopnosť zotaviť sa a tieto jej spôsobili i sekundárnu ujmu, čo malo dopad na jej zdravie v podobe totálneho psychického vyčerpania a bezmocnosti a viedlo k ťažkej depresie a
invalidizácii. Na preukázanie poškodenia zdravia poukázala na lekársky posudok ošetrujúceho lekára G.. O. F. zo 17.2.2011, podľa ktorého v marci 2010 jej spracovanie negatívneho zážitku vyvolalo a prešlo do ťažkej depresívnej poruchy, ktorá sa od konca marca 2010 nemení. Za príčinnú súvislosť poškodenia svojho zdravia žalobkyňa považovala skutočnosť, že po oznámení trestného činu podvodu dňa 12.3.2001 nedošlo vo veci preverenia skutku a stíhania jeho páchateľa k postupu podľa trestného poriadku a po celý čas nemala k dispozícii žiadny účinný spôsob, ako sa ubrániť nezákonným a šikanóznym postupom štátnych inštitúcií, čo viedlo k poškodeniu jej zdravia. Uplatnené právo pozostáva z náhrady straty na zárobku 66.526,39 eura za obdobie od 27.3.2001 do 31.12.2010, z náhrady straty na dôchodku, ktorý nárok na dôchodok vznikne dňa 4.9.2013, straty na možnom príjme (redakčné a vydavateľské práce na zmluvu o dielo) 15.000 eur za obdobie od roku 2005 až 2010 a zo zmiernenia nemajetkovej ujmy spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia 14.890 eur spolu s navrhovaným zvýšením o 50 %, t.j. 29.780 eur, čo spolu predstavuje náhradu ujmy na zdraví 111.306 eur.
2. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku na náhradu škody na zdraví v časti náhrady za stratu na zárobku a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, keďže v prípade náhrady škody spôsobenej na zdraví platí len subjektívna trojročná premlčacia doba a objektívna premlčacia doba je vylúčená. Za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade náhrady straty na zárobku považoval okamih vyplatenia poslednej dávky nemocenského, a nakoľko k ukončeniu práceneschopnosti došlo dňa 10.3.2003, k premlčaniu nároku došlo najneskôr v apríli 2003. V prípade náhrady straty na zárobku pri invalidite považoval za začiatok plynutia premlčacej doby deň doručenia rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, ktoré bolo vydané dňa 7.4.2003 a dôchodok bol žalobkyni poukazovaný od júna 2003 spolu s doplatkom za obdobie od 15.3.2003 do 23.6.2003, a teda rozhodnutie muselo byť žalobkyni doručené niekedy v období od 7.4.2003 do júna 2003. Vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia považoval za začiatok plynutia premlčacej doby najneskôr deň priznania invalidného dôchodku, kedy bola žalobkyni zrejmá existencia preukázateľných nepriaznivých následkov pre životné úkony. S prihliadnutím na zhoršenie jej stavu oproti pôvodne diagnostikovanému mal za to, že začiatok premlčacej doby by bolo potrebné datovať či už od okamihu konštatovania zhoršenia jej stavu dňa 26.1.2006, priznania ZŤP alebo prvej z opakovaných hospitalizácií v dennom psychiatrickom sanatóriu v období od 23.1.2007 do 6.7.2007, a tak podľa neho subjektívna premlčacia doba uplynula i v tomto prípade. Mal za to, že žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím, pričom poukázal na to, že zo žaloby a jej príloh je zrejmé, že k vzniku psychických problémov žalobkyne došlo v dôsledku trestného činu spáchaného voči nej v marci 2001 (podvod pri kúpe bytu), a teda v rozhodujúcej dobe, keď došlo k vzniku poškodenia jej zdravia, nebolo možné konštatovať v činnosti orgánov verejnej moci existenciu nesprávneho alebo nezákonného postupu, resp. rozhodnutí. Poukázal aj na znalecký posudok G.. N. G. z 27.10.2014 č. 13/14, vypracovanie ktorého nariadil súd prvej inštancie a jeho závery, že psychická porucha žalobkyne súvisí s trestným činom podvodu v roku 2001 a následnými protrahovanými trestno-právnymi problémami. Mal za to, že následné trestnoprávne problémy žalobkyne nemôžu zakladať existenciu priamej, resp. bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi uvádzanými rozhodnutiami a úradným postupom a škodou na zdraví žalobkyne.
3. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe zhodne so žalovaným 1/ namietal, že vo veci absentuje priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou na zdraví žalobkyne. Namietol i svoju pasívnu legitimáciu, keďže za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci koná v mene štátu iba jeden orgán verejnej moci, pričom označenie žalovaného ako Slovenskej republiky nemá oporu v právnych predpisoch.
4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania zistil, že Okresný úrad justičnej polície Policajného zboru Bratislava II začal uznesením Č.H.: O.-XXX/XXXX CM z 30.10.2002 trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu, ktorým mala žalobkyni vzniknúť škoda 1.000 000,- Sk. Z lekárskeho posudku G.. O. F. zo 17.2.2011 zistil, že príčinou poškodenia zdravia žalobkyne ako invalidnej dôchodkyne bol podľa vyjadrenia žalobkyne podvod, v dôsledku ktorého prišla o byt; bola jej stanovená diagnóza ako rekurentná depresívna porucha - ťažká fáza F-33.2, pričom jej liečba začala v marci 2001 a skončila 31.3.2010. Z dôvodu odchodu žalobkyne do plného invalidného dôchodku bol na základe dohody ku dňu 10.3.2003 skončený jej pracovný pomer so Slovenskou televíziou Bratislava. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30.9.2010 č.k. II. ÚS 194/2010-69 konštatoval porušenie základného práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote v konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava II
pod Č.: O.-XXX/XX, v konaní vedenom na Okresnej prokuratúre Bratislava II pod sp. zn. 1Pv/1452/06 (2Pv/2498/01, 2Pv/1767/02), v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 4T/95/08 a v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3T/77/09, na základe čoho žalobkyni priznal zadosťučinenie 5.000 eur; v náleze zo 17.5.2007 č.k. III. ÚS 37/07-51 konštatoval porušenie uvedeného práva žalobkyne v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er/1842/02, na základe čoho priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie 30.000,- Sk; v náleze zo 17.8.2009 č.k. I. ÚS 97/09-43 konštatoval porušenie práva žalobkyne na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er/1842/02 v období po 17.5.2007, ako aj základného práva pokojne užívať majetok, za čo priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie 2.000 eur a v náleze z 29.4.2009 č.k. I. ÚS 393/08-36 konštatoval porušenie práva žalobkyne na súdnu ochranu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/39/2008 z 19.6.2008, toto uznesenie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2Cdo/241/2009 z 29.4.2010 zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17CoE/52/2007 z 30.5.2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zo znaleckého posudku G.. N. G. z 27.10.2014 č. 13/14 o duševnom stave žalobkyne zistil, že psychická porucha žalobkyne kauzálne súvisí s trestným činom podvodu v roku 2001 a následnými protrahovanými trestno-právnymi problémami, pričom pracovná neschopnosť žalobkyne trvala v obdobiach od 27.3. do 21.10.2001, od 27.11.2001 do 1.5.2002, od 23.5.2002 do 2.6.2002 a od 25.9.2002 do 10.3.2003. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo 7.4.2003 bol žalobkyni od 11.3.2003 priznaný invalidný dôchodok pre diagnózu depresívna porucha stredne ťažkého stupňa.
5. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1 a ods. 2, § 2, § 18 ods. 1 a ods. 2, § 22 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v znení účinnom od 1.7.1990 do 30.6.2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a) a písm. b), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 2 ods. 2 a ods. 3 písm. b) a písm. c) a § 4 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“) a dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná.
6. V dôsledku vznesenej námietky premlčania žalovaným 1/ sa súd prvej inštancie ako prvou otázkou zaoberal včasnosťou uplatnenia nároku na náhradu ujmy na zdraví, v rámci ktorého si žalobkyňa uplatnila nárok na náhradu straty na zárobku a nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Konštatoval, že v danom prípade nebolo možné aplikovať objektívnu 10-ročnú premlčaciu dobu stanovenú pre tento nárok, nakoľko predmetom konania je škoda na zdraví, pri ktorom nároku táto objektívna premlčacia doba neplatí. Nakoľko namietané nezákonné rozhodnutia boli zrušené, čo je podmienku uplatnenia nároku na náhradu škody na súde, vo vzťahu k ním aplikoval objektívnu trojročnú premlčaciu dobu, ktorá plynie odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia poškodenému. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30.5.2007 sp. zn. 17CoE/52/2007 nadobudlo právoplatnosť dňa 13.7.2007, v tento deň musela mať žalobkyňa rozhodnutie už doručené, a preto jej najneskôr tento deň začala plynúť trojročná premlčacia doba na uplatnenie práva na náhradu škody, ktorá tak márne uplynula dňa 13.7.2010. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/39/2008 z 19.6.2008 bolo doručené Okresnému súdu Bratislava I dňa 25.7.2008, ktorý mal následne povinnosť toto doručiť stranám, a je teda zrejmé, že trojročná premlčacia doba začala žalobkyni plynúť až po 25.7.2008, a preto ak žalobkyňa podala žalobu dňa 1.7.2011, uplatnila si nárok na náhradu ujmy na zdraví z dôvodu tohto nezákonného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zákonom stanovenej lehote. Pri posudzovaní postupov orgánov verejnej moci, v ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval zbytočné prieťahy v konaní, bolo nutné aplikovať subjektívnu trojročnú premlčaciu dobu, ktorá žalobkyni začala plynúť odo dňa, keď sa o škode dozvedela, čo bol okamih vyplatenia poslednej nemocenskej dávky, keď žalobkyňa získala vedomosť o spôsobenej škode spočívajúcej v strate zárobku. K ukončeniu práceneschopnosti žalobkyne došlo dňa 10.3.2003, posledná dávka nemocenského poistenia jej bola vyplatená v apríli 2003, premlčacia doba tak márne uplynula v apríli 2006. Pri posudzovaní nároku na náhradu straty na zárobku počas invalidity žalobkyne súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktorým jej priznala nárok na invalidný dôchodok bolo vydané 7.4.2003 a invalidný dôchodok bol žalobkyni poukazovaný od júna 2003, a teda je nepochybné, že v období od 7.4.2003 do júna 2003 žalobkyňa nadobudla vedomosť o škode spočívajúcej v strate pracovného zárobku v dôsledku invalidity; premlčacia doba tak uplynula najneskôr v júni 2006. Pri nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia mal za to, že nakoľko lekársky posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia bol vypracovaný psychiatrom G.. O. F. dňa 17.2.2011 a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskeho posudku a sadzby bodového hodnotenia, že najskôr tento deň sa žalobkyňa mohla dozvedieť o hodnotení sťaženia jej spoločenského uplatnenia, na základe čoho vyvodil, že žalobu v tejto časti podala na súd včas.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o prerokovanie nároku písomne požiadala žalovaného 1/, ktorý jej nárok ani sčasti neuspokojil. Námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2/ považoval za nedôvodnú, nakoľko nositeľom povinnosti spore o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci je v zmysle ustanovení § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Slovenská republika, pričom žalobkyňa v žalobe označila žalovaných 1/ a 2/ primárne ako Slovenskú republiku, čím splnila zákonnú požiadavku riadneho určenia žalovaného. Navyše, žalobkyňa si uplatnila i nárok na náhradu škody, ktorá jej mala byť spôsobená Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava II, a preto podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
8. Vecným posúdením žaloby dospel súd prvej inštancie k záveru, že jej nemožno vyhovieť pre neexistenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním orgánov verejnej moci a vznikom škody spôsobenej žalobkyni na zdraví. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa podala trestné oznámenie v trestnej veci podvodu pri kúpe bytu dňa 12.3.2001, teda po tom, ako s páchateľkou uzatvorila zmluvu o budúcej zmluve na kúpu bytu v T. Ú. Č.. XX H. R. a po tom, ako jej od 18.12.200 do 11.1.2001 postupne vyplatila dohodnutú kúpnu cenu bytu 1.000 000,- Sk. Na základe lekárskeho posudku psychiatra G.. O. F. zo 17.2.2011 mal za preukázané, že negatívny zážitok žalobkyne z marca 2001 (podvod pri kúpe bytu) u nej vyvolal depresiu, ktorá prešla do ťažkej depresívnej poruchy. Z opisu rozhodujúcich skutočností uvedených v žalobe podľa súdu vyplýva, že žalobkyňa v mesiacoch december 2000 až január 2001 kupovala byt v T. Ú. Č.. XX H. R. s termínom nasťahovania sa do bytu 31.3.2001 a zároveň predávala svoj byt v N., následne vo februári vyšlo najavo, že sa stala obeťou trestného činu podvodu, na základe čoho dňa 12.3.2001 podala trestné oznámenie, a keďže jej nebolo umožnené nasťahovať sa do bytu v T. Ú. Č.. XX a prišla o svoj byt v N. a aj o peniaze zaplatené za byt, od 31.1.2001 sa stala bezdomovcom, pretože na vyriešenie tejto situácie nemala žiadne prostriedky. Na základe nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky a zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky mal súd prvej inštancie za preukázaný nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia orgánov verejnej moci, t.j. prvej zákonnej podmienky pre vyvodenie zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k preukázaniu príčinnej súvislosti medzi vzniknutou ujmou na zdraví a nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonnými rozhodnutiami orgánov verejnej moci, však mal na základe vykonaného dokazovania za to, že žalobkyňa túto skutočnosť nepreukázala. Z lekárskeho posudku G.. O. F. i zo znaleckého posudku G.. N. G.O. podľa súdu jednoznačne vyplýva, že psychické ochorenie žalobkyne priamo zapríčinilo negatívne spracovanie trestného činu podvodu, ktorého obeťou (poškodenou) sa stala a v dôsledku ktorého prišla o byt i peniaze, a teda aj o svoje bývanie. K tomuto trestnému činu podvodu došlo na začiatku roka 2001 a v marci 2001 sa začala liečiť na depresiu vyvolanú fingovaným predajom bytu a podala i trestné oznámenie. Podľa názoru súdu prvej inštancie ak by sa žalobkyňa nestala obeťou podvodu ohrozujúceho jej bytostnú existenciu, nevzniklo by jej psychické ochorenie s diagnózou depresia, navyše, v rozhodnom čase (marec 2001) len iniciovala trestné konanie voči páchateľke podvodu, a preto uvedené konanie a ani konania na toto nadväzujúce nemohli zapríčiniť zhoršenie jej zdravotného stavu. V posudzovanom spore tak podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno dospieť k záveru, že priamym dôsledkom namietaného nesprávneho postupu a rozhodnutí orgánov verejnej moci je skutočnosť, že žalobkyňa utrpela ujmu na zdraví spočívajúcu v psychickej depresívnej poruche. Zdôraznil, že nemožno zamieňať príčinnú súvislosť s časovou nadväznosťou a súvislosťou, a preto nie je prípustné z časovej následnosti udalostí usudzovať na existenciu príčinnej súvislosti medzi nimi; bez právneho významu tak považoval námietku žalobkyne, že znalkyňa G.. N. G. v znaleckom posudku k príčinám vzniku psychického ochorenia žalobkyne uviedla popri trestnom čine podvodu i následné protrahované trestno-právne problémy. Fakt, že žalobkyňa za účelom objasnenia trestného činu podvodu iniciovala vyšetrovacie a súdne konania, ktoré boli nepochybne poznamenané
prieťahmi a nezákonnými rozhodnutiami, však sám o sebe nepredstavuje príčinu vzniku jej duševného ochorenia. Zistené prieťahy v trestných a občianskoprávnych veciach a nezákonné rozhodnutia orgánov verejnej moci boli len následkom príčiny - podvodu, ktorá spôsobila žalobkyni ujmu na zdraví, čo potvrdila i samotná žalobkyňa, keď uviedla, že neefektívnosť vyšetrovacieho procesu a nevymožiteľnosť práva len prehlbovali už chronickú stresovú situáciu. Súd prvej inštancie tak mal za to, že žalobkyňa nepreukázala právny základ uplatneného nároku, a to splnenie všetkých zákonných podmienok pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol.
9. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 262 ods. 1 CSP tak, že procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ proti neúspešnej žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si ich náhradu neuplatnili.
10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Poukázala na to, že zo znaleckého posudku G.. N. G. síce vyplýva, že prvotná depresívna reakcia na stres vznikla v príčinnej súvislosti s trestným činom podvodu, ktorého sa žalobkyňa stala obeťou, avšak znalkyňa i veľmi podrobne a zrozumiteľne uviedla, že depresívna reakcia na stres sa u žalobkyne prehlbovala v dôsledku narastania negatívnych skúseností s prácou štátnych orgánov, ktoré sa mali zaoberať jej prípadom, následkom čoho nakoniec nebola jej liečba úspešná a došlo k prehĺbeniu a chronifikácii poruchy s vyústením do ťažkej formy depresie; v záveroch posudku skonštatovala, že u žalobkyne sa pôvodná reakcia na stres (F43.0) rozvinula do depresívnej poruchy ťažkého stupňa (F33.2). Trestný čin podvodu tak bol len prvotným impulzom len k vzniku (ľahkej) depresívnej reakcie, avšak bez následného dlhoročného nesprávneho úradného postupu a sérii nezákonných rozhodnutí by u nej nikdy nedošlo k vzniku depresie ťažkého stupňa, a teda medzi nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami a následným vznikom depresívnej poruchy ťažkého stupňa je nepochybne nielen časová, ale i príčinná súvislosť. Namietla tak, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil obsah a závery znaleckého posudku a navyše namietla, že znalkyňu na pojednávaní ani nevypočul.
11. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný 2/ a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako vecne správny. Odvolanie žalobkyne považoval za nedôvodné a stotožnil sa so závermi súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania právneho základu uplatneného nároku, a to splnenie všetkých zákonných podmienok pre vyvodenie zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci; rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za vecne správne a dostatočne a jasne odôvodnené.
12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 29.9.2022 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 CSP).
13. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).
15. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci podľa odvolacieho súdu vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, dospel k správnemu záveru, že neboli splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú na zdraví žalobkyne nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami vydanými v konaniach vedených na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava I pod Č.: O.H.-X-XX/XXXX (postúpené pod Č.: O.-XXX/XXXX), Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II pod Č.: O.H.-XXX/XXXX (neskôr O.-XXX/XXXX), Okresnej prokuratúre Bratislava I pod sp. zn. 1Pn/2172/01 a sp. zn. 1Pv/389/09, Okresnej prokuratúre Bratislava II pod sp. zn. 2Pv/2498/01, sp.
zn. 2Pv/1767/02 a sp. zn. 1Pv/1452/06, Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3T/77/2009, Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 3T/77/2009, Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 1Er/1842/2002, sp. zn. Spr. 2105/03, sp. zn. Spr. 2147/05 a sp. zn. Spr. 2238/08, Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 17CoE/52/2007 a sp. zn. Spr. 2191/08, Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2Cdo/39/2008, Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky v konaniach o sťažnostiach Slovenskej komore exekútorov pod sp. zn. 3634/2007 Sť. 4657/2008/52, pretože v konaní nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nimi a škodou na zdraví žalobkyne.
16. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nemožno uložiť znalcovi (ten môže poskytnúť len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Právnym posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy, má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.6.2010 sp. zn. 5 Cdo 126/2009).
17. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že trestný čin podvodu bol síce prvotným impulzom k vzniku (ľahkej) depresívnej reakcie, ale že k vzniku depresívnej poruchy ťažšieho stupňa došlo v dôsledku následného dlhoročného nesprávneho úradného postupu a série nezákonných rozhodnutí. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie konštatuje, že v danom prípade chýba priamosť pôsobenia týchto príčin na škodu na zdraví žalobkyne. Súd prvej inštancie právne závery o nedostatku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vydanými nezákonnými rozhodnutiami a vznikom škody primerane vysvetlil a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP a odvolací súd sa s týmito závermi stotožňuje a poukazuje na ne. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nesprávny úradný postup a vydanie nezákonných rozhodnutí, ktoré iniciovala žalobkyňa na vyriešenie situácie, v ktorej sa ocitla po podvode pri kupovaní bytu, priamo nevyvolali škodu na zdraví žalobkyne najmä na základe lekárskeho posudku G.. O. F. a znaleckého posudku G.. N. G., podľa ktorých psychické ochorenie žalobkyne bolo zapríčinené spracovaním trestného činu podvodu, ktorý bol na nej spáchaný, v dôsledku ktorého prišla o bývanie a všetky peniaze. Súd prvej inštancie sa vyjadril aj k záverom znaleckého posudku G.. N. G., podľa ktorého psychické ochorenie žalobkyne sa zhoršovalo v dôsledku narastania negatívnych skúseností s prácou štátnych orgánov a že prispeli k jeho vzniku aj protrahované trestnoprávne problémy, aj v súvislosti s tvrdeniami žalobkyne, že nevymožiteľnosť práva zhoršovalo stresovú situáciu tak, že poskytuje dostatočný poklad pre odôvodnenie skutkového záveru, že postup štátu v predmetných konania nebol priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody na zdraví žalobkyne a preto pokiaľ za takéhoto hodnotenia znaleckého posudku nepovažoval za potrebné vyslúchnuť znalkyňu na pojednávaní, nie je možné mu vytknúť nesprávne zistenie skutkových podkladov pre jeho rozhodnutie.
18. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v konaní nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutia orgánov verejnej správy, prokuratúry a súdov a škodou na jej zdraví. Keďže príčinná súvislosť je jednou z podmienok zodpovednosti štátu za škodu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné, lebo smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré spočíva na správnom právnom závere, že v danej veci nie sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za uplatňovanú ujmu. Pretože námietky žalobkyne nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.
19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 396 ods. 1 a ods. 2 CSP v spojení s ustanoveniami § 255 ods. 1 a ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).