Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/40/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a sudcov JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu ICE DREAM s. r. o., so sídlom Teplická 2185/34, 058 01 Poprad, IČO: 36 475 939, zastúpeného konateľom spoločnosti A. B., právne zastúpeného JUDr. Alenou Rudohradskou, advokátkou, so sídlom Rázusova 1, 040 01 Košice proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 21. júna 2021 Číslo: 101078418/2021 na základe podanej všeobecnej správnej žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný dňa 21.06.2021 pod Číslom: 101078418/2021 potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad, ktorý ako správca dane podľa a o správe daní (ďalej „“) určil rozdiel v sume 207 686,32 eura na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 8 028,37 eura a vyrubil daň v sume 199 657,95 eura daňovému subjektu ICE DREAM s. r. o. Poprad, potvrdil.

Žalovaný v zmysle ustanovenia preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie a zo spisového materiálu potom, ako poukázal odvolanie daňového subjektu voči prvostupňovému rozhodnutiu, zistil tento skutkový stav.

Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu ICE DREAM s. r. o. kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016 na základe oznámenia zo dňa 08.09.2016. Daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2016 deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane pre odberateľa PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B., Zbydniów, Poľsko na základe faktúr v celkovej hodnote 936 684 eur pre odberateľa. Daňový subjekt k uvedeným faktúram predložil došlé faktúry za nákup tovaru a k deklarovanému intrakomunitárnemu dodaniu tovaru pre poľského odberateľa PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“. Daňový subjekt predložil k daným

faktúram dodací list, potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom, CMR bez čísla, bankový výpis a úhradu vo výške sumy uvedenej na faktúre. Správca dane v súvislosti s preverovaním splnenia podmienok oslobodenia od dane podľa v znení neskorších predpisov pri dodávkach pre odberateľa PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ (ďalej len „PHU „ZUZANEX“) zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 12.01.2017, na ktorú bola daná odpoveď správcovi dane čiastočná dňa 20.06.2017, v ktorej poľská daňová správa uviedla, že za obdobie jún 2016 spoločnosť PHU „ZUZANEX“ C. B. predložila 16 faktúr od spoločnosti FEGA FROST, s.r.o., s dátumom doručenia jún 2016, pričom predmetom dodania boli kuracie prsia. Tovar bol nakúpený od dodávateľa ICE DREAM s. r. o. (do 30.12.2019 FEGA FROST, s.r.o.) a následne predaný daňovému subjektu foodstuffs trade s.r.o., Horné Ozorovce, Bánovce nad Bebravou a SECOJP, s.r.o., Handlová. Tovar prepravil daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. jeho vlastnými dopravnými prostriedkami, pričom detaily o transakcii boli zistené telefonicky a alternatívne potvrdené e-mailom a e-mailovými odkazmi. Daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. ich nemá k dispozícii. Ďalej žalovaný uviedol, že daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. nakúpený tovar na základe faktúr ďalej predal daňovému subjektu foodstuffs trade s.r.o., Horné Ozorovce, o čom vyhotovil faktúry a z prepravných dokumentov vyplýva, že tovar bol doručený spoločnosťou PHU „ZUZANEX“ C. B., pričom chýbajú však registračné čísla vozidiel, dátum vyzdvihnutia tovaru a podpis príjemcu tovaru. Daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. nakúpený tovar na základe faktúr predal ďalej daňovému subjektu SECOJP, s.r.o., Handlová, o čom vyhotovil príslušné faktúry a z prepravných dokumentov vyplýva, že tovar bol doručený spoločnosťou PHU „ZUZANEX“ C. B., pričom chýbajú však registračné čísla vozidiel, dátum vyzdvihnutia tovaru a podpis príjemcu. Dodávka kuracích pŕs bola potvrdená vo výške 936 684,36 eura, tovar bol prijatý a zaúčtovaný v sume 936 684 eur, daň z nadobudnutia bola priznaná. Prepravcom bol odberateľ PHU „ZUZANEX“ C. B., ktorý prepravu tovaru vykonal vlastnými prepravnými prostriedkami, úhrada tovaru bola realizovaná vo výške 936 684,36 eura z účtu, ktorého majiteľom je spoločnosť PHU „ZUZANEX“ C. B. na účet, ktorého majiteľom je daňový subjekt ICE DREAM s. r. o. Poľská daňová správa ďalej uviedla, že väčšina transakcií bola na základe zistení vykonaná telefonicky a potvrdená e-mailom, no daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. ich nemá archivované, nevlastní ani doklady preukazujúce pôvod mäsa. Podľa poľskej daňovej správy v súčasnej fáze daňovej kontroly nie je možné poskytnúť detailnejšie vysvetlenie.

Dňa 12.09.2017 bola správcovi dane doručená konečná odpoveď, v ktorej poľská daňová správa uviedla, že mraziarenský náves a ťahač prívesu, ktorý vlastní spoločnosť PHU „ZUZANEX“ C. B., miesto nakládky tovaru uviedla sklady ICE DREAM s. r. o. Ploské. Tovar bol vyložený na adrese D. XX, E.. Prepravu zabezpečoval C. B.. Spoločnosť PHU „ZUZANEX“ zamestnáva vodičov, ktorí boli prítomní počas nakládky tovaru, skontrolovali distribúciu tovaru na návese, množstvo tovaru, kvalitu balenia a teplotu. Skladníci spoločnosti ICE DREAM s. r. o. tovar naložili vysokozdvižnými vozíkmi a nákladnými autami pre palety. Tovar bol zabalený v kartónových krabiciach, naložený na paletách a predaný spoločnosti foodstuffs trade, s.r.o. a spoločnosti SECOJP, s.r.o. bol prepravený z Obojna 74 a vyložený v sklade spoločnosti foodstuffs trade, s.r.o. Bánovce nad Bebravou a v skladoch spoločnosti SECOJP, s.r.o. F.. Rozhodnutím veterinára v Stalowa Wola spoločnosť PHU „ZUZANEX“ C. B. bola zapísaná do registra zabezpečených firiem v oblasti prepravy výrobkov živočíšneho pôvodu.

Dňa 20.09.2017 zaslal správca dane žiadosť o doplnenie o MVI, pretože v konečnej odpovedi, ktorá bola správcovi doručená 12.09.2017, chýbali odpovede na to, či môže daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. predložiť dôkazy o uskutočnenej preprave tovaru zo Slovenska do Poľska, preukázať prepravnú trasu tovaru, kto konkrétne dohodoval obchod za odberateľov, kto objednal tovar, kto zadal miesto vykládky, kto sa zúčastňoval pri nakládke a vykládke tovaru za daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. a kto za odberateľov, na základe čoho boli obchody realizované – zmluvy, objednávky a pod. Dňa 11.07.2019 bola správcovi dane doručená doplnená konečná odpoveď, z ktorej vyplýva, že v rámci vykonanej kontroly bolo zistené, že v zdaňovacom období jún 2016 daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. neuskutočnil žiadne intrakomunitárne nadobudnutie a intrakomunitárne dodanie kuracieho mäsa. Na základe vykonaného dokazovania správca dane s poukázaním na ustanovenie a 6 a , konštatoval, že medzi jednotlivými článkami reťazca dochádzalo iba k vystaveniu faktúr bez reálnej dodávky tovaru a fakturácia prebiehala v reťazcoch so zapojením uvedených daňových subjektov:

1/ SECOJP s.r.o. – Mima Market s.r.o. – ICE DREAM s.r.o. – PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B., 2/ Slovakia Food Trading, s.r.o. – ICE DREAM s.r.o. – PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ Tomasz Giec, 3/ Slovakia Food Trading s.r.o. – RODYS Slovakia, s.r.o. – ICE DREAM s.r.o. – PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B., 4/ Slovakia Food Trading, s r.o. – S Trade Group s.r.o. – ICE DREAM s.r.o. – PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B.. Preverovaní dodávatelia nepreukázali prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník a sú medzi nimi rizikoví, resp. zmiznutí obchodníci, nepreukázalo sa, kto v skutočnosti objednal a zabezpečoval prepravu, kto v skutočnosti znášal náklady na prepravu, chýbajú dôkazy o tom, ako prebiehala preprava. Z uvedených dôvodov správca dane spochybnil nákup tovaru daňovým subjektom ICE DREAM s. r. o. od jeho priamych dodávateľov, ktorými sú Mima Market s.r.o., Slovakia Food Trading, s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o. a S Trade Group s.r.o. a poukázal na umelý charakter dávok v reťazci za účelom získania daňovej výhody, pretože si uplatňuje odpočítanie dane za nákup kuracieho mäsa na základe faktúr od sporných dodávateľov a zároveň deklaruje dodanie tohto tovaru do iného členského štátu s oslobodením od dane, pričom preverovaním poľskou daňovou správou u daňového subjekt PHU „ZUZANEX“ Tomasz Giec, vystupujúceho ako odberateľ, bolo zistené, že v zdaňovacom období jún 2016 uvedený daňový subjekt neuskutočnil žiadne intrakomunitárne nadobudnutie a intrakomunitárne dodanie kuracieho mäsa. Na základe uvedeného a po zhodnotení všetkých dôkazov dospel správca dane k tomu, že daňový subjekt ICE DREAM s. r. o. v zdaňovacom období jún 2016 nedodal kuracie prsia pre odberateľa PHU „ZUZANEX“ C. B. v hodnote 936 684,36 eura a zároveň si daňový subjekt uplatnil v zdaňovacom období jún 2016 odpočítanie dane vo výške 443 062,80 eur, pričom podstatnú časť odpočítania dane tvorilo odpočítanie dane za nákup kuracích pŕs Brazil v celkovej výške 207 686,32 eur od dodávateľov Mima Market s.r.o. vo výške 87 575,58 eura, RODYS Slovakia s.r.o. vo výške 21 964,80 eura, S Trade Group s.r.o. vo výške 66 278,52 eura a Slovakia Food Trading, s.r.o. vo výške 31 867,42 eura. Správca dane preveroval uskutočnenie zdaniteľných obchodov zo strany uvedených dodávateľov.

Ďalej žalovaný na strane 15 až 29 svojho rozhodnutia poukázal na zistenia správcu dane ohľadom daňových subjektov Mima Market s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o., S Trade Group s.r.o. a Slovakia Food Trading s.r.o. na ústnom pojednávaní zo dňa 16.10.2019 v zmysle oboznámil kontrolovaný daňový subjekt ICE DREAM s. r. o. o pochybnostiach pravdivosti údajov uvedených v dokladoch uvedených k výkonu daňovej kontroly v súvislosti s odpočítaním dane z faktúr, na ktorých sú uvedení ako dodávatelia predmetné spoločnosti, aby tieto pochybnosti hodnoverne odstránil a pravdivosť údajov riadne preukázal dôkazmi v zmysle . Splnomocnený zástupca do zápisnice uviedol, že správca dane vykonal dokazovanie obšírne, momentálne sa k týmto skutočnostiam nevie vyjadriť a po opätovnom preštudovaní písomného materiálu predloží v lehote 15 dní od spísania tejto zápisnice vyjadrenie. Dňa 27.11.2019 bol daňovému subjektu zaslaný Protokol z 12.11.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorý prevzal daňový subjekt 29.11.2019, čím bola daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu.

Daňový subjekt v stanovenej lehote dňa 04.02.2020 doručil správcovi dane elektronické vyjadrenia k zisteniam daňovej kontroly zo dňa 12.11.2019, v ktorom namietal porušenie s poukazom na prerušenú daňovú kontrolu za účelom vyžiadania MVI, ako aj s poukazom na to, že správca dane 20.09.2017 zaslal novú žiadosť o doplnenie konečnej odpovede k pôvodnej žiadosti z 03.11.2016. Daňový subjekt vo vyjadrení navrhol, aby správca dane zabezpečil vypočutie svedka C. B., majiteľa firmy PHU „ZUZANEX“, ako aj vypočutie konateľov spoločnosti Mima Market s.r.o., SECOJP, s.r.o. a K.O.FRUIT SK s.r.o. ako svedkov v zmysle zákona o správe daní. V dohodnutom termíne sa dňa 07.08.2020 uskutočnilo prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom správca dane nevykonal vypočutie navrhovaných osôb ako svedkov z dôvodu, že skutočnosti, ktoré by mohli byť zistené spôsobom, ktorý navrhoval daňový subjekt, by v žiadnom prípade nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie a rozhodnutie vo veci, pretože v priebehu daňovej kontroly bolo dôkazmi jednoznačne preukázané, že medzi jednotlivými článkami reťazca dochádzalo iba k vystavovaniu faktúr bez reálnej dodávky tovaru. Zo strany kontrolovaného daňového subjektu ICE DREAM s. r. o. neboli predložené žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy a správca dane sa vysporiadal so všetkými námietkami kontrolovaného daňového subjektu. V súlade s dňom prerokovania pripomienok k protokolu zápisnicou zo 07.08.2020 dokazovanie vo vyrubovacom konaní

ukončil a v danej veci vydal rozhodnutie z 22.10.2020 podľa a . Za zdaňovacie obdobie jún 2016 určil rozdiel v sume 207 686,32 eura, t. j. nepriznal nadmerný odpočet v sume 8 028,37 eura a vyrubil DPH v sume 199 657,95 eura. Toto rozhodnutie bolo v rámci odvolacieho konania Finančným riaditeľstvom SR dňa 16.02.2021 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom podľa odvolacieho orgánu správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, pretože zaslal žiadosť o MVI a to aj napriek tomu, že súčasne bolo v platnosti rozhodnutie z 21.02.2017 o prerušení daňovej kontroly a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23.02.2021. Následne Finančné riaditeľstvo SR po zistení, že tento postup správcu dane posúdil nesprávne, podal vlastný podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, na základe ktorého Ministerstvo financií SR podľa zrušil rozhodnutie FR SR zo dňa 16.02.2021 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a to rozhodnutím zo dňa 14.05.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30.05.2021. Z jeho odôvodnenia vyplýva, že v danom prípade konečná odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií obsahovala odpoveď len na časť otázok obsiahnutých v predmetnej žiadosti a preto dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, trvali až do dňa zaslania doplnenej konečnej odpovede zo dňa 11.07.2019. Zároveň Ministerstvo financií SR zaviazalo FR SR rozhodnúť o ďalšom konaní v súlade so o dani z pridanej hodnoty, ako aj príslušné ustanovenia .

Odvolací orgán pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z uvedených ustanovení zákonov a zistil, že správca dane vykonal u daňového subjektu ICE DREAM s. r. o. (do 30.12.2019 FEGA FROST s.r.o.) daňovú kontrolu na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016, pri ktorej preveroval u kontrolovaného daňového subjektu skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, konkrétne opodstatnenosť uplatnenia odpočítania dane z obchodov deklarovaných faktúrami od spoločnosti Mina Market s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o., S Trade Group s.r.o. a Slovakia Food, s.r.o.

Po vyhodnotení všetkých zistených skutočností správca dane dospel k záveru, že daňový subjekt neoprávnene uplatnil odpočítanie dane vo výške 87 575,58 eura z faktúr od Mima Market s.r.o., vo výške 21 964,80 eura z faktúr od RODYS Slovakia, s.r.o., vo výške 66 278,52 eura z faktúr od S Trade Group, s.r.o. a vo výške 31 867,42 eur z faktúr od Slovakia Food Trading, s.r.o., teda spolu vo výške 207 686,32 eur, pretože nebolo preukázané, že k deklarovaným obchodom reálne došlo a teda že došlo k vzniku daňovej povinnosti v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH.

Pokiaľ daňový subjekt namietal v odvolaní, že správca dane nesprávne posúdil splnenie podmienok na odpočítanie podľa a zákona o DPH a konanie viedol s príslušnými ustanoveniami , preto nezákonne nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane, čím ho ukrátil na jeho zákonných právach a právom chránených záujmoch, žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie a zistil, že správca dane preveroval celý obchodný reťazec obchodníkov s kuracím mäsom, vrátane zahraničného daňového subjektu a na základe výsledkov preverovania dospel k záverom, že v obchodnom reťazci dochádza iba k vystavovaniu faktúr bez reálnej dodávky tovaru. Zároveň dokazovaním nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u priamych dodávateľov kontrolovaného daňového subjektu Mima Market s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o., S Trade Group, s.r.o., Slovakia Food Trading s.r.o. a ani u ich dodávateľov, pričom chýbajú jednoznačne dôkazy o preprave tovaru v reťazci.

Žalovaný poukázal na to, že G. H., konateľ spoločnosti Mima Market s.r.o. pri miestnom zisťovaní síce uviedol, že k dodaniu tovaru pre spoločnosť ICE DREAM s. r. o. došlo, ale dôkazmi nevedel preukázať existenciu a prepravu tovaru. Ďalej bolo preukázané správcom dane, že spoločnosť PHU „ZUZANEX“ C. B. v zdaňovacom období jún 2016 nevykonala žiadne intrakomunitárne nadobudnutie ani intrakomunitárne dodanie kuracieho mäsa, na základe týchto zistení spoločnosť SECOJP s.r.o. nemohla byť v zdaňovacom období jún 2016 dodávateľom kuracích pŕs pre spoločnosť Mima Market s.r.o. a následne spoločnosť Mima Market s.r.o. nemohla byť dodávateľom pre spoločnosť ICE DREAM s. r. o. Ďalej spoločnosť Slovakia Food Trading, s.r.o., ktorá bola priamym dodávateľom spoločnosti ICE DREAM s. r. o. a zároveň dodávateľom spoločnosti RODYS Slovakia, s.r.o. a S Trade Group, s.r.o., podala posledné daňové priznanie na DPH a kontrolný výkaz za zdaňovacie obdobie apríl 2016, pričom za zdaňovacie obdobia január až apríl 2016 podala nulové daňové priznania. Spoločnosť Slovakia Food Trading, s.r.o. bola 25.10.2016 dobrovoľne vymazaná v dôsledku zlúčenia so spoločnosť PIKNIK s.r.o.,

ktorá bola dňa 04.11.2016 dobrovoľne vymazaná v dôsledku zlúčenia so posločnosťou DcaLaser s.r.o., ktorá bola dňa 09.11.2016 vymazaná ex offo. Konateľ tejto spoločnosti I. J. sa v súčasnej dobe sa nachádza v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na výkon väzby v Ilave. V mene spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o. konala neoprávnená osoba K. L., voči ktorému je spolu s konateľom vedené trestné stíhanie za založenie, resp. personálne obsadenie a ovládanie spoločnosti, ktorá bola súčasťou reťazca deklarujúceho nákup a predaj prevažne nákup mrazených pŕs a iného mrazeného mäsa, syrov a rôzneho iného tovaru, ktorý bol však vytvorený výlučne s cieľom získať neoprávnenú daňovú výhodu. Preverovaní obchodníci nepreukázali prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník, sú medzi nimi rizikoví, resp. zmiznutí obchodníci, nepreukázalo sa, kto v skutočnosti objednal a zabezpečoval prepravu, kto v skutočnosti znášal náklady na prepravu, chýbajú dôkazy o tom, ako prebiehala preprava. Fakturácia tovaru prebiehala v reťazcoch so zapojením týchto daňových subjektov: SECOJP s.r.o. – Mima Market, s.r.o. – ICE DREAM s. r. o. – PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B.,

Slovakia Food Trading s.r.o. – ICE DREAM s. r. o. – PRZEDSIEBIORSTWO HANDLOWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B., Slovakia Food Trading, s.r.o. – RODYS Slovakia, s.r.o. alebo S Trade Group s.r.o. – ICE DREAM s. r. o. – PRZEDSIEBIORSTWO USLUGOWE „ZUZANEX“ C. B.. Podstatná časť tovaru, ktorý mal daňový subjekt ICE DREAM s. r. o. nakúpiť od spoločnosti Mima Market s.r.o., Slovakia Food Trading, s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o. a S Trade Group, s.r.o. bola spoločnosťou ICE DREAM s. r. o. následne vyfakturovaná s oslobodením od dane poľskému odberateľovi PHU „ZUZANEX“ C. B., pričom prostredníctvom MVI bolo zistené, že za zdaňovacie obdobie jún 2016 uvedený daňový subjekt neuskutočnil žiadne intrakomunitárne nadobudnutie a intrakomunitárne dodanie kuracieho mäsa. Podľa záverov správcu dane dochádzalo medzi jednotlivými článkami reťazcov iba k vystavovaniu faktúr, bez reálnej dodávky tovaru.

Pokiaľ daňový subjekt v odvolaní namietal postup správcu dane v rozpore s ustanovením , pretože v čase, keď bol výkon daňovej kontroly prerušení, správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly novou žiadosťou o medzinárodnú výmenu daňových informácií, k tomuto žalovaný uviedol, že správca dane rozhodnutím z 21.02.2017 prerušil vykonávanie daňovej kontroly u daňového subjektu za zdaňovacie obdobie jún 2016 odo dňa 01.03.2017 z dôvodu, že bolo potrebné získať MVI v súlade s nariadením Rady EÚ 904/2010 a dňa 03.11.2016 zaslal správca dane žiadosť o MVI, ktorou preveroval obchodný vzťah medzi spoločnosťou ICE DREAM s. r. o. a odberateľom PHU „ZUZANEX“ C. B.. Dňa 20.06.2017 bola správcovi doručená čiastočná odpoveď a dňa 12.09.2017 bola doručená odpoveď označená ako konečná, pričom 12.01.2017 zaslal správca dane žiadosť o MVI, ktorou preveroval obchodný vzťah medzi spoločnosť SECOJP s.r.o. a dodávateľom PHU „ZUZANEX“ C. B.. Dňa 24.07.2017 bola správcovi doručená čiastočná odpoveď a dňa 12.12.2017 bola doručená konečná odpoveď.

Dňa 20.09.2017 správca dane požiadal o doplnenie odpovede na žiadosť z 03.11.2016 zo dňa 12.09.2017, ktorú zaslala poľská daňová správa, doplnená konečná odpoveď bola doručená 11.07.2019 a následne správca dane oznámil daňovému subjektu, že pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. Odvolací orgán uvedenú námietku posúdil v tom čase, keď bola daňová kontrola prerušená, konal v rozpore s , pretože zaslal novú žiadosť o MVI ako neopodstatnenú, pričom žiadosť o doplnenie odpovede korešpondovala s pôvodnou žiadosťou o MVI, teda správca dane nepožadoval nové informácie, ktoré neboli obsahom pôvodnej žiadosti, v danom prípade nešlo o novú žiadosť o MVI. Namietané skutočnosti boli predmetom preskúmania rozhodnutia FR SR zo 16.02.2021 mimo odvolacieho konania Ministerstvom financií SR so záverom, že v danom prípade je konečná odpoveď na žiadosť o MVI obsahovala odpoveď len na časť otázok obsiahnutých v predmetnej žiadosti a preto dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo a trvali až do dňa trvania doplnenej konečnej odpovede zo dňa 11.07.2019, preto námietku daňového subjektu vyhodnotil odvolací orgán ako neopodstatnenú.

V súvislosti s námietkami odvolávajúceho sa, ktorými presadzuje aplikáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, žalovaný uviedol, že závery tohto rozsudku, podľa ktorých sa ustanovenia šiestej smernice o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa dani z obratu – spoločný systém DPH majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, vyhodnotil

na základe vykonaného dokazovania, že je zrejmé, že východiská, z ktorých vychádza uvedený rozsudok, nie sú totožné s daným prípadom, pretože subjekt, ktorý v danom prípade vystavil faktúru, nie je neexistujúci subjekt a dokazovaním bolo preukázané, že dodanie tovaru sa neuskutočnilo. Preto žalovaný nepovažuje aplikáciu tohto rozsudku za možnú a námietky odvolávajúceho sa vyhodnotil ako neopodstatnené.

S návrhmi daňového subjektu na vykonanie ďalších dôkazov a to vypočutie konateľov spoločnosti Mima Market s.r.o., SECOJP s.r.o., K.O.FRUIT SK s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o., S Trade Group s.r.o., Slovakia Food Trading, s.r.o. ako svedkov sa správca dane náležite vysporiadal a odvolací orgán sa s uvedeným vysporiadaním stotožnil. Poukázal pritom na ustanovenie ods.. 2 .

K námietkam odvolávajúceho sa týkajúcich sa dodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly odvolací orgán uviedol, že daňová kontrola začala 21.09.2016 a ukončená bola doručením protokolu 29.11.2019, pričom bola prerušená od 01.03.2017 do 11.07.2019 vychádzajúc z ustanovenia , podľa ktorého, ak je daňové konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú, berúc do úvahy, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v súlade s ustanovením žalovaný konštatoval, že daňová kontrola bola vykonaná v súlade s , podľa ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, teda bola ukončená v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ poukazoval odvolávajúci sa na nález Ústavného súdu v súvislosti s lehotami, žalovaný uviedol, že správca dane prerušil predmetnú daňovú kontrolu z dôvodu, že zaslal podľa článku 7 Rady EÚ č. 904/2010 žiadosť o MVI za účelom preverenia dodávok tovaru posudzovaných v rámci daňovej kontroly. S poukazom na rozhodnutie a právny názor Najvyššieho súdu SR v Zbierke stanovísk publikovaných pod č. 7/2016, podľa ktorého, ak správca dane preruší výkon daňovej kontroly za účelom realizácie MVI, nemožno mať za to, že by správca dane pokračoval vo výkone predmetnej daňovej kontroly a preto lehota na jej vykonanie z tohto dôvodu neplynie a teda uplynúť nemôže. Odvolací orgán z uvedených dôvodov hodnotí námietky daňového subjektu ako neopodstatnené. V závere rozhodnutia argumentoval žalovaný s poukazom na to, že v súvislosti námietkou použitia odpovedí na žiadosti o MVI správcu dane od poľskej daňovej správy ako dôkazu, ktorý bol realizovaný zo strany správcu dane bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu, žalovaný uviedol, že v danom prípade nejde o taký stav veci, o aký ide v prípade nálezu ÚS SR sp. zn.: , pretože závery správcu dane boli v podstatnej časti založené len na skutočnostiach, ktoré vyplynuli z medzinárodnej výmeny daňových informácií. V danom prípade je totiž zo zisteného a popísaného skutkového stavu zrejmé, že informácie získané správcom dane z MVI nie sú jediným podkladom pre rozhodnutie vo veci, pretože správca dane vykonal a získal ďalšie dôkazy a v rámci daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania postupoval v súlade so zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti a zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Pritom žalovaný poukázal na príslušné ustanovenia .

II.

Žalobné dôvody žalobcu

Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania trov konania. V dôvodoch podanej žaloby žalobca argumentuje poukazom na rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Poprad zo dňa 22.10.2020, ktorým daňový úrad určil daňovému subjektu, teda žalobcovi rozdiel v sume 207 686,32 eur za DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016, nadmerný odpočet nepriznal v sume 8 028,37 eur a vyrubil žalobcovi daň v sume 199 657,95 eur.

Žalobca poukazuje na to, že Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo 16.02.2021, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 23.02.2021. Uvedené rozhodnutie bolo predmetom preskúmania mimo odvolacieho konania. Žalovaný v uvedenom rozhodnutí uviedol, že podľa neho správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, pretože zaslal žiadosť o MVI a to aj napriek tomu, že súčasne bolo v platnosti rozhodnutie správcu dane z 21.02.2017 o prerušení daňovej kontroly. Žalovaný zároveň uviedol, že po zistení, že tento postup správcu dane posúdilo finančné riaditeľstvo nesprávne, podal vlastný podnet na

preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, na základe ktorého Ministerstvo financií SR podľa zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR zo 16.02.2021 a vec vrátilo na ďalšie konanie a to rozhodnutím zo dňa 14.05.2021, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.05.2021. Následne bolo vydané rozhodnutie zo dňa 21.06.2021 Finančným riaditeľstvom SR ako odvolacím orgánom. V danom prípade podľa žalobcu správca dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly, keď prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR dňa 20.09.2017 zaslal žiadosť o MVI a to aj napriek tomu, že súčasne bolo v platnosti rozhodnutie správcu dane zo dňa 21.02.2017 o prerušení daňovej kontroly. Čo sa týka vyjadrenia žalovaného k uvedenému, žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že postupom správcu dane nebolo porušené ustanovenie , pričom žalobca uviedol, že dňom 01.03.2017 bola daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 prerušená a počas prerušenia daňovej kontroly nielen neplynú lehoty, ale ani nemôže správca dane vykonávať žiadne úkony v danej veci. Správca dane v lehote, kedy bola daňová kontrola prerušená, t. j. odo dňa 01.03.2017 konal v rozpore s ustanovením zákona o správe daní a to tým, že 20.09.2017 zaslal žiadosť údajne o doplnenie MVI, pričom túto zaslať v čase prerušenia daňovej kontroly nemohol, ak by túto žiadosť správca dane pomenoval či nazval akokoľvek, napríklad aj ako doplnenie. Žalobca má za to, že správca dane nemohol ani nemal zasielať v čase prerušenia daňovej kontroly žiadne podanie v rámci MVI, aj keby ho nazval akokoľvek. Ak dôjde k prerušeniu daňového konania, podľa žalobcu po dobu tohto prerušenia správca dane úkony v danej veci nevykonáva. Žalobca trvá na tom, že správca dane svojim postupom porušil nielen citované ustanovenie , ale aj považuje prerušenie daňovej kontroly v čase od 20.09.2017 do 11.07.2019 za nezákonné. Poukázal pritom žalobca na to, že správca dane vo svojom protokole z daňovej kontroly uviedol, že dňa 11.07.2019 mu bola doručená konečná odpoveď na žiadosť o doplnenie žiadosti o MVI, pričom žalobca má za to, že týmto nezákonným postupom správcu dane len predstieral vykonanie úkonu a to v čase, keď bola daňová kontrola prerušená. Podľa žalobcu žalovaný aj správca dane tvrdia, že správca dane nezaslal dňa 20.09.2017 žiadnu novú žiadosť o MVI o doplnenie už konečnej odpovede na MVI, ktorá mu bola doručená 12.12.2017, ako to uvádza vo svojom podaní žalobca, ale že dňa 20.09.2017 požiadal o doplnenie konečnej odpovede na žiadosť o MVI, ktorá bola správcovi dane doručená 12.09.2017. Žalobca pre úplnosť uvádza, že v protokole z daňovej kontroly správca dane uvádza, že dňa 12.09.2017 mu bola doručená konečná odpoveď, kde správca dane tvrdí, že správcovi bola dňa 12.09.2017 doručená konečná odpoveď na žiadosť o MVI a táto je zaevidovaná pod číslom 1327358/2017. Správca dane sám vo svojom rozhodnutí uvádza, že dňa 20.09.2017 požiadal o doplnenie konečnej odpovede na žiadosť o MVI, nakoľko správca dane odpoveď od poľskej daňovej správy považoval za nedostatočnú, pretože poľská daňová správa podľa tvrdenia správcu dane nezodpovedala všetky požadované informácie a prijatá odpoveď nebola postačujúca na dostatočné zistenie skutkového stavu. Žalobca má za to, že bez ohľadu na označenie predmetnej písomnosti išlo o úkon správcu dane, ktorý v čase prerušenia daňovej kontroly správca dane nemohol vykonať spôsobom, akým ho vykonal, aj to, že neukončil prerušenie daňovej kontroly a písomne túto skutočnosť neoznámil žalobcovi ako daňovému subjektu. Nič nebránilo správcovi dane, aby v prerušení daňovej kontroly pokračoval novým rozhodnutím po uskutočnenom úkone, t. j. zaslaním žiadosti o MVI daňových informácií dňa 20.09.2017. Z uvedeného dôvodu žalobca namieta prerušenie daňovej kontroly v termíne od 20.09.2017 do 11.07.2019 ako nezákonné.

Pokiaľ žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že odvolací orgán námietku žalobcu v odvolaní posúdil tak, že správca dane v čase, keď bola daňová kontrola prerušená, konal v rozpore s , pretože zaslal novú žiadosť o MVI ako neopodstatnenú, pričom žalovaný v rozhodnutí uviedol, že žiadosť o doplnenie odpovede korešpondovala s pôvodnou žiadosťou o MVI, teda správca dane nepožadoval nové informácie, ktoré neboli obsahom pôvodnej žiadosti, v danom prípade nešlo o novú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií. Žalobca má za to, že správca dane svojim postupom konal v rozpore s a ak nebol spokojný s konečnou odpoveďou, pretože údajne neobsahovala všetky odpovede, ktoré požadoval, mal postupovať v súlade s citovaným ustanovením .

Žalobca trvá na tom, že v období prerušenia daňovej kontroly je vylúčené, aby správca dane vykonával a realizoval akúkoľvek kontrolnú aktivitu a vzhľadom na to, že v danej veci správca dane postavil svoj záver na výsledku odpovede na doplňujúcu žiadosť o MVI, ktorú v konaní nemožno použiť vzhľadom na ustanovenie , odôvodnenie rozhodnutia vo veci je podľa žalobcu nedostatočnú a v rozpore s ustanovením . Žalobca trvá na tom, že správca dane procesne pochybil, pričom toto procesné pochybenie mu odobrilo aj Ministerstvo financií

SR, avšak tento záver nie je správny a je v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami zákona o správe daní. Žalobca ďalej v žalobe uvádza, že podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o správe daní jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, pričom zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nechránia len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového subjektu predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Žalobca ďalej uvádza v žalobe, že žalovaný takmer 2 mesiace po vydaní svojho rozhodnutia zo 16.02.2021, v ktorom sám konštatoval porušenie ustanovenia , pričom v tomto rozhodnutí uviedol, že pokračovanie v daňovom konaní je podmienené písomným oznámením účastníkom konania, čo správca dane nevykonal a tiež konštatoval, že počas prerušenia daňovej kontroly je vylúčené, aby správca dane vykonával, či realizoval akúkoľvek kontrolnú aktivitu. Ďalej v tomto rozhodnutí zo 16.02.2021 uviedol, že podľa ustanovenia možno ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, avšak pod podmienkou, že toto nebolo získané v rozpore so zákonom, pričom žalovaný v tomto rozhodnutí sám konštatoval pochybnosti procesného charakteru. Žalobca má za to, že tomuto postupu žalovaného pristúpil len z dôvodu, že odstránenie procesného pochybenia správcu dane nebolo možné napraviť ani vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia správcu dane zo 16.02.2021, ktorým bola vec vrátená na ďalšie konanie a rozhodnutie, nakoľko toto procesné pochybenie bolo nenapraviteľné a malo za následok nedodržanie ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly, pričom protokol z daňovej kontroly by tak mal povahu nezákonne získaného dôkazu, ktoré by bolo nepoužiteľné pre vydanie rozhodnutia o vyrubení rozdielu dane po daňovej kontrole. Žalobca poukazuje aj na skutočnosť, že požiadavka právnej istoty tiež vyžaduje, aby boli právne pravidlá jasné a predvídateľné, pokiaľ ide o ich účinky, najmä keď môžu mať nepriaznivé dôsledky pre jednotlivcov a jednotlivé subjekty.

Ďalej žalobca v žalobe argumentuje tým, že správca dane nevykonal vo vyrubovacom konaní vypočutie svedkov a to konkrétne C. B., majiteľa firmy „ZUZANEX“, ako aj konateľov spoločnosti Mima Market s.r.o., SECOJP s.r.o., K.O.FRUIT SK, s.r.o. ako svedkov v zmysle zákona o správe daní, pričom žalobca uviedol, že s tvrdením žalovaného, ako aj správcu dane nemôže v žiadnom prípade súhlasiť a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: . Zároveň argumentoval tým, že žalobca ako daňový subjekt predložil správcovi dane na záklae výzvy podľa vyjadrenia k zisteniam uvedených v protokole a podal návrhy na doplnenie dokazovanie k zisteniam správcu dane v lehote určenej správcom dane. Argumentoval tým, že podľa ustanovenia , ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa a , dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených, ak sa nedohodnúť, určí deň ich prerokovania správca dane. Žalobca uvádza, že keďže správca dane nevykonal vypočutie navrhnutých osôb ako svedkov vo vyrubovacom konaní, nemal žalobca, teda daňový subjekt dôvod na navrhnutie termínu, t. j. dňa prerokovania pripomienok a dôkazov nimi predloženými v rámci vyrubovacieho konania a nepovažoval z tohto dôvodu ani vyrubovacie konanie za ukončené.

K začatiu daňovej kontroly žalobca uviedol, že daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má podľa právo, aby mu zamestnanci správcu dane, ktorí daňovú kontrolu vykonávajú, predložili písomné poverenie na jej vykonanie. Žalobca pritom cituje ustanovenia , ako aj poukazuje na SR, podľa ktorých ustanovení a článkov mal správca dane postupovať. Zároveň žalobca v žalobe poukazuje argumentáciou na celý postup správcu dane odo dňa podania žiadosti o MVI zo dňa 03.11.2016 až do rozhodnutia vo veci samej a vydal protokol, v ktorom uviedol, že v priebehu daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 prostredníctvom finančného riaditeľstva zaslal žiadosť o MVI z 03.11.2016, ako aj následný postup správcu dane v súvislosti s vyžiadaním MVI a následne celý postup správcu dane až k poslednej uvedenej žiadosti o MVI z 20.09.2017, v ktorom rozhodnutí správca dane uviedol, že daňový subjekt nesprávne uviedol vo svojom podaní k protokolu, že správca dane dňa 20.09.2017 nezasielal žiadnu novú žiadosť o MVI, ale žiadosť o doplnenie MVI.

Žalobca má za to, že z dôvodu, že odpoveď poľskej daňovej správy správca dane nepovažoval za dostatočnú a musel požiadať o doplnenie informácie, v tomto prípade aj keby nešlo len o doplnenie,

ale o novú žiadosť, ktorú správca dane len kamufloval ako doplnenie pôvodnej žiadosti o MVI, ktorej odpoveď však bola deklarovaná ako konečná, doručená 12.09.2017, mal pokračovanie v daňovom konaní písomne oznámiť žalobcovi. Opätovne poukazuje žalobca k medzinárodnej výmene informácií, žalovaný ako aj správca dane vo svojom rozhodnutí uvádzajú, že v žiadosti o doplnenie definoval, ktoré požadované informácie neboli v konečnej odpovedi 12.098.2017 od poľskej daňovej správy uvedené. K tomuto tvrdeniu žalobca argumentuje tým, že správca dane zaslal žiadosť o doplnenie informácií, čím vykonal úkon, ktorý bol v rozpore s ustanovením . Opätovne sa k uvedeným problémom niekoľkokrát v žalobe vracia a tento argumentuje. Žalobca pri svojej argumentácii poukazuje na ustanovenie , ako aj ustanovenie , podľa ktorých správca dane ani žalovaný nepostupovali. Z vyššie citovaných ustanovení , SR, ako aj nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 podľa žalobcu vyplýva, že správca dane je povinný vykonať daňovú kontrolu v lehote najviac jedného roka odo dňa jej začatia, pričom v prípade jej prerušenia dôvodu potreby získať informácie podľa nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 môže prerušiť výkon daňovej kontroly, avšak informácie, ktorých získanie bolo dôvodom na prerušenie daňovej kontroly musia byť poskytnuté v maximálnej lehote troch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Zároveň dôvodí tým, že nakoľko výkon daňovej kontroly, ako aj zákonné procesné konanie správcu dane, ktoré smeruje k zisteniu alebo prevereniu skutočností rozhodujúce pre správne určenie dane, alebo dodržanie ustanovení osobitných predpisov je závažným a intenzívnym zásahom do individuálnej sféry daňového subjektu. Prerušenie daňovej kontroly od 12.09.2017 do 11.07.2019 bolo podľa žalobcu nezákonné a bezdôvodnú, pričom z uvedeného dôvodu nebola dodržaná jednoročná lehota na vykonanie daňovej kontroly a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazu, ktorý nemožno v daňovom konaní použiť. Správca dane svojim postupom porušil ustanovenie . Vo svojej argumentácii žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: zo dňa 05. marca 2020, ktorým bolo prerušené konanie a Súdnemu dvoru EÚ boli predložené prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v znení, ako je uvedené v predmetnom uznesení.

Žalobca v žalobe ďalej dôvodí poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: a argumentuje tým, že informácia získaná v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií nie je dôkazným prostriedkom bez zapojenia daňového subjektu. S poukázaním na vyššie uvedené žalobca namieta použitie odpovedí na žiadosti o MVI správcu dane od poľskej daňovej správy vo veci preverovania dodávok pre poľský daňový subjekt PHU „ZUZANEX“ C. B. za zdaňovacie obdobie jún 2016 u žalobcu. Vzhľadom na uvedené žalobca nepovažuje záver správcu dane za dôkaz, ktorý by relevantne preukázal neuskutočnenie intrakomunitárnych nadobudnutí a ktoré získal správca dane z medzinárodnej výmeny daňových informácií, pričom žalobca tvrdí, že ani správca dane ani žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadali s týmito protichodnými tvrdeniami poľskej daňovej správy a ani neuviedli ani neodôvodnili, prečo prihliadali práve na túto informáciu, že poľský daňový subjekt neuskutočnil žiadne intrakomunitárne dodanie, ani intrakomunitárne nadobudnutie aj napriek tej skutočnosti, že žalobca ako daňový subjekt preukázal uskutočnenie týchto dodávok, ako aj prijatie platieb za uskutočnené dodávky predaj tovaru pre poľský daňový subjekt, pričom tiež predložil správcovi dane dôkazy medzinárodné prepravné listy – CMR o realizovanej preprave zo Slovenska do miesta vykládky v Poľsku. Žalobca opakovane namieta, že tieto informácie boli získané bez súčinnosti s ním, ku ktorým sa však žalobca ani nemohol počas získavania vôbec vyjadriť a preto ich nemôže správca dane použiť ako dôkaz v daňovom konaní. Opätovne poukázal na rozhodnutie správcu dane, ako aj rozhodnutie žalovaného žalobca v žalobe a argumentoval tým, že ako daňový subjekt v rámci svojho vyjadrenia k predmetnému protokolu z daňovej kontroly podal niekoľko návrhov na doplnenie dokazovania vo vyrubovacom konaní, na ktoré správca dane nereflektoval. Poukázal pritom opätovne na rozsudok Najvyššieho súdu SR pod sp. zn.: , v ktorom sa uvádza, že k výsledkom vyrubovacieho konania správca dane dôjde správnou úvahou, v rámci ktorej sa musí vysporiadať i s tvrdeniami a dôkaznými návrhmi vznesenými daňovým subjektom v priebehu daňovej kontroly i vo vyjadrení k protokolu.

V závere žaloby sa žalobca vyjadroval k jednotlivým záverom tak správcu dane, ako aj žalovaného čo sa týka zdaňovacieho obdobia jún 2016 a dodávateľských faktúr o dodávateľov Mima Market M.. RODYS Slovakia, s.r.o., S Trade Group, s.r.o., Slovakia Food Trading, s.r.o. Žalobca má za to, že zmena, ktorá nastala u dodávateľa Mima Market s.r.o. podľa výpisu z obchodného registra nemá žiadny vplyv na posúdenie zdaniteľných obchodov, ktoré sa uskutočnili v zdaňovacom období jún 2016. Čo sa týka dodávateľov SECOJP s.r.o. a Mima Market s.r.o., žalobca ako daňový subjekt navrhol správcovi

dane, aby vykonal v rámci vyrubovacieho konania vypočutie konateľov spoločnosti Mima Market s.r.o. a SECOJP s.r.o., ako aj K.O.FRUIT SK, s.r.o., ako svedkov v zmysle . Žalobca ako daňový subjekt k tvrdeniu správcu dane, že uvedenú žiadosť o MVI zaslal poľskej daňovej správe, pričom toto zisťovanie priamo sa netýkalo kontrolovaného daňového subjektu, ale ani jedného priameho dodávateľa, t. j. Mima Market s.r.o., pričom poľská daňová správa vo veci preverovala obchodné vzťahy medzi SECOJP s.r.o. a PHU „ZUZANEX“, zaslala slovenskému správcovi dane s odstupom času takmer dvoch rokov v rámci dožiadania o MVI dve úplne protichodné odpovede na dožiadanie v rámci MVI správcovi dane na Slovensku. Podľa žalobcu správca dane v závere svojho protokolu, ako aj vo svojom rozhodnutím uviedol, že na základe zistení vykonaného dokazovania a po zhodnotení všetkých dôkazov a rozhodujúcich skutočností dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt tým, že si v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2016 odpočítal DPH na vstupe z faktúr za nákup tovaru od spoločnosti Mima Market s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o. S Trade Group, s.r.o. a Slovakia Food Trading, s.r.o., pričom údajne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k dodaniu tovaru nedošlo, čím kontrolovaný daňový subjekt porušil ustanovenie , zákona o DPH vo väzbe s ustanovením citovaného zákona a citovaného zákona, žalobca k uvedeným záverom argumentuje tým, že správca dane založil svoje tvrdenia najmä na protokoloch z iných daňových kontrol vykonaných u dodávateľských spoločností, resp. ich subdodávateľov. K uvedenému žalobca tvrdí, že nakoľko ide o protokoly, ktoré sa týkajú iného daňového subjektu, je žalobca toho názoru, že sa naň vzťahuje daňové tajomstvo a preto skutočnosti a závery uvedené v tomto protokole nie je možné použiť v rámci predmetnej daňovej kontroly, nakoľko by došlo k porušeniu a vyzradeniu daňového tajomstva a takto získaný dôkaz by bolo nutné považovať za nezákonný. Žalobca má za to, že správca dane tým, že v protokole z daňovej kontroly aj vo svojom rozhodnutí doslova citoval z protokolov iných daňových subjektov, porušil ustanovenie , . Nakoľko žalobca nedisponoval predmetnými protokolmi, ani predmetnými zápisnicami, o ktoré sa správca dane vo svojich záveroch z daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016 opieral, pričom ani nemal možnosť sa týchto zúčastniť, nakoľko nebol účastníkom daného konania, považuje žalobca takéto dôkazy za nezákonné a nepoužiteľné v predmetnom daňovom konaní, pričom aj žalovaný sa práve o tieto dôkazy opieral vo svojom rozhodnutí.

Žalobca opätovne poukázal na SR, ako aj na ustanovenie , , ako aj , na článok 12 oddiel 2 ohľadom lehoty na poskytovanie informácií a dĺžky daňovej kontroly. Úplne v závere žaloby opätovne poukázal na nariadenie Rady EÚ 904/2010 z roku 2010, ktoré sa bezprostredne týka dĺžky daňovej kontroly s poukazom na vyžiadanie MVI. Žalobca má za to, že je dôležité, aby boli zachované práva daňového subjektu pri vykonávaní dôkazov a hlavne to, aby daňový subjekt mal právo byť prítomný pri vykonávaní a získavaní informácií a to za účelom bránenia a uplatňovania svojich práv a kontroly správnosti priebehu získania informácií a správnosti ich zachytenia, ktoré majú byť použité v daňovom konaní. Žalobca namieta, že správca dane nevykonal v rámci vyrubovacieho konania žiadny úkon, vypočutie svedkov, jednotlivých dodávateľských spoločností tak, ako to navrhol daňový subjekt vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, pričom daňový subjekt má za to, že rozhodnutie správcu dane je vydané jednostranne a nie je v súlade so zákonom o správe daní a je nepreskúmateľné. Ďalej žalobca uvádza, že ustanovenie nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno daňových subjektov, ale len vymedzuje rozsah ich dôkaznej povinnosti. Poukázal pritom žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 28.11.2012 a zároveň argumentoval tým, že v zmysle uvedeného nesúhlasí so závermi žalovaného ani správcu dane, ktoré uvádzajú vo svojom rozhodnutí. Žalovaný aj správca dane svoje závery vyhodnotili hlavne na základe dôkazov a informácií získaných bez súčinnosti s daňovým subjektom a tvrdení, ktoré neboli vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s inými predloženými dôkazmi a bez prihliadnutia na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo. Tvrdenia správcu dane nemajú podľa žalobcu oporu vo vykonanom dokazovaní. Čo sa týka dôkazov, tieto boli podľa žalobcu získané nezákonným spôsobom a žalobca považuje takýto dôkaz za nezákonný, nepoužiteľný v predmetnom daňovom konaní. Zároveň opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-277/14. Žalobca nesúhlasí so závermi žalovaného uvedenými v napadnutom rozhodnutí, pričom tak žalovaný, ako aj správca dane vyvodili svoje závery na základe dôkazov a tvrdení, ktoré neboli vyhodnotené vo vzájomnej súvislosti s inými predloženými dôkazmi a bez prihliadnutia na všetko, čo v priebehu daňovej kontroly vyšlo najavo. Tvrdenia žalovaného aj správcu dane nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a preto má žalobca za to, že správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadne ním tvrdených skutočností a má za to, že tak žalovaný ako aj správca dane vyhodnotili jednotlivé informácie a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom o správe daní. Čo sa týka zmien v spoločnostiach,

ktoré boli subdodávateľmi dodávateľa žalobcu, má žalobca za to, že ako kontrolovaný daňový subjekt nemal dosah na uvedené zmeny, čo ani nemohol ovplyvniť. Táto skutočnosť nič relevantné nepreukazuje vzhľadom na to, že tieto skutočnosti nastali až po období, kedy boli jednotlivé obchody už dávno zrealizované bez toho, aby v týchto prípadoch nejakým spôsobom konal žalobca.

III.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

K včas podanej žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním z 19.10.2021, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.

Replika žalobcu

K podanému vyjadreniu žalovaného sa písomným stanoviskom z 09.11.2021 vyjadrila práva zástupkyňa žalobcu, ktorá zotrvala na dôvodoch uvedených v žalobe a navrhla žalobou napadnuté rozhodnutia zrušiť a vyhovieť takto žalobe.

V.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty správneho súdu

Správny súd s poukazom na podanú žiadosť o odklad vykonateľnosti uznesením pod sp. zn.. -108 dňa 04. októbra 2022 rozhodol o zamietnutí návrhu na odklad vykonateľnosti z dôvodov uvedených v predmetnom rozhodnutí.

S dôrazom na príslušné ustanovenia , ako zákona účinného od 01.07.2016 správny súd v intenciách uvedeného zákona v predmetnej veci rozhodoval.

Úlohou správneho súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane, ktorý podľa a vyrubil za zdaňovacie obdobie jún 2016 rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 207 686,32 eur na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2016, nadmerný odpočet nepriznal v sume 8 028,37 eur a vyrubil daň v sume 199 657,95 eur žalobcovi ako daňovému subjektu.

Podľa v znení neskorších predpisov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

22. Podľa v znení neskorších predpisov daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa v znení neskorších predpisov správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa v znení neskorších predpisov ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa v znení neskorších predpisov daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa v znení neskorších predpisov rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovat' náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byt' vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa v znení neskorších predpisov rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

Podľa (prvá veta) v znení neskorších predpisov dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným tovarom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa (prvá veta) v znení neskorších predpisov daňová povinnosť' vzniká dňom dodania tovaru.

Podľa v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť'.

Podľa v znení neskorších predpisov platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť', daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa v znení neskorších predpisov právo na odpočítanie dane podľa môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa .

Podľa v znení neskorších predpisov každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.

V zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice Rady 2006/112 z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. (V tejto veci zo skutkových okolností súd konštatoval zistenie o priamom prevzatí tovaru daňovým subjektom vo vlastnej prevádzkarni od dodávateľa v zmysle faktúr, uistenie sa o kvalite).

V rozhodnutí C-277/14 Súdny dvor EÚ uviedol, že „Ustanovenia šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, zmenenej a doplnenej smernicou Rady 2002/38/ES zo 7. mája 2002, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá zdaniteľnej osobe zamieta právo na odpočet dane z pridanej hodnoty splatnej alebo zaplatenej za tovar, ktorý jej bol dodaný, a to z dôvodu, že faktúru vystavil subjekt, ktorý je potrebné z hľadiska kritérií upravených touto právnou úpravou považovať za neexistujúci subjekt, a že je nemožné určiť totožnosť skutočného dodávateľa tovaru, okrem prípadu, že sa vzhľadom na objektívne skutočnosti a bez toho, aby sa od tejto zdaniteľnej osoby vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, preukáže, že táto zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“ (V tejto veci k skutkovým okolnostiam súdny dvor uviedol, že daňový subjekt tovar a daňové doklady prevzal od subjektu, ktorý bol zistený ako neexistujúci).

Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 18.6.2015, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, žalobcu, ktorý zodpovedá aj za to, že vo svojom účtovníctve má doklady vystavené v súlade s ustanovením § 71 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.6.2017 uviedol, že „daňovo účtovné doklady ako sú faktúry, dodacie a príjmové listy, potvrdené protokoly o vykonaní prác, či zhotovení diela, prepravné dokumenty, potvrdenia z mýtneho systému a iné, sú na jednej strane významnými dôkaznými prostriedkami pre oblasť súkromného práva, ale na druhej strane ide o listiny s daňovo-právnym charakterom, ktoré sú iba logickým následkom, ktoré vytvárali a formovali obsah a charakter toho ktorého zdaniteľného obchodu, pri realizácií ktorého správca dane absentoval. Preto ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nezrealizovala, potom je dôkazným bremenom, ktoré má oporu v hore uvedenej zásade poctivého obchodného styku v spojení s pravidlom obozretného podnikania, žalobca ako daňový subjekt v súlade s preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ...“

Správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14.1.2014 v obdobnej právnej veci, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočňovanie

zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie. Pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Vzhľadom na to, že dodávateľ žalobcu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov žalobcu), pričom nemal ani žiadnych zamestnancov, a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb žalobcovi je pochybné. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu. Preukázanie zdaniteľných plnení uskutočnených subdodávateľským spôsobom môže byť pre žalobcu problematické, keďže nejde o služby, ktorých výstupom by bol konkrétny hmotný produkt. Avšak je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na odpočet dane.“

Rozhodujúce žalobné námietky žalobcu poukazovali na rozpornosť záverov žalovaného (správcu dane) ak na jednej strane tvrdil, že dodanie tovaru sa neuskutočnilo dodávateľom Mima Market s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o. S Trade Group, s.r.o. a Slovakia Food Trading, s.r.o., teda že tovar v skúmanom obchodnom vzťahu neexistoval a súčasne tvrdili, že uvedeným dodávateľom vznikla daňová povinnosť platiť daň podľa § 69 ods. 5 zákona z titulu jej uvedenia na faktúre a nie uskutočnenia zdaniteľných obchodov.

Rozhodnutie tiež napadol ako nepreskúmateľné aj pre nedostatok odôvodnenia.

Ďalej žalobca namietal nedostatočné vysporiadanie sa s jeho odvolacími námietkami, s judikatúrou, na ktorú odkazoval, s dôrazom na použitie dôkazov majúcich pôvod v inom konaní, na ktorých nemá správca dane prioritne založiť rozhodnutie, ktoré nemôže mechanicky vyhodnotiť ako preukázané kontrolné zistenia vo veci žalobcu.

K argumentácii ohľadom prejudiciálnych otázok podaných vo veci správny súd argumentuje tým, že Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci C – 186/2020 dňa 30. septembra 2021 rozhodol o predložených otázkach tak, že Článok 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Správny súd vyhodnotil žalobné námietky ako nedôvodné.

Keďže žalobca nenamietal samotný obsah a správnosť žalovaným konštatovaných skutkových zistení založených na výpovediach svedkov, ktoré boli realizované daňovými úradmi miestne príslušnými v závislosti od sídel jednotlivých daňových subjektov zapojených do obchodovania s predmetným tovarom, ani nespochybnil obsah listinných dôkazov vykonaných v daňovom konaní a žalobca okrem týchto ani nenavrhoval vykonať žiadne ďalšie dôkazy, správny súd vychádzal zo skutkového stavu ako bol zachytený v napadnutom rozhodnutí, odkazuje naň a len v detailoch poukáže na konkrétne skutočnosti.

Správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je jasné, zrozumiteľné, vydané v medziach logickej správnej úvahy, pričom žalovaný sa v dostatočnej miere vysporiadal s námietkami žalobcu, skutkový stav bol zistený v rozsahu dostatočnom pre vykonanie správnych úvah a na základe nich žalovaný dospel podľa správneho súdu k správnym právnym záverom. Správny súd konštatuje, že daňové orgány v danom prípade vychádzali zo správneho rozloženia dôkazného bremena a v konaní neboli osvedčené dôvody pre presun dôkazného bremena z daňového subjektu na správcu dane.

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie

doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.

Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. februára 2015 vyplýva, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

Je nevyhnutné uviesť, že odpočítanie dane z pridanej hodnoty je výsostne viazané na obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom. Pri dani z pridanej hodnoty ide o osobný charakter zdaniteľných plnení, pri ktorom stotožnenie osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného platiteľa vo faktúre musí zodpovedať skutočnému stavu, čo znamená, že daňový subjekt, ktorý si uplatní odpočítanie dane z pridanej hodnoty musí predložiť taký dôkaz o tom, že fakturovaný tovar, resp. služby boli skutočne realizované dodávateľom, ktorý je uvedený na faktúre. Iba formálna existencie faktúry, prípadne preukázanie zaplatenia týchto súm nie je predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH.

Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23. februára 2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“

Daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu, pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.

Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho konania, odvolacieho konania), na preukázanie ktorých je správcom vyzvaný, a úplnosť, vierohodnosť a správnosť záznamov a evidencií, ktoré je povinný viesť. Toto ustanovenie zakotvuje, že zákonné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a

dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn zo dňa 23.04.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23.02.2011).

Správny súd považuje za dôležié zdôrazniť, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydané v konaní pod sp. zn. ).

Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to, že ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je potom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím a minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt.

Pokiaľ ide o namietnutú rozpornosť záverov žalovaného v otázke subjektu dodania tovaru ale aj samotného dodania tovaru, podľa názoru správneho súdu ide iba o zdanlivý rozpor záverov žalovaného, ktoré žalobca považoval za odporujúce formálnej i právnej logike.

Judikatúra NS SR, ako aj NSS SR zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených názoroch, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Správny súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. , , , , , ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Vyššie už bolo konštatované, že pre záver o splnení zákonných podmienok pre uplatnenie práva na odpočet DPH sú kumulatívne nevyhnutné reálna fyzická existencia tovaru, ale aj „fakturačná, listinná“ prítomnosť toho istého tovaru. Správny súd zdôrazňuje, že má ísť o ten istý (identický) tovar, nie iba rovnaký tovar. Pritom obchodný osud tohto jedného tovaru - reálny aj fakturačný - sa musí zhodovať v pôvode, subjektoch obchodovania, subjektoch skladovania, totožnosti medzičlánkov transakčnej, sprostredkovateľskej reťaze. Bez tohto „splynutia“ fakturačnej a reálnej existencie tovaru, nie je možné hovoriť o existencii tovaru v zmysle zákona o DPH a o následnej možnosti uplatniť si právo v zmysle § 49 zákona o DPH.

Evidentne zákonu odporujúci je stav, kedy listinné dôkazy sa týkajú iného tovaru (tu už skutočne bez ohľadu na jeho existenciu), než toho, ktorý sa hoci aj reálne, fyzicky ocitol v moci žalobcu.

Správny súd zastáva práve názor nezhodujúci sa s názorom žalobcu, že postačuje fakturačná existencia tovaru a reálna existencia rovnakého tovaru. V tomto prípade žalovaný správne zistil, že to tak nie je, a samotné preukázanie fakturačnej existencie tovaru žalobcom nebolo postačujúce.

Preto bola nedostatočná obrana žalobcu spočívajúca v tom, že nemal alebo nemohol mať vedomosť o obsahu činnosti svojich dodávateľov a ich subdodávateľov, lebo nemal právne prostriedky na ich sledovanie. V tejto konkrétnej veci ani nebolo rozhodujúce, či žalobca vedel o úmysle niektorého s prvkov obchodného reťazca získať len daňovú výhodu, keďže bolo spochybnené, že tovar mal osud tovaru uvedeného na predložených faktúrach.

Žalobca si v kontrolovanom zdaňovacom období jún 2016 uplatnil odpočítanie dane z faktúr, predmetom ktorých bolo dodanie tovaru - mrazené kuracie prsia vyhotovených daňovým subjektom Slovakia Food Trading, s.r.o. (podľa výpisu z Obchodného registra spoločnosť Slovakia Food Trading, s.r.o. dňa 25. októbra 2016 zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou PIKNIK s.r.o., ktorá bola vymazaná dňa 4. novembra 2016 v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou DcaLaser s.r.o.. Táto bola vymazaná dňa 9. novembra 2016 ex offo).

Príslušný správca dane v rámci preverovania reálnosti dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre primárne preveroval existenciu dodávateľsko - odberateľských vzťahov medzi sťažovateľom a ním deklarovaným dodávateľom - spoločnosťou Slovakia Food Trading, s.r.o. V rámci tohto preverovania vypočul ako svedka konateľa spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o., ktorým bol toho času I. J.. Z jeho výpovede vyplynulo, že nevedel identifikovať svojich dodávateľov, t. j. objasniť pôvod tovaru, ktorý mal následne dodať sťažovateľovi, s tovarom nenakladal, keď ani samotná spoločnosť nemala zamestnancov, či sklady, v ktorých by dochádzalo k manipulácii s tovarom. Rovnako neobjasnil okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - sťažovateľovi. Nemal k dispozícii ani účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody, nakoľko tieto mal pri zlúčení so spoločnosťou PIKNIK s.r.o. odovzdať novému konateľovi spoločnosti PIKNIK s.r.o., avšak na jeho meno si nespomenul, resp. nevedel uviesť, kde sa nachádzajú účtovné doklady spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o.

Námietka žalobcu, že žalovaný a správca dane sa uspokojili a pre svoje rozhodnutie prevažne použili zistenia získané inými daňovými orgánmi, nemohla spochybniť zákonnosť napadnutých rozhodnutí, išlo o postup, ktorý v plnej miere rešpektuje rozsah dokazovania, ktorý má správca dane k dispozícii v zmysle .

Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane sa v procese dokazovania neobmedzil iba na predložené doklady, ale zisťoval skutkový stav so zreteľom na preverenie materiálneho základu žalobcom deklarovaného zdaniteľného plnenia. Z dôkazov získaných v predmetnom daňovom konaní, ale i ďalších dôkazov majúcich pôvod v iných konaniach (daňových, resp. trestných) vyplynuli závažné pochybnosti o reálnom uskutočnení žalobcom deklarovaných dodávok tovaru. Je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ správca dane mal pochybnosti o fiktívnosti predmetného obchodu, mohol následne preverovať celý obchodný reťazec. Z výpovedi konateľov spoločnosti Slovakia Food Trading, s.r.o. a ostatných spoločností nevyplynuli žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by preukazovali reálne nakladanie s tovarom, keď jednotlivé spoločnosti zapojené do dodávok tovaru pre žalobcu nemali potrebné materiálno

- personálne kapacity, t. j. zamestnancov, či sklady, v ktorých by dochádzalo k manipulácii s tovarom. Okrem uvedeného neboli preukázané ani ďalšie skutočnosti, ktoré by mohli ozrejmiť okolnosti týkajúce sa prepravy tovaru k odberateľovi - žalobcovi. Nepreukázaním skutočných dodávateľov tovaru, tak nebol objasnený ani pôvod tovaru. Konateľ dodávateľa žalobcu pritom nepredložil ani účtovné doklady vzťahujúce sa na preverované zdaniteľné obchody, nakoľko tieto mal pri zlúčení so spoločnosťou PIKNIK s.r.o. odovzdať novému konateľovi spoločnosti PIKNIK s.r.o., avšak na jeho meno si nespomenul.

Vystavenie faktúr a dodanie tovaru pre žalobcu síce bolo konateľom dodávateľa potvrdené, avšak bez toho, aby toto tvrdenie bolo podporené ďalšími dôkazmi. Na základe uvedeného možno konštatovať, že preverované dodania tovaru sa neuskutočnili tak, ako to deklaroval žalobca predloženými faktúrami, keď jednotlivé zistenia týkajúce sa daňových subjektov zapojených do reťazca dodávok tovaru (žalobca

- Slovakia Food Trading, s.r.o. a Mima Market s.r.o., SECOJP s.r.o., K.O.FRUIT SK, s.r.o.) spochybnili už samotnú existenciu tovaru. Treba zdôrazniť aj to, že nebolo úlohou daňových orgánov zisťovať pôvod predmetného tovaru, keďže je povinnosťou žalobcu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH na vstupe preukázať, že predmetný tovar mu dodal dodávateľ uvedený na faktúre, z ktorej si uplatňuje odpočet. S poukazom na vyššie uvedené tak možno konštatovať, že správcom dane boli zistené také objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že ide o fakturačné obchodné transakcie s tovarom v reťazci dodávateľov a odberateľov umelého charakteru, ktorého cieľom je zabezpečiť si daňovú výhodu (získať odpočet DPH) a nie dosiahnuť daňovú neutralitu dane z pridanej hodnoty.

Zistenia správcu dane vyplývajúce z ním vykonaného dokazovania tak vniesli do posudzovanej veci dôvodné pochybnosti o reálnosti dodávky tovaru žalobcovi, t. j. že boli splnené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže pre vznik tohto nároku je potrebné preukázanie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH. Aj s poukazom na vyššie popísané aspekty a mechanizmus prenosu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom bolo na žalobcovi, aby relevantným spôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal splnenie uvedených hmotnoprávnych podmienok a preukázal reálnosť dodania tovaru daňovým subjektom uvedeným na faktúre – Mima Market s.r.o., SEKOJP s.r.o., RODYS Slovakia, s.r.o., K.O.Fruit SR, S Treeade Group s.r.o. a Slovakia Food Trading, s.r.o. Správny súd pritom poukazuje na to, že ani potvrdenie konateľa dodávateľa o vyhotovení faktúry a dodaní tovaru, či realizácia úhrady sú dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu, ak tieto skutočnosti (po spochybnení reálnosti dodania tovaru správcom dane) neboli podporené ďalšími dôkazmi. Žalobca však v tomto smere neprodukoval žiadnu relevantnú argumentáciu, resp. nevyvinul procesnú aktivitu spočívajúcu v predložení dôkazov, ktorá by mala za následok prenos dôkazného bremena na správcu dane. Správca dane pritom nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľmi, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od iných ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi zákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru. Podľa výsledkov zistení správcu dane žalobca však v skutočnosti reálne neobchodoval. Podstatnou skutočnosťou pri realizácii predmetných obchodov žalobcu so spoločnosťou PHU „ZUZANEX“ bolo to, že predmetná spoločnosť nevykonala žiadne intrakomunitárne nadobudnutie ani intrakomunitárne dodanie kuracieho mäsa a z toho vyplýva aj základná odpoveď na to, že ani dané spoločnosti dodávateľov deklarované žalobcom nemohli byť dodávateľom v pravom slova zmysle.

Správny súd taktiež poukazuje na to, že zistenia daňových orgánov viažuce sa k odberateľským a dodávateľským spoločnostiam Mima Market s.r.o., SEKOJP s.r.o. RODYS Slovakia s.r.o., K.O.Fruit SR, S Trade Group s.r.o. a Slovakia Food Trading, s.r.o., (napr. absencia účtovných dokladov) neboli pripísané na ťarchu žalobca tak, ako to naznačoval s odkazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. , keďže ich preukázanie správca dane nevyžadoval od žalobcu. Tieto okolnosti boli vyhodnocované (s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. C-80/11 a C-142/11) v kontexte nárokov na žalobcu ako podnikateľského subjektu, u ktorého sa pri výbere obchodných partnerov vyžaduje a predpokladá zvýšená miera obozretnosti a s tým spojená i vedomosť o rizikách z toho plynúcich v daňovom konaní (stav dôkaznej núdze). Z obsahu rozhodnutí daňových orgánov nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované, ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení obchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov

predkladať. Bolo preto potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v dôkaznej núdzi pokiaľ ide o splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných platiteľom sú oprávnené. Je taktiež povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej). Žalobca v posudzovanej veci nepredložil žiadne dôkazy, resp. neprodukoval žiadnu argumentáciu, z ktorej by vyplývalo prijatie náležitých opatrení viažucich sa k prevereniu napr. spôsobu prepravy tovaru, jeho samotného pôvodu, či možnosti nakladania s ním. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že žalobca bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, a preto sa nemôže obhajovať nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia nároku na odpočet DPH. V danom prípade išlo o obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov a ktorý nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné.

Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, kde sa správny súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu týkajúcou sa použiteľnosti dôkazov získaných z iných konaní, keď mal za to, že použitie svedeckej výpovede z iného konania, resp. iných údajov z iných daňových konaní je v rozpore s ustanoveniami týkajúcimi sa daňového tajomstva podľa , ako aj so základnými zásadami daňového konania uvedenými v ust. , najmä ust. a . Správny súd možnosť použitia, resp. hodnotenia dôkazov z iných konaní odôvodňuje s poukazom na . Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. zo dňa 27. októbra 2021, v ktorom okrem iného Najvyšší správny súd SR konštatoval, že ,,listiny, obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak ide o požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie. V súvislosti s výkladom ust. kasačný súd uvádza, že k porušeniu práva daňového subjektu spočívajúceho v tom, že daňový subjekt vo vzťahu k výpovediam získaným v inom daňovom konaní nemohol uplatniť svoje procesné práva by mohlo dôjsť v prípade, ak by sa daňové orgány vykonaniu tohto dôkazu v daňovom konaní vyhýbali, resp. daňový subjekt by s týmto dôkazom nemal možnosť oboznámiť sa.“ (tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. v ktorom sa Najvyšší správny súd SR zaoberal obdobnou vecou týkajúcou sa toho istého účastníka konania, avšak za iné zdaňovacie obdobie

- september 2014).

Správny súd preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa , nakoľko dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov boli vydané v súlade so zákonom, na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého daňové orgány vyvodili správny právny záver, ktorý v rozhodnutiach náležite zdôvodnili a zároveň dospel k záveru, že dôvody uvádzané žalobcom

v žalobe neboli takými relevantnými skutočnosťami, ktoré by spochybnili správnosť rozhodnutí daňových orgánov.

S poukazom na ustanovenie , správny súd rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal vzhľadom k tomu, že žalobca nemal v konaní úspech a žalovaný na náhradu trov konania zo zákona nemá nárok, keďže v danom prípade neboli splnené podmienky podľa .

Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu ( v spojení s )..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.