Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Co-108-2021.pdf
PDF · 230.13 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/108/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej, v právnej veci žalobcov v 1. rade: Ľ. G. K. F. Z. Š. Y. L. O. H. Á. , U. N. XX.X.XXXX, F. R. R. R., Š. Č.. XXXX/XX, v 2. rade: G.. D. R. Y. U. Í. L. , U. N. X.X.XXXX, F. R. N. G. Č.. XXX, v 3. rade: C. R. Y. U. Í. L. , U. N. X.XX.XXXX, F. R. R. R., N. Č.. XXXX/ XX, v 4. rade: Q. R. Y. U. Í. L. O. H. Á. , U. N. XX.X.XXXX, F. R. R. R., N. Č.. XXXX/XX, v 5. rade: K. Š. D. A. O. V. T. O. H. Á. , U. N. XX.XX.XXXX, F. R. R., T. Č.. B. XXX/X (právni nástupcovia žalobkyne C. D., U. N. XX.X.XXXX, Q. N.K. XX.X.XXXX, U. R. R., U. Č.. X, ktorá bola právnou nástupkyňou pôvodnej žalobkyne B. D., U. N. X.XX.XXXX, Q. N. XX.X.XXXX, U. R. R., R. Č.. X), všetci zastúpení spoločnosťou P&P Legal s. r. o., IČO: 51 037 301, Bratislava, Miletičova č. 21, za ktorú koná JUDr. Martin Pavelek, proti žalovanému: G. N. K. U. B. Y. M. , U. N. X.X.XXXX, F. R. R., Na D. Č.. XX, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Almáši Gabriel, spol. s r.o., IČO: 36 856 592, Bratislava, Šumavská č. 3, za ktorú koná JUDr. Katarína Almášiová, o určenie neexistencie záložného práva, na odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11. novembra 2019, č.k. 18 C 200/2010-468, v znení uznesenia zo dňa 10. decembra 2020, č.k. 18 C 200/2010-496 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. decembra 2020, č.k. 18 C 200/2010-496, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11. novembra 2019, č.k. 18 C 200/2010-468, v znení uznesenia zo dňa 10. decembra 2020, č.k. 18 C 200/2010-496, p o t v r d z u j e .
II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 10. decembra 2020, č.k. 18 C 200/2010-496, p o t v r d z u j e .
III. Žalobcom v 1. až 5. rade p r i z n á v a spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom č.k. 18 C 200/2010-468, zo dňa 11.11.2019, v znení uznesenia zo dňa 10.12.2020, č.k. 18 C 200/2010-496, I. určil, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX, nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu v Bratislave, R. č. X, okres Bratislava II, obec: BA-m.č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným dňa 1.10.2010, neexistuje; II. žalobkyni priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu; III. o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 25.10.2010, ktorou sa pôvodná žalobkyňa B. D., narodená dňa X.XX.XXXX, bytom R., R. č. X, domáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ktorá sa týkala jej bytu v Bratislave, na R. č. X. Žaloba smerovala proti G. N., s ktorým podpísala zmluvu o nájme bytu, ktorý mala vo svojom vlastníctve. Pôvodná žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že
predmetný byt chcela prenajať z dôvodu vylepšenia svojej finančnej situácie na dobu určitú. Žalovaný chcel dať zmluvu overiť u notára, predtým sa u nej objavila matka žalovaného, ktorú z minulosti poznala, podľa jej názoru táto ju omámila tak, že u notára listiny podpísala, pričom ani obsah nepoznala. V žalobe uviedla „prehlasujem na svoju česť a svedomie, že som si od dotyčného (žalovaného) nikdy nič nepožičala, ani jeden cent a stala som sa vzhľadom na moju chorobu obeťou hnusného podvodu." 1.2. Dňa 22.11.2010 prevzal zastupovanie pôvodnej žalobkyne advokát JUDr. N. G., na základe plnej moci, ktorý dňa 14.12.2010 doručil súdu podrobnejšiu žalobu, ktorá obsahovala aj zmenu petitu žaloby v znení tak, že okrem pôvodného žalovaného nároku, žalobkyňa žalovala taktiež určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 1.10.2010, ktorá bola uzatvorená medzi pôvodnou žalobkyňou (dlžníčkou) a žalovaným ako veriteľom na sumu 70.000,- €. V tomto doplnení pôvodnej žaloby sa uvádza, že žalobkyňa bola žalovaným a jeho matkou podvedená, písomnosti podpísala pod nátlakom, nebola v dobrom zdravotnom stave, boli jej predložené vždy len posledné strany zmlúv (zmluva o pôžičke, záložná zmluva) na podpis, pričom tieto zmluvy od žalovaného nedostala k dispozícii, získala ich až keď jej právny zástupca nahliadol do katastrálneho spisu č. V-XXXXX/XXXX. Dňa 21.10.2010 podala pôvodná žalobkyňa trestné oznámenie na polícii priamo do zápisnice. Následne správa katastra dňa 26.10.2010 vydala vo veci č. V-XXXXX/XX (návrh na vklad záložného práva do katastra nehnuteľností) rozhodnutie o prerušení konania. 1.3. Uznesením zo dňa 22.2.2011, č.k. 18 C 200/2010-39, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.2.2011, pripustil zmenu petitu a ďalej konal o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 1.10.2010 a záložnej zmluvy zo dňa 1.10.2010.
2. Súd prvej inštancie nariadil vo veci pojednávanie, vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, pripojenými spismi Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 32Ro 205/2011, 46 D 297/2011 a katastrálneho úradu sp.zn. V-XXXXX/ XX, Z-XXXXX/XX, Z-XXXXX/XX a zistil nasledovný skutkový stav. Uznesením zo dňa 24.8.2011, č.k. 18 C 200/2010-90, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 20.9.2011, prerušil konanie do právoplatného skončenia dedičského konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 46 D 297/2011, z ktorého spisu zistil, že jedinou dedičkou po poručiteľke B. D., narodená dňa X.XX.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX, bola C. D., jej matka, narodená dňa 15.9.1938. Podľa Osvedčenia o dedičstve zo dňa 13.10.2011, č.k. 46 D 297/2011-44, Dnot 43/2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 13.10.2011, C. D. zdedila v aktívach 1-izbový byt č. XX, o výmere 42 m2, v Bratislave, R. č. X, plomba vyznačená na základe V-XXXXX/XXXX, vedený na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie H., vo všeobecnej cene 50.000,- € a v pasívach pohľadávku Tatra banky, a.s., debetný zostatok na účte vo výške 11,92 € (vyrovnaný dňa 12.4.2011.) Z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že bolo osvedčené, že majetok po poručiteľke nadobudla jej matka C. D., ktoré pasíva boli v rámci dedičského konania riešené, pričom pohľadávka žalovaného vo výške 70.000,- € to nebola. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 32 Ro 205/2011 zistil, že G. N. (žalovaný) dňa 1.2.2011 podal návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 70.000,- € s príslušenstvom; návrh smeroval proti B. D. (pôvodnej žalobkyni), jednalo sa o pohľadávku vzniknutú zo zmluvy o pôžičke zo dňa 1.10.2010; návrh podala tá istá advokátska kancelária, ktorá žalovaného zastupuje aj v tejto veci. Konanie bolo zastavené uznesením zo dňa 9.6.2011, č.k. 32 Ro 205/2011-23, z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh vo výške 4.561,- €; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 6.7.2011. V rámci tohto konania nebolo zistené, že by sa žalovaný nejakým spôsobom domáhal zaplatenia požičanej sumy 70.000,- € napríklad od dedičky po poručiteľke B. D.. Ďalej prvoinštančný súd konštatoval, že v bode 9. rozsudku uviedol skutočnosti týkajúce sa prejednávanej žaloby a že bolo podané v tejto súvislosti matkou pôvodnej žalobkyne trestné oznámenie. Z uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, odbor kriminálnej polície, oddelenie všeobecnej kriminality, Bratislava, Osvetová č. 4, zo dňa 15.7.2011, č. ČVS: ORP-660/1-OVK-B2-2011 TU vyplýva, že polícia začala trestné stíhanie vo veci úmyselného prečinu poškodzovania cudzích práv podľa § 375 ods. 1 písm. a/, ods. 3 Trestného zákona v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko bol odôvodnený záver, že páchateľ v úmysle získať pre seba značný prospech sa pokúsil uviesť Okresný súd Bratislava II. v tomto súdnom konaní do omylu podaním sfalšovaného dokumentu „späťvzatie návrhu" zo dňa 4.3.2011 a navrhoval konanie zastaviť, čím by bola spôsobená vážna ujma na právach poškodenej B. D.. Na základe existencie uvedeného trestného stíhania, uznesením zo dňa 7.2.2012, č.k. 18 C 200/2010-103, opätovne konanie v tejto veci prerušil do právoplatného skončenia uvedeného trestného konania; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.3.2012. V trestnom konaní ustanovená znalkyňa Mgr. G. Q. nahliadla, po súhlase súdu a za účasti vyšetrovateľa PZ, do tohto súdneho spisu a následne vypracovala odborné vyjadrenie dňa 24.1.2013, č. 2/2013,
pričom jej úlohou bolo porovnať sporný podpis na späťvzatí s predloženými ukážkami nesporne pravých podpisov B. D., ako sa aj vyjadriť, či sa v spornom podpise vyskytujú podobné, zhodné znaky, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že pisateľom sporných podpisov je B. D.. Zo záverov uvedených v odbornom vyjadrení č. 2/2013 vyplýva, že: „Spornú písomnosť (späťvzatie, poznámka súdu) za B. D. podpísala iná osoba, ktorá sa nesnažila podpisy B. D. napodobniť, resp. nemala takúto možnosť. Sporný podpis vyhotovila ako celkom „vymyslený" podpis v čitateľnom tvare." Podľa uznesenia č. ČVS: ORP-660/1-OVK-B2-2011 TU, zo dňa 31.1.2013, vyšetrovateľ PZ mjr. Ing. H. trestné stíhanie prerušil, lebo sa nepodarilo zistiť skutočnosti opravňujúce vykonať trestné stíhanie voči určitej osobe. Na základe uvedených skutočností potom tzv. späťvzatie považoval za právne neúčinné a bezpredmetné. Súd prvej inštancie uviedol, že pôvodná žalobkyňa B. D. bola vlastníčkou 1-izbového bytu v Bratislave, na R. č. X. Jej zdravotný stav nebol najlepší, čo bolo zapríčinené tým, že požívala alkohol i drogy (heroín), čo bolo taktiež predmetom znaleckého posudku znalca MUDr. G.. Pôvodná žalobkyňa tvrdila, že mala záujem byt prenajať na dobu určitú za sumu 350,- € mesačne. Z minulosti poznala matku žalovaného (C.) s tým, že bola pred podpisom dokladov, resp. zmlúv omámená, nevedela čo podpisuje, videla vždy len poslednú stranu zmluvy. Podpísala zmluvu o pôžičke (70.000,- €, splatnosť vrátenia peňazí asi do mesiaca), zmluvu o záložnom práve (dlh bol zabezpečený zálohom, jej bytom), niekoľko dní po podpise zmluvy podala podanie na kataster a následne trestné oznámenie. Kataster konanie o vklade záložného práva prerušil (sp.zn. V-XXXXX/XX). Prvoinštančný súd dodal, že predmetný byt bol predmetom exekučného záložného práva (pohľadávka Všeobecnej zdravotnej poisťovne), ktoré sa zrealizovalo na návrh súdneho exekútora JUDr. H. L. (Z- XXXXX/XX, Z-XXXXX/XX), avšak exekučné záložné právo bolo na návrh uvedeného súdneho exekútora zrušené a následne katastrom vymazané (pohľadávku uhradil exekútorovi žalovaný). Následne pôvodná žalobkyňa zomrela, na jej miesto vstúpila jej matka, jediná dedička C. D.. Niekto podal na súd v mene pôvodnej žalobkyne späťvzatie žaloby, ale tento úkon bol tiež predmetom trestného oznámenia a podľa odborného vyjadrenia č. 2/2013, Mgr. Q., bol podpis B. D. jednoznačne sfalšovaný (je potrebné si vyhodnotiť, prečo niekto takto konal?). Žalovaný tiež podal trestné oznámenie, záver polície nepredložil, pričom žaloval na Okresnom súde Bratislava II. B. D. o vrátenie sumy 70.000,- €, v konaní vedenom pod sp.zn. 32 Ro 205/2011; konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Žalovaný si túto pohľadávku v dedičskom konaní po B. D. neuplatnil a ani sa jej inak nedomáhal. Katastrálne konanie v jeho prospech tiež neprebehlo, prípadná argumentácia, že prebieha toto súdne konanie podľa názoru súdu neobstojí. Žalujúca strana tvrdila, že pôvodná žalobkyňa bola (zrejme matkou žalovaného O. C.) pred podpisom zmlúv zo dňa 1.10.2010 omámená. Na tieto skutočnosti bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom MUDr. G. G., psychiatrom, ktorý mal v posudku zodpovedať otázky súvisiace so zdravotným a psychickým stavom pôvodnej žalobkyne v období mesiaca október 2010, posúdiť jej závislosti na alkohole a drogách, prípadne iných psychotropných látkach. Zo záverov znalca vyplýva, že B. D. trpela na ochorenie pečene (hepatopatia), periférnu polyneuropatiu dôsledkom toxického poškodenia alkoholom, poruchu sluchu, tinitom (subjektívne vnímaný zvuk-napríklad hučanie, zvonenie, klopanie etc.), pričom tinitus nie je choroba, ale príznak, teda je len sprievodným javom pri určitých chorobách, môže viesť k nadmerného negatívnemu stresu a s tým spojenými poruchami nálady, podráždenosťou, či poruchami spánku. Prítomnosť tinitu nie je dôvodom k obmedzeniu spôsobilosti k právnym úkonom. Bola u nej tiež diagnostikovaná závislosť od heroinu a alkoholu. B. D. bola schopná robiť právne úkony v celom rozsahu, v dokumentácii nemala žiadny lekársky záznam o ochorení, či psychiatrických komplikáciách, ktoré by viedli k vymiznutiu rozpoznávacích alebo ovládacích schopností, čo by menovanú robilo nespôsobilou vykonávať právne úkony. Lieky (Lyrica, Helicid, Lagosa) predpísané v období septembra 2010 nemohli v predpísaných dávkach ovplyvniť rozhodovacie a rozpoznávacie schopnosti menovanej a jej schopnosť robiť právne úkony v celom rozsahu. Právny zástupca žalovaného k uvedenému znaleckému posudku nemal žiadne pripomienky a bol názoru, že boli potvrdené ich tvrdenia. Žalobkyňa v tom období zmenila právneho zástupcu, od 18.7.2016 ju začala zastupovať advokátska kancelária M&M Legal s.r.o., ktorá vo vyjadrení k znaleckému posudku a k doterajšiemu priebehu konania uviedla pochybnosť, či B. D. bola spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu. Poukázal na to, že trpela na rozvinutú polymorfnú závislosť na alkohole, minimálne 16 rokov užívala heroín, pričom u nej dochádzalo k opakovanému zlyhávaniu v liečbe. Navrhol znalca vypočuť, neskôr na návrhu už netrval; rovnako postupoval ďalší právny zástupca žalobkyne, spoločnosť P&P Legal s.r.o. Obe advokátske kancelárie v rámci dokazovania navrhli, aby žalovaný predložil originály zmlúv zo dňa 1.10.2010, a to zmluvu o pôžičke a záložnú zmluvu z dôvodu, že B. D. nemala nikdy v úmysle byt predať, iba prenajať a pri podpisovaní listín jej boli predložené vždy len posledné strany zmlúv; ďalej žiadali, aby žalovaný preukázal nadobudnutie sumy 70.000,- €, ktorá mala byť požičaná B. D. (napr. výpis z účtu, výber z bankového účtu, daňové priznanie); tieto
dôkazy žalovaný nepredložil. Na pojednávaní konanom dňa 7.2.2018 vzhľadom na existenciu nového procesného predpisu, poučil žalujúcu stranu na potrebu zmeny petitu žaloby v súlade s ustanovením §137 písm. d/ C.s.p., keďže sa domáhajú určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke a zmluvy záložnej, pričom tieto právne tituly je potrebné považovať za právnu skutočnosť a podľa uvedeného ustanovenia je možné sa domáhať neplatnosti právnej skutočnosti len vtedy, ak to vyplýva z osobitného prípadu, čo sa nevzťahuje na tento prípad. Žalovaná (správne žalobkyňa, poznámka odvolacieho súdu) petit žaloby zmenila a za účasti právnych zástupcov oboch sporových strán na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019 bola pripustená zmena žaloby v znení: súd určuje neexistenciu záložného práva zriadeného na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, a to bytu č. XX.., na 1. poschodí v Bratislave, R. č. X, na základe záložnej zmluvy zo dňa 1.10.2010 uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným. Z výpovede svedka G. Q. zistil, že žalovaného pozná asi 20 rokov, asi dvakrát alebo trikrát mu požičal nejaké peniaze. Na sumu 70.000,- € si nepamätal, resp. na zmluvu o pôžičke z roku 2010 na takúto sumu, ani že by zmluvu podpisoval. Po nahliadnutí do zmluvy o pôžičke zo dňa 1.10.2010 sa jednoznačne vyjadril, že podpis na tejto zmluve nie je jeho, podpisuje sa inak. Prvoinštančný súd konštatoval, že z výpovede svedka zistil nezrovnalosti ohľadne jeho podnikania, pretože tvrdil, že nevie odkedy podnikal v stavebníctve prostredníctvom firmy MV Build, s.r.o., kedy firma právne vznikla, nevedel presné obchodné meno tejto firmy, ani IČO, uviedol že firma asi jeden a pol roka podnikateľskú činnosť nevykonáva pre jeho zdravotné problémy. Tvrdil, že pokiaľ uzatvoril s dlžníkom zmluvu o pôžičke v písomnej podobe, tak to bolo asi dvakrát s tým, že zmluva bola vždy overená aj notárom. Zmluva o pôžičke (medzi G. Q. a G. N. na sumu 70.000,- €, č.l. 388 spisu) nie je overená notárom. Výpoveď uvedeného svedka vyhodnotil ako pravdivú, keď sumu 70.000,- € žalovanému nikdy nepožičal, žiadnu zmluvu o pôžičke na takúto sumu nepodpisoval. Na základe uvedeného je spochybnená aj záložná zmluva zo dňa 1.10.2010 a zmluva o pôžičke zo dňa 1.10.2010, pričom zmluvné strany v oboch prípadoch boli vždy pôvodná žalobkyňa a žalovaný. V uvedených súvislostiach výpovede svedkov C. (matky žalovaného) a Y. (kamaráta a vodiča žalovaného v období roka 2010) považoval za nedôveryhodné, nakoľko títo svedkovia účelovo klamali napriek riadnemu poučeniu o následkoch krivej výpovede, z dôvodu ktorého tieto výpovede nemohol brať ako relevantné dôkazy a vychádzať z nich pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Ďalší svedok D. L. tvrdil, že bol priateľom pôvodnej žalobkyne, zoznámil sa s ňou v roku 2004, asi od septembra alebo októbra 2004 spolu začali bývať v jeho byte v Bratislave, A. č. X a spoločné bývanie v podstate trvalo až do jej smrti v roku 2011. Byt pôvodnej žalobkyne v Bratislave, R. č. X bol v období rokov 2004 až 2011 prenajímaný, z nájomného B. D. platila náklady za byt. Niekedy na konci roka 2010, alebo začiatkom roka 2011 mu B. D. povedala, že má vybaveného ďalšieho nájomcu, ale že asi urobila hlúposť, pretože podpísala listiny (niečo) čo jej nedali ani prečítať, cítila sa ako keby ju omámili, niečo jej dali do nápoja. Poradil jej, aby s tým išla za svojou matkou. Potvrdil, že mal vedomosť o exekučnom záložnom práve na byte B. D., pričom ona aj s matkou na katastri zistili, že dlh vyplatil žalovaný. Pôvodná žalobkyňa nemala dlžoby, len exekúciu staršieho dáta (byt), nikdy neprejavila záujem byt predať, nemal vedomosť o tom, že by potrebovala finančnú hotovosť 70.000,- € a na aký účel. Finančne jej vypomáhala aj jej matka, z dedičstva po otcovi H. D. jej dala peniaze, asi 10.000,- €; ostatné ním tvrdené skutočnosti vyhodnotil ako právne irelevantné. Z čestného prehlásenia F. G. zo dňa 4.6.2014, bytom Bratislava, R. č. X, zástupcu vlastníkov bytov a nebytových priestorov (č.l. 268 spisu) zistil, že vedel o tom, že pôvodná žalobkyňa svoj byt prenajímala a niekedy spoločne riešili problémy s jej podnájomníkmi. Viackrát ju žiadal aby byt predala (sám prejavil o byt záujem), ale predaj vždy rázne odmietla a vyjadrila sa, že „svoj bytík nikdy nepredá." Svedok JUDr. C. N., pracovník súdneho exekútora JUDr. H. L. uviedol, že mal na starosti dlžoby, ktoré sa týkali zdravotných poisťovní. Po predložení príjmového pokladničného dokladu zo dňa 5.10.2010 (č.l. 262 spisu) potvrdil, že tento doklad vystavil a podpísal. Dlžobu vo výške 1.367,91 € uhradil G. N., Bratislava, U. č. XX, čo uviedol aj do dokladu, išlo o doplatok vo veci sp.zn. EX 146/2007. Ak je dlh vyrovnaný, exekútorský úrad ihneď vykoná odblokovanie zabezpečovacích úkonov, ukončenie exekúcie sa oznámi povinnému a oprávnenému a urobí sa konečné vyúčtovanie, či to tak bolo aj vo veci sp.zn. EX 146/2007, nevedel uviesť.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 137 C.s.p., § 39, § 151a, § 151b ods. 1, ods. 2, § 151e ods. 2, § 657 Občianskeho zákonníka, dôvodiac dôvodnosťou žaloby. Uviedol, že pôvodná žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy, neskôr žalobu rozšírila aj o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke. Po nadobudnutí účinnosti nového Civilného sporového poriadku žalobkyňa zmenila žalobu a domáhala sa určenia neexistencie záložného práva na nehnuteľnosť v jej vlastníctve (byt č. XX v Bratislave, R. č. X). Musel sa preto vysporiadať s platnosťou, resp. neplatnosťou záložnej zmluvy, zmluvy o pôžičke ako predbežnou otázkou. Poukázal na to, že
záložné právo platne vznikne na základe platnej záložnej zmluvy iba ak platne vznikla aj pohľadávka, na ktorej zabezpečenie má slúžiť. Ak pohľadávka, pre ktorú bolo záložné právo zriadené, v skutočnosti platne nevznikla, nie je to dôvodom neplatnosti záložnej zmluvy. Táto okolnosť má za následok, že podľa záložnej zmluvy, hoci ide o platný právny úkon, záložné právo nevznikne. Pôvodná žalobkyňa v konaní v písomných podaniach tvrdila, že predmetný byt mala záujem prenajať na dobu určitú žalovanému. Nepoprela, že žalovanému podpísala určité listiny, ktorých obsah ale nepoznala, keďže jej dali (prítomná bola aj matka žalovaného) podpisovať vždy len posledné strany zmlúv. Zdôrazňovala, že si od žalovaného nikdy žiadne peniaze nepožičala, ani jeden cent a nikdy nemala záujem svoj byt predať. Žiadna kúpnopredajná zmluva medzi pôvodnou žalobkyňou a žalovaným nebola podpísaná, boli podpísané zmluvy o nájme bytu, zmluva o pôžičke na sumu 70.000,- €, ako aj záložná zmluva pre prípad, že by peniaze (70.000,- €) neboli v lehote jedného mesiaca vrátené. Pôvodná žalobkyňa krátko po podaní žaloby zomrela a tak ju k okolnostiam prípadu nemohol vypočuť, musel sa spoľahnúť na výsluchy svedkov, listinné dôkazy, znalecké posudky, ako aj výsluchy matky pôvodnej žalobkyne, už v postavení žalobkyne a žalovaného. Vykonané dokazovanie musel citlivo vyhodnotiť, dôsledne zvážiť všetky vykonané dôkazy, a to jednotlivo a aj vo vzájomných súvislostiach, pri rozhodovaní musel vychádzať zo svojich skúseností i logického myslenia a zdravého rozumu. Konštatoval, že pri posudzovaní prípadu prihliadol aj na tú skutočnosť, že napriek tomu, že súdny znalec MUDr. G. nedospel k záveru, že by pôvodná žalobkyňa v čase podpisu sporných zmlúv trpela duševnou poruchou, ktorá by ju robila na tieto právne úkony neschopnou, z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že bola závislá na drogách a alkohole, trpela aj inými zdravotnými problémami (napr. tinitus). V dôsledku uvedeného mohla byť ľahko manipulovateľná, ovplyvniteľná a taktiež nedostatočne obozretná pri zariaďovaní svojich bežných, ale aj dôležitých záležitostí (napr. podpisovanie zmlúv). Pohľadávkou, ktorá mala byť zabezpečená záložným právom, ktorého existencia, resp. neexistencia bola predmetom sporu, mala byť pohľadávka žalovaného voči pôvodnej žalobkyni zo zmluvy o pôžičke zo dňa 1.10.2010 vo výške 70.000,- € s príslušenstvom. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, čo znamená, že k jej vzniku sa nevyžaduje iba plnenie podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke, ale jej vznik je daný až okamihom reálneho plnenia zo strany veriteľa. Pod pojmom „prenechanie" uvedeným v § 657 Občianskeho zákonníka je treba rozumieť odovzdanie veci (peňazí). Veriteľa potom zaťažuje dôkazné bremeno preukázať, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená, ako aj to, že na základe tejto zmluvy o pôžičke odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný neuniesol toto dôkazné bremeno, keď nepreukázal ani to, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke s pôvodnou žalobkyňou on sám disponoval sumou 70.000,- €, ktorú by mohol odovzdať pôvodnej žalobkyni titulom pôžičky. Zo záverečného vyjadrenia žalovaného vyplýva, že v konaní riadne preukázal svoj právny nárok na realizáciu záložného práva a existenciu dlhu vo výške 70.000,- € titulom pôžičky, teda že žaloba žalobkyne o určenie neexistencie záložného práva nemôže byť úspešná. Predovšetkým poukazoval na výpovede svedkyne C. (jeho matky) a svedka Y. (kamaráta z detstva a jeho vodiča), z ktorých je zrejmé, že uvedení svedkovia videli ako pôvodná žalobkyňa sumu 70.000,- € od neho prebrala s tým, že predtým sa so všetkými listinami, resp. zmluvami oboznámili a následne podpísali. V tejto súvislosti prvoinštančný súd uviedol, že vykonané dokazovanie v rozhodnutí priebežne vyhodnocoval a výpovede svedkov C. a Y. považoval za nedôveryhodné, nakoľko vyslovil názor, že títo svedkovia účelovo klamali napriek riadnemu poučeniu s následkom krivej výpovede, z dôvodu ktorého výpovede uvedených dvoch svedkov nepovažoval za relevantné dôkazy pre rozhodovanie vo veci samej. K takému záveru dospel po výpovedi svedka Q., ktorý jednoznačne uviedol, že si nepamätal že by zmluvu o pôžičke z roku 2010 uzatvorenú medzi ním a žalovaným na sumu 70.000,- € podpisoval, nemal vedomosť o tejto zmluve, ani o tom, že by peniaze v uvedenej výške žalovanému požičal. Preto zmluvu o pôžičke zo dňa 1.10.2010, v ktorej bol svedok uvedený ako veriteľ, tomuto svedkovi predložil na pojednávaní konanom dňa 17.4.2019 a tento svedok konštatoval, že podpis na zmluve o pôžičke nie je jeho, on sa podpisuje inak. Ďalej svedok potvrdil, že pozná žalovaného asi 20 rokov a v tomto období mu asi dva, trikrát požičal nejaké peniaze, spresnil, že asi dvakrát sa stalo (viackrát písomná zmluva o pôžičke nebola), že zmluva o pôžičke (medzi svedkom a žalovaným) bola overená notárom. Z uvedeného je zrejmé, že svedok Q. dvakrát za 20 rokov známosti požičal žalovanému peniaze tak, že sa o tom spísala zmluva o pôžičke, ktorá bola vždy overená notárom. Zmluva o pôžičke uzatvorená dňa 1.10.2010 medzi veriteľom (svedkom Q.) a dlžníkom (žalovaným) bola v písomnej podobe, ale nebola overená notárom. Uvedený svedok taktiež potvrdil, že podpis na zmluve (č.l. 388 spisu) nie je jeho, nejedná sa teda o jeho podpis, keďže sa podpisoval inak. Jednoducho povedané, v konaní žalovaný nepreukázal existenciu zmluvy o pôžičke na sumu 70.000,- € zo dňa 1.10.2010, uzatvorenú medzi ním svedkom Q., takže logicky nemohol tieto peniaze pôvodnej žalobkyni na základe zmluvy zo dňa 1.10.2010 požičať s tým, že pôžička sa musí
vrátiť do jedného mesiaca a bude úročená 1 % mesačne. Na základe uvedeného tak záložná zmluva zo dňa 1.10.2010 je bezpredmetná. Nemá pochybnosti o tom, že podpisy pôvodnej žalobkyne na zmluve o pôžičke a záložnej zmluve zo dňa 1.10.2010 sú pravé, avšak dokazovaním dospel k záveru, že pôvodná žalobkyňa nevedela čo podpisuje, keď žiadne finančné prostriedky (70.000,- €) si od žalovaného nepožičala. Dodal, že dokazovaním bolo preukázané, že pôvodná žalobkyňa nikdy neprejavila záujem svoj byt predať, nemala dokázateľne žiadne „veľké" dlžoby, okrem tej, ktorá spôsobila existenciu exekučného záložného práva. Dokazovaním ďalej bolo preukázané (svedok Dr. N.), že túto dlžobu vyrovnal za pôvodnú žalobkyňu žalovaný, o čom B. D. a ani jej matka nevedeli. Prečo mal žalovaný záujem na odstránení exekučného záložného práva je podľa prvoinštančného súdu jasné, keďže už existovali podpísané zmluvy o pôžičke a záložnom práve, pričom si svoje práva chcel žalovaný na katastri nehnuteľností uplatňovať a takto sa dostať k vlastníctvu bytu B. D. v Bratislave, na R. č. X. Záverom uviedol, že po vyhodnotení všetkých okolností prípadu sa javí byť veľmi nepravdepodobné, že by pôvodná žalobkyňa mala skutočný záujem uzatvoriť zmluvu o pôžičke na sumu 70.000,- € a túto vrátiť v lehote jedného mesiaca. Pokiaľ aj zmluvu o pôžičke zo dňa 1.10.2010 podpísala, je veľmi pravdepodobné, že nepoznala obsah listiny, ktorú podpisovala. Najpodstatnejšou skutočnosťou ale je, že žalovaný nepreukázal, že by pôvodnej žalobkyni skutočne odovzdal sumu 70.000,- € a tak považoval zmluvu o pôžičke zo dňa 1.10.2010 za neplatnú, pretože nedošlo k odovzdaniu predmetu pôžičky pôvodnej žalobkyni. Pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke platne nevznikla a táto okolnosť má za následok, že podľa záložnej zmluvy zo dňa 1.10.2010, hoci by aj išlo o platný právny úkon, záložné právo nevzniklo, teda neexistuje. Prípadné premlčanie zabezpečovanej pohľadávky nemá za následok zánik záložného práva a záložný veriteľ sa môže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky zo zálohu, aj keď táto už je premlčaná. Pokiaľ ide o záložné právo, toto sa tiež premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (t.j. odo dňa, keď vzniklo právo na uspokojenie zabezpečenej pohľadávky zo zálohu). V danom prípade nemohlo dôjsť k premlčaniu záložného práva, nakoľko záložné právo nevzniklo ani v súlade s ustanovením § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutočnosť, že v tejto otázke dal za pravdu žalovanej strane, nemala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, keďže žalobe vyhovel z iných dôvodov. 3.2. O náhrade trov konania rozhodol právne podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, ktorá mala vo veci úspech v celom rozsahu, priznal plnú náhradu trov konania.
4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/, d/, f/, h/ C.s.p. (neboli splnené procesné podmienky; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietol, že písomné vyhotovenie rozsudku je vo výroku I. nesúladné s výrokom I. rozsudku vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 11.11.2019, čo je preukázateľné a zrejmé zo zvukového záznamu vyhotoveného súdom prvej inštancie z pojednávania konaného dňa 11.11.2019, na ktorom bol vyhlásený rozsudok v znení: Súd určuje, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na R. č. X, Bratislava, okres Bratislava II, obec: BA-m. č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobkyňou dňa 1.10.2011, neexistuje. V písomnom vyhotovení rozsudku je nesprávne uvedený subjekt právneho úkonu-záložnej zmluvy, konkrétne žalovaný namiesto žalobkyne a dátum právneho úkonu-deň 1.10.2010, pričom správnym dátumom je deň 1.10.2011, ako to prvoinštančný súd v zásade správne verbálne uviedol pri vyhlasovaní rozsudku (aj keď použil rok v skrátenej podobe „11" namiesto „2011"). Pochybenie súdu pri písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku pramení pravdepodobne z nesprávneho zaprotokolovania subjektu právneho úkonu - záložnej zmluvy a dátumu právneho úkonu - záložnej zmluvy v zápisnici o pojednávaní zo dňa 11.11.2019, kde sa taktiež uvádza „žalovaným" a dátum „1.10.2010." Na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019 súd prvej inštancie pripustil zmenu petitu v znení: Súd určuje, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na ulici R. X, Bratislava, okres Bratislava II, obec: BA-m. č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobcom dňa 1.10.2011, neexistuje. Rovnaké nezmenené znenie petitu ako v písomnom podaní označenom ako „Vyjadrenie žalobcu Zmena petitu žaloby" spísanom dňa 2.10.2018 prezentovala žalobkyňa aj v písomnom podaní označenom ako „Záverečné vyjadrenie žalobcu" spísanom dňa 14.5.2019. S poukazom na uvedené preto podal na Okresný súd Bratislava II. návrh na vydanie opravného uznesenia podľa § 224 C.s.p. Ďalej konštatoval, že nie je v konaní pasívne
vecne legitimovaný, pretože žalobkyňa sa domáhala v konaní určenia neexistencie záložného práva, ktoré malo byť zriadené na základe záložnej zmluvy, ktorej nebol účastníkom, nakoľko účastníkom tejto zmluvy (zmluvnou stranou) má byť žalobkyňa a jej právna predchodkyňa. Nejestvuje preto dôvod, prečo by žaloba mala smerovať voči nemu. Už z uvedeného jediného dôvodu je žaloba nedôvodná v celom rozsahu a tak mala byť zamietnutá bez posudzovania prípadných ďalších okolností prípadu; v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 192/2004. Taktiež petit žaloby žalobkyne a zároveň výrok I. napadnutého rozsudku, kde sa petit pretavil, je neurčitý, pretože sa v ňom uvádza právna predchodkyňa žalobkyne bez akejkoľvek ďalšej identifikácie. Nie je zrejmé, s ktorou konkrétnou právnou predchodkyňou mala žalobkyňa uzatvárať záložnú zmluvu zo dňa 1.10.2011. Isté je len to, že zmluvným partnerom žalobkyne (právnou predchodkyňou žalobkyne) nemohla byť jej dcéra, pôvodná žalobkyňa B. D., nakoľko dňa 31.3.2011 zomrela a tým je vylúčené, aby uzatvárala dňa 1.10.2011 záložnú zmluvu so žalobkyňou, ktorá ani nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určovacom výroku (výrok I.), čo by bol ďalší dôvod na zamietnutie žaloby. On, ktorý nie je pasívne legitimovaným v predmetnom spore, nemá žiadnu vedomosť o záložnej zmluve, ktorú mala žalobkyňa uzavrieť s jej právnou predchodkyňou dňa 1.10.2011. Uzatváral s pôvodnou žalobkyňou Ivetou Pálenčikovou záložnú zmluvu dňa 1.10.2010, ktorá zmluva však po zmene petitu žalobkyne už nie je predmetom konania. Dodal, že výrok I. písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku (ktorý je však len zrejmou nesprávnosťou súdu a mal by byť opravený postupom podľa § 224 C.s.p.) by bol nesprávny z dôvodu absencie procesných podmienok (žalobný návrh), keďže súd môže výrokom rozsudku rozhodnúť len o tom, čo vymedzila svojím petitom žalobkyňa. Ďalej dôvodil tým, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zaoberal zmluvou o pôžičke a záložnou zmluvou uzavretými medzi ním a pôvodnou žalobkyňu, hoci sa stali po zmene petitu irelevantnými, pričom v bode 20. uvádza zmenený petit žaloby, ktorý však nezodpovedá skutočnosti, keďže žalobkyňa nezmenila petit ako je v tomto bode uvedený. Aj keby bolo predmetom žaloby záložné právo zriadené záložnou zmluvou medzi ním a pôvodnou žalobkyňou, bola by žaloba nedôvodná s poukazom na skutočnosti, ktoré vymedzil vo svojom záverečnom vyjadrení spísanom dňa 23.10.2019 a dodal, že v súvislosti so zmluvou o pôžičke medzi pôvodnou žalobkyňou a ním, predmetom ktorej bolo požičanie peňažnej sumy 70.000,- €, preukázal odovzdanie predmetnej sumy v plnej výške prostredníctvom svedeckých výpovedí A. Y. a O. C. s odkazom na ich výpovede pred súdom prvej inštancie. Pre platnosť zmluvy o pôžičke nie je relevantné, či dlžník „potreboval" alebo „nepotreboval" peniaze. Svedkyňa O. C. vo svojej výpovedi objasnila dôvod uzavretia zmluvy o pôžičke, a to veľké finančné problémy pôvodnej žalobkyne, ktorá ju žiadala o pomoc. Taktiež on vo svojej výpovedi na pojednávaní objasnil dôvod požičania peňazí, pričom nemá a nikdy ani nemal detailné informácie o tom, komu dlžila pôvodná žalobkyňa peniaze, ani ako konkrétne sa do nepriaznivej finančnej situácie dostala. Pôvodná žalobkyňa bola v relevantnom období preukázateľne závislá od heroínu a alkoholu (viď znalecký posudok MUDr. G. G. č. 3/2016), pričom na zadovažovanie si predmetných návykových látok, navyše dlhodobo, sú potrebné finančné prostriedky v nezanedbateľnej výške. Ďalej vo svojej výpovedi poukázal i na splnomocnenie na predaj bytu, ako vyplýva z predmetnej listiny, pôvodná žalobkyňa pred notárom JUDr. D. L. uznala podpis na splnomocnení za svoj vlastný sedem dní po podpise splnomocnenia a zároveň zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy. Splnomocnenie a zmluvy boli podpísané 1.10. a uznanie podpisu za svoj vlastný bolo vykonané 8.10. Je vysoko nepravdepodobné a nelogické, aby sa pôvodná žalobkyňa dostavila po týždni od podpisu zmluvy o pôžičke k notárovi, aby uznala podpis na listine (splnomocnení) za vlastný, ak by jej neboli poskytnuté peňažné prostriedky v zmysle zmluvy o pôžičke. Rovnako vo svojej výpovedi vysvetlil prečo bolo v jeho možnostiach pomôcť pôvodnej žalobkyni na základe jej žiadosti, resp. žiadosti svedkyne O. C., ktorá poskytnutie pôžičky fakticky sprostredkovala. Mal skúsenosti s poskytovaním pôžičiek a istý čas aj podnikal v tejto oblasti. Zároveň sa vyjadril písomne k okolnosti dispozície s peňažnými prostriedkami vo výške 70.000,- €. V predmetnom čase uzatváral viacero zmlúv o pôžičke ako dlžník, pretože potreboval prostriedky najmä na rozvoj svojej podnikateľskej činnosti, pričom išlo o pôžičky v hotovosti od známych. Časť takto požičaných peňazí, ktoré nepoužil priamo na podnikanie alebo iné svoje potreby, požičal pôvodnej žalobkyni a k tomu predložil zmluvu o pôžičke uzavretú s G. Q. ako veriteľom, z ktorej je zrejmé, že mu boli požičané peňažné prostriedky vo výške 70.000,- € v hotovosti a tak disponoval prostriedkami na pôžičku pôvodnej žalobkyni. Vzhľadom na dlhý časový úsek od pôžičky pôvodnej žalobkyni, si nepamätal presne, v akej časti boli obdržané peniaze od G. Q. použité na pôžičku pre pôvodnú žalobkyňu, nevylučuje že aj všetky vzhľadom na výšku požičanej sumy, každopádne to nie je možné od neho ani spravodlivo požadovať vzhľadom na uplynutie času. Právne relevantnou okolnosťou je však to, že v predmetnom čase preukázateľne disponoval peňažnými prostriedkami v hotovosti v takej výške, že bol schopný požičať sumu 70.000,- € pôvodnej žalobkyni. V súvislosti so zmluvou o pôžičke medzi ním a p. Q., tento vypovedal ako svedok, avšak
zrejme vzhľadom na odstup času niekoľko rokov si už na predmetnú zmluvu o pôžičke nespomenul, ale potvrdil, že niekoľkokrát mu peniaze požičal. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobkyne, že uvedený svedok podpísanie zmluvy o pôžičke rázne vyvrátil, že uviedol, že podpis na zmluve nie je jeho a nikdy zmluvu nevidel. Ako to vyplýva aj zo zápisnice o pojednávaní, svedok uviedol, že si na zmluvu nepamätá, to znamená, že nevylúčil, že by zmluvu o pôžičke uzavrel. Na otázku súdu, či sa na zmluve nachádza jeho podpis uviedol: „ani nie, ja sa podpisujem trocha inak." V zápisnici z pojednávania je nesprávne zachytená odpoveď tohto svedka, čo však nie je relevantné, keďže z pojednávania bol vyhotovený zvukový záznam. Svedok nevylúčil jednoznačne, že by podpísal zmluvu o pôžičke, pričom počas celej výpovede pôsobil zmätene a na drvivú väčšinu početných otázok odpovedal neurčito a nejednoznačne. Ak sa aj svedok v súčasnosti podpisuje trocha inak (upozornil na výrazný významový rozdiel medzi formuláciami „trocha inak" a „inak" a „ani nie" a „nie") uvedené nevylučuje, že pred niekoľkými rokmi v čase podpisu zmluvy o pôžičke sa podpisoval svedok tak, ako je zachytené na zmluve o pôžičke, teda že podpísal zmluvu o pôžičke. V súvislosti s uvedeným bolo potrebné klásť svedkovi doplňujúce otázky, avšak súd prvej inštancie nepripustil otázku jeho právneho zástupcu smerujúcu k objasneniu nejednoznačných tvrdení svedka, pretože podľa názoru prvoinštančného súdu sa svedok „už vyjadril," s čím sa samozrejme nestotožňuje. Zdôraznil, že svedok vzhľadom na skutočnosť, že na drvivú väčšinu otázok odpovedal nejednoznačne a neurčito, pravdepodobne ani nie je schopný jednoznačne potvrdiť alebo vylúčiť, či zmluvu o pôžičke podpísal, pretože si už nepamätal ako sa podpisoval pred rokmi. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu; žiadal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
5. Právna predchodkyňa pôvodnej žalobkyne (C. D., matka pôvodnej žalobkyne B. D.) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že považuje za bezpredmetné tvrdenia žalovaného k údajnej nesprávnosti výrokov z dôvodu vydaného opravného uznesenia súdom prvej inštancie dňa 10.12.2020. Nie je jej ani zrejmé údajné absentovanie pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko na jednej strane žalovaný poukazuje na údajnú absenciu pasívnej vecnej legitimácie, no na strane druhej priznáva, že zmluvu o pôžičke uzatvoril. Považuje preto tvrdenia žalovaného uvedené v článku II. jeho odvolania za neopodstatnené, účelové a snahu z jeho strany vniesť do sporu chaos. Chyba v písaní bola správne opravená vydaným opravným uznesením prvoinštančného súdu. K ďalšiemu tvrdeniu žalovaného v odvolaní ohľadne zmeny petitu žaloby konštatovala, že postupovala pri zmene petitu podanej žaloby správne, rovnako tak prvoinštančný súd pri pripustení zmeneného petitu. Tvrdenia žalovaného o preukázaní vyplatenia údajnej sumy 70.000,- € neboli nikdy preukázané, ani skutočnosť, že s takouto hotovosťou niekedy disponoval, keďže nepredložil výpisy z účtu, daňové priznania, etc. S danou problematikou sa podľa jej právneho názoru súd prvej inštancie vysporiadal viac než dostatočne a zaujal správny právny názor. Zároveň poukázala na vznesenú námietku premlčania počas konania, pretože má za to, že zo zmluvy o pôžičke je zrejmé, že dlžníčka-B. D. mala domnelú pôžičku vo výške 70.000,- € vrátiť žalovanému do 1.11.2010, týmto dňom sa stala splatná celá domnelá pohľadávka a nasledujúci deň (2.11.2010) začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia lehota. V tejto lehote si žalovaný pohľadávku neuplatnil súdnou cestou a ani počas konania nepreukázal jej úspešné uplatnenie súdnou cestou; v tejto súvislosti odkázala na záverečné vyjadrenie zo dňa 14.5.2019. Počas celého konania spochybňovala prezentovanú pôžičku žalovaným, keď neodškriepiteľnou skutočnosťou je aj to, že pôvodná žalobkyňa reálne nepotrebovala pôžičku, dostala peniaze z nájmu, z pracovného pomeru, resp. práceneschopnosti a dedičstva po svojom nebohom otcovi H. D.. Žalovaný tvrdil, že si sám požičiaval peniaze na začatie podnikania. Skutočnosť, že žalovaný peniaze nemal, teda nedisponoval nimi a sám si ich musel požičiavať potvrdil i posledný jeho svedok G. Q.. Posledná predložená zmluva zo strany žalovaného uzatvorená medzi ním a G. Q. bola len ďalším špekulatívnym konaním žalovaného. G. Q. rázne pri svojej výpovedi podpísanie tejto zmluvy vyvrátil (uviedol, že podpis na zmluve nie je jeho a nikdy túto zmluvu nevidel), ako aj požičanie tak vysokej sumy. Zámerom bolo preukázanie disponovania tak vysokej sumy v hotovosti žalovaným, to sa mu ale nepodarilo a tak naďalej má za to, že doteraz žalovaný nepreukázal, že daná pôžička bola skutočne i zrealizovaná, t.j. že došlo k skutočnému odovzdaniu sumy vo výške 70.000,- € právnej predchodkyni žalobkyne, pričom žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že by finančnými prostriedkami v tak vysokej sume vôbec disponoval (výpisy z účtu, daňové priznania, dedičské konanie, etc.). Žalovaný absolútne žiadnym spôsobom nepreukázal prevod sumy z účtu na účet žalobkyne, prípadne výber zo svojho účtu v danej sume, ani skutočnosť ktorú uviedla, a to či vôbec disponoval finančnými prostriedkami v takej výške. Všetkým výzvam zo strany prvoinštančného súdu, ktoré smerovali k snahe objasnenia tejto skutočnosti sa žalovaný dôsledne vyhýbal, čo hovorí za všetko; odkázala na rozhodnutia
Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25 Co 289/2012, sp.zn. 25 Co 289/2012 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 55/98, sp.zn. 3 Cdo 325/2009. Na základe uvedených judikátov a konania žalovaného, ako aj snahy predkladať súdu údajnú zmluvu (zmluvu medzi žalovaným a G. Q.), ktorá by preukazovala údajnú existenciu požičanej sumy má za to, že nebolo doposiaľ preukázané, že k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky vôbec došlo. Taktiež z uvedeného konania žalovaného a jeho predložených dôkazov nebolo preukázané, že disponoval hotovosťou vo výške 70 000,- €. Pokiaľ k reálnemu odovzdaniu peňažných prostriedkov preukázateľne nedôjde, zmluvný vzťah z pôžičky nikdy nevznikne a tak je zrejmé, že ani záložné právo vzniknúť nikdy nemohlo. Odvolaciemu súdu preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť; žiadala náhradu trov odvolacieho konania.
6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu pôvodnej žalobkyne k jeho odvolaniu (odvolacia replika) uviedol k argumentácii žalobkyne v jej vyjadrení ohľadne nezhody medzi výrokom vyhláseného rozsudku a písomným vyhotovením rozsudku, že uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 10.12.2020, č.k. 18 C 200/2010-496 (opravné uznesenie), nenadobudlo právoplatnosť, pretože podal voči nemu odvolanie. Nie je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že opravné uznesenie bolo vydané ešte pred podaním odvolania z jeho strany, nakoľko odvolanie proti rozsudku podával v zákonnej lehote po doručení rozsudku, ktorý mu bol doručený dňa 2.4.2020 a odvolanie bolo spísané dňa 15.4.2020, opravné uznesenie bolo vydané až s odstupom niekoľkých mesiacov dňa 10.12.2020. K nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie sa jasne a zrozumiteľne vyjadril vo svojom odvolaní, nie je právnym predchodcom žalobkyne a ani neuzatváral so žalobkyňou žiadnu zmluvu dňa 1.10.2011. Ďalej konštatoval, že sa v konaní pochopiteľne priznal, že uzatváral zmluvu o pôžičke i záložnú zmluvu, to však nesúvisí s predmetom konania vymedzeným petitom žalobkyne, ale súvisí to s procesným útokom, ktorý žalobkyňa použila v konaní. Skutočnosť, že v konaní na súde prvej inštancie sa riešila iná zmluva, ako zmluva uvedená v zmenenom petite, je determinovaná procesným útokom žalobkyne a reaguje práve na zvolený procesný útok zo strany žalobkyne, a to aj v záverečnom vyjadrení. Nemá dôvod zamerať svoju procesnú obranu na zmluvu uvedenú v zmenenom petite žaloby, ak žalobkyňa v rámci procesného útoku neuvedie v tejto súvislosti relevantné skutkové tvrdenia a on považuje z právneho hľadiska navrhovaný výrok v zmenenom petite za nedôvodný už len z hľadiska absencie pasívnej vecnej legitimácie. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení snaží navodiť dojem, že v jeho procesnej obrane sú nejaké rozpory, ale z jeho procesnej obrany je zjavné kedy sa vyjadruje k zmluve, ktorú uzavrel s právnou predchodkyňou žalobkyne a kedy sa vyjadruje k zmluve, ktorú uvádza žalobkyňa v petite žaloby. V prejednávanej veci žalobkyňa opakovane zotrvávala na totožnom petite žaloby ako vo svojom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 5.11.2018, a to na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019, vo vyjadrení označenom ako „Záverečné vyjadrenie žalobcu" spísanom dňa 14.5.2019 a ani po vyhlásení rozsudku nevzniesla žiadne námietky proti vyhlásenému zneniu výroku. Aj vo svojom vyjadrení k jeho odvolaniu žalobkyňa výslovne uviedla na strane 2, že „Žalobca správne postupoval pri zmene petitu podanej žaloby a súd správne postupoval pri pripustení zmeneného petitu." Žalobkyňa teda opakovane a neustále zotrváva na totožnom zmenenom petite, pričom túto zmenu petitu označuje ako správny postup. Aj z tohto vyplýva nesprávnosť a arbitrárnosť opravného uznesenia súdu prvej inštancie. K vyjadreniu žalobkyne k zmluvám, ktoré uzavrela jej právna predchodkyňa s ním uviedol, že zotrvala na totožnej argumentácii, ku ktorej sa vyjadril podrobne v priebehu konania, napríklad v záverečnom vyjadrení, kde sa osobitne venoval taktiež údajnému premlčaniu záložného práva. S ohľadom predovšetkým na skutočnosť, že táto argumentácia žalobkyne sa netýka predmetu konania, nepovažuje za potrebné ďalej sa k nej vyjadrovať. Zotrval na odvolacom návrhu.
7. Žalobcovia v 1. až 5. rade (dedičia právnej predchodkyne pôvodnej žalobkyne - C. D., narodená dňa XX.X.XXXX, zomrela dňa XX.X.XXXX; uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 17.8.2021, č.k. 18 C 200/2010-553) vo vyjadrení k odvolacej republike zopakovali tvrdenia uvedené vo vyjadrení ich právnej predchodkyne k odvolaniu žalovaného týkajúce sa nezhody výrokov, nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, zmeny petitu žaloby i vznesenej námietky premlčania. Zotrvali na odvolacom návrhu. 8. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.
9. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. októbra 2022; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny, vrátane výroku o náhrade trov konania a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na zdôraznenie vecnej a právnej správnosti napadnutého rozsudku považuje ale za potrebné uviesť ešte nasledovné.
10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať.
12. Žalovaný svoje odvolanie, okrem iného, odôvodnil aj ustanovením § 365 ods. 1 písm. a/ C.s.p., t.j., že neboli splnené procesné podmienky, ktoré bližšie nešpecifikoval. Aj napriek tomu, odvolací súd skúmal, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo vydané v konaní postihnutou s niektorou z nasledovných procesných vád (§ 380 ods. 2 C.s.p.), t.j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, procesnej subjektivity a procesnej spôsobilosti strany sporu, povinného zastúpenia, prekážky veci právoplatne rozhodnutej veci alebo skôr začatého konania, zrozumiteľnosti a úplnosti žaloby. Odvolateľ takéto procesné vady vo svojom odvolaní netvrdil a ich existenciu nezistil ani odvolací súd, ako je uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom účinný prieskum napadnutého rozhodnutia alebo konania jemu predchádzajúceho môže odvolateľ vyvolať len pomenovaním konkrétnych nedostatkov napadnutého rozhodnutia, resp. konania, ktoré mu predchádzalo, čo žalovaný neurobil. Odvolací súd dodáva, že žalovaný v odvolaní namietal, že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, čo však nie je možné zameniť s procesnou subjektivitou a spôsobilosťou strany samostatne konať pred súdom.
13. K odvolacej námietke žalovaného ohľadne nesúladného výroku I. napadnutého rozsudku s týmto výrokom vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 11.11.2019, odvolací súd poukazuje na to, že prvoinštančný súd vydal opravné uznesenie dňa 10.12.2020, č.k. 18 C 200/2010-496, ktorým opravil výrok uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019, ktorým bola pripustená zmena žaloby, ako aj výrok I. napadnutého rozsudku s uvedením znenia opravených výrokov. Voči tomuto uzneseniu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, pričom odvolací súd toto uznesenie potvrdil z dôvodov uvedených v bodoch 24. až 26. odôvodnenia tohto rozsudku a ďalej dodáva, že nebolo možné súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného uvedenou v jeho odvolaní, že petit žalobkyne a zároveň výrok I. napadnutého rozsudku, kde sa petit prejavil, je neurčitý, nakoľko sa v ňom uvádza právna predchodkyňa žalobkyne bez ďalšej identifikácie. Od začiatku konania je zrejmé, že pôvodná žalobkyňa B. D. sa domáhala, pred zmenou petitu žaloby, určenia neplatnosti zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy, ktoré obe uzavrela so žalovaným dňa 1.10.2010 (č.l. 25 a 27 spisu), ktorý sa k neplatnosti týchto zmlúv vyjadroval písomne (napríklad č.l. 65 spisu) i ústne. Na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019 (č.l. 398 spisu) prvoinštančný súd pripustil zmenu petitu žaloby v znení navrhnutom žalobkyňou C. D. (č.l. 371 spisu), avšak iba chybou v písaní došlo k zámene žalobcu so žalovaným a dátumu 1.10.2011 namiesto 1.10.2010, keď v zápisnici o tomto pojednávaní je ceruzkou opravený žalobca na žalovaného, pričom vyššie uvedeným opravným uznesením bola uvedená chyba v písaní odstránená. Odvolací súd poukazuje na to, že tohto pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalovaného a po vyhlásení uznesenia, ktorým bola pripustená zmena žaloby s uvedenou chybou, na túto chybu ale neupozornil, ani v priebehu ďalšieho konania a až v odvolaní namietal, že s pôvodnou žalobkyňou B. D. uzavrel záložnú zmluvu dňa 1.10.2010, ktorá zmluva po zmene petitu už nie je predmetom konania.
14. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdeniami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní ohľadne toho, že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, keďže nemá žiadnu vedomosť o záložnej zmluve, ktorú mala žalobkyňa uzavrieť s jej právnou predchodkyňou dňa 1.10.2011. Vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strany sporu v hmotnoprávnom vzťahu. Sporová strana, ktorá je nositeľom tvrdeného hmotného práva alebo oprávnenia, má aktívnu vecnú legitimáciu a strana sporu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže žalobe vyhovieť len vtedy, ak žalobca žaluje tú osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a ak túto skutočnosť nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. O nedostatok vecnej legitimácie na strane žalovaného pritom vo všeobecnosti ide v tom prípade, ak niekto, o kom žalobca v žalobe tvrdí, že je výlučným nositeľom hmotnoprávnej povinnosti alebo oprávnenia, o ktoré v konaní ide, týmto nositeľom nie je, prípadne nie je nositeľom výlučným. O takomto nedostatku žaloby, vedúcej v konečnom dôsledku k jej zamietnutiu, resp. o spôsobe odstránenia tohto nedostatku, neposkytuje súd ani poučenie v zmysle § 160 ods. 1 C.s.p. (§ 5 O.s.p.) predovšetkým z dôvodu, že poučovacia povinnosť súdu je obmedzená na poučenie strán sporu len o ich procesných právach a povinnostiach, pričom so žiadnych ustanovení Civilného sporového poriadku, ani Občianskeho súdneho poriadku (konanie začalo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) nebolo možné a nie je možné vyvodiť povinnosť súdu poučiť žalobcu o tom, že žalovaný označený v žalobe nie je v spore pasívne legitimovaný, pretože by to už nebolo poučenie o procesných právach a povinnostiach, ale už poučením hmotnoprávnym, ktoré nie je oprávnený, ani povinný súd poskytnúť (R 38/94). V danej veci pôvodná žalobkyňa označila ako žalovaného G. N., narodený dňa X.X.XXXX, bytom R., Na pasekách č. XX, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v danom spore ide, pretože tak ako je uvedené v bode 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia, bol to on, ktorý uzavrel s pôvodnou žalobkyňou B. D. zmluvu o pôžičke a záložnú zmluvu, obe dňa 1.10.2010, pričom iba chybou v písaní súdu prvej inštancie, ktorá bola odstránená opravným uznesením, bol nesprávne uvedený v uznesení, ktorým bola pripustená zmena žaloby (na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019) a vo vyhlásenom rozsudku (na pojednávaní konanom dňa 11.11.2019), druhý účastník zmluvného vzťahu v záložnej zmluve (žalobkyňa namiesto žalovaný ako záložný veriteľ) a dátum jej uzavretia (1.10.2011 namiesto 1.10.2010). Odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bode 13. odôvodnenia tohto rozsudku týkajúce sa toho, že žalovaný mal od začiatku konania vedomosť, že predmetom konania je záložná zmluva zo dňa 1.10.2010, ktorú uzavrel s pôvodnou žalobkyňou B. D..
15. Nebolo možné prisvedčiť ani tvrdeniu žalovaného uvedeného v jeho odvolaní, že žalobkyňa nepreukázala naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Odvolací súd k uvedenému konštatuje, že žalovaný vôbec bližšie nekonkretizoval dôvody prečo nemá žalobkyňa na požadovanom určení naliehavý právny záujem a žaloba mala byť preto zamietnutá. Aj napriek tomu odvolací súd poukazuje na to, že žalobca má právny záujem na požadovanom určení, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, na ktorom je zúčastnený, alebo by sa jeho právne postavenie bez tohto určenia stalo neistým. K vzniku žalobcovho právneho záujmu na určení stačí také chovanie žalovaného, ktoré nasvedčuje úmyslu žalovaného porušiť právo žalobcu alebo spôsobiť žalobcovi ujmu na jeho právnom postavení. Základným predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, sú po procesnej stránke dve skutočnosti. Prvou je, že účastníci majú vecnú legitimáciu a druhou, že na určení je naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastný na právnom vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Ak súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp. že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Odvolací súd ďalej dodáva, že právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom a jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Súd preto v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu naliehavého právneho záujmu, inak (bez skúmania vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvej inštancie, aj pre
súd odvolací. Pre skúmanie súdu nie je treba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní žalovaný vôbec urobil, napríklad v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je nutné, aby tento naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.1998, sp.zn. 5 Cdo 60/1998, publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, sa určovacou žalobou žalobca domáha vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a význam. Z uvedeného je tak zrejmé, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. (§ 137 písm. c/, d/ C.s.p.), sa viaže na konkrétny určovací petit (čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo. Podmienkou prípustnosti takejto žaloby musí byť to, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, či sa vytvorí pevný základ pre právne vzťahy sporových strán a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter, pretože jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva, určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a/ C.s.p. V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov.
16. Predmetom konania je určovacia žaloba a odvolací súd má za to, že žalobcovia v 1. až 5. rade majú naliehavý právny záujem na určení neexistencie záložného práva zriadeného na nehnuteľnosti- predmetného bytu, ktorý bol vo vlastníctve ich právnej predchodkyne (v súčasnosti sú spoluvlastníkmi tohto bytu), nakoľko takýmto určením dosiahnu odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov, t.j. stav neistoty svojho právneho postavenia. Odvolací súd dodáva, že konanie bolo začaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a pôvodná žalobkyňa mala naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy podľa § 80 písm. c/ O.s.p., keď súd prvej inštancie po zmene procesného predpisu poučil právnu predchodkyňu všetkých žalobcov, aby zmenila petit žaloby v súlade s ustanovením § 137 písm. d/ C.s.p., nakoľko v danej veci ide o právnu skutočnosť vyplývajúcu z hmotného práva (Občiansky zákonník). Navyše právoplatné rozhodnutie súdu o neexistencii záložného práva k predmetnému bytu bude slúžiť Okresnému úradu, katastrálny odbor, pre rozhodnutie vo veci, ktorá je predmetom správneho konania, t.j. konania o povolenie vkladu záložného práva k predmetnej nehnuteľnosti (konanie je prerušené z dôvodu tohto prebiehajúceho konania, č.l. 21 spisu).
17. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom prvoinštančného súdu uvedenom v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozsudku, že záložné právo zriadené záložnou zmluvou zo dňa 1.10.2010 uzavretou medzi pôvodnou žalobkyňou B. D. ako záložcom a žalovaným ako záložným veriteľom dňa 1.10.2010 neexistuje, keďže pohľadávka žalovaného zo zmluvy o pôžičke platne nevznikla. Súd prvej inštancie v danej veci vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 191 ods. 1 C.s.p., keď v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysvetlil dôvody, pre ktoré mal za to, že žalovaný nepreukázal skutočné odovzdanie pôžičky, a to sumy 70.000,- € pôvodnej žalobkyni. Odvolací súd poukazuje na to, že skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, ktorý musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, ako aj preukázať možnosť disponovať príslušnou peňažnou sumou. V danej veci svedkovia A. Y. (č.l. 240 spisu) a O. C. (č.l. 250 spisu) zhodne tvrdili, že žalovaný vyplácal pôvodnej žalobkyni B. D. sumu 70.000,- €, pričom svedok A. Y. výslovne uviedol, že išlo o pôžičku. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd správne vyhodnotil výpovede uvedených svedkov za nedôveryhodné, nakoľko prihliadol na to, aký vzťah majú títo svedkovia k žalovanému (O. C. je matkou žalovaného a A. Y. je dlhoročný kamarát žalovaného), k prejednávanej veci, ako aj na poznatky získané na základe hodnotenia iných dôkazov. Z výpovede ďalšieho svedka D. L. (priateľ pôvodnej žalobkyne B. D., č.l. 242 spisu) vyplynulo, že nemal vedomosť o tom, že by pôvodná žalobkyňa potrebovala finančnú hotovosť v sume 70.000,- € a na aký účel, finančne jej vypomáhala jej matka, z dedičstva po otcovi H. D. jej dala peniaze, cca 10.000,- €. Matka pôvodnej žalobkyne C. D., ktorá vstúpila do konania po smrti pôvodnej žalobkyne ako žalobkyňa (č.l. 206 spisu) sa vyjadrila k okolnostiam uzavretia zmluvy o pôžičke s tým, že sumu 70.000,- € by si jej dcéra od osoby, ktorú poznala mesiac ani nepožičala, takú sumu pokope nikdy nevidela a zmluvu o pôžičke nepodpísala. Z ďalšieho dôkazu, a to čestného prehlásenia F. G., zástupcu vlastníkov bytov (č.l. 268 spisu) je zrejmé, že žiadal pôvodnú žalobkyňu B. D., aby svoj byt predala, čo vždy rázne odmietla. Ku skutočnosti, či žalovaný disponoval v čase poskytnutia pôžičky pôvodnej žalobkyni peňažnou sumou 70.000,- €, bol vypočutý svedok G. Q. (č.l. 418 spisu), ktorý mal uzavrieť so žalovaným dňa 1.10.2010 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mal žalovanému poskytnúť uvedenú sumu titulom pôžičky (č.l. 388 spisu). Tento svedok jednoznačne uviedol, že si nepamätá, že by nejakú zmluvu o pôžičke podpisoval, ani že by žalovanému peniaze v takej výške požičal, že podpis na zmluve nie je jeho, podpisuje sa inak. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovanému sa nepodarilo jednoznačne preukázať, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke s pôvodnou žalobkyňou B. D. disponoval sumou 70.000,- €, z dôvodu ktorého považoval odvolací súd jeho argumentáciu uvedenú v odvolaní ohľadne preukázania tejto skutočnosti za nedôvodnú.
18. V súvislosti s vyššie uvedeným odvolací súd poukazuje na to, že vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti alebo nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí tak izolovane, ako aj v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napríklad pri svedeckej výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň a ďalej vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a podobne. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné alebo protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenia. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepravdivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.5.2012, sp.zn. 4 M Cdo 14/2011). Odvolací súd ďalej dodáva, že aby súd mohol o veci rozhodnúť, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, jednotlivo, aj v ich vzájomných súvislostiach (§ 191 ods. 1 C.s.p.), pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany sporu. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V procese sa dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov strán sporu, z vykonaného
dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon sporovým stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom, keďže zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. V danej veci súd prvej inštancie starostlivo uvážil a zhodnotil jednotlivé dôkazy jednotlivo aj v ich komplexnosti, pričom správne dospel k záveru, že žalovanému sa nepodarilo preukázať, že v čase uzavretia zmluvy o pôžičke so žalovanou disponoval sumou 70.000,- €, ktorý záver aj riadne a dostatočne odôvodnil (bod 37. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia), s ktorým záverom sa v plnom rozsahu odvolací súd stotožňuje. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa výpovede svedka Zivčáka a toho, že v zápisnici o pojednávaní je nesprávne zachytená jeho výpoveď, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože uvedený svedok jednoznačne uviedol, že so žalovaným dňa 1.10.2010 zmluvu o pôžičke na sumu 70.000,- € neuzavrel, pričom na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v minulosti mu nejaké peniaze požičal. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca sa zúčastnil pojednávania, na ktorom bol tento svedok vypočutý a nevzniesol žiadne námietky k protokolácii výpovede tohto svedka, ani k tomu, že mu prvoinštančný súd neumožnil klásť otázky smerujúce k objasneniu nejednoznačných tvrdení svedka. Zo všetkých uvedených dôvodov potom považoval odvolací súd odvolací dôvod žalovaného podľa § 365 ods. 1 písm. d/ C.s.p., t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, za nedôvodný (ani pri tomto odvolacom dôvode žalovaný bližšie nešpecifikoval tzv. inú vadu konania).
19. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napríklad § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
20. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
21.1. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 10.12.2020, č.k. 18 C 200/2010-496, I. opravil výrok uznesenia Okresného súdu Bratislava II. vyhláseného na pojednávaní dňa konanom dňa 23.1.2019, ktorým pripustil zmenu žaloby tak, že výrok tohto uznesenia po oprave znie: ,,Súd určuje,
že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX nachádzajúci sa na 1. posch. bytového domu na ulici R. X, Bratislava, okres Bratislava II, obec: BA - m. č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na LV č. XXXX, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným dňa 01.10.2010 neexistuje. Žalovaný je povinný žalobkyni nahradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v zákonnej lehote k rukám právneho zástupcu, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku."; II. opravil výrok I. rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11.11.2019, č.k. 18 C 200/2010-468 tak, že po oprave znie: ,,Súd určuje, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX nachádzajúci sa na 1. posch. bytového domu na R. ul. č. X, Bratislava, okres Bratislava II, obec: BA - m. č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na LV č. XXXX, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným dňa 01.10.2010 neexistuje."; III. zamietol návrh žalovaného, doručený súdu dňa 16.4.2020 na opravu chyby v rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 11.11.2019, č.k. 18 C 200/2010-468. 21.2. V odôvodnení uznesenia uviedol, že na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019 pripustil zmenu žaloby v znení: „Súd určuje, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na ulici R. X, Bratislava, okres Bratislava II, obec BA - m. č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na LV č. XXXX, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobcom dňa 01.10.2011 neexistuje. Žalovaný je povinný žalobcovi nahradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré budú vyčíslené v zákonnej lehote k rukám právneho zástupcu, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku." Uvedené vyplýva zo zvukového záznamu z predmetného pojednávania. Na pojednávaní konanom dňa 11.11.2019 vyhlásil rozsudok, pričom výrok I. tohto rozsudku vyhlásil v nasledovnom znení: „Súd určuje, že záložné právo zriadené na nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne, byt č. XX nachádzajúci sa na 1. poschodí bytového domu na R. ul. č. X, Bratislava, okres Bratislava II, obec BA - m. č. H., katastrálne územie H., vedený na Správe katastra Bratislava II, zapísaný na LV č. XXXX, na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalobkyňou dňa 01.10.2011 neexistuje." Uvedené vyplýva zo zvukového záznamu z predmetného pojednávania. Podaním doručeným súdu dňa 16.4.2020 žalovaný navrhol vydanie opravného uznesenia podľa § 224 C.s.p. V tomto návrhu uviedol, že znenie výroku I. písomného vyhotovenia rozsudku je nesúladné s výrokom I. rozsudku vyhláseného na pojednávaní konaného dňa 11.11.2019, čo je preukázateľné a zrejmé zo zvukového záznamu vyhotoveného súdom. V písomnom vyhotovení rozsudku je nesprávne uvedený subjekt právneho úkonu - záložnej zmluvy (konkrétne žalovaný namiesto žalobkyne) a dátum právneho úkonu - záložnej zmluvy (konkrétne 1.10.2010 namiesto 1.10.2011). 21.3. Uznesenie právne odôvodnil ustanoveniami § 124 ods. 1, § 216 ods. 1, § 219 ods. 4, § 224, § 234 ods. 2, § 237 ods. 1 C.s.p. a dôvodil tým, že v zmysle § 216 C.s.p. je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu, pričom súd nemôže žalobný návrh prekročiť a ani nemôže prisúdiť viac alebo niečo iné, než čoho sa strany domáhajú (okrem zákonných výnimiek). Civilné sporové konanie je kontradiktórne konanie, ktoré je ovládané dispozičným a prejednacím princípom. Žalobca vymedzuje predmet sporového konania, v rámci čoho musí identifikovať jednak konkrétny právny vzťah, o ktorom tvrdí, že existuje a je ohrozený alebo porušený, jednak konkrétny nárok z tohto právneho vzťahu vyplývajúci, ktorému žiada poskytnúť súdnu ochranu. Súdy neposkytujú ochranu právnemu vzťahu či právu (subjektívnemu nároku), o ochranu ktorého žalobca nežiadal. Súd však nie je viazaný žalobným návrhom žalobcu doslovne. Súd posudzuje každé podanie podľa jeho obsahu (porovnaj § 124 ods. 1 C.s.p.). Súd pri formulovaní výroku môže použiť iné slová, ako navrhoval žalobca, pretože iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia. Pri formulácii výroku rozhodnutia však súd musí dbať o to, aby tento výrok z obsahového hľadiska vyjadroval to, čoho sa žalobca podanou žalobou (resp. zmenou žaloby) domáhal (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 8/2005). Žalobca síce má v zmysle § 132 ods. 1 C.s.p. povinnosť uviesť v žalobe žalobný návrh, to však neznamená, že musí presne formulovať výrok rozsudku a že súd je takouto formuláciou striktne viazaný. Za žalobný nárok (predmet konania) nemožno považovať iba žalobný návrh, ale aj jeho skutkové odôvodnenie, ktoré spolu so žalobným návrhom vymedzuje predmet žaloby. Žalobca musí svoj nárok vymedziť tak, aby bola splnená požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku. Tá je splnená vtedy, ak je možné žalobný návrh prevzatý do výroku rozsudku vykonať niektorým zo spôsobov výkonu exekúcie. Neprimeraný formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov a prílišný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov, ktoré nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Je preto namieste upustiť od formalistického prístupu a pristúpiť k materiálnej ochrane práva (porovnaj komentár k § 132 a §
140 C.s.p. v komentári: Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 486-487 a s. 517-521). Pri posudzovaní žalobného návrhu či zmeny žaloby je preto vždy potrebné posudzovať a rozlišovať, kedy ide o odstraňovanie vád žaloby v zmysle § 129 C.s.p., kedy ide len o zmenu formulácie vo výroku, ktorú môže súd vykonať aj sám, kedy ide o takú zmenu výroku, ktorú súd urobí s cieľom dosiahnuť prípadnú budúcu vykonateľnosť súdneho rozhodnutia a kedy ide naozaj o zmenu žaloby v zmysle § 139 a nasl. C.s.p. V prejednávanom prípade sa žalobkyňa (resp. jej právna predchodkyňa) od počiatku (od podania žaloby) domáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy uzavretej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne (B., dcérou súčasnej žalobkyne C.) a žalovaným dňa 1.10.2010, ktorej predmetom bolo zriadenie záložného práva k bytu č. XX, na 1. poschodí bytového domu v R., na R. č. X. Uvedené je zrejmé a nepochybné zo všetkých písomných podaní a prednesov žalobkyne, resp. jej právnej predchodkyne. Podaním doručeným súdu dňa 5.11.2018 žalobkyňa, po predchádzajúcom poučení súdom, navrhla zmenu petitu žaloby (t.j. žalobného návrhu) tak, že sa už nedomáhala určenia neplatnosti záložnej zmluvy, ale určenia neexistencie záložného práva zriadeného na základe predmetnej záložnej zmluvy. V tomto svojom podaní sa však dopustila zrejmých chýb v písaní, resp. iných zrejmých nesprávností, keď za zmluvné strany záložnej zmluvy nesprávne označila právnu predchodkyňu žalobkyne a žalobcu (namiesto právnej predchodkyne žalobkyne a žalovaného) a keď uviedla nesprávny dátum uzavretia záložnej zmluvy dňa 1.10.2011 (namiesto správneho dátumu dňa 1.10.2010). Z obsahu celého podania, ako i z ďalších písomných podaní a prednesov žalobkyne je však nepochybné, že išlo o chyby v písaní, resp. o iné zrejmé nesprávnosti a že sa v skutočnosti naďalej domáhala určenia neexistencie záložného práva zriadeného na základe záložnej zmluvy uzatvorenej medzi právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným dňa 1.10.2010. Súd prvej inštancie mal potom na základe uvedeného vyzvať žalobkyňu na odstránenie vád podania v zmysle § 129 C.s.p., alebo mal vyhodnotiť toto podanie podľa jeho obsahu v zmysle § 124 C.s.p. a sám upraviť žalobný návrh tak, aby zodpovedal tomu, čoho sa žalobkyňa skutočne domáhala, aby bol určitý, zrozumiteľný a najmä vykonateľný. Pripustenie navrhovanej zmeny žaloby neprichádzalo do úvahy, keďže výsledky dovtedajšieho konania by nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe (porovnaj § 143 ods. 1 C.s.p.). Namiesto toho však súd prevzal vyššie uvedené chyby do výroku uznesenia vyhláseného na pojednávaní konaného dňa 23.1.2019, ktorým pripustil zmenu žaloby a následne aj do výroku I. rozsudku vyhláseného na pojednávaní konaného dňa 11.11.2019. To, že išlo o chyby v písaní, resp. o iné zrejmé nesprávnosti, je nepochybné aj z toho, že prvoinštančný súd aj naďalej konal o nezmenenom predmete konania, najmä o ňom vykonával dokazovanie a takisto sporové strany uplatňovali prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany k nezmenenému predmetu konania. Jedinou skutočnou zmenou bola formálna zmena žaloby zo žaloby o určenie neplatnosti záložnej zmluvy na žalobu o určenie neexistencie záložného práva zriadeného na základe záložnej zmluvy. Súd si je vedomý toho, že je viazaný žalobným návrhom, uznesením o pripustení zmeny žaloby a následne aj vyhláseným rozsudkom. Inštitút opravného uznesenia v zmysle § 224 C.s.p. (ktorý sa primerane použije aj na opravu chýb v uznesení) však umožňuje napraviť určité pochybenia, ktorých sa dopustil samotný súd. Tieto chyby je možné opraviť len opravným uznesením, nie priamo v písomnom vyhotovení rozhodnutia. Opravným uznesením nie je možné opraviť vecnú vadu žaloby, o ktorej súd rozhodol. Takisto neprichádza do úvahy, aby súd opravným uznesením menil alebo opravoval už vyhlásený rozsudok z dôvodu, že si uvedomil neskôr jeho (vecnú) nesprávnosť. V zmysle § 224 C.s.p. je však možné opraviť v rozsudku či v uznesení chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. Ide o také chyby, ktoré sú následkom náhleho a okamžitého zlyhania duševnej či mechanickej činnosti osoby, ktorá rozsudok či uznesenie vyhlasovala alebo vyhotovovala a ktoré sú úplne zjavné (porovnaj komentár k § 224 C.s.p. v komentári: Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 824). Táto definícia podľa jeho názoru v celom rozsahu dopadá aj na vyššie uvedené chyby v označení zmluvných strán záložnej zmluvy a v dátume podpísania tejto záložnej zmluvy. Uvedených chýb sa pritom primárne dopustil súd prvej inštancie, ktorý mal podanie žalobkyne posúdiť podľa jeho obsahu. Preto týmto opravným uznesením opravil predmetné chyby vo výroku uznesenia o pripustení zmeny žaloby zo dňa 23.1.2019 a vo výroku I. rozsudku zo dňa 11.11.2019. Vzhľadom na skutočnosť, že týmto opravným uznesením opravil výrok uznesenia o pripustení zmeny žaloby zo dňa 23.1.2019 i výrok I. rozsudku zo dňa 11.11.2019, stal sa návrh žalovaného na vydanie opravného uznesenia bezpredmetným, z dôvodu ktorého návrh žalovaného na opravu chyby v rozsudku zo dňa 11.11.2019 zamietol.
22. Voči uvedenému uzneseniu podal včas odvolanie žalovaný, dôvodiac ustanovením § 36 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol
prvoinštančnému súdu, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nezrozumiteľné, zmätočné a nepreskúmateľné, v ktorom síce súd prvej inštancie poukázal na viaceré pramene práva, avšak tie práve naopak podporujú dôvodnosť jeho návrhu na vydanie opravného uznesenia a nie zamietnutie tohto návrhu a prijatie výrokov I. a II. V odôvodnení napadnutého uznesenia absentuje myšlienkový postup súdu, ktorým by zrozumiteľne vysvetlil, ako ho jednotlivé pramene práva doviedli k prijatým výrokom, pričom sa v zásade obmedzil len na konštatovania, že prijaté výroky vyplývajú s ním spomenutých prameňov práva. Nestotožnil sa s výkladom uvedeným v bode 14. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, keď v bode 15. uvádza, že súd nie je viazaný žalobným návrhom žalobcu doslovne a posudzuje každé podanie podľa jeho obsahu. Obsah podania žalobkyne, ktorým menila petit žaloby (podanie doručené súdu dňa 5.11.2018) je zrejmý z textového znenia a súd prejav vôle žalobkyne nie je oprávnený akokoľvek meniť z obsahového hľadiska. Súd samozrejme môže textové znenie pozmeniť a použiť iné jazykové formulácie, ktoré sa však významovo nevymykajú pôvodnej formulácii. Súd však v žiadnom prípade neskúma súlad prejavu vôle žalobkyne s jej skutočnou vôľou. t.j. či vzhľadom na určité okolnosti prípadu nemala žalobkyňa na mysli niečo iné. Na rozdiel od hmotného práva, kde platí teória vôle, v procesnom práve platí teória prejavu. Ak totiž v dôsledku prejavu vznikne taký stav, že z neho ostatné subjekty môžu usudzovať na určitý procesný úkon, potom tento úkon platí tak, ako bol prejavený, a to bez ohľadu na to, či bol prejav podložený skutočnou vôľou alebo nie. Podobne nie je rozhodujúce, či rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou vznikol v dôsledku omylu či nepozornosti. Navyše prípadný rozpor medzi prejavom vôle a skutočnou vôľou nespôsobí, že by chyba v žalobe robila tento procesný úkon vadným, neprípustným a ani neúčinným. Žaloba, návrh alebo iné procesné podanie bude aj s chybou napĺňajúcou požiadavky § 224 C.s.p. naďalej platným, prípustným a účinným procesným úkonom a bude vyvolávať určitý stav konania, z ktorého môžu (ale nemusia) ostatné subjekty konania v dobrej viere usudzovať, že daný úkon platí tak, ako bol prejavený. Za takúto chybu nesie procesnú zodpovednosť strana, ktorá procesný úkon aj s chybou urobila. V bode 17. odôvodnenia napadnutého uznesenia prvoinštančný súd polemizuje nad tým, aký procesný postup mal zvoliť počas prvoinštančného konania, ktoré však bolo zavŕšené vyhlásením rozsudku a prípadné chyby súdu prvej inštancie je možné namietať a napraviť v rámci odvolacieho konania. Účelom opravného uznesenia je len napraviť zrejmé nesprávnosti a nie korigovať procesný postup súdu. Súd prvej inštancie ani neuviedol, aké vady by mala žalobkyňa odstrániť v zmysle § 129 C.s.p., s poukazom na § 124 C.s.p. nie je dôvod, aby súd sám menil petit žaloby, keďže je viazaný obsahom petitu a prejavenou vôľou, neskúma skutočnú vôľu žalobkyne. V prípade, ak podľa názoru súdu pripustenie navrhovanej zmeny petitu neprichádzalo do úvahy, ide opäť o prípadné pochybenie, na ktorého nápravu slúži odvolanie. Poukázal na to, čo je treba považovať za zrejmú nesprávnosť s odkazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2019, sp.zn. III. ÚS 67/2019 a sp.zn. II. ÚS 576/2013. Okrem skutočnosti, že opravné uznesenie slúži na opravu chýb súdu a nie strany sporu, musí byť splnená aj tá podmienka, že ide o okamžité zlyhanie duševnej či mechanickej činnosti osoby. V danom prípade však žalobkyňa opakovane zotrvávala na totožnom petite žaloby, ako vo svojom podaní doručenom súdu dňa 5.11.2018, a to na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019, vo vyjadrení označenom ako „Záverečné vyjadrenie žalobcu" spísanom dňa 14.5.2019 a ani po vyhlásení rozsudku nevzniesla žiadne námietky proti vyhlásenému zneniu výroku. S poukazom na uvedené nemožno hovoriť len o akomsi „okamžitom zlyhaní." Skutočnosť, že v konaní na súde prvej inštancie sa riešila iná zmluva, ako zmluva uvedená v zmenenom petite, je determinovaná procesným útokom žalobkyne. On nemá dôvod zamerať svoju procesnú obranu na zmluvu uvedenú v zmenenom petite žaloby, ak žalobkyňa v rámci procesného útoku neuvedie v tejto súvislosti relevantné skutkové tvrdenia, pričom považuje z právneho hľadiska navrhovaný výrok v zmenenom petite za nedôvodný už len z hľadiska absencie pasívnej vecnej legitimácie. Záverom konštatoval, že považuje za absurdné, aby súd prvej inštancie po skončení prvoinštančného konania, t.j. po vyhlásení rozsudku vo veci samej svojvoľne zmenil petit žaloby a na základe tejto zmeny zároveň zmenil výrok rozsudku, ktorým je po jeho vyhlásení viazaný. Takáto aktivita súdu nevyplýva zo žiadnej právnej normy a úplne sa vymyká obsahu a významu § 224 C.s.p. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnute uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť tak, že vyhovie v celom rozsahu jeho návrhu na vydanie opravného uznesenia; žiadal náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
23. Žalobcovia v 1. až 5. rade sa k odvolaniu žalovaného voči napadnutému uzneseniu nevyjadrili.
24. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v bodoch 14. až 20. odôvodnenia napadnutého uznesenia, keď súd prvej inštancie po zistení chyby v písaní opravil výrok svojho uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019, ktorým pripustil zmenu žaloby a zároveň aj výrok
I. napadnutého rozsudku. Odvolací súd odkazuje na dôvody uvedené v bode 13. odôvodnenia tohto rozhodnutia a dodáva, že ak sa vyskytnú chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti, súd je povinný rozhodnutie opraviť. Zákon má na mysli zjavné nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhlásení alebo písomnom vyhotovení rozsudku (uznesenia), t.j. pisárske chyby, omyly v počítaní a podobne. Je neprípustné, aby súd postupom podľa § 224 C.s.p. menil obsah rozsudku. Oprava sa môže týkať záhlavia rozsudku, jeho výroku, odôvodnenia, poučenia, ako aj dátumu vyhlásenia a podpisu. V danej veci opravou výroku I. napadnutého rozsudku, ako aj uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 23.1.2019, prvoinštančný súd odstránil chybu v písaní, nakoľko v oboch prípadoch bol nesprávne uvedený jeden z účastníkov zmluvného vzťahu, a to žalobkyňa namiesto žalovaného a dátum 1.10.2011 namiesto 1.10.2010. Odvolací súd opätovne poukazuje na to, že žalovaný mal vedomosť o tom, o aké právne úkony sa v prejednávanej veci jedná, že ide o zmluvu o pôžičke zo dňa 1.10.2010 a záložnú zmluvu zo dňa 1.10.2010, ktoré obe uzavrel s pôvodnou žalobkyňou B. D. a tak jeho tvrdenia uvedené v odvolaní, že v konaní sa riešila iná zmluva, ktorej on nebol účastníkom, sú nedôvodné. Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom má za to, že súd prvej inštancie aj po zmene petitu žaloby, v ktorej došlo k už uvedenej chybe v písaní, naďalej konal o nezmenenom predmete konania, vykonával dokazovanie a sporové strany uplatňovali prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany k nezmenenému predmetu konania. Nebolo možné súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalovaného, že považuje za absurdné, aby prvoinštančný súd po skončení konania, t.j. po vyhlásení rozsudku vo veci samej svojvoľne zmenil petit žaloby a na základe tejto zmeny taktiež zmenil výrok rozsudku, ktorým je po vyhlásení viazaný, pretože tak ako je uvedené vyššie, súd prvej inštancie opravil iba chybu v písaní, nakoľko v danom prípade išlo pri písaní uznesenia i výroku I. rozsudku o zrejmé pochybenie, ku ktorému došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej, resp. mechanickej činnosti osoby, za ktorej účasti došlo k vyhotoveniu a vyhláseniu rozhodnutia. K argumentácii žalovaného v jeho odvolaní, že žalobkyňa nevzniesla žiadne námietky proti vyhlásenému zneniu výroku, odvolací súd konštatuje, že ani žalovaný takéto námietky nevzniesol. Vzhľadom k tomu, že prvoinštančný súd sám opravil pisárske chyby vo výroku uznesenia o pripustení zmeny žaloby a výroku I. napadnutého rozsudku, správne potom zamietol návrh žalovaného na opravu chyby v napadnutom rozsudku.
25. K odvolacím námietkam žalovaného o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu a o tom, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd poukazuje na dôvody uvedené v bodoch 19. a 20. odôvodnenia tohto rozhodnutia.
26. Nebolo možné súhlasiť ani s odvolacou námietkou žalovaného, že odôvodnenie napadnutého uznesenia je nezrozumiteľné, zmätočné a nepreskúmateľné, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie uznesenia v ustanovení § 236 C.s.p., keďže jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s opravou výroku svojho uznesenia vyhláseného na pojednávaní konanom dňa 23.1.2018, výroku I. napadnutého rozsudku, ako aj návrhu žalovaného na opravu chyby v napadnutom rozsudku. Odvolací súd tak považuje uvedenú námietku týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia za absolútne neopodstatnenú.
27. Odvolací súd preto zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne, podľa § 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p., potvrdil.
28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcom v 1. až 5. rade, ktorí mali v odvolacom konaní plný úspech, priznáva spoločne a nerozdielne [z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia v 1. až 5. rade sú spoluvlastníci predmetného bytu, pričom z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci voči tretím osobám sú všetci spoluvlastníci oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka)], nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
29. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
30. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p., v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).