Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Sa-24-2022.pdf
PDF · 149.34 KB
Case nature
Area
Subarea
10Sa/24/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: maloletý C. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. S., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, zastúpeného zákonným zástupcom žalobcu, otcom : R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. S., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci so sídlom Račianska cesta 71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 14.10.2022 vo veci zaistenia, o nariadenie prepustenia žalobcu podľa § 221 odsek 2 Správneho súdneho poriadku, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-1233-010/2022-AV zo dňa 20.09.2022 takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca maloletý C. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť D., bez cestovného dokladu, trvale bytom D. S., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-1233-010/2022-AV zo dňa 20.09.2022 podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o zaistení žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (v ďalšom texte aj: „Dublinské nariadenie III“, resp. „Dublinské nariadenie“). Zároveň podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.11.2022 a umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. V rozhodnutí žalovaný citoval ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c/, 2, 4, 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, čl. 28 ods. 2, 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26. júna 2013 (Dublinské nariadenie) a čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k skutkovému stavu vedúcemu k rozhodnutiu o zaistení maloletého žalobcu konštatoval, že dňa 20.09.2022 v čase o 18:55 hod. hliadka KDI BA spoločne s hliadkou KDI TN a príslušníkmi colného úradu Finančnej správy SR zastavili motorové vozidlo zn. Mercedes, ev. č. P.- XX-K., kde pri jeho kontrole bolo zistené, že vo vozidle sa nachádza vodič s piatimi ďalšími osobami. Po výzve, aby preukázali svoju totožnosť, vodič vozidla sa preukázal ID kartou Rumunska a ostatní
uviedli, že pochádzajú zo Sýrie a nedisponujú cestovnými dokladmi. Vzniklo preto podozrenie, že sa jedná o nelegálnu migráciu. Následne bola vyrozumená Mobilná jednotka PZ Bratislava, príslušná na ďalšie konanie, ktorá dňa 20.09.2022 v čase o 10:30 hod. predviedla maloletého žalobcu v zmysle § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov pre potreby konania o administratívnom vyhostení. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Nemecku. Na základe uvedeného začal správny orgán dňa 20.09.2022 konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Následne správny orgán oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia. Žalobca v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) zo dňa 20.09.2022 č. PPZ-HCP-BA5-1233-008/2022-AV uviedol, že po odchode z domovskej krajiny pokračoval do Turecka, kde strávil niekoľko dní. Tam sa nakontaktoval na prevádzača, ktorý ho previedol až do Srbska, kde sa zdržiaval v utečeneckom tábore. V tábore si našli ďalšieho prevádzača, ten ich autom doviezol na hranicu s Maďarskom. Prevádzač ich zaradil do skupiny asi 50 osôb a cez pripravené rebríky ich previedol cez plot do Maďarska. Odtiaľ vo väčšej skupine pokračovali na najbližšiu benzínovú pumpu, kde bolo viacero zaparkovaných kamiónov. Na jednom z nich si otvorili zadné dvere a skryli sa vo vnútri. Po nejakom čase sa kamión pohol. Išli tak zopár hodín. Následne kamión zastal a dlhšie sa nehýbal. Rozhodli sa vystúpiť a ísť pešo. Po chvíli ich však zadržala polícia.
2. Žalovaný v súvislosti s existenciou rizika úteku u žalobcu v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že tento má záznam v systéme Eurodac a nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zároveň ide o osobu bez dokladu totožnosti, o ktorej žalovaný nemá žiadne preukázateľné informácie, najmä vo vzťahu k pomerom, z ktorých pochádza, resp. o jeho prípadnej trestnej minulosti. Žalobca cestoval viacerými krajinami s vedomím, že sa v nich nachádza neoprávnene, čo vo svojom súhrne vytvára odôvodnený predpoklad jeho prípadného ďalšieho úteku, ak by bol ponechaný na slobode. Žalovaný poukázal na obsah zápisnice o podaní vyjadrenia, v ktorej žalobca vyhlásil, že by chcel odísť do Nemecka.
3. Vo vzťahu k možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako je zaistenie, žalovaný dospel k záveru, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože tento na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu, a ani iné príbuzenské vzťahy a nedisponuje ani žiadnou finančnou hotovosťou v rozsahu potrebnom na pokrytie nákladov pobytu až do doby realizácie transferu. Zároveň nedisponuje žiadnym cestovným dokladom.
4. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ďalej vyplýva, že v čase rozhodovania správneho orgánu o zaistení účastníka konania správny organ nedisponoval informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie o odsune, a teda nevedel určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Správny organ pri určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorými je viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu na územie zodpovedného členského štátu. Realizácia ďalších úkonov je v gescii Dublinského strediska, ktoré komunikuje s dožiadaným členským štátom. Ide hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, a personálne zabezpečenie.
5. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný argumentoval, že pri rozhodovaní o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle v článku 8 ods. l Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s tým, že žalobcovi práva, ktoré mu vyplývajú z označeného ustanovenia neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobca nemá na území Slovenskej republiky rodinu. Správny orgán konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.
6. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 14.10.2022, podanou na správny súd dňa 31.10.2022 (doručenou žalovanému dňa 18.10.2022) domáhal, aby súd nariadil jeho prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, pretože rozhodnutie o zaistení je podľa jeho názoru nezákonné. Zároveň žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia.
7. V správnej žalobe uviedol, že spolu s ním bol zaistený aj jeho zákonný zástupca, otec R.P. Y., nar. XX.XX.XXXX. Žalobca predovšetkým namietal, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti jeho zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ako aj čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III. Takéto nedostatky v rozhodnutiach o zaisťovaní rodín s maloletými deťmi sú pritom policajným útvarom vytýkané aj samotnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/8/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 10Sa/8/2022 z 08.06.2022, sp. zn. 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 8Sa/9/2022 z 07.06.2022 a pod.). Zaistenie maloletého žalobcu a zaistenie jeho otca nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru žalobca navrhol, aby správne súdy posudzovali ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach. Namietal, že rozhodnutie o zaistení žalobcu je odôvodnené formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov a Dublinského nariadenia III, avšak bez vlastnej správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby, ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých, majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Napriek tomu, že sa zaistenie dotýka práv a záujmov maloletého cudzinca v nízkom veku, žalovaný k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby. Žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dáva žalobcovi na ťarchu to, že sa chce dostať do Nemecka, pričom v skutočnosti ide o maloletú osobu nasledujúcu svojho otca, ešte neschopnú rozhodovať o sebe.
8. V tej súvislosti poukázal žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, napríklad vo veci Európskeho súdu pre ľudské práva Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, prípad Popov proti Francúzsku, obdobne aj v rozhodnutiach ESĽP z 12.07.2016 vo veciach A.M v France (no. 56324/13), A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M and Others v. France (no. 24587/12) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), R.K. and Others v. France (no. 68264/14), R.M and Others v. France (no. 33201/11). Žalobca poukázal tiež na právne závery vyplývajúce z rozsudku NS SR v Bratislave sp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, ako aj rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, a tým nesplnil základné podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, žalobca sa žalobou domáhal prepustenia zo zaistenia. Zaistenie maloletého žalobcu nie je v jeho najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod l. Dohovoru o právach dieťaťa. V predmetnej veci má žalovaný možnosť umiestniť žalobcu a jeho otca v azylovom zariadení špecializovanom pre zraniteľné osoby a rodiny s deťmi v Opatovskej Novej Vsi, ako to bolo využívané napr. v období pandémie COVID-19, kedy boli dublinské transfery pozastavené. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec (2003) 5 z 16.04.2003) sa má zaistenie žiadateľov o azyl okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.
9. Podľa žalobcu žalovaný zároveň v rozhodnutí o zaistení nesprávne právne posúdil možnosť jeho držania v zaistení v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením III. Táto otázka už pritom bola predmetom súdneho prieskumu aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci sp. zn. lSzak/8/2021 z 25.05.2021, (obdobne napr. Krajský súd v Košiciach vo veci sp. zn. 6Sa/56/2020), ktorý zdôraznil za rozhodujúcu skutočnosť pre začiatok plynutia tzv. 6 - týždňovej lehoty pre trvanie zaistenia v zmysle Dublinského nariadenia III deň akceptácie dožiadaným členským štátom, avšak nie deň vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní, ako to nesprávne uvádza žalovaný. Totižto v podmienkach Slovenskej republiky v zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.
10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.10.2022 uviedol, že správny orgán začal dňa 20.09.2022 konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Riziko úteku bolo posúdené správnym orgánom po spísaní zápisnice so žalobcom, ktorý sa vyjadril, že cieľovou krajinou je Nemecko a ak by bol prepustený, cestoval by do Nemecka a taktiež preto, že nemožno hodnoverne zistiť jeho totožnosť a nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov. To, že má záznam v systéme Eurodac, t.j. ušiel z iného členského štátu, je chápané ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Správny orgán zároveň podotkol, že žalobca je osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemá žiadne informácie týkajúce sa totožnosti, prípadnej trestnej minulosti a pomerov, z ktorých prichádza. Tým, že žalobca cestoval viacerými krajinami s vedomím, že sa v nich nachádza neoprávnene, vytvára odôvodnený predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania na slobode. Umiestnenie do ÚPZC Sečovce bolo vykonané dňa 21.09.2022 v čase o 19:30 hod. Samostatným rozhodnutím bol zaistený aj otec žalobcu: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorý sa rovnako ako žalobca obrátil so žalobou na súd. Žalobca nežiadal vyrozumieť konzulárny úrad domovskej krajiny, a ani nežiadal o azyl na území Slovenskej republiky. K otázke prípustnosti zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a vnímania kontextu so zaistením žalobcu a jeho otca uviedol, že s uvedenou situáciou, ako aj kontextom zaistenia sa zaoberal, a to napríklad tým spôsobom, že rodinu nerozdelil, ale zaistil kompletnú rodinu spolu do Útvaru policajného zaistenia Sečovce, ktoré je na uvedené prípady zriadené. To, že žalovaný umiestnil rodinu spolu, je logickým záverom o vysporiadaní sa uvedenej situácie ohľadom zaistenia žalobcu a jeho rodiny. Žalovaný síce s tvrdením vyplývajúcim z článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa súhlasil, avšak mal za to, že nie je možné sa riadiť jedným článkom Dohovoru, ale treba sa zaoberať aj nasledujúcimi bodmi čl. 3, a to bodom 2, kde je uvedené, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia a bodom 3., kde sa uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby inštitúcie, služby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru. Žalovaný uzavrel, že zaistením žalobcu a jeho rodiny, ktorých umiestnil do Útvaru policajného zaistenia Sečovce, neporušil zákon, nadnárodné, a ani medzinárodné právne predpisy. Slovenská republika nezriadila žiadne iné zariadenie, do ktorého by mohli byť rodiny s deťmi umiestnené, nie zaistené, v prípade, že im bolo vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Vyhovením žalobe by bol zmarený účel zaistenia, a teda zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný taktiež preveril konanie v IS Migra v časti dublinské konanie, kde bolo zistené, že dňa 20.09.2022 bola zaevidovaná žiadosť žalovaného o začatie dublinského konania. Dňa 03.10.2022 bola odoslaná žiadosť Dublinským strediskom o prevzatie naspäť nemeckým orgánom príslušným na konanie a dňa 17.10.2022 bolo zaslané odvolanie nemeckým orgánom, kde lehota na odpoveď uplynie dňa 31.10.2022. Nakoľko konanie v zmysle Dublinského dohovoru je v gescii Dublinského strediska Migračného úradu MVSR, je žalovaný povinný konať na základe rozhodnutí vydaných týmto orgánom. Žalovanému nebolo doručené žiadne rozhodnutie v zmysle dublinského konania, ani žiadosť o zaujatie stanoviska k prehodnoteniu zaistenia žalobcu zo strany ÚPZC Sečovce, v ktorom je žalobca zaistený. Žalovaný záverom navrhol súdu, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú a žalobcu ponechal v zaistení.
11. Vyjadrenie žalovaného zo dňa 24.10.2022 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené spolu s predvolaním na pojednávanie dňa 02.11.2022, na vyjadrenie replikou nereagoval.
12. Na prejednanie veci súd v zákonom stanovenej lehote nariadil pojednávanie podľa § 228 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP) na deň 10.11.2022, ktoré vykonal podľa § 114 SSP v neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalovaného. Žalobca a zástupca žalobcu vopred požiadali súd o ospravedlnenie ich neúčasti na pojednávaní z dôvodu dlhodobej pracovnej vyťaženosti zamestnancov kancelárie Centra právnej pomoci v Košiciach. Z vyjadrenia žalovaného tiež vyplýva, že aj tento vopred požiadal súd o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní z dôvodu pracovnej vyťaženosti a veľkej vzdialenosti.
13. Krajský súd v Košiciach ako kauzálne príslušný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba žalobcu vo veci zaistenia o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods. 2 SSP je dôvodná, preto nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia.
14. Podľa § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
15. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
16. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
18. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
19. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
20. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
21. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.
22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
23. V zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), uverejneného v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
24. Podľa čl. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj návratová smernica), touto smernicou sa ustanovujú
spoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany utečencov a ľudských práv.
25. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
26. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.
27. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
28. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
29. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi, alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
30. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
31. V zmysle čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
32. V zmysle článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
33. V zmysle článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
34. V zmysle článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
35. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
36. V zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
37. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.
38. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
39. V zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
40. V zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
41. V zmysle § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
42. V zmysle § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
43. V zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
44. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
45. Správny súd k meritu preskúmavanej veci uvádza, že predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
46. Predmetné Nariadenie je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike a tento priamy účinok tohto druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (bývalé čl. 189 ZEHS, 249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a je
priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu uplatniteľnosti, podľa ktorej je toto nariadenie záväzné v celom rozsahu a priamo uplatniteľné v členských štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).
47. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát, a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte.
48. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR, ako aj Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).
49. V zmysle už spomínaného článku 28 ods. 1 Nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
50. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
51. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP). Súd poukazuje na to, že spolu so žalobcom bol zaistený aj jeho otec R. Y., nar. XX.XX.XXXX, pričom obaja boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že žalobca navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
52. Správny súd uvádza, že zaistenie rodiča maloletého dieťaťa / maloletého dieťa, ktorí boli zaistení spolu, nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
53. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
54. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie
je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
55. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, kde boli zaistení rodičia spolu s deťmi. ESĽP v tomto prípade konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v dôsledku zaistenia detí v detenčnom centre, hoci boli deti zaistené spolu s rodičmi. Aj napriek tomu, že bola rodina ubytovaná oddelene od ostatných zaistených cudzincov, ESĽP dospel k záveru, že materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám detí. Kasačný súd poukázal tiež na rozsudok zo dňa 12.10.2006 vo veci C. C. S. T. C. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03), ktorý sa týkal špecifického prípadu zaistenie maloletého dieťaťa bez sprievodu rodičov. ESĽP posudzoval podmienky zaistenia päťročného konžského dievčatka v tranzitnom priestore bruselského letiska a zrejme humanitárny rozmer celého prípadu viedol ESĽP k tomu, že z prakticky rovnakých dôvodov bolo porušenie jednomyseľne konštatované z hľadiska oboch vyššie uvedených ustanovení. ESĽP najmä vytkol Belgicku, že maloletá bola za rovnakých podmienok, ako dospelý človek, zaistená v uzavretom zariadení určenom pre dospelých cudzincov s nelegálnym pobytom, ktoré v dôsledku toho nebolo prispôsobené jej situácií charakterizované extrémne zraniteľností vyplývajúce z jej postavenia maloletej bez sprievodu. Podľa ESĽP tak kritérium proporcionality vyžadujúce „spojitosť (...) medzi dôvodom zbavenie slobody na jednej strane a miestom a režimom zaistenia na strane a miestom a režimom zaistenia na strane druhej“ v danom prípade nebolo naplnené. Aplikácia princípu proporcionality však na druhú stranu podľa ESĽP nevyžaduje vykonanie akéhokoľvek testu nevyhnutnosti zaistenia. ESĽP rozhodol, že zaistenie dieťaťa bez sprievodu, ktoré žiada o azyl, vo väzenskom zariadení pre dospelých porušilo článok 3 EDĽP. ESĽP rozhodol rozsudkom zo dňa 19.01.2010 vo veci C. i. v. Belgicko (č. 41442/07), že zaistenie štyroch čečenských detí počas konania o dublinskom transfere v zariadení, ktoré nie je vybavené tak, aby vyhovovalo osobitným potrebám detí, predstavovalo porušenie článku 3 EDĽP.
56. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V posudzovanej veci je to verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život maloletého cudzinca.
57. V prípade, ak by správny súd ponechal maloletého žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jeho otca R. Y., došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže je rodičom a príbuzným maloletého dieťaťa na území SR, a dieťa má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním maloletého žalobcu v zaistení by z jeho pohľadu došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca jeho zaistenie so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru). Zároveň správny súd zdôrazňuje, že žalobca ako maloletá osoba je v zmysle ustanovenia § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnou osobou, u ktorej žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby. Žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval Dohovor o právach dieťaťa, ktorý zmysle vyššie citovaných ustanovení má jednoznačne prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov.
58. Súd teda vyhodnotil námietky maloletého žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a tým jeho nezákonnosti z dôvodu neodôvodnenia zásahu do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby a z tohto dôvodu nesplnenie základnej podmienky pre jeho zaistenie z vyššie uvedených dôvodov za dôvodné a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm. a/ Správneho súdneho poriadku žalobe vyhovel a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
59. Vo vzťahu k právnemu názoru žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia ohľadom plynutia lehôt v súvislosti s transferom zaisteného cudzinca, ako aj jeho zákonného zástupcu správny súd poukazuje na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/8/2021 zo dňa 25.05.2021, v ktorom sa výslovne uvádza: „18. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „tretiu udalosť", od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého, v prípade výkladu daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. Nakoľko v zmysle § 46c zákona o azyle proti rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu nemožno podať rozklad, nemohla byť ani eventuálne naplnená podmienka zániku odkladného účinku odvolania (rozkladu). Podľa § 46c zákona o azyle proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemá odkladný účinok. 19. V danom prípade normotvorca, z hľadiska počítania lehôt, priznal relevanciu jedine akceptácii dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a zániku odkladného účinku odvolania, resp. preskúmania, nie však momentu kedy rozhodnutie o odovzdaní nadobúda vykonateľnosť. Vykonateľnosť rozhodnutia vzniká márnym uplynutím lehoty na plnenie povinnosti za predpokladu, že rozhodnutie je účinné, to znamená, že nadobudlo právoplatnosť (napr. rozhodnutie o uložení pokuty je vykonateľné, ak nadobudlo právoplatnosť a účastník dobrovoľne nesplnil povinnosť v lehote určenej v rozhodnutí, ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti rozhodnutia), alebo je rozhodnutie neprávoplatné, ale odvolanie (rozklad) nemá odkladný účinok (napr. odvolanie proti rozhodnutiu o zadržaní vodičského preukazu nemá odkladný účinok, to znamená, že vodičský preukaz sa zadrží ihneď dňom oznámenia rozhodnutia prvostupňového orgánu). Rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo právoplatnosť dňa 13.01.2021, pričom predmetným rozhodnutím žalobcovi nebolo uložené splnenie povinnosti. Preto rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo vykonateľnosť momentom jeho právoplatnosti. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca mal možnosť podať proti predmetnému rozhodnutiu správnu žalobu vo veciach azylu podľa § 207 a nasl. S.s.p. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že správna žaloba nie je mimoriadnym opravným prostriedkom, tak ako to tvrdil sťažovateľ.
Podľa § 211 ods. 2 S.s.p. správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia rozhodnutia. 20. Právny poriadok Slovenskej republiky, ako jediný prostriedok ochrany subjektívnych práv voči rozhodnutiu o odovzdaní, upravuje správnu žalobu vo veciach azylu, ktorá však nemá odkladný účinok (§ 213 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 46c zákona o azyle. O odkladnom účinku rozhoduje v prípade podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby, a to na návrh žalobcu. Žalobca nepodal voči rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že iba samotné zakotvenie správnej žaloby v právnom poriadku, t.j. bez toho aby ju žalobca podal na súd, v zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia a rozsudku Súdneho dvora nemá za následok jej odkladný účinok“.
60. V súvislosti so žalobným dôvodom vyplývajúcim zo správnej žaloby správny súd zaujíma stanovisko, že práve v zmysle takéhoto výkladu je potrebné posudzovať aj osobitné lehoty stanovené Dublinským nariadením III. pri žiadosti Dublinského strediska o prevzatie naspäť maloletého žalobcu, ako aj jeho zákonného zástupcu príslušným nemeckým orgánom. Tak, ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného a z obsahu administratívneho spisu, žiadosť Dublinským strediskom o prevzatie naspäť nemeckým orgánom príslušným na konanie bola odoslaná dňa 03.10.2022 a dňa 17.10.2022 bolo zaslané odvolanie nemeckým orgánom, kde lehota uplynie dňa 31.10.2022. Ako uviedol žalovaný, keďže konanie je v gescii Dublinského strediska Migračného úradu MV SR, tak žalovaný je povinný konať na základe jeho rozhodnutia a ku dňu rozhodnutia o správnej žalobe takého rozhodnutie, a ani žiadosť o zaujatie stanoviska k prehodnoteniu zaistenia žalobcu neboli doručené.
61. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal žalobcovi úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci