Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Sža/23/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany

Henčekovej, PhD. a z členiek JUDr. Viery Nevedelovej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci

navrhovateľa: A. H. E., nar. X., štátny príslušník S. R., toho času v Útvare policajného zaistenia pre

cudzincov S., proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a

cudzineckej polície, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce, 072 62

Petrovce, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-12/2010 zo dňa

06.07.2010, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach

č.k. - 23 zo dňa 16.09.2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č.k. - 23 zo dňa 16. septembra 2010 z m e ň u j e tak, že rozhodnutie odporcu

č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-12/2010 zo dňa 6. júla 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a

na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach rozhodnutím č.k. - 23 zo dňa 16.09.2010 potvrdil

rozhodnutie č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-12/2010 zo dňa 06.07.2010, ktorým odporca podľa

o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov, v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňa 06.07.2010

navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov a podľa § 62 ods. 4

zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S. (ďalej v

texte aj len „útvar“).

Krajský súd v rozhodnutí uviedol, že vzhľadom na dôkazy vykonané v správnom konaní mu

bolo zrejmé, že v prípade zaistenia navrhovateľa boli splnené všetky zákonom ako i

medzinárodnými zmluvami ustanovené podmienky pre zaistenie osoby. V prípade navrhovateľa

bolo vykonateľným rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce dňa

09.04.2010 rozhodnuté o administratívnom vyhostení navrhovateľa a určení zákazu vstupu

na územie Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) na tri roky, t. j. do 08.04.2013. Správny orgán je

v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či bol zaistením osoby naplnený účel vyplývajúci

z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu

do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že

odporca postupoval správne a v súlade so zákonom, v konaní bola preukázaná odôvodnenosť

zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho administratívneho vyhostenia a zároveň tým bola preukázaná

dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody, spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru.

V súvislosti s prebiehajúcim konaním o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej

ochrany, ktoré začalo dňa 28.04.2010, krajský súd dodal, že s odkazom na ustanovenie § 62 ods. 2

zákona o pobyte cudzincov, nie je podanie vyhlásenia podľa osobitného zákona (zákona o azyle)

alebo požiadanie navrhovateľa o dobrovoľný návrat dôvodom na prepustenie zo zaistenia. Konanie

podľa osobitného zákona totiž nie je zaistením navrhovateľa nijako dotknuté.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení

nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným až v čase, keď už prebiehalo azylové konanie

vedené v súvislosti s navrhovateľovou žiadosťou o azyl, krajský súd uviedol, že rozhodnutie

o administratívnom vyhostení sa stalo vykonateľným dňa 09.04.2010 a právoplatným dňa

25.04.2010, pričom navrhovateľ požiadal o udelenia azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany

na území SR až dňa 28.04.2010. Z tohto dôvodu nepovažoval krajský súd túto odvolaciu námietku

navrhovateľa za dôvodnú.

Krajský súd tak po zvážení všetkých skutočností napadnuté rozhodnutie odporcu č. p.

ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-12/2010 zo dňa 06.07.2010 v zmysle § 250q ods. 2 zákona

č. , v platnom znení (ďalej len „“), ako zákonné

potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie a žiadal, aby odvolací súd zmenil

rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie odporcu a vec mu vráti na nové konanie, keďže

podľa jeho názoru vychádza rozhodnutie krajského súdu z nesprávne zisteného skutkového stavu a

z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V odvolaní uviedol, že po príchode na územie SR bol kontrolovaný hliadkou a následne

zaistený dňa 09.04.2010. Bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ktoré však

nadobudlo právoplatnosť až dňa 25.04.2010. Už pri prvom kontakte s políciou oznámil, že

na územie SR prišiel hľadať ochranu a požiadať o udelenie azylu, pričom vyhlásenie podľa zákona

o azyle bolo uskutočnené dňa 28.04.2010. Odporca rozhodol o jeho zaistení na účel výkonu

administratívneho vyhostenia, avšak rozhodnutie bolo vydané až dňa 06.07.2010, t.j. až po podaní

vyhlásenia podľa o azyle.

Ďalej uviedol, že z § 63 písm. f) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že policajný útvar je

povinný sústavne sledovať existenciu účelu zaistenia a v prípade jeho zániku bezodkladne cudzinca

prepustiť. Nakoľko sa navrhovateľ už v mesiaci apríl stal žiadateľom o azyl, od tohto okamihu bolo

jeho vyhostenie do krajiny pôvodu neprípustné - zanikol účel zaistenia. Napriek tomu prepustený

nebol, jeho osobná sloboda bola naďalej obmedzená a policajný útvar rozhodol dňa 06.07.2010

o jeho zaistení. Na základe uvedeného je navrhovateľ presvedčený, že rozhodnutie o zaistení bolo

vydané nielen v rozpore so zákonom, ale aj s SR a rovnako aj medzinárodnými

dokumentmi, ktoré sa vzťahujú na žiadateľov o azyl, resp. utečencov.

Navrhovateľ poukázal aj na závažnosť rozhodnutia odporcu, nakoľko na jeho základe sa

zasiahlo do jeho osobnej slobody a rozhodnutia, ktoré majú takéto závažné dôsledky, by mali byt'

odôvodnené tak, aby bolo jednoznačne zrejmé, na základe čoho takto správny orgán rozhodol.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril prípisom zo dňa 28.10.2010. V ňom uviedol,

že navrhovateľovi bolo vydané rozhodnutie, ktorým bol vyhostený na územie Ukrajiny a zároveň

mu bol určený zákaz vstupu na územie SR na tri roky z dôvodu, že pri kontrole hliadkou Oddelenia

hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce hodnoverne nepreukázal svoju totožnosť a šetrením

bolo zistené, že nedovolene prekročil štátnu hranicu z Ukrajiny na územie SR, kde sa zdržiaval

neoprávnene, bez potrebných dokladov. Navrhovateľ bol na účel administratívneho vyhostenia

zaistený dňa 09.04.2010 podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a bol umiestnený

v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S.. Voči tomuto rozhodnutiu podal opravný

prostriedok a Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. -20 rozhodnutie o zaistení zrušil

ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v odôvodnení a vrátil vec odporcovi na ďalšie

konanie. Odporca opätovne posúdil dôkaznú situáciu a dospel k záveru, že existencia rozhodnutia

o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie SR na tri roky je dostatočným a

zákonným dôvodom k zaisteniu osoby a následnému umiestneniu v útvare, preto dňa 06.07.2010

vydal rozhodnutie o zaistení. Správny orgán skúmal aj účel zaistenia a prišiel k záveru, že tento účel

doposiaľ nezanikol, keďže cudzinec nespĺňa podmienky prepustenia z dôvodu, že nie je držiteľom

platného cestovného dokladu, ktorý je potrebný na vycestovanie z územia SR.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie

o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa

tretej hlavy piatej časti „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti

s výnimkou ( ).

Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 08.04.2010

o 23.00 hod. kontrolovaný hliadkou Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Petrovce

(ďalej len „OHK PZ Petrovce“), pričom nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť a bolo

zistené, že nedovolene prekročil štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie SR mimo hraničný

priechod. Po predvedení na OHK PZ Petrovce do zápisnice o podaní vysvetlenia uviedol, že zo S.

odišiel koncom januára lietadlom do Ruskej federácie, kde sa prostredníctvom študentov zo S.

skontaktoval s človekom, ktorý mu za finančnú hotovosť prisľúbil, že ho dostane do Európskej

únie. V Moskve stretol ďalších dvoch krajanov, s ktorými pokračoval asi po jeden a pol mesiaci za

sumu 1.500,- USD smerom na Ukrajinu. Na Ukrajine čakali tri dni uzamknutí v opustenom dome.

Potom ich dvaja neznámi muži za sumu 3.000,- USD autom odviezli k lesu, kde ich čakali ďalší

dvaja neznámi muži, s ktorými pokračovali jeden a pol dňa peši lesom až prišli k nejakému plotu,

pri ktorom ich prevzal neznámy muž atletickej postavy, oblečený vo vojenskej poľnej rovnošate,

ktorý ich priviedol k miestu, na ktorom ich nechal čakať zvyšok noci a celý nasledujúci deň. Vrátil

sa večer po zotmení a pokračovali v ceste peši, pričom krátko na to ich kontrolovala hliadka polície.

Navrhovateľ neprejavil úmysel požiadať na území SR o azyl a uviedol, že neovláda žiadne bojové

umenie, vo vojnovom konflikte sa nezúčastnil, politicky orientovaný nie je a taktiež nie je členom

žiadnej teroristickej organizácie.

Tým, že navrhovateľ nelegálne prekročil štátnu hranicu z Ukrajiny do SR a na území SR sa

zdržiaval bez cestovného dokladu, porušil ustanovenie čl. 4 ods. l nariadenia Európskeho

parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje kódex Spoločenstva o pravidlách

pohybu osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) a svojím konaním sa dopustil priestupku

podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, na základe čoho vydal odporca dňa

09.04.2010 rozhodnutie č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-85-12/2010 o administratívnom vyhostení

navrhovateľa a určení zákazu vstupu na územie SR na tri roky, (t. j. do 08.04.2013) podľa § 57

ods. 1 písm. b) bod prvý zákona o pobyte cudzincov; rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa

25.04.2010. Následne bol navrhovateľ rozhodnutím č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-6/2010 zo dňa

09.04.2010 zaistený podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a podľa § 62 ods. 4 bol

umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S.. Proti rozhodnutiu o zaistení podal

navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý rozsudkom č.k. -20

zo dňa 28.05.2010 zrušil toto rozhodnutie ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vrátil vec

odporcovi na ďalšie konanie. Rozhodnutím č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-12/2010 zo dňa

06.07.2010 rozhodol odporca opätovne o zaistení navrhovateľa a jeho umiestnení v útvare. Aj proti

tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ opravný prostriedok na Krajský súd v Košiciach, ktorý sa

stotožnil so skutkovými a právnymi závermi správneho orgánu a rozsudkom č.k. -23 zo

dňa 16.09.2010 toto rozhodnutie odporcu potvrdil.

Podľa veta prvá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 ) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel

k záveru, že rozsudok krajského súdu bolo potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia v spojení s , s tým, že deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

27. apríla 2011 ( a ).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie č. ÚHCP-RHP-SO-OHKPE-101-

12/2010 zo dňa 06.07.2010, ktorým odporca podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov

zaistil navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov a umiestnil ho

v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov S.. Preto primárne, v medziach odvolania, preskúmal

Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, a to najmä z toho pohľadu, či sa

krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa, uvedenými v opravnom prostriedku

a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

odporcu.

Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o skončení pobytu cudzinca

s určením lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu alebo ktorejkoľvek tretej

krajiny, ktorá ho prijme, a času zákazu vstupu, ak zákon o pobyte cudzincov neustanovuje inak

(§ 56 ods. 1 veta prvá zákona o pobyte cudzincov).

Podľa § 62 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je policajt oprávnený zaistiť cudzinca

na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Cudzinec môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o 12 mesiacov, ak možno

predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon jeho administratívneho

vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že cudzinec dostatočne nespolupracuje alebo z dôvodu,

že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety; to neplatí,

ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu (§ 62 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov).

Podľa § 63 písm. e) a f) zákona o pobyte cudzincov je policajný útvar povinný skúmať

po celý čas zaistenia cudzinca, či trvá účel zaistenia a je povinný zaisteného cudzinca bez

zbytočného odkladu prepustiť, ak zanikol účel zaistenia, na základe rozhodnutia súdu alebo ak

uplynula lehota zaistenia.

Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený.

Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho

vyhostenia aspoň potenciálne možný.

Najvyšší súd SR vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci z nálezu Ústavného súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) č. k. -81 zo dňa 19. októbra

2010, ktorý rozhodoval v obdobnej veci, pričom uviedol: „Konanie o zaistení, ktorého sa týka

prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení, sú síce dve odlišné konania, ale v žiadnom prípade

nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie vyplýva zo samotného účelu zaistenia,

ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby

vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie,

aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť

zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri väzbe

v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný

koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou

je situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu

Európskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia

zákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento

prvok nie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho

limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom

konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5

ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie

o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého

konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“

Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal

aj ESĽP – napr. vo veci S. A. v. S., A. v. D., A. and K. v. T.. Ústavný súd navyše poukázal aj na

české prípady, rozhodované Nejvyšším správním soudem - rozsudok č. k. -61 a

rozsudok č. k. -66.

Na základe vyššie citovanej časti odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR konštatoval

Najvyšší súd SR, že v predmetnej veci došlo k pochybeniu zo strany správneho orgánu aj krajského

súdu. Správny orgán sa otázkou vyhostiteľnosti navrhovateľa vôbec nezaoberal a napriek tomu, že

bolo povinnosťou krajského súdu zaoberať sa navrhovateľovou námietkou účelnosti zaistenia, a to

najmä z pohľadu reálnosti jeho vyhostiteľnosti, krajský súd na túto nereagoval a uviedol iba:

„Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol

naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo

k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd

v tejto súvislosti udáva, že odporca postupoval správne a v súlade so zákonom, pričom v konaní

bola preukázaná odôvodnenosť zaistenia navrhovateľa pre výkon jeho administratívneho

vyhostenia a zároveň tým bola preukázaná dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,

spočívajúceho v jeho umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v S..“

Vzhľadom k tomu, že vyhostiteľnosťou navrhovateľa sa správny orgán vôbec

nezaoberal, neboli splnené podmienky pre jeho zaistenie, hoci formálne existovalo

právoplatné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení.

Z uvedeného dôvodu mal krajský súd dospieť k záveru, že opravným prostriedkom

napadnuté rozhodnutie trpí touto vadou, ktorá bola spôsobilá vyvolať zrušenie rozhodnutia

správneho orgánu a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Keďže na uvedenú okolnosť krajský súd neprihliadol, odvolací súd dospel k záveru

o potrebe zmeny napadnutého rozsudku tak, že je účelné rozhodnutie správneho orgánu zrušiť a vec

mu vrátiť na ďalšie konanie ( veta prvá v spojení s ).

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal odvolací súd z

v spojení s , a veta prvá a v zmysle

úspešnému navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne

trovy konania nevznikli. Odporca nemá zo zákona právo na ich náhradu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 27. apríla 2011

JUDr. Jana Henčeková, PhD., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Anna Koláriková