Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Saz/1/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom A. A. A., v právnej veci žalobcu: B. A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: A. D., trvale bytom A. D., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, so sídlom Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, o správnej žalobe vo veciach zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného č.: PPZ-HCP-PO5-1-021/2024-AV z 13. januára 2024, takto

rozhodol:

I. Rozhodnutie žalovaného č.: PPZ-HCP-PO5-1-021/2024-AV z 13. januára 2024 o predĺžení zaistenia žalobcu: B. A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Marocké kráľovstvo, trvale bytom A. D., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce zrušuje.

II. Nariaďuje žalovanému, aby bezodkladne prepustil zo zaistenia žalobcu: B. A. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Marocké kráľovstvo, trvale bytom A. D., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov E..

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

I.

Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č.: PPZ-HCP-PO5-1-021/2024-AV z 13. januára 2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej aj „“) predĺžil zaistenie žalobcu, ktorý bol zaistený rozhodnutím žalovaného č.PPZ-HCP-PO5-3414-010/2023-AV z 19.11.2023 (ďalej aj „rozhodnutie o zaistení zo dňa 19.11.2023“) podľa na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013) (ďalej aj „dublinské nariadenie“). Dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 14.03.2024.

2. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že v informačnom systéme MIGRA má žalobca záznam o azylovom konaní v Rakúskej republike. Uvedenú skutočnosť žalovaný oznámil dňa 20.11.2023 Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko"). Ďalej žalovaný zistil, že v IS MIGRA nie je vyznačená kladná akceptácia (dožiadania –

pozn. správneho súdu) a tiež že rozhodnutie o odovzdaní zatiaľ nebolo žalobcovi vyhlásené. Dňa 08.01.2024 boli poskytnuté Dublinským strediskom informácie, že rakúsky partnerský úrad ich žiadosť zamietol, nakoľko za prevzatie žalobcu by malo byť v súlade s článkom 13 dublinského nariadenia zodpovedné Španielske kráľovstvo, ako aj informáciu o tom, že, rakúsky úrad so žiadosťou o prevzatie žalobcu kontaktoval španielsky úrad a zatiaľ nezískal žiadnu odpoveď. Dublinské stredisko v odpovedi ďalej uviedlo, že taktiež bude španielsky úrad kontaktovať sožiadosťou o prijatie žalobcu. Vzhľadom na potrebu vykonania ďalších úkonov a s poukazom na tieto informácie mal žalovaný za to, že účel zaistenia naďalej trvá.

3. Dĺžku doby zaistenia stanovil v súlade s ako aj v zmysle článku 28 dublinského nariadenia do 14.03.2024, pričom táto doba je podľa žalovaného priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitosti k zrealizovaniu konania v zmysle dublinského nariadenia. Poukázal na to, že sa čaká na odpoveď rakúskej ako aj španielskej strany. Ďalej citoval časti článku 28 dublinského nariadenia s tým, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt. Tiež uviedol, že dublinské nariadenie definuje lehoty zaistenia na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu štátneho príslušníka tretej krajiny v porovnaní s vnútroštátnou právnou úpravou striktnejšie, avšak predpokladá aj prípadné podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu o odovzdaní v spojení s odkladom výkonu takého rozhodnutia (čl. 27 ods. 3 písm. c/ a čl. 28 ods. 3 tretí pododsek dublinského nariadenia).

4. Vo vzťahu k preukázaniu značného rizika úteku poukázal na tú skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl členskom štáte, kde nezotrval, kým sa rozhodne o jeho žiadosti ale vycestoval z tejto krajiny bez oprávnenia a potrebných dokladov. Nepredĺžením zaistenia a prepustením žalobcu by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní. Tiež poukázal na to, že žalobca nemá žiadne doklady totožnosti, finančné prostriedky a nedokázal by sa sám vrátiť na územie Španielska, čo ani nemal v úmysle keďže jeho cieľovou krajinou je Turecko a následne A.. V prvom rade s ohľadom na existenciu značného rizika úteku, ale aj vzhľadom na absenciu možnosti ubytovania na území Slovenskej republiky a nedostatočné finančné prostriedky, žalovaný aplikáciu alternatív zaistenia vylúčil.

II.

Správna žaloba, stanoviská

A.

5. Žalobca podal na Správny súd v Košiciach správnu žalobu vo veciach zaistenia podľa ust. v účinnom znení (ďalej aj „“), namietajúc, že Rakúsko prijatie žalobcu späť na svoje územie výslovne zamietlo s odôvodnením, že zodpovednosť za prijatie žalobcu by mala pripadnúť Španielsku, ktoré doposiaľ prijatie nepotvrdilo a ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmý presný dátum, kedy bolo o prijatie žalobcu dožiadané.

6. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože v ňom absentujú údaje o dátume dožiadania zodpovedného členského štátu - Španielska, na základe ktorého je možné následne posúdiť zákonnosť držania žalobcu v zaistení a posúdiť, či k dožiadaniu zo strany Slovenskej republiky vo vzťahu k Španielsku došlo v lehote stanovenej v čl. 28 ods. 3 dublinského nariadenia a zároveň či došlo k žiadosti o tzv. urýchlenú odpoveď, keďže žalobca je zaistený. Vzhľadom na dĺžku trvania dublinského konania žalobcu, t. j. od 20.11.2023, kedy doposiaľ nie je vo veci žalobcu ustálená výslovná alebo tacitná akceptácia prijatia Španielskom, sa javí, že k dodržaniu stanovených lehôt vo veci žalobcu nedošlo.

7. Žalobca má za to, že jeho zaistenie je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 dublinského nariadenia. Zároveň uviedol, že žalovaný má možnosť umiestniť žalobcu v azylovom zariadení a odtiaľ zrealizovať odovzdanie.

8. Žalobca vo vzťahu k účelnosti zaistenia poukázal na príslušnú judikatúru (najmä rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , , , , alebo nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010 a sp. zn. -50 z 09.10.2013). Ďalej poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k otázke efektivity a účelnosti a teda aj zákonnosti zaisťovania cudzincov za účelom ich odovzdania do inej členskej krajiny (napr. rozsudky sp. zn.

z 03.01.2017, sp. zn. z 24.01.2017). Podľa žalobcu bolo povinnosťou žalovaného dostatočne ustáliť, či je zrealizovanie transferu na územie Španielska aspoň potenciálne možné resp. prípustné.

B.

9. Vo vyjadrení k správnej žalobe žalovaný po stručnej rekapitulácii odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najmä uviedol, že v prípade žalobcu naďalej trvajú dôvody pre jeho vrátenie na územie Španielska, nakoľko Rakúsko odkazuje na článok 13 dublinského nariadenia. Dátum akceptácie Španielskeho kráľovstva absentoval z dôvodu potreby ukončenia predchádzajúcej žiadosti o prevzatie naspäť žalobcu zo strany predchádzajúceho zodpovedného štátu a to Rakúskej republiky, nakoľko Dublinské stredisko podalo odvolanie podľa čl. 18 odsek 1 pododsek označený písmenom b/ na členský štát Rakúska republika v dňoch 19. 12. 2023 a 19. 01. 2024, ktorého odpoveď bola zamietnutá a vyznačená v Informačnom systéme MIGRA dňa 22.01.2024. Dublinské stredisko začalo konanie o návrat žalobcu na územie Španielskeho kráľovstva v zmysle článku 21 odsek1 až 3 žiadosťou o prevzatie naspäť dňa 23.01.2024, pričom lehota na odpoveď zo strany Španielskeho kráľovstva je vyznačená v Informačnom systéme MIGRA do 23.02.2024 a doposiaľ nebola vyznačená odpoveď v časti Dublinské konanie.

10. Ďalej uviedol, že bola odoslaná do Španielskeho kráľovstva bez získania kladného výsledku porovnávania údajov v systéme Eurodac s údajmi zaznamenanými podľa článku 14 nariadenia (EÚ) č. 603/2013 v Informačnom systéme MIGRA.

11. Žalovaný s poukazom na znenie čl. 28 pododsek 3 dublinského nariadenia uviedol, že v danom prípade mesačná lehota začne plynúť dňa 23.02.2024, keď márne uplynie primeraná lehota podľa článku 25 odsek 1 dublinského nariadenia.

12. Žalovaný citoval úpravu postupov pre dožiadania o prevzatie podľa čl. 21, začatia postupu podľa čl. 20 pododsek 2 a odpovede na dožiadanie o prijatie späť podľa čl. 25 pododsek 1dublinského nariadenia.

13. Žalovaný uviedol, že od zaistenia žalobcu boli neustále vykonávané úkony vo veci skúmania účelnosti a efektivity zaistenia so strany žalovaného, ako aj Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce komunikáciou s Dublinským strediskom, ako je zistenie zo strany zodpovedného členského štátu Rakúskej republiky, že prvým zodpovedným štátom je Španielske kráľovstvo a následné odvolania zo strany Dublinského strediska na Rakúsku republiku v dňoch 19.12.2023 a 19.01.2024 a taktiež odoslaná žiadosť o prevzatie napäť žalobcu do Španielskeho kráľovstva zo dňa 23.01.2024, pričom všetky tieto úkony boli vykonávané v lehotách, ktoré sú uvedené v dublinskom nariadení.

14. Žalovaný uviedol, že stanovenou lehotou zaistenia neporušil ustanovenie , pričom v tomto smere poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. bod 20. Uviedol, že žalobca nebol zaistený podľa článku 28 dublinského nariadenia ale podľa a aj rozhodnutie o predĺžení zaistenia bolo vydané v zmysle . Nepredĺžením zaistenia by hrozilo, že bude zmarený samotný účel konania o odovzdaní.

15. Vo vzťahu k vyhodnoteniu rizika úteku poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , pričom zdôraznil už v napadnutom rozhodnutí uvedené skutočnosti, na základe ktorých mal za preukázané riziko úteku u žalobcu a vylúčenie uloženia menej invazívnych alternatív k zaisteniu. K uvedenému dodal, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a Európskej únie je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu žalobcu, konkrétne dosiahnutiu osobného cieľa dostať sa do Turecka pomocou nelegálneho prekračovania hraníc a teda porušovaním práva.

16. Záverom navrhol aby súd správnu žalobu po preskúmaní zamietol, nakoľko nie je dôvodná.

C.

17. Správny súd následne vo veci nariadil pojednávanie na deň 15.2.2024. Na pojednávanie sa žalobca nedostavil, pričom svoju neprítomnosť ospravedlnil v správnej žalobe, preto správny súd v nariadenom pojednávaní pokračoval v jeho neprítomnosti (§ 114 S.s.p.). Poverený zástupca žalovaného na

pojednávaní zotrval na svojom vyjadrení k správnej žalobe. Uviedol, že ku dňu pojednávania neeviduje odpoveď na dožiadanie zo strany Španielskeho kráľovstva. Navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

18. Podľa policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

19. Podľa čl. 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia, členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa, ktorého žiadosť je v procese posudzovania a ktorý podal žiadosť v inom členskom štáte alebo ktorý sa nachádza na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt.

20. Podľa čl. 28 ods. 3 pododsek 1 až 4 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená.

21. Podľa čl. 24 ods. 1 a 2 Dublinského nariadenia, 1. ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť. 2. Odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území [15], ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b) alebo c) tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d), ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013.

22. Podľa čl. 5 Nariadenia Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“), 1. v prípade, že po vykonaných kontrolách dožiadaný členský štát usúdi, že predložené dôkazy nezakladajú jeho zodpovednosť, uvedie

v zápornej odpovedi, ktorú zašle žiadajúcemu členskému štátu, úplné a podrobné dôvody svojho odmietnutia. 2. V prípade, že sa žiadajúci členský štát domnieva, že takéto odmietnutie sa zakladá na nesprávnom posúdení, alebo v prípade, že môže predložiť dodatočný dôkaz, môže požiadať o opätovné preskúmanie svojej žiadosti. Túto možnosť musí využiť do troch týždňov od prijatia zápornej odpovede. Dožiadaný členský štát sa snaží odpovedať do dvoch týždňov. V žiadnom prípade toto dodatočné konanie nepresiahne lehoty stanovené v článku 18 ods. 1 a 6 a v článku 20 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 343/2003.

23. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

IV.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

24. Správny súd v Košiciach konajúc primárne podľa ust. § 221 ods. 1 a nasl. S.s.p., po zistení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu, napadnuté rozhodnutie ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Súd rozhodol v lehote podľa § 228 S.s.p..

25. Žalobca bol pôvodne zaistený na základe rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.11.2023 podľa na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa dublinského nariadenia, so stanovenou dĺžkou doby zaistenia (od 19.11.2024) do 14.01.2024.

26. Z obsahu administratívneho spisu, konkrétne z dokumentu - Úkony Dublinského konania vyplynulo, že uvedená skutočnosť bola oznámená dňa 20.11.2023 Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko"). Žiadosť o prevzatie naspäť bola Rakúskej republike odoslaná dňa 24.11.2023. V uvedenom výstupe je k zaslanej žiadosti vyznačený dátum odpovede 30.11.2023 s výsledkom „Nie“ a vyznačenou akceptáciou „Nie“. Zároveň z tohto výstupu vyplýva zaslanie odvolaní dňa 19.12.2023 a 19.01.2024. Dňa 08.01.2024 boli poskytnuté Dublinským strediskom informácie, že rakúsky partnerský úrad ich žiadosť zamietol, nakoľko za prevzatie žalobcu by malo byť v súlade s článkom 13 dublinského nariadenia zodpovedné Španielske kráľovstvo, ako aj informáciu o tom, že rakúsky úrad so žiadosťou o prevzatie žalobcu kontaktoval španielsky úrad a zatiaľ nezískal žiadnu odpoveď. Dublinské stredisko v odpovedi ďalej uviedlo, že taktiež bude španielsky úrad kontaktovať so žiadosťou o prijatie žalobcu. Následne žalovaný vydal v aktuálnom konaní napadnuté rozhodnutie, ktorým predĺžil zaistenie žalobcu do 14.03.2024.

27. V prvom rade správny súd zdôrazňuje, že aj keď v aktuálnom konaní preskúmava zákonnosť rozhodnutia o predĺžení zaistenia (ako aj zákonnosť trvania tohto zaistenia), okolnosti týkajúce sa rozhodnutia o zaistení zo dňa 19.11.2023 sú v tomto konaní podstatné, a to najmä z hľadiska preskúmania, či žalovaný rešpektoval právnou úpravou ustanovené limity zaistenia.

28. Ako už správny súd uviedol vyššie, napadnutým rozhodnutím bolo predĺžené zaistenie žalobcu, ktorého účelom je zabezpečenie prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, ktoré vo svojom článku 28 osobitne upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (jeden mesiac), na poskytnutie odpovede na dožiadanie (dva týždne) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (šesť týždňov). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora podľa článku 288 ZFEÚ a z dôvodu povahy nariadení a ich funkcie v systéme prameňov práva Únie majú uvedené nariadenia vo všeobecnosti bezprostredný účinok vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, a to bez toho, aby vnútroštátne orgány museli prijať vykonávacie predpisy. Niektoré ustanovenia nariadenia však na svoje vykonávanie môžu vyžadovať prijatie vykonávacích predpisov členskými štátmi (v tomto zmysle rozsudok zo 14. apríla 2011, Vlaamse Dierenartsenvereniging a Janssens, C-42/10, C-45/10 a C-57/10, EU:C:2011:253, body 47 až 48).

29. Pri konaniach o prevzatie alebo o prijatie späť sa musí povinne postupovať v súlade s pravidlami uvedenými okrem iného v kapitole VI nariadenia Dublin III, pričom tieto musia byť vedené najmä pri dodržaní súboru záväzných lehôt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C-670/16, EU:C:2017:587, body 49 a 50, ako aj z 25. januára 2018, Hasan, C-360/16, EU:C:2018:35, bod 60).

30. Podľa článku 21 ods. 1 Dublinského nariadenia (Predloženie dožiadania o prevzatie), ak členský štát, ktorému bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje iný členský štát za zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti, môže čo najrýchlejšie a v každom prípade do troch mesiacov odo dňa podania žiadosti v zmysle článku 20 ods. 2 dožiadať tento iný členský štát, aby prevzal žiadateľa. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť, že by žalobca podal žiadosť o azyl na Slovensku. Úprava postupov podľa vyššie citovaného článku tak nedopadá na prípad žalobcu, z obsahu administratívneho spisu ich aplikácia v tomto prípade nevyplýva, a preto jeho citácia vo vyjadrení žalovaného (bez ďalšieho komentára), ktorý navyše sám operuje s informáciou o aplikácii článku 18 ods. 1 písm. b) Dublinského nariadenia (teda o povinnosti členského štátu za podmienok stanovených v článkoch 23, 24, 25 a 29 prijať späť žiadateľa) postráda zmysel.

31. Naproti tomu článok 24 Dublinského nariadenia upravuje postup predloženia dožiadania o prijatie späť, keď sa v žiadajúcom členskom štát nepodala nová žiadosť. Podľa jeho odseku 2 odchylne od článku 6 ods. 2 smernice 2008/115/ES, ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac v súlade s článkom 17 nariadenia (EÚ) č. 603/2013, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b) alebo c) tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d), ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac podľa článku 17 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 603/2013.

32. Vo vzťahu k lehotám podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia považuje správny súd za potrebné uviesť, že toto ustanovenie vo svojom štvrtom pododseku uvádza, že cudzinec nesmie byť ďalej zaistený po márnom uplynutí lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, prípadne po márnom uplynutí lehoty na realizáciu odovzdania. Z uvedeného vyplýva, že tieto dve lehoty sú zároveň maximálnymi dobami trvania zaistenia a je potrebné ich rešpektovať už pri rozhodovaní o zaistení cudzinca, resp. predĺžení zaistenia alebo predĺžení lehoty zaistenia. V prípadnej situácii, kedy správny orgán stanoví lehotu zaistenia v dlhšom trvaní ako to pripúšťa citované ustanovenie Dublinského nariadenia, pričom odovzdanie zaistenej osoby vykoná skôr ako uplynie šesť týždňov (resp. podá dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť skôr ako uplynie jeden mesiac) od okamihu, kedy začala plynúť takéto rozhodnutie by bolo podkladom pre ďalšie obmedzenie osobnej slobody zaisteného cudzinca (už v momente vydania rozhodnutia to správny orgán pripúšťa) v prípade, ak sa dožiadanie nepodá, resp. odovzdanie nevykoná v zákonnej lehote. Preto už skutočnosť, že je porušenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia potenciálne možné, spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o zaistení (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.02.2020).

33. V aktuálne prejednávanej veci je potrebné zodpovedať otázku, či je možné predĺžiť zaistenie cudzinca v situácii, kedy bola žiadajúcemu štátu doručená zamietavá odpoveď na dožiadanie. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že zaslanie dožiadania a akceptácia dožiadania sú zásadnými skutkovými okolnosťami a ich márne uplynutie (ako už bolo vyššie uvedené) má za následok povinnosť policajného útvaru prepustiť cudzinca zo zaistenia.

34. V administratívnom spise sa nachádza odpoveď Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, z ktorej vyplynulo, že Rakúsko zamietlo dožiadanie o prijatie späť z dôvodu, že za posúdenie azylovej žiadosti žalobcu má byť zodpovedné Španielsko. Uvedená odpoveď ďalej obsahuje informácie o tom, že Rakúsko samo bezvýsledne oslovilo Španielsko so žiadosťou o prevzatie a tiež o tom, že Dublinské stredisko plánuje učiniť rovnaký krok. Tento dokument ďalej neposkytuje žiadne relevantné informácie, pričom vyššie uvedené okolnosti nedatuje. V dokumente „Úkony Dublinského konania“ sú uvedené informácie o tom, že na dožiadanie dublinského strediska mala byť zaslaná zamietavá odpoveď dňa 30.11.2023, a že dňa 19.12.2023 a 19.01.2024 došlo k zaslaniu odvolaní, ktoré boli zamietnuté odpoveďami zo dňa 29.12.2023 (v prvom prípade) a zo dňa 22.01.2023 (v druhom prípade). V tejto súvislosti žalovaný vo svojom vyjadrení iba doslovne rekapituluje informácie z vyššie uvedených podkladov že „Dublinské stredisko podalo odvolanie podľa čl. 18 odsek 1 pododsek označený písmenom b/ na členský štát Rakúska republika v dňoch 19. 12. 2023 a 19. 01. 2024, ktorého odpoveď bola zamietnutá“. Z týchto podkladov teda vyplýva, aký postup bol v prípade žalobcu zvolený, neposkytujú však informáciu o tom, v zmysle akého právneho predpisu Dublinské stredisko v tomto prípade postupovalo, pričom sa malo na mysli Dublinské nariadenie, to v čl. 18 neupravuje podanie odvolania, resp. žiadosti o preskúmanie proti zamietavej odpovedi na dožiadanie.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené mal správny súd za to, že zo strany Dublinského strediska bol aplikovaný postup podľa čl. 5 vykonávacieho nariadenia [č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 - nariadenie Dublin II – pozn. správneho súdu], kedy na zamietavú odpoveď Rakúska Dublinské stredisko požiadalo o opätovné preskúmanie dožiadania. Podľa vyššie uvedeného čl. 5 platí, že „v prípade, že po vykonaných kontrolách dožiadaný členský štát usúdi, že predložené dôkazy nezakladajú jeho zodpovednosť, uvedie v zápornej odpovedi, ktorú zašle žiadajúcemu členskému štátu, úplné a podrobné dôvody svojho odmietnutia. V prípade, že sa žiadajúci členský štát domnieva, že takéto odmietnutie sa zakladá na nesprávnom posúdení, alebo v prípade, že môže predložiť dodatočný dôkaz, môže požiadať o opätovné preskúmanie svojej žiadosti. Túto možnosť musí využiť do troch týždňov od prijatia zápornej odpovede. Dožiadaný členský štát sa snaží odpovedať do dvoch týždňov. V žiadnom prípade toto dodatočné konanie nepresiahne lehoty stanovené v článku 18 ods. 1 a 6 a v článku 20 ods. 1 písm. b) nariadenia (ES) č. 343/2003.“ Z jeho poslednej vety vyplýva, že tento preskúmavací postup sa musí vykonať v lehotách ustanovených nariadením Dublin II, ktoré sú v súčasnosti stanovené v článku 22 ods. 1 a 6, ako aj v článku 25 ods. 1 nariadenia Dublin III.

36. Aj keď súčasné Dublinské nariadenie v plnom rozsahu nahradilo nariadenie Dublin II, vykonávacie nariadenie zostalo v platnosti (a v tejto súvislosti bolo aktualizované vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 118/2014), pričom Dublinské nariadenie (súčasné) neupravuje vplyv preskúmavacej procedúry podľa čl. 5 na Dublinské konanie a tiež nezaviedlo vlastnú úpravu postupov obdobných ako podľa čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Vykonávacie nariadenie, tak ako ani nariadenie Dublin II zaistenie cudzincov neupravuje. Zároveň ustanovenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia žiadnym spôsobom nereaguje na prípadnú aplikáciu preskúmavacej procedúry podľa čl. 5 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Keďže vykonávacie nariadenie má podľa svojho odôvodnenia 1 zabezpečiť účinné uplatňovanie nariadenia Dublin II, ktoré bolo zrušené a nahradené Dublinským nariadením (Dublin III), toto ustanovenie je potrebné vykladať v súlade s ustanoveniami tohto posledného uvedeného nariadenia a cieľmi, ktoré toto nariadenie sleduje. Za tejto situácie je možné uplatniť čl. 5 vykonávacieho nariadenia (tu súd podotýka, že tohto článku sa aktualizácia vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 118/2014 nedotkla) spôsobom, súladným s právnou úpravou podľa Dublinského nariadenia.

37. V tejto súvislosti je potrebné vychádzať aj zo záverov Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku v spojených veciach C-47/17 a C-48/17, podľa ktorých „je potrebné článok 5 ods. 2 tretiu vetu vykonávacieho nariadenia vykladať v tom zmysle, že uplynutie lehoty dvoch týždňov na odpoveď stanovenej týmto ustanovením definitívne uzatvára konanie o opätovnom preskúmaní, a to bez ohľadu na to, či dožiadaný členský štát v tejto lehote na žiadosť žiadajúceho členského štátu o opätovné preskúmanie odpovedal alebo nie. Preto sa žiadajúci členský štát musí od uplynutia uvedenej lehoty považovať za štát, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pokiaľ nemá ešte dostatok času potrebného na to, aby v záväzných lehotách stanovených v článku 21 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia Dublin III podal nové dožiadanie o prevzatie alebo o prijatie späť.“ (pozri rozsudok z 13. novembra 2018, v spojených veciach C-47/17 a C-48/17, EU:C:2018:900, body 86 a 87).

38. Správny súd preto považuje za nepochybné, že už doručením prvej odpovede na žiadosť o opätovné preskúmanie dožiadania dňa 29.12.2023 bolo s konečnou platnosťou uzatvorené konanie o preskúmaní podľa čl. 5 vykonávacieho nariadenia. S touto skutočnosťou pritom v žiadnom prípade nemožno spájať začiatok plynutia šesťtýždňovej lehoty na vykonanie odovzdania, táto sa odvíja od skutočností výslovne vymenovaných v čl. 28 ods. 3 podods. 3 Dublinského nariadenia, ktoré nenastali.

39. Z administratívneho spisu okrem toho vyplynulo, že orgány verejnej správy v prípade žalobcu konali na základe výsledku lustrácie v systéme EURODAC. Prvá veta druhého pododseku článku 28 Dublinského nariadenia ustanovuje podanie žiadosti o azyl, ako moment, od ktorého je potrebné počítať lehotu na podanie dožiadania. V aktuálne súdenej veci podanie azylovej žiadosti vo vzťahu k Slovenskej republike zo spisového materiálu nevyplýva. Túto okolnosť Dublinské nariadenie zohľadňuje v čl. 24 ods. 2, ktorý je potrebné pri rešpektovaní v čl. 28 sprísnených limitov na prípad žalobcu aplikovať tak, že okamihom, od ktorého plynie mesačná lehota na podanie dožiadania je získanie kladného výsledku porovnávania zo systému EURODAC. V tu prejednávanej veci tento okamih nastal dňa 19.11.2023.

40. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba uvádza, že odovzdanie žalobcu je možné, neuvádza dátumy vykonania jednotlivých úkonov (ktorých znalosť je na účely dodržania lehôt podľa čl. 28 Dublinského nariadenia zásadná) a tieto navyše pomenúva nejasne. Takéto odôvodnenie rozhodnutia je na samotnej hranici preskúmateľnosti. V následnom vyjadrení žalovaný rozporuplne poukazuje na lehoty podľa článku 28 a následne sa odvoláva na lehoty podľa článkov 21 a 25 a argumentuje tým, že žalobca nebol zaistený podľa čl. 28 Dublinského nariadenia ale podľa . Iba s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu bolo možné vyvodiť o aké skutočnosti sa žalovaný mal opierať.

41. Ako už vyplynulo zo záverov Súdneho dvora Európskej únie v rozsudku v spojených veciach C-47/17 a C-48/17, žiadajúci členský štát sa musí od uplynutia lehoty podľa čl. 5 vykonávacieho nariadenia (prípadne od doručenia zápornej odpovede na žiadosť o preskúmanie) považovať za štát, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, pokiaľ nemá ešte dostatok času potrebného na to, aby v záväzných lehotách stanovených v článku 21 ods. 1 a článku 23 ods. 2 nariadenia Dublin III podal nové dožiadanie o prevzatie alebo o prijatie späť. Uvedené platí aj pre prípad žalobcu. Avšak na účely jeho ďalšieho zotrvania v zaistení je nevyhnutné rešpektovať ustanovenia prvej vety druhého pododseku a štvrtý pododsek článku 28 Dublinského nariadenia, keďže I. tak z vykonávacieho nariadenia ako ani z Dublinského nariadenia nevyplýva predĺženie lehoty na podanie dožiadania, ani vplyv aplikácie procesov podľa vykonávacieho nariadenia na povinnosť prepustiť cudzinca v prípade jej nedodržania a II. Dublinské nariadenie je nepochybne aktom vyššej právnej sily ako vykonávacie nariadenie, ktorého cieľom je zabezpečiť účinné uplatňovanie nariadenia Dublin II, ktoré bolo zrušené a nahradené nariadením Dublin III – výklad vykonávacieho nariadenia je nutné podriadiť ustanoveniam posledného dublinského nariadenia a jeho cieľom (v tomto zmysle bod 73 rozsudku v spojených veciach C-47/17 a C-48/17).

42. Lehota jedného mesiaca na podanie dožiadania začala plynúť dňa 19.11.2023 a uplynula dňom 19.12.2023. Preto pokiaľ chcel žalovaný odôvodniť zákonnosť ponechania žalobcu v zaistení novým dožiadaním (adresovaným Španielsku), toto muselo byť zaslané do 19.12.2023, t. j. v lehote jedného mesiaca od získania kladného výsledku porovnávania zo systému EURODAC podľa prvej vety druhého pododseku článku 28 Dublinského nariadenia, čo sa však nestalo, keďže bolo zaslané až dňa 23.01.2024. Podmienky pre predĺženie zaistenia tak neboli už v čase vydania napadnutého rozhodnutia splnené.

43. Napokon správny súd nepovažoval za udržateľné ani miestami zmienené bezpečnostné dôvody obhajujúce zaistenie žalobcu, nakoľko zaistenie predstavuje vždy obmedzenie osobnej slobody jednotlivca a k jeho realizácii môže dôjsť len za splnenia zákonných podmienok a z aplikovaného dôvodu (tu odovzdanie podľa Dublinského nariadenia; § 88 ods. 1 písm. c/). Jedná sa o prostriedok ultima ratio na dosiahnutie jedine zákonom vymedzeného (vyhostenie) cieľa. „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/115.“ (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70).

V.

Záver

44. Z vyššie uvedených dôvodov správny súd podľa § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil okamžité, bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

45. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 S.s.p. a v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému plnú náhradu trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 S.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.