Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Saz/11/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom JUDr. Tomášom Kurucom, v právnej veci žalobcu: T. H. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Sýrska arabská republika, trvale bytom: Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov U., X.B. XX, XXX XX U., splnomocnený zástupca žalobcu: Centrum právnej pomoci, Bratislava, Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, 974 01 Banská Bystrica, vo veci zaistenie, o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5881-015/2023- AV zo dňa 07.11.2023, takto

rozhodol:

I. U r č u j e, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5881-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023, týkajúce sa žalobcu T. H. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladu totožnosti, trvale bytom Sýrska arabská republika, Y. B..

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-5881-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení (ďalej aj „“) o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 07.12.2023.

2. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava bez oprávnenia, pričom rozhodnutím mu nebola uložená lehota na vycestovanie. Žalobca naplnil dôvod pre rozhodnutie o administratívnom vyhostení za neoprávnený pobyt. Odkladný účinok bol vylúčený, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným, a to dňa 07.11.2023. Žalobca bol administratívne vyhostený s povinnosťou opustiť územie Slovenskej republiky, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky. Pri určovaní krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený, žalovaný vychádzal najmä zo zápisnice o podaní vyjadrenia, v ktorej žalobca uviedol, že pochádza zo Sýrskej arabskej republiky. Žalovaný neurčil Sýrsku arabskú republiku ako krajinu, kam má byť žalobca vyhostený najmä pre dôvody uvedené v s tým, že Útvar policajného zaistenia cudzincov bude počas doby zaistenia preverovať možnosť vyhostenia do krajiny tranzitu, resp. do inej krajiny, do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. O udelenie azylu na území Slovenskej

republiky žalobca nežiadal. Riziko úteku je podľa názoru žalovaného v prípade žalobcu dôvodné, keďže žalobca nedisponuje cestovným dokladom, nemá udelené víza a ani nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky a ani na území iného členského štátu a v rozhodnutí o administratívnom vyhostení mu bol uložený zákaz vstupu na tri roky. Taktiež v otázkach súvisiacich s bezpečnostnými rizikami, ktoré by žalobcovi mohli hroziť v prípade návratu do domovskej krajiny uviedol, že mu takéto riziká nehrozia a do domovskej krajiny sa nechce vrátiť iba z ekonomických dôvodov. Žalobca neuviedol žiadne dôvody, ktoré by predstavovali prekážku administratívneho vyhostenia. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca vo svojej výpovedi neuviedol žiadne skutočnosti majúce vplyv na priebeh konania. Žalobca nemal pri sebe dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov spojených s ubytovaním do doby realizácie výkonu administratívneho vyhostenia, a taktiež si nevie iným spôsobom zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, kde nemá žiadnu rodinu, ani známych, ktorí by mu poskytli ubytovanie. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov mal žalovaný za to, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonný pozbavenie slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky.

II. Správna žaloba

3. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 21.11.2023 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-5879-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „“) podľa ZoPC tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu na účel jeho administratívneho vyhostenia a zároveň v zmysle stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 07.12.2023 a podľa umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Žalobca zároveň žiadal, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo zaistenia a taktiež si uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania. Pre prípad, že ku dňu rozhodnutia súdu o správnej žalobe žalobcu, bude žalobca prepustený zo zaistenia, žalobca sa domáha určenia, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo nezákonné.

4. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu taktiež nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu a taktiež zisťovania prekážok vyhostenia žalobcu, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.

5. Žalobca argumentoval tým, že ustanovenie , na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu v zmysle výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalobca konštatoval, že je sýrskym štátnym príslušníkom, do zariadenia pre cudzincov už zaslal kópiu svojho dokladu. Po úteku zo Sýrie tranzitoval územím viacerých krajín, avšak oprávnenie k pobytu na ich území nemal. Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia uvádza ako zákonný účel zaistenia žalobcu ustanovenie , t. j. zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, no v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení do konkrétnej krajiny, keďže si je vedomý jeho nevyhostiteľnosti minimálnej do domovskej krajiny. Žalovaný si podľa názoru žalobcu vzhľadom na svoju prax musel byť vedomý aj nevyhostiteľnosti žalobou do tranzitnej krajiny vzhľadom na niekoľkoročné odmietanie tranzitných krajín preberať cudzích štátnych príslušníkov na svoje územie na základe readmisných dohôd (Turecko, Srbsko, Maďarsko). Napr. Turecká republika pravidelne odpovedá na dožiadania slovenských policajných orgánov výslovným písomným upozornením, že na územie Turecka nie je možné vracať cudzích štátnych príslušníkov bez oprávnenia k pobytu na území Turecka. Maďarsko taktiež fakticky po dobu niekoľkých rokov prestalo

plniť svoje záväzky z readmisných dohôd a na dožiadania slovenských orgánov ani len nereagovalo. Mal za to, že pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný, nie je prípustné ani zaistenie a takéto obmedzenie osobnej slobody je porušením čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalobca ďalej uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je vôbec zrejmé, kam konkrétne do ktorej tranzitnej krajiny mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. V krajine pôvodu žalobcu v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt. Vyhostenie do Sýrie by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru, a preto Slovenská republika nevyhosťuje cudzích štátnych príslušníkov na územie Sýrie a umožňovala im po dobu minimálne 3 rokov zotrvanie na území SR v zmysle resp. sýrskych štátnych príslušníkov nezaisťovala pre neúčelnosť, iba týmto sýrčanom vydala rozhodnutie o administratívnom vyhostení s určením lehoty na dobrovoľné vycestovanie z územia Slovenskej republiky (obdobne v prípade afgánskych štátnych príslušníkov). Z tohto dôvodu policajné útvary SR prestali zaisťovať sýrskych štátnych príslušníkov pre ich nevyhostiteľnosť, s výnimkou tzv. dublinských transferov. Zaistenie žalobcu je pre jeho neúčelnosť podľa žalobcu nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. Podľa právneho názoru žalobu v predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko žalobca po celú dobu jeho úteku zo Sýrie prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine, a preto v jeho veci neexistuje ani najmenší predpoklad úspešného zrealizovania jeho núteného vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Vo veci žalobcu nebolo navyše začaté ani readmisné konanie a ani dublinské konanie. Mal za to, že z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Konštatoval, že žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať. Vyhostenie na územie Sýrie nie je prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru. Vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať zaistenie žalobcu za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so , pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu vzhľadom na existujúce právne aj faktické prekážky vyhostenia. Napadnuté rozhodnutie je podľa žalobcu nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v predmetnej veci. Napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné a nezákonné a v rozpore s z dôvodu absencie určenia krajiny, do ktorej má byť žalobca vyhostený vo výrokovej časti rozhodnutia o administratívnom vyhostení, je rozhodnutie zároveň nevykonateľné, pretože iba výrok je zaväzujúcou časťou všetkých rozhodnutí správnych orgánov. Na záver žalobca poukázal na tú skutočnosť, že účelom a zmyslom ustanovenia (povinnosti určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia jeho návratu do tej ktorej krajiny. Mal za to, že zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle , a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení, však podľa žalobcu nie je zrejmé ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi.

III. Vyjadrenie žalovaného

6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa zo dňa 28.11.2023, s tým, že navrhol správnu žalobu správna žaloba o prepustenie žalobcu zo zaistenia ako nedôvodnú zamietnuť. Zároveň informoval súd o tom, že spolu so správnou žalobou bolo žalovanému doručené zo strany žalobcu dňa 23.11.2023 aj odvolanie voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu, ktoré je v súčasnej dobe predmetom preskúmavania žalovaným.

7. Žalovaný vo svojom vyjadrení podrobne zrekapituloval priebeh administratívneho konania. Mal za to, že sa zaoberal bezpečnostnou situáciou nielen v deklarovanej domovskej krajine žalobcu (Sýrska arabská republika), ale posudzoval bezpečnostnú situáciu aj v európskych tranzitných krajinách, ktorými žalobca prechádzal (Srbská republika a Maďarská republika), pričom písomnosti o tom sú založené v administratívnom spise pod č. p.: PPZ-HCP-BB4-5881-010/2023-AV. K žalobným námietkam uviedol, že v zmysle Kódexu schengenských hraníc sa od štátneho príslušníka tretej krajiny vyžaduje cestovný doklad a platné vízum, s výnimkou prípadu, ak by bol držiteľom platného povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky a Afganistanu sú na území Slovenskej republiky plošne vydávané rozhodnutia o administratívnom vyhostení s určením lehoty na vycestovanie, prípadne zotrvanie na území Slovenskej republiky po dobu 3 rokov. Uvedený postup by podľa jeho názoru odporoval nielen ustanoveniam , ktorý neumožňuje osobe bez cestovných dokladov vydať rozhodnutie o administratívnom vyhostení s lehotou na vycestovanie, a v zmysle ustanovenia citovaného zákona zákon stanovuje pristúpiť k jej zaisteniu. Taktiež zotrvanie štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia a ods. 1 písm. a) je štátnemu príslušníkovi umožnené len počas trvania prekážok administratívneho vyhostenia podľa citovaného zákona - a teda zákon v tejto možnosti nepripúšťa žiadne časové ohraničenie na 3 roky, ako žalobca uvádza. Tvrdenie žalobcu o tom, že Slovenská republika prestala zaisťovať štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky s výnimkou zaistenia na účel vrátenia do zodpovedného členského štátu v zmysle Dublinského nariadenia sa podľa žalovaného taktiež nezakladá na pravde, nakoľko z verejne dostupných štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava za minulé roky vyplýva, že napríklad v roku 2021 bolo zaistených 178 štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, z toho 10 osôb bolo odovzdaných do zodpovedného členského štátu v zmysle Dublinského nariadenia a v roku 2022 bolo zaistených 294 štátnych príslušníkov Sýrskej arabskej republiky, z toho 8 osôb bolo odovzdaných do zodpovedného členského štátu v zmysle Dublinského nariadenia. Aj tieto informácie podľa žalovaného potvrdzujú skutočnosť, že Slovenská republika v zmysle pristupuje k zaisťovaniu štátnych príslušníkov tretích krajín po splnení zákonných podmienok bez rozdielu štátnej príslušnosti. Žalovaný ďalej konštatoval, že námietku žalobcu o tom, že jeho vrátenie na územie inej členskej krajiny neprichádza do úvahy, nakoľko tam nemal pobyt a neexistuje ani najmenší predpoklad na realizáciu jeho administratívneho vyhostenia je možné podľa žalovaného vyvrátiť napríklad znením čl. 4 Dohody medzi vládou Slovenskej republiky a vládou Maďarskej republiky o readmisii osôb na spoločnej štátnej hranici a v podobných intenciách je aj znenie Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Srbskou republikou o readmisii osôb bez povolenia na pobyt ako aj ďalších platných readmisných dohôd. Tvrdenie žalobcu, že sa v zaistení nachádza čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže podľa neho v jeho veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať sa podľa žalovaného nezakladá na pravde, čo dokazuje jednak existencia readmisných dohôd, začaté readmisné konania so Srbskou republikou ako aj informácie čerpajúce zo štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru Bratislava. Žalovaný sa nestotožňuje ani s námietkou žalobcu o tom, že neurčenie krajiny, do ktorej má byt' vyhostený, je v rozpore s , pričom podľa názoru žalobcu je určenie krajiny vyhostenia povinnosťou, ktorej účelom je poskytnúť cudzincovi účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré bránia návratu do tej ktorej krajiny. Písomnosti o oboznámení sa žalovaného s bezpečnostnou situáciou v Sýrskej arabskej republike, Srbskej republike a v Maďarskej republike sú založené v administratívnom spise pod č. p.: PPZ-HCP-BB4-5881-010/2023-AV. Podľa pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako aj o zaistení bola žalobcovi poskytnutá možnosť, aby sa vyjadril k ich podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, pričom žalobca sa k predloženým podkladom nechcel vyjadriť. Taktiež nevyužil zákonnú možnosť počas spracovania správnej žaloby nahliadnuť do administratívneho spisu.

8. Vyjadrenie žalovaného bolo zaslané žalobcovi na vyjadrenie dňa 08.12.2023,

IV. Konanie pred správnym súdom

9. Správny súd výzvou zo dňa 06.12.2023 vyzval žalovaného, aby oznámil súdu či bol žalobca prepustený zo zaistenia pre cudzincov a ak áno, tak akého dôvodu alebo či jeho zaistenie naďalej trvá. Žalovaný oznámil súdu, že žalobca bol dňa 05.12.2023 prepustený zo zaistenia podľa § 90 ods. 2 písm.

b) bod 1 na základe príkazu na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia vydaného MJ PZ Banská Bystrica a bolo mu umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia . Konštatoval, že vzhľadom na skutočnosť, že Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov U. bola doručená fotokópia identifikačného dokladu menovaného cudzinca, vydaná Sýrskou arabskou republikou, ktorá jednoznačne potvrdzuje, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že oslovená Srbská republika nesúhlasí s prijatím menovaného cudzinca späť na svoje územie, s následným prihliadnutím na existenciu prekážok administratívneho vyhostenia menovaného cudzinca z pohľadu nepriaznivej bezpečnostnej situácie v jeho domovskej krajine, zanikol účel zaistenia menovaného štátneho príslušníka Sýrskej arabskej republiky.

10. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného a na nariadenom pojednávaní dňa 29.12.2023 podľa a nasledujúce (ďalej len ) v spojení s postupujúc a zisťujúc neformálne všetko potrebné pre preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu v správnej žalobe je dôvodná a je namieste podľa zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodu jeho nezákonnosti.

11. Žalobca a jeho zástupca a zástupca žalovaného sa pojednávania nezúčastnili.

V. Relevantná právna úprava

12. Podľa , zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

13. Podľa administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa .

14. Podľa cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený za zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.

15. Podľa cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu podľa odseku 1 alebo odseku 2.

16. Podľa , policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

17. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

18. Podľa prvá veta , štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

19. Podľa , ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

20. Podľa , policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku

21. Podľa , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

22. Podľa čl. 3 Dohovoru č. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

23. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

24. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

25. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

26. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

27. Podľa č. 460/1992 Zb, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

28. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

29. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

30. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

31. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

32. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy

konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

34. Podľa v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“), pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

35. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

36. Podľa , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

37. Podľa . ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa , rozsudkom podľa povahy veci nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.

38. Podľa správny súd rozhodne o správnej žalobe na pojednávaní do siedmich pracovných dní od jej predloženia podľa . Táto lehota sa neuplatní, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

39. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa , rozsudkom podľa povahy veci určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné. Vo výroku rozsudku správny súd uvedie meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti, číslo a deň vydania rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia a druh a podmienky miernejšieho donucovacieho opatrenia, ak rozhodol o jeho uložení.

VI. Právny názor správneho súdu

40. Predmetom konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB4-5879-015/2023-AV zo dňa 07.11.2023, ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom a účinnom znení a to podľa rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 07.12.2023.

41. Žalobca v tomto konaní namietal účelnosť a efektívnosť rozhodnutia, nakoľko sa žalovaný nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Podľa žalobcu, nie je vôbec zrejmé do ktorej krajiny mieni žalovaný vyhostiť žalobcu. Napadnuté rozhodnutie je formálne a bez predpokladu zrealizovania vyhostenia žalobcu. Nie je zrejmé ako žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, s tým že nie je možné skúmať vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako sú efektívnosť, včasnosť a pod.

42. Správny súd zdôrazňuje, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa.

43. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom t. j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.

44. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

45. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.

46. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.

47. Z administratívneho konania vyplýva, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky, pričom túto jeho štátnu príslušnosť uvádza žalovaný jednak v samotnom rozhodnutí o zaistení ako aj v rozhodnutí o jeho administratívnom vyhostení. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný nijakým relevantným spôsobom nespochybnil štátnu príslušnosť žalobcu.

48. Pri posudzovaní danej veci súd poukazuje aj na rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 05.04.2016 v zmysle ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený. Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“

49. S poukazom na vyššie uvedené považoval správny súd námietky žalobcu ohľadom neskúmania prekážok vyhostenia žalovaným za dôvodné. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle preukázanie

existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Správny súd má za to, že žalovaný pochybil, keď sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberal skúmaním prekážok administratívneho vyhostenia žalobcu resp. jej vyhostiteľnosťou. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu obsahuje iba citáciu viacerých právnych predpisov so zjednodušeným všeobecným konštatovaním, že žalovaný v rozhodnutí neurčil Sýrsku arabskú republiku, ako krajinu kde má byt' žalobca vyhostený najmä pre dôvody uvedené v . A konštatoval, že bude počas doby zaistenia účastníka konania preverovať možnosť vyhostenia žalobcu do krajiny tranzitu, resp. do inej krajiny do ktorej sa dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho príjme. Za týmto účelom bude oficiálnou cestou dožadovať krajiny, cez ktoré žalobca cestoval, za účelom prijatia späť na svoje územie. Uvedené skúmanie možnej vyhostiteľnosti žalobcu žalovaným v preskúmavanom rozhodnutí však správny súd považuje za absolútne nedostatočné. To či je možné žalobcu vyhostiť je potrebné skúmať a vyhodnotiť v rámci správnej úvahy žalovaného ešte pred vydaním rozhodnutia o zaistení cudzinca a uvedená právna otázka musí byť náležite odôvodnená v samotnom rozhodnutí.

50. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe vo veci zaistenia uviedol, že „sa zaoberal bezpečnostnou situáciou nielen v deklarovanej domovskej krajine žalobcu (Sýrska arabská republika), ale posudzoval bezpečnostnú situáciu aj v európskych tranzitných krajinách, ktorými žalobca prechádzal (Srbská republika a Maďarská republika), pričom písomnosti o tom sú založené v administratívnom spise pod č. p.: PPZ-HCP-BB4-5881-010/2023-AV“. Pravdou je, že v administratívnom spise žalovaného sa nachádzajú písomné správy o bezpečnostnej situácii v Sýrskej arabskej republike, Srbsku/ Kosove a Maďarsku zo dňa 07.11.2023, avšak žalovaný obsah týchto písomných správ založených v administratívnom spise žiadnym spôsobom nepreniesol do preskúmavaného rozhodnutia. Inými slovami žalovaný tieto písomné správy nevyhodnotil, právne neposúdil, aby tak dospel k určitému záveru vo vzťahu k vyhostiteľnosti žalobcu. Správnemu súdu sa takto javí, že uvedené písomné správy boli do administratívneho spisu založené, avšak pre žalovaného neboli podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Žalovaný sa uvedené nedostatky preskúmavaného rozhodnutia snažil odstrániť obsiahlym vyjadrením k správnej žalobe vo veci zaistenia, avšak správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že skutočnosti týkajúce sa posúdenia vyhostiteľnosti, ktoré uvádza žalovaný vo vyjadrení mali byť obsahom preskúmavaného rozhodnutia, nakoľko súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia o zaistení.

51. Žalovaný pritom sám ustálil štátnu príslušnosť žalobcu (Turecká republika) a žiadnym spôsobom ju v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o zaistení nespochybňoval. Žalovaný sa nezaoberal tým, či bude žalobca vyhostený do Tureckej republiky a to ani z pohľadu všeobecnej situácie v krajine jeho pôvodu. Za tohto stavu bol pritom žalovaný pred vydaním rozhodnutia o zaistení žalobcu povinný predbežne posúdiť a urobiť úsudok o tom, či je administratívne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné.

52. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 06.02.2015).

53. Správny súd má za to, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a vzhľadom na namietané nedostatky je možné uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok odôvodnenia.

54. Správny súd záverom konštatuje, že žalovaný de facto uznal väčšinu námietok žalobcu, keď dňa 05.12.2023 príkazom na prepustenie zaistenej osoby zo zariadenia prepustil žalobcu zo zaistenia v zmysle a bolo mu umožnené zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia , nakoľko

zanikol účel zaistenia, keďže žalovaný zistil, že žalobca je štátnym príslušníkom Sýrskej arabskej republiky a Srbská republika nesúhlasila s prijatím žalobcu späť na svoje územie, pričom prihliadol na bezpečnostnú situáciu v domovskej krajine žalobcu.

55. Správny súd, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti postupom podľa rozhodol tak, že určil, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného je nezákonné.

56. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa , ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.