Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_9Co-61-2022.pdf
PDF · 164.74 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/61/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: G. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., O. XX, zast. WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o., so sídlom Banská Bystrica, Dolná 6, IČO: 47 257 164, proti žalovanému: V. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., N. 1, zast. JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom Bratislava, Žilinská 14, IČO: 47 232 757, o určenie, že žalobkyňa je vlastníkom nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 24. marca 2022 č. k. 18C/85/2020-251 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníkom nehnuteľností evidovaných pre k. ú. Y., obec D., okres D., nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1 k bytu č. XXX vo vchode č. o. č. l na poschodí č. 1, nachádzajúcom sa v bytovom dome so súpisným číslom XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške 36852/1000000; spoluvlastníckeho podielu 1/20 k nebytovému priestoru (garáži) bez uvedenia čísla vo vchode č. 0 na poschodí č. -l suterén, nachádzajúcom sa v bytovom dome so súpisným číslom XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške 157616/1000000; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316 k pozemku, parcely registra „C", parcelné číslo 1118/31 vo výmere 433 m2, druh pozemku ostatná plocha; nehnuteľností zapísaných na LV č. 2278 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316 k pozemku, parcely registra „C", parcelné číslo 1118/32 vo výmere 822 m2, druh pozemku ostatná plocha; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 44733/1000000 k pozemkom, parcely registra „C", parcelné číslo 1168/1 vo výmere 889 m2, druh pozemku ostatná plocha a parcelné číslo 1168/2 vo výmere 693 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie. Druhým výrokom priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm. c) CSP, § 3 ods. 1, § 39, § 48 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorila manželstvo dňa 28. 01. 2000, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nitra zo dňa 17. 03. 2011 č. k. 9C/43/2011-12. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 04. 2011. Po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva došlo v rámci vysporiadania BSM bývalých manželov k uzatvoreniu Dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 21. 04. 2011. Z predmetnej dohody uzatvorenej medzi stranami sporu vyplýva, že účastníci tejto dohody sa dohodli
na spoločnom nadobudnutom majetku a na vysporiadaní spoločne nadobudnutého majetku tak, že žalobkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností uvedených v čl. II por. č. 2 predmetnej dohody, ako i výlučnou vlastníčkou hnuteľných vecí uvedených v čl. II. por. č. 2 predmetnej dohody. Účastníci sa dohodli, že hnuteľné veci, ktoré sú predmetom BSM, si vyporiadajú podľa stavu, v akom každý z nich veci užíva. Teda, žalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľností evidovaných pre k. ú. Y., obec D., okres D., nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, bytu č. XXX vo vchode č. o. č. l, na poschodí č. 1 nachádzajúcom sa v bytovom dome so súpisným číslom XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti 36852/1000000; k nebytovému priestoru (garáži), ktorá je situovaná v suteréne bytového domu SO 04, vchod 0, suterén, priestor č. 2 nachádzajúci sa v bytovom dome so súpisným číslom XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/20. Zároveň sa stala vlastníčkou spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške 157616/1000000; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316 k pozemku, parcely registra „C", parcelné číslo 1118/31 vo výmere 433 m2, druh pozemku ostatná plocha; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316 k pozemku, parcely registra „C", parcelné číslo 1118/32 vo výmere 822 m2, druh pozemku ostatná plocha; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 44733/1000000 k pozemkom, parcely registra „C", parcelné číslo 1168/1 vo výmere 889 m2, druh pozemku ostatná plocha a parcelné číslo 1168/2 vo výmere 693 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie. V článku III. dohody sa účastníci dohody dohodli, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá výlučne žalobkyňa. K predmetnej Dohode bol uzatvorený aj Dodatok dňa 06. 05. 2011, kde sa účastníci dohodli v článku II. dohody o vyporiadaní BSM, že na nehnuteľnosti je viazané záložné právo v prospech Slovenskej sporiteľne, a. s. Dňa 13. 09. 2020 bol žalobkyni doručený list žalovaného označený ako Odstúpenie od Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 31. 08. 2020, ktorým žalovaný odstúpil od dohody podľa ust. § 48 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov v spojení s čl. VII. Dohody, ktoré upravuje právo na odstúpenie od zmluvy pre prípad, že dôjde k porušeniu povinností vyplývajúcich z Dohody ktoroukoľvek zo zmluvných strán z dôvodu, že žalobkyňa nesplnila povinnosť spočívajúcu v prevzatí záväzku vyplývajúceho z úveru. Žalovaný podal príslušnému Okresnému úradu Nitra, katastrálny odbor návrh na vykonanie záznamu do katastra, ktorý príslušný Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor vykonáva pod č. záznamu Z-7962/2020 na základe odstúpenia (vyplýva z predložených listoch vlastníctva). Žalobkyňa podala príslušnému Okresnému úradu Nitra, katastrálny odbor návrh na nevykonanie záznamu podľa ust. § 36a ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Voči oznámeniu č. Z 7962/20-16 zo dňa 25. 11. 2020 bol zo strany Okresnej prokuratúry Nitra podaný protest prokurátora zo dňa 24. 02. 2021 vydaný pod č. Pd 322/20/4403-11, ktorým prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra navrhol oznámenie zrušiť, a to najmä z dôvodu, že záznamové konanie nemalo byť podľa názoru prokurátora predčasne ukončené a na dotknutých listoch vlastníctva mali byť vyznačené plomby o začatom záznamovom konaní. Zo strany Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor, došlo k vyhoveniu podanému protestu prokurátora vydaním Rozhodnutia zo dňa 19. 03. 2021 č. UP 1/2021-12. Žalobkyni bolo doručené oznámenie Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor zo dňa 13. 04. 2021 č. Z 7962/20-17, ktorým bola informovaná, že záznamové konanie č. Z 7962/2020 bolo obnovené a na dotknutých listoch vlastníctva (LV č. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX v k. ú. Y., okres D.) boli vyznačené plomby o začatom záznamovom konaní a konanie bolo prerušené až do právoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie o žalobe. Z oznámenia OÚ Nitra zo dna 25. 11. 2020 vyplýva, že konanie Z 7962/2020 bude správnym orgánom ukončené nevykonaním zápisu, konanie ukončujú dňom 25. 11. 2020. Žalobkyňa vzniesla námietku premlčania voči právu žalovaného odstúpiť od dohody pre v odstúpení vymedzený dôvod odstúpenia od dohody, nakoľko podľa názoru žalobkyne žalovanému uplynula premlčacia doba na odstúpenie od dohody pre dôvod spočívajúci v nesplnení povinnosti žalobkyne prevziať na seba celý záväzok vyplývajúci z úveru. V článku III. Dohody o vyporiadaní BSM sa účastníci dohody dohodli, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá výlučne žalobkyňa. V článku VII. Dohody o vyporiadaní BSM sa účastníci dohody dohodli, že v prípade porušenia povinnosti vyplývajúcej z tejto dohody ktoroukoľvek zo zmluvných strán je druhá zmluvná strana oprávnená od tejto dohody odstúpiť.
1.2. Súd sa predovšetkým zaoberal tým, či je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe s poukazom na pripustenú zmenu petitu žaloby. Súd vyhodnotil, že je daný naliehavý právny záujem na podanej žalobe, keďže žalovaný od dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
odstúpil, žalobkyňa odstúpenie považuje za neplatné a neúčinné. Žalovaný však vykonáva úkony, ktoré vedú na základe tohto právneho úkonu k zmene zápisu v katastri nehnuteľností a môžu byť tak podstatným spôsobom dotknuté majetkové práva žalobkyne.
1.3. Odstúpenie od zmluvy predstavuje jednostranný právny úkon účastníka zmluvy, ktorým prejavuje vôľu zmluvu zrušiť. Keďže ide o jednostranný úkon, súhlas druhej strany nie je potrebný. Stačí, ak sa odstúpenie od zmluvy dostane do dispozičnej sféry adresáta a je možné v prípadoch ustanovených zákonom a v prípadoch dohodnutých zmluvnými stranami (aj nad rámec zákona). Len platné odstúpenie od zmluvy môže spôsobovať právne účinky, a teda aj samotné zrušenie zmluvy.
1.4. Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, tiež napr. IV. ÚS 542/2013). Ustanovenie § 3 Obč. zák. je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohoto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje.
1.5. Odstúpiť od zmluvy a odstúpeniu priznať všetky právne účinky možno len vtedy, ak dohoda (zmluva), voči ktorej odstúpenie smeruje, bola uzavretá platne. Súd mal za preukázané, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov spolu s dodatkom bola platná, pričom uvedené nebolo ani spochybňované stranami sporu a odstúpenie od zmluvy bolo preukázateľne doručené druhej zmluvnej strane (žalobkyni), čo nebolo sporné medzi stranami sporu. Zároveň bolo potrebné a podstatné sa zaoberať tým, či bol naplnený dôvod odstúpenia, či odstúpenie ako majetkové právo už nie je premlčané (premlčuje sa v rámci 3-ročnej premlčacej doby), nakoľko zo strany žalobkyne bola vznesená námietka premlčania.
1.6. Súd mal za to, že v zmysle dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov žalobkyňa záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere na sumu 96 262,365 eura prevzala na základe dohody, čo podľa názoru súdu vyplýva z čl. III. dohody. Vzhľadom na absenciu dohody o dobe splnenia, mal súd za to, že podľa ust. § 101 Obč. zák. začala plynúť premlčacia doba nasledujúci deň po dni nadobudnutia účinnosti dohody, t.j. dňa 22. 04. 2011, (právo na odstúpenie od zmluvy jednoznačne majetkovým právom, premlčuje sa za tri roky odo dňa, kedy ho bolo možné vykonať prvýkrát) a uplynula po troch rokoch dňa 22. 04. 2014. Odstúpenie bolo žalovaným spísané dňa 31. 08. 2020 a žalobkyni doručené dňa 13. 09. 2020, preto sa právo žalovaného premlčalo podľa ust. § 101 Obč. zák. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa porušuje svoj záväzok (povinnosť) každý jeden mesiac tým, že ani raz nezaplatila splátku, a preto právo odstúpiť od zmluvy tak vzniká vždy opätovne každý mesiac. Žalobkyňa prevzala záväzok zo zmluvy o úvere vo výške 96 262,365 eura v celosti, čo vyplýva z článku III. dohody. Obsahom dohody nie je prevzatie splátok. Záväzok bol ako celok prevzatý žalobkyňou a ak mal žalovaný za to, že sa tak nestalo, mohol z tohto dôvodu odstúpiť od dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov prvýkrát najneskôr deň po uzatvorení dohody. Súd mal za to, že následky premlčania uskutočniť právny úkon nastávajú ex lege a majú za následok to, že súd v prípade námietky premlčania musí konštatovať, že účinky právneho úkonu voči osobe, ktorá namietla premlčanie práva, v danom prípade žalobkyňa, nenastali. Právny úkon je v takomto prípade
neúčinný od samého začiatku, a preto nespôsobuje žiadne právne následky. Zároveň súd konštatoval, že žalovaný bol v zmysle dohody oprávnený od dohody odstúpiť výlučne v prípade, ak by žalobkyňa neprevzala záväzok zo zmluvy o úvere, a nie v prípade, ak tento neplnila, čo i len čiastočne, nakoľko Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov neupravuje povinnosť žalobkyne plniť každú jednotlivú splátku úveru. Žalovaný tvrdil, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, keď poukázal na správanie žalobkyne, ktoré je dôkazom toho, že žalobkyňa zneužívala dôverčivosť žalovaného, ktorý stále veril, že žalobkyňa dodrží slovo a bude si svoje povinnosti plniť. Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých prípadoch, keď voči strane konania by nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých bola námietka premlčania uplatnená (1 Cdo 203/2018 - R 31/2020).
1.7. Súd poukázal na to, že ustálená judikatúra v tomto smere rešpektuje a vychádza zo základných princípov práva, akými sú princíp právnej istoty, zásada rovnosti strán, zásada spravodlivosti, pri zachovaní zásady zvýšenej ochrany slabšej strany sporu. V danom prípade je súd toho názoru, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal a ani netvrdil, ako mu žalobkyňa bránila konaním vo výkone jeho práva (podať včas odstúpenie od zmluvy, resp. sa domáhať nároku s poukazom na jeho plnenia na základe úverovej zmluvy), prípadne, aké prekážky osobitného a výnimočného charakteru boli na jeho strane. Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa žalovanému bránila v uplatnení práv, že by vyžadovala plnenie od žalovaného, na ktoré nebol povinný. Keďže neboli preukázané okolnosti takej výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto zásad, kedy by bolo možné dôjsť k záveru, že vznesenie námietky premlčania žalobkyňou by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi, súd nepovažoval vznesenú námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené súd žalobe vyhovel. Súd poukázal na Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011, a uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 09. 2013.
1.8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom k úspechu žalobkyne v konaní, súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP zistené u strán sporu, ani v okolnostiach veci zistené neboli. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1 a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že za najzávažnejšie pochybenie súdu považuje žalovaný porušenie princípu rovnosti strán, kontradiktórnosti a procesnej diligencie. Tieto spočívajú v postupe súdu, kedy pripustil zmenu žaloby žalobkyne, a to uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210. Žalobkyňa pôvodne žalovala určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy. Žalovaný sa k tejto žalobe vyjadril a okrem iného namietal nesprávnosť žaloby a od samého počiatku navrhoval jej odmietnutie. K dôvodom sa žalovaný podrobne vyjadril vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10. 12. 2020 a duplike zo dňa 17. 05. 2021. Podstatou námietok žalovaného bolo to, že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od dohody o vyporiadaní
BSM, uzatvorenej dňa 21. 04. 2011 podľa § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Ako žalovaný uviedol, zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že týmto typom žaloby sa má žalovať najmä určenie, či tu právo je/nie je. Žalobkyňa však nežiada určiť žiadne právo, žiada určiť právnu skutočnosť. Žaloba žalobkyne je preto žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. Civilný sporový poriadok pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP iba za predpokladu, že prípustnosť tejto žaloby musí vyplývať z osobitného predpisu; inak je takáto žaloba neprípustná. Z týchto dôvodov bola v prejednávanej veci žaloba žalobkyne neprípustná, čo bránilo jej vecnému prejednaniu. Táto skutočnosť vytvára stav, kedy žaloba od počiatku trpí vadou, pre ktorú by súd nemal ani ďalej v konaní pokračovať, ale túto žalobu bez ďalšieho odmietnuť pre jej neprípustnosť (§ 129 CSP). Toto však súd prvej inštancie na základe tohto podania žalovaného neurobil. Naopak, umožnil sa vyjadriť žalobkyni, ktorá navrhla zmeniť žalobu presne tak, ako to namietal žalovaný. Žalovaný sa k tomu vyjadril v duplike, kde to dôrazne namietal a navrhoval, aby súd takúto zmenu nepripustil. Žalobkyňa neuplatnila zmenou žaloby iné právo. Ona de facto žalovala niečo úplne iné na základe tej istej žaloby. Dôvodom návrhu na zamietnutie zmeny žaloby je, že nejde o zmenu žaloby, ale skôr o akúsi zámenu. Za súčasnej právnej úpravy nie je možné pripustiť zámenu žaloby. Žalobca by mal presne vedieť, čo žaluje. Ak žaluje určiť neplatnosť právneho úkonu, nemôže si po tom, čo mu žalovaný namietne, že žaluje nesprávne, zamieňať typy žalôb a žalovať niečo úplne iné. Zo zmyslu novej právnej úpravy CSP má byť jediným následkom nesprávne podanej žaloby strata sporu. Zvlášť v prípade, kedy žalobca mení petit a žiada pripustiť zmenu žaloby nie z vlastnej iniciatívy, ale až na základe dôvodnej námietky žalovaného. Tým sa nepochybne narušuje aj rovnosť strán konania, pretože takýmto prístupom súd nepochybne napomáha žalobcovi. Popiera sa tým zmysel kontradiktórnosti a procesnej zodpovednosti za podania. Sporový proces je kontradiktórny proces, kde sa do popredia kladie dôraz na rovnosť strán a elementárnu spravodlivosť. Ak by súdna prax pripustila takýto postup, sudca by už nebol nestranným arbitrom kontradiktórneho procesu, pretože by vlastne napomáhal žalobcovi zhojiť jeho chybný postup. V dôsledku toho by však došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd má podľa názoru žalovaného poskytnúť právnu ochranu a byť nezávislý a nestranný. Ak žalobca podá vadnú žalobu, musí za to niesť následky. Zvlášť, ak je právne zastúpený. V tomto smere súd závažným spôsobom spôsobil vadu konania, ktorá má za následok absolútne nesprávne rozhodnutie, zároveň svojím postupom de facto zmaril žalovanému možnosť účinnej procesnej obrany a svoje rozhodnutie vo vzťahu k pripusteniu zmeny žaloby v podstate vôbec neodôvodnil. Vôbec sa nevysporiadal s argumentami žalovaného prezentovanými v duplike. Jeho procesnú obranu tak v podstate odignoroval a formalisticky pripustil zmenu žaloby. Dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia je jedným z kľúčových znakov zákonného rozhodnutia. Z rozhodnutia súdu musí byť jasné, prečo rozhodol v danej veci tak, ako rozhodol. Rovnako musí byť jasné, ako sa vyporiadal s jednotlivými (relevantnými) argumentami strán sporu. Žalovaný má za to, že v tomto prípade ide o relevantný argument, ktorý ostal bez povšimnutia. K nesprávnej aplikácii právnej normy vo vzťahu k premlčaniu uviedol, že súd sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal aj s otázkou premlčania a tým, či je vznesená námietka premlčania v súlade s dobrými mravmi. V prvom rade vidí žalovaný nesprávnosť v tom, že súd nesprávne vyhodnotil začiatok plynutia premlčacej doby. Súd nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo sa nestotožnil s tvrdením žalovaného. Súd uviedol, že obsahom dohody nie je prevzatie splátok. Záväzok bol ako celok prevzatý žalobkyňou a ak mal žalovaný za to, že sa tak nestalo, mohol z tohto dôvodu odstúpiť od dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov prvýkrát najneskôr deň po uzatvorení dohody. Zároveň skonštatoval, že žalovaný bol v zmysle dohody oprávnený od dohody odstúpiť výlučne v prípade, ak by žalobkyňa neprevzala záväzok zo zmluvy o úvere, a nie v prípade, ak tento neplnila, čo i len čiastočne, nakoľko Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov neupravuje povinnosť žalobkyne plniť každú jednotlivú splátku úveru. Záväzok, ktorý žalobkyňa prevzala, spočíval v platení splátok. Prevzala totiž záväzok zo zmluvy o úvere, ktorá sa má platiť v splátkach. Je teda logické, že ak neuhradí nejakú splátku, stále môže uhradiť ďalšiu a ďalšiu. V to veril aj žalovaný, keď mal za to, že žalobkyňa konečne začne platiť. Analogicky je možné vykladať to podobne ako pri práve zosplatniť záväzok dohodnutý v splátkach (§ 565 OZ druhá veta ustanovenia). Aj žalovanému tak vznikalo právo na odstúpenie od zmluvy každý mesiac, keď žalobkyňa nedostála svojej povinnosti a nezačala platiť. Nemožno súhlasiť ani s argumentom súdu o tom, že odstúpiť mohol žalovaný len v prípade, ak žalobkyňa neprevzala záväzok zo zmluvy o úvere, a nie v prípade, ak tento neplnila čo i len čiastočne. Záväzky sa majú plniť riadne a včas (§ 559 ods. 2 OZ). Ak by bol úver zosplatnený, tak by mohlo toto tvrdenie obstáť, ale nie v tomto prípade. Súd prvej inštancie sa ďalej vlastne vôbec nevenoval otázke toho, čo je vlastne záväzkom. Jeho rozhodnutie je nepresvedčivé a nevyporiadal sa vo svojej úvahe s tým, aký záväzok
vlastne prevzala. Súd sa len priklonil k argumentácii na strane žalobkyne. Nezaoberal sa do hĺbky tým, prečo a či vôbec je možné prebrať záväzok platiť dlh v splátkach, v celosti. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie jednak nesprávne aplikoval právnu normu a zároveň svoje úvahy a rozhodnutie z nich plynúcich nedostatočne odôvodnil. V druhom rade nesprávnosť možno vidieť v nesprávnom vyhodnotení rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi a nedostatočnom zistení skutkového stavu v tomto smere. Súd uviedol, kedy je možné považovať vznesenú námietku premlčania za konanie v rozpore s dobrými mravmi a citoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, na ktoré súd prvej inštancie odkázal, uviedol kritériá, resp. okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať. Tieto okolnosti ústavný súd uvádza v dispozitívnej forme (slovíčko „najmä"), a teda nemusia byť splnené kumulatívne. Jedná sa napr. o charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Žalovaný vo svojich podaniach uviedol dôvody, pre ktoré je výkon práva žalobkyne (vznesenie námietky premlčania) v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že od roku 2007 platil celú hypotekárnu splátku, spolu s energiami a službami. Do momentu, kedy sa žalobkyňa odsťahovala, žalovaný živil celú rodinu (vrátane žalobkyne), a to aj po rozvode. Žalobkyňa sa nepodieľala ani na úhradách za správu bytu a fondu opráv, kde vznikol v roku 2015 dlh vo výške 6 942,78 eura a v roku 2020 vo výške 4 435,37 eura. Dlh z roku 2015 musela vyplatiť jej vlastná matka, ktorá musela predať pozemok, aby sa dlh vyplatil. Úver mal byť platený inkasom z účtu žalobkyne, avšak podľa informácií žalovaného ho žalobkyňa nevyužíva, resp. ho pravdepodobne zrušila, nakoľko pravdepodobne nechcela, aby banka splátky strhávala z jej účtu. Žalovaný tak musí vkladať splátky podľa toho, ako má peniaze, priamo na hypotekárny účet. Aj to je obraz toho, ako sa stavia žalobkyňa k svojej povinnosti. V tomto smere navrhol žalovaný aj uloženie informačnej povinnosti žalobkyni a SLSP, avšak súd uvedené nevykonal. Žalovaný trvá na tom, že žalobkyňa len zneužila oprávnenie, ktoré jej umožňuje zákon (vznesenie námietky premlčania). Tieto skutočnosti však súd prvej inštancie nevyhodnotil dostatočne. Žalobkyňa tvrdenia žalovaného kvalifikovane nepoprela. Nevedno, prečo teda súd nevzal do úvahy tieto skutočnosti, resp. pokiaľ mal na vyhodnotenie toho, či je námietka premlčania v rozpore s dobrými mravmi, prečo nevykonal svoje dopytovacie oprávnenie podľa § 150 ods. 2 CSP. Strana žalovaného nepovažovala za potrebné, ani účelné v danom momente vypočúvať žalovaného, aj vzhľadom na to, že sa jedná o subsidiárny dôkazný prostriedok. Ba čo viac, žalobkyňa neuviedla také tvrdenia, ktorými by tieto okolnosti kvalifikovane poprela. Žalovaný ich tak mohol dôvodne považovať aj za nesporné. Na základe uvedeného má za to, že žalovaný dostatočne preukázal rozpor s dobrými mravmi a súd to nesprávne vyhodnotil. Pokiaľ mu na riadne rozhodnutie chýbali v tomto smere ďalšie skutočnosti ohľadom okolností súladu s dobrými mravmi, čo žalovaný nemohol predvídať, nakoľko mal za to, že ním predložené tvrdenia a dôkazy sú dostatočné, mohol súd postupovať podľa § 150 ods. 2 CSP a dopytovať sa právneho zástupcu, alebo strany konania. Ak tak neurobil a napriek tomu rozhodol, tak v podstate rozhodol napriek tomu, že nemal správne a riadne zistený skutkový stav. Nemožno si zamieňať výsluch strany konania, vyjadrenie strany konania a doplnenie skutkových tvrdení na základe § 150 ods. 2 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje zásadné vady, ktoré majú za následok jeho nesprávnosť a hlavne nezákonnosť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu zamietne, eventuálne, aby zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a uložil mu povinnosť opätovne vo veci rozhodnúť, pričom ho zaviaže rešpektovať vyššie uvedenú právnu kvalifikáciu.
3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie nie je dôvodné, rozsudok je vecne a právne správny. K nesprávnosti žaloby a nezákonnému pripusteniu zmeny žaloby uviedol, že k tejto otázke sa žalobca podrobne vyjadril v jeho vyjadrení zo dňa 16. 04. 2021. Odkázal v ňom na relevantné zákonné ustanovenia, osobitne na ust. § 137, § 139, § 140, § 143 CSP a poukázal aj na relevantnú judikatúru, reprezentovanú predovšetkým rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 10. 12. 2020 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 14S/81/2019 a rozsudkom najvyššieho súdu zo dňa 20. 07. 2011 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 229/2010, publikovaným v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným č. 81/2014. Poukázal aj na relevantnú odbornú publikáciu, konkrétne na Katastrálny bulletin č. 1/2019 schválený predsedníčkou Rady Katastrálneho bulletinu dňa 31. 05. 2019, ktorá (publikácia) ďalej pracuje s argumentáciou z vymedzených judikátov. Žalobca má za to, že v takto ním sumarizovanom právnom stave veci dostatočne vyargumentoval právnu možnosť a danosť ním uplatnenej žaloby a formulácie žalobného návrhu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, má žalobca za to, že žaloba a aj zmena žalobného návrhu bola v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov nižších inštancií, ako aj v zmysle praxe okresných úradov, katastrálnych odborov procesne prípustná. Súd sa otázkou prípustnosti zmeny žaloby riadne zaoberal, a to v uznesení zo dňa 06. 07.
2021, ktorým zmenu žaloby pripustil a toto rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby riadne zdôvodnil. Za tendenčné označil tvrdenie žalovaného, keď tento tvrdí, že rozsudok trpí vadou reprezentovanou absenciou odôvodnenia pripustenia zmeny žaloby. Tento záver žalobcu vychádza z presvedčenia, že zmena žalobného návrhu je procesná otázka. O takejto zmene nemá súd rozhodovať v rozsudku. Nie je tu teda dôvod, aby súd v rozsudku riešil procesné otázky. Povinnosťou súdu je rozhodnúť o pripustení zmeny žalobného návrhu uznesením ako na to určeným druhom rozhodnutia procesnej povahy, čo súd aj vykonal a v uznesení svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. Absencia akéhokoľvek odôvodnenia pripustenia zmeny žaloby v rozsudku je preto bez právnej relevancie. Žalovaný sa súčasne snaží z pripustenia zmeny žaloby vytvoriť stav, ktorým súd mal napomáhať žalobcovi. Žalobca má za to, že zmena žaloby je prirodzený, zákonom predpokladaný nástroj procesného charakteru, ktorého účelom je, okrem iného, znižovanie záťaže súdov nehospodárnym opakovaným podávaním opravených návrhov. Súd postupoval riadne, keď žalobu neodmietol, zmenu žalobného návrhu pripustil a pripustenie zmeny žalobného návrhu riadne v uznesení odôvodnil. K nesprávnej aplikácii právnej normy vo vzťahu k premlčaniu, nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že okolnosť, od ktorej sa počíta premlčacia lehota nastala a táto je naviazaná na deň účinnosti dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a vznesenie námietky premlčania nemôže byť v tomto spore v žiadnom prípade posudzované ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný v konaní na súde a aj v odvolaní nesprávne spája ním tvrdenú povinnosť žalobcu vyplývajúcu z dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov s povinnosťou splácať úver. Toto žalobca dostatočne vysvetlil a túto argumentáciu potvrdil aj Okresný súd Nitra v rozsudku, kde odlišnosť týchto dvoch záväzkov (a teda aj plynutie premlčacej doby) súd riadne odôvodnil. To, či sa žalovanému odôvodnenie zdá dostatočné alebo nie, je jeho subjektívnym posúdením veci. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného, že súd nevykonal dokazovanie uložením „informačnej povinnosti žalobkyni“ si žalobca uviedol, že skutočnosti ohľadne (ne)splácania úveru boli na súde relevantne riešené, keď na pojednávaní zo dňa 23. 11. 2021 právny zástupca žalobcu uviedol, že nenamieta, že úver spláca žalovaný. Rovnako na tomto pojednávaní na otázku súdu právny zástupca žalovaného ohľadne dokazovania uviedol, že navrhuje vypočuť už len žalovaného, ako i žalobkyňu. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 24. 02. 2022 už ani na vykonaní tohto dôkazu žalovaný netrval. Žalobca mal teda za to, že sa v otázke platenia splátok z úverovej zmluvy nejedná o otázku relevantnú pre rozhodnutie sporu a ak by sa aj jednalo, žalovaný upustil od vykonania ním navrhovaných dôkazných prostriedkov. Uviedol, že žalovaný v žiadnom z jeho podaní nenavrhol taký dôkaz, ktorý by osvedčoval konanie žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v kontexte vznesenej námietky premlčania. Na záver uviedla, že rozsudok netrpí ani jednou z vád, ktoré v odvolaní vytýka žalovaný, preto nie je dôvodné. Existuje právny záujem žalobkyne na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam identifikovaným v žalobnom (určovacom) návrhu, žalovaný neplatne odstúpil od dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a žalobkyňa vzniesla právne relevantnú námietku premlčania práva žalovaného na odstúpenie od dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol, rozsudok potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že naďalej trvá na svojich doterajších tvrdeniach v podanom odvolaní, že zmena žalobného návrhu nebola v predmetnom spore procesne prípustná. Na tom nemení nič ani množstvo judikatúry a kategorických tvrdení, ktorými sa žalobkyňa snaží dodatočne zhojiť to, že podala nesprávnu žalobu. Vzhľadom na to, že súd zmenu žaloby pripustil, pričom toto svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil, zmaril tak žalovanému možnosť účinne sa procesne brániť. Preto žalovaný považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie už len z tohto titulu za nepreskúmateľné, a teda aj za nezákonné. Žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach a námietkach vznesených v podanom odvolaní voči napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, najmä pokiaľ ide o posúdenie premlčania predmetného nároku, ako aj argumentácie vzťahujúcej sa k nedostatočne zistenému skutkovému stavu v predmetnom spore. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný nenavrhoval žiadny taký dôkaz, ktorý by osvedčoval konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi v kontexte vznesenej námietky premlčania, uviedol, že s vyjadrením zo dňa 10. 12. 2020 predložil viaceré dôkazy, ktoré preukazovali konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, ale súčasne aj navrhol, aby súd uložil nielen žalobkyni, ale aj SLSP informačnú povinnosť, avšak súd takto navrhovaný dôkaz nevykonal. Žalobkyňa kvalifikovane vôbec nepoprela tvrdenia žalovaného, nepredložila relevantný dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia a dôkazy vyvrátili. Spor vedie súd, a nie strany konania. Je evidentné, že žalovaný v celom spore uplatňoval všetky prostriedky procesnej obrany, ktoré mu civilný proces umožňuje a ktoré považoval za vhodné a účelné, avšak napriek tomu, súd tieto nijako nebral do úvahy. Podotkol, že na vznesenú námietku
premlčania súd prvej inštancie nemal v žiadnom prípade prihliadnuť. Zdôraznil, že rozvod manželstva uzavretého medzi ním a žalobkyňou bol de facto iba rozvodom naoko, čo je evidentné aj zo samotného správania sa žalobkyne po rozvode ich manželstva, kedy táto žila so žalovaným v jednom byte ešte ďalších 7 rokov. Žalobkyňa sa odsťahovala až v roku 2018, a to za pomoci policajnej hliadky, ktorá ju z bytu vykázala. Žalovaný si následne dal jednotlivé kroky žalobkyne do vzájomného súvisu a uvedomil si, že konanie žalobkyne podľa všetkého nemohla byť náhoda, ale bolo účelové. Žalovaný sa tak domnieva, že žalobkyňa konala úmyselne, keď sa od žalovaného neodsťahovala, aby získala čas. Naopak, tohto nechala splácať celý úver, ktorý na seba Dohodou o vyporiadaní BSM prevzala, pričom ho celý čas ubezpečovala, že aj ona úver začne splácať. Žalovaného tak uvádzala do omylu a takto ho účelovo zavádzala, dôsledkom čoho uplynula aj premlčacia doba. Je preto evidentné, že márne uplynutie premlčacej doby spôsobila žalobkyňa a žalovaný toto nijako nezavinil. Preto priznanie účinkov premlčania by bolo voči nemu za tejto situácie neprimerane tvrdým postihom a zároveň nie je vôbec spravodlivým rozhodnutím. Striktné trvanie na zásade, že bdelým patria práva by bolo skutočne nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Súd preto nemal na námietku premlčania vznesenú žalobkyňou absolútne prihliadať. Poukázal na to, že jediný, kto v skutočnosti splácal celý hypotekárny úver, bol žalovaný, žalobkyňa nevykonala ani len jednu splátku počas celých rokov, kedy už sporové strany neboli manželmi. Žalovaný preto od dohody odstúpil platne. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR v konaní pod sp. zn. 26Cdo/2786/2000. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje zásadné vady, ktoré majú za následok jeho nesprávnosť a hlavne nezákonnosť. Rozhodovanie súdu nemalo podľa názoru žalovaného ani dospieť do štádia meritórneho prejednania veci, nie to ešte, aby súd žalobe vyhovel.
5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou - žalovaným, proti výroku, ktorý bol v jeho neprospech (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti a to i tie, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, preto námietka žalovaného ohľadne nedostatočného odôvodnenia je nedôvodná.
10. Žalovaný v odvolaní uviedol, že za najzávažnejšie pochybenie súdu považuje porušenie princípu rovnosti strán, kontradiktórnosti a procesnej diligencie. Tieto spočívajú v postupe súdu, kedy pripustil zmenu žaloby žalobkyne, a to uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210. Odvolací súd sa preto v prvom rade zaoberal touto jeho námietkou.
11.1. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
11.2. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.
11.3. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké 5 procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).
11.4. Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti zbraní“ pre všetkých účastníkov súdneho konania je ďalej rozvedená v zákone č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“), ale predovšetkým v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) a v Trestnom poriadku (zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov). (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02-11 z 10. 10. 2002).
12.1. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
12.2. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
12.3. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03) (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010).
13. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
14. Za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu procesnej povahy. Vo všeobecnosti však platí, že nesprávne rozhodnutie procesnej povahy nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 381/2016 zo 7. júna 2016).
15. Zmena návrhu na začatie konania nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje iba súd. Ustanovenie § 95 ods. 1 OSP dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh na začatie konania (len) so súhlasom súdu; súd zmenu tohto návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 OSP). Úvaha, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP nemôže preskúmavať správnosť úvahy súdu riešiaceho otázku, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľmi navrhnutou zmenou návrhu, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď R 52/2012, uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 279/2013 z 10. 12. 2015).
16. V danej veci podala žalobkyňa pôvodne žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od dohody o vyporiadaní BSM. Po doručení žaloby žalovanému a jeho vyjadrení sa, že takýto petit považuje za neprípustný, pretože ide o určenie právnej skutočnosti, pričom takéto určenie nevyplýva z osobitného predpisu, a preto žalobkyňa na takomto určení nemá daný naliehavý právny záujem, žalobkyňa žalobu zmenila na určenie vlastníckeho práva, pričom žiadala zmenu žaloby pripustiť. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210 žalobu pripustil, pričom práve tento procesný postup je namietaný žalovaným v odvolaní. Odvolací súd má za to, že takýmto postupom súd prvej inštancie postupoval práve v zmysle procesných predpisov, keď po doručení žaloby, ktorú neodmietol podľa § 129 CSP ani nerozhodol o zastavení konania, žalobu spolu s prílohami doručil podľa § 167 ods. 1 CSP žalovanému, ktorý na ňu písomne vo vyjadrení reagoval, pričom vo vyjadrení uplatnil prostriedky procesnej obrany. Keďže žalovaný nárok žalobkyne neuznal, súd prvej inštancie správne podľa § 167 ods. 3 CSP doručil vyjadrenie žalovaného žalobkyni do vlastných rúk a umožnil jej vyjadriť sa v lehote stanovenej súdom. Na túto výzvu súdu reagovala žalobkyňa tak, že žalobu zmenila a jej zmenu žiadala pripustiť. Voči novému žalobkyňou navrhovanému petitu už žalovaný námietku nedostatku naliehavého právneho záujmu nemal. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že pôvodnú žalobu žalobkyne mal súd odmietnuť, k tomu odvolací súd uvádza, že keďže mala všetky potrebné náležitosti a bolo z nej zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, nebol dôvod súdu prvej inštancie na postup podľa § 129 CSP, ako uvádzal žalovaný, pretože takáto žaloba nebránila jej vecnému prejednaniu. Postup súdu, kedy následne rozhodoval o tom, či takúto zmenu žaloby pripustí, považoval odvolací súd za správny. Súd prvej inštancie svoj postup a právne odôvodnenie uviedol v uznesení zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210, ktorým žalobu pripustil a následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, v ktorom už svoje rozhodnutie o pripustení žaloby opakovane neodôvodňoval, pretože svojim rozhodnutím bol viazaný a pre takýto postup v tomto rozhodnutí už neboli dôvody. Ani v takomto postupe súdu prvej inštancie odvolací súd nevidel porušenie práva na spravodlivý proces. Aj keď uznesenie o nepripustení zmeny žaloby je uznesením, voči ktorému nie je prípustné odvolanie, vzhľadom k tomu, že práve v tomto procesnom postupe - rozhodnutí súdu o pripustení žaloby videl žalovaný porušenie práva na spravodlivý súdny proces a porušenie rovnosti strán sporu, odvolací súd preskúmal aj tento postup súdu, pričom dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa riadil pri rozhodovaní o zmene žaloby ustanoveniami § 139 a nasledujúcimi CSP, správne podanie žalobkyne považoval za zmenu žaloby (a nie akúsi zámenu), ktorou je uplatnené iné právo podľa § 140 ods. 1 CSP, čo je prípustný dôvod na zmenu žaloby. Na nepripustenie zmeny žaloby podľa § 143 ods. 1 CSP v danej veci dôvody neboli, pretože výsledky doterajšieho konania mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Za danej situácie preto nebol dôvod na to, aby súd prvej inštancie zmenu žaloby nepripustil, a pokiaľ teda súd prvej inštancie uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210 žalobu pripustil, v jeho postupe odvolací súd nevidel porušenie rovnosti strán sporu alebo porušenie práva na spravodlivý proces. Nešlo o napomáhanie žalobcovi, ale len reakciu žalobkyne na vyjadrenie žalovaného k žalobe, na čo mala právo. Takýmto procesným postupom podľa názoru odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k nerovnosti strán konania a nedošlo ani k porušeniu práva na kontradiktórny proces. Týmto procesným postupom súd nespôsobil vadu konania, ktorá by mala
za následok absolútne nesprávne rozhodnutie. Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd túto námietku žalovaného za dôvodnú a následne sa vyporiadaval s ďalšími odvolacími dôvodmi žalovaného.
17. Ďalším odvolacím dôvodom žalovaného bolo to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal so žalobkyňou vznesenou námietkou premlčania a nesprávne tiež posúdil, či je vznesená námietka premlčania v súlade s dobrými mravmi.
18. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká, iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.
19. Nárok žalobkyne, ktorého sa podanou žalobou domáha, je odvodený od uzatvorenia Dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 21. 04. 2011, uzavretej medzi stranami tohto sporu. Z predmetnej dohody uzatvorenej medzi stranami sporu, z čl. III. dohody vyplýva, že účastníci dohody sa dohodli, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá výlučne žalobkyňa. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe zmluvy o úvere č. 0233523814 bol žalobkyni a žalovanému ako dlžníkom poskytnutý úver v sume 2 900 000,-Sk (96 22,36 eura), ktorý mali splácať v splátkach po 15 672,-Sk (520,21 eura) mesačne, a to od 20. 07. 2007 do 20. 01. 2032. Napriek dohode v bode III. dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 21. 04. 2011, z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že na základe dohody by došlo k zmene dlžníka voči banke, teda voči veriteľovi sú napriek tejto dohode dlžníkmi obaja bývalí manželia, teda tak žalobkyňa, ako aj žalovaný, pričom svoj dlh majú plniť v splátkach. Z dohody medzi stranami sporu vyplýva len to, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá výlučne žalobkyňa, pričom vo vzťahu k banke bola naďalej plniť dlh v splátkach. Žalobkyňa mala v zmysle tejto dohody dlh prebrať, pričom odvolací súd sa stotožňuje s tým, že ak nebola určená lehota na plnenie, táto jej povinnosť vznikla v deň nasledujúci po podpise tejto dohody. Napriek tomu, že žalovaný mal vedomosť o tom, že svoje povinnosti voči banke si žalobkyňa neplní, nevyvodil z toho žiadne svoje práva, a pokiaľ odkladal právny úkon odstúpenia od tejto dohody z dôvodu jej porušenia až do 31. 08. 2020, kedy od tejto dohody odstúpil, tento jeho úkon pre dôvodne vznesenú námietku premlčacia žalobkyňou nemal už žiadne účinky. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že tým, že žalobkyňa vedela od počiatku, že preberá na seba záväzok splácať splátky v zmysle úverovej zmluvy, pričom nezaplatila ani jednu splátku, ktorú sa zaviazala splácať každý mesiac, tým mu vznikalo pre nezaplatenie každej ďalšej splátky oprávnenie od zmluvy odstúpiť. Takýmto výkladom otázky premlčania v danej veci by došlo k tomu, že až do 20. 01. 2032, kedy je splatná podľa úverovej zmluvy posledná splátka, by žalovaný mal právo pre nezaplatenie niektorej zo splátok od zmluvy odstúpiť. To by bolo v rozpore s účelom inštitútu premlčania, ktorého účelom je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadom začiatku premlčacej doby a aj v tom, že na danú vec je potrebné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu. Podľa názoru odvolacieho súdu si mal žalovaný strážiť svoje práva a v prípade, ak žalobkyňa úver voči banke (nie žalovanému) nesplácala, mohol využiť svoje právo odstúpiť od zmluvy, avšak len v lehote troch rokov odo dňa nasledujúceho po uzavretí predmetnej dohody.
20. Ďalšou odvolacou námietkou bolo nesprávne vyhodnotenie rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi a nedostatočné zistenie skutkového stavu v tomto smere. Žalovaný v konaní uvádzal, že žalobkyňa splátky úveru nespláca, toto tvrdenie žalobkyňou nebolo vyvrátené, preto potom nebolo potrebné toto tvrdenie preukazovať dotazom na SLSP. a. s. a ani žiadať vyjadrenie SLSP, a. s., či úver, z ktorého mala splátky vykonávať, bol zrušený. To, či bol tento účet zrušený, je pre posúdenie veci bezpredmetné. Pokiaľ žalovaný už vo vyjadrení k žalobe (č. l. 89) uvádzal, že od roku 2007 až doposiaľ platí a platil celú hypotekárnu splátku a tiež uvádzal údaje o ďalších dlhoch žalobkyne (totožné ako v odvolaní), v čom videl zjavné zneužitie práva žalobkyňou, nepožívajúce ochranu, k tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ak aj takýmto konaním žalobkyne z jej strany dochádzalo k porušovaniu jej záväzkov a neplneniu si povinností, voči tomuto jej správaniu sa žalovaný mohol brániť tým, že by po zistení, že žalobkyňa úver riadne nespláca, odstúpil včas od dohody o vyporiadaní BSM a splátky úveru zaplatené žalovaným následne od žalobkyne vymáhal. Žalovaný takýmto spôsobom nepostupoval a svoje práva dôsledne nebránil. Ak potom v tomto konaní žalobkyňa vzniesla námietku premlčania, využila svoje oprávnenie, ktoré jej zákon priznáva a v takomto jej konaní ani odvolací súd nevidel výkon práva žalobkyne (vznesenie námietky premlčania), ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Nepriznanie nároku žalovanému v danej veci odvolací súd nepovažoval za neprimerane tvrdý postih v porovnaní s charakterom práva, uplatňovaného žalobkyňou. Na to, aby žalovaný v konaní preukázal, že vznesenie námietky premlčania žalobkyňou je v rozpore s dobrými mravmi, mal poskytnúť skutkové tvrdenia, čo aj urobil a z týchto potom súd aj vychádzal, preto nebol dôvod na to, aby súd vykonal svoje dopytovacie oprávnenie, ako tvrdil žalovaný. Aj keď žalobkyňa tieto skutkové tvrdenia žalovaného nepoprela, vyhodnotenie právnych záverov vyplývajúcich z týchto skutkových tvrdení bolo vecou súdu. Z týchto dôvodov ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).