Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

43Sa/17/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Bundzelom v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu D. XXXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Andrea Hauptvogelová Hudcovičová, advokátka, so sídlom A. Hlinku 58/81, 921 01 Piešťany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 24794-3/2018-BA zo 14. februára 2018 takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) rozhodnutím č. 255-41/2017-TT z 2. júna 2017 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) MUDr. Stanislavovi Štetinovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na o sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „“) v znení účinnom do 31. decembra 2010, na v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010 a na v znení účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 poukázala na to, že A. B. C. mal postavenie SZČO na základe povolenia poskytovať liečebno- preventívnu starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky č. 2794/1993-B z 13. októbra 1994, pričom toto povolenie bolo zrušené rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja (ďalej aj ako „TSK“) č. j. z 30. mája 2006. Ďalej poukázala na to, že dňa 28. júna 2006 podal A. B. C. registračný list fyzickej osoby - odhlášku z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia SZČO k 30. júnu 2006.

3. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava ďalej uviedla, že A. B. C. predložil na základe dožiadania dňa 30. mája 2017 licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore všeobecné lekárstvo evidovanú pod číslom L1A/TT/0564/05 zo 7. februára 2006 s platnosťou od 21. februára 2006 doteraz. S poukazom na uvedené rozhodnutie zastala názor, že A. B. C. nezaniklo postavenie SZČO ku dňu 30. júna 2006 a preto skúmala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou činnosťou, pričom na základe údajov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky mala preukázané, že za rok 2005 mal A. B. C. príjem vo výške 25 263,59 eur (761 091 SKK), za rok 2006 14738,10 eur (444 000 SKK) a za rok 2007 príjem nemal. S poukazom na uvedené preto uzavrela, že A. B. C. povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie nezaniklo 30. júna 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom poukázal na to, že Sociálna poisťovňa vychádzala výlučne z licencie L1A č. L1A/TT/0564/05, avšak on nikdy o vydanie licencie nepožiadal a preto listom z 30. júna 2017 požiadal o jej zrušenie. Súčasne požiadal o prerušenie konania z dôvodu existencie predbežnej otázky v podobe návrhu na zrušenie nulitného rozhodnutia o vydaní licencie typu A.

5. Žalovaná na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. 24794-3/2018-BA zo 14. februára 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie účastníka konania (žalobcu) podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 255-41/2017-TT z 2. júna 2017 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia s odkazom na citované ustanovenia zákona o sociálnom poistení a a o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „“) poukázala na to, že účastník konania predložil Sociálnej poisťovni, pobočka Trnava dňa 28. júna 2006 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku SZČO, s uvedením dátumu zániku poistenia 30. júna 2006, ktorú podal v súvislosti s rozhodnutím TSK č. TA/2006/2604 z 30. mája 2006, ktorým mu bolo zrušené rozhodnutie o povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení, v odbore všeobecné lekárstvo vydaného Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky č. 2794/1993-B. V tejto súvislosti poukázala na to, že od 1. júla 2006 je účastník konania zamestnancom zamestnávateľa STEMED, s.r.o. a súčasne je aj konateľom tejto spoločnosti. Ďalej uviedla, že obstaranie dokladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Rovnako poukázala na to, že zákon nestanovuje lehotu, dokedy má byť rozhodnutie v zmysle bod prvý zákona vydané. K povahe licencie L1A uviedla, že tento typ licencie využije lekár, pokiaľ nemá a neplánuje mať svoje vlastné súkromné zdravotnícke zariadenie, ale bude poskytovať zdravotnú starostlivosť u iných poskytovateľov, ktorí už povolenie na prevádzkovanie zariadenia zdravotnej starostlivosti majú alebo bude poskytovať zdravotnú starostlivosť na inom mieste ako je zdravotnícke zariadenie. Vo vzťahu k odvolacej námietke, že nepožiadal o vydanie tohto druhu licencie uviedla, že je nepravdepodobné, že licencia L1A bola účastníkovi konania vydaná bez jeho súhlasu, keďže licencie sa vydávajú na základe žiadosti a ich vydanie je v zmysle a spoplatnené doplniac, že na základe údajov poskytnutých v elektronickej forme Slovenskou lekárskou komorou, ani na základe telefonického rozhovoru so zamestnankyňou sekretariátu Slovenskej lekárskej komory uskutočneného dňa 15. júna 2017 neboli zistené žiadne zmeny (zrušenie so spätnou účinnosťou, neplatnosť) ohľadom licencie L1A vydanej účastníkovi konania.

6. Ďalej argumentovala tým, že Slovenská lekárska komora vydala účastníkovi konania licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (ďalej aj ako „licencia L1A“), v odbore (odboroch) : všeobecné lekárstvo č. L1A/TT/0564/05 zo 7. februára 2006, právoplatná 21. februára 2006, pričom v prípadoch, ak SZČO - lekár má platnú licenciu bez ohľadu na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, SZČO - lekárovi povinné sociálne poistenie vznikne, resp. pokračuje. V tejto súvislosti poukázala na to, že na účely sociálneho poistenia sa zohľadňujú všetky príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, pričom nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia boli dosiahnuté. Poukázala tiež na to, že účastník konania splnil všetky podmienky pre zánik povinného sociálneho poistenia SZČO v súlade s § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení až 30. júna 2008, pretože za rok 2007 nedosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako bola zákonom stanovená suma. Preto, po vykonaní vlastného šetrenia, dospela k záveru, že povinné sociálne poistenie účastníka konania, ako SZČO, nezaniklo dňa 30. júna 2006, ale až 30. júna 2008 a s poukazom na ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení vo veci sporného prípadu zániku povinného sociálneho poistenia vydala napadnuté rozhodnutie, stotožniac sa s právnym názorom prvostupňového orgánu.

II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body 7. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutia z dôvodov podľa , , a (ďalej aj ako „SSP“) zrušil a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.

8. Žalobca zopakoval skutkové okolnosti majúce vplyv na zánik jeho povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ako SZČO dňa 30.06.2006.

9. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca vzhliadol predovšetkým vo výklade právnych dôsledkov formálnej držby licencie č. L1A/TT/0564/05 na vznik statusu samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. V tomto ohľade žalobca vyslovil nesúhlas s výkladom zákona o sociálnom poistení orgánmi sociálneho poistenia a žalovanou, pretože samotnú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nemožno bez ďalšieho považovať za oprávnenie na výkon činnosti SZČO s konštitutívnymi účinkami, ktoré automaticky na účely sociálneho poistenia zakladá status SZČO. Uviedol, že nie je možné v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 samostatnú zárobkovú činnosť vnímať len z pohľadu existencie osobitného oprávnenia, povolenia vo forme listiny resp. preukazu osoby, tzv. formálny základ pre výkon platených činností, ale je potrebné prihliadnuť aj na jej materiálnu stránku, t. j. na možnosť reálne vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, jej reálny výkon. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že licencia č. L1A/TT/0564/05 bola vydaná pre fyzickú osobu, nie pre fyzickú osobu - podnikateľa, nakoľko v danom čase by takto nemohla byť vydaná [ v ustanoveniach , a v znení platnom do 01.05.2015 neobsahoval pri licencii na výkon samostatnej zdravotnícke praxe pojem fyzická osoba podnikateľ, tento pojem zaviedla do zákona s účinnosťou od 01.05.2015 až novela č. , ktorá však v prechodných ustanoveniach neriešila platnosť dovtedy vydaných licencií].

10. Poukázal na to, že až novela č. zaviedla do konkrétne do pojem fyzická osoba - podnikateľ ako držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a následne zaviedla aj povinnosť takejto osoby získať kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, cez ktorý sa preveruje, zisťuje a kontroluje samotný výkon zdravotníckeho povolenia na základe tejto licencie, tento kód subjekt dostane až po získaní IČO, ktoré musí fyzická osoba so žiadosťou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou predložiť. Uviedol, že v sa absolútne neuvádzalo, ani sa neuvádza, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je licencia, ktorá z fyzickej osoby robí podnikateľa. Rovnako žalobca zastal v tejto súvislosti názor, že držitelia licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe do 01.05.2015 nemali povinnosť požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (na základe prideleného IČO a DIČ), cez ktorý sa zisťuje výkon zdravotníckeho povolania v informačných systémoch, pričom túto povinnosť mali len držitelia povolení na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.

11. Podľa názoru žalobcu Slovenská lekárska komora nebola orgánom, ktorý vydával licenciu na výkon zdravotníckej praxe s konštitutívnymi účinkami pre vznik statusu SZČO, pričom tento svoj názor podložil znením v spojení s a v znení platnom do 01.05.2015 a preto išlo len o podkladové rozhodnutie pre výkon zdravotníckej odbornej činnosti, doklad o odbornej činnosti žalobcu, jeden z niekoľkých dokladov, potrebných pre následný výkon činnosti samostatného zdravotníckeho povolania v pozícii SZČO. V tejto súvislosti poukázal na zhodný právny záver vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. .

12. Žalobca ďalej dôvodil, že licenciu L1A nepovažovala za povolenie na podnikanie v zdravotníckom povolaní ani Slovenská lekárska komora (ďalej aj „SLK“), inak by bola v zmysle § 233 ods. 9 zákona o sociálnom poistení povinná zasielať Sociálnej poisťovni oznámenia o vydávaní týchto licencií doplniac, že ani sám zákonodarca nepovažoval predmetný typ licencie za povolenie na podnikanie v zdravotníckom povolaní, pretože do zákona o sociálnom poistení nezaviedol oznamovaciu povinnosť pre SLK voči Sociálnej poisťovni (tak ako tomu je v prípade jej zákonnej oznamovacej povinnosti voči Národnému centru zdravotníckych informácii, tieto údaje však nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti podľa § 5 zákona o sociálnom poistení) a rovnako nezaviedol verejnosť pre údaje vedené v SLK v Registri licencií. Údaje z registra licencií je povinná SLK poskytnúť len Národnému centru zdravotníckych informácii, tieto údaje nie sú verejné a nie sú údajmi o vydávaní povolenia na výkon činnosti podľa zákona o sociálnom poistení, pričom Dohoda o poskytovaní údajov z registra SLK uzavretá medzi SLK a Sociálnou poisťovňou podľa má súkromnoprávny charakter.

13. Žalobca ďalej poukázal na to, že licenciu L1A č. L1A/TT/0564/05 mal vydanú dňa 07.02.2006 (právoplatnú 21.02.2006) v jednom spoločnom správnom konaní na SLK pod č. na základe jednej žiadosti zo dňa 12.01.2006, ktorá sa týkala všetkých troch licencií /typu A, B a C/, bolo v nej uvedené jediné miesto výkonu a to F., G. XXX, čo je protizákonné. Súčasne upozornil, že to bola práve SLK, ktorá zavádzala nesprávne lekárov v tom čase, že potrebujú všetky tri typy licencií, hoci o ne nežiadali a vydanie ktorejkoľvek z týchto troch typov licencií podmieňovala vydaním všetkých troch dodajúc, že ani sama SLK nepovažovala túto licenciu za oprávnenie na podnikanie. S poukazom na argumentoval tým, že túto licenciu si vybavujú lekári, ktorí nemajú vlastné zdravotnícke zariadenie, ale budú samostatnú zdravotnícku prax poskytovať u iných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti /v inej pozícii ako odborný zástupca/ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Poukázal tiež na to, že v čase vydania tejto licencie, mal platné povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti ako fyzická osoba - lekár, vydané ešte MZ SR dňa 13.10.1994 pod č. k. 2794/1993-B, ktoré malo zaniknúť zo zákona ( ) až dňa 31.12.2006, ak by si nevybavil nové povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa V tejto súvislosti uviedol, že dňa 10. januára 2006 si založil spolu so svojou manželkou spoločnosť s ručením obmedzeným s názvom STEMED, s.r.o. a mal záujem po jej zápise do OR požiadať o vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti prostredníctvom s.r.o. v zdravotníckom zariadení (ambulancii na adrese G. XXX/X F. F.) kde dovtedy vykonával lekársku prax ako SZČO a preto požiadal SLK dňa 12.01.2006 o vydanie dokladu o odbornej spôsobilosti, licencie, ktorú potreboval pre následné povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rámci právnickej osoby, v odbore všeobecné lekárstvo, t.j. potreboval licenciu typu C. V súvislosti s vydávaním licencií typu A, B a C dôvodil tiež tým, že nikto, ani žalovaná, ani SLK si nepreverovali, aké doklady sa prikladali k jednej jedinej žiadosti, čoho sa týkali a prečo sa na základe jedinej žiadosti vydávali 3 licencie, ktoré nepotreboval a tento postup opätovne označil za protizákonný a to s poukazom, že všetky tri licencie sa týkali jedného miesta výkonu činnosti.

14. V súvislosti s licenciou L1A tiež dôvodil, že nemohol s objektívnych dôvodov vykonávať túto licenciu v priestoroch na ul. H. G. XXX/X F., pretože mu v tom bránil samotný a ďalej existujúce povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v NZZ /ambulancia na rovnakom mieste, v ktorej poskytoval zdravotnú starostlivosť ako poskytovateľ fyzická osoba na základe rozhodnutia MZ SR z roku 1994 do 30.06.2006 a od 01.07.2006 na základe rozhodnutia TSK č. TA/2006/2604 z 30.05.2006 ako odborný zástupca poskytovateľa STEMED s.r.o., ktoré nadobudlo právoplatnosť 07.06.2006/.

15. Žalobca uviedol, že nemal vedomosť o tom, že táto licencia typu A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu zakladá automaticky postavenie SZČO, z jej obsahu uvedené nevyplývalo, nikdy ju nevyužíval, absolútne nemal záujem na základe tejto licencie vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, a už vôbec nie v zdravotníckom zariadení vo Vrbovom, ktorého bol prevádzkovateľom až do 30.06.2006 a neskôr odborným zástupcom prevádzkovateľa tohto zariadenia zdôrazniac, že na základe licencie typu A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nikdy (a už vôbec nie od 01.07.2006 do 30.06.2008) nemal žiadne zdaniteľné príjmy a tiež ju nikdy nepoužíval. Žalobca zopakoval, že nikde z obsahu licencie L1A a ani zo v znení platnom do 01.05.2015, nevyplývalo, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zakladá jej majiteľovi automaticky postavenie podnikateľa a teda, že sa vydáva fyzickej osobe podnikateľovi, pričom tento pojem zaviedla až novela zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, , ktorá do zaviedla pojem fyzická osoba podnikateľ.

16. S poukazom na definíciu zárobkovej činnosti podľa zákona o sociálnom poistení, na definíciu podnikania vyplývajúcu z ustanovenia a na zákonnú úpravu vzniku povinného sociálneho poistenia podľa zákona o sociálnom poistení, žalobca uviedol, že zákon o sociálnom poistení je potrebné vykladať vo vzájomných súvislostiach jeho jednotlivých ustanovení, a preto nepovažuje pre vznik statusu SZČO za relevantnú iba samotnú existenciu oprávnenia na výkon činnosti podľa osobitného predpisu, ale aj samotný výkon činnosti za účelom dosahovania zisku a možnosti výkonu tejto činnosti.

17. Ďalej žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej z dôvodu, že sa v predmetnom rozhodnutí nevysporiadala s námietkou žalobcu o možnom nezákonnom zásahu do jeho vlastníckeho práva chráneného SR v čl. 20 v prípade, ak by v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn. , ) aplikovala výklad relevantných ustanovení zákona o sociálnom poistení v tom zmysle, že postačuje iba existencia listiny - oprávnenia na podnikanie bez toho, aby ju osoba aj reálne vykonávala, t. j. aj osoba bez príjmu z tejto nečinnosti by mala mať povinnosť odvádzať poistné na povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie.

18. S poukazom na § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení namietal obsahové nedostatky rozhodnutia prvého stupňa, pretože v ňom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo resp. na základe ktorého pobočka dospela k záveru, že spĺňa status samostatne zárobkovo činnej osoby poukazujúc na to, že správny orgán prvého stupňa v úvodnej časti rozhodnutia uviedol ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení, ktorý však upravuje len vecnú príslušnosť pobočky Sociálnej poisťovne.

19. Vychádzajúc z ustanovenia § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení uviedol, že relevantný je zánik oprávnenia na podnikanie SZČO, pričom na príjem tejto osoby sa neprihliada. Podľa žalobcu v takom prípade povinné sociálne poistenie zaniká dňom právnych skutočností uvedených v § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, v danom prípade v zmysle § 21 ods. 4 písm. b) citovaného zákona dňom zániku oprávnenia, t. j. 30.06.2006, a nie dňa 30.08.2008 dodajúc, že zrušením povolenia na prevádzkovanie NZZ v ambulancii, v kategórii lekár, v špecializovanom odbore všeobecné lekárstvo, s miestom prevádzkovania B. I. F. /E. J. K. G. XXX/X F./, s účinnosťou od 30.06.2006, ktoré žalobcu oprávňovalo na výkon podnikateľskej činnosti v zdravotníckom povolaní a z ktorého ako jediného dosahoval zdaniteľný príjem, mu zaniklo povinné sociálne poistenie a to dňom 30.06.2006. V tejto súvislosti žalobca dodal, že na uvedenom nemení nič skutočnosť, že bol naďalej držiteľom licencie L1A, pretože licenciu L1A nikdy nevyužíval, na túto nikdy nepodnikal, (a ani nemohol, nakoľko nebola povolením zakladajúcim automaticky postavenie fyzickej osoby podnikateľa) a nedosahoval z nej žiadny príjem dodajúc, že s uvedenými námietkami sa žalovaná v napadnutom rozhodnutí nezaoberala, a preto je i z tohto dôvodu rozhodnutie žalovanej nepreskúmateľné.

20. V uvedených súvislostiach žalobca zároveň namietal, že správny orgán prvého stupňa pred vydaním rozhodnutia v rozpore s ustanovením § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nedostatočne zistil skutočný stav veci a v tejto súvislosti tiež poukázal na to, že konanie Sociálnej poisťovne má znaky arbitrárnosti, t.j. konania vedeného bez vedomia účastníka a bez poskytnutia možnosti sa k veci vyjadriť.

21. Ďalej žalobca namietal, že rozhodovaniu správneho orgánu prvého stupňa o zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO po viac ako desiatich rokoch od výmazu zo systému, bráni procesná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, neexistencia zákonných dôvodov a lehôt na vykonanie obnovy konania. V tejto súvislosti poukázal na to, že pobočke Sociálnej poisťovne odhláškou - Registračným listom FO dňa 28.06.2006 oznámil skutočnosti rozhodujúce pre zánik jeho povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia SZČO k 30.06.2006. Zároveň dôvodil, že podľa § 172 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 01.01.2009 na konanie vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia, v rozsahu upravenom zákonom o sociálnom poistení, sa nevzťahuje osobitný predpis, t. j. zákon o správnom konaní. Tiež s poukazom na § 209 ods. 1 dôvodil, že nakoľko zákon o sociálnom poistení neupravoval osobitné konanie o zániku sociálneho poistenia, v nesporných, t. j. v bežných prípadoch /upravoval podľa §172 ods. 3 len konanie o dávkových veciach a nedávkové konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o zániku poistenia v sporných prípadoch podľa §178 ods. 1 písm. a) bod 1, kde je potrebné vydať písomné rozhodnutie/, bolo možné až do 01.01.2009 na konanie a rozhodovanie v bežných veciach, kde Sociálna poisťovňa na základe podnetu účastníka rozhodovala o určitej konkrétnej právnej situácii, ktorá spočíva v uznaní navrhovaného zániku sociálneho poistenia, pokiaľ sa teda nevytvoril spor, aplikovať správny poriadok. V tejto súvislosti ďalej argumentoval, že podľa správneho poriadku v niektorých prípadoch, ktoré sú odôvodnené procesnou ekonómiou, nedochádza k vydávaniu formálnych rozhodnutí, resp. nemajú listinnú formu, ide o prípady pozitívnych rozhodnutí, kedy sa účastníkovi v celom rozsahu vyhovie a namiesto rozhodnutia sa vznik alebo zánik práva, o ktorom sa rozhoduje, vyznačí v spise alebo v evidencii, pričom len v negatívnom prípade sa vydáva správne písomné rozhodnutie so všetkými náležitosťami. Žalobca mal za to, že podaním odhlášky /t. j. z jeho podnetu, nie z podnetu sociálnej poisťovne/ sa začalo podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení konanie o zániku jeho povinného sociálneho poistenia ako SZČO, pričom v rámci tohto konania bola Sociálna poisťovňa oprávnená, v prípade, ak by nesúhlasila s jeho žiadosťou o odhlásenie sa zo systému povinného nemocenského a dôchodkového poistenia ku dňu 30.06.2006 /t. j. v spornom prípade/, rozhodnúť inak a v lehote 60 dní /resp. ďalších 60 dní/, vydať negatívne písomné rozhodnutie, spĺňajúce už formálne náležitosti rozhodnutia, v ktorom by rozhodla o zániku jeho poistenia inak, príp. o jeho trvaní (§ 210 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení).

22. Žalobca taktiež namietal, že žalovaná sa absolútne nevysporiadala s námietkou premlčania, ktorou poukazoval na to, že Sociálna poisťovňa nemôže konať po 11 rokoch od ukončenia zániku jeho poistenia a pokiaľ tak koná, tak koná svojvoľne a nezákonne. V tejto súvislosti žalobca tiež vyslovil právny názor, že napadnuté rozhodnutie o zániku povinného sociálneho poistenia SZČO má priamy vplyv na vznik pohľadávky Sociálnej poisťovne voči nemu, t. j. týka sa priamo vyrubenia poistného, kde premlčacie lehoty sú ustanovené priamo.

23. Záverom uviedol, že v zmysle SR má ako účastník konania právo na doručenie takého rozhodnutia, ktoré bude jasne a presvedčivo odôvodnené tak, aby mu bolo zrozumiteľné, pričom napadnuté rozhodnutia tieto kritéria nespĺňajú.

24. Žalobca výslovne v žalobe uviedol, že nepožaduje, aby správny súd rozhodol o veci na pojednávaní.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovanej 25. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Súčasne sa žalovaná nevyjadrila, či žiada vo veci nariadiť pojednávanie ( ).

26. S poukazom na definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, t. j. osoby majúcej oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, žalovaná uviedla, že v zmysle zákonnej úpravy účinnej do 31.12.2010, takáto osoba nadobúda status samostatne zárobkovo činnej osoby bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu vykonáva.

27. Žalovaná dôvodila, že v danom prípade sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, zakladajúce status SZČO podľa zákona o sociálnom poistení, považuje získanie, resp. udelenie oprávnenia na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa podmienok stanovených v osobitnom predpise, ktorým je pre účely vzniku postavenia SZČO Žalovaná poukázala na podmienky poskytovania zdravotníckej starostlivosti stanovené v citovaného zákona, pričom ako relevantnú skutkovú okolnosť dôležitú pre vznik a trvanie právneho postavenia SZČO žalobcu uviedla, že žalobca bol považovaný za SZČO na účely sociálneho poistenia podľa zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 na základe licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, na základe ktorej bol oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie podľa a poskytovať zdravotnú starostlivosť podľa citovaného zákona v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste, ako v zdravotníckom zariadení () a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „“ alebo „zákon o dani z príjmov“). V súvislosti s prezentovaným právnym názorom žalovaná poukázala na list ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, číslo: 7410/2017-M_OPVA-14483 zo dňa 20.04.2017, z ktorého taktiež vyplýva, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A je oprávnením, ktoré zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia.

28. Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobca poukazoval na proces pri vydávaní licencie L1A žalovaná uviedla, že rozhodujúcou skutočnosťou na posúdenie právneho postavenia žalobcu, ako SZČO na účely sociálneho poistenia nie je postup, ktorý predchádzal vydaniu licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ale tá skutočnosť, že žalobca v spornom období predmetnou licenciou disponoval, t.j. disponoval oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Žalovaná zotrvala na právnom názore, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [] vykonávanej podľa , označovaná ako licencia L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status SZČO na účely sociálneho poistenia doplniac, že túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere.

29. Ohľadom námietky žalobcu, že si nebol vedomý, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, žalovaná poukázala na prezumpciu znalosti v zbierke zákonov vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov, uplatňovanú v právnom systéme Slovenskej republiky ( o Zbierke zákonov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorej žalobcovi svedčala nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti zákona a jeho povinností vyplývajúcich mu z príslušných právnych predpisov ako držiteľovi licencie L1A.

30. Podľa žalovanej žalobca správne uvádza, že až na základe , ktorým sa s účinnosťou od 1. mája 2015 menil a dopĺňal , sa vyžaduje, aby poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, požiadal Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa. Poukázala na to, že z dôvodovej správy k vyplýva, že týmto spôsobom sa rozšíril rozsah poskytovateľov zdravotnej starostlivosti o poskytovateľov, ktorí sú povinní požiadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, konkrétne ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo živnostenského oprávnenia. Z uvedeného je preto zrejmé, že do 30. apríla 2015 mohol poskytovať zdravotnú starostlivosť poskytovateľ na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe bez toho, aby mu bol pridelený kód poskytovateľa, a preto by nebolo spravodlivé od žalobcu pred uvedeným dátumom žiadať, aby si kód poskytovateľa zdravotnej starostlivosti zabezpečil. Tiež upozornila na to, že z dôvodovej správy k zároveň vyplýva vo vzťahu k novelizovanému zneniu , že ide len o legislatívno-technickú úpravu súvisiacu s definovaním poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, konkrétne sa upravilo, že aj fyzická osoba, ak má vydané povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo vydanú licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je podnikateľom. S poukazom na uvedené uzavrela, že ide o spresnenie právneho postavenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čo však neznamená, že do 30. apríla 2015 tento okruh osôb nebol považovaný za podnikateľov. Podľa právneho názoru žalovanej aj do 30. apríla 2015 bol držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe oprávnený dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa zákona o dani z príjmov doplniac, že ani pri fyzickej osobe, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe povolenia podľa nie je v citovaného zákona do 30. apríla 2015 uvedené fyzická osoba - podnikateľ a napriek tomu žalobca svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydaného podľa nespochybňuje.

31. Žalovaná zotrvala na svojom názore, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, samostatne zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právne významné, či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status samostatne zárobkovo činnej osoby a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Žalovaná zdôraznila, že Sociálna poisťovňa je povinná aplikovať právne normy tak, aby pri vydávaní individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené rozdiely v skutkovo obdobných, resp. zhodných prípadoch. V tejto súvislosti poukázala napr. na posudzovanie právneho postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

32. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa ( zákona), ktorý sa posudzuje vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie zákona o sociálnom poistení odkazuje na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného predpisu, t.j. podľa , pričom v ustanovení zákona o sociálnom poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia fyzická osoba uvedený príjem dosiahla. V tejto súvislosti súčasne dodala, že ak SZČO dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem podľa , vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho roka, kedy dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov.

33. Žalovaná dôvodila, že keďže bol žalobca držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, t.j. licencie L1A aj po 30. júni 2006, kedy mu bolo TSK rozhodnutím zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, nezaniklo mu povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, dňom 30.júna 2006, ako žalobca namieta. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na skutočnosť, že v čase, kedy žalobca požiadal o zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, mal možnosť požiadať aj o zrušenie licencie na výkon samostatnej zdravotnícke praxe L1A/ .

34. Posudzujúc výšku príjmu žalobcu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v rozhodnom období, žalovaná s poukazom na uzavrela, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie až 30. júna 2008, nakoľko v roku 2007 žalobca príjem z podnikania nedosiahol, pričom v roku 2005 mal príjem vo výške 25 263,59 eur (761 091 SKK) a v roku 2006 14 738,10 eur (444 000 SKK).

35. Žalovaná tiež upozornila, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje súbeh poistení a preto, ak povinne nemocensky poistená a povinne dôchodkovo poistená SZČO nadobudne zároveň aj právne postavenie zamestnanca, nezaniká jej z toho titulu povinná účasť na sociálnom poistení.

36. K apelu žalobcu na spravodlivosť rozhodovania žalovaná uviedla, že právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy majú kogentný prikazujúci a zakazujúci charakter, čo je dôvodom, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej odchýliť. Uviedla, že je povinná striktne dodržiavať v aplikačnej praxi ustanovenia zákona o sociálnom poistení a nemôže hľadať také riešenia, ktoré by boli v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Princíp právnej istoty a spravodlivosti v práve sociálneho zabezpečenia podľa názoru žalovanej znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v skutkovo zhodných alebo obdobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. V tejto súvislosti poukázala na právne závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31. mája 2016.

37. Vo vzťahu k námietke premlčania žalovaná uviedla, že podľa § 147 zákona o sociálnom poistení premlčaniu podlieha len právo predpísať poistné, penále a právo uložiť pokutu, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že inštitút premlčania sa vzťahuje aj na právo rozhodnúť o poistnom pomere povinnej osoby.

38. Ohľadom procesných námietok žalobcu, ktorými namieta, že do 1. januára 2009 bolo možné na konanie a rozhodovanie v bežných veciach (nie je zrejmé aké bežné veci má žalobca na mysli, keďže „rozhodovanie v bežných veciach“ nepozná a nedefinuje) aplikovať o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) je podľa žalovanej nevyhnutné uviesť, že explicitne vylučuje v ustanovení uplatňovanie správneho poriadku vo veciach sociálneho poistenia, ako aj vo veciach starobného dôchodkového sporenia rozsahu, v ktorom je starobné dôchodkové sporenie upravené dodajúc, že uplatňovanie všeobecného predpisu o správnom konaní je vylúčené od 1. januára 2004, kedy Z, z. nadobudol účinnosť. Tiež uviedla, že sa od 1. januára 2009 len spresnilo ustanovenie v tom zmysle, že sa všeobecný predpis o správnom konaní zakotvil priamo do uvedeného ustanovenia , a preto sa vypustila poznámka pod čiarou k odkazu, v ktorom bol uvedený o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazoval § 172 ods. 1 do 31. decembra 2008. V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že ako do 31. decembra 2008, tak aj po 1. januári 2009 sa správny poriadok nevzťahuje na konanie vo veciach sociálneho poistenia, t. j. na konanie vo veciach, ktoré upravuje a zároveň sa všeobecný predpis o správnom konaní nevzťahuje na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom, t. j. v rozsahu upravenom , keďže starobné dôchodkové sporenie je upravené primárne v osobitnom právnom predpise, ktorým je o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

39. Ohľadom namietanej prekážky rozhodnutej veci žalovaná poukázala na ustanovenie § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a na skutočnosť, že zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona nevyplýva, že rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva písomne. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že žalobca dňa 28. júna 2006 predložil pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 30. júna 2006, avšak podľa žalovanej, takáto odhláška sama osebe nespôsobuje zánik povinného sociálneho poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Deklaratórny a evidenčný charakter predmetnej odhlášky z povinného sociálneho poistenia žalovaná podporila poukazom na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27. júna 2017.

40. Podľa názoru žalovanej žalobca ako poistenec mal v zmysle ustanovenia § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení povinnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce na zánik sociálneho poistenia s tým, že ak by tak žalobca v prípade predloženia predmetného registračného listu FO urobil, bol by pobočkou Sociálnej poisťovne ihneď upozornený, že zánik povinného sociálneho poistenia nenastal z dôvodu, že je držiteľom oprávnenia na podnikanie podľa osobitného predpisu, t. j. licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, avšak túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou dňa 07.04.2016, pričom do tohto času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť túto skutočnosť. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na neexistenciu zákonného časového obmedzenia a určenia lehoty na vydanie rozhodnutia o vzniku, prerušení alebo zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a rovnako na to, že pobočka Sociálnej poisťovne nemohla nariadiť obnovu konania, nakoľko vo veci sporného zániku povinného sociálneho poistenia žalobcu ako SZČO neexistovalo do 2. júna 2017 právoplatné rozhodnutie.

41. Vo vzťahu k formálnym a obsahovým náležitostiam prvostupňového rozhodnutia žalovaná uviedla, že ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla, je uvedený vo výroku rozhodnutia. Žalovaná má za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní v zmysle ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení, pričom výrok rozhodnutia je dostatočne určitý a presný a rovnako aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, na základe ktorých žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie.

42. Žalobca v replike odkazujúc na viaceré rozhodnutia správnych súdov, ktorými podporuje svoj právny záver, zotrval na dôvodoch správnej žaloby a zopakoval, že z licencie L1A mu nikdy žiadne príjmy neplynuli. Vo svojom doplňujúcom vyjadrení žalobca poukázal na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 13. septembra 2011 a sp. zn. z 28. apríla 2010, v ktorých najvyšší súd zaujal výklad v tom zmysle, že je rozhodujúce právne posúdiť ustanovenie , t.j. zistiť, či v rozhodujúcom období t.j. od 01.07.2006 do 30.06.2008 mu bola udelená licencia podľa alebo podľa citovaného zákona, resp. samosprávny kraj vydal rozhodnutie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa S odkazom na citované rozhodnutia poukázal na to, že v období od 01.07.20016 do 30.06.2008 nebola žalobcovi vydaná licencia podľa a a preto nemohol byť v postavení SZČO na účely zákona o sociálnom poistení a rovnako mu nebolo vydané TSK povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa , t.j. ako fyzickej osobe. Záverom poukázal na to, že práve vyhodnotenie účinkov udelenia licencie na výkon činnosti odborného zástupcu v povolaní lekár, ktorú má od SLK podľa zákona č. sa stalo podkladom pre vydanie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti jeho s.r.o., je pre právne posúdenie veci rozhodujúce.

43. Žalovaná duplikou na vyjadrenie žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nereagovala.

IV. Relevantná práva úprava 44. Podľa sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

45. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

46. Podľa vety prvej , správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

47. Podľa , na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

48. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá

a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu,

b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť,

c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti znalca a tlmočníka, ktorú vykonávajú podľa osobitného predpisu, v konaní pred štátnym orgánom a orgánom, na ktorý prešli úlohy štátnych orgánov, a okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu,

d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti,

e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere

f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.

49. Podľa § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá

a) vykonáva poľnohospodársku výrobu vrátane hospodárenia v lesoch a na vodných plochách a je zapísaná do evidencie podľa osobitného predpisu, b) má oprávnenie prevádzkovať živnosť, c) má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, d) je spoločníkom verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementárom komanditnej spoločnosti, e) vykonáva športovú činnosť zárobkovo, ale nie v pracovnom pomere, f) vykonáva činnosť obchodného zástupcu.

50. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 povinne nemocensky poistená je samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9.

51. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. júla 2006 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

52. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2010 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

53. Podľa § 178 ods. 1 písm. a) bodu prvého zákona o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

54. Podľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení nedávkové konanie sa začína na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

55. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.

56. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

57. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

58. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

59. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

60. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

61. Podľa , samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe ().

62. Podľa , samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.

63. Podľa v znení účinnom do 31.12.2007, licencie sa vydávajú

a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg a masér,

b) na výkon zdravotníckeho povolania [(§ 3 ods. 1 písm. a)] zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg, biológ, verejný zdravotník, fyzik, chemik, genetik, technik laboratórnej medicíny, medicínsko-technický laborant, zdravotnícky laborant, farmaceutický laborant, rádiologický asistent, zdravotnícky záchranár, dentálna hygienička, asistent hygieny a epidemiológie, asistent výživy,

c) na výkon odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaniach ustanovených v § 27,

d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 64. Krajský súd v Trnave, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia ( ), pričom za splnenia procesných podmienok podľa a vec prejednal bez nariadenia pojednávania prvý krát dňa 15.10.2018 pod sp.zn. a dospel k záveru, že správna žaloba bola v čase vydania tohto rozhodnutia dôvodná.

65. V súvislosti so splnením podmienok na rozhodnutie veci bez nariadenia pojednávania správny súd poukazuje na to, že žalobca požiadal v žalobe, aby správny súd rozhodol bez nariadenia pojednávania a žalovaný vo vyjadrení k žalobe, napriek poučeniu správneho súdu nepožiadal o nariadenie pojednávania ( ) a iný dôvod na nariadenie pojednávania ( až e/ ) správny súd nevzhliadol.

66. V danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobcovi zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení dňom 30. júna 2006 alebo 30. júna 2008.

67. Táto právna otázka bola posudzovaná podľa vyššie citovaných ustanovení § 5 písm. c), § 21 ods. 1 a § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení.

68. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobca disponovala licenciami L1A, L1B, L1C, ktoré boli vydané Slovenskou lekárskou komorou v totožný deň a to 07.02.2006, pričom licencie L1A bola žalobcovi vydaná rozhodnutím č. L1A/TT/0564/058/05, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 21.02.2006. Rovnako v správnom súdnom konaní nebolo sporné, že Ministerstvo zdravotníctva SR rozhodnutím č. 2794/1993-B zo dňa 13.10.1994 povolilo žalobcovi poskytovať liečebno-preventívnu starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo s miestom výkonu B. I. F., ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím TSK č. j. zo dňa 30.05.2006 a súčasne týmto rozhodnutím bolo vyhovené žiadosti STEMED, spol. s r.o. o vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia podľa Uvedeným rozhodnutím bolo teda povolené prevádzkovať zdravotnícke zariadenie v ambulancii - kategórii lekár v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, miesto prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia ul. H. G. L. X, XXX XX F. odo dňa 1. júla 2006. A napokon nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobca licenciu L1A nikdy nevyužíval a nemal z nej žiadne príjmy.

69. Obsahom administratívneho spisu má správny súd preukázané, že žalobca je odo dňa 21. februára 2006 držiteľom licencie L1A č. L1A/TT/0068/05, dňa 28. júna 2006 podal Sociálnej poisťovni Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu 30.06.2006. Ďalej má správny súd na základe výpisu z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby preukázané, že žalobca mal za rok 2005 príjem vo výške 25 263,59 eur (761 091 SKK), za rok 2006 14738,10 eur (444 000 SKK) a za rok 2007 príjem nemal.

70. V prvotnom rozsudku vydanom tunajším súdom pod sp.zn. súd súhlasil s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe ( ) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie alebo na výkon zdravotníckej praxe na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení ( a ) a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú činnosť ( zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.07.2006, ako aj do 31.12.2010). V tejto súvislosti správny súd vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. apríla 2010, na ktoré vo svojom doplňujúcom vyjadrení poukázal žalobca, uvádza, že sa nejedná o skutkovo ani právne obdobný prípad, pretože v danom konkrétnom prípade je prítomná licencia L1A, ktorá je použiteľná sama osebe, inak povedané, na výkon samostatnej zdravotníckej praxe ( ) zákon nevyžaduje vydanie povolenia podľa s tým, že povolenia sa v závislosti od konkrétnej situácie vydávajú vo vzťahu k licenciám L1B a L1C, teda nie k licencii L1A. Rovnako sa správny súd stotožňuje s názorom žalovanej, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.

71. Vychádzajúc z bodu 70 tohto rozsudku správny súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobcu na sociálnom poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (na ktoré sa vyžaduje licencia L1B), a po druhé - žalobca nikdy nevykonával zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobca mal príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Ministerstvo zdravotnícka SR č. 2794/1993-B zo dňa 13.10.1994 a od j. júla 2006 na základe rozhodnutia TSK č. TA/2006/2604 z 30. mája 2006. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnom poistení presne stanovuje podmienky kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobca dosahoval príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahol ako SZČO.

72. Správny súd v tejto súvislosti zastáva názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31. júla 2006 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy, samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení.

73. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ aj žalobca mal vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení účinného do 31.12.2010 bez ďalšieho zakladala status SZČO, účasť na sociálnom poistení mu toto oprávnenie zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nevykonával zárobkovú činnosť. Inak povedané nemal z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahoval príjem, jeho účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla na základe iba formálnej existencie tejto licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobcovi z licencie L1A nikdy neplynul.

74. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnou poistení advokátov) si správny súd dovolí poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona aj v náleze sp. zn. z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov ( SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“

75. Správny súd, vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa priklonil k teleologickému výkladu citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné, že žalobca dosahoval príjem výlučne na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva SR a od 1. júla 2006 na základe povolenia Trnavského samosprávneho kraja a licenciu L1A, na základe ktorej bol tiež oprávnený dosahovať príjem, nevyužíval. Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia, automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súd ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vykladal tak, že pokiaľ fyzická osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 zakladali status SZČO, účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem podľa § 138 ods. 10 zaniklo. Uvedený právny názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15. decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti žalobcu na sociálnom poistení posudzovať príjmy výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

76. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobca dosahoval príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov výlučne na základe prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia v odbore všeobecné lekárstvo. Preto práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobcom aj po 30.06.2006 nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby žalobca aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z ktorého dosahoval príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia vo vzťahu k SZČO, bol účastný na sociálnom poistení. Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie v prípade žalobcu zaniklo k 30.06.2006, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení poskytovať zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení A. B. C., v odbore všeobecné lekárstvo a to z dôvodu, že výlučne na jeho základe žalobca v postavení SZČO dosahoval príjem na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ by správny súd pripustil, že iba formálna dispozícia žalobcu licenciou L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by mu z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen so statusom SZČO ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak ešte povedané, žalobcovi účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 30.06.2006, výlučne na základe príjmu dosahovaného poskytovaním zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení na základe povolenia Ministerstva zdravotníctva SR č. 2794/1993-B a od 01.07.2006 na základe rozhodnutia TSK č. j. z 30. mája 2006. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa pre nesprávne právne posúdenie veci.

77. K namietaným procesným pochybeniam správny súd uvádza, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobcu ohľadom oneskoreného rozhodovania Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobcu, že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise. Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobca je držiteľom licencie L1A rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.

78. Súd tiež posudzoval námietku, ktorou žalobca tvrdil, že konanie Sociálnej poisťovne má znaky arbitrárnosti, t.j. konania vedeného bez vedomia účastníka a bez poskytnutia možnosti sa k veci vyjadriť, čo sa následne prejavilo v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že je pravdou, že nedávkové konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia. Preskúmavané konanie je však špecifické práve tým, že ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po uplynutí 11 rokov a naviac za okolností, keď žalobca mal za to, že jeho status SZČO vrátane povinnej účasti v sociálnom poistení zanikol dňa 30.06.2006. Preto pochopiteľne rozhodnutie Sociálnej poisťovne vydané takmer po 11 rokoch bolo pre žalobcu viac ako prekvapivé. Je nesporné, že zákon o sociálnom poistení v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní a to s účinnosťou od 1. januára 2004, v tomto smere sa preto žalobca mýli, avšak rozsiahla a konštantná judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. z 27. marca 2012) zastáva názor a to s poukazom na SR a odporúčanie CM/Rec (2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, že zásady správneho konania, medzi ktoré nesporne patrí zásada súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkmi konania, sa musia vzťahovať aj na administratívne konania, v ktorých osobitný predpis výslovne vylúčil subsidiárne použitie správneho poriadku. Správny súd preto v danom, konkrétnom prípade zastáva názor, že Sociálna poisťovňa mala konať v súčinnosti s účastníkom konania tak, aby tento mal možnosť predkladať dôkazy na preukázanie rozhodných skutočností, a aby vôbec, po uplynutí takej doby mal vedomosť o prebiehajúcom konaní. Podľa názoru správneho súdu ide o minimálny štandard, ktorý by konanie, s takýmto závažným dôsledkom, malo spĺňať. Súčasne je potrebné dodať, že samotný priebeh administratívneho konania, keď Sociálna poisťovňa konala bez súčinnosti žalobcu, by sám o sebe nebol dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia a to s poukazom na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka [rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (R 122/2003)]. Avšak z dôvodu prijatia záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (body 75 a 76 tohto rozsudku), správny súd za ďalší dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovanej zobral aj , teda, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, konkrétne s poukazom na SR a odporúčanie CM/Rec(2007) Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe, došlo k porušeniu zásady súčinnosti ( správneho poriadku), ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

79. K rozhodnutiam správnych súdov, ktoré citoval tak žalobca ako aj žalovaná správny súd uviedol, že síce ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti správnych súdov ( ) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu ( ). Správny súd v tejto súvislosti dodáva, že súčasná rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je tak žalobcovi ako aj žalovanej nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca. Za danej situácie sa správny súd priklonil a to z dôvodov uvedených v bodoch 75 a 76 tohto rozsudku k právnemu názoru, výsledkom ktorého je zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovanej.

80. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd vo svojom prvom rozhodnutí vydanom pod č.k. napadnuté rozhodnutie žalovanej č. 24794-3/2018-BA zo 14. februára 2018 zrušil podľa a a podľa zrušil aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 255-41/2017-TT z 2. júna 2017 a vec podľa vrátil orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia týchto rozhodnutí bolo nesprávne právne posúdenie veci a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. V súvislosti s dôvodom zrušenia podľa správny súd uviedol, že si plne uvedomuje, že zákonné podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia sú stanovené zákonom o sociálnom poistení, avšak v danom konkrétnom prípade správny súd mal za to, že daná situácia nie je zákonom o sociálnom poistení explicitne riešená, zohľadnil samotný účel zákona súčasne posudzujúc aj dopad daného rozhodnutia na verejný záujem, ktorý nepochybne účasť na sociálnom poistení predstavuje. Správny súd však práve z dôvodu, že mal preukázané, že žalobca skutočne nevykonával zárobkovú činnosť na základe licencie L1A, teda ňou nedosahoval príjem, ktorý podľa zákona o sociálnom poistení zakladá povinnú účasť na sociálnom poistení, uzavrel, že v danom prípade verejný záujem nie je dotknutý.

81. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal súd podľa náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.

82. Proti tomuto rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. -139 zo dňa 15.10.2018 podala žalovaná kasačnú sťažnosť, žiadala predmetný rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.

83. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačnému ( ), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ( o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu ( ), na základe kasačných bodov a rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. -139 zo dňa 15.10.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

84. Spornou zostala otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. a . Podľa už citovaného je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. .

85. V ňom veľký senát formuloval právny názor, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle , na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou ( o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa alebo aj podľa iných písmen v

86. Tak senát najvyššieho správneho súdu ako aj správny súd je podľa viackrát citovaného uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich podľa citovaného ustanovenia odkláňal. V tejto súvislosti kasačný súd konštatoval, že právny názor žalobcu, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.

87. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčí okrem ustanovenia aj ustanovenie cit. zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa . Dodatok „podnikateľ“, na ktorý žalobca poukazuje, bol do citovaného ustanovenia doplnený až s účinnosťou od 1. mája 2015. Znenie, ktoré sa aplikovalo za postavenie žalobcu do 31. decembra 2010, teda za poskytovateľa považovalo len fyzickú osobu, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Už v dôsledku toho v prerokúvanej veci nie sú dôvodné odkazy žalobcu na to, že citované ustanovenie predpokladalo, že poskytovateľom bude fyzická osoba - podnikateľ.

88. Kasačný súd zdôraznil, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle účinného do 31. decembra 2010 nezáviselo od toho, či určitá osoba svoje oprávnenie na podnikanie využívala alebo nie, ale len od toho, či ho mala alebo nie. To, či jej držiteľ podnikal alebo nie, zohľadňoval tým spôsobom, že podľa vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia viazal na dosiahnutie určitého príjmu z podnikania, a zánik tohto poistenia podľa viazal na pokles tohto príjmu pod určitú hranicu. Pokiaľ však tieto podmienky neboli naplnené, nebolo podstatné, či držiteľ oprávnenia svoje oprávnenie využíval alebo nie. Rovnako nie je podstatné, či držiteľ takéhoto povolenia zároveň vykonával rovnakú alebo obdobnú činnosť v pracovnom pomere alebo inom právnom vzťahu. Ako však zdôraznil už správny súd, licencia L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa oprávňuje na výkon zdravotníckeho povolania. Rovnako na tento výkon oprávňuje aj povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa cit. zák. Takéto povolenie podľa cit. zák. bolo možné vydať fyzickej osobe, ak má licenciu L1B na výkon zdravotníckeho povolania podľa cit. zák. Právnickej osobe ho podľa bolo možné vydať, len ak mala určeného odborného zástupcu s licenciou L1C na výkon činnosti odborného zástupcu podľa cit. , ale nevyplýva, žeby vydanie uvedených licencií bolo súčasne podmienené vydaním licencie L1A na výkon samostatnej zdravotnej praxe tak, ako to uvádza žalobca. Pokiaľ žalobca ako účastník konania nesúhlasil s vydaním licencie č. L1A/TT0564/05, mal možnosť uplatniť svoje námietky podaním odvolania proti rozhodnutiu Slovenskej lekárskej komory o jej vydaní zo 7. februára 2006. Keďže odvolanie nepodal a vydanie licencie v tom čase nijakým spôsobom nerozporoval, rozhodnutie o udelení licencie L1A nadobudlo právoplatnosť 21. februára 2006. Ak žalobca nemal v úmysle poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, napriek tomu, že o ňu požiadal, mohol po jej vydaní podľa požiadať o jej zrušenie, prípadne podľa cit. zák. o dočasné pozastavenie, čo ale neurobil a tak licencia ostala v platnosti.

89. Z citovaných ustanovení, ako aj samotného ust. vyplýva, že každá z troch spomínaných licencií oprávňovala jej držiteľa na iný spôsob výkonu zdravotníckeho povolania. Cit. zákon, pritom ale neustanovuje, že lekárovi, ktorý má zároveň vydanú licenciu na výkon odborného zástupcu a poskytuje zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení - právnickej osobe, zaniká alebo sa prerušuje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe alebo sa rušia jej účinky. Naopak, táto licencia zostáva naďalej platná a dovoľuje lekárovi voľne si vyberať, či v konkrétnom prípade poskytne zdravotnú starostlivosť na jej základe alebo prostredníctvom určitého zdravotníckeho zariadenia. Za tohto stavu nemožno považovať správny názor žalobcu, že ak povolanie lekára vykonával ako odborný zástupca na základe licencie L1C, nemohol byť samostatne zárobkovo činnou osobou. Naopak, mohol ňou byť, pretože oprávnenia na tieto formy výkonu sú rozdielne a jedno nevylučuje platnosť alebo účinky druhého.

90. Lekár, ktorý bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak, bol podľa samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení mohla podľa a cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti klesne pod 12- násobok vymeriavacieho základu podľa zákona cit. zák. Žalovaná v tu prerokúvanej veci zistila, že žalobca za rok 2007 nepodal daňové priznanie a jeho príjem prvý krát klesol pod zákonom stanovenú hranicu práve v tomto roku. Jeho povinné poistenie, preto nemohlo zaniknúť 30. júna 2006 ako deklaroval v odhláške. Za daných okolností tak žalovaná správne rozhodla, že povinné sociálne poistenie žalobcu zaniklo až k 30. júnu 2008.

91. Vzhľadom k vyššie zisteným skutočnostiam ako aj právnemu názoru vyslovenom kasačným súdom v jeho rozsudku č.k. zo dňa 6.7.2022 súd žalobu postupom podľa ako nedôvodnú zamietol.

92. V konaní úspešnej žalovanej súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy konania uplatniteľné v zmysle nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania ( ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.