Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)Rozsudok_8Co-41-2022.pdf
PDF · 250.27 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/41/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. X.XX.XXXX, bytom C. XXX/ XX, XXX XX D., právne zastúpený: JUDr. Ambróz Motyka, advokát, Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, proti žalovanej Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpená Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s.r.o., Vajnorská 21A, 831 03 Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO: 46 759 875, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 9. februára 2022, č.k. 5C/15/2019-165, takto jednohlasne
rozhodol:
Odmieta odvolanie proti výroku o zamietnutí námietky miestnej nepríslušnosti žalovanej.
Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 110,- eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
V prevyšujúcej vyhovujúcej časti mení rozsudok tak, že žalobu žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy zamieta.
Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že
„I. Zamieta námietku miestnej nepríslušnosti žalovanej. II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v sume 3 300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. III. Vo zvyšku žalobu zamieta. IV. Žalobcovi priznáva náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.“
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 9.5.2019 domáhal proti žalovanej zaplatenia nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur.
Žalobu odôvodnil dôvodmi, ktoré sú uvedené nižšie tohto odôvodnenia a s ktorými sa súd stotožnil okrem výšky nároku.
Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla nasledovné:
K námietke miestnej príslušnosti:
Žalovaná zastáva stanovisko, že v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti a ním uplatneného nároku nejde o spor spotrebiteľský a žalovaná preto namieta podľa § 41 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník. Miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade mal vo veci konať a rozhodnúť Okresný súd Bratislava II.
Zo žaloby žalobcu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že tento si uplatňuje a domáha sa práv na ochranu osobnosti ako absolútnych práv podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. nárokov vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do týchto jeho absolútnych práv. Predmetné absolútne práva nemajú v žiadnom prípade svoj právny základ v záväzkovom vzťahu založenom spotrebiteľskou zmluvou a ani so spotrebiteľskou zmluvou nesúvisia v tom zmysle, aby spor o týchto jeho právach, resp. nárokoch vyplývajúcich z ním tvrdeného neoprávneného zásahu do týchto práv, bolo možné považovať za spor spotrebiteľský. Spotrebiteľské právo je totiž zásadne právo zmluvné (záväzkové), čo sa o osobnostných právach, ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta a domáha sa zadosťučinenia vo forme peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, v žiadnom prípade konštatovať nedá. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, spis. zn.: 5Cdo/265/2009, v ktorého odôvodnení na str. 3 sa uvádza, že „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo. Z uvedeného dôvodu preto žalovaná opakovane konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorej sa domáha žalobca je samostatné právo, ktoré nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu – zmluvu o pripojení, ktorú žalovaná so žalobcom uzatvorila (v tomto zmysle s ňou právne ani nesúvisí) a preto v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti nejde o spor spotrebiteľský.
S takýmto názorom žalovanej, teda že nejde v tomto prípade o spotrebiteľský spor, sa stotožnil aj Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) v rozsudku zo dňa 30.3.2021, spis. zn.: 13Co/7/2021, ktorým tento rozhodol o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 18.6.2020, sp. zn. 6C/29/2018, v identickej veci – žaloba Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov (ten istý bezpečnostný incident). Odvolací súd skonštatoval, že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu, že by išlo o spotrebiteľský spor, ale je daná z dôvodu, že v tomto prípade sa jedná podľa názoru odvolacieho súdu vlastne o náhradu škody (nemajetková ujma je škoda) a preto je popri všeobecnom súde žalovaného daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Žalovaná sa však ani s týmto právnym názorom odvolacieho súdu odôvodňujúcim príslušnosť Okresného súdu Svidník nestotožňuje. Žaloba na ochranu osobnosti nie je žalobou na náhradu škody. Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej, ale žalovaná poukázala v tejto súvislosti v konaní na nález ÚSSR zo dňa 26.10.2012, spis. zn.: IV ÚS 345/2012, ako aj na uznesenie NSSR zo dňa 31.7.2019, spis. zn. 2CdoGp/1/2017, ktorým rozhodol o dovolaní generálneho prokurátora, ktoré exaktne rozlišujú medzi žalobou na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu škody. Okresný súd Svidník preto nie je miestne príslušný ani z tohto dôvodu. Miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade Okresný súd Bratislava II., ktorému mala byť vec postúpená.
Žalovaná konštatuje, že súd otázku svojej miestnej príslušnosti aj napriek námietke žalovanej nesprávne právne posúdil, čoho následkom je, že neboli splnené procesné podmienky konania požadované príslušnými ustanoveniami CSP, nakoľko vo veci koná a rozhodne miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci koná a rozhodne, aj napriek tomu, že nie je súdom miestne príslušným, dôjde k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ďalej sa takýmto postupom súdu na úkor žalovanej zasiahlo do procesného postavenia žalovanej a žalobcu tým, že žalobcovi bolo priznané postavenie slabšej strany s príslušnou ochranou (ak súd ustáli v rozhodnutí svoju miestnu príslušnosť z dôvodu existencie spotrebiteľského sporu) a to v spore (ochrana osobnosti), kde mu takéto postavenia a ochrana jednoznačne nepatrí a zároveň bol žalobca v spore zvýhodnený aj tým, že bol oslobodený od poplatkovej povinnosti.
K meritu veci – zodpovednosť za zásah do osobnostných práv žalobcu, resp. pasívna legitimácia žalovanej:
K samotnému meritu veci uviedla, že žalovaná nie je v tomto prípade pasívne legitimovaná, pretože nie je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny. V zákone č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) prezentované na str. 12 Rozhodnutia predsedníčky o rozklade zo dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018. V uvedenom rozhodnutí predsedníčka úradu uviedla, že koncepcia delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov vychádza zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995.
Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie uvedeného ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukázala na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 (zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Z prípadného porušenia povinností sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za ktorú sprostredkovateľ dotknutej osobe priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená zodpovednosť žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.
Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov žalobcu (pretože neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov), skonštatoval právoplatne úrad, ten rovnako tak právoplatne skonštatoval (rozhodnutia úradu zo dňa 23.8.2018, číslo konania 00144/2018 – účastník spoločnosť Orange Slovensko, a.s.; rozhodnutie predsedníčky úradu o rozklade zo dňa 18.9.2018, číslo konania 00465/2018 – účastník spoločnosť Orange Slovensko, a.s.; rozhodnutie úradu zo dňa 16.8.2018, číslo konania 00777/2017 – účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.; rozhodnutie úradu zo dňa 22.12.2017, číslo konania 01515/2017 - účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.; rozhodnutie predsedníčky úradu o rozklade zo dňa 9.3.2018, číslo konania 00103/2018 – účastník spoločnosť ELSIG s.r.o.), že subjektom zodpovedným za predmetný bezpečnostný incident je sprostredkovateľ – spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcov právoplatne uložil pokutu vo výške 5 000 eur.
Navyše, podľa konštantnej judikatúry slovenských súdov subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo nositeľom povinnosti odstrániť následky takýchto zásahov je zásadne vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Z okolností prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcu nebola žalovaná. Aj keď obchodný zástupca ako sprostredkovateľ žalovanej spracúva osobné údaje v jej mene ako prevádzkovateľa, sprostredkovateľ je sám v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb vo vzťahu k týmto osobám nositeľom povinností definovaných v zákone o ochrane osobných údajov a za plnenie týchto povinností v plnom rozsahu aj zodpovedá. Ochrana osobných údajov ako zložky osobnostných práv fyzickej osoby, resp. povinnosti subjektov, ktoré osobné údaje spracúvajú (napr. povinnosť zabezpečiť ochranu osobných údajov), sa totiž neviaže na zmluvu alebo na akýkoľvek iný právny úkon, ale len a výlučne na fakt, že tieto subjekty osobné údaje spracúvajú a to bez ohľadu na právny základ spracúvania osobných údajov (súhlas dotknutej osoby, plnenie zmluvy, plnenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu, oprávnený záujem a pod.), či bez ohľadu na fakt, že osobné údaje prípadne spracúvajú aj bez právneho základu, to jest protiprávne. Z uvedeného dôvodu je právne bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako jeho sprostredkovateľ nemal sám so žalobcom uzatvorenú zmluvu, podstatné je len a výlučne to, či sa dopustil alebo nedopustil neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu (nezabezpečil ochranu jeho osobných údajov) a či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu do takýchto práv vznikli žalobcovi nežiadúce následky alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. V tejto súvislosti je potrebné tiež skonštatovať, že žalobca neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy od porušenia povinností žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel. Aj s ohľadom na túto skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie žalobcu, že so subjektom, ktorý zodpovedá za bezpečnostný incident pri ktorom došlo k zásahu do jeho osobnostných práv nemal uzatvorenú zmluvu, a preto tento nemôže byť zodpovedný za takýto zásah a zodpovednosť musí niesť žalovaná, nakoľko s touto zmluvu uzatvorenú mal.
Argumentácia žalobcu, že pre vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej je postačujúce, že osobné údaje boli pri predmetnom bezpečnostnom incidente v jej mene spracúvané v rozpore so zákonom o ochrane osobných údajov spoločnosťou, ktorú žalovaná vybrala a na tento účel poverila, právne neobstojí. Aj keď žalobca toto svoje tvrdenie bližšie právne nezdôvodňuje, žalovaná predpokladala, že v súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie vychádza analogicky z § 420 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu. Podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú, ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je dotknutá. Analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu zodpovedného za bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, však v tomto prípade možné nie je. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Ako už žalovaná opakovane uviedla, spracúvanie osobných údajov upravuje osobitný zákon – zákon o ochrane osobných údajov, ktorý okrem iného určuje práva dotknutých osôb, povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, rovnako tak, ako určuje aj zodpovednosť prevádzkovateľa a sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov. Ak tento osobitný zákon priamo určuje, že za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov dotknutých osôb v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácii priamo zodpovedá sprostredkovateľ, vylučuje to pri určení subjektu zodpovedného za bezpečnostný incident pri ktorom došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
K meritu veci – zodpovednosť za nemajetkovú ujmu:
V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou nemajetkovej ujmy je potrebné s poukazom na § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka aplikovať per analogiam jeho § 420 o zodpovednosti za škodu.
Základnými predpokladmi pre vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu sú potom: porušenie právnej povinnosti (protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu),
existencia nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym zásahom do osobnostných práv žalobcu), a nemajetkovou ujmou vzniknutou žalobcovi.
Žalovaná v súvislosti s analogickým použitím § 420 Občianskeho zákonníka poukázala opätovne na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.2.2011, spis. zn.: 5Cdo/265/2009, v ktorého odôvodnení na str. 12 sa uvádza, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy (v predmetnom konaní ujma spočívajúca v poškodení duševného zdravia žalobkyne) – porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne) – príčinná súvislosť medzi touto ujmu a protiprávnym konaním.
Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny. V slovenskom zákone o ochrane osobných údajov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľa a sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) prezentované na str. 12 Rozhodnutia predsedníčky o rozklade zo dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018. V uvedenom rozhodnutí predsedníčka úradu uviedla, že koncepcia delenej zodpovednosti vychádza zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.10.1995.
Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie uvedeného ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukázala na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 (zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania. Z prípadného porušenia povinností sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za ktoré sprostredkovateľ dotknutým osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená zodpovednosť žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.
Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov žalobcu skonštatoval právoplatne úrad, ten rovnako tak právoplatne skonštatoval, že subjektom zodpovedným za predmetný bezpečnostný incident je sprostredkovateľ – spoločnosť ELSIG s.r.o., ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, vrátane žalobcu, právoplatne uložil pokutu vo výške 5 000 eur. V súvislosti s predmetnými rozhodnutiami úradu žalovaná konštatovala, že súd nemôže ponechať bez povšimnutia rozhodnutie k tomu zo zákona povolaného štátneho orgánu, ktorým tento právoplatne konštatuje, že porušenia povinnosti, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej, sa žalovaná vôbec nedopustila. Podľa § 194 CSP otázku o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, môže súd sám posúdiť, nemôže však o nej rozhodnúť. Podľa ods. 2 § 194, ak bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
K meritu veci – nemajetková ujma:
Ak sa aj súd nestotožní s touto argumentáciou žalovanej a dôjde k záveru, že je daná jej zodpovednosť, žalovaná odmieta nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v plnom rozsahu.
Finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárny charakter, je možné ho totiž poškodenému priznať výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah do práva na ochranu osobnosti objektívne nemá vzhľadom na povahu čiastkového osobnostného práva do ktorého bolo zasiahnuté, difamačný charakter tak, ako je tomu v prípade žalobcov, musí mať tento neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti porovnateľné následky, resp. účinky alebo intenzitu ako difamácia, aby bolo možné uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu. Za takúto značnú mieru zásahu do dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby sa považuje najmä ujma, ktorú táto osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti (či inému negatívnemu následku, ak zásah nemá difamačné účinky) pociťuje a prežíva ako závažnú. Treba zdôrazniť, že v žiadnom prípade nemôže ísť len o subjektívne vnímanie závažnosti. Za závažnú sa zásadne považuje taká ujma, ak by takúto ujmu pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.
Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať existenciu údajnej nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo ako sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a pod. V praxi teda, okrem absencie porušenia právnej povinnosti, resp. protiprávneho konania na strane žalovanej ako základného predpokladu pre vznik jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu absentuje aj ďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti, a to je existencia samotnej nemajetkovej ujmu. Žalobca vo svojej argumentácii tvrdil, že už samotný protiprávny zásah do jeho osobnostných práv (ich ohrozenie) automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane (nevyžaduje sa vyvolanie následkov), a preto túto už ďalej nie je potrebné dokazovať. Argumentáciu, že už samotný protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcu automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane musí žalovaná odmietnuť. Nie každý protiprávny úkon má totiž automaticky za následok vznik škody, či ujmy a to či už majetkovej alebo nemajetkovej.
V tejto súvislosti žalovaná poukázala na nález ÚSSR zo dňa 5.9.2017, spis. zn.: III. ÚS 288/2017 podľa ktorého príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť dokazovania v tom smere, či ujma skutočne vznikla, je podľa názoru ÚS neudržateľný! V prípade protiprávneho zásahu do osobnostných práv pri absencii nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy potom iba morálna satisfakcia a nie peňažná náhrada.
Pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť spoľahlivo, resp. jednoznačne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti tak, ako je uvedené vyššie, to jest musí byť okrem iného identifikovaná a následne aj preukázaná nemajetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi v príčinnej súvislosti s prípadným protiprávnym zásahom do jeho osobnostných práv, pričom dôkazné bremeno v tomto smere znáša žalobca.
K meritu veci – výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy požadovanej žalobcom:
Pokiaľ ide o samotnú výšku žalobcom požadovanej nemajetkovej ujmy 5 000 eur, žalovaná poukázala na jej neprimeranosť, neadekvátnosť a neproporcionalitu. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala napr. na zákon č. 247/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa §
12 ods. 3 predmetného zákona, ktorý určuje rozsah odškodnenia obetí trestných činov, napríklad obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného činu znásilnenia, trestného činu sexuálneho násilia, alebo trestného činu sexuálneho zneužívania má nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej mzdy. Minimálna mzda v Slovenskej republike v čase vzniku bezpečnostného incidentu (rok 2017) predstavovala čiastku 435 eur, to jest obeti vyššie uvedených násilných sexuálnych trestných činov by bola poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy v sume 4 350 eur. Podotkla, že na predmetný zákon opakovane poukazujú slovenské súdy pri určovaní výšky priznávanej nemajetkovej ujmy, resp. jej zdôvodnenia. Je viac ako zrejmé, že prípadná nemajetková ujma, ktorá by mohla vzniknúť zásahom do osobnostných práv žalobcu (avšak v skutočnosti ani len nevznikla, resp. nebola v konaní preukázaná) objektívne nie je a ani nemôže byť svojou závažnosťou, či intenzitou jej pociťovania porovnateľná s nemajetkovou ujmou, ktorá vznikla obeti trestného činu znásilnenia, či trestného činu sexuálneho zneužívania.
Rovnako žalovaná dala do pozornosti napr. rozsudok ESĽP zo dňa 31.5.2007 vo veci Kontrová proti Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume 25 000 eur, pričom neoprávneným zásahom (nekonaním štátnych orgánov, ktoré v konečnom dôsledku viedlo k nezabráneniu trestnému činu) do osobnostných práv pani E. bolo zasiahnuté usmrtením jej oboch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok). V tomto prípade išlo pritom o zásah spočívajúci v absolútnom rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch (jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom pani E., ktorý následne spáchal samovraždu. Použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku 12 500 eur.
Žalovaná potom v tejto súvislosti poukázala vo svojom podaní zo dňa 27.10.2021 aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacích konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy, ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť žalobcom požadovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti aj prípad českého internetového obchodu F., ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 jeho zákazníkov. Išlo napr. o mená, adresy, telefónne čísla, e-mailové adresy, čísla bankových účtov, prístupové mená a heslá. Tieto údaje boli viac ako jeden mesiac prístupné na stránke F.. Vo vyššie uvedenej veci bolo zo strany poškodených podaných viacero žalôb na ochranu osobnosti, ktorými sa títo domáhali zaplatenia peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom české súdy už o jednej z týchto žalôb právoplatne rozhodli a to tak, že žalobcovi priznali peňažnú náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy v sume 10 000 Kč (cca 377 eur), ktoré rozhodnutie navyše prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 9.1.2020, sp. zn.: II ÚS4015/19. Žalovaná ďalej podotkla, že žalobca sa žalobou v tomto prípade domáhal zaplatenia peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v sume 125 000 Kč (cca 4 713 eur).
S vyššie uvedenou argumentáciou žalovanej ohľadom výšky primeranej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, resp. spôsobom jej určenia sa v plnom rozsahu stotožnil aj odvolací súd vo veci žaloby Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov, ktorý priznal každému zo žalobcov sumu 110 eur ako sumu, ktorá je primeraná. V podrobnostiach žalovaná poukázala na odôvodnenie predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu.
Záverom podotkla, že všetky spomenuté zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti a za prípadnú vzniknutú nemajetkovú ujmu ako aj okolnosti odôvodňujúce výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musia byť v konaní riadne, resp. spoľahlivo preukázané, pričom dôkazné bremeno znáša žalobca.
Žalovaná peňažnú náhradu vo výške požadovanej žalobcom, to jest vo výške 5 000 eur považuje za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a jej priznanie v takejto výške by bolo podľa jej názoru aj v rozpore so zásadou slušnosti a v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaná navyše zdôraznila, že všetky spomenuté zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti a za prípadnú vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj okolnosti odôvodňujúce výšku požadovanej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy musia byť v konaní riadne, resp. spoľahlivo preukázané, pričom dôkazné bremeno znáša žalobca. Žalovaná v tejto súvislosti konštatovala, že žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol.
Pokiaľ sa súd nestotožní s argumentáciou žalovanej a rozhodne tak, že žalobcovi prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy má žalovaná za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať, resp. tieto aspoň primerane znížiť. Podľa predmetného ustanovenia výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom § 257 CSP je odstránenie neprimeranej tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu.
Ako už žalovaná uviedla vyššie, v inom identickom prípade žaloby na ochranu osobnosti Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov odvolací súd priznal každému zo žalobcov sumu 110 eur ako sumu, ktorá je primeraná. Dňa 16.8.2021 bolo žalovanej doručené uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 10.8.2021, č. k. 6C/29/2018-574, ktorým tento vo veci žalobcu Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov určil výšku náhrady trov konania (spočívajúcich výlučne v trovách právneho zastúpenia) a to tak, že žalovaná je každému zo žalobcov povinná zaplatiť sumu 1 183,20 eura. Priznané trovy konania tak viac ako 10 násobne prevyšujú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. V prípade žalobcu môže byť tento nepomer medzi priznanou sumou peňažnej náhrady (ak súd pôjde v línii právoplatného rozhodnutia) a výškou trov konania ešte väčší, pretože pri viacerých účastníkoch sa výpočtový základ znižuje na polovicu.
Vzhľadom na počet žalobcov (43) tak bude na účet právneho zástupcu žalobcov poukázaná len v prípade žaloby žalobcu Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov suma 50 877,60 eura. Je viac ako zrejmé, že takáto suma je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti, ktorú by súd mal v prvom rade sledovať. V tejto súvislosti žalovaná poukázala aj na to, že právny zástupca poskytol svoje služby pre žalobcu, ako aj všetkých ďalších žalobcov (k dnešnému dňu spolu 164 žalobcov) podľa svojich mediálnych vyjadrení bezodplatne (v prílohe zasielame vyjadrenie právneho zástupcu publikované v Stropkovskom spektre dňa 16.12.2019). Vzhľadom na celkový počet žalobcov (k dnešnému dňu spolu 164 žalobcov) odhaduje žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktorú bude musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy pôjdu v línii právoplatného rozhodnutia) na cca 200 000 eur.
Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku je možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti dala žalovaná do pozornosti napr. Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 zo dňa 6.6.2019.
Ďalšou skutočnosťou odôvodňujúcou použitie § 257 CSP je skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu použitému v inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a pod.). Poskytovanie právnej pomoci v takomto prípade (v ďalších identických konaniach) už nie je vecou advokátskeho rácia, ale ide výlučne o odborne a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže vykonávať aj asistentka, alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárii, ktorá skutočnosť by mala byť súdom tiež zohľadnená pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti tiež poukázala na skutočnosť, že žalobca neplatil ani súdny poplatok, keďže súd považoval tento spor za spor spotrebiteľský.
V súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že do súdneho sporu so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko žalobcami požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5 000 eur na každého zo žalobcov bola a je neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálna, podľa názoru žalovanej je takáto suma aj v rozpore so zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaná za vyslovene šikanózne a takto uplatnená suma nedávala žalovanej ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Táto skutočnosť podľa názoru žalovanej tiež odôvodňuje použitie § 257 CSP súdom.
Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I ÚS/3923/2011 zo dňa 29.3.2012 podľa ktorého úlohou všeobecného súdu nie je iba mechanicky rozhodnúť o náhrade podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie, či nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov, resp. aký z možných spôsobov ich určenia využije.
Záverom žalovaná uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o náhrade trov konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
K posúdeniu, či ide o spotrebiteľský spor súd prvej inštancie uvádza:
Je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností súvisiacich s plnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje žalobcu. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov žalobcu a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy o pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.
Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcu nijako nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvy o pripojení) uzatvorenou medzi žalobcom a žalovanou a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu, je v tomto prípade podružná, pretože právny základ nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).
Súd konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským vzťahom medzi stranami založeným Zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na základe Zmluvy o pripojení a v jej rámci.
„Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo) spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa spor týka iných zmluvných dokumentov súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou“. (Števček, M., Ficová, s., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020).
Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval predmetný spor za spor spotrebiteľský.
K miestnej príslušnosti súd uvádza:
Na základe právneho vzťahu vyplynuvšieho zo zmluvy o pripojení uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanou vzniklo právo žalovanej spracovávať osobné údaje žalobcu.
Žalovaná vykonáva svoje podnikateľské aktivity telekomunikačného operátora prostredníctvom obchodných zástupcov na základe franšízy a títo obchodní zástupcovia sú v prevažnej miere aj osobami, prostredníctvom ktorých žalovaná spracuváva osobné údaje svojich klientov.
Toto je postup možný a zákonný, avšak žalobca vstúpil do právneho vzťahu, ktorého súčasťou je aj spracovávanie ich osobných údajov iba so žalovanou. Práve jej odovzdali na spracovanie svoje citlivé osobné údaje, preto musí práve žalovaná voči žalobcovi ako svojmu klientovi niesť za porušenie bezpečnosti spracovania osobných údajov a za ich zneužitie osobnú zodpovednosť. Ide o zodpovednosť občianskoprávnu, ktorá je v našom súkromnom práve koncipovaná na princípoch zodpovednosti objektívnej, teda bez ohľadu na zavinenia.
Uvádzané skutočnosti potvrdzujú, že vedený spor celkom jednoznačne súvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluva o pripojení), teda aplikácia § 19 písm. d) CSP pri založení miestnej príslušnosti je správna.
V identickej právnej veci Okresného súdu Svidník (ten istý skutkový aj právny základ) vedenej pod sp. zn. 6C/29/2018, ktorá je už právoplatne skončená, konštatoval odvolací súd (KS Prešov) vo svojom rozsudku zo dňa 30.3.2021 č. k. 13Co/7/2021-530, že sa nestotožnil s námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú v konaní vzniesla žalovaná. Odvolací súd konštatuje, že „v danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobcovia domáhajú primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b) CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti odvolací súd za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné na tvrdenie žalovanej vznesenej v odvolacom konaní o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie“.
Žalobca súhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu vo Svidníku podľa § 19 písm. b) CSP, avšak považuje tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší, teda za doplnenie dôvodu miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Odvolací súd v odôvodnení citovaného rozhodnutia totiž neposkytol žiadnu argumentáciu proti miestnej príslušnosti podľa § 19 písm. d) CSP a iba uviedol, že krajský súd vidí miestnu príslušnosť Okresného súdu Svidník iba podľa § 19 písm. b) CSP. Súd sa stotožnil s týmto právnym názorom žalobcu.
K skutkovým zisteniam súd uvádza:
V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu, ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).
V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-Os-17 sa konštatuje, že sprostredkovateľ ELSIG, s.r.o. porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ tým, že „... pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo, číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len „archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“
Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-Os-9 uložil sprostredkovateľovi – obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5 000 eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018.
Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do osobnostných práv žalobcu a za ktorý v administratívnom konaní (voči štátu) zodpovedá osoba poverená žalovanou spracovávaním osobných údajov jej klientov.
Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov (ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich bezpečnosťou a korektnou likvidáciou.
G. H. ako konateľ spoločnosti ELSIG, s.r.o. v administratívnom konaní vedenom na Úrade na ochranu osobných údajov SR pod č. 01515/2017 v rozklade proti rozhodnutiu zo dňa 22.12.2017, ktorým bola spoločnosti ELSIG, s.r.o. uložená pokuta 5 000 eur uviedol: „Pri preberaní predajne sme uvedenú dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne p. B. konateľ spoločnosti vtedy uložil pokyn, aby dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať ako aj ďalší postup p. B. je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú dokumentáciu sme nikdy písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ, napriek tomu máme za to, že sme sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou odbornou starostlivosťou, tak ako je uvedené v predchádzajúcom odseku“.
Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia na prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove. Je evidentné, že potrestaný obchodný zástupca žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám tvrdí „nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu pracovníkovi (Hricovi) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná dokumentácia súvisiaca s bezpečnostným incidentom bola takmer tri roky bez povšimnutia na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet, kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do
centrálneho archívu žalovanej v Lučenci“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v jej podaní zo dňa 14.1.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.
Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“.
Ak teda v aplikácii Archivnet existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa „len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky.
V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) zo dňa 24.1.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému kráľovstvu, ktorého právna veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi bez preukázania naliehavej spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného systému procesných záruk, akými sú jednoznačné lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na rešpektovanie súkromného života. Účinné procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade citlivých údajov vyžadujúcich vyšší stupeň ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36)
K pasívnej legitimácii žalovanej súd uvádza:
Všeobecné osobnostné práva tvoria neoddeliteľnú súčasť integrity osobnosti v jej celkovej fyzickej a psychicko-morálnej jednote a celistvosti. Tieto práva sú chránené Ústavou, medzinárodnými konvenciami, Občianskym zákonníkom, prípadne inými zákonmi. Intenzívny verejný záujem na zabezpečení účinnej ochrany všeobecných osobnostných práv sa prejavuje tiež v tom, že v niektorých mimoriadne závažných prípadoch sa neoprávnený zásah do všeobecného osobnostného práva považuje zároveň za zásah do verejného poriadku. Priamy pôvodca takého neoprávneného zásahu je preto (bez ohľadu na to, či sa dotknutá fyzická osoba zároveň dovolá občianskoprávnej ochrany) postihovaný verejnoprávnymi sankciami správneho (administratívneho) alebo trestného práva. V zvlášť závažných prípadoch zásahov do osobnostných práv sa preto prostriedky súkromného a verejného práva (tvoriace funkčne jeden celok) navzájom dopĺňajú (tzv. komplementarita právnej úpravy ochrany osobnosti).
Je preto nevyhnutné dôsledne rozlišovať medzi občianskoprávnou zodpovednosťou, administratívnou zodpovednosťou a zodpovednosťou trestnoprávnou a to jednak z hľadiska podmienok potrebných pre jej naplnenie a jednak z hľadiska zodpovedných subjektov, voči ktorým konkrétny druh zodpovednosti smeruje.
Rozdiel medzi popísanými druhmi zodpovednosti je taký, že administratívna a trestnoprávna zodpovednosť je na jednej strane cielene zameraná na priameho pôvodcu zásahu a je založená na princípe zavinenia, teda subjektívnej zodpovednosti (nullum crimen sine culpa), na druhej strane občianskoprávna zodpovednosť (za vznik nemajetkovej ujmy) je založená na objektívnej zodpovednosti subjektu, ktorý za takýto zásah zodpovedá.
Aj osobné údaje a ich ochrana je kategóriou mimoriadneho spoločenského záujmu, ktorý je hodný aj ochrany prostriedkami verejného práva (administratívneho a trestného).
Bez ohľadu na výsledky administratívnych konaní je však daná občianskoprávna zodpovednosť žalovanej, pretože táto je založená na objektívnom princípe. Žalobca odovzdal svoje osobné údaje na
spracovanie žalovanej v súvislosti so zmluvou o pripojení, ktorú uzatvoril práve so žalovanou. Je bez právneho významu, že Zmluvu o pripojení uzatváral za žalovanú jej obchodný zástupca a rovnako je bez právneho významu, že osobné údaje žalobcu nezákonným (neprípustným) spôsobom likvidoval iný obchodný zástupca (sprostredkovateľ) žalovanej než ten, ktorému boli bezprostredne osobné údaje žalobcu pre žalovanú odovzdané.
Žalobca (aj ďalšie poškodené fyzické osoby) bol v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou a osobné údaje odovzdal v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej. Je nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi žalobcom a obchodným zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu nevznikol žiaden právny vzťah. Právny vzťah, v rámci ktorého došlo k legitímnemu odovzdaniu osobných údajov žalobcu (a tým vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania), vznikol na zákonnom základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov) len medzi žalobcom a žalovanou, preto iba žalovaná (nie jej obchodný zástupca) musí niesť za porušenie ochrany osobných údajov žalobcu občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v podmienkach súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe, a to v plnom rozsahu.
Z uvedených dôvodov preto námietka absencie pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovanej je nedôvodná.
K relutárnej satisfakcii súd uvádza:
Žalovaná v konaní opakovane zdôrazňovala, že pokiaľ sa súd nestotožní s jej argumentáciou o nedostatku jej pasívnej legitimácie, potom v plnom rozsahu odmieta nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ uplatnený žalobou, pretože „finančné zadosťučinenie je možné poškodenému priznať výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah do práva na ochranu osobnosti objektívne nemá difamačný charakter tak, ako je tomu v prípade žalobcov, musí mať tento neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti porovnateľné následky, resp. účinky alebo intenzitu ako difamácia, aby bolo možné uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu“.
Žalovaná tvrdí, že žalobca nijakým spôsobom nešpecifikoval, v čom by mala táto morálna ujma spočívať a dokonca zastáva stanovisko, že v tomto prípade z povahy predmetných osobných údajov žalobcu žiadna morálna ujma prípadným zneužitím jeho osobných údajov ani len nemohla vzniknúť.
Žalobca v tejto súvislosti zdôraznil, že touto žalobou si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.
Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010 sp. zn. 3Cdo/137/2008 vyplýva, že: „Ak ide o zásah do súkromia a súkromného života, nie je procesnou povinnosťou žalobcu preukazovať, že neoprávnený zásah žalovaného pôsobil difamačne a mal za následok zníženie jeho vážnosti a dôstojnosti v spoločnosti“.
Najvyšší súd sa v danom rozhodnutí detailne zaoberal inštitútom práva na ochranu osobnosti, v rámci ktorého sú nedielne chránené jednotlivé čiastkové práva zabezpečujúce občianskoprávnu ochranu konkrétnych stránok osobnosti fyzickej osoby. Medzi tieto zaraďuje i) nemateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka (meno, česť, dôstojnosť, súkromie, telesná integrita a pod.) a ii) prejavy osobnej povahy (podobizne, zvukové záznamy). Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že zásah
do súkromia je potrebné dôsledne odlišovať od prípadov neoprávnených zásahov do práva na česť, dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.
Z obsahu uvedeného rozhodnutia vyplýva, že odpustenie procesnej povinnosti žalobcu preukazovať neoprávnený zásah žalovaného sa týka výlučne súdnych sporov o ochrane súkromia. Záver tohto rozhodnutia preto nemožno priamo a generálne aplikovať na spory o ochranu cti, dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti.
Ústavný súd SR v Náleze I. ÚS 689/2014 neakceptoval výklad všeobecných súdov, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno tým, že v konaní nepreukázala, žeby predmetnou reportážou došlo u nej k takej kvalifikovanej ujme, za ktorú by jej prináležala nemajetková ujma v peniazoch. Tým podľa Ústavného súdu na sťažovateľku uvalili excesívne dôkazné bremeno, čo je neprípustné. Ústavný súd poukázal aj na princíp rovnosti zbraní či príležitostí, ako jeden z aspektov práva na spravodlivý proces. V práve na spravodlivý súdny proces musí byť obsiahnutá tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strane účastníkov konania kladené a ktoré nesmú byť neprimerané.
Ústavný súd v následných bodoch nálezu konštatoval, že nemajetková ujma vznikla sťažovateľke už samotným zásahom do jej osobnostných práv „nie je potrebné demonštrovať, či tento zásah so sebou niesol aj ujmu, ktorá sa prejavila navonok vo vzťahu k tretím osobám, jej príležitostiam, očakávaniam, resp. narušila sa jej dôstojnosť v očiach iných (porov. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/137/2008 či rozhodnutie ESĽP vo veci Danev v. Bulharsko zo dňa 2.9.2010)“.
Tvrdenie žalovanej, že „žalobcovi žiadna ujma nevznikla a vzhľadom k povahe osobných údajov ani len vzniknúť nemohla“ je v úplnom rozpore s konštatovaním Predsedníčky Úradu v rozhodnutí zo dňa 9.3.2018 č. k. 00103/2018-Op-7 o rozklade spoločnosti ELSIG, s.r.o. proti rozhodnutiu Úradu o uložení pokuty za predmetný bezpečnostný incident, ktorým bolo zasiahnuté do práv žalobcov. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia na stranách 8 a 9 súd vybral: „Predsedníčka Úradu konštatuje, že zo strany prvostupňového orgánu došlo k náležitému prešetreniu závažnosti a následkov protiprávneho konania, ktorého sa sprostredkovateľ dopustil. Zistený počet odcudzenej dokumentácie má významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania, ktorej riadne posúdenie predpokladá aj ustanovenie § 70 ods. 4 zákona č. 122/2013 Z. z., avšak je nesporné, že prvostupňový orgán prihliadal pri ukladaní výšky pokuty najmä na mieru závažnosti bezpečnostného incidentu, okolnosti za akých došlo k vzniku bezpečnostného incidentu, a to umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový odpad, do ktorého mal prístup neobmedzený počet osôb, čím došlo k neoprávnenému sprístupneniu osobných údajov dotknutých osôb neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, a z ktorého bola archívna krabica začiatkom mesiaca február 2017 odnesená I. J. D., do miesta sídla advokátskej kancelárie G. K. J. a súčasne je potrebné poukázať na kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov, keďže zmluvná dokumentácia obsahovala aj údaje o rodných číslach klientov spoločnosti Orange ako dotknutých osôb, čím došlo k ohrozeniu citlivého osobného údaju vo forme jedinečného identifikátora dotknutej osoby, ktorému zákon č. 122/2013 Z. z. poskytuje zvýšenú ochranu. Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi, a ďalšie riziká s rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky na veľký počet dotknutých osôb. Predsedníčka úradu dopĺňa závery prvostupňového orgánu a poukazuje aj na čas trvania protiprávneho konania, a to približne od roku 2014, kedy došlo k preberaniu značkovej predajne spoločnosti Orange a k uloženiu pokynu ku likvidácii nájdenej dokumentácie, ktorý ale vedúcim zamestnancom nebol splnený a namiesto toho bola archívna krabica neodborne odložená v sklade za tovarom značkovej predajne, teda v rozpore s nastavenými procesmi a postupmi archivácie do mesiaca február 2017, kedy došlo k samotnému vzniku bezpečnostného incidentu. Počas celého tohto obdobia bola archívna krabica nezabezpečená a vedúcim zamestnancom a samotným sprostredkovateľom
nepovšimnutá. A práve tieto skutočnosti - kategória spracovateľskej operácie, čas trvania protiprávneho konania, kategória osobných údajov, nedodržanie bezpečnostných opatrení sprostredkovateľom sú priťažujúcimi okolnosťami, pre ktoré prvostupňový orgán pristúpil k určeniu výšky uloženej pokuty.“ Je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.6.2011 sp. zn. 4Cdo/232/2010, z ktorého vyplýva, že „Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba.“
Predsedníčka Úradu v odôvodnení citovaného rozhodnutia zo dňa 9.3.2018 celkom výstižne pomenovala negatívne následky neoprávneného sprístupnenia osobných údajov neobmedzenému počtu osôb a popísala aj mieru závažnosti bezpečnostného incidentu s prihliadnutím na okolnosti, za akých k incidentu došlo, čas trvania protiprávneho konania a kategóriu neoprávnene sprístupnených osobných údajov.
S poukazom na uvedené nie sú individuálne pocity žalobcu rozhodujúcim kritériom pre posúdenie závažnosti ujmy vzniknutej na jeho právach, ale dôležitý je objektívny pohľad vo vzťahu k akejkoľvek fyzickej osobe, ktorej by bolo popisovaným spôsobom zasiahnuté do jej práv.
Už samotný počet dotknutých osôb (ktorých osobné údaje boli zneužité), ale najmä rozsah bezpečnostného incidentu, miera jeho závažnosti a okolnosti, za ktorých k nemu došlo, kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov a negatívne následky odôvodňujú oprávnenosť nároku žalobcu na relutárnu satisfakciu za zásah do jeho práva na súkromie.
K právu na informačné sebaurčenie súd uvádza:
Žalovaná v konaní poukázala v súvislosti s výškou priznanej relutárnej náhrady na prípad českého internetového obchodu F., ktorému unikli do digitálneho priestoru osobné údaje viac než 735 000 zákazníkov. Tejto veci týkajúci sa rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29.8.2019 č. k. 22Co/147/2019-155, ktorým odvolací súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 7 zo dňa 21.1.2019 je interesantný aj z hľadiska samotného základu nároku poškodených osôb za porušenie práva na informačné sebaurčenie garantované článkom 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd.
Z bodu 14 odôvodnenia citovaného rozsudku Mestského súdu v Prahe vyplýva, že „Právo na informačné sebaurčenie je súčasťou práva na súkromie výslovne garantovaného článkom 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ide o právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastnej úvahy, či, prípadne v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom (viď Nález Ústavného súdu zo dňa 22. marca 2011, sp. zn. Pl. ÚS 24/10). Iba žalobcovi teda svedčí právo rozhodnúť o tom, komu, v akej podobe a kombinácii poskytne svoje osobné údaje. Napriek tomu, že žalobca sám zverejnil niektoré zo svojich osobných údajov na verejne prístupných internetových stránkach, nešlo nikdy o spojenie týchto údajov najmenej s heslom k zákazníckemu účtu žalovanej. Zverejnením dát v kombinácii: meno, priezvisko, telefónne číslo, emailová adresa a heslo k účtu v dôsledku úniku z databázy žalovanej bolo teda porušené žalobcove právo na informačné sebaurčenie, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia. Tento zásah, resp. nemajetkovú ujmu tým na strane žalobcu vyvolanú je namieste podľa ustanovení § 2951 ods. 2, § 2956 a § 2957 o. z. odčiniť. Odvolací súd vzhľadom k okolnostiam, kedy prihliadol k významnému postaveniu žalovanej na trhu (a tak rozsahu dát, ktoré spracúva) a keď zohľadnil všetky funkcie satisfakcie vrátane funkciu prevenčno sankčnej, dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že je namieste žalobcovi poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch, pretože iný spôsob zadosťučinenia nezaistí skutočné a dostatočne účinné odškodnenie spôsobenej ujmy. Odvolací súd sa stotožnil so súdom prvého stupňa, že primeranou výškou zadosťučinenia je čiastka 10 000 Kč“.
Ústavná sťažnosť spoločnosti Internet Mall, a.s. proti citovanému rozsudku Mestského súdu v Prahe bola Uznesením Ústavného súdu ČR sp.zn. II. ÚS 4015/19 zo dňa 9.1.2020 odmietnutá.
Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci došlo u každého zo žalobcov sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia žalobcov.
Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl. ÚS 24/10 zo dňa 22.3.2011 bod VII. Vyplýva z neho, že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny“.
K výške relutárnej náhrady súd uvádza:
Z výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 22.10.2021 súd zistil, že žalobca ostal zaskočený čo sa stalo. Mal tam svoje osobné údaje, číslo občianskeho, podpis, rodné číslo. Bolo to pre neho nepríjemné, jeho údaje sa pohybujú po svete a stáva sa všetko možné v tejto dobe. Na otázku, či žalobca vie z médií, alebo z rozprávania čo by sa teoreticky mohlo stať, keby sa niekto nepoctivý zmocnil jeho osobných údajov, žalobca uviedol, že určite. Má viac prípadov, sused stratil občiansky preukaz, navštívili ho policajti a zobrali ho do zadržiavačky, tri dni tam sedel, lebo na jeho občiansky preukaz mu niekto vybral nejaké náradia a aj osobné auto z požičovne. Vtedy tam bola škoda cez milión korún. Priateľke zmizli peniaze z účtu. Zistili, že peniaze jej miznú v Amerike keď boli olympijské hry. Až tam sa to dostalo. Sporiteľňa jej peniaze vrátila, ale už ich nevypátrali. Neviete, kedy sa čo môže stať s tými údajmi. Teraz mu niekto zavolá, už vie všetky jeho údaje, tu nejaké voňavky dáva, tu toto a už vie meno a aj jeho telefónne číslo, lebo kde príde stačí aby povedal rodné číslo a už nepýtajú ani občiansky preukaz kto je, čo je, iba rodné číslo. Na otázku, či žalobca nebol spokojný s tým, že má niekto jeho údaje, žalobca uviedol, že určite s tým nie je spokojný. Na otázku, či pozná pána J. D., ktorý našiel tieto papiere, žalobca uviedol, že ho nepozná. Na otázku, ako vníma to, že pán J. D. sa oboznámil s jeho údajmi, lebo o ňom sa vie určite, že sa oboznámil s jeho údajmi, žalobca uviedol, že určite nie je v poriadku, že sa oboznámil s jeho údajmi, lebo už aj on môže použiť jeho osobné údaje. Mohol si ich opísať, prefotiť. V tom koši kde boli tie papiere to mohol aj niekto iný pred ním niečo vyčítať. Zatiaľ sa mu nič nestalo, ale do budúcna sa môže stať. Lebo ten, čo mal tie jeho údaje čaká, aby prešla nejaká doba a potom ich môže využiť.
Okolnosti preukazujúce závažnosť vzniknutej ujmy sú spoločne s okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo rozhodujúce aj pre posúdenie výšky náhrady a jej primeranosť posúdi konajúci súd v rámci voľnej úvahy.
V súčasnej informačnej spoločnosti sú osobné údaje vstupnou bránou do súkromia každej osoby, preto existuje naliehavá spoločenská potreba na ich dôslednej ochrane.
Svojim obsahom a povahou možno právo na ochranu osobných údajov a právo na súkromný život zaradiť medzi základné ľudské práva a slobody. Súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života je i ochrana osobných údajov.
Práve z tohto dôvodu ide o mimoriadne citlivú oblasť spoločenských vzťahov, do ktorých bolo protiprávnym konaním, za ktoré zodpovedá žalovaná, zasiahnuté.
Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil od žalovanej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur.
Súd zohľadnil rozsah incidentu, počet dotknutých osôb, trvanie incidentu, význam chráneného záujmu žalobcu (najdôležitejšie osobné identifikátory, napr. rodné číslo), aj významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu a priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 300 eur ako primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol. Podľa názoru súdu táto suma napĺňa preventívnu, satisfakčnú a sankčnú funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať.
Súd nepovažoval za vhodné pri stanovení výšky použiť prepočet podľa § 12 zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pretože na základe citovaného zákona ide o systém odškodňovania obetí štátom, ktorý aj autoritatívne stanovil zákonom akú sumu prizná obetiam trestných činov. V súdenej veci však ide o typický občianskoprávny vzťah upravený normami súkromného práva.
Súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu, pretože v prejednávanej veci bol žalobca úspešný čo do preukázania základu svojho nároku, pričom výška priznanej nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. Aj za účinnosti Civilného sporového konania platí zásada, že v takomto prípade má úspešná strana sporu nárok na plnú náhradu trov konania, pričom výška odmeny za úkon právnej služby sa odvíja od priznanej sumy. O výške trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Žalovaná podala odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti I., ktorým zamietol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, voči výroku II. v jeho časti, ktorým tento sčasti vyhovel žalovanému nároku žalobcu, a to vo výške 3.300,- eur, ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti IV. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania plnom rozsahu.
Žalovaná uviedla, že už pri prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 05.09.2019) namietla miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník, pričom zotrváva na tomto stanovisku a nesúhlasila s argumentáciou súdu prvej inštancie, nakoľko v danej veci neexistuje ako právny základ nároku spotrebiteľská zmluva, preto sa v danom prípade nejedná o spotrebiteľský spor. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že ide o spor o ochranu osobnosti, pričom tieto ohrozené práva ako právo na život, zdravie, česť nevznikli na základe spotrebiteľskej zmluvy, ale jedná sa o samostatné a všeobecné práva, nie vznikajúce na základe akéhokoľvek záväzku. Žalobca sa domáha ochrany svojich absolútnych práv podľa § 11 Občianskeho zákonníka a tieto práva nesúvisia s uzatvorenými zmluvami o pripojení ako spotrebiteľskými zmluvami. Spotrebiteľské právo je právom zmluvným, teda záväzkovým, čo neplatí pre osobnostné práva na základe zásahu, do ktorých sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy. Následne žalovaná poukázala na rozhodovaciu prax slovenských súdov pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti, pri škodách, ktoré sú kryté povinným zmluvným poistením motorových vozidiel, pričom aj v týchto prípadoch je poistná zmluva zmluvou spotrebiteľskou, no následné žaloby na nemajetkové ujmy sa neprejednávajú ako spory spotrebiteľov. Táto skutočnosť je relevantná pre posúdenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nakoľko rozhodoval miestne nepríslušný súd a zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP. Žalobcovia taktiež neboli zaviazaní ako spotrebitelia na povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Zároveň bol narušený princíp kontradiktórnosti, ktorý sa v spotrebiteľských sporoch neuplatňuje a zároveň platí princíp obráteného dôkazného bremena, ktorý nemožno aplikovať v spore na ochranu osobnosti. Týmto konaním preto súd prvej inštancie porušil zásadu rovností zbraní, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.
Žalovaná zároveň namietla svoju pasívnu legitimáciu v konaní, nakoľko právne posúdenie súdu prvej inštancie v tejto otázke je nesprávne. Rozhodnutia, ktoré použil súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení sú pre tento prípad nepoužiteľné, pričom v danom prípade pri spracúvaní osobných údajov platí Zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov, ktorý určuje aj povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov. Tento právny predpis upravuje aj občianskoprávny vzťah dotknutých osôb prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracovaním osobných údajov ako aj zodpovednosť týchto osôb. V danom prípade teda nie je na mieste analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že tu existuje osobitná právna úprava o ochrane osobných údajov. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je to, že zásah bol neoprávnený, pričom v predmetnom zákone za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ, ktorý má uložené povinnosti priamo citovaným zákonom. Súd prvej inštancie sa s námietkami žalovanej nevysporiadal a nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nevyporiadal s rozhodujúcimi argumentmi žalovanej, je takéto rozhodnutie nutné považovať za arbitrárne. Zároveň súd prvej inštancie nedal odpoveď na argumenty žalovanej strany a táto skutočnosť zakladá dôvod na zrušenie tohto rozsudku, nakoľko boli porušené práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov, nakoľko neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov ako to skonštatoval aj Úrad pre ochranu osobných údajov vo svojom rozhodnutí. Ani s touto skutočnosťou sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že len stroho konštatoval, že s týmto rozhodnutím nie je viazaný, nakoľko sa jedná o administratívnoprávne rozhodnutie. Tento postup nie je akceptovateľný, nakoľko aj keď takéto rozhodnutie nie je záväzné pre súd prvej inštancie, ten ho nemôže nechať bez povšimnutia, nakoľko ak má o takejto otázke právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci, súd takúto otázku nemôže posudzovať sám. Predmetnú otázku, ktorá je prejudiciálnou otázkou, teda, či žalovaná porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov, by mal súd posúdiť a v odôvodnení svojho rozsudku náležite a presvedčivo vyargumentovať. Takýto postup zo strany súdu prvej inštancie nebol dodržaný. Pokiaľ súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident, je nutné považovať takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne. Týmto spôsobom opätovne došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces. Žalovaná poukázala na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracovaní osobných údajov medzi prevádzkovateľom a spracovateľom, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov zodpovedá sprostredkovateľ. Žalovaná teda neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov. Žalovaná poukázala na to, že v prípade neexistencie porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu, nemôže voči nemu nastať vyvodenie akejkoľvek zodpovednosti, či už občianskoprávnej alebo administratívnoprávnej, teda bez porušenia právnej povinnosti nemôže dôjsť k vyvolaniu následku pre povinný subjekt. Ani Úrad pre ochranu osobných údajov vo vzťahu k žalovanej nezistil porušenie zákona či iné nedostatky na jej strane. Samotná žalovaná sa nevyjadrovala k otázke zodpovednosti za tento incident a samotná jej pasivita či mlčanie nemôže značiť prijatie zodpovednosti za toto konanie svojho sprostredkovateľa. Týmto svojím konaním súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ale vec aj nesprávne právne posúdil. Povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov obsahujúcich osobné údaje nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a nedostatky v súvislosti s archiváciou dokumentácie sú vo vzťahu k žalovanej irelevantné. Z vykonaného dokazovania z okolnosti prípadu je zrejmé, že subjektom, ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcov nebola žalovaná, ale sprostredkovateľ, z týchto dôvodov súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku pasívnej legitimácie žalovanej.
Žalovaná poukázala na základné predpoklady vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu, pričom pre prípad neúspechu v námietke pasívnej vecnej legitimácie namietla nárok žalobcov na náhradu
nemajetkovej ujmy s poukazom na to, že finančné zadosťučinenie má v zásade subsidiárny charakter a je možné ho priznať len ak nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a došlo k zásahu v značnej miere znižujúcemu dôstojnosť a vážnosť fyzickej osoby. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie nárokovanej nemajetkovej ujmy, pričom sa nemožno stotožniť s argumentáciou súdu prvej inštancie, že už samotný vznik rizika pre zásah do práv a slobôd fyzických osôb je postačujúci pre priznanie nemajetkovej ujmy. Samotný žalobca nerozporoval to, že mu ujma nevznikla, tvrdil len, že mu hrozila. Tvrdenie, že samotný zásah do osobnostných práv znamená vznik nároku na nemajetkovú ujmu, je nepodložený, nakoľko pre vyvodenie zodpovednosti za nemajetkovú ujmu musia byť preukázané všetky predpoklady pre jej priznanie. Súd sa týmto nezaoberal, a preto možno považovať jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a nepresvedčivé.
Žalovaná považuje priznanú peňažnú náhradu vo výške 3.300,- eur za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú. S odôvodnením súdu prvej inštancie vo vzťahu k priznanej finančnej náhrade sa žalovaná nestotožňuje. Žalovaná poukázala na to, že pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy stanovenej podľa Zákona č. 274/2017 Z.z. o odškodnení obetí trestných činov, pri trestných činoch napríklad obchodovania s ľuďmi, znásilnenia a pod. je daný nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu ujmu v sume 10-násobku minimálnej mzdy. Táto predstavovala v roku 2017 435 eur, teda takéto osoby by mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.350 eur. Rovnako rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kedy sú priznávané náhrady nemajetkovej ujmy pri prípadoch smrti sú také, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy je neadekvátna k uvedenému prípadu. V Českej republike pri úniku osobných údajov v internetovom obchode do digitálneho priestoru bola priznaná peňažná náhrada v sume 10.000,- Kč aktuálne 408 eur, z čoho aj rovnako vyplýva neprimeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca zrejme v tomto konaní vidí skôr možnosť bezprácneho obohatenia a nie reálne náhrady nemajetkovej ujmy. Priznaná náhrada je neprimeraná, neadekvátna a neproporcionálna.
Žalovaná namietala aj rozhodnutie súdu o trovách konania s tým, že napriek čiastočnému úspechu žalobcov bol týmto priznaný plný nárok na náhradu trov konania, čo je v rozpore s ustanoveniami Civilného sporového poriadku a teda vec neprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Žiadala aplikáciu ust. § 257 CSP z výnimočných dôvodov, ktoré spočívajú v tom, že trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku. Poukázala na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. II. ÚS 113/2019 z 06.06.2019. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho výrokoch v časti I. , II. IV zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že odvolanie považuje za nedôvodné pri všetkých napadnutých výrokoch a napadnutý rozsudok okrem výroku I. za vecne správny. Výrok I. napadnutého rozsudku považuje za nadbytočný, preto tento výrok navrhol zrušiť.
Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na podanom odvolaní a jeho dôvodoch.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti dôvodné.
V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
Odvolací súd v tejto veci posudzoval relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov aj vo vzťahu k už skôr vydaným rozhodnutiam Okresného súdu Svidník a Krajského súdu v Prešove v identických veciach pri nezmenenej skutkovej a právnej argumentácii strán sporu.
K namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods.1 písm. b CSP/ odvolací súd uvádza, že táto námietka nebola zo spisu zistená.
Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd uvádza , že v odvolaní nebolo konkrétne uvedené akým konaním súdu malo dôjsť k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zo spisu odvolacím súdom nebolo zistené všeobecne namietané konanie súdu porušujúce práva odvolateľov na spravodlivý proces.
Pokiaľ sa týka vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, odvolací súd sa nestotožnil s touto námietkou a dospel k záveru, že vo veci konal miestne príslušný súd. V danom prípade sa nepochybne jedná o spor vyvolaný zásahom do práva na ochranu osobnosti v zmysle ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Zároveň sa žalobca domáha primeraného zadosťučinenia, pričom tento nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nepochybne možno subsumovať pod pojem škoda tak, ako to vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora z 24.10.2013 vo veci C-22/2012 (Hassová), kedy obdobne aj v tomto prípade keď Súdny dvor uviedol, že nemajetková ujma je v zmysle Smernice o zodpovednosti za škodu subsumovaná pod pojem škody. Z uvedeného rozhodnutia nepochybne vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je zložkou nároku na náhradu škody. V súvislosti s týmto konštatovaním možno uviesť, že Okresný súd Svidník je miestne príslušným súdom v zmysle ustanovenia § 19 písm. b/ CSP, kedy popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že udalosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, a teda jej súčasti ako nemajetkovej ujmy, nastala v obvode Okresného súdu Svidník. Táto skutočnosť ohľadom úniku dokladov s osobnými dátami žalobcov nebola v konaní sporná, preto považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa ohľadom ustálenia jeho miestnej príslušnosti odvolací súd za správne, aj keď z iných dôvodov než, na ktoré poukázal súd prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že miestna príslušnosť Okresného súdu vo Svidníku je daná ako osobitná miestna príslušnosť podľa § 19 CSP. Z tohto dôvodu nie je relevantné tvrdenie žalovanej vznesenej v odvolacom konaní o miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie.
Podľa § 42 CSP, ak je námietka miestnej nepríslušnosti nedôvodná alebo ak nie je uplatnená včas, súd na ňu neprihliadne a spor prejedná a rozhodne. Neprihliadnutie na námietku súd odôvodní v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Súd prvej inštancie rozhodol vo výrokovej časti o námietke miestnej nepríslušnosti, tak že námietku vznesenú žalovanou zamietol. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie rozhodol o tejto vznesenej námietke miestnej nepríslušnosti aj keď v súlade s ust. § 42 CSP na ňu nemal prihliadnuť.
Podľa § 386 písm. c) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
V zmysle ust. § 355 odsek 2 CSP je prípustné odvolanie iba vtedy, ak to zákon pripúšťa.
Odvolanie proti uzneseniu je prípustné iba vtedy, ak to zákon pripúšťa. Ide o koncepčnú zmenu zavedenú rekodifikáciou civilného konania. Uznesenia, proti ktorým je možné účinne podať odvolanie, sú taxatívne vymenované v ustanovení § 357 CSP. Ak bude podané odvolanie proti uzneseniu, ktoré nie je obsiahnuté v enumeratívnom výpočte, musí byť odmietnuté. Proti inému uzneseniu, než je vymenované v § 357 CSP, odvolanie nie je prípustné. ( Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, I. vydanie, 2017, s. 1289 – 1294)
Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že žalovaná podala odvolanie proti výroku I. o zamietnutí námietky miestnej nepríslušnosti žalovanej, nakoľko sám súd prvej inštancie v poučení odvolaním napadnutého rozsudku poučil strany sporu, že proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia na súde I. inštancie.
Odvolanie proti výroku I., ktorým súd zamietol námietku miestnej nepríslušnosti žalovanej v súlade s § 357 CSP však nie je prípustné, preto odvolací súd odvolanie žalovanej proti výroku I. postupom podľa § 386 písm. c) CSP odmietol z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Pokiaľ sa týka otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej inštancie v bode 110 až 116 odôvodnenia svojho rozhodnutia, pričom v celom rozsahu na toto odôvodnenie poukazuje. Je nepochybné, že žalobca vstupoval do právneho vzťahu so žalovanou, pričom táto konala prostredníctvom splnomocnenej osoby a žalovaná aj keď konajúca prostredníctvom splnomocneného zástupcu zasiahla do osobnostných práv žalobcov tým, že nezabezpečila ich osobné údaje pred prípadným zneužitím, pričom práve na tento prípad sa vzťahuje citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2712/2005, nakoľko sa jedná o neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý bol spôsobený sprostredkovateľom, teda inou právnickou osobou pri realizácií činností žalovanej a vtedy sa tento neoprávnený zásah pričíta tejto právnickej osobe, teda žalovanej. V tejto súvislosti pokiaľ tu je jednoznačne preukázané ako to bolo v tomto prípade, že došlo k vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy konaním žalovanej, nie je relevantné použitie ustanovení zákona o ochrane osobných údajov, nakoľko priamo z uvedeného zákona vyplýva záver, že týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti tak ako to využil žalobca v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto nemôže byť rozhodujúce ani rozhodnutie Úradu na ochranu osobných údajov, na ktoré sa odvoláva žalovaná, ktoré v súvislosti s jej zodpovednosťou neskončilo vydaním rozhodnutia o porušení ustanovení zákona o ochrane osobných údajov. Z tohto dôvodu dospel odvolací súd k záveru, že odvolacia námietka žalovanej o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je nedôvodná.
Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom
medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods.1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu.
Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). (z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009)
K námietke o nesprávnom právnom posúdení /§ 365 ods.1 písm. h) CS / odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Táto odvolacia námietka bola naplnená čiastočne, a to vo vzťah k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.
Pri otázke posúdenia primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade tu existuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nakoľko incident, kedy došlo k vystaveniu osobných údajov žalobcov nepovolaným osobám je tak závažným zásahom do ich práva na ochranu osobnosti, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ods. 1 § 13 a vzhľadom na závažnosť okolnosti a charakter tohto incidentu je dôvodné, aby bolo žalobcovi priznané aj právo na nemajetkovú ujmu. V dnešnej dobe je téma súkromia jednoznačne témou rezonujúcou v spoločnosti a v súvislosti s presunom aktivít záväzkovoprávnych vzťahov do digitálneho priestoru je nepochybné, že ponechaním všetkých
osobných údajov žalobcu bez náležitého dohľadu zo strany žalovanej značným spôsobom poskytlo podmienky pre zneužitie týchto údajov. Právo na ochranu osobných údajov možno dnes nepochybne považovať za sub-kategóriu práva na súkromie, a to vychádzajúc z judikatúru Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva s poukazom na článok 8 Dohovoru ako aj na ostatné právne predpisy, ktoré citoval súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. Súčasná informačná spoločnosť a digitálna ekonomika dospela do stavu, kedy sa osobné údaje stali jednou z komodít na trhu, a preto je nutné tento derivát, ktorý už nie je len v dispozičnom práve pôvodného držiteľa, teda dotknutej osoby, ale aj osoby, ktorej pôvodný držiteľ tieto zveril dbať na to, aby subjekt, ktorému boli zverené nevystavoval bezpečnostného riziku tieto osobné údaje a v prípade, že k tomu tak dôjde, je nepochybne dôvodné priznať dotknutej osobe právo na náhradu nemajetkovej ujmy tak, aby táto bola primeraná a proporcionálna. Primerané zadosťučinenie možno chápať ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy, pričom podobne ako pri majetkovej ujme aj pri ujme nemajetkovej sa vyžaduje dôkaz existencie kauzálneho nexu viažuceho sa na protiprávne konanie rušiteľa, v dôsledku ktorého došlo k vzniku určitej nemajetkovej ujmy. Zodpovednosť rušiteľa sa posudzuje podľa objektívneho princípu, teda zavinenie sa neskúma a ani nepredpokladá, a na vznik zodpovednosti stačí už ohrozenie príslušných chránených práv, nakoľko ide o tzv. súkromnoprávny delikt ohrozovacej povahy. Objektívna zodpovednosť za ohrozenie alebo porušenie práv je systémovo príznačná práve pre oblasť ochrany osobnosti. V danom prípade sa morálna satisfakcia javí ako nepostačujúca a aj keď nemožno exaktne ohodnotiť závadové konanie, z judikatúry súdov vyplýva, že okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy sú tieto:
dĺžka protiprávneho konania,
reakcia na upozornenia a požiadavky dotknutej osoby, dobrovoľné upustenie od konania a snaha o nápravu, škandalizácia osoby, opakovanie a zvyšovanie intenzity protiprávneho konania, úmysel motivovaný snahou o dosiahnutie zisku alebo zámernej diskreditácie osoby.
Odvolací súd bral do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci, pričom dospel k záveru, že suma priznaná súdom prvej inštancie je neprimeraná vzhľadom k tomu, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári 2017 nebola ustálená, nakoľko z odôvodnenia v bode 105 a 107 nevyplýva jednoznačne, kedy boli predmetné písomnosti ponechané v príručnom sklade (pravdepodobne takmer tri roky). Rovnako tak žalovaná sa ospravedlnila za predmetné konanie žalobcom, pričom v danom prípade nemožno hovoriť o nejakej škandalizácií žalobcov, či o opakovanej a zvýšenej intenzite protiprávneho konania, či tým, že by došlo k úmyselnej motivácií k dosiahnutiu zisku alebo diskreditácie osoby. Zároveň je nutné brať do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade ide len o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené v ustanovení § 11, kedy sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov, no nebolo v konaní preukázané, že by došlo k takémuto zásahu. Táto skutočnosť je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady. Vzhľadom na významné postavenie žalovanej na telekomunikačnom trhu ako aj vzhľadom na funkciu prevenčno- sankčnú, je primerané priznať žalobcom nárok na finančnú náhradu.
Pokiaľ sa týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady, je nutné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy, ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom odvolaní. Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu byť priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie za neprimerane vysokú. Aj odvolací súd poukazuje na to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca 15.000 až 20.000 eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 % zo základu priznaného pre obete násilných trestných činov (4.350 eur). (§ 12 ods. 3 Zákona č. 274/2017 Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k jej zásahu
do osobnostných práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220 eur. Zároveň neboli zistené ani dôvody uvedené v bode 127., čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na sumu 110 eur.
Odvolací súd poukazuje na to, že vyššie uvedený výpočet prezentoval vo svojom rozhodnutí už Krajský súd v Prešove vo veci 13Co 7/2021 zo dňa 30. marca 2021 a oproti zdôvodneniu primeranej výšky finančnej náhrady súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 136 až 144) vyznieva presvedčivejšie v nadväznosti na zistené okolnosti, ktoré je nutné brať do úvahy pri priznaní nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov odvolací súd použil tento výpočet aj v tejto konkrétnej veci.
Je možné brať do úvahy aj rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.8.2019 sp. zn. 22Co 147/2019, ktorý potvrdil ako primerané zadosťučinenie vo výške 10.000,- Kč pri porovnateľnom skutkovom stave, kedy však došlo k úniku údajov, aj keď rozsahovo menšom objeme na jedného klienta, no tieto boli uniknuté do digitálneho prostredia, teda boli nepochybne všeobecne prístupnejšie než to bolo v prípade žalobcov. Pokiaľ v danej veci došlo k priznaniu primeranej nemajetkovej ujmy v sume cca 370 eur, odvolací súd vzhľadom na tieto okolnosti dospel k záveru, že priznaná suma 110 eur je vzhľadom na charakter veci primeranou nemajetkovou ujmou. Je neporovnateľná prístupnosť údajov v digitálnom prostredí s listinami založenými v príručnom sklade nebytových priestorov. Tento rozdiel musí byť zohľadnený pri výške náhrady. Preto v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá. Predmetné rozhodnutie prešlo aj kontrolou ústavnosti zo strany Ústavného súdu Českej republiky ako to vyplýva z rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky II.ÚS4015/19 zo dňa 9.1.2020.
Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, no zo zistených skutočností prijal sčasti nesprávny právny záver. Odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie z uvedeného dôvodu zmenil nad sumu 110 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (§ 388 CSP).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (L. M. c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
O trovách celého konania odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, tak že nárok na ich náhradu priznal žalobcovi v celom rozsahu proti žalovanej s poukazom ich úspech v konaní, pričom výška priznanej náhrady závisela od úvahy súdu.
Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (k tomu napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 142/2014). Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy nová právna úprava už neobsahuje tri špeciálne skutkové podstaty (§ 142 ods. 1, 2 a 3 OSP), ale len dve (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Na prvom mieste je zásada úspechu a v prípadoch, keď mala strana sporu vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu). Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. (BARICOVÁ, Jana. § 255 [Náhrada trov podľa úspechu]. In: ŠTEVČEK, J., FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, J.. Civilný sporový poriadok. 1. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 923. ISBN: 978-80-7400-629-6.)
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).