Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11S-130-2014.pdf
PDF · 171.83 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/130/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Dereg s.r.o. so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 47 635 177, (do 19. 03. 2015 HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o., Štúrova 41/1419, Nitra, IČO: 46 139 397), zastúpený JUDr. Zuzanou Porubskou, advokátkou, Farská 25, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 24. apríla 2014 č. 1100302/1/199661/2014/857, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobca sa žalobou osobne podanou na tunajší súd dňa 14. 07. 2014 domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zo dňa 24. 04. 2014 č. 1100302/1/199661/2014/857, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 02. 01. 2014 č. 9104408/5/5809/2014/ Jaro, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 7.800,- eur potvrdil.
Namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a nesprávneho vyhodnotenia dôkazov, čím došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu. Uviedol, že Daňový úrad Bratislava ako prvostupňový správny orgán v postavení správcu dane vykonal u žalobcu v postavení daňového subjektu kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až december 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol zo dňa 12. 11. 2013, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenia sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 18. 11. 2013, pričom týmto dňom bolo možné považovať daňovú kontrolu za ukončenú. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou Daňový úrad Bratislava vydal dňa 02. 01. 2014 rozhodnutie č. 9104408/5/5809/2014/Jaro. Na základe vykonanej daňovej kontroly a protokolu zo dňa 02. 01. 2014 vydal Daňový úrad Bratislava ďalšie rozhodnutia, v ktorých vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 1.440,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2011, rozdiel dane v sume 19.166,67 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011, rozdiel dane v sume 19.465,- eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2011, rozdiel dane v sume 37.925,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 a rozdiel dane v sume 26.484,38 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011. Poznamenal, že voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal odvolanie zo dňa 30. 01. 2014. Následne bolo žalobcovi doručené písomné podanie Daňového úradu Bratislava označené
ako „oznámenie č. 9104408/5/783922/14/NecZ zo dňa 28. 02. 2014“, v ktorom Daňový úrad Bratislava uviedol, že k nim bolo doručené dňa 04. 02. 2014 odvolanie žalobcu podané dňa 03. 02. 2014 voči rozhodnutiam vydaným na základe vykonanej daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia máj 2011 až december 2011. V oznámení Daňový úrad Bratislava uviedol, že od 01. 01. 2014 je podľa § 14 ods. 1 daňového poriadku povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty, doručovať finančnej správe podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 a že v rozhodnutiach vydaných správcom dane je uvedená forma podania, ale nie spôsob mysliac tým zrejme poučenie. Z uvedeného dôvodu Daňový úrad Bratislava uviedol, že na žalobcom podané odvolania sa hľadí ako na nepodané, pretože sú v rozpore s citovaným ustanovením. Konštatoval, že mu bolo doručené ďalšie rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 20. 02. 2014 č. 9104408/694594/2014/NecZ, ktorým prvostupňový správny orgán zastavil daňové konanie vo veci vyrubovacieho konania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014 u žalobcu, pričom zdaňovacie obdobie mesiaca jún 2014 bolo tiež podrobené daňovej kontrole, výsledkom ktorej bolo vydanie protokolu. Následne bolo žalobcovi doručené rozhodnutie vydané žalovaným dňa 24. 04. 2014, teda napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný rozhodoval o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu, a to takým spôsobom, že ho potvrdil. Poznamenal, že v priebehu konania sa odvolal voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu, ktorý vydal následne oznámenie zo dňa 28. 02. 2014, v ktorom uviedol, že na žalobcom podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané. Následne mu dňa 14. 05. 2014 bolo doručené rozhodnutie zo dňa 24. 04. 2014, ktorým bolo odvolanie žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu zamietnuté. Žalobca si teda opodstatnene kladie otázku, či teda bolo alebo nebolo jeho odvolanie správnym orgánom akceptované a ktoré z týchto rozhodnutí je preto záväzné. Pre túto zmätočnosť a vady konania považoval postup správneho orgánu za nezákonný, vyvolávajúci stav právnej neistoty, a to i z dôvodu, že mu nebolo doručené žiadne vysvetlenie zo strany správnych orgánov k dvom protichodným rozhodnutiam a nevie ako s nimi naložiť. Poukázal na judikatúru v oblasti daňového práva, konkrétne na rozhodnutie NUS 24/2010, z ktorého vyplýva, že ak dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonom ustanovenú maximálnu dobu trvania 12 mesiacov, protokol z takejto daňovej kontroly predstavuje nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý v daňovom konaní nemôže byť použitý. V prípade ak protokol použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením a vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto kontrole, je rovnako nezákonné. V tejto súvislosti žalobca namietal, že v danej veci správne orgány nezistili náležite skutkový stav veci, ale len narýchlo rozhodli na základe jediného úkonu, ktorým bolo dožiadanie prostredníctvom miestne príslušného daňového úradu len s tým cieľom, aby stihli zákonnú lehotu a celá daňová kontrola tak bola „naoko zákonnou“. Ďalej poukázal na ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/, ods. 2, § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, ust. § 24 ods. 1, 2, 3, 4 daňového poriadku, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/14/2012, sp. zn. 5Sžf/22/2009, sp. zn. 3Sžf/1/2010, sp. zn. 5Sžf/97/2009 a sp. zn. 3Sžf/1/2010 a rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-353/03), Bond House Systems Ltd (C-484/03) a Kittel (C-439/04). Poznamenal, že dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konaniu je na správcovi dane, resp. orgánoch činných v trestnom konaní, pričom žalobcovi (daňovému subjektu) zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, že žalobca ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, avšak musia byť v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je spojené so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. V súvislosti so základnými zásadami upravenými v daňovom poriadku - zásadou zákonnosti, zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane, zásadou rýchlosti a hospodárnosti daňového konania, zásadou voľného hodnotenia dôkazov, zásadou rovnosti procesného postavenia daňových subjektov a zásadou oficiality poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M- Sž do V 1/00, sp. zn. 7 Sž 161-166/99 zo dňa 04. 07. 2000, sp. zn. 5 Sž 198/00 zo dňa 30. 05. 2001, sp. zn. 4 Sž 136/99 a sp. zn. 4 Sž 149/2000. Konštatoval, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba kopíruje rozhodnutie prvostupňového orgánu, keď iba uvádza, že spoločnosť Merlingold, s.r.o. nesídli v mieste zapísanom v Obchodnom registri a zmenila konateľa, ktorý so správcom dane nekomunikuje. Mal za to, že v napadnutom rozhodnutí absentujú úvahy, akými sa zaoberal prvostupňový správny orgán pri výkone daňovej kontroly a z ktorých vyvodil závery, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia, naviac prvostupňový správny orgán počas celého roka, t. j. od momentu začatia kontroly
až takmer do jej ukončenia, nepožadoval žiadne vysvetlenia k predloženým dokladom, nekomunikoval s daňovým poradcom žalobcu a nepožadoval žiadnu súčinnosť. Z uvedeného dôvodu bol žalobca toho názoru, že dokazovanie nebolo postačujúce, resp. žiadne. Žalobca požiadal i o odklad vykonateľnosti žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.
Žalovaný správny orgán žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobné dôvody v merite veci sú zhodné s dôvodmi odvolania, ktoré predchádzalo žalobe, podal vyjadrenie zhodné s dôvodmi uvedenými v žalobou napadnutom rozhodnutí a pridržiava sa dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí. Konštatoval, že Daňový úrad Bratislava vydal dňa 02. 01. 2014 rozhodnutie č. 9104408/5/5890/2014/Jaro, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17. 01. 2014 a proti ktorému podal žalobca odvolanie na poštovú prepravu dňa 03. 02. 2014, teda odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, osobou oprávnenou, písomnou formou, prostredníctvom pošty. Správca dane v reakcii na odvolanie dňa 28. 04. 2014 zaslal daňovému subjektu oznámenie č. 9104408/5/783922/2014/ NecZ, podľa ktorého sa na podané odvolanie hľadí ako na nepodané z dôvodu, že od 01. 01. 2014 má platiteľ dane povinnosť doručovať podania finančnej správe elektronicky. Správca dane žalobcovi ešte ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty vykonal daňovú kontrolu, ale dňom 31. 12. 2013 správca dane zrušil žalobcovi registráciu pre daň, určil posledné zdaňovacie obdobie december 2013 a od 01. 01. 2014 tak už žalobca nebol platiteľom DPH. Správca dane tak zaslal daňovému subjektu nesprávne oznámenie zo dňa 28. 02. 2014 (nie rozhodnutie, ako uvádza žalobca), keďže platiteľovi dane bola dňom 31. 12. 2013 zrušená registrácia na DPH a netýkala sa ho teda povinnosť podávať podania elektronicky. Vzápätí na to ale správca dane uvedené pochybenie napravil, keď v zmysle § 73 ods. 2 daňového poriadku obratom postúpil predmetné odvolanie žalovanému, o čom žalobcu listom zo dňa 10. 03. 2014 upovedomil a súčasne mu oznámil, že keďže žalobcovi bolo určené posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 2013, má považovať zaslané oznámenie zo dňa 28. 02. 2014 za bezpredmetné. Správca dane tak jednoznačne zákonným spôsobom postúpil odvolanie daňového subjektu Finančnému riaditeľstvu SR a následne Finančné riaditeľstvo SR vydalo vo veci zákonné rozhodnutie. V súvislosti s námietkou žalobcu, že v obdobnej veci, ako je táto vydal žalovaný rozhodnutia č. 1100302/1/199661/2014/857 zo dňa 24. 04. 2014, č. 1100302/1/204349/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014 a č. 1100302/1/204804/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014 žalovaný uviedol, že v prípade rozhodnutia č. 1100302/1/204349/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014 za zdaňovacie obdobie október 2011, aj v prípade rozhodnutia č. 1100302/1/204804/2014/857 zo dňa 28. 04. 2014 za zdaňovacie obdobie november 2011 si žalobca uplatňoval nárok na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa Jiman s.r.o., nám. Slobody 3, Vranou nad Topľou (predtým FREEBAU CONSTRUCTION, s.r.o.), v prvom prípade za nákup lešenia a druhom za nákup stavebných prác, pričom miestne príslušný správca dane spoločnosti Jiman s.r.o. Daňový úrad Prešov poskytol Daňovému úradu Bratislava podrobné informácie ohľadom sídla spoločnosti. Tieto informácie boli vo vzťahu k deklarovaným zdaniteľným plneniam nedostatočné a keďže išlo o podstatné informácie vo vzťahu k uplatňovanému nároku na nadmerný odpočet od spoločnosti Jiman s.r.o., odvolací orgán správcu dane zaviazal v ďalšom konaní preverovať dodanie predmetného lešenia a uskutočnenie stavebných prác formou opätovného dožiadania miestne príslušnému správcovi dane spoločnosti Jiman, s.r.o. alebo priamo, s využitím inštitútu predvolania a predvedenia podľa daňového poriadku. V uvedenom prípade išlo výlučne a vykonanie doplňujúcich šetrení vzhľadom na uplatňovaný nárok na odpočítanie DPH z faktúr od spoločnosti Jiman, s.r.o. a so žiadnym iným dôvodom, pre ktorý daňový subjekt (žalobca) podal odvolanie za zdaňovacie obdobia október 2011 a november 2011 sa žalovaný nestotožnil. Uvedené skutočnosti sú pritom úplne irelevantné vo vzťahu k tomuto žalobou napadnutého rozhodnutia za kontrolované zdaňovacie obdobie júl 2011, v ktorom si žalobca neuplatňuje žiaden nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od spoločnosti Jiman, s.r.o., ale uplatňuje si od personálne prepojenej osoby, dodávateľa Merlingold, s.r.o., a to za dodanie štyroch strojov na strojovú omietku MALTECH M5. V prípade zdaňovacích období október 2011 a november 2011, v ktorých boli vydané odlišné rozhodnutia, teda vôbec nejde o obdobnú právnu vec ako v prípade zdaňovacieho obdobia júl 2011. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom procesného pochybenia správcu dane pri vyhotovení protokolu spočívajúcim v nejednoznačnosti, ktorá má veľký vplyv na začiatok daňovej kontroly tým, že správca dane v protokole uviedol, že daňovému subjektu bolo oznámenie o výkone daňovej kontroly doručené dňa 15. 11. 2013, miesto správneho 15. 11. 2012 žalovaný uviedol, že toto pochybenie nie je žiadnou procesnou vadou a v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť záver, že vykonaná daňová kontrola bola nezákonná. Uvedenie nesprávneho roku doručenia oznámenia v protokole je zrejmou nesprávnosťou a ide o jednoznačnú chybu v písaní roku správcu dane. Poukázal na to, že správca dane zaslal
žalobcovi protokol z daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 18. 11. 2013, avšak zásielka sa vrátila na daňový úrad s poznámkou „adresát neznámy“. Daňový subjekt (žalobca) mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným v protokole i poukázať na chybu v písaní správcu dane v protokole, avšak daňový subjekt (žalobca) toto právo nevyužil a žiadne pochybenie správcu dane nenamietal. Daňová kontrola bola u žalobcu začatá dňom určeným v oznámení správcu dane zo dňa 04. 12. 2012, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 15. 11. 2012, pričom deň začatia daňovej kontroly nie je závislý odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Daňová kontrola bola ukončená dňa 18. 11. 2013, t. j. dňom doručenia protokolu s výzvou, a správca dane tak dodržal ročnú lehotu stanovenú zákonom na výkon daňovej kontroly. Tvrdenie žalobcu, že splnil všetky podmienky na odpočet DPH, preto mu daňový úrad v roku 2011 nárokovanú sumu nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2011 aj vyplatil považoval žalovaný za zmätočné, vychádzajúce z celkovej neznalosti fungovania zákona o DPH a daňového poriadku. Na základe daňového priznania k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011, podaného dňa 25. 08. 2011, si daňový subjekt uplatnil nárok na vrátanie nadmerného odpočtu v sume 9.864,73 eur. Predmetný nadmerný odpočet v sume 9.864,73 eur, na ktorý si podaným daňovým priznaním uplatnil daňový subjekt nárok, mu bol vrátaný dňa 21. 10. 2011, a to v zmysle § 79 zákona o DPH platného v rozhodnom čase. Z uvedeného je zrejmé, že vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2011 bolo v roku 2011 realizované bez výkonu kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona (zákona o DPH). Správca dane tak bez toho, aby začal výkon daňovej kontroly, vrátil zákonným spôsobom v zmysle zákona o DPH daňovému subjektu nadmerný odpočet. Iba v prípad, ak by daňový úrad v roku 2011 v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začal daňovú kontrolu, vrátil by nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Správca dane začal daňovú kontrolu vykonávať až dňa 04. 12. 2012, t. j. po vyplatení nadmerného odpočtu. Až následnou kontrolou bolo zistené, že daňový subjekt si vyplatenie nadmerného odpočtu v sume 9.864,73 eur nárokoval neoprávnene a svojím konaním porušil ust. § 49 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH; vrátenie nadmerného odpočtu na základe podaného daňového priznania v roku 2011 bolo tak jednoznačne v súlade so zákonom. Ďalej uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe domnieval, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, keďže predložil všetky doklady potrebné na výkon daňovej kontroly. Skutočnosť, že platiteľ dane má faktúru od dodávateľa, ešte nie je relevantný dôkaz o tom, že k dodaniu služieb uvedených na faktúre reálne došlo. Samotná existencia faktúr neznamená, že prijímateľ tovaru má právo na odpočítanie dane, pretože je potrebné, aby boli splnené všetky podmienky na odpočítanie dane stanovené v zákone č. 222/2004 Z. z. Zdôraznil, že pokiaľ daňový subjekt nepreukáže, že k dodaniu tovaru - štyroch strojov na strojovú omietku MALTECH došlo a daňová povinnosť vznikla, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Poukázal na skutočnosť, že pracovníci Daňového úradu Bratislava opakovane vykonali miestne zisťovanie v sídle žalobcu za účelom preverenia jeho ekonomickej činnosti za zdaňovacie obdobia roku 2011 a tiež preverenie reálneho sídla spoločnosti. V čase vykonania miestneho zisťovania sa v sídle spoločnosti nikto nenachádzal a správcovi dane nikto neposkytol požadované informácie o ekonomickej aktivite spoločnosti v roku 2011. Správca dane zistil, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu o nájme kancelárskych priestorov, ale zásielky správcu dane adresované na adresu sídla spoločnosti sa už v tom čase vracali späť správcovi dane s poznámkou „zásielka neprevzatá v odbernej lehote“. Dňa 30. 10. 2013 správca dane vykonal znova miestne zisťovanie v sídle žalobcu a zistil, že žalobca už nemá označené sídlo, ani schránku a na sídle sa nikto zo spoločnosti nenachádzal, spoločnosti bola daná správcom nehnuteľnosti výpoveď z nájmu ku dňu 21. 05. 2013, tzn. od 21. 05. 2013 bolo sídlo žalobcu len fiktívne, nezodpovedalo realite a daňový subjekt vedome nespolupracoval so správcom dane, keď novú adresu na doručovanie nahlásil na daňový úrad až na základe oznámenia zo dňa 29. 11. 2013. Poukázal na opakované tvrdenie žalobcu, že správca dane nedodržal zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, nekonal a tým porušil ústavné zásady a princípy, pričom takéto tvrdenie je preukázateľne v rozpore s obsahom spisu. Žalobcu tvrdil, že správca dane mal preveriť daňové a účtovné doklady dodávateľa predvolať konateľa dodávateľa ako svedka, tieto úkony neurobil a dokazovanie tak bolo nedostatočné. Deklarovaným dodávateľom bola v predmetnom prípade spoločnosť Merlingold, s.r.o., ktorej správca dane v zmysle zákona zaslal výzvu na predloženie dokladov, pričom zásielka sa vrátila na daňový úrad s poznámkou „adresát je neznámy“ a daňový subjekt Merlingold, s.r.o. tak správcovi dane požadovanú súčinnosť neposkytol. Žalovaný
poukázal na skutočnosť, že konateľom spoločnosti Merlingold, s.r.o. bol v čase vystavenia faktúry Alan Hamzič, ktorý bol aj spoločníkom teto spoločnosti, od 01. 11. 2011 je novým spoločníkom Marcel-Mihaly Moldovan, ktorý sa od 27. 10. 2011 stal aj jediným konateľom spoločnosti. Žalobca, ktorého konateľom je Alan Hamzič v podanej žalobe tvrdil, že nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávacie procesy tovarov u iných subjektov pred dodaním tovaru, keďže zákon nedáva daňovníkovi právne prostriedky na sledovanie týchto procesov u svojich dodávateľov. Zdôraznil, že nakoľko dodávateľom žalobcu s jediným konateľom Alanom Hamzičom bol Merlingold, s.r.o., ktorého konateľom v čase vystavenia faktúry bol Alan Hamzič, a teda žalobca mohol perfektne sledovať obstarávacie, resp. výrobné procesy u svojho dodávateľa Merlingold, s.r.o. Jedinou osobou, ktorá bola v predmetnej veci oprávnená vypovedať bol konateľ oboch spoločností p. Alan Hamzič, ktorý tak ale neučinil a neposkytol správcovi dane počas daňového konania a daňovej kontroly žiadnu súčinnosť, pričom mal aj vplyv na zásadnú skutočnosť, a to kto je v súčasnosti konateľom Merlingold, s.r.o. (Marcel-Mihaly Moldovan, občan Rumunska). Dňa 29. 10. 2012 p. Alan Hamzič telefonicky požiadal správcu dane o zmenu termínu ústneho pojednávania na 03. 12. 2012. Dňa 10. 12. 2012 bolo doručené na Daňový úrad Bratislava plnomocenstvo, v ktorom dňa 06. 11. 2012 konateľ spoločnosti Alan Hamzič splnomocnil na zastupovanie spoločnosti HOCBAU KONSTRUKTION s.r.o. pred Daňovým úradom Bratislava splnomocnenca AUDIT TAX CONSULTING, k.s. Dňa 19. 12. 2012 sa jediný konateľ žalobcu dostavil na daňový úrad za účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov uskutočnených v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, avšak konateľ žalobcu nezodpovedal žiadnu otázku správcu dane a všetky otázky odpovedal tak, že sa vyjadrí písomne v lehote určenej správcom dane“. Predmetné písomné vyjadrenie konateľa žalobcu obdržal správca dane dňa 24. 01. 2013. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom najvyšší súd poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, a to, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené. Na rozdiel od žalobcu, žalovaný zastával názor, že citované tvrdenie NS SR o poctivom obchodnom styku už neobstojí v kontexte aktuálnej judikatúry. Žalovaný mal za to, že výrok NS SR v nadväznosti na príslušné ustanovenie obchodného zákonníka má všeobecnú platnosť a žalobca ani neuviedol žiadnu aktuálnu judikatúru, ktorá by o poctivom obchodnom styku tvrdila niečo iné. Keďže podľa vlastného vyjadrenia p. Hamziča spoločnosť nemá žiadnych zamestnancov a celú činnosť spoločnosti zabezpečuje sám, bol konateľ Alan Hamzič jedinou osobou, ktorá mala byť plne kompetentná zodpovedať všetky otázky správcu dane a napriek tomu tak neučinil a nepreukázal žiadne znalosti o obsahu a rozsahu činností, s ktorými podnikateľ napĺňal jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania. Jedným z opatrení prijatých v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 19. 12. 2012 bolo, že konateľ spoločnosti sa má opätovne dostaviť osobne na úrad do 25. 01. 2013, presný termín si mal konateľ dohodnúť, avšak počas celej daňovej kontroly sa už na daňový úrad nikdy osobne nedostavil, zásielky adresované na sídlo spoločnosti si nepreberal a neposkytol správcovi dane žiadnu súčinnosť. Splnomocnený zástupca spoločnosti AUDIT TAX CONSULTING, k. s., v mene ktorého konal Ing. Artúr Oberhauser - daňový poradca, dňa 08. 11. 2013 zrušil plnú moc na zastupovanie spoločnosti. Zdôraznil, že v danom prípade nebolo preukázané reálne uskutočnenie dodávky tovarov a služieb, v tomto prípade dodávky strojov na omietku a súčasne nebolo preukázané ani to, že ich mala dodať zdaniteľná osoba, uvedená na faktúre, a to Merlingold, s.r.o., pričom správca dane podložil svoje rozhodnutie výhradne skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne dotýkajú konkrétneho právneho vzťahu medzi kontrolovaným daňovým subjektom a spoločnosťou Merlingold, s.r.o., t. j. priamym dodávateľom kontrolovaného daňového subjektu. Žalovaný sa stotožnil s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 04. 07. 2000 č. 7 Sž 161-166/9, na ktorý sa vo svojom odvolaní žalobca odvolával a podľa ktorého, kto vedome neplní procesné povinnosti, ktoré mu zákon ukladá v súvislosti so zisťovaním skutkového stavu počas výkonu kontroly, nemôže sa účinne domáhať zrušenia preskúmavaného rozhodnutia pre nezákonnosť spočívajúci v nedostatočnom zistení skutkového stavu, ktorý sám zavinil. Poznamenal, že jeho rozhodnutie netrpí žiadnou vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Konštatoval, že z rozsudkov ESD C-354/03, C-353/03 a C-484/03, na ktoré poukázal žalobca jednoznačne vyplýva, že nárok na odpočítane je chránený iba v prípade, že platiteľ dane o zámere skrátiť daň, resp. o plnení poznačenom podvodom vo vzťahu k DPH nevedel a nemohol s prihliadnutím na všetky objektívne okolnosti vedieť a
prijal všetky opatrenia, ktoré po ňom mohli byť v rozumnej miere požadované k overeniu plnenia, ktoré uskutočňuje, nepovedú k jeho účasti na daňovom podvode. Takýto výklad je v súlade s cieľom Šiestej smernice (teraz Smernica Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v platnom znení, ktorá od 01. 01. 2007 zrušila a nahradila šiestu smernicu). Naopak, ak sa preukáže, že dodávka uskutočnená pre platiteľa dane, ktorý vedel, alebo musel vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, je náležité odmietnuť tomuto platiteľovi dane priznanie práva na odpočet DPH. V uvedenom prípade sa dodávka tovaru, z ktorej správca dane nepriznal nárok na odpočítanie DPH, uskutočnila medzi personálne prepojenými osobami Merlingold, s.r.o. a žalobcom v osobe konateľa oboch spoločností p. Hamziča, ktorý o svojom vlastnom konaní musel vedieť a nemohol tak konať v dobrej viere. V prípade žalobcu, na rozdiel od prípadu vo veci 3Sžf/1/2010, nebola preukázaná už základná skutočnosť, že prijaté zdaniteľné plnenie (4 stroje na strojovú omietku MALTECH M5) materiálne existuje, t.j. vôbec nebola preukázaná existencia predmetnej fakturovanej dodávky. Druhou skutočnosťou je, že vznikla pochybnosť o osobe dodávateľa, ktorý ale nielenže nevedel preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. obstaral, ale tento vôbec nespolupracoval so správcom dane a nepredložil mu k predmetnej dodávke žiadne daňové a účtovné doklady. Poukázal na to, že miestne zisťovanie v septembri 2012, výsledkom ktorého bolo začatie daňovej kontroly za máj až december 2011 dňa 04. 12. 2012, vykonal Daňový úrad Bratislava na základe požiadavky Prezídia Policajného zboru, úradu bola proti organizovanej kriminalite, odbor Bratislava, oddelenie finančnej polície č. PPZ-BOK-BA-FP-225005/2012 zo dňa 15. 08. 2012. Mal za to, že Finančné riaditeľstvo SR rozhodlo správne, keď odvolanie žalobcu zamietlo, nakoľko žalovaný vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci a prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Námietky uvedené v žalobe podľa názoru žalovaného neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom.
Krajský súd ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1, § 246a ods. 1 OSP), preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 24. 04. 2014, ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v rozsahu dôvodov žaloby (§ 249 ods. 2 OSP), bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Súd prvého stupňa takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Vo veci súd rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 250f ods. 2 OSP. Žalobca ani žalovaný sa nevyjadrili k tomu, či súhlasia s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Rozsudok súd dňa 18. 02. 2015 verejne vyhlásil (§ 246c a § 156 ods. 1 OSP).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Z predloženého administratívneho spisu týkajúceho sa žalobcu, súčasťou ktorého je i spis prvostupňového správneho orgánu, teda správcu dane, súd zistil, že na základe poverenia na výkon daňovej kontroly č. 91024085/3202326/12/Jar zo dňa 05. 11. 2012 správca dane dňom 04. 12. 2012 začal vykonávať daňovú kontrolu (v priestoroch Daňového úradu Bratislava), ktorej predmetom bola daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj - december 2011 u daňového subjektu (žalobcu). Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 04. 12. 2012 vyplýva, že ústneho pojednávania sa zúčastnil daňový poradca žalobcu a predložil hlavné knihy za máj až december 2011. Zo zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 19. 12. 2012 vyplýva, že sa ústneho pojednávania zúčastnil konateľ žalobcu p. Alan Hamzič za účelom preverenia ekonomickej činnosti žalobcu za zdaňovacie obdobia roku 2011 v zmysle ust. § 3 zákona č. 222/2004 Z. z., avšak na položené otázky správcom dane konateľ žalobcu neodpovedal, resp. uviedol, že sa vyjadrí písomne v lehote určenej správcom dane. Následne bolo dňa 24. 01. 2013 správcovi dane doručené vyjadrenie konateľa žalobcu zo dňa 22. 01. 2013. Písomným podaním zo dňa 08. 11. 2013 oznámil správca dane žalobcovi výsledok daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia máj až december 2011 u daňového subjektu, avšak zásielka obsahujúca toto oznámenie sa vrátila späť správcovi dane s poznámkou „adresát je neznámy“. Výzvou zo dňa 12. 11. 2013 vyzval správca dane žalobcu, aby sa vyjadril k zisteniam uvedeným v protokole z daňovej
kontroly zo dňa 12. 11. 2013, ktorý mu v prílohe zaslal a označil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Predmetná zásielka sa správcovi dane vrátila s poznámkou „adresát neznámy“.
Z úradného záznamu spísaného Daňovým úradom Bratislava dňa 13. 09. 2012 vyplýva, že zamestnanci správcu dane sa dostavili do sídla spoločnosti HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o., kde sa nik nenachádzal a neboli predložené listinné doklady, zostavy, písomnosti spoločnosti, neboli poskytnuté žiadne informácie o podnikateľských aktivitách spoločnosti za preverované zdaňovacie obdobia roku 2011 v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. Podaním zo dňa 13. 09. 2012 predvolal správca dane konateľa žalobcu na ústne pojednávanie vo veci zisťovania a preverovania ekonomických aktivít žalobcu za zdaňovacie obdobia roku 2011. Zásielka obsahujúca predvolanie sa vrátila späť správcovi dane ako „neprevzatá v odbernej lehote“. Správca dane opätovne predvolal (predvolaním zo dňa 17. 10. 2012, ktoré bolo konateľovi žalobcu doručené dňa 25. 10. 2012 a žalobcovi bolo doručené dňa 29. 10. 2012) konateľa žalobcu na ústne pojednávanie.
V predloženom administratívnom spise sa nachádzajú daňové priznania dane z pridanej hodnoty žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2011 zo dňa 25. 06. 2011, jún 2011 zo dňa 20. 07. 2011, júl 2011 zo dňa 24. 08. 2011, august 2011 zo dňa 22. 09. 2011, september 2011 zo dňa 20. 10. 2011, október 2011 zo dňa 23. 11. 2011, november 2011 zo dňa 22. 12. 2011 a december 2011 zo dňa 25. 01. 2012. Faktúru č. 072011 zo dňa 30. 08. 2011 vyhotovila spoločnosť Merlingold s.r.o. pre žalobcu v sume 169.306,80 eur za Graf lešenie. Predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 20. 08. 2011 uzatvorenej medzi spoločnosťou Merlingold s.r.o. ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim bolo lešenie Graf. Faktúru č. 082011 vystavila spoločnosť Merlingold s.r.o. dňa 31. 08. 2011 pre žalobcu v sume 58.248,- eur za lešenie typu Graf. Faktúru č. 092011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca dňa pre spoločnosť Freebau construction s.r.o. v sume 35.388,- eur za stroj na strojovú omietku Maltech. Z kúpnej zmluvy zo dňa 26. 08. 2011 uzatvorenej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Freebau Construction s.r.o. ako kupujúcim vyplýva, že predávajúci sa zaviazal kupujúcemu dodať nové stroje na omietku Maltech M5 (3ks). Faktúru č. 102011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 3.600,- eur za prenájom vozidla HUNDAY TERRACAN. Faktúru č. 112011 zo dňa 31. 08. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 121.119,36 eur za Graf lešenie. Predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 26. 08. 2011 uzavretej medzi žalobcom ako predávajúcim a spoločnosťou Freebau Construction s.r.o. ako kupujúcim bolo lešenie Graf. Faktúru č. 182011 zo dňa 30. 09. 2011 vystavil žalobca pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. na sumu 5.040,- eur za prenájom lešenia 3.500 m2 za obdobie od 01. 09. 2011 do 30. 09. 2011 a faktúru č. 192011 zo dňa 30. 09. 2011 vystavil žalobca ako dodávateľ pre spoločnosť Freebau Construction s.r.o. ako odberateľa v sume 3.600,- eur za prenájom vozidla. Faktúru č. 201107 zo dňa 22. 10. 2011 vystavila spoločnosť Freebau Construction s.r.o. pre žalobcu ako odberateľa na sumu 49.173,60 eur vrátane DPH za predaj 800 m2 kompletne vybaveného lešenia, faktúru č. 201106 zo dňa 25. 10. 2011 vystavil dodávateľ spoločnosť Freebau Construction s.r.o. pre odberateľa žalobcu na sumu 67.616,40 eur za predaj 1200 m2 kompletne vybaveného lešenia. Za sprostredkovanie podľa zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 30. 05. 2011, v ktorej sa sprostredkovateľ (žalobca) zaviazal zabezpečiť pre objednávateľa (spoločnosť Riazanská invest, s.r.o.) na základe objednávky prípravné práce a zabezpečenie organizácie práce súvisiacej so začatím stavebných prác na stavbe Riazanská, pričom sa sprostredkovateľ zaviazal, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby zabezpečil pre objednávateľa uzavretie zmlúv s vybranými dodávateľmi stavby a zabezpečil stavebný dozor, žalobca vystavil pre spoločnosť Riazanská-invest, s.r.o. faktúru č. 232011 zo dňa 31. 10. 2011 na sumu 120.000,- eur. Za stavebné práce podľa subdodávateľskej zmluvy spoločnosť Freebau Construction s.r.o. vystavila pre žalobcu ako odberateľa faktúru č. 201112 zo dňa 20. 11. 2011 na sumu 115.000,- eur a za dohodnuté práce na stavbe Riazanska ulica v Bratislave vystavil žalobca pre spoločnosť Riazanská - invest, s.r.o. faktúru č. 252011 zo dňa 25. 11. 2011 na sumu 119.838,- eur. K protokolu z vykonanej daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013 sa písomným podaním zo dňa 06. 12. 2013 vyjadril žalobca, avšak oneskorene.
Správca dane - Daňový úrad Bratislava dňa 02. 01. 2014 vydal rozhodnutie č. 9104408/5/5809/2014/ Jaro, ktorým prvostupňový správny orgán podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 v sume 7.800,- eur potvrdil. Proti uvedenému rozhodnutiu
podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol dôvody svojho nesúhlasu s rozhodnutím a žiadal rozhodnutie zrušiť. Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 24. 04. 2014 č. 1100302/1/199661/2014/857 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava zo dňa 02. 01. 2014 č. 9104408/5/5890/2014/Jaro.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno- právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č. 511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, ale bo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
V preskúmavanej veci súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie práva. Konanie správneho súdnictva však nie je pokračujúcim správnym konaním, súd nevykonáva dokazovanie (nenahrádza činnosť správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu), pre súd je rozhodujúci stav, ktorý tu bol v čase vydania rozhodnutia (§ 250i ods. 1 OSP) a posudzuje iba otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane je, aby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo a aby boli splnené vecné a časové podmienky na odpočítanie dane. V administratívnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie dožiadaním, ohliadkou miesta sídla žalobcu, výsluchom konateľa, predložením listín, a pod. Podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Odpočet DPH si žalobca uplatnil sám, preto je povinný uchovávať a následne preukázať všetky doklady, ktoré preukazujú reálne uskutočnenie skutočností, uvedených na faktúre.
Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napr. rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci Mahagében (C-80/11 a C-142/11) pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené prejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112/ES. V predmetnej právnej veci však nebolo preukázané, žeby sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, nebola teda splnená jedna z podmienok, za ktorých došlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo preukázané splnenie vecných a formálnych podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/ES. Členské štáty sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie zo 17. júla 2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639- bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej. V súlade s článkom 273, prvým odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako uvedené v tejto smernici, ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým podvodom.
Zákon o DPH sa vzťahuje na platiteľov dane z pridanej hodnoty a tento nie je možné aplikovať, resp. jeho ustanovenia na neplatiteľov DPH. Pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený tak, ako ju deklaroval v daňovom priznaní alebo v zmysle predložených dokladov, a to aj osobou uvedenou na týchto dokladoch, čo žalobca nevedel listinami preukázať, i keď ho zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 zák. č. 563/12009 Z. z.
Žalobca namieta, že prvostupňový súd sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho námietkami a judikatúrou Súdneho dvora EÚ, predovšetkým ním citovaných rozsudkov v žalobe. K tejto námietke súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ sa žalobca v súdnom konaní, ako i v daňovom konaní v podanom odvolaní odvolával na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu SR alebo rozhodnutia ESD, bolo jeho povinnosťou preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie, t. j. dodanie štyroch strojov na strojovú omietku Maltech M5, má prvky niektorého z citovaných rozsudkov v žalobe, a nie iba uvádzať niektoré právne závery v uvedených rozhodnutiach. Žalobca, s poukazom na citované rozhodnutia, dáva dôraz iba na tú skutočnosť, že dôkazné bremeno v daňových veciach znáša aj správca dane, a nie iba daňový subjekt, pokiaľ ide o zodpovednosť za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností správcom dane, resp. že zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Zo spisového materiálu žalovaného však jednoznačne vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt, ktorý má povinnosť predložil daňovým orgánom podklady, na základe ktorých uplatnil nárok na odpočítanie dane, nepreukázal vznik tohto nároku, t. j. dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom podľa faktúry od spoločnosti Merlingold s.r.o. V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena na správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudkoch najvyššieho súdu uvádzaných žalobcom. V prípade žalobcu bola predmetom zdaniteľného plnenia dodávka tovaru (strojov na omietku). Prípad žalobcu sa odlišuje od judikovaného prípadu tým, že ide o dodávku strojov a preto vždy musí byť aj zrejmé, kto dodávku realizoval.
Zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Súd je toho názoru, že neznalosť zákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat“), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky nedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania väčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní (napr. rozsudky NS SR č. 5Sžf/25/2011, č. 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa riadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý má nielen práva voči štátu, ale
aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom DPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona. Toto jednoznačne vyplýva i z § 2 zák. č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza žalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.
Za nedôvodnú považoval súd i námietku žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu. Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. § 49 ods.1, 2 zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou.
Z obsahu spisu je nepochybné, že konateľom obchodnej spoločnosti Merlingold s.r.o. (od 01. 11. 2011 Marcel-Mihaly Moldovan, občan Rumunska) bol v čase vystavenia faktúry na dodávku štyroch strojov na strojovú omietku Maltech M5 Alan Hamzič, ktorý bol aj konateľom žalobcu sa stal konateľom žalobcu ako daňového subjektu uplatňujúceho si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu z tejto dodávky, teda totožná osoba ako žalobca. Vzhľadom na osobné (personálne ) prepojenie predmetných obchodných spoločností a skutkové zistenia týkajúce sa realizácie daňovej transakcie (obchodu) medzi týmito spoločnosťami správca dane vyvodil správny právny záver o nepreukázaní dodania štyroch strojov. Tvrdenie žalobcu, ktorým poukazuje na neserióznosť obchodného partnera, odvolaciemu súdu sa javí viac ako účelová, keďže na strane oboch obchodných partnerov vystupuje tá istá osoba.
Správca dane daňovému subjektu riadne oznámil a doručoval oznámenie o výkone daňovej kontroly, avšak zásielka sa vrátila nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“ a oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 15. 11. 2012. Správca dane vykonal i šetrenie na deklarované sídlo spoločnosti podľa výpisu z obchodného registra, ako i ekonomickú činnosť žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie, avšak zistil ( dňa 30. 10. 2013), že žalobca už nemá označené sídlo, ani schránku a na sídle spoločnosti podľa výpisu z Obchodného registra sa nikto zo spoločnosti nenachádzal. Spoločnosti bola daná správcom nehnuteľnosti výpoveď z nájmu ku dňu 31. 05. 2013 a žalobca túto skutočnosť neoznámil správcovi dane. Správca dane žalobcovi ako daňovému subjektu zrušil registráciu na DPH ku dňu 31. 12. 2013. Pokiaľ ide o Alana Hamziča, ktorý v čase kontroly zdaňovacieho obdobia bol spoločníkom a konateľom žalobcu i dodávateľskej spoločnosti podľa vystavenej faktúry, tento neposkytol správcovi dane súčinnosť a komunikoval s daňovým úradom iba za účelom oddialiť dohodnutý termín výsluchu a predlžovať daňovú kontrolu. Alan Hamzič sa dňa 19. 12. 2012 dostavil na daňový úrad za účelom zodpovedania otázok týkajúcich sa zdaniteľných obchodov uskutočnených v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, avšak nezodpovedal žiadnu otázku správcu dane a stretnutie zmaril odkazom na podanie písomného vyjadrenia v lehote určenej správcom dane, ktoré obdržal správca dane až dňa 24. 01. 2013. Aj podľa názoru súdu správne poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/97/2009, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal obdobným správaním daňového subjektu, že kto iný ako „štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania, ale aj o subjektoch v spolupráci s ktorými tak činí“. Jednoznačne námietka žalobcu, že správca dane nespolupracoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, neobstojí, súd ju považuje za účelovú v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za svoje konanie voči štátu.
K námietke žalobcu ohľadom zaslaného oznámenia správcom dane ako reakcia na podané odvolanie žalobcu dňa 28. 04. 2014 proti rozhodnutiu správcu dane a následne doručené rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu, ktorým rozhodoval o jeho odvolaní, súd uvádza, že žalovaný vo svojom rozhodnutí vysvetlil a zodpovedal túto námietku žalobcu dostatočne a pre súd je rozhodujúce, že žalovaný správny orgán rozhodol o odvolaní žalobcu, ktoré mu riadne doručil a žalobca využijúc svoje procesné právo, v lehote podľa § 250d ods. 1 OSP podal na súd žalobu v zmysle § 247 ods. 1, 2 s náležitosťami podľa § 249 OSP v konaní správneho súdnictva. V danej veci preto nie je podstatné tvrdenie žalobcu, že správca dane zaslal žalobcovi oznámenie, v ktorom uvádza správca dane, že na podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané z dôvodu zmeny daňového poriadku od 01. 01. 2014 a že ide o zmätočnosť a vady konania, a že považuje postup správneho orgánu za nezákonný, vyvolávajúci stav právnej neistoty.
K námietke žalobcu, ohľadom procesného pochybenia správcu dane pri vyhotovení protokolu ako výsledku daňovej kontroly zo dňa 12. 11. 2013, súd nezistil pochybenie správcu dane, čo súd vyššie zdôvodnil. Žalobca si na označenej adrese sídla spoločnosti nepreberal zásielky a správca dane postupoval v zmysle daňového poriadku. Súd nezistil pochybenie, ani pokiaľ ide o námietku v dĺžke daňovej kontroly, keďže v oznámení správcu dane daňová kontrola u žalobcu sa začala dňom 04. 12. 2012 a toto oznámenie bolo žalobcovi doručené 15. 11. 2012. Treba prisvedčiť správcovi dane, že daňová kontrola nie je závislá odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly, ale začína sa dňom uvedeným v oznámení. Tento dátum nie je sporný a daňová kontrola bola ukončená dňa 18. 11. 2013, t. j. dňom doručenia protokolu s výzvou a správca dane postupoval v zmysle daňového poriadku a daňovú kontrolu u žalobcu za kontrolované zdaňovacie obdobie ukončil v jednoročnej lehote stanovenej zákonom na výkon daňovej kontroly.
Žalobca si nesprávne vysvetľuje zákon o DPH v spojení so zákonom č. 511/1992 Zb. platný v čase podania daňového priznania za kontrolované zdaňovacie obdobie. Žalobca podal daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2011 dňa 25. 08. 2011 a uplatnil si nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v sume 9.864,73 eur. V čase, keď daňový subjekt uplatnil tento nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, platil iný režim zákona o DPH a správca dane postupoval v súlade so zákonom keď mu podľa § 79 zákona o DPH, platného v čase podania daňového priznania vrátil uplatnený nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie júl 2011 predtým, ako u neho vykonal daňovú kontrolu. Pokiaľ žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie, postupoval v súlade so zákonom, keďže na základe daňovej kontroly bolo nesporne zistené, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal dodanie štyroch strojov od dodávateľa Merlingold s.r.o. a uplatnil si vyplatenie nadmerného odpočtu neprávom na základe podaného daňového priznania.
Súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno bolo na daňovom subjekte - žalobcovi, ktorý mal zákonom uloženú povinnosť preukázať skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré bol povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. V danej veci súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.2Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 24 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Aj keď faktúry obsahujú po formálnej stránke všetky predpísané náležitosti, pre daňové účely musia byť skutočnosti na nich deklarované aj preukázateľné inými dôkazmi.
Za nedôvodnú považoval súd i námietku žalobcu v podanej žalobe týkajúcim sa nedostatočného zistenia skutkového stavu. Súd je toho názoru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu (článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru), ktoré vylučujú ľubovôľu pri rozhodovaní, lebo povinnosťou správneho orgánu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť.
Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Súd dáva do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 a zdôrazňuje, že judikatúra ESĽP a ani Ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny orgán vysvetlil podstatu podmienok ust. § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie u žalobcu a postupoval v súlade s touto judikatúrou. Vzhľadom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci žalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky pre odpočet DPH v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly.
V preskúmavanej veci súd považuje za potrebné uviesť, že s prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV.ÚS 63/2014, II.ÚS 218/02, III.ÚS 198/07).
Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými rozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie citovaným zákonom. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané. Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 250j ods. 1 OSP.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Žalobca, cestou právnej zástupkyne, po vyhlásení rozhodnutia v danej veci oznámil súdu, že žalobca zanikol zlúčením so spoločnosťou Akradia s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava na základe zmluvy o zlúčení obchodných spoločností zo dňa 11. 12. 2014 vo forme notárskej zápisnice ku dňu 14. 01. 2015. Uvedená spoločnosť zanikla zlúčením so spoločnosťou Dereg s.r.o. so sídlom Kopčianska 10, 851 01 Bratislava, IČO: 47635177 na základe zmluvy o zlúčení zo dňa 19. 03. 2015, spísanej vo forme notárskej zápisnice. Žalobca je potom v konaní označený ako uvedená spoločnosť Dereg s.r.o...
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej
republiky v Bratislave, do 15-tich dní odo dňa doručenia, cestou podpísaného
súdu, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha (§ 205 ods. 1 OSP).