Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (83)a64/387785.90e2d7.pdf
PDF · 251.82 KB
No categories available
8Sžf/14/2012
Najvyšší súd 8Sžf/14/2012
Slovenskej republiky
R O Z S U D O K
V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu
JUDr. Jaroslavy Fúrovej a členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera,
v právnej veci žalobcu: H., so sídlom v P., M., zastúpeného JUDr., advokátom so sídlom v K.,
G., proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná
63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č.
I/226/3569-39172/2011/990618-r z 29. marca 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne z 8. novembra 2011, č. k. 13S/43/2011-63, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/43/2011-63 z 8. novembra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/226/3569-39172/2011/990618-r z 29. marca 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 785,46 eura a trov konania v sume 132 eur z titulu súdneho poplatku, na účet jeho
právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/226/3569-39172/2011/990618-r
z 29. marca 2011, ktorým ako druhostupňový správny orgán potvrdil rozhodnutie – dodatočný
platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica (ďalej len „správca dane“)
z 15. decembra 2010, č. 670/230/52156/10/Kav, v ktorom žalobcovi vyrubil rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005 v sume 1750,14 eura.
Krajský súd vyhodnotiac skutkový stav veci podľa obsahu žaloby a pripojených listín,
administratívneho spisu predloženého žalovaným, s poukazom na právnu úpravu § 29 ods. 8
a § 29 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov
a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o správe daní“), § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona, § 51 ods. 1, § 71 ods. 2 písm. f/, g/
a § 8 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodnom
období (ďalej len „zákon o DPH“) sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že daňové orgány vo
veci rozhodli v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
Ústavného súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (dnes
Európskej únie). Poukázal na to, že do zákona o DPH boli zapracované právne akty Európskej
únie a tento zákon je v súlade s európskou legislatívou, čím tvrdenia žalobcu, že daňové
orgány nekonali v súlade s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho dvora Európskej únie) nie sú dôvodné. Tvrdenie
žalobcu, že daňové orgány sa odchýlili od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyslovenom v rozsudku sp. zn. 5Sžf/22/2009, čo možno považovať za prejav
svojvôle, ako aj tvrdenie, že v danom prípade zo strany daňových orgánov ide
o „nepochopenie dôkazného bremena daňového subjektu a účelu daňovej kontroly a daňového
konania“ nie je podľa krajského súdu dôvodné, pretože daňové orgány konali v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“), zákonom o DPH a zákonom o správe
daní, ktorý je procesnou právnou normou upravujúcou správu daní a postup daňových
orgánov v daňových veciach (§ 1). Postup daňových orgánov bol objektívny a zodpovedal
zákonu a nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), na ktoré
žalobca poukázal v časti IV. žaloby. Podľa názoru krajského súdu žalovaný ako aj správca
dane dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré správne
vyhodnotili a vyvodili správny právny záver, s ktorými sa krajský súd stotožnil
a v podrobnostiach naň poukázal, majúc zato, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a neúspešnému
žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie navrhujúc, aby ho Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zmenil tak, že rozhodnutie Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/226/3569-39172/2011/990618-r z 29. marca 2011 sa
zrušuje, a aby rozhodol o trovách konania.
Namietal, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva žalobcu na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“). V danom
prípade porušenie základného práva žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR je previazané s porušením základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, pretože predmetným rozsudkom sa priznáva zjavne
neprimeraná ochrana niekomu, komu v skutočnosti neprináleží a pri správnej aplikácii noriem
procesného práva by mu nemohla byť nikdy priznaná.
Podľa názoru žalobcu krajský súd nepostupoval v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2
OSP, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani podľa uvedených právnych záverov ústavného súdu
a najvyššieho súdu. Tvrdil, že krajský súd v konaní nedal odpoveď ani na jednu právne
a skutkovo relevantnú ťažiskovú otázku, uvedenú v žalobe, neposkytol ústavnokonformným
spôsobom ochranu pred nezákonnými rozhodnutiami správnych orgánov a nezabezpečil
ani minimálne potrebnú kvalitu procesu tak, aby bolo naplnené právo na spravodlivý proces
a právo na súdnu ochranu.
Spôsob, akým sa krajský súd vysporiadal s dôkazmi predloženými žalobcom, označil
za formálny, celkový postup súdu za nedôsledný, porušujúci základné právo žalobcu na súdnu
ochranu, zahŕňajúcu právo na spravodlivý proces, súčasťou ktorého je právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Žalobca namietal, že súd sa nezaoberal viacerými jeho námietkami vznesenými
v žalobe, okrem iného, že v daňovom konaní nie je prípustná koncentrácia konania a odvolací
orgán (žalovaný) sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
S dôkazmi a námietkami predloženými žalobcom v odvolacom správnom konaní sa žalovaný
vysporiadal tak, že usúdil, že žalobca sa zapojil do podvodného konania, teda bol spáchaný
trestný čin. Keď žalobca v žalobe namietal, že žalovaný postupoval v rozpore s čl. 2 ods. 2
Ústavy SR a s ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., pretože svoje rozhodnutie
odôvodnil úsudkom, že žalobca sa zapojil do podvodného konania, teda že spáchal trestný čin,
čo mu ustanovenie § 26 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. zakazuje. Krajský súd bez uvedenia,
ktorý právny predpis umožňuje takýto postup, konštatoval, že daňové orgány konali v súlade
s Ústavou SR a zákonom č. 511/1992 Zb.
Vo vzťahu k vyhodnoteniu výpovede J. K. krajským súdom ako rozpornej s ostatnými
zabezpečenými dôkazmi v správnom konaní, žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie v spojených veciach sp. zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03 Optigen,
z ktorého vyplýva, že „každé plnenie sa musí posúdiť samo osebe a povaha určeného plnenia
v dodávateľskom reťazci nemôže byť zmenená z dôvodu predchádzajúcich alebo
nasledujúcich udalostí“, ako aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5Sžf/22/2009,
v ktorom sa uvádza, že skutkové zistenia žalovaného sa bezprostredne netýkajú dodávky
tovaru medzi O. a žalobcom, ale dodávok medzi O. a jeho dodávateľmi, na ktorých vyvrátenie
žalobca nemá a ani nemôže mať vplyv, resp. možnosť predložiť dôkazy. Právny záver
žalovaného a krajského súdu je podľa žalobcu, v extrémnom rozpore s uvedenými
rozsudkami.
Následne žalobca poukázal na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2010,
v ktorom najvyšší súd vyslovil právny názor, že v zásade nie je možné spravodlivo žiadať,
aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie procesy tovarov
u iných subjektov, pred dodaním tovaru. Navyše, ako vyplýva z citovaného rozsudku,
daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných
a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo
mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým
únikom je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií z ktorých sa zisťuje úmysel
a vedomosť daňového subjektu stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť
v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových
subjektov. Krajský súd mal postupovať v rozpore s uvedeným právnym názorom,
keď vyslovil, že základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti
je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu
a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch,
v spolupráci s ktorými tak činí.
Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že je nesporné, že vo veci dane z príjmov
za rok 2005 a dane z pridanej hodnoty za jún 2005 ide o samostatné daňové konania, skutkové
zistenia, o ktoré správca dane oprel svoje závery pri oboch kontrolách sú úplne identické.
Z uvedeného dôvodu je v extrémnom rozpore s obsahom spisov tvrdenie súdu, že daňové
orgány sa odchýlili od právneho názoru Najvyššieho súdu SR vyslovenom v rozsudku vo veci
sp. zn. 5Sžf/22/2009.
Podľa žalobcu, vzhľadom na identický právny a skutkový stav, na identickú
argumentáciu žalovaného a súdu je možné aj v tomto súdnom spore aplikovať právne závery
z rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 5Sžf/22/2009. Z rozsudku najvyššieho súdu
vo veci sp. zn. 5Sžf/22/2009 vyplýva nasledovné:
Žalobca následne poukázal na to, že napriek tomu, že krajskému súdu v čase tohto
súdneho sporu boli známe právne závery najvyššieho súdu z rozsudkov vo veciach
sp. zn. 5Sžf/22/2009 a sp. zn. 3Sžf/1/2010, súd opäť len mechanicky prevzal a bezvýhradne
akceptoval všetky právne závery správnych orgánov. V správnom súdnictve ide o inštitút
konania, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude
účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. To však
predpokladá, že súd bude postupovať nezávisle a objektívne, lebo len nezávislým
a objektívnym postupom v správnom súdnictve je možné vylúčiť svojvôľu, ako aj ničím
nepodloženú možnosť úvahy orgánu verejnej moci. Podľa žalobcu krajský súd takto
nepostupoval.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol,
aby najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.
Poukázal na skutočnosť, že žalobca v odvolaní uvádza v podstate tie isté námietky,
ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na krajskom súde a navrhuje, aby najvyšší súd
podanému odvolaniu v plnom rozsahu vyhovel, zmenil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
a zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, pretože má za to, že prvostupňový súd
vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že správne orgány dostatočne
a spoľahlivo zistili skutkový stav veci a vyvodili z neho správny právny názor.
Uviedol, že sa naďalej pridržiava svojho stanoviska k žalobe z 24. júna 2011
a z 29. júla 2011 a trvá na skutočnostiach v týchto stanoviskách uvedených, t. j., že žalobou
napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/226/3569-39172/2011/990618-r z 29. marca 2011,
ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil dodatočný platobný výmer
č. 670/230/52156/10/Kav zo dňa 15. decembra 2010, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005, je vydané v súlade s právnymi
predpismi.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej aj „OSP“) preskúmal odvolaním napadnutý
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom,
ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), pričom termín verejného
vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na
internetovej stránke www.nsud.sk.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podaného odvolania žalobcu
posudzoval, či správne orgány ako i krajský súd pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne
zisteného skutkového stavu vo veci a s ohľadom na námietku žalobcu ohľadne hodnotenia
dôkazov zisťoval, či predmetné konanie bolo vedené takým procesným postupom, ktorý
zabezpečoval správny výsledok a či boli dôkazy vykonané spôsobom zodpovedajúcim
pravidlám spravodlivého procesu.
Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti
rozhodnutia a postupu žalovaného ako odvolacieho orgánu v predmetnej daňovej veci, ktorý
v odvolacom konaní preskúmaval dodatočný platobný výmer správcu dane, ktorým bola
žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2005.
Podľa čl. 1 veta prvá Ústavy SR je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti)
zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať
jednak v oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi ako aj v oblastiach
ich vykonávania orgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať len na základe
zákonov a v ich medziach.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd SR na tú skutočnosť, že je
povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú
predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota
a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada
rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.
Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená
prostredníctvom ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom
konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné
rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.
Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok sp. zn.
5Sžf/3/2012 zo dňa 29. októbra 2012, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu
uvádza:
„V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, u ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho
práva v konaní ide.
Predmetom prieskumu v tomto súdnom konaní je rozhodnutie č. I/226/3568-
-39170/2011/990618-r z 29. marca 2011, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Považská Bystrica č. 670/230/52102/10/Kav zo dňa 15. decembra
2010. Správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyrubil žalobcovi rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2005 v sume 2775,01 Eur. Správca dane
rozhodnutie právne odôvodnil tým, že vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledku ktorej
vyhotovil protokol č. 670/320/46932/2010/Jal zo dňa 8. novembra 2011 a dodatok
k protokolu zo dňa 1. decembra 2011. Kontrolou daňových dokladov za prijaté zdaniteľné
obchody v ich nadväznosti na podané daňové priznanie ako aj účtovnú evidenciu a záznamy
DPH, ktoré žalobca viedol v zmysle § 17 zákona č. 222/2004 Z. z. zistil správca dane
porušenie ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ cit. zákona, v zmysle ktorého si platiteľ môže
odpočítať daň, ktorá bola voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré majú byť platiteľovi dodané. Na základe zistených skutočností dospel
k záveru, že v danom prípade bolo preukázané umelé vytvorenie obchodných vzťahov,
ktorých jediným účelom bolo získanie daňovej výhody. Z dôvodu akceptovania odpočítania
dane je platiteľ zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti uskutočnenia zdaniteľného
obchodu, a to nielen po obsahovej stránke (vystavenými dokladmi), ale aj po formálnej.
Správca dane dospel k záveru, že len formálne doloženie uskutočnenia obchodného prípadu
faktúrou a objednávkou je bez preukázania skutočného dodania tovaru pre daňové účely
nepostačujúce. Žalobca nesplnil podmienky na odpočet DPH podľa § 49 ods. 2 písm. a/
zákona č. 222/2004 Z. z., pretože nepreukázal uskutočnenie zdaniteľného obchodu
predmetom ktorého bolo dodanie náhradných dielov do poľnohospodárskych strojov od
dodávateľa O.
Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo
zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová
povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, na ktorú je povinný vyplatiť daň, daň z tovarov
a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania, ako platiteľ, s výnimkou podľa ods. 3 a 7.
Platiteľ môže odpočítať daň ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť ak:
a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ na faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71,
b/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ je daň uvedená v záznamoch podľa
§ 70,
c/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c/ na faktúru od dodávateľa z iného
členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu
do tuzemska doklad o premiestnení tovaru,
d/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d/ má dovozný doklad potvrdený
colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
V zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
V zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.) o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy vedené
daňovými subjektmi a doklady k nim.
Najvyšší súd po oboznámení sa so spisovým materiálom ako aj obsahom
administratívneho spisu dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade
so zákonom a že krajský súd pokiaľ žalobu zamietol, rozhodol tak bez náležitého
vysporiadania sa s námietkami žalobcu z týchto dôvodov:
Správca dane na základe vyjadrení svedka K. nepovažoval za preukázané,
že spoločnosť O. časť tovaru, ktorý mala dodať žalobcovi nadobudla od spoločnosti S.
nakoľko faktúra od spoločnosti S. bola zo dňa 8. septembra 2005 a faktúry za predaj tovaru
spoločnosti H. boli z júna a júla 2005.
Naproti tomu žalobca pri povinnosti preukázať, že tovar nadobudol od firmy O.
predložil faktúry, bankové výpisy, účtovníctvo a fyzickou kontrolou ešte aj preukázal, že časť
tovaru sa stále nachádza v jeho sklade. Tieto okolnosti potvrdila aj výpoveď svedka K., ktorý
dosvedčil prevzatie dodávky tovaru žalobcom.
Správca dane k vyššie uvedeným rozporom ako rozhodujúci argument uviedol,
že platiteľ dane je zaťažený dôkazným bremenom preukázateľnosti uskutočnenia
zdaniteľného obchodu, a to nie len po formálnej ale aj po obsahovej stránke (skutočné
prevzatie tovaru). Vo svojom rozhodnutí nedal odpoveď na argumenty žalobcu, nevyhodnotil
dôkazy ich vzájomnej súvislosti, neporovnal tvrdenia účastníka daňového konania
so skutočnými zisteniami daňovej kontroly, ani neuviedol skutkovo poukazujúc na zákonné
ustanovenia prečo rozdielnosť v dátumoch fakturovania bola rozhodujúcim dôkazom
pre konštatovanie, že spoločnosť O. nedodala žalobcovi deklarovaný tovar.
Z rozhodnutí správnych orgánov takisto nevyplýva, ako sa vyporiadali s nesporným
zistením, že časť tovaru, ktorý mal byť žalobcovi dodaný sa nachádzal v sklade, čo bolo
preukázané priamo fyzickou inventúrou. Z rozhodnutia nie je zrejmé, či túto skutočnosť
daňový úrad akceptoval a v tejto časti žalobcovi uplatnenú DPH priznal a na základe akých
úvah dospel k záveru, že tovar vôbec nebol žalobcovi dodaný.
Ďalej je treba uviesť, že v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania
a odvolací daňový orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní
(k tomu pozri bližšie napr. R 75/1998), čo však žalovaný neurobil a v podstate odôvodnenie
svojho rozhodnutia oprel o právne závery prvostupňového správneho orgánu.
10 8Sžf/14/2012
Treba uviesť, že správne orgány rozhodujúcu časť dôvodov svojich rozhodnutí
podložili skutkovými zisteniami, ktoré sa bezprostredne nedotýkajú dodávky tovaru medzi O.
a žalobcom, ale dodávok medzi O. a jeho dodávateľmi, na ktorých vyvrátenie žalobca nemá
a ani nemôže mať vplyv, resp. možnosť predložiť dôkazy.
Najvyšší súd za danej situácie dospel k záveru, že žalovaný i krajský súd nesprávne
bez ohľadu na skutkové zistenia podmieňovali uznanie uplatnenia DPH len skutočnosťou,
ktorá z ustanovenia zákona o DPH nevyplýva a nevyplýva ani zo vzťahu medzi žalobcom ako
odberateľom a O. ako dodávateľom, tzn., že nevyhodnotili všetky dôkazy, aj dôkazy
svedčiace v prospech žalobcu – jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti. Správne orgány
a prvostupňový súd síce konštatovali rôzne rozporuplné zistenia a vyvodili z nich dôsledky,
avšak ich nevyhodnotili jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach a nedali ich do skutkového
súvisu s použitými zákonnými ustanoveniami.
Na základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne treba podľa § 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného, zrušiť
a vec mu vrátiť na nové konanie a rozhodnutie pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia vzhľadom
na nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ OSP). Žalovaný súc viazaný právnym názorom
najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) sa v ďalšom konaní náležite vecne vyporiada
s námietkami žalobcu vznesenými ako v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane tak
aj v žalobe a v odvolaní proti rozsudku krajského súdu a rešpektujúc príslušné
procesnoprávne i hmotnoprávne predpisy znova vo veci rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie
zodpovedalo zákonu včítane riadneho odôvodnenia. Predovšetkým musí žalovaný presne
vymedziť v čom konkrétne zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákona s uvedením
rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby presne naplnili všetky
znaky použitých zákonných ustanovení.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 1. januára 2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní
a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica č. 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd
11 8Sžf/14/2012
podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná z vyššie uvedeným právnym nástupcom
pôvodne uvádzaného žalovaného.“
O náhrade trov súdneho konania (prvostupňového i odvolacieho) rozhodol odvolací
súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP
s poukazom na § 151 ods. 1, 5 a 8 OSP, tak že žalobcovi priznal náhradu trov konania
pozostávajúcich zo súdneho poplatku za podanie žaloby a odvolania v celkovej sume 132 eur
a z trov právneho zastúpenia v sume 785,46 eura, ktoré tvorí tarifná odmena advokáta za
5 úkonov právnej služby podľa § 14 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov; ďalej len „vyhláška“ (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie žaloby na súd zo dňa 1. júna 2011, žiadosť
o odklad vykonateľnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. júla 2011, stanovisko žalobcu
k vyjadreniu žalovaného zo dňa 12. júla 2011, odvolanie proti rozsudku krajského súdu zo
dňa 6. decembra 2011) po 123,50 eura (§ 11 ods. 4 vyhlášky) s paušálnou náhradou (§ 16
ods. 3 vyhlášky) 5 – krát po 7,41 eura. Nakoľko je advokát žalobcu platiteľom dane z pridanej
hodnoty, zvyšuje sa jeho odmena a náhrada o daň z pridanej hodnoty 20 % (§ 18 ods. 3
vyhlášky), čo predstavuje sumu 130,91 eura.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. marca 2013
JUDr. Jaroslava Fúrová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Dagmar Bartalská