Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4 Sž 136/99

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

V daňovom konaní platí nielen procesná zásada volného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada prejednávacia. Tým sa daňové konanie liší od všeobecného správného konania, v ktorom platí zásada vyhľadávacia.

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.

(Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000, sp. zn. )

Žalovaný správny orgán (Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) rozhodnutím zo dňa 12. augusta 1999 na odvolanie žalobcu zmenil rozhodnutie Daňového úradu K. II zo dňa 18. mája 1999 tak, že dodatočnú daň z príjmov právnických osôb za rok 1995 žalobcovi vyrúbil (namiesto sumy 440 400 Sk) sumou 437 600 Sk.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas žalobu. Domáhal sa ňou jeho zrušenia s tvrdením, že je v rozpore so všeobecne záväznými predpismi. Konkrétne z dôvodu neuznania mu nákladov znižujúcich základ dotknutej dane, a to:

1. za sprostredkovanie v sume 804 749 Sk zahraničnou firmou, hoci tieto náklady riadne vydokladoval a keď okolnosť, že táto firma bola zapisaná neskôr v registri, nasvedčuje len tomu, že táto porušila zákony na svojom území a nie tomu, že nedošlo k sprostredkovaniu;

2. za prenájom pozemku v sume 50 000 Sk od J. T. st., lebo pri posudzovaní zmluvy o prenájme nebral do úvahy skutočnosť, že J. T. ml., jeden z jeho spoločníkov, túto zmluvu nepodpísal ako fyzická osoba, ale ako spoločnosť (konateľ), a tiež, že žiaden predpis mu neumožňuje uplatňovať nájomné od J. T. ml.;

3. neuznania dokladovaného rozdielu v sume 179 984 Sk ako rozdielu v stave zásob k 31. decembru 1995 s tvrdením, že v odvolaní predložil evidenciu stavu zásob skladu 004 – pomocné rezivo a žalovaný túto bez bližšieho zdôvodnenia neuznal;

4. z kurzových strát v sume 9 907 Sk pri zahraničných platbách, ktoré účtoval na účte 568 a predložil k tomu aj doklady – výpisy z účtov – doklad o úhrade zahraničných faktúr z bežného účtu, ako aj účet 568/2;

5. znižením nákladov o 152 410,90 Sk ako sumy duplicitne zúčtovanej s tvrdením, že takúto sumu nikdy nezaúčtoval na účet 518, len pri spracovaní tohto účtu na počítači pre potreby správcu dane sa tam nedopatrením zapisala. Táto suma nebola nikdy zaúčtovaná ani na účte 112, a toto si neoveril.

Ďalej žalobca žiadaľ, aby boli preverené všetky skutočnosti, ktoré namietla v odvolaní (tieto vôbec nekonkretizovať) a tiež uviedol, že k žalobe pripája doklady

58 Zblierka stanovisk NS SR a rozhodnutí súdov SR 2/2001

(platobný výmer za rok 1994, evidenciu účtu, korešpondenciu so zahraničnou firmou, doklad o čiastočnej úhrade). Žiadne doklady však nepripojil a na upozornenie súdu oznámil, že nemohli byť pripojené a mali by sa nachádzať v spise správcu dane.

Žalovaný správny orgán navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Súčasne vykonal rekapituláciu sporných položiek po skutkovej aj právnej stránke, a to v poradí, v akom boli žalobcom uvedené v žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný, preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu a z dôvodov konkrétne uvedených len v žalobe (ktorými sa vymedzuje rámec prieskumnej právomoci súdu), lebo obsah podaní účastníka adresovaných iným orgánom nemožno považovať za súčasť žaloby a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z odôvodnenia:

Podľa ustanovenia (ktoré korešponduje s ustanovením ) zahraničné osoby, ktoré majú právo podnikáť v zahraničí, sa pokladajú za podnikateľa podľa tohto zákona.

Z citovaného ustanovenia, ako aj z ustanovenia , vyplýva, že o tom, či zahraničná osoba má postavenie podnikateľa a či určité zahraničné spoločenstvo je právnickou osobou, rozhoduje cudzí právny poriadok. Ďalej aj to, že ak im cudzí právny poriadok takýto status nepriznáva, nemôžu sa považovať za právny subjekt a za podnikateľa ani podľa nášho právneho poriadku.

Za tejto právnej situácie nebolo možné akceptovať žalobnú výhradu žalobcu, že správca dane nemal oprávnenie skúmať existenciu zahraničnej spoločnosti K. E. L. C. a že pri zistení, že táto v zahraničí nebola registrovaná, mal vychádzať z toho, že porušila predpisy o podnikani len na vlastnom území.

Za rovnako bezvýznamnú a vecne nenáležitú úvahu bol považovaný aj dodatok žalobcu, že takáto okolnosť nemohla zmeniť skutkový stav – t. j. že sprostredkovanie sa uskutočnilo. Zmluva uzatvorená s neexistujúcim právnym subjektom je zo zákona neplatná a ako taká ani nemôže byť považovaná za dôkaz, že došlo k naplneniu jej obsahu (neexistujúcim subjektom) a v danom prípade ani podporne na obdobie po získaní statusu obchodnej spoločnosti. Podľa obsahu dotknutej zmluvy predmetom sprostredkovania mala byť doprava tovaru – bukových polotovarov pre francúzske firmy, odovzdanie tovaru odberateľovi, prevzatie a potvrdenie sprievodných listov, preplatenie faktúr objednávateľovi odberateľom tovaru. Uskutočnenie tejto činnosti, ako to bolo konštatované správcom dane v protokole z daňovej kontroly, nenašlo odraz v žiadnom zo žalobcom predložených dokladov, hoci podľa predmetu sprostredkovania, ak by bol uskutočnený, by sa tomu vôbec nedalo vyhnúť. Nemožno si totiž predstaviť, že pri uskutočňovaní obchodnej záležitosti, ktorá má nielen technickú a právnu, ale i účtovnú dimenziu, dojde k odovzdaniu tovaru sprostredkovateľom odberateľovi a potvrdeniu sprievodných listov bez toho, aby o tom existoval doklad. Kedže žalobca takéto doklady (ani iné) nasvedčujúce uskutočneniu sprostredkovania na kontrolu

nepredložil a neurobil tak ani na osobitné výzvy (zo dňa 4. septembra 1998, 18. novembra 1998 ani v odvolacom konaní na výzvu zo dňa 5. januára 1999), dôvodne nebola uznána suma 804 749 Sk podľa predložených faktúr, ktoré navyše nielenže neboli riadne zúčtované, ale ani uhradené. Tento záver žalovaného (zhodný so správcom dane), ktorý prijal na základe výsledkov vykonaného dokazovania, zodpovedá zásadám správneho uváženia a jeho správnosť nemohla byť spochybnená údajom žalobcu v žalobe, že zo strany údajného sprostredkovateľa dochádza k urgencii faktúr a že má doklad o čiastkovej úhrade. Odhliadnuc od toho, že nebolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že tieto doklady k žalobe pripojil, treba povedať, že ak by sa aj tak stalo, súd by na ne nemohol prihliadnuť.

Správu daní z príjmov (ako aj iných daní a poplatkov), ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu, vykonávajú finančné orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány, okrem iného, zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak v daňovom konaní a len v rámci tohto konania majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne, a to predovšetkým, aj splníť svoju dôkaznú povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp. záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne podložená poplatková povinnosť voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale i zásada (a to na rozdiel od vyhladávacej, uplatňovanej vo všeobecnom správnom konaní) prejednávacia ( o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Pre daný prípad toto predstavovalo, že žalobca ako daňovník nemohol od správcu dane právom očakávať, že tento bude vyhľadávať dôkazy, ktoré by prípadne mohli nasvedčovať v jeho prospech, resp. že správca dane bude a musí čakať, že takéto dôkazy si daňovník niekedy v budúcnosti zabezpečí. Žalobca ani nemohol očakávať, že súd bude suplovať činnosť finančných orgánov a že v správnom súdnicetve bude vykonávať dôkazy a hodnotiť tie, ktoré daňovník mal a mohol predložiť v daňovom konaní, ale tak neurobil.

Úlohou súdu v správnom súdnicetve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Takto súd nemohol prihliadnuť na údaj žalobcu, že dochádza k urgencii faktúr týkajúcich sa sprostredkovania a že má doklad o čiastkovej úhrade, a to nielen preto (hoci tvrdil opak), že tieto súdu nepredložil.

Úlohou daňových orgánov v daňovom konaní nie je ani vykonať rekonštrukciu účtovnej evidencie daňovníka (alebo aj iných evidencií a dokladov, ktoré podľa zákona má povinnosť viesť daňovník) a nemajú ani povinnosť umožniť daňovníkovi takúto rekonštrukciu vykonať a vyhotoviť nové evidencie a doklady, a to zvlášť etapovite, vždy so zreteľom na čiastkové kontrolné zistenia.

V zmysle tohto nemožno žalovanému vyčítať, že za náklad ovplyvňujúci základ

dane nepovažoval sumu 9 907 Sk – stratu pri zahraničných platbách, ako aj sumu 179 984 Sk ako rozdiel v stave zásob ku dňu 31. decembra 1995.

Z obsahu spisu žalovaného vyplyvalo, že žalobca kurzové straty ako nákladovú položku uplatnil až v odvolacom konaní predložením účtu bez doprovodu akýchkoľvek dokladov. Kedže kurzové straty podľa účtovnej osnovy majú byť evidované na účte 563 (a tie žalobcovi boli aj uznané) a dodatočne predložený účet nekorešpondoval so súvztažným účtom 311-Odberatelia, objektívne nebol žiaden hodnoverný podklad na to, že žalobcovi takýto náklad vznikol. Úvaha žalovaného, že účet 568/2 bol žalobcom dodatočne vyhotovený, podľa súdu zodpovedá zásadám správneho uváženia.

Za rovnako neakceptovateľnú bolo treba považovať aj evidenciu stavu zásob tzv. skladu 004 – pomocné rezivo, ktorú žalobca taktiež predložil dodatočne. Táto svojim obsahom presne zodpovedala pôvodu a stavu zásob, ktoré správca dane v protokole vymedzil ako manko. Nekorešpondovala však s evidenciou stavu zásob – skladovými kartami a inventúrnymi súpisom ku dňu 31. decembra 1995, ktoré žalobca predložil už skôr ako kompletné, predstavujúce súhrn. Správca dane preukázateľne (podľa obsahu spisu) žalobcu ako daňovníka o predloženie všetkých rozhodujúcich dokladov požiadal už 3. novembra 1997, urobil tak aj opakovane 30. marca 1998, 4. septembra 1998 a 18. novembra 1998. Doklady predložené po výzvach, nesúce znaky dodatočného vyhotovenia, nekorešpondujúce s ďalšími dôkazmi, pri rešpektovaní zásad správneho uváženia sa preto nemohli stať určujúcimi. V zmysle správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivc a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliada pritom na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Teda žalovaný nemohol hodnotiť dodatočne predložené doklady bez zreteľa na to, čo vyšlo najavo skôr.

Z účtu 518-Služby žalobcu ako nákladová položka (založené v spise) jednoznačne vyplyvalo, že žalobca dňa 14. júla 1995 na základe dokladu č. 90 zaúčtoval na tento účet (strana druhá, 19. položka odspodu) sumu 152 410,90 Sk. Toho istého dňa na základe dokladu č. 90 bola na účte 112 zaúčtovaná suma 14 052 Sk. Kedže doklad č. 90 skutočne znel na sumu 14 052 Sk aj podľa výslovného udania žalobcu, správne suma 152 410,90 Sk bola vyňatá z nákladov ovplyvňujúcich určenie základu dane. Toto platí aj za stavu, že žalobca dodatočne uviedol, že správcovi dane nepredložil originálny účet, ale len tzv. počítačový opis. Správca dane pri uskutočňovaní výpočtu nákladov totiž nemohol vychádzať z iného účtu, len z toho, ktorý predložil žalobca. Pri tomto postupe nemohlo dôjsť k tomu, že sporná suma bola vypustená zo súčtu nákladov podľa iného, v konaní nepredloženého účtu. Súčet totiž musel byť tvorený z toho účtu, ktorý žalobca predložil a ktorého súčasťou bola aj omylom účtovaná čiastka.

Ako to vyplyvalo z obsahu spisu, ako i napadnutého rozhodnutia, pri posudzovaní nákladov z prenájmu nehnuteľností žalovaný, ako i správca dane, svoje stanovisko nezaložili na okolnosti, že J. T. ml. je jeden zo spoločníkov žalobcu a kto dotknutú zmluvu podpísal, ako to nesprávne tvrdil žalobca, ale cez zákonné kritériá vymedzené v ustanovení o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov. Pri zistení, že dotknutá nehnuteľnosť nebola žalobcom využitá na účel prenájmu – výstavbu drevárskej prevádzky, túto využíval aj iný podnikateľ

a tiež aj združenie podnikateľov, za náležité treba považovať, že odôvodnené náklady predstavujú len polovici fakturovanej sumy. Pod vecnou súvislosťou vynaložených nákladov sa totiž rozumie predovšetkým ich bezprostredný a nevyhnutný (opodstatnený) vplyv na dosiahnutie a udržanie príjmov. Keď na dosiahnutie, udržanie príjmov žalobcu nebolo nevyhnutné nedielne užívanie celého pozemku (hoci zmluva to žalobcovi zaistovala), tak potom nevyhnutným nákladom nemohlo byť ani nájomné v nedielnej výške.

S ďalšími námietkami žalobcu pre ich nekonkrétnosť sa súd podrobne nezaoberal.

S poukazom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia žalobu žalobcu zamietol.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého právo na takúto náhradu možno priznať len tomu žalobcovi, ktorý mal vo veci aspoň sčasti úspech.