Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Sa/22/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcov: 1./ E. L., F.źna XX, XX-XXX P., Poľsko, 2./ E. W., P. XX, XX-XXX P., podnikajúca pod obchodným menom Marzena Zabawa

- JUPITER, IČO: 45842663, obaja právne zast. JUDr. Zuzana Kvaková, J. M. Geromettu 146/1, Žilina, proti žalovanej Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 26.06.2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 26.6.2019 číslo: XXXXX-X/XXXX-BA a vracia vec žalovanej na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcom nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo: XXXX- XX/XXXX-SK zo dňa 09.06.2014 (rozhodnutie pobočky) rozhodla podľa a o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „) tak, že žalobcovi v 1./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01.12.2012 do 29.2.2012 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodnutie odôvodnila tým, že na základe výsledkov kontroly bolo preukázané, že v mieste registrovaného sídla zamestnávateľa Marzena Zabawa- JUPITER, uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení, Centrálna 274, 089 01 Svidník, sa zamestnávateľ nenachádzal a nebol tam prítomný ani jeden z jeho zamestnancov. Na adrese sa však nachádzal splnomocnený zástupca, ktorý uviedol, že zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska D. A. XX/X, XXXXX P., Poľsko. Zamestnávateľ na adresu Centrálna 274, Svidník prichádza len za účelom návštevy poverenej osoby za účelom riadenia spoločnosti. Na tejto adrese sú uschovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Predmetom činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Práca je zadávaná osobne, telefonicky alebo mailovou korešpondenciou, pričom je na pracovníkovi, kedy ju zrealizuje, lehota na vykonanie zadanej práce je 10 dní.

2. Voči predmetnému rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca v 1.rade, ktorý svoje podanie odôvodnil tým, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, nesprávne a neúplne zistila skutočný stav veci, čím porušila ustanovenia § 195 zákona o sociálnom poistení. Namietal, že kontrola

bola vykonaná dňa 14.3.2013, pričom v uvedenom čase už nebol zamestnancom zamestnávateľa. Uviedol, že na základe informácií, ktoré má od zamestnávateľa, tak jediná kontrola, ktorá sa uskutočnila v čase, kedy bol zamestnaný, bola kontrola dňa 27.6.2011, pričom v rámci nej neboli zistené žiadne nedostatky a bol preukázaný reálny výkon činnosti. Na základe uvedených skutočností mal za to, že mu vzniklo povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Napadnuté rozhodnutie považoval odvolateľ za neodôvodnené a formalistické. Uviedol, že Poľská inštitúcia ZUS v Jaśle informovala Sociálnu poisťovňu o tom, že žalobca v 1. rade podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom žalobca sa obrátil na súd v Poľsku, aby určil uplatniteľnú legislatívu. Na základe uvedeného navrhol rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a určiť, že žalobcovi v 1.rade vznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení v nezamestnanosti v období od 1.12.2010 do 29.2.2012.

3. Voči rozhodnutiu pobočky podal odvolanie aj žalobca v 2./rade, v ktorom namietal nepresné a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nevysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca v 2./rade namietal absenciu náležitosti odôvodnenia, teda ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán vedený pri hodnotení dôkazov. Taktiež poukázal na skutočnosť, že v čase zamestnania žalobcu v 1./rade bola zo strany Sociálnej poisťovne vykonaná iba jediná kontrola, pričom v tom čase neboli zistené žiadne nedostatky. Ďalšia kontrola dňa 14.3.2013 bola vykonaná až v čase, kedy žalobca v 1./rade už nebol zamestnancom žalobcu v 2./rade, preto ani reálne nemohol vykonávať činnosť zamestnanca. Poukázal na písomnosť Sociálnej poisťovne pre p. P. z 23.8.2011, z ktorej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vykonala fyzickú kontrolu u zamestnávateľa Marzena Zabawa- JUPITER, pričom bol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na Slovensku, preto im bol od 1.1.2011 vystavený formulár E 101 SK podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004. Taktiež poukázal na to, že rozhodnutie o poľskej uplatniteľnej legislatíve bolo napadnuté zamestnancom, teda žalobcom v 1./rade na poľskom súde. Poukázal aj na fakt, že má uzatvorenú zmluvu o nájme zo dňa 31.8.2010, v zmysle ktorej si prenajíma osobitnú miestnosť na adrese Centrálna 274, 08901 Svidník, ktorú využíva ako kanceláriu a podnikateľský subjekt Ing. I. I.- I. má prenajaté odlišné priestory na tej istej adrese.

4. Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 19.10.2015 konanie o odvolaniach, ktoré podali žalobca v 1./rade ako zamestnanec a žalobca v 2./rade ako zamestnávateľ podľa § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prerušila za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu veci.

5. Žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 26.6.2019 zamietla odvolanie žalobcu v 1./ rade ako zamestnanca a žalobcu v 2./rade ako zamestnávateľa a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že zamestnávateľ sa od 1.10.2010 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou a bol v ňom evidovaný do 31.3.2017. Zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia od 1.12.2010 a bol v ňom prihlásený do 29.2.2012. Poukázala, že Sociálna poisťovňa ako príslušná inštitúcia na určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle. Dňa 14.3.2013 táto vykonala kontrolu zameranú na preverovania sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 1.10.2010 do 14.3.2013, pričom zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti Centrálna 274, Svidník, sa žiadny zamestnávateľ ani zamestnanec nenachádzal. Podľa vyjadrení splnomocnenca zamestnávateľa Ing. E. I. sa práce zamestnancom zadeľovali ústnou formou a realizovali sa na území celej Slovenskej republiky, preto nebolo možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, keďže je na pracovníkovi, kedy túto prácu zrealizuje. Na takto zistený skutkový stav žalovaná aplikovala ustanovenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenia č. 987/2009 z 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, pričom dospela k záveru, že vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, pričom táto povinnosť vyplýva z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto žalovaná oznámila v zmysle čl. 76 nariadenia č. 883/2004 skutočnosti zistené kontrolou. Keďže následne došlo zo strany ZUS, Oddzial w Jaśle k oznámeniu č. XXXXXX/ XXX/X/XX/XXXX-UBS-EU, ktorým poľský orgán v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určil, že žalobca v 1./rade podlieha od 1.12.2010 do 29.2.2012 právny predpisom sociálneho zabezpečenia

Poľskej republiky, pričom žalovaná ako inštitúcia dotknutého členského štátu postupom podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, toto určenie nenamietala, určenie poľského práva sa stalo definitívnym. Žalovaná uviedla, že vystavenie formuláru PD A1 neeviduje. K zisteniu skutkového stavu argumentovala, že žalovaná ako orgán verejnej správy je oprávnená zistiť skutočný stav veci, pričom nie je viazaná iba návrhmi účastníkov konania ale môže vykonať dôkazy aj z vlastnej iniciatívy za účelom zistenia skutočného stavu. K náležitostiam napadnutého rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonnom stanovené náležitosti podľa § 209 zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalovaná odvolanie žalobcov zamietla a napadnuté rozhodnutie pobočky potvrdila.

II.

Správna žaloba

6. Žalobou zo dňa 9.9.2019, doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.9.2019, sa žalobcovia v 1./ a 2./ rade domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 26.6.2019. Namietali, že správny orgán nesprávne zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Poukázali na skutočnosť, že z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že zamestnávateľ je schránková firma a k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu v 2./rade nedochádzalo, preto má žalobca v 1./rade podliehať poľskej legislatíve. Uvedené považovali za nesprávne zistený skutkový stav. Uviedli, že žalobca v 1./rade využil prostriedky možnej právnej obrany na súde, kde sa domáhal zmeny určenej uplatniteľnej legislatívy, pričom konanie nebolo do dnešného dňa skončené, a teda uplatniteľná legislatívna nie je určená. Čo sa týka aplikácie ustanovenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, žalobcovia uviedli, že splnenie predpokladov podľa uvedeného ustanovenia predstavuje hmotnoprávne posúdenie, ktoré má vykonať inštitúcia členského štátu bydliska osoby, keďže v predmetnom konaní nebolo sporné, že zamestnanec mal bydlisko v Poľsku, inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte príslušná na takéto rozhodnutie nie je. Uviedli, že iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadenia. S poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietali oprávnenie prvostupňového ako aj odvolacieho správneho orgánu vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca podľa bod prvý o sociálnom poistení. V tejto súvislosti poukázali na záver z rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NSSR v uznesení č.k. , z ktorého vyplýva, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EU od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl.1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Záverom žalobcovia argumentovali, že ak by mal správny súd za to, že žalovaná mala kompetenciu vo veci konať, namietali absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu, keďže uvedené nevyplývalo z administratívneho spisu žalovanej. Taktiež namietali aj nezákonné prerušenie konania o odvolaniach, keďže k prerušeniu konania došlo z dôvodu, že nebolo možné presne a úplne zistiť skutkový stav veci, pričom žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, a ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. S poukazom na tieto skutočnosti mali žalobcovia za to, že žalovaná sa mala dopytovať poľského styčného orgánu ZUS Tarnów v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti, či žalobca využil opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku a tieto informácie mali byť súčasťou administratívneho spisu.

III.

Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe

7. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25.11.2019 uviedla, že od vstupu SR do EÚ sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť a zároveň majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Takýmito nariadeniami sú nariadenie EP a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004) a nariadenie EP a Rady č. 987/2009 z 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Argumentovala, že v prípade, ak fyzické osoby vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, teda ide o súbeh

poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisov osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívny nie je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby ale reálny výkon činnosti. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t.j. pracovnou zmluvou, nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 ale je nevyhnutné pojem pracovný pomer vyložiť tak, že za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť (rozhodnutie Súdneho dvora C - 10/2005). Žalovaná dôvodila, že postupovala v súlade s čl. 76 nariadenia č. 883/2004 a ako príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívny na území SR v súlade s týmto ustanovením informovala ZUS o jej známych skutočnostiach súvisiacich so zamestnávateľom. Pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 bolo podstatné vyriešenie otázky, či žalobca v prvom rade na území SR reálne vykonával pracovnú činnosť, pričom povinnosťou žalobcov bolo predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že zamestnanci zamestnávateľa na území SR skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Žalovaná konštatovala, že jej bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS w Jasle z 15.10.2013, ktorým ZUS určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 nariadenia č. 883/2004 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že žalovaná ako inštitúcia dotknutého štátu toto určenie nenamietala, stalo sa definitívnym. Vo vzťahu k záverom prijatým rozhodnutím Veľkého senátu správneho kolégia NS SR vyjadreného v uznesení , na ktoré žalobcovia poukázali, žalovaná argumentovala, že prijaté závery je možné aplikovať len v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti uviedla, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vo vzťahu k žalobcovi v 1./rade došlo zo strany ZUS v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré je v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu tohto určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Postup podľa čl.16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Poukazujúc na skutočnosť, že medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009. Žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.4.2016, v zmysle ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je kompetencia krajského súde tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplýva, že ak došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov je takéto určenie pre súd záväzné. Žalovaná poukázala, že nie je viazaná ani priebehom a ani výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, resp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovania uplatniteľnej legislatívy nie sú príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení. Zdôraznila, že Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy ale o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu v 1./rade podľa právnych predpisov SR, pričom o uvedenom je oprávnený rozhodnúť len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu. O uvedenom bolo nepochybné rozhodnúť z dôvodu, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu v 1./rade do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia od 1.12.2010, pričom definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou inštitúciou bolo nepochybné, že žalobca v danom období podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávne registrácie žalobcu v registri poistencov. Z uvedeného odvodil žalovaný právomoc Sociálnej poisťovne rozhodnúť podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení o nevzniku sociálneho poistenia v spornom prípade. Napadnutým rozhodnutím teda došlo len k deklarovaniu vyššie uvedenej skutočnosti, čím došlo k zosúladeniu skutkového stavu so stavom právnym. Čo sa týka prerušenia konania uviedla, že k tomuto došlo z dôvodu podania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, a nie z dôvodu potreby doplnenia zistenia existencie súdnych konaní v Poľskej republike. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhla správnu žalobu žalobcov zamietnuť.

IV.

Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

8. Podľa čl. 2 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie), toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

9. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

10. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

11. Podľa čl. 13 ods. 3 písm. základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

12. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.

13. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

14. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

15. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

16. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

17. Podľa a o sociálnom poistení (zákon), Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie

miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie. Sociálna poisťovňa plní funkciu prístupového bodu podľa osobitného predpisu67a) <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20200617> na elektronickú výmenu údajov medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie v rozsahu sociálneho zabezpečenia podľa osobitného predpisu.4) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/20200617>

18. Podľa článku 2 ods. 2 SR, štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

19. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom ( ).

20. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania ( ).

21. Podľa , sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.

22. Podľa , sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

23. Podľa , ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

24. Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

25. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

26. Podľa právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.

27. Podľa vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na citované ustanovenie, upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 15.07.2020 do 30.07.2020. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní ( ) dňa 29.07.2020.

28. Krajský súd v Prešove ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcov a potvrdila rozhodnutie pobočky o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcovi v 1./rade podľa slovenskej legislatívy odo dňa 1.12.2010 do 29.12.2012 a oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu. Správny súd skúmal, či napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy nebolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nebolo nevydané orgánom, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, nevychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, nie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo dostačujúce na riadne posúdenie veci, či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, nie je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich má oporu a taktiež, či nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Vzhľadom na uvedený prieskum napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k právnemu záveru, že žalovaná v čase vydania napadnutého rozhodnutia nemala preukázané, žeby došlo k definitívnemu rozhodnutiu o uplatniteľnej poľskej legislatíve na predmetnú vec, nakoľko z administratívneho spisu napriek tvrdeniu žalobcov o vedení súdneho sporu v Poľskej republike týkajúceho sa zrušenia rozhodnutia o určení poľskej legislatívy rozhodnutím ZUS ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia štátu bydliska zamestnanca, uvedené skutočnosti neboli v administratívnom spise preukázané a teda zistený skutočný stav nebol dostatočný na riadne posúdenie veci.

29. Správny súd k uvedenému záveru dospel na základe toho, že žalobca v 1./ rade ako fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike vykonával samostatnú zárobkovú činnosť v Poľskej republike a zároveň vykonával pracovnú činnosť ako zamestnanec na základe pracovnej zmluvy na území Slovenskej republiky, preto bolo nevyhnutné na vec aplikovať ustanovenia nariadenia č. 883/2004 ako aj vykonávacieho nariadenia, ktoré koordinujú systém sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie. Základné nariadenie č.883/2004 v druhej hlave upravuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch, pričom základnou zásadou vyjadrenou v preambule uvedeného nariadenia je, že osoby, na ktoré sa nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Článok 13 ods. 3 predmetného nariadenia následne určuje príslušnosť právnych predpisov členského štátu za predpokladu, ak fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a zároveň aj samostatnú zárobkovú činnosť v odlišných členských štátoch, pričom táto osoba v zmysle uvedeného ustanovenia podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo podľa čl.13 ods. 1 základného nariadenia č.833/2004. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia upravuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, ktorý v ods.2 stanovuje, že určená inštitúcia členského štátu bydliska určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl.14 vykonávacieho nariadenia, pričom takéto určenie je predbežné a stáva sa definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

30. V preskúmavanom prípade inštitúcia poľského sociálneho zabezpečenia ZUS ako inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia dala Sociálnej poisťovni listom zo dňa 15.10.2013 na vedomie, že v súlade s čl. 11 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 833/2004 žalobca v 1./rade podlieha poľským právnym predpisom sociálneho poistenia, pričom uvedené určenie príslušnosti právnych predpisov je predbežné podľa čl. 16 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. V predmetnom liste, ktorý bol adresovaný žalobcovi v 1./rade a zároveň bol doručený Sociálnej poisťovni na vedomie, bol žalobca v 1./rade upovedomený aj o tom, že v prípade, ak nesúhlasí s určením uplatniteľných právnych predpisov, má právo požiadať miestnu pobočku ZUS o vydanie administratívneho rozhodnutia. Podľa vyjadrení žalobcov, žalobca v 1./rade napadol rozhodnutie inštitúcie sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky o príslušností poľskej legislatívy na predmetnú vec na súde v Poľskej republike, pričom súčasťou administratívneho spisu nebola informácie o prebiehajúcom konaní, resp. jeho stave, prípadne rozhodnutie v predmetnej veci.

31. Správny súd poukazuje na závery prijaté v rozhodnutí Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 16.05.2018, v ktorom tento vyslovil „Odpoveď na 1./ otázku: Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2./ otázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa článku 16 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa článku 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.“

32. Z odôvodnenia vyššie uvedeného uznesenia, konkrétne z bodu 47. vyplýva, že „Vychádzajúc zo všeobecnej zásady ustanovenej v preambule a v čl. 11 ods. 2 základného nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia v spojení s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, v ktorých fyzická osoba vykonáva zárobkovú činnosť, sú povinné spolupracovať a na základe vzájomnej koordinácie určiť príslušnú uplatniteľnú legislatívu na zabezpečenie sociálneho poistenia dotknutej osoby. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc druhého členského štátu konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie.“

33. Správny súd taktiež poukazuje na rozhodnutie, vydané pred uznesením Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. zo dňa 14.12.2016, ktorého závery neodporujú, práve naopak sú v súlade s rozhodnutím Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR, a zároveň ktorého vyslovené právne závery sú plne aplikovateľné aj na preskúmavané konanie a rozhodnutie: „Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu článku 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda, či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je však príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením - v tomto prípade určená inštitúcia Poľskej republiky. Ak bola pre žalobkyňu určená uplatniteľná legislatíva, či už rozhodnutím ZUS alebo dohodou podľa článku 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou poľskou inštitúciou, je potrebné vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu v Poľskej republike. Konečné, na súde už nenapadnuteľné rozhodnutie ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala aj žalovaná. Odvolací orgán súčasne zdôrazňuje, že zo spisu žalovanej nevyplýva existencia konečného rozhodnutia o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaná nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom nemôže rozhodnutie pobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci...“

34. Na základe vyššie uvedených právnych záverov a skutočností, že poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia bola oprávnená určiť uplatniteľnú legislatívu v preskúmavanom prípade, pričom správne orgány Slovenskej republiky v oboch stupňoch neboli oprávnené pred právoplatným a vykonateľným rozhodnutím o uplatniteľnej legislatíve akokoľvek rozhodnúť, keďže nebolo zrejmé, či na prejednanie danej veci je príslušná slovenská alebo poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, bolo úlohou orgánov sociálneho zabezpečenia vyčkať do momentu, kedy dôjde k definitívnemu určeniu uplatniteľnej legislatívy, ktoré nebude možné napadnúť na súde, keďže vzhľadom na výsledok takéhoto určenia príslušnej legislatívy za predpokladu, že sa určenie poľskej legislatívy stane konečným, nebude mať Sociálna poisťovňa právomoc vôbec konať a rozhodnúť o vzniku, resp. nevzniku poistenia podľa slovenskej legislatívy, keďže osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú

právnym predpisom iba jedného členského štátu, v dôsledku čoho aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených má mať iba inštitúcia sociálneho zabezpečenia jedného členského štátu. Ak teda dôjde k právoplatnému určeniu legislatívy Poľskej republiky, iba inštitúcia ZUS bude mať právomoc konať vo veci žalobcovho sociálneho poistenia.

35. Poukazujúc na vyššie uvedené argumenty správny súd právne uzavrel, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, keďže z vyjadrení žalobcov je zrejmé, že voči rozhodnutiu o určení poľskej legislatívy podali žalobu na súde, ktorý o tejto veci naďalej koná, teda nebolo správnemu súdu zrejmé, či došlo k definitívnemu určeniu príslušnej legislatívy, preto zistený skutkový stav nemôže byť dostačujúci na posúdenie uvedenej otázky a v súvislosti s tým na zistenie, či vôbec správne orgány Slovenskej republiky mali právomoc vo veci konať a rozhodnúť s poukazom na vyššie vyslovený záver o nemožnosti slovenských orgánov sociálneho zabezpečenia konať, ak dôjde k právoplatnému určeniu poľskej legislatívy v preskúmavanej veci.

36. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd postupom podľa napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vrátil jej vec na ďalšie konanie.

37. Správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.mája 2000 sp.zn. , R 34/2001 z ktorého vyplýva, že:... „Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov ( súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.“

38. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

39. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

40. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

41. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. V odôvodnení nového rozhodnutia je povinná v zmysle § 209 ods.4 zákona uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých právnych predpisov rozhodovala. 42. O nároku na náhradu trov konania správny súd rozhodol podľa tak, že úspešným žalobcom priznal nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanej. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podaných podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).