Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-4Sa-8-2023.pdf
PDF · 150.15 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-4Sa/8/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Tomášom Kurucom, v právnej veci žalobcov: 1./ A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XX-XXX D., Poľská republika a 2./ A. E., bytom D. XX, XX XXX D., podnikajúca v SR do 04.04.2017 pod obchodným menom A. E. - JUPITER, IČO: 45 842 663, právne zastúpení: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka so sídlom Kuzmányho 18, Žilina, IČO: 42 433 983, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach proti rozhodnutiu žalovanej č. 12944-3/2019-BA zo dňa 26.06.2019, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím číslo: 2057-30/2014-SK zo dňa 09.06.2014 (rozhodnutie pobočky) rozhodla podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 a § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.) tak, že žalobcovi v 1./ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi od 01.12.2012 do 29.02.2012 podľa slovenskej legislatívy. Rozhodnutie odôvodnila tým, že na základe výsledkov kontroly bolo preukázané, že v mieste registrovaného sídla zamestnávateľa A. E.- JUPITER, uvedeného v osvedčení o živnostenskom oprávnení, F. XXX, XXX XX G., sa zamestnávateľ nenachádzal a nebol tam prítomný ani jeden z jeho zamestnancov. Na adrese sa však nachádzal splnomocnený zástupca, ktorý uviedol, že zamestnávateľ riadi spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska H. I. XX/X, XXXXX D., Poľsko. Zamestnávateľ na adresu F. XXX, G. prichádza len za účelom návštevy poverenej osoby za účelom riadenia spoločnosti. Na tejto adrese sú uschovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Predmetom činnosti je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov. Práca je zadávaná osobne, telefonicky alebo mailovou korešpondenciou, pričom je na pracovníkovi, kedy ju zrealizuje, lehota na vykonanie zadanej práce je 10 dní.
2. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník číslo: 2057-30/2014-SK zo dňa 09.06.2014 podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca 1./, ktorý svoje podanie odôvodnil tým, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, nesprávne a neúplne zistila skutočný stav veci, čím porušila ustanovenia § 195 zákona o sociálnom poistení. Namietal, že kontrola bola vykonaná dňa 14.03.2013,
pričom v uvedenom čase už nebol zamestnancom zamestnávateľa. Uviedol, že na základe informácií, ktoré má od zamestnávateľa, tak jediná kontrola, ktorá sa uskutočnila v čase, kedy bol zamestnaný, bola kontrola dňa 27.06.2011, pričom v rámci nej neboli zistené žiadne nedostatky a bol preukázaný reálny výkon činnosti. Na základe uvedených skutočností mal za to, že mu vzniklo povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Napadnuté rozhodnutie považoval odvolateľ za neodôvodnené a formalistické. Uviedol, že Poľská inštitúcia ZUS v H. informovala Sociálnu poisťovňu o tom, že žalobca v 1. rade podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom žalobca sa obrátil na súd v Poľsku, aby určil uplatniteľnú legislatívu. Na základe uvedeného navrhol rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušiť a určiť, že žalobcovi v 1.rade vznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení v nezamestnanosti v období od 01.12.2010 do 29.02.2012. Voči rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník číslo: 2057-30/2014-SK zo dňa 09.06.2014 podal odvolanie aj žalobca 2./, v ktorom namietal nepresné a neúplné zistenie skutočného stavu veci a nevysporiadanie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca 2./ namietal absenciu náležitosti odôvodnenia, teda ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol orgán vedený pri hodnotení dôkazov. Taktiež poukázal na skutočnosť, že v čase zamestnania žalobcu v 1./ bola zo strany Sociálnej poisťovne vykonaná iba jediná kontrola, pričom v tom čase neboli zistené žiadne nedostatky. Ďalšia kontrola dňa 14.03.2013 bola vykonaná až v čase, kedy žalobca v 1./rade už nebol zamestnancom žalobcu v 2./rade, preto ani reálne nemohol vykonávať činnosť zamestnanca. Poukázal na písomnosť Sociálnej poisťovne pre p. D. z 23.08.2011, z ktorej vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vykonala fyzickú kontrolu u zamestnávateľa A. E.- JUPITER, pričom bol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na Slovensku, preto im bol od 01.01.2011 vystavený formulár E 101 SK podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004. Taktiež poukázal na to, že rozhodnutie o poľskej uplatniteľnej legislatíve bolo napadnuté zamestnancom, teda žalobcom v 1./ na poľskom súde. Poukázal aj na fakt, že má uzatvorenú zmluvu o nájme zo dňa 31.08.2010, v zmysle ktorej si prenajíma osobitnú miestnosť na adrese F. XXX, XXXXX G., ktorú využíva ako kanceláriu a podnikateľský subjekt J. K. K.- ALEKON má prenajaté odlišné priestory na tej istej adrese.
3. Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 16861-2/2015-BA zo dňa 19.10.2015 konanie o odvolaniach, ktoré podali žalobca v 1./ ako zamestnanec a žalobca 2./ ako zamestnávateľ podľa § 193 ods. 3 zákona o sociálnom poistení prerušila za účelom presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Následne žalovaná rozhodnutím č. 12944-3/2019-BA zo dňa 26.06.2019 zamietla odvolanie žalobcu v 1./ ako zamestnanca a žalobcu 2./ ako zamestnávateľa a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník. V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že zamestnávateľ sa od 01.10.2010 prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou a bol v ňom evidovaný do 31.03.2017. Zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia od 01.12.2010 a bol v ňom prihlásený do 29.02.2012. Poukázala, že Sociálna poisťovňa ako príslušná inštitúcia na určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle. Dňa 14.03.2013 táto vykonala kontrolu zameranú na preverovania sídla zamestnávateľa a reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky za kontrolované obdobie od 01.10.2010 do 14.03.2013, pričom zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti F. XXX, G., sa žiadny zamestnávateľ ani zamestnanec nenachádzal. Podľa vyjadrení splnomocnenca zamestnávateľa Ing. A. K. sa práce zamestnancom zadeľovali ústnou formou a realizovali sa na území celej Slovenskej republiky, preto nebolo možné určiť konkrétny dátum výkonu činnosti, keďže je na pracovníkovi, kedy túto prácu zrealizuje. Na takto zistený skutkový stav žalovaná aplikovala ustanovenia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, pričom dospela k záveru, že vykonanou kontrolou sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného miesta podnikania zamestnávateľa, pričom táto povinnosť vyplýva z čl. 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, preto žalovaná oznámila v zmysle čl. 76 nariadenia č. 883/2004 skutočnosti zistené kontrolou. Keďže následne došlo zo strany ZUS, Oddzial w H. k oznámeniu č. 130000/503/5/96/2013-UBS-EU, ktorým poľský orgán v súlade s čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určil, že žalobca 1./ podlieha od 01.12.2010 do 29.02.2012 právny predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, pričom žalovaná ako inštitúcia dotknutého členského štátu postupom podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, toto určenie nenamietala, určenie poľského práva sa stalo definitívnym. Žalovaná uviedla, že vystavenie formuláru PD A1 neeviduje. K zisteniu skutkového stavu argumentovala, že žalovaná ako orgán verejnej
správy je oprávnená zistiť skutočný stav veci, pričom nie je viazaná iba návrhmi účastníkov konania ale môže vykonať dôkazy aj z vlastnej iniciatívy za účelom zistenia skutočného stavu. K náležitostiam napadnutého rozhodnutia žalovaná zdôraznila, že napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonnom stanovené náležitosti podľa § 209 zákona o sociálnom poistení. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, žalovaná odvolanie žalobcov zamietla a napadnuté rozhodnutie pobočky potvrdila.
II.
Správna žaloba
4. Žalobou zo dňa 09.09.2019, doručenou tunajšiemu súdu toho istého dňa sa žalobcovia 1./ a 2./ domáhali zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 12944-3/2019-BA zo dňa 26.06.2019. Namietali, že správny orgán nesprávne zistil skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikoval nesprávny hmotnoprávny predpis. Poukázali na skutočnosť, že z rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva, že zamestnávateľ je schránková firma a k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu 2./nedochádzalo, preto má žalobca 1./ podliehať poľskej legislatíve. Uvedené považovali za nesprávne zistený skutkový stav. Uviedli, že žalobca 1./ využil prostriedky možnej právnej obrany na súde, kde sa domáhal zmeny určenej uplatniteľnej legislatívy, pričom konanie nebolo do dnešného dňa skončené, a teda uplatniteľná legislatívna nie je určená. Čo sa týka aplikácie ustanovenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, žalobcovia 1./ a 2./ uviedli, že splnenie predpokladov podľa uvedeného ustanovenia predstavuje hmotnoprávne posúdenie, ktoré má vykonať inštitúcia členského štátu bydliska osoby, keďže v predmetnom konaní nebolo sporné, že zamestnanec mal bydlisko v Poľsku, inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte príslušná na takéto rozhodnutie nie je. Podľa názoru žalobcov 1./ a 2./ by iný postup by viedol k popretiu cieľa nariadenia. S poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalobcovia namietali oprávnenie prvostupňového ako aj odvolacieho správneho orgánu vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia zamestnanca podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. V tejto súvislosti poukázali na záver z rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia NSSR v uznesení č. k. 1Vs/1/2018, z ktorého vyplýva, že definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu EU od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve. Záverom žalobcovia argumentovali, že ak by mal správny súd za to, že žalovaná mala kompetenciu vo veci konať, namietali absenciu vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu, keďže uvedené nevyplývalo z administratívneho spisu žalovanej. Taktiež namietali aj nezákonné prerušenie konania o odvolaniach, keďže k prerušeniu konania došlo z dôvodu, že nebolo možné presne a úplne zistiť skutkový stav veci, pričom žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla, a ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený. S poukazom na tieto skutočnosti mali žalobcovia za to, že žalovaná sa mala dopytovať poľského styčného orgánu ZUS Tarnów v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti, či žalobca využil opravné prostriedky v Poľsku a či v čase vydania rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku a tieto informácie mali byť súčasťou administratívneho spisu.
III.
Vyjadrenie žalovaného
5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 25.11.2019 uviedol, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej Únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť a zároveň majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Takýmito nariadeniami sú nariadenie EP a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004) a nariadenie EP a Rady č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Argumentoval, že v prípade, ak fyzické osoby vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, teda ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisov osobitné pravidlá upravené v článku 13 základného nariadenia. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívny nie je rozhodujúci status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby ale reálny výkon činnosti. Žalovaný uviedol, že formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j. pracovnou zmluvou, nezakladá zamestnancovi automaticky právo na aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004, ale je nevyhnutné pojem pracovný pomer vyložiť tak, že za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva
skutočnú a efektívnu činnosť a v tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Súdneho dvora C - 10/2005. Žalovaný dôvodil, že postupoval v súlade s čl. 76 nariadenia č. 883/2004 a ako príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej legislatívny na území Slovenskej republiky v súlade s týmto ustanovením informoval Poľskú inštitúciu sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych „ZUS” o jej známych skutočnostiach súvisiacich so zamestnávateľom. Pre správnu aplikáciu čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 bolo podstatné vyriešenie otázky, či žalobca 1./ na území Slovenskej republiky reálne vykonával pracovnú činnosť, pričom povinnosťou žalobcov 1./ a 2./ bolo predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že zamestnanci zamestnávateľa na území Slovenskej republiky skutočne aj vykonávali prácu dojednanú v pracovných zmluvách. Žalovaný konštatoval, že mu bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS w H. z 15.10.2013, ktorým táto určila, že zamestnanec v súlade s článkom 11 nariadenia č. 883/2004 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že žalovaný ako inštitúcia dotknutého štátu toto určenie nenamietal, stalo sa definitívnym. Vo vzťahu k záverom prijatým rozhodnutím Veľkého senátu správneho kolégia NS SR vyjadreného v uznesení 1 Vs/1/2018, na ktoré žalobcovia poukázali, žalovaná argumentovala, že prijaté závery je možné aplikovať len v prípadoch, kedy bola uplatniteľná legislatíva určená vzájomnou dohodou medzi Sociálnou poisťovňou a Poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych „ZUS” v zmysle čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia. V tejto súvislosti uviedol, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že vo vzťahu k žalobcovi 1./ došlo zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych „ZUS” v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré je v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym, pričom skutočnosti týkajúce sa priebehu tohto určenia boli uvedené v napadnutom rozhodnutí. Postup podľa čl.16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia sa využíva až v prípade, ak nedôjde k určeniu uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Poukazujúc na skutočnosť, že medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy a nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sžso/20/2015 zo dňa 27.4.2016, v zmysle ktorého, ak žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, nie je kompetencia krajského súde tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Z uvedeného rozhodnutia taktiež vyplýva, že ak došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov je takéto určenie pre súd záväzné. Žalovaný poukázal na to, že nie je viazaný ani priebehom a ani výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, resp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy nie sú príslušné súdy členských štátov, ale inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov v zmysle koordinačných nariadení. Zdôraznil, že Sociálna poisťovňa nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy ale o nevzniknutí sociálneho poistenia žalobcu 1./, podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, pričom o uvedenom je oprávnený rozhodnúť len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu. O uvedenom bolo nepochybné rozhodnúť z dôvodu, že zamestnávateľ prihlásil žalobcu 1./ do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového poistenia od 01.12.2010, pričom definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou inštitúciou bolo nepochybné, že žalobca 1./ v danom období podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, preto bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávne registrácie žalobcu v registri poistencov. Z uvedeného odvodil žalovaný právomoc Sociálnej poisťovne rozhodnúť podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení o nevzniknutí sociálneho poistenia v spornom prípade. Napadnutým rozhodnutím teda došlo len k deklarovaniu vyššie uvedenej skutočnosti, čím došlo k zosúladeniu skutkového stavu so stavom právnym. Čo sa týka prerušenia konania uviedol, že k tomuto došlo z dôvodu podania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, a nie z dôvodu potreby doplnenia zistenia existencie súdnych konaní v Poľskej republike. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol správnu žalobu žalobcov 1./ a 2./ zamietnuť.
IV.
Konanie pred súdom
6. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 4Sa/22/2019 – 44 zo dňa 29.07.2020 zrušil rozhodnutie žalovanej číslo 12944-3/2019-BA zo dňa 26.06.2019 a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom priznal žalobcom 1./ a 2./ voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.
V.
Kasačná sťažnosť
7. Proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/22/2019-44 zo dňa 29.07.2020 podal žalovaný kasačnú sťažnosť a žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a konanie zastavil, alebo alternatívne vec zrušil a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
8. Žalobcovia 1./ a 2./ sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného nevyjadrili.
9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/22/2019 – 44 zo dňa 29.07.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Kasačný súd konštatoval, že Prvostupňové rozhodnutie v spojení s preskúmavaním rozhodnutím vychádza z preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi 1./ došlo zo strany Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych „ZUS” v zmysle článku 16 vykonávacieho nariadenia k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s článkom 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzavretú na úrovni koordinačných nariadení. Kasačný súd ďalej dôvodil, že dvojmesačná lehota na vznesenie prípadných námietok proti určeniu uplatniteľnej legislatívy márne uplynula dňa 16.12.2013, čím sa predmetné určenie stalo definitívnym a z tohto je zrejmé že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník č. 2057 - 30/2014 – SK zo dňa 09.06.2014 nebolo vydané predčasne, pretože bolo vydané po definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy. Kasačný súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27.04.2016 v zmysle, ktorého takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné. Kasačný súd uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou Krajského súdu vysporiadať sa s právomocou správnych orgánov rozhodovať o zániku povinného poistenia žalobcu v čase, keď už bola určená uplatniteľná legislatíva iného členského štátu. Zhodne s názorom žalovaného uviedol že definitívnym určením poľskej legislatívy bolo nepochybné, že žalobca od 01.12.2010 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky a poukázal na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, prípadne súdnych konaní vedených žalobcom v Poľskej republike, pretože na určenie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov zasahovať do uvedeného procesu.
VI.
Konanie na správnom súde
10. Dňa 01. júna 2023 nadobudol účinnosť zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý dňom svojej účinnosti zriadil Správny súd v Košiciach. Účinnosťou zákona výkon súdnictva prešiel od 01. júna 2023 z Krajského súdu v Košiciach a Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01. júna 2023 daná právomoc správnych súdov.
11. Podľa § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. S poukazom na citované ustanovenie, upovedomenie o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené na úradnej tabuli súdu od 01.08.2024 do 20.08.2024. Rozsudok správny súd verejne vyhlásil vyvesením písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní s poukazom na § 137 ods. 3 SSP dňa 19.08.2024.
12. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia, tak ako to predpokladá § 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), neviazajúc žalobnými bodmi v zmysle § 203 ods. 2 SSP, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žiaden z účastníkov konania nežiadal vec prejednať na pojednávaní, rozsudok verejne vyhlásil dňa 19.08.2024 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná a preto správnu žalobu podľa § 199 ods. 3 SSP v spojení s § 190 SSP zamietol
VII.
Relevantná právna úprava
13. Podľa § 2 ods. 1 Zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku ( ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
14. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
15. Podľa § 5 ods. 2 SSP, konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania.
16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP, sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.
18. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
19. Podľa § 177 ods. 2 SSP, ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.
20. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
21. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie sociálnej poisťovne.
22. Podľa § 199 ods. 3 „SSP“ ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
23. Podľa § 202 ods. 2 prvej vety SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
24. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
25. Podľa bodu 15 preambuly Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“), je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť.
26. Podľa čl. 1 písm. j/ Základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.“
27. Podľa čl. 1 písm. p/ Základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „inštitúcia znamená v súvislosti s každým jednotlivým členským štátom úrad alebo úrad zodpovedný za uplatňovanie všetkých alebo niektorých právnych predpisov.
28. Podľa čl. 2 ods. 1 Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
29. Podľa čl. 11 ods. 1 Základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
30. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) Základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
31. Podľa čl. 13 ods. 1 Základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch, alebo
b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich činností v členskom štáte svojho bydliska.
32. Podľa čl. 13 ods. 2 písm. b) Základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha: a) právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte; alebo
b) právnym predpisom členského štátu, v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.
33. Podľa čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
34. Podľa čl. 14 ods. 5 písm. b) Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Základného nariadenia (č. 883/2004) o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“), Na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
35. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 z 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
36. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
37. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
38. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
39. Podľa § 120 ods. 4 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa pri výkone sociálneho poistenia plní funkciu príslušnej inštitúcie, inštitúcie miesta bydliska, inštitúcie miesta pobytu, styčného orgánu a je kontaktná inštitúcia na komunikáciu medzi príslušnými inštitúciami a príjemcami dávok a medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, inštitúciami štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a inštitúciou Švajčiarskej konfederácie.
40. Podľa § 120 ods. 5 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa plní funkciu prístupového bodu podľa osobitného predpisu na elektronickú výmenu údajov medzi inštitúciami členských štátov Európskej únie, štátov, ktoré sú zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore a Švajčiarskej konfederácie v rozsahu sociálneho zabezpečenia podľa osobitného predpisu.
VIII. Právny názor správneho súdu
41. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenia správneho orgánu sú takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
42. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu, administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, orgánu verejnej správy prvého stupňa, ako aj rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/27/2021 zo dňa 12.01.2023, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho konania predchádzajúceho jeho vydaniu s tým že nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, posudzujúc žalobu neformálne, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
43. Žalobca 1./ je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonávala minimálne v období od 01. decembra 2010 do 29. februára 2012 činnosť na vlastný účet v Poľskej republike, a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike, čo v tomto konaní nebolo sporné. Na žalobcu 1./ sa priamo vzťahuje nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č. 987/2009. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúci všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
44. Predmetom hmotnoprávneho posúdenia bola otázka, či žalobca 1. spĺňa predpoklady pre aplikáciu č. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, a na vykonanie tohto posúdenia je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte, než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých členských štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadenie, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 13 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania uplatniteľnej legislatívy.
45. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodne čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúci všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nariadenie je nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
46. Z čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca 1./ má bydlisko v Poľskej republike, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu 1./ je príslušná poľská inštitúcia ZUS.
47. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že poľská inštitúcia sociálneho poistenia písomnosťou z 15. októbra 2013 zaslala žalobcovi 1./ a Sociálnej poisťovni oznámenie, z ktorého (okrem iného) vyplýva, že žalobcovi 1./ boli určené poľské právne predpisy ako uplatniteľné pre obdobie od 01.12.2010 do 29.02.2012 (na povinné poistenie bol prihlásený zamestnávateľom A. E. - JUPITER, teda žalobcom 2./), na základe čl. 16 ods. 2 veta 3 vykonávacieho nariadenia a zohľadňujúc čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia.
48. Žalobcom 1./ je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike, a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom A. E. - JUPITER (žalobcom 2./ v Slovenskej republike. Prvostupňové rozhodnutie v spojení s preskúmavaným rozhodnutím vychádza z preukázanej skutočnosti, že vo vzťahu k žalobcovi 1./ došlo zo strany Poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia - Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych „ZUS” v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia k individuálnemu určeniu poľskej uplatniteľnej legislatívy, ktoré sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia stalo definitívnym, v dôsledku čoho bolo nevyhnutné uvedenú situáciu vnímať ako uzatvorenú na úrovni koordinačných nariadení. Dvojmesačná lehota na vznesenie prípadných námietok proti určeniu uplatniteľnej legislatívy stanovená v článku 16 ods.3 vykonávacieho nariadenia márne uplynula dňa 16.12.2013, čím sa predmetné určenie stalo definitívnym. Z uvedeného je tak celkom zjavné, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 2057-30/2014-SK zo dňa 09.06.2014 nebolo vydané predčasne, pretože bolo vydané až po definitívnom určení poľskej uplatniteľnej legislatívy. Správne orgány, rovnako ako súdy, musia z takéhoto určenia uplatniteľných právnych predpisov vychádzať. Takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016.
49. Definitívnym určením poľskej legislatívy bolo nepochybné, že žalobca od 01.12.2010 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, prípadne súdnych konaní vedených žalobcom 1./ v Poľskej republike, pretože na určenie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií, vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu.
50. Súd upriamuje tiež pozornosť na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-89/16 z 13. júla 2017 (Radoslaw Szoja proti Sociálnej poisťovni), ktorým vo vzťahu k určeniu príslušnej (rozhodnej) právnej úpravy judikoval, že „Článok 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady č. 465/2012 z 22. mája 2012, sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom členskom štáte, je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v článku 14 ods. 5b a článku 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, zmeneného a doplneného nariadením č. 465/2012“, pričom „na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku.“
51. Súd sa zaoberal tiež skutočnosťou, či žalobca bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach (subjektívnych právach vyplývajúcich z právneho predpisu).
52. Žalobu podľa § 178 a nasl. SSP môže podať len ten, kto bol správnym rozhodnutím alebo opatrením ukrátený na svojich právach a nielen na svojom záujme. V správnom súdnictve pri rozhodovaní o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov súd poskytuje ochranu iba subjektívnym právam žalobcu. Ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť preto súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, čo znamená, že musí ísť o skutočné ukrátenie. Nedostatok hmotnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby.
53. Správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, ktorý umožňuje komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, avšak správny súd je povinný skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciál nemožné. Iba samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. Aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou bez splnenia, ktorej nie je možné žalobe priznať úspech. Správny súd prihliada na splnenie tejto podmienky počas celého konania a musí sa ňou zaoberať aj bez námietky zo strany žalovanej. Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžr/2/2014 v, ktorom konštatoval že: "súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP, musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania."
54. Pod ukrátením subjektívneho práva je nutné rozumieť taký stav, keď žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom chránených záujmov príslušnej fyzickej alebo právnickej osoby. S tým spojený negatívny dosah, ujma či škoda na strane žalobcu mohla síce aj nastať, ale postačí i jej hrozba či potenciálna možnosť (pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 259/2011, zo 04. júla 2012). Uvedené je dané tým, že ukrátenie na subjektívnych právach má primárne objektívnu povahu. Súčasťou konania o všeobecnej správnej žalobe nie je preto v zásade zisťovanie konkrétnej výšky ujmy či škody na strane žalobcu. Inak povedané, aktívna žalobná legitimácia fyzickej a právnickej osoby musí byť daná pre všetky prípady, keď je dotknutá ich právna sféra. Nejde pritom o preukázanie toho, či sa žalobou napadnutým rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy priamo konštituovali, či deklarovali práva alebo povinnosti žalobcu, ale o to, či sa účinky rozhodnutia alebo opatrenia podľa tvrdenia žalobcu v žalobe negatívne prejavili v jeho právnej sfére (pozri k tomu napr. rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR, sp. zn. 2Afs 4/2011 z 22. februára 2011).
55. Správny súd poukazuje na to, že Najvyšší správny súd sa už vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal obdobnou vecou, preto v ďalšom v súlade s ust. § 464 ods. 1 SSP poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutí sp. zn. 6Ssk/14/2022 z 15. júla 2022, 7Ssk/20/2022, 6Ssk/4/2022. „Podľa čl. 11 ods. 1 Základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) Základného nariadenia potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba
vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia, osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa správneho súdu tak z čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Z už vysvetlených dôvodov však rovnaké subjektívne právo má aj zamestnávateľ tohto zamestnanca, a ochrany tohto subjektívneho práva sa môže domáhať aj správnou žalobou podľa § 2 ods. 2 a § 177 ods. 1 SSP. V tu prerokúvanej veci žalobca už v žalobe namietal, že žalovaná svojím postupom zasiahla do jeho práva z čl. 12 ods. 1 Základného nariadenia, čo podľa správneho súdu postačuje na to, aby bola osvedčená jeho aktívna legitimácia v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku. Otázka, či žalobcovi skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu.“
56. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia správny súd konštatuje, že v postupe žalovaného ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa, v úvahách obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí a v jeho právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcami 1./ a 2./, ktoré by odôvodňovali zrušenie napadnutých rozhodnutí, a preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
57. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s ust. § 168 SSP, v zmysle ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a orgánu štátnej správy možno priznať náhradu trov právneho zastúpenia len výnimočne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote do jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).