Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_25CoP-52-2022.pdf
PDF · 119.44 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/52/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálikovej a JUDr. Sone Vackovej v právnej veci navrhovateľky: D. R., nar. XX. XX. XXXX, (v čase podania návrhu maloletá), bytom I.O. zastúpená splnomocnenou zástupkyňou: G.. G. H., nar. XX. XX.X XXX, bytom I.. R. 7, L., proti osobe, ktorá je podľa návrhu povinná platiť výživné: A. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom L., H. O. XXX/XX, zastúpený G.. V. F. E., advokátkou, so sídlom nám. M. R. Štefánika 6, Komárno, o zvýšenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní povinnej osoby proti rozsudku Okresného súdu Komárno (ďalej „súd prvej inštancie") zo dňa 22. 09. 2022 č.k. 12P/133/2021-158 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie"), takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 23. 10. 2012, sp.zn. 12P/215/2011 tak, že zvýšil vyživovaciu povinnosť osoby povinnej platiť výživné (ďalej aj „povinná osoba“) na navrhovateľku zo sumy 125 eur na sumu 220 eur mesačne, s účinnosťou od 22. 09. 2021. Zameškané výživné za čas od 22. 09. 2021 do 30. 09. 2022 vo výške 1 068,44 eura povolil súd povinnej osobe splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným až do vyrovnania pod následkom straty výhody splátok a exekúcie. Vo zvyšku návrh navrhovateľky zamietol a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že rozsudkom Okresného súdu Komárno 12P/215/2011 zo dňa 23. 10. 2012 bola určená vyživovacia povinnosť povinnej osobe vo výške 125 eur. V čase rozhodnutia súdu povinná osoba, otec navrhovateľky, vykonával živnostenskú činnosť, za rok 2010 mal základ dane vo výške 2 206 eur, žil v spoločnej domácnosti s partnerkou a ich spoločným dieťaťom. Matka navrhovateľky bola v čase rozhodnutia súdu na materskej dovolenke, poberala rodičovský príspevok vo výške 256 eur a prídavky na dieťa vo výške 21,90 eura. Pribudla jej ďalšia vyživovacia povinnosť voči maloletému Petrovi, s ktorého otcom v tom čase žila v spoločnej domácnosti. Navrhovateľka, oprávnená osoba, bola vo veku sedem rokov a navštevovala druhý ročník základnej školy.
1.1.1. V súčasnej dobe povinná osoba, otec navrhovateľky, je živnostník, nemá pravidelný príjem, má ďalšiu vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu F. nar. XX. XX. XXXX, ktorý navštevuje druhý ročník základnej školy. uvádza svoj príjem vo výške 300 eur mesačne, pričom jeho finančná situácia sa zhoršila v dôsledku pandémie. Uviedol, že nevlastní žiadny majetok, nemá žiadne úspory, má desaťročnú fabiu, vo vzťahu k sociálnej poisťovni má exekúciu, ktorú spláca nepravidelne. Dodal, že s partnerkou
rozbiehajú cukráreň v T. na ktorú si zobrala hypotekárny úver jeho partnerka, z ktorej príjmu uhrádza aj zaostalé výživné.
1.1.2. Matka navrhovateľky je od januára 2022 zamestnaná s čistým mesačným príjmom vo výške 839 eur, pribudla jej ďalšia vyživovacia povinnosť k maloletému D., žijú v podnájme v trojizbovom byte, kde režijné výdavky predstavujú 590 eur a náklady s tým súvisiace (TV, internet, mobily) vo výške 106 eur.
1.1.3. Navrhovateľka v čase rozhodovania súdu prvej inštancie navštevovala tretí ročník Konzervatória v R.. Má výdavky na ubytovanie na internáte, a to 65 eur mesačne, oblečenie 100 eur mesačne, kozmetika a hygiena vo výške 40 eur, čistiace prostriedky 30 eur, školské potreby 20 eur, mesačný lístok MHD vo výške 14 eur a vreckové od 100 do 200 eur mesačne, okrem toho platí 40 eur mesačne za prenájom miestnosti na cvičenie na klavíri.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5 zákona číslo 36/2005 Z.z. o rodine v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“).
1.4. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že návrh oprávnenej osoby, navrhovateľky, bol podaný dôvodne, nakoľko sa priebežne pripravuje na budúce povolanie a nie je schopná sama sa živiť. Taktiež mal preukázané, že od posledného rozhodnutia súdu (23. 10. 2012 sp.zn. 12P/2015/2011) došlo k podstatnej zmene pomerov, nakoľko vtedy bola oprávnená maloletá, vo veku sedem rokov, t.č. je plnoletá. Za jej odôvodnené výdavky vyhodnotil poplatok za internát v sume 65 eur, výdavky na oblečenie v sume 50 eur, kozmetiku, hygienu vo výške 30 eur, čistiace prostriedky vo výške 15 eur, školské potreby 20 eur, lístok MHD 14 eur, vreckové 100 eur, stravné 100 eur, režijné výdavky vo výške 196 eur , ako aj ďalšie jednorazové, či mimoriadne výdavky, ako napr. prenájom miestnosti na cvičenie, vodičský preukaz. Spolu mesačné výdavky predstavujú cca 590 eur a to napriek tomu, že súd prvej inštancie neakceptoval všetky výdavky uvádzané oprávnenou osobou, nakoľko ich považoval za neprimerane vysoké.
1.4.1. Matka oprávnenej osoby má v súčasnej dobe príjem 839 eur mesačne v čistom. Povinná osoba deklaruje príjem vo výške 300 eur a to z podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie vyjadrenia povinnej osoby, týkajúce sa nízkeho príjmu, považoval za účelové, nakoľko dlhodobo tvrdí, že má nízky príjem, nepredložil však súdu žiadny doklad o tom a ani netvrdil, že by sa pokúsil nájsť si lepšie platené miesto. Napriek týmto jeho tvrdeniam s partnerkou investoval do nového projektu a nevyvíja žiadne úsilie na to, aby si našiel stabilný príjem, z ktorého by mal zabezpečenú aspoň minimálnu mzdu.
1.4.2. Súd prvej inštancie preto hodnotiac dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že vzhľadom na výdavky, možnosti a schopnosti povinnej osoby, bude primeranou výškou výživného 220 eur mesačne, čo pri rozpočítaní na jeden deň v mesiaci vychádza výdavok vo výške 7,33 eura. Táto suma rozhodne nepokryje podstatnú časť výdavkov plnoletého dieťaťa. Všetky ostatné výdavky, ktoré dieťa má, musí zabezpečiť jej matka, zo svojho príjmu. Takto určená výška výživného neohrozí životnú úroveň povinnej osoby a bude na prospech oprávnenej osoby.
1.4.3. Súd prvej inštancie zvýšil vyživovaciu povinnosť od 22. 09. 2021, t.j. od podania návrhu a zaostalé výživné za obdobie od 22. 09. 2021 do 30. 09. 2022 vzniklo vo výške 1068,44 eura ( 220 eur - 125 eur = 95 eur : 30 dní = 3,16 eura x 9 dní = 28,44 eura za mesiac september 2021, za mesiace október až december 2021 - 95 eur x 3 mesiace = 285 eur, za mesiace január až september 2022 - 95 eur x 9 mesiacov = 855 eur, spolu celé zaostalé výživné vo výške 1168,44 eura). Z uvedenej sumy 1 168,40 eura súd prvej inštancie odpočítal sumu uhrádzanú nad rámec súdom stanoveného výživného povinnou osobou za 4 mesiace po 25 eur, spolu 100 eur, preto zaostalé splatné výživné predstavuje 1 068,44 eura. Súd rozhodol o možnosti povinnej osoby splácať zaostalé výživné v splátkach po 20 eur mesačne, spolu s bežným výživným až do vyrovnania a to v zmysle § 232 ods. 4 CSP.
1.5.Návrh oprávnenej osoby vo zvyšku zamietol ako nedôvodný, nakoľko požadovanú výšku výživného v sume 350 eur považoval za neprimerane vysokú.
1.6. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (zákon číslo 161/2015 Z.z., ďalej len „CMP“) tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním otec navrhovateľky, povinná osoba z platenia výživného.
2.1. Dôvodil tým, že nespochybňuje a plne sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že od poslednej úpravy rodičovských práv a povinností voči navrhovateľke, došlo k podstatnej zmene pomerov. Nestotožnil sa však s výškou výživného, určenou súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Taktiež nesúhlasí so záverom súdu o účelovosti jeho vyjadrení ohľadne dlhodobo nízkeho príjmu. Poukázal na covidové obdobie, ktoré malo veľmi negatívny vplyv na jeho podnikanie. Taktiež poukázal na skutočnosť, že nie je spokojný so svojim príjmom, ani so stavom svojich majetkových pomerov, preto vyvíja snahu o rozvoj cukrárne, ktorú prevádzkuje jeho partnerka. Cukráreň bola otvorená v apríli roku 2022, zatiaľ nepokryje ani bežné mesačné náklady, ale verí, že časom bude prosperovať. Vyjadril sa tiež, že si nehľadal iné zamestnanie. Pravdou však je, že v minulosti sa viackrát ústne informoval u potencionálnych zamestnávateľov ohľadne možnosti zamestnať sa, keďže však nemal písomné potvrdenie, súdu to neuviedol.
2.2. Rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané predčasne, nakoľko súd nezistil skutočný stav veci, riadne neskúmal skutočné majetkové pomery matky navrhovateľky, akceptoval jej vyjadrenie ohľadne výšky výživného na jej syna z druhého manželstva bez toho, aby o tom bol predložený dôkaz. Okrem toho sa súd vôbec nezaoberal majetkom matky navrhovateľky, aký rozsah majetku vlastní, nakoľko je známe, že matka, resp. jej bývalý manžel vykonával rozsiahlu podnikateľskú činnosť počas trvania manželstva. Vadu napadnutého rozsudku vidí v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.3. Poukázal tiež na skutočnosť, že matka navrhovateľky predložila súdu nájomnú zmluvu za prenajatý trojizbový byt za sumu 590 eur mesačne, ktoré náklady sú vo vyššom pásme na miestne pomery, hoci jej príjem je okolo 840 eur. V L. sa dá zabezpečiť nájom aj za sumu 450 eur mesačne. Nestotožnil sa ani s alikvotnou čiastkou nákladov na bývanie (jednej tretiny), zahrnutých do oprávnených výdavkov navrhovateľky. Poukázal na to, že spolu s partnerkou a 12 ročným synom žije v štandardnom dvojizbovom byte, jeho štandard bývania nedosahuje kvalitu bývania, akú má zabezpečenú jeho plnoletá dcéra.
2.4. Ďalej dôvodil tým, že napriek zlej finančnej situácii nepožiadal o zníženie výživného, svoju vyživovaciu povinnosť voči dcére si plnil aj napriek poklesu jeho príjmu. Dobrovoľne zvýšil sumu výživného na 150 eur mesačne. Na výlety, dovolenky nechodí, nepestuje žiadne koníčky, nepije alkohol, nefajčí, z čoho vyplýva, že jeho životná úroveň nepresahuje životnú úroveň jeho plnoletej dcéry.
2.5. Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za nepreskúmateľný, nakoľko neobsahuje jednoznačné a presvedčivé závery o výške určenej vyživovacej povinnosti.
2.6. Navrhuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
3. Navrhovateľka sa k odvolaniu povinnej osoby nevyjadrila.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom konania v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, neviazaný rozsahom odvolania (§ 65 CMP), neviazaný dôvodom odvolania (§ 66 CMP), prejednal odvolanie otca bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP), pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 68 CMP). Dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Konanie vo veciach výživného plnoletých osôb je upravené v Civilnom mimosporovom poriadku zákonom č. 161/2015 Z.z. účinnom od 01.07.2016. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. V predmetnej veci matka navrhovateľky, ktorá v čase podania návrhu bola maloletá, podala návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti povinnej osoby, otca navrhovateľky. Dôvodila tým, že posledná úprava
bola v roku 2012, kedy navrhovateľka navštevovala základnú školu, t.č. navštevuje Konzervatórium v R., a to III. ročník, ako aj v tomto dôsledku podstatnou zmenou pomerov. V priebehu konania navrhovateľka dovŕšila plnoletosť, preto súd prvej inštancie konal ďalej so samotnou navrhovateľkou. Navrhovateľka žiadala zvýšiť výživné na sumu 350 eur mesačne, a to zo sumy 125 eur, ktorá bola určená v roku 2012.
6.1. Súd prvej inštancie v dôsledku konštatovanej podstatnej zmeny pomerov najmä na strane navrhovateľky, návrhu navrhovateľky vyhovel v rozsahu zvýšenia vyživovacej povinnosti povinnej osoby zo sumy 125 eur na sumu 220 eur mesačne od 22. 09. 2021, t.j. od podania návrhu a vo zvyšnej časti návrh zamietol. Zároveň vyčíslil zaostalé výživné v sume 1 068,44 eura, ktoré umožnil povinnej osobe splácať v mesačných splátkach po 20 eur spolu s bežným výživným pod hrozbou strany výhody splátok. Zároveň zmenil rozsudok Okresného súdu Komárno zo dňa 23. 10. 2012 sp.zn. 12P/2015/2011.
6.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila povinná osoba, otec navrhovateľky, ktorý ho napadol odvolaním. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutočný stav veci, najmä z hľadiska jeho príjmu a majetkových pomerov matky navrhovateľky. Dôvodil svojou zlou finančnou situáciou, ktorá nastala v dôsledku pandemických opatrení. Poukázal, že dobrovoľne zvýšil výživné na sumu 150 eur mesačne, ktorú sumu navrhuje na zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke.
7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd, posudzujúc vydané rozhodnutie z hľadiska súdom prvej inštancie zisteného skutočného stavu a citovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že povinná osoba sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého stupňa nestotožňuje, neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované zákonné ustanovenie. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľky čiastočne vyhovel a dôvody, pre ktoré návrh čiastočne zamietol. Odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.
8.1.Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP zakotvuje koncepciu zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie podľa § 220 ods. 2 CSP, ale obmedzí sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce. 8.2.Odvolací súd v zmysle § 380 ods. 1 CSP, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá a v neposlednom rade v súlade s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré
účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380 ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.
8.3.V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil žiadne vady, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
9. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že výživné určené dieťaťu (aj plnoletému) slúži na uspokojovanie všetkých životných potrieb potrebných pre jeho všestranný telesný a duševný vývoj. Odôvodnené potreby dieťaťa sú dané jednak jeho vekom, stupňom vzdelávania a formou prípravy na budúce povolanie, ale aj zdravotným stavom. Výživné slúži dieťaťu na uspokojovanie všetkých odôvodnených hmotných potrieb týkajúcich sa bývania, jedla, ošatenia a obuvi, hygieny, ale aj iných potrieb nevyhnutných pre výchovu dieťaťa, ktoré zahŕňajú vzdelávanie, prípravu na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, prípadne aj tvorbu úspor. Odôvodnené potreby dieťaťa sú bezprostredne ovplyvňované schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi rodičov. Ak sú reálne možnosti a schopností rodičov väčšie, odôvodnenými sú potreby dieťaťa, ktoré síce nie sú nevyhnutné, ale so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu sú prospešné pre všestranný vývoj dieťaťa. Ak sú reálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov obmedzené, sú odôvodnenými potrebami len bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú základnú mieru všetkých potrieb nevyhnutných pre život kultúrneho človeka. V súvislosti so schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi rodičov má osobitný význam ustanovenie § 75 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru o správnosti napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že posledná úprava vyživovacej povinnosti otca (povinnej osoby) bola v roku 2012, t.j. pred desiatimi rokmi, kedy bolo súdom určené výživné v sume 125 eur mesačne. V tom čase navrhovateľka navštevovala základnú školu, bola maloletá, pričom v súčasnej dobe je už plnoletá a navštevuje strednú školu. Už iba tento samotný fakt nasvedčuje takej zmene pomerov, ktorá v plnom rozsahu odôvodňuje a zakladá nárok na zvýšenie vyživovacej povinnosti. Po vyhodnotení a zvážení všetkých skutočností a okolností v danom prípade, súd prvej inštancie zvýšil výživné na navrhovateľku zo sumy 125 eur na sumu 220 eur mesačne, pričom zohľadnil všetky je oprávnené a odôvodnené výdavky a zároveň poukázal na možnosti a schopnosti povinnej osoby.
10.1. V súvislosti s určenou výškou vyživovacej povinnosti, s ktorou sa nestotožnil otec navrhovateľky, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie poukazuje predovšetkým na potencionálne možnosti a schopnosti povinnej osoby. Otec navrhovateľky dôvodí tým, že nie je právne v najlepšej finančnej situácii, ktorú klade za vinu predovšetkým pandémii, ktorá mu zhoršila jeho podnikateľské vyhliadky a výsledky. Na jednej strane je toto tvrdenie otca pravdepodobné, no na druhej strane je potrebné poukázať na skutočnosť, že otec navrhovateľky túto nie práve najlepšiu finančnú situáciu žiadnym spôsobom neriešil. Sám potvrdil, že si síce hľadal prácu, avšak zrejme nie dosť intenzívne, keďže sa nezamestnal, nemal pravidelný príjem. Je však potrebné poukázať tiež na skutočnosť, že spolu so svojou terajšou partnerkou začali prevádzkovať cukráreň, ktorú skutočnosť možno hodnotiť ako snahu otca o zlepšenie jeho finančnej situácie. Otec navrhovateľky v konaní uvádzal príjem 300 eur mesačne, z ktorého mal platiť navrhovateľky v posledných mesiacoch výživné v sume 150 eur mesačne, pričom na živobytie mu mala zostať suma 150 eur, navyše pri ďalšej vyživovacej povinnosti na maloleté dieťa. Už samotné tieto údaje nemôžu nasvedčovať tomu, že príjem otca navrhovateľky je iba v sume, ktorú sám uvádza. Aj z týchto dôvodov, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že je v možnostiach a schopnostiach povinnej osoby zabezpečiť si dostatočný príjem na to, aby zvládol plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči navrhovateľke. Je nesporné, že k podstatnej zmene pomerov na jej
strane došlo. Štúdium na konzervatóriu si vyžaduje zvýšené náklady, navyše za situácie, že býva na internáte, sama si zabezpečuje základné životné potreby. Keďže sa sústavne pripravuje na svoje budúce povolenie, vyživovacia povinnosť rodičov trvá.
10.2. Odvolací súd z uvedených dôvodov odvolanie povinnej osoby nepovažoval za dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zvýšenia výživného, určenia zaostalého výživného, jeho splácanie, ako aj v časti trov konania ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
11. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť zaoberať sa podstatnými námietkami uvedenými v odvolaní.
11.1. Odvolateľ, povinná osoba, v podanom odvolaní opätovne poukazuje na svoju nie práve najlepšiu finančnú situáciu zapríčinenú covidovým obdobím, chorou matkou, za ktorou musel cestovať. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že jeho podnikateľské aktivity, cukráreň, ktorú otvoril spolu s partnerkou v apríli roku 2022 zatiaľ nepokryje ani bežné mesačné náklady, ale verí, že postupom času bude prosperovať.
11.1.1. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, práve v súvislosti s touto námietkou a snahou otca navrhovateľky, zabezpečiť si zvýšený príjem, vychádzal z princípu potencionality jeho príjmov a najmä s poukazom na podstatné zmeny pomerov na strane navrhovateľky, zvýšil jeho vyživovaciu povinnosť nie na sumu žiadanú navrhovateľkou, ale na sumu 220 eur, ktorá aj s prihliadnutím na jeho podnikateľské aktivity bude v jeho možnostiach a schopnostiach platiť navrhovateľke. Odvolací súd preto námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie neprihliadol na jeho finančnú situáciu, vyhodnotil ako účelovú, s ktorou sa vysporiadal už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku.
11.2. Odvolateľ namieta, že súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie vydal predčasne, nakoľko nezistil skutočný stav veci.
11.2.1. Ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil, nakoľko súd prvej inštancie dostatočným spôsobom zistil skutočný stav veci v čase jeho rozhodovania, zisťoval príjem tak matky navrhovateľky, ako aj povinnej osoby, zisťoval majetkové pomery rodičov, zaoberal sa skutočnosťami podstatnými pre zvýšenie vyživovacej povinnosti, najmä zisťovaním podstatných zmien od poslednej úpravy. Námietka odvolateľa je preto nedôvodná.
11.3. Ďalšia námietka odvolateľa, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie smerujúce na zistenie toho, čo všetko patrí do BSM matky navrhovateľky a jej bývalého manžela, teda dostatočným spôsobom nezisťoval aký majetok vlastní matka navrhovateľky, hoci ona a jej bývalý manžel vykonávali rozsiahlu podnikateľskú činnosť počas trvania manželstva.
11.3.1. Odvolací súd predmetnú námietku vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú, nakoľko súd prvej inštancie zisťoval majetkové pomery matky navrhovateľky, tvrdenia otca navrhovateľky o rozsiahlej podnikateľskej činnosti matky navrhovateľky a jej bývalého manžela a rozsahu majetku, sú iba v rovine jeho tvrdení, bez akéhokoľvek preukázania.
11.4. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutočnosť, že matka navrhovateľky spolu s navrhovateľkou a ďalším dieťaťom býva v podnájme, za ktorý platí 590 eur mesačne napriek tomu, že podľa tvrdení povinnej osoby, možno v L. získať podnájom aj za nižšie nájomné, odvolací súd nepovažoval za nesprávne skutkové zistenie na základe vykonaných dôkazov. Ani jeho tvrdenie, že považuje za nesprávne, že súd prvej inštancie zahrnul jednu tretinu nákladov na bývanie do oprávnených výdavkov navrhovateľky, nie je správne, nakoľko navrhovateľka býva u svojej matky, matka tieto náklady hradí a keďže navrhovateľka bytové priestory užíva, je opodstatnené zahrnúť alikvotnú čiastku do jej oprávnených výdavkov. Námietky preto vyhodnotil ako účelové a nedôvodné.
11.5. Odvolateľ v závere namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, keďže neobsahuje jednoznačné a presvedčivé závery o výške určenej vyživovacej povinnosti.
11.5.1. Ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.
11.5.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri E. proti A., rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
11.5.3. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť.
11.5.4.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil povinnou osobou namietanú vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku odôvodnil pomerne podrobne a rozsiahlym spôsobom zvýšenie vyživovacej povinnosti, ako aj jej výšky. Námietku povinnej osoby, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú.
12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP, potvrdil.
13. Podľa § 57 CMP o nároku na náhradu trov, ak nejde o trovy konania štátu, rozhoduje súd len na návrh. Úspešná navrhovateľka v odvolacom konaní nežiadala priznať náhradu trov konania podľa § 55 CMP. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 52 CMP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Vo veci ide o konanie podľa Civilného mimosporového poriadku, ktorý stanovuje, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, pričom žiadne ustanovenie upravujúce nárok na náhradu trov konania podľa CMP na danú vec nedopadá.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).