Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/51/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom C. XX/XX, XXX XX D., zastúpená JUDr. Iveta Balalová, advokátka, so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, proti žalovaným 1/ E. F., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom G. H. XX/XX, D., 2/ I. F., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom G. H. XX/XX, D., obaja zastúpení AK VAVRINČÍK s.r.o., so sídlom Hurbanova 752/1, Nové Mesto nad Váhom, IČO: 52 619 818, za účasti intervenienta na strane žalovaných B. J., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom B. XXXX/X, K., zastúpený JUDr. Peter Kocian, advokát, so sídlom Miletičova č. 7, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. -501, zo dňa 19.01.2022, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

Okresný súd Piešťany, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalovaní 1/ a 2/ majú právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % (II. výrok). O trovách konania intervenienta rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal (III. výrok).

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , , , , (ďalej len „“), až 3 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiach (ďalej len „“) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobkyne. Mal za nesporné, že žalobkyňa uzatvorila zmluvu o pôžičke a zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj to, že intervenient bol zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti do katastra na základe kúpnej zmluvy. Okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy boli spornými, ako aj skutočnosť, či žalovaní 1/ a 2/ boli pri nadobúdaní nehnuteľnosti dobromyseľní. Kľúčová sporná otázka bola platnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a intervenientom a následne, či intervenient ako vlastník nehnuteľnosti mohol previesť vlastnícke právo na žalovaných. Z výpovedí žalobkyne, intervenienta a svedkov mal za nesporne preukázané, že intervenienta požiadala o poskytnutie pôžičky L. B. (dcéra žalobkyne) a L. M., ktorí potrebovali finančné prostriedky a nevlastnili nehnuteľnosť, ktorou by mohli zabezpečiť pohľadávku v prospech intervenienta. Keďže žalobkyňa vlastnila byt, dohodli sa, že uzavrie zmluvu ona, pričom podľa intervenienta podmienkou poskytnutia pôžičky bolo zabezpečenie formou nehnuteľnosti

pre prípad, ak by pôžička nebola splatená, uspokojiť pohľadávku bolo možné formou nadobudnutia nehnuteľnosti do vlastníctva intervenienta, z ktorého dôvodu predložil žalobkyni na podpis kúpnu zmluvu. Danú skutočnosť intervenient odôvodnil tým, že vtedy sa nerobili dobrovoľné dražby, preto sa uzavrela kúpna zmluva, kde bolo jasne napísané, že v prípade nezaplatenia pohľadávky, veriteľ použije kúpnu zmluvu, aby si mohol vybrať pohľadávku. Žalobkyňa sa bránila tým, že kúpnu zmluvu nikdy nechcela uzavrieť, súhlasila iba so záložnou zmluvou, pričom z jej písomných podaní a vyjadrení bolo jednoznačné, že vedela a bola uzrozumená s tým, že ak nebude pohľadávka splatená, intervenient nadobudne nehnuteľnosti za účelom uspokojenia svojej pohľadávky. Tvrdenia žalobkyne sa počas sporu menili. V zmluve o pôžičke bolo dojednané, že intervenient požičal žalobkyni sumu 436.000,- Sk, ktorú sa zaviazala vrátiť v lehote do 12.11.2001, teda do jedného mesiaca od jej poskytnutia, úroky neboli uvedené. Podľa výpovedí svedkov platili mesačné úroky vo výške 36.000,- Sk. Podľa čl. III. poskytol dlžník za účelom zabezpečenia pohľadávky záloh - nehnuteľnosť. Z čl. IV. zmluvy o pôžičke vyplynulo, že pre prípad, že dlžník nevráti požičané peniaze, súhlasí s odkúpením nehnuteľnosti za cenu, ktorá sa rovná požičanej sume a vysporiada tak svoju pohľadávku. Prvoinštančný súd nemal z dokazovania preukázané, že by žalobkyňa alebo prostredníctvom svojej dcéry pôžičku splatila a to ani z listinného dôkazu - potvrdenie, o tom, že sa pôžička predlžuje nemožno vyvodzovať, že sa tak stalo na základe čiastočnej úhrady dlhu. Okrem samotnej zmluvy pôžičke uzavrela žalobkyňa s intervenientom aj záložnú zmluvu v ten istý deň, t. j. 12.10.2001. Z LV č. XXXX okresný súd zistil, že záložné právo bolo vyznačené v časti ,,C“ a v rozpore s uvedeným sa javí uzavretie kúpnej zmluvy v totožný deň. Okresný súd uzavrel, že skutočná vôľa žalobkyne a intervenienta nebola uzavrieť kúpnu zmluvu, ale smerovala k tomu, aby nastali účinky, aké má zmluva o zabezpečovacom prevode práva, pričom v čase uzavretia kúpnej zmluvy vyžadoval písomnú formu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. V danom prípade vôľa účastníkov nepochybne chýbala, preto okresný súd vyhodnotil kúpnu zmluvu za absolútne neplatnú podľa , pričom dal do pozornosti čl. III. kúpnej zmluvy, podľa ktorého finančnú čiastku kupujúci odovzdal predávajúcemu pred podpisom zmluvy, čo podľa dokazovania sa nikdy nestalo a kúpna cena mala predstavovať nevrátenú pôžičku. Za významný považoval okresný súd aj bod XI. zmluvy, podľa ktorého vklad do katastra nehnuteľnosti uskutočnia zmluvné strany po dohode až dňa 12.11.2001, ktorý dátum korešponduje s termínom vrátenia pôžičky, čo potvrdzuje, že skutočná vôľa účastníkov kúpnej zmluvy nesmerovala k predaju nehnuteľnosti. Okresný súd tiež posudzoval to, či simulovaný právny úkon bol vykonaný na ťarchu tretej osoby, teda žalovaných, kedy vyslovená neplatnosť pôsobí na ťarchu tretej osoby a v takom prípade poskytnutá ochrana tak, že simulovaný právny úkon aj tak spôsobí právne následky voči tretej osobe. Dospel k záveru, že žalovaní neboli priamo dotknutí neplatnosťou právneho úkonu, pretože v čase jeho uzavretia neboli v žiadnom hmotnoprávnom vzťahu so žalobkyňou ani s intervenientom, preto neplatnosť právneho úkonu im v čase jeho uzavretia nemohla byť na ťarchu a neprejaví následky neplatnosti právneho úkonu, vo sfére žalovaných sa prejavili až v čase, keď sami uzavreli kúpnu zmluvu s intervenientom, pričom následkom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy išlo o nadobudnutie od nevlastníka, pretože intervenient sa sám vlastníkom nestal. Vôľa a predstavy o právnych úkonoch – kúpnej zmluvy žalobkyne a intervenienta navodili dojem, že zodpovedali právnemu úkonu, a to zmluve o zabezpečovacom prevode práva. V danom prípade možno hovoriť o disimulovanom právnom úkone, ktorý môže obstáť iba ak spĺňa podmienky pre iný platný úkon (zmluva o zabezpečovacom prevode práva), ak to zodpovedá vôli účastníkov a sú splnené jej náležitosti. Keďže ku dňu 12.10.2001 vyžadoval okrem písomnej formy aj iné náležitosti, by bolo možné konštatovať, že písomná forma by bola dodržaná osobitným dojednaním v čl. IV. zmluvy o pôžičke, podľa ktorej ak dlžník peniaze nevráti, súhlasí s odkúpením nehnuteľnosti veriteľom za cenu rovnajúcu sa požičanej sume. Nehnuteľnosť bola v zmluve o pôžičke riadne špecifikovaná, ale v rozpore s tým účastníci v ten istý deň uzavreli aj zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnosti, riadne zapísanú na LV, preto okresný súd mal pochybnosti o skutočnej vôli žalobkyne a intervenienta pri uzatváraní predmetných zmlúv. Žalobkyňa tvrdila, že po tom ako bola pôžička splatená (čo nebolo v konaní preukázané), čakala na to, že sa byt vráti, preto možno vyvodiť, že mala vedomosť o tom a vedome sa chcela zaviazať k tomu, aby intervenient nehnuteľnosť dočasne vlastnil do momentu vrátenia pôžičky tak, ako je tomu v prípade zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. Vôľa intervenienta podľa výsluchu nasvedčovala tomu, že nehnuteľnosť chcel nadobudnúť v prípade nesplatenia pôžičky za účelom uspokojenia svojej pohľadávky, čo zodpovedá účelu zmluvy o zabezpečovacom prevode práva. V prípade zmluvy o zabezpečovacom prevode práva je povinný veriteľ oznámiť dočasnosť prevodu v katastri nehnuteľností, avšak intervenient predložil na zápis vlastníckeho práva do katastra kúpnu zmluvu, ktorá bola zastretým právnym úkonom a podmienka vkladu dočasného prevodu tak nebola splnená. Okresný súd vyhodnotil, že pokiaľ by aj mal právny úkon podľa platiť ako iný právny úkon (zmluva o zabezpečovacom prevode práva), ktorý bol zastretý kúpnou zmluvou, z dôvodu

obchádzania zákona by bol tento neplatný. Pokiaľ ide o záložnú zmluvu, táto bola riadne zapísaná do katastra nehnuteľností, avšak k výkonu záložného práva nedošlo, preto uzavrel, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti na intervenienta neprešlo ani titulom absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, ani výkonom záložného práva zo zmluvy o záložnom práve, ani z titulu platnosti iného právneho úkonu a intervenient sa teda vlastníkom nehnuteľnosti nestal. Z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 20.02.2003 okresný súd zistil, že intervenient ako predávajúci ju uzavrel so žalovanými, pričom jej predmetom bola nehnuteľnosť odkúpená za kúpnu cenu 420.000,- Sk. Žalobu podala žalobkyňa dňa 13.06.2016, teda viac ako 16 rokov po uzavretí kúpnej zmluvy, preto skúmal splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Okresný súd poukázal na viaceré rozhodnutia a to Najvyššieho súdu SR sp. zn. , publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 39/1998, ktorý uviedol, že absolútna neplatnosť nastáva bez ďalšieho zo zákona a hľadí sa na takýto úkon ako keby nebol nikdy urobený. Absolútne neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade kladného rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. vyslovil názor, podľa ktorého platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca a subjekt, od ktorého odvodzuje vlastnícke právo, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol platne previesť. K otázke vplyvu absolútnej neplatnosti právneho úkonu na práva dobromyseľných nadobúdateľov sa vyjadril aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. , ktorý poukázal na zásadu rímskeho práva nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, podľa ktorého nikto nemôže previesť na iného práva, ktoré sám nemá. Dobrá viera nadobúdateľov je významná len potiaľ, že im možno priznať všetky práva a povinnosti oprávneného držiteľa. Tiež poukázal na uznesenie Veľkého senátu NS SR sp. zn. z 27. apríla 2011, ktorý riešil otázku poskytnutia súdnej ochrany na úkor vlastníka len na základe pomerovania základného práva vlastniť majetok s ochranou dobrej viery v správnosť údajov katastra na strane druhej, pričom z daného rozhodnutia vyplýva nesúhlas s prelomením zásady „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ – platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje derivatívne svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol a teda ho ani nemohol platne previesť ďalej osobe, ktorá nadobudla vlastnícke právo v súlade so zákonom. Okresný súd preto konštatoval, že žalovaní nenadobudli vlastnícke právo na základe kúpnej zmluvy uzavretej s intervenientom dňa 20.02.2003, čo však nebráni skúmaniu podmienok vydržania vlastníckeho práva, ktoré boli splnené. Kľúčovou otázkou bola dobrá viera žalovaných, že sa stali vlastníkmi, čo by odôvodňovalo začatie plynutia 10-ročnej vydržacej doby. Preto skúmal okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2003 a mal za nesporné, že žalovaní nepoznali žalobkyňu a jej blízke osoby ani intervenienta, mali záujem o kúpu bytu v Piešťanoch, preto oslovili realitnú kanceláriu. Pokiaľ žalovaní mali vedomosť z médií o rôznych podvodoch, obrátili sa na realitnú kanceláriu, realitného makléra, ktorý sprostredkoval kúpu nehnuteľnosti medzi intervenientom a nimi, svedok D. N. potvrdil vedomosť, že pozná žalovanú 2/, pri ohliadkach aj pri odovzdaní bytu nebol žiaden spor, aj potom, keď mu doniesli list vlastníctva po predaji všetko prebehlo normálne, pričom ho oslovil intervenient, ktorý predložil list vlastníctva so zámerom byt predať a nepamätal si žiadnu ťarchu ani nič, v čom by videl problém. Okresný súd nemal pochybnosti o dôveryhodnosti daného svedka, ktorý nemal záujem na výsledku sporu a nemal zistený ani žiaden osobitný vzťah svedka k stranám sporu, či iným svedkom. Z výpovede daného svedka mal za preukázané že žalovaní neboli z jeho strany informovaní o akomkoľvek spore medzi intervenientom a žalobkyňou, neinformoval ich ani o vyznačenej poznámke na liste vlastníctve týkajúcej sa t. č. prebiehajúceho súdneho konania, lebo o nej nevedel. Žalovaní teda neboli informovaní predtým, než uzavreli kúpnu zmluvu o tom, že v určitom časovom období bola na LV poznámka o prebiehajúcom súdnom spore, čo nemožno pričítať na ťarchu žalovaných, ktorých obozretnosť v predzmluvnom období bola zachovaná tým, že sa obrátili na realitnú kanceláriu a v rámci ich vzťahu k sprostredkovateľovi nebol dôvod spoľahnúť sa na informácie ním poskytované a nebolo možné pri zachovaní obvyklej opatrnosti od nich očakávať, aby preverovali stav na LV z vlastnej iniciatívy, navyše keď išlo o obdobie, keď ešte len išli na ohliadku bytu a nemohli vedieť, či budú mať záujem o kúpu bytu. Ďalej poukázal na proces ohliadky bytu, žalovaných a realitného makléra previedli po byte, pričom žalovaní povedali na ohliadke, že ich pozvali z realitky, o intervenientovi nevedeli a so žalovanými komunikovala dcéra žalobkyne, jej muž tam ešte nebol, nakoľko sa nachádzal v kuchyni, teda sa nezúčastnil. Pokiaľ išlo o tvrdenia vypočutých svedkov zo strany žalobkyne, prvoinštančný súd vzhľadom na príbuzenský a blízky vzťah svedkov k žalobkyni mal pochybnosti o pravdivosti ich výpovede, keď obaja svedkovia zohrávali dôležitú úlohu v dôvode, pre ktorý sa byt predáva, pôžička bola určená pre ich podnikateľské záujmy a žalobkyňa im požičanú sumu odovzdala. Za účelom zabezpečenia pohľadávky sa sami dohodli s intervenientom na zabezpečení pohľadávky predmetným bytom, ktorý oni nevlastnili, v konaní nebolo preukázané čo i len čiastočné splatenie pôžičky, z ktorého dôvodu je zrejmé, že to boli práve príbuzní žalobkyne,

ktorí zapríčinili prevod nehnuteľnosti na intervenienta. Iniciovanie začatia súdneho konania bolo zistené z výpovede svedka M., z ktorého dôvodu bola vyznačená poznámka v katastri, pričom podľa výsluchu žalobkyne aj svedkov mal súd za to, že žalobkyňa sa spoliehala na oboch vo všetkom a mala s nimi blízky vzťah, taktiež chcela, aby pri ohliadke bytu za žalobkyňu všetko vybavila svedkyňa – dcéra žalobkyne. Zo strany svedka M. prvoinštančný súd badal určité tendencie o manipuláciu žalobkyne, keď na jednej strane tvrdil, že nebol pri uzatváraní zmlúv, hoci ich uzavretie sa uskutočnilo pre účely získania pôžičky na jeho podnikateľské účely a na druhej strane inicioval právne kroky k podaniu žaloby na súd, pričom žalobkyňa sa údajne bála a odmietala akúkoľvek spoluprácu. Preto mali obaja svedkovia veľký záujem na výsledku sporu a ich výsledky boli motivované tým, aby súd presvedčili o tom, že žalovaní boli z ich strany upozornení na to, že intervenient získal byt podvodom a nehnuteľnosť sa nepredáva, čo by malo za následok spochybnenie dobromyseľnosti žalovaných pri kúpe. Vzhľadom na rozpory vo výpovediach svedkov a navyše je v rozpore s logickou úvahou, že žalovaní, ktorí mali úmysel kúpiť nehnuteľnosť pre seba a svoje deti, by pokračovali v ohliadke bytu a následne aj pristúpili k jeho kúpe, ak by boli upozornení pri ohliadke bytu na to, že byt bol intervenientom získaný podvodom a nepredáva sa. Preto svedeckú výpoveď svedkyne L. B. a L. M. vyhodnotil za nedôveryhodnú a mal za to, že žalovaní pri ohliadke bytu nenadobudli vedomosť o spore medzi intervenientom a žalobkyňou, prípadne, že by žalobkyňa spochybňovala vlastnícke právo intervenienta k nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o poznámku, ktorá bola dočasne vyznačená na LV, okresný súd z dokazovania zistil (stav ku dňu 01.07.2002), že v časti poznámka bolo vyznačené „Návrh na okresný súd Piešťany zo dňa 20.06.2002 (v KN 28.06.2002) – návrh na neplatnosť zmluvy a návrh na predbežné opatrenie – 1572/2, pričom z odpovede na žiadosť adresovanú katastrálnemu odboru vyplynulo zrušenie poznámky P2 na LV uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. -21, čo bolo vykonané dňa 06.02.2003. Intervenient a žalovaní uzavreli kúpnu zmluvu dňa 20.02.2003 a medzi dňom výmazu poznámky a dňom uzavretia kúpnej zmluvy uplynulo 14 dní. Vzhľadom na argument žalobkyne o potrebe obozretnosti zo strany žalovaných v čase záujmu o kúpu bytu a možnosť zistenia z LV, že vlastnícke právo intervenienta bolo spochybnené, okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalovaní v období pred uzavretím kúpnej zmluvy využívali služby realitnej kancelárie, nekonštatoval ich nedostatočnú obozretnosť i keď sami priebežne nezisťovali stav na LV, pričom nebolo možné zistiť, či sa ohliadka bytu vykonala pred alebo po výmaze danej poznámky na LV. V čase uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými už poznámka na LV nebola a ich dobromyseľnosť, že nehnuteľnosť nadobúdajú od skutočného vlastníka, nebola ničím kompromitovaná. Na uvedenom nič nezmenil ani článok I. kúpnej zmluvy, kde bol uvedený titul kúpy V-1202/2, Z127/03

- zrušenie P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. k. -21, keďže zrušenie poznámky neindikuje, že by intervenient nemal byť vlastníkom bytu alebo jeho vlastnícke právo bolo spochybnené. Od žalovaných nie je možné legitímne očakávať, že budú skúmať históriu vlastníckych vzťahov a poznámok na LV, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy daná poznámka vyznačená nebola. Poukázal na výklad noriem občianskeho práva tak, aby bol naplnený účel zákona s ohľadom na ochranu a nedotknuteľnosť vlastníckeho práva, preto dobrá viera žalovaných bola daná so zreteľom na všetky okolnosti predchádzajúce uzavretiu kúpnej zmluvy zo dňa 20.02.2003. Okresný súd uzavrel splnenie podmienok vydržania žalovanými, ktorí v dobrej viere nerušene nehnuteľnosť užívali po dobu viac ako 16 rokov a uplynutím vydržacej doby sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi. Okresný súd nevyhodnotil za dôvodnú námietku žalobkyne ohľadne odkúpenia nehnuteľnosti za kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve vo výške 420.000,- Sk, ale podľa žalobkyne za 1.000 000,- Sk, keďže nebolo preukázané zaplatenie vyššej kúpnej ceny než bola uvedená v kúpnej zmluve a uvedené zostalo len v rovine tvrdení žalobkyne. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobkyne, že uvedené sa udialo z dôvodu ocenenia nehnuteľnosti znalcom pre daňové účely, čo ale neodzrkadľuje trhovú cenu nehnuteľnosti, keď žalobkyňa nepreukázala hodnotu nehnuteľnosti v čase jej predaja v podstatne vyššej sume, pričom kúpna cena vo výške 420.000,- Sk bola dohodnutou cenou medzi intervenientom a žalovanými, bola zaplatená žalovanými a aj potencionálne nižšia kúpna cena než trhová nemá vplyv na záver o uzavretí kúpnej zmluvy v dobrej viere. Rovnako tvrdenia o vedomosti žalovaných o spore medzi žalobkyňou a intervenientom, ktorú vedomosť mali vedome ignorovať tým, že boli motivovaní výrazne nízkou cenou vyhodnotil okresný súd za ničím nepodložené a účelové. Ohľadne nároku žalobkyne na vypratanie nehnuteľnosti žalovanými z dôvodu, že neoprávnene užívajú nehnuteľnosť, ktorej sa vlastníkmi nestali, okresný súd poukázal, že išlo o žalobu na plnenie, pri ktorej uplatňované právo je už existujúce a poskytuje sa ňou ochrana právu, ktoré už bolo porušené. Žalovaní sú zapísaní ako vlastníci nehnuteľnosti a neoprávnenosť užívania samotnej nehnuteľnosti by nastala až v momente rozhodnutia v prospech žalobkyne ohľadne určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti, čomu tak nie je, preto jej právo užívať nehnuteľnosť nemohlo byť porušené, preto žalobu zamietol aj v časti nároku týkajúceho sa vypratania nehnuteľnosti.

O trovách prvoinštančného konania rozhodol vo vzťahu k žalovaným podľa , , tak, že vzhľadom na ich plný úspech im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Vo vzťahu k rozhodovaniu o náhrade trov konania intervenienta prvoinštančný súd aplikoval ust. , keď vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa dané okolnosťami prejednávaného prípadu, nakoľko intervenient konal pri uzatváraní zmlúv so žalobkyňou v rozpore s právnymi predpismi a dobrými mravmi, v snahe uľahčiť si nadobudnutie nehnuteľnosti v rozpore s právnymi predpismi, požadoval od žalobkyne uzavretie kúpnej zmluvy, hoci nemal úmysel nehnuteľnosť odkúpiť, ale získať ju ako náhradu nesplatenej pôžičky. Preto vyvodil jednoznačný úmysel intervenienta obísť ustanovenia , privodiť si pre seba v rozpore s právnymi predpismi priaznivejšiu situáciu v podobe možnosti predložiť kúpnu zmluvu na vklad vlastníckeho práva prakticky kedykoľvek a žalobkyňa sa stala závislou od ľubovôle intervenienta nielen pokiaľ ide o splatenie pôžičky (neprimerane krátka doba splatnosti pôžičky), ale aj pokiaľ ide o samotné nakladanie s nehnuteľnosťou. Za zjavne nespravodlivé tak vyhodnotil priznanie náhrady trov konania intervenientovi.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie a žiadala, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie, eventuálne ho zruší a vráti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Namietala nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne skutkové zistenia prvoinštančného súdu. Za správne považovala rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhodnotil kúpnu zmluvu uzavretú medzi ňou a intervenientom z dôvodu simulácie právneho úkonu za absolútne neplatnú. Pokiaľ však prvoinštančný súd konštatoval nadobudnutie vlastníckeho práva žalovanými titulom vydržania, s poukazom na ich 10 ročnú vydržaciu dobu ako aj dobrú vieru, keďže podľa okresného súdu boli obozretní, ak nehnuteľnosť kúpili cez realitnú kanceláriu, a svedok D. N., majiteľ realitnej kancelárie si nepamätal žiadnu ťarchu na LV, v čom okresný súd nevidel žiadny problém a ani žalovaní nemali povinnosť v rámci zachovania obvyklej opatrnosti preverovať si stav na LV a navyše išlo o obdobie, keď ešte išli na obhliadku bytu a nevedeli, či budú mať záujem o kúpu predmetného bytu, s uvedeným konštatovaním nesúhlasila a poukázala na poznámku na LV do dňa 06.02.2003, ako aj dátum uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými dňa 20.02.2020, medzi ktorými dňami uplynulo 14 dní, z dokazovania nebolo možné zistiť, či ohliadka bytu sa konala pred alebo po výmaze poznámky na LV, pričom v deň uzavretia kúpnej zmluvy už poznámka na LV nebola, teda podľa okresného súdu dobrá viera, že nadobudli nehnuteľnosť žalovaní od skutočného vlastníka, nebola ničím kompromitovaná a bola daná so zreteľom na všetky okolnosti. Namietala, že v konaní nebolo také dokazovanie, z ktorého by bezpochyby bolo možné dospieť k záveru, že pri ústavnekonformnom výklade dobromyseľnosti držby žalovaní mohli byť objektívne presvedčení o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudli, pričom za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Rozsudok okresného súdu trpí nedostatkom kritickej analýzy a vyhodnotenia jednotlivých dôkazov, rozpormi v skutkových zisteniach (kúpna cena mala byť podľa zmluvy vyplatená pri jej podpise, avšak podľa vyjadrenia intervenienta k tomuto malo dôjsť pred jej podpisom), nesprávne vyhodnotenie dokazovania, medzi ktoré možno zahrnúť aj posúdenie vierohodnosti výpovede žalovaných, svedka a intervenienta v tom smere, že si žalovaní nepamätajú sled udalostí vykonaných od prejavenia záujmu až po uzavretie kúpnej zmluvy a zaplatenie kúpnej ceny, hoci detaily z ohliadky si pamätali. Ak sa právny úkon dostane do rozporu s dobrými mravmi, je povinnosťou štátu poskytnúť jednotlivcovi ochranu prostredníctvom súdu, pretože vlastnícke právo sa prejavuje ako status positivus, vyžaduje sa určité plnenie zo strany štátu a to poskytnutie ochrany pred nezákonnými zásahmi. Tiež poukázal na pojem vôľa, ktorým sa zaoberal Ústavný súd SR v náleze sp. zn. zo dňa 12.9.2019. Zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti dopĺňa právny poriadok o rovnako všeobecný korektív, spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré potierajú myšlienku spravodlivosti a takým konaniam sa ochrana podľa právneho poriadku neposkytuje. Pri riešení konfliktu medzi skutočnou vôľou a vôľou prejavenou zohráva rolu „dobrá viera“. Adresát právneho úkonu sa môže odvolávať na svoju dobrú vôľu, že prejavená vôľa korešpondovala vôli skutočnej. Okresný súd pri posúdení otázky, ktorej strane poskytne ochranu, sa rozhodol pre stranu žalovaných, pričom v prípade, že nie je možné zachovať maximum

oboch v kolízii stojacich základných práv, je všeobecný súd povinný kolíziu vyriešiť v prospech toho, komu svedčí všeobecná idea spravodlivosti (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ). Pri posudzovaní platnosti právneho úkonu mal okresný súd vziať do úvahy všetky okolnosti a súvislosti, ktoré mu boli v čase rozhodovania známe a mal zohľadniť aj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, ktorého platnosť je spochybňovaná, pohnútky zúčastnených strán, ich obozretnosť, existenciu, či naopak absenciu dobrej vôle a pod. Nemohol sa obmedziť len na skúmanie písomného prejavu vôle a v danom prípade je možné hovoriť iba o posúdení prejavu, čo však nič nevypovedá o náležitostiach vôle. Okresný súd zabudol na to, že hranice vzájomného súžitia nie sú definované len právom, ale tiež morálkou, etikou a zvykmi. Poukázala na pojem dobré mravy, pričom práve zásada výkonu práva v súlade s dobrými mravmi predstavuje významný korektív, ktorý v odôvodnených prípadoch dovoľuje zmierňovať tvrdosť zákona a dáva sudcovi priestor pre uplatnenie pravidiel slušnosti. Špeciálnu pozornosť mal okresný súd venovať, keď predmetom sporu je nehnuteľnosť slúžiaca na potreby bývania žalobkyne, preto mal byť okresný súd ostražitý, keďže žaloba bola podaná z dôvodu ochrany pred tvrdeným nezákonným zásahom do vlastníckeho práva k bytu. Od počiatku primárne tvrdila, že kúpna zmluva je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi, preto ani k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním nemohlo dôjsť pre rozpor s dobrými mravmi už pri samotnom počiatku začatia plynutia 10 ročnej vydržacej doby, ktorá nezakladá domnienku, že nehnuteľnosť žalovaný nadobudli v dobrej viere. Poukazovala na nedôveryhodnosť intervenienta, ktorý svoje podnikanie založil na poskytovaní pôžičiek, ktoré pretransformuje na kúpnu cenu a takým spôsobom ju okradol o byt tým, že ho predal za tretinovú trhovú cenu, čo preukázala aj výškou trhových cien nehnuteľností vystavených NBS. K uvedeným rozporom v popise skutkového stavu sa okresný súd nevyjadril a za pravdivé vzal bez ďalšieho tvrdenia žalovaných, svedka D. N., pričom žalobu zamietol so strohým konštatovaním, že rozpor s dobrými mravmi, ani defekt vôle žalobkyňa nepreukázala. Uvedené však nesvedčí o spravodlivom a objektívnom posúdení veci. Už pri uzatváraní kúpnej zmluvy sa okresný súd nezaoberal dobrou vierou žalovaných, ktorí nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k bytu dobromyseľne kúpnou zmluvou zo dňa 18.02.2003, pretože ak by okresný súd vykonal podrobný prieskum za akých okolností došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, k jej zmluvným ustanoveniam, najmä článok VIII. kúpnej zmluvy, v ktorom si žalovaní dohodli vypratanie bytu aj použitím násilia voči nej, a ak by okresný súd dospel k záveru, že žalovaní nemohli byť dobromyseľní pri uzavretí kúpnej zmluvy, analogicky nemohli byť dobromyseľní ani pri vydržaní. Okresný súd sa vôbec nevysporiadal s kúpnou zmluvou uzavretou medzi žalovanými a intervenientom, ktorá zmluva má svoju materiálu aj formálnu stránku, pričom jej podpísanie nevypovedá nič o náležitostiach vôle ako materiálnej stránke právneho úkonu, svedčí len o tom, že bola dodržaná forma právneho úkonu. Poskytnutie ochrany strane, ktorá by zamlčala svoju skutočnú vôľu (nadobudnutím bytu pod cenu) naráža na všeobecný právny princíp, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, sa ochrana neposkytuje. Okresný súd sa teda bol povinný k tvrdenému rozporu s dobrými mravmi podrobne venovať a z jej strany tvrdené okolnosti, za ktorých malo dôjsť k podpisu spornej zmluvy, museli byť predmetom dokazovania a to na základe nepriamych dôkazov, ktoré predložila. Poukázala na účel civilného procesu a to chrániť skutočné subjektívne práva, všeobecný súd nie je viazaný len skutkovým stavom predneseným sporovými stranami, ale má i vlastné procesné oprávnenia integrovať do sporu. Súd má tiež povinnosť starostlivo prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo a tiež oprávnene požiadať strany o ďalšie skutkové tvrdenia, či vysvetlenia. Verzia priebehu skutkového deja zo strany žalovaných, svedka D. N. sa v podstatných okolnostiach líšila od verzie ňou predostretou a okresný súd bol povinný zohľadniť všetky skutočnosti, ktoré ona, svedkovia B. a M. uvádzali na podporu svojho popisu skutkového stavu. Okresný súd namiesto toho považoval automaticky za pravdivé tvrdenia intervenienta, žalovaných, svedka N. a nezohľadnil, že ak by celá transakcia skutočne prebehla spôsobom, ako ho popísali, potom by jej okolnosti svedčili o nedostatku dobrej viery na strane žalovaných, pričom popisované okolnosti preukazujú, že daný prevod nebol v poriadku. Okresný súd tak schválil nečestné konanie, proti ktorému sa vecne aj procesne bránila. Neobstoja ani závery okresného súdu o riadnom zaplatení kúpnej ceny v hotovosti, v čase, keď nebola obmedzená platba v hotovosti, išlo o mimoriadne neštandardný postup, pričom neposúdenie otázky zaplatenia kúpnej ceny predstavuje taký exces, ktorý zasahuje úplnú podstatu jej základného práva na spravodlivé konanie. Žalovaní tvrdili vyplatenie kúpnej ceny vo výške 420.000,- Sk v hotovosti, vybrali ju z banky a na pojednávaní dňa 19.01.2002 už tvrdili, že danú hotovosť mali doma, pripravenú na kúpu bytu. Avšak z kúpnej zmluvy vyplýva, že túto uhradili v deň podpisu kúpnej zmluvy, pričom v záhlaví zmluvy je uvedený deň 18.02.2003 a intervenient zmluvu podpísal dňa 20.02.2003, teda nie je preukázané, kedy došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy a najmä k úhrade kúpnej ceny a akou formou. Kúpna zmluva nie je verejná listina, jej obsah ako súkromnej listiny je potrebné dokazovať, pričom dôkazné bremeno leží na účastníkovi, ktorý zo súkromnej listiny vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky. Žalovaní nemohli preukázať zaplatenie kúpnej ceny poukázaním na kúpnu

zmluvu, ktorej obsah museli preukazovať zase len oni. Text kúpnej zmluvy nezodpovedá reálnemu priebehu deja, o čom svedčí tiež skutočnosť, že ani podľa tvrdení žalovaných nemalo k zaplateniu kúpnej ceny dôjsť pri podpise zmluvy, ale možno aj predtým, ako uviedol intervenient. Rovnako nemá oporu vo vykonanom dokazovaní konštatovanie okresného súdu o disponovaní financiami žalovanými na úhradu kúpnej ceny v hotovosti, keďže disponovanie danými prostriedkami vo výške 420.000,- Sk doma nebolo preukázané a dokázané. Okresný súd neprihliadol na ňou tvrdené okolnosti, z ktorých bolo zrejmé, že za 6 pracovných dní nie je fyzicky možné absolvovať všetky úkony predchádzajúce pred a pri kúpe nehnuteľnosti, tak došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok, pretože jej nebola poskytnutá ochrana pred tvrdeným porušením jej práva. V dôsledku nesprávneho vyhodnotenia a tvrdení vykonaných dôkazov porušil okresný súd aj jej základné právo na súdnu ochranu. Žalovaní podpísali kúpnu zmluvu dňa 18.02.2003 a nie dňa 20.02.2003, ako uvádza okresný súd, čo potvrdzuje aj záhlavie kúpnej zmluvy a intervenient ako predávajúci overil svoj podpis na notárskom úrade v Bratislave dňa 20.02.2003. Na pojednávaní predložila listinný dôkaz z katastra nehnuteľností o poznámke „P2 poznamenáva sa návrh na Okresný súd Piešťany zo dňa 20.06.2002, návrh na neplatnosť kúpnej zmluvy a návrh na vydanie predbežného opatrenia – VZ 1572/02, ktorá podľa vyjadrenia Okresného úradu Piešťany, katastrálny odbor, bola vymazaná dňa 06.02.2003. V dobe od 07.02.2003 (LV bez poznámky) do 18.02.2003 bolo 6 pracovných dní a na 7. pracovný deň už mali zmluvné strany dohodnuté zmluvné podmienky uvedené v kúpnej zmluve a tak vo vzťahu k zapísanej poznámke je sporné obdobie od 07.02.2002 do 18.02.2002, kedy si dohodli zmluvné podmienky. Okresný súd nesprávne uviedol, že sa jednalo o obdobie 14 dní od 06.02.2003 do 20.03.2003 a nebolo preukázané, kedy žalovaní vykonali ohliadku bytu. Okresný súd sa nezaoberal vykonaním dôkazu kedy a za akých okolností došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, najmä s poukazom na výpoveď žalovaného 1/, a to v súvislosti s jeho výpoveďou ohľadne kúpnej ceny vo výške 420.000,- Sk, ktorú podľa neho uhradili výberom z banky, v ktorej dobe platilo, že sumu nad 100.000,- Sk bolo potrebné banke nahlásiť 3 dni pred výberom, pričom žalovaná 2/ uviedla, že do realitnej kancelárie chodila viackrát, keď sa zmluva pripravovala, intervenienta tiež videla viackrát, keďže sa nemohol byt prepisovať kým tam mala žalobkyňa trvalý pobyt, teda zjavne išlo o dlhšie časové obdobie ako 6 pracovných dní. Z uvedeného vyplýva, že ohliadku bytu žalovaní mohli vykonať pred dátumom 06.02.2003, teda v čase, kedy na LV č. XXXX bola zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom spore. Taktiež poukázala na výpoveď žalovanej 2/ na pojednávaní, kedy odpovedala ohľadne záujmu o LV kladne a už pri prejavení záujmu o kúpu bytu si mali žalovaní zistiť aktuálny právny stav bytu, počas 6 pracovných dní museli vykonať jednu ohliadku bytu, ktorú vykonali neskoro popoludní, rozhodnúť sa pre kúpu bytu, urobiť prejav o kúpu bytu v realitnej kancelárii, realitná kancelária vyhotovila zmluvy, keďže podľa žalovanej 1/ manžel s ňou nechodil do realitnej kancelárie, ale ona tam bola viackrát a tiež videla viackrát intervenienta, potrebovali čas na pripomienkovanie kúpnej zmluvy, v banke museli minimálne 3 dni pred výberom nahlásiť sumu 420.000,- Sk a dňa 18.02.2003 podpísali zmluvu, čo všetko nasvedčuje potrebe dlhšieho časového úseku ako 6 pracovných dní a dokazuje, že ohliadku bytu museli vykonať pred dňom 07.02.2003. Tiež poukázala na výpoveď žalovaných o ich vedomosti v čase ohliadky bytu, že ho užíva žalobkyňa a nie intervenient, ktorá skutočnosť mala u nich vzbudiť pochybnosť a informovať sa u nej, na základe akého dôvodu byt užíva, no napriek tomu tvrdili, že ich spor medzi intervenientom a žalobkyňou nezaujímal a prišli len na ohliadku bytu z ponuky realitnej kancelárie a ešte nevedeli, či byt kúpia. Nesúhlasila v uvedenom smere s posúdením veci prvoinštančným súdom o jej údajných nevýhradách k pobytu cudzích ľudí v byte. Taktiež poukázala na výpoveď žalovaného 1/ ohľadne výpovede, podľa ktorej im jej dcéra odmietla dať kľúče od pivnice, pričom tvrdila spolu s dcérou, že žalovaní pivnicu vylomili, teda že zjavne došlo k sporu medzi nimi a ďalší spor sa týkal kuchynskej linky, ktorú odmietla s tým, že je jej. Daná výmena názorov medzi jej dcérou a žalovanými vyvracia ich tvrdenie, že nedošlo k sporu a pred kúpou bytu nevedeli, že ona byt vlastnila aj s vnútorným zariadením a je neudržateľné ich tvrdenie, že žiadnym spôsobom nedala najavo svoj nesúhlas so stratou bytu. Pokiaľ žalovaní tvrdili, že kúpu bytu potrebovali urgentne, v uvedenom smere poukázala na skutočnosť, že do kúpeného bytu sa nasťahovali až po niekoľkomesačnej rekonštrukcii, čo preukazuje nepravdivosť ich tvrdenia o potrebe extrémne urýchliť celý proces kúpy bytu od prvej návštevy z realitnej kancelárie až po uzavretie kúpnej zmluvy v rozsahu 6 pracovných dní. Rovnako nesúhlasila s konštatovaním prvoinštančného súdu ohľadne svedka L. M. a jeho údajných tendenciách o jej manipuláciu, ktorý názor vyvoláva pochybnosti o nestrannosti a objektívnosti rozhodnutia súdu. Namieta právny názor súdu, že L. M. a dcéra L. B. mali záujem na výsledku sporu a preto ich svedecké výpovede považoval okresný súd za nedôveryhodné, pričom nemala inú možnosť ako vypočuť svedkov prítomných pri ohliadke bytu žalovanými. Taktiež poukázala na výpovede žalovaných, ktoré si v istom smere podrobne pamätali sled udalostí pred uzavretím kúpnej zmluvy a následne si nevedeli spomenúť, za akých okolností došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, ale pamätali si kúpnu cenu, ktorú neuhradili výberom z banky, ale mali

hotovosť doma. Na otázku jej právneho zástupcu, aby sa podrobne vyjadrili k okolnostiam a úkonom od ohliadky po uzavretie kúpnej zmluvy si zrazu nič nepamätali, ale spomenuli si na sumu 420.000,- Sk, ktorú mali doma, hoci žalovaný 1/ na pojednávaní tvrdil, že peniaze vybral v hotovosti v banke, ktoré konanie nesvedčí o ich dobrej viere a radikálnu zmenu v pamäti žalovaných okresný súd nijako nevyhodnotil. Žalovaní pri kúpe nehnuteľnosti mali povinnosť si pri patričnej obozretnosti preveriť, či vlastníctvo intervenienta k bytu nie je žiadnym spôsobom ohrozené, čo však neurobili a spoliehali sa na tvrdenie intervenienta, ktorý však len obchoduje s bytmi a jeho cieľom bolo dosiahnutie zisku z predaja bytu. Pochybnosti u žalovaných malo vyvolať aj to, že intervenient byt predával v krátkom čase od jeho nadobudnutia a tiež prvá návšteva realitnej kancelárie, ktorá jej potvrdila, či byt je v poriadku, ktorú informáciu od realitnej kancelárie si žalovaná 2/ neoverila predložením LV, keď vedeli o rôznych podvodoch s bytmi. Pochybnosti u žalovaných mala vzbudiť aj skutočnosť, že ona mala na seba napísané odbery energií, na poštovej schránke bolo uvedené len jej meno, ako aj na zvončeku a tiež na mestskom úrade bola evidovaná ako vlastník bytu s povinnosťou platiť daň z nehnuteľností, taktiež keď uzatvárali zmluvy o výkone správy domu so správcom museli vedieť, že právnym predchodcom, ktorý mal uzavretú zmluvu o výkone správy bytu bola ona a to aj z dôvodu, že správca bol povinný vykonať vyúčtovanie spotreby teplej, studenej vody a podobne. Taktiež si žalovaní pri patričnej obozretnosti mohli overiť informácie u správcu bytov ako aj z verejne dostupných zdrojov, pričom vedeli, že intervenient nikdy byt nevyužíval na bývanie, z čoho im muselo byť zrejmé, že byt neužívala ako nájomníčka, napriek tomu, že to tak tvrdili vo svojej výpovedi, keď zo žiadnej listiny ani zo žiadnej výpovede nevyplývalo, že by v predmetom byte niekedy vystupovala ako nájomníčka a platila nájomné intervenientovi. Poukázala tiež na kúpnu cenu vo výške 420.000,- Sk (13.942,- eur), ktorá predstavuje 1/3 hodnoty bytu s poukazom na údaje NBS zverejnené na stránke cien nehnuteľností na bývanie podľa krajov v roku 2003, pričom práve nízka cena bytu nesvedčí v prospech dobromyseľnosti žalovaných a mali byť opatrnejší, keď sa byt predával za podstatne nižšiu cenu než bola v tej dobe obvyklá cena. Podľa údajov NBS sa ceny bytov v Trnavskom kraji pohybovali na úrovni 400 eur/m2, čo pri výmere 77,42 m2 činí 30.968,- eur, avšak trhové ceny bytov v Piešťanoch boli mierne vyššie a byt mal trhovú hodnotu minimálne 33.000,- eur. Poukázala tiež na čl. VIII kúpnej zmluvy ohľadne odovzdania bytu intervenientom dňa 28.02.2003, keď z ohliadky žalovaní vedeli o užívaní bytu ňou, ktoré dojednanie smerovalo k tomu, že žalovaní nechceli kúpiť byt so žalobkyňou, ktorá pre nich predstavovala akési nechcené bremeno. Žalovaní teda chceli s poukazom na dané zmluvné dojednanie vykonať deložáciu proti jej vôli na náklady intervenienta, teda nemôžu tvrdiť, že boli dobromyseľní, keď mali v úmysle použiť násilie voči nej ako dôchodkyni, ktorá v byte bývala so svojou 95-ročnou matkou, a to použitím násilia voči slabým dôchodkyniam. Mala za to, že pre vydržanie neboli splnené kumulatívne obidve podmienky, preto daný originálny spôsob nadobudnutia nehnuteľnosti neprichádza do úvahy. V uvedenom smere tiež poukázala na čl. VIII kúpnej zmluvy, tretia veta ohľadne prevodu elektrickej energie, vody a plynu na žalovaných, čo bez jej súčinnosti nebolo možné, keď aj podľa vyjadrenia žalovaných mala odbery na seba napísané, čo tiež malo u nich vzbudiť pozornosť. Energie prepísala na žalovaných z racionálneho dôvodu, aby energiu, ktorú spotrebujú neplatila za nich a nebola neskôr vymáhaná od nej, čo však nepreukazuje dobrovoľnosť jej konania. Okresný súd nezohľadnil ani skutočnosť, že nemá inú možnosť reparácie, ktorú žalovaní majú v prípade kladného rozhodnutia v jej prospech ohľadne nároku voči intervenientovi na náhradu škody, prípadne inej ujmy, z ktorého dôvodu by bolo vhodné, aby odvolací súd z hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostnil ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – žalobkyne pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa – žalovaných. Za predpokladu zistenia, že sú dané dôvody na ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka – žalobkyne a súčasne aj na ochranu vlastníckeho práva žalovaných na základe dobrej viery, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti s poukazom na to, že v tom čase ako dôchodkyňa bola zbavená vlastníckeho práva k bytu nezákonným spôsobom a spolu so svojou 90-ročnou matkou vyhodená na ulicu, ktorý psychický nátlak zo strana intervenienta zanechal trvalé poškodenie jej zdravia a aj po 18-tich rokoch je stále v psychiatrickom liečení, čo dokazuje aj lekárska správa. Z dôvodu prežitej traumy zo straty bytu bola paralyzovaná a nebola schopná sa brániť a aj z toho dôvodu súd pristúpil k jej domácemu výsluchu, mala strach zo stretnutia s intervenientom, ktorý sa správal obzvlášť trýznivým spôsobom, z ktorého dôvodu sa odhodlala podať žalobu po dlhšej dobe. Pokiaľ sa týka inštitútu vydržania, dané právo skôr patrí jej, pričom okresný súd vychádzal z toho, že žalovaní využívali spornú nehnuteľnosť nerušene počas vydržacej doby a po jej uplynutí nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti, pričom poukázala na zásadu „spravodlivosť a dobro je najvyšší zákon“, ktorá úvaha má oporu aj v ustálenej rozhodovacej praxi a nie je v rozpore s nálezmi Ústavného súdu SR, na ktoré poukazujú žalovaní. Zamietnutím žaloby zostala bez možnosti akejkoľvek satisfakcie, bola pozbavená vlastníctva, ktorý právny záver je z hľadiska atribútov spravodlivosti neakceptovateľný. Namietala aj rozhodnutie prvoinštančného súdu ohľadne

priznania trov konania vo výške 100 % žalovaným, keďže žaloba smerovala voči absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi ňou a intervenientom a následne tomu, že ani žalovaní sa nestali vlastníkmi bytu na základe kúpnej zmluvy, pričom súd prvej inštancie vyhovel v danej časti žalobe, ktorá bola dôvodne podaná, preto pri zachovaní spravodlivosti nemal priznať náhradu trov konania žiadne strane sporu z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa . Za dôvod hodný osobitného zreteľa považovala tiež nepriaznivú sociálnu situácie, jej nízky príjem zo starobného dôchodku, čo bol aj dôvod na oslobodenie od súdneho poplatku.

Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhli rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne správny potvrdiť. Mali za to, že bolo možné predpokladať rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý kúpnu zmluvu medzi žalobkyňou a intervenientom vyhlási za absolútne neplatnú vzhľadom na ich vzájomné dohody o pôžičke peňazí a spôsobe zabezpečenia pohľadávky, pričom v čase dojednávania daných zmlúv žalovaní neboli účastníkmi týchto úkonov a daný spôsob zabezpečenia bol v danej dobe taký a až neskôr právna prax ho označila za rozporný so zákonom, čo však nemá vplyv na prejav vôle strán, keďže žalobkyňa tak ako zmluvu o pôžičke, aj kúpnu zmluvu s intervenientom dobrovoľne podpísala. Pokiaľ žalobkyňa namietala ich dobrú vôľu tým, že sa nezhodli vo svojich vyjadreniach ohľadne spôsobu nakladania s finančnými prostriedkami pred 20 rokmi, danú argumentáciu považovali za extrémnu ak žiada, že si majú podrobne pamätať presný sled udalostí pred dvadsiatimi rokmi. Napádanie rozsudku okresného súdu pre absenciu kritickej analýzy z dôvodu, že žalovanej 2/ nebolo jasné, či kúpna cena bola uhradená tesne pred podpisom zmluvy alebo až po nej, čím by mala byť preukázaná i dobromyseľnosť žalovaných, v uvedenom smere nevideli žiadny právny základ spochybňujúci ich dobromyseľnosť. Pokiaľ žalobkyňa považovala presný moment úhrady kúpnej ceny za natoľko podstatný pre určenie ich dobromyseľnosti, mala podať procesný návrh na vykonanie dokazovania v rozsahu, aby bol daný moment presne určený, avšak taký návrh nebol podaný, pričom aj v prípade jeho podania by namietali jeho nedôvodnosť, keďže nemá význam pre rozhodnutie o vydržaní. Videli v tom jediný manévrovací priestor žalobkyne v tom, keď tvrdila, že nikdy nezaplatili kúpnu cenu, čo by mohlo mať vplyv na ich dobromyseľné nadobudnutie nehnuteľností. Konštatovali, že okresný súd vyvinul nadmerné úsilie pri skúmaní dobrej viery pri nadobudnutí vlastníctva bytu zo žalobkyne na intervenienta. Uvedenú požiadavku však považovali za zbytočnú, keďže okresný súd kúpnu zmluvu vyhlásil za absolútne neplatnú z titulu absencie prejavu vôle žalobkyne, preto nemal dôvod skúmať dobromyseľnosť intervenienta, keď absentoval základný prvok prejavu vôle prevádzajúceho – žalobkyne, pričom úmysel intervenienta bol jasný, keďže požičiaval peniaze a z pohľadu slabšej vymožiteľnosti práva v rokoch 2000 vykonával viacero právnych úkonov smerujúcich k zabezpečeniu svojej pohľadávky, ktorý spôsob zabezpečenia bol v danej dobe bežný. Poukázali na postup žalobkyne a jej rodinných príslušníkov, ktorí ju do danej situácie zainteresovali tým, že jej L. M., ktorý údajne podnikal a potreboval krátkodobú pôžičku, zabezpečil poskytnutie pôžičky od intervenienta, ďalej sa nestaral o zmluvné podmienky, úver ani sám nesplácal a preto nemohol ako dôkaz úhrady pohľadávky preukázať žiadnym písomným potvrdením, či iným dokladom. L. M. a L. B., ktorí boli vypočutí ako svedkovia sú odkázaní na bývanie u žalobkyne, ich priamou intervenienciou sa dostala do zmluvného vzťahu s intervenientom, im bola poskytnutá pôžička, ktorú nesplácali a tiež podanie žaloby riešila s právnou zástupkyňou svedkyňa L. B., teda bola priamo ovplyvnená jej znením. Motivácia oboch svedkov vykresliť situáciu v prospech žalobkyne, je preto viac ako markantná. Žalobkyňa sa so žalovanými dohodla, že im nechá časť kuchynskej linky po ich vysťahovaní, dohodla, že pivnicu vysťahuje neskôr a následne po vyprataní bytu bola s nimi prepisovať zmluvy na odber energií. Je absolútne nelogické, prečo by sa dohodla so žalovanými, že im niečo nechá, že si niečo príde zobrať neskôr, a že im poskytne súčinnosť na prepis zmlúv, ktorému predchádzalo späťvzatie žaloby voči intervenientovi a na druhej strane účelovo a zištne tvrdiť, že sa cítila byť vlastníčkou bytu a nechcela sa z neho sťahovať. Nevedia si predstaviť, že by im tvrdila vlastníctvo k bytu a nevysťahuje sa, pretože byt je jej a súčasne sa s nimi dohodne, že im nechá časť kuchynskej linky. Idúc po časovej línii možno badať, že žalobkyňa podala návrh na späťvzatie žaloby následkom čoho bola odstránená aj poznámka na LV, dohodla sa s nimi na spôsobe vypratania bytu a po nadobudnutí ich vlastníctva im poskytla súčinnosť na prepis energií. Motivácia žalobkyne sa im ukázala aj v dôkaze získanom po vydaní napadnutého rozsudku, kde vo verejnom registri Ministerstva spravodlivosti SR je vedená žalobkyňa – dražba bytu, v ktorom momentálne býva. Nechcú špekulovať o tom, kto jej dlh spôsobil pre byt, ktorý je predmetom dražby, avšak je si veľmi dobre možné predstaviť, že dôchodkyňa s pravidelným dôchodkom si sama nespôsobila dlhy, ktoré ju mali pripraviť o bývanie. Poukázali tiež na motiváciu žalobkyne, ktorá po viac ako šestnástich rokoch sa začala domáhať práva k nehnuteľnosti, ale aj samotných svedkov – rodinných príslušníkov žalobkyne,

ktorí tvrdili, že žalobkyňa sa cítila byť vlastníčkou bytu a nechcela ho opustiť. Išlo o tých svedkov, ktorí žalobkyni dohodli poskytovateľa pôžičky a tých, ktorí zapožičané prostriedky od žalobkyne prevzali a mali splácať. Schizofrenické postoje žalobkyne k vlastníctvu bytu, kedy na jednej strane s nimi dohaduje spôsob odovzdania bytu a na druhej strane tvrdiť, že je vlastníčkou bytu a nechcela ho odovzdať, sú účelovými tvrdeniami s cieľom získať byt. Poukázali na právnu zásadu vigilantibus iura scripta sund.

Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných zotrvala na tvrdení, že neboli a nemohli byť dobromyseľní a teda pri splnení jednej podmienky vydržania nebola splnená druhá podmienka, dobromyseľnosť, čo vylučuje vydržanie. Vyjadrenie žalovaných vyhodnotila ako snahu o odpútanie pozornosti od posudzovanej veci, keď v odvolaní napadla neposúdenie dobromyseľnosti prvoinštančným súdom, čo bolo preukázané písomnými dôkazmi ako aj svedeckými výpoveďami žalovaných, ktoré boli účelové, v snahe prekrútiť nespochybniteľné písomné dôkazy predložené v ich neprospech. Skutočnosť, že svedkovia, ktorí vypovedali v jej prospech, nezakladá posudzovanie ich výpovedi za účelové. Dobromyseľnosť žalovaných nemôže byť odvodená len od skutočnosti, že v evidencii katastra nehnuteľnosti je zapísaný niekto iný ako vlastník (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. ). Žalovaní žiadnym spôsobom nevyvrátili jej tvrdenia spochybňujúce ich dobromyseľnosť a ako rozumovo vyspelí nadobúdatelia nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti nemohli mať dôvodné pochybnosti o tom, že intervenientovi ako zapísanému nositeľovi určitého práva v katastri nehnuteľnosti dané právo nesvedčí. Dôvody, pre ktoré prvoinštančný súd označil kúpnu zmluvu uzavretú medzi intervenientom a ňou boli známe žalovaným už v januári 2003 počas ohliadky bytu z rozprávania jej dcéry – L. B. ako aj L. M., teda pred uzavretím kúpnej zmluvy dňa 18.02.2003, čo malo vyvolať obozretnosť u žalovaných. Dobromyseľnosť žalovaných je vylúčená aj pre nezhody medzi nimi a žalobkyňou, na čo bolo poukázané pred prvoinštančným súdom. Žalovaní si paradoxne pamätali veľa detailov, ale udalosti predchádzajúce uzavretiu ich kúpnej zmluvy už nie. Žalovaní vykonali ohliadku v januári 2003, počas ktorej sa od jej dcéry dozvedeli o nezákonnom spôsobe nadobudnutia vlastníctva k bytu intervenientom a navyše na LV v čase ohliadky bol zápis o prebiehajúcom súdnom spore, ktorý bol vymazaný až dňa 06.02.2003. Len zo strachu z intervenienta, ktorý sa jej opakovane vyhrážal, že ju vysťahuje na ulicu vzala pôvodnú žalobu späť a nakoniec dokonal svoje vyhrážky, pod ťarchou ktorých sa nedobrovoľne z bytu vysťahovala, pričom tieto tvrdenia dokazuje aj kúpna zmluva zo dňa 18.02.2003 v článku VIII.. O dobromyseľnosti žalovaných by bolo možné hovoriť, keby vec držali v omyle, že im byt patrí a išlo by o omyl ospravedlniteľný. Pritom omyl žalovaných vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.01.2005, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6/2015 pod č. 74 ohľadne dobrej viery. Tiež uviedla medializovaný pozemkový prípad vtedajšieho prezidenta SR a v danom smere rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 26.10.2018, v ktorom súd rozhodol v prospech pôvodného vlastníka pred dobromyseľným nadobúdateľom. V ďalšom uvádzala totožné tvrdenia a skutočnosti ako v podanom odvolaní.

Krajský súd ako súd odvolací ( ), vec preskúmal vec medziach daných ustanoveniami , a 381 , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario s použitím a rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením ) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné,

presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení a v podstatných bodoch na ne odkazuje. V skutkových zisteniach okresného súdu neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobkyne v odvolaní.

Podľa , oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona (ex lege), pri splnení zákonných predpokladov: a) musí ísť o spôsobilý premet vydržania, b) držba musí byť oprávnená a c) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby.

Podľa , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi, v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva, tieto patria.

Z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. zo 16. marca 2016).

Podľa , výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme včleňuje do občianskeho práva. Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. ).

Odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu z 20. decembra 2017, sp. zn. , v ktorom skonštatoval, že ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty, odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Poskytnutie predností jednej z obidvoch požiadaviek však musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností každého prípadu a prísnym hodnotením dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi obidvoma protikladne stojacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a ak to nie je možné, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne uznaná predstava spravodlivosti (bod 13 odôvodnenia nálezu). Ústavný súd tiež uviedol, že judikatúra slovenských najvyšších súdnych autorít momentálne nie je úplne jednotná v otázke posudzovania konfliktu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a ochrany dobromyseľnosti nového nadobúdateľa. Súčasný platný právny poriadok priznáva ochranu dobromyseľnému držiteľovi v právnom inštitúte vydržania, ktorý umožňuje oprávnenému (dobromyseľnému) držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva iba pri súčasnom splnení podmienky nerušeného uplynutia vydržacej doby. Za iných podmienok nemožno priznať dobromyseľnému držiteľovi nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi novšími rozhodnutiami najvyššieho súdu možno nájsť aj také, ktoré iba výnimočne pripúšťajú možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa. Z týchto rozhodnutí (, , ), ale nevyplýva všeobecná prednosť jedného z kolidujúcich princípov. Ide tu skôr o pripustenie možnosti skúmania existencie výnimočných okolností, ktoré môžu v konkrétnom prípade nastať, a ktoré môžu byť dôvodom na ustúpenie od prísneho zotrvávania na princípe nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Výnimočnosť okolností môžu založiť dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť, ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím na princíp elementárnej spravodlivosti. Z uvedeného dôvodu aj IV. senát ústavného súdu nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom. Platná právna úprava poskytuje ochranu dobromyseľným držiteľom, spočívajúcu jednak v možnosti nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka vydržaním po splnení zákonom stanovených podmienok (10 ročná nepretržitá dobromyseľná držba), ako aj možnosti domáhať sa náhrady za prípadné zhodnotenie držanej nehnuteľnosti. Taktiež v náleze Ústavného súdu SR z 19. januára 2021, sp. zn. odkázal ústavný súd pri nezavrhnutí mimoriadne výnimočnej možnosti poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, avšak pri zdržanlivom prístupe k tejto otázke.

Pokiaľ ide o spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ustanovení , , ktoré pokrýva tak originálne, ako i devivatívne nadobudnutie vlastníckeho práva. Medzi originálne spôsoby nadobudnutia vlastníctva, kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastnícke právo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka sa zaraďujú vydržanie, vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález vecí, privlastnenie, oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V súvislosti s nadobudnutím vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa významná v prípade vydržania podľa .

V prejednávanej veci správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že s poukazom na nemožnosť prelomenia zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, (uznesenie Veľkého senátu NS SR sp. zn. z 27. apríla 2021) nemohli nadobudnúť žalovaní vlastnícke právo z neplatného právneho úkonu uskutočneného s intervenientom, keďže tak kúpna zmluva medzi žalobkyňou a intervenientom a následne medzi intervenientom a žalovanými sú absolútne neplatné právne úkony.

Prvoinštančný súd však v prejednávanej veci s prihliadnutím na zistené skutočnosti skúmal podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými titulom vydržania, ktoré mal za splnené. Konštatoval dobromyseľnosť žalovaných, že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, mal za preukázané plynutie 10 ročnej vydržacej doby ako aj ich dobromyseľnosť, v ktorom smere uviedol dôvody v bode 61 odôvodnenia rozhodnutia.

Aj odvolací súd sa plne stotožňuje s týmto záverom prvoinštančného súdu o konštatovaní dobromyseľnosti žalovaných, ktorí mali záujem o kúpu bytu a za daným účelom sa obrátili na realitnú kanceláriu, odborne spôsobilý subjekt v odbore predaja a kúpy nehnuteľností, s ktorým následne rokovali, uskutočnili ohliadku a tiež sa prostredníctvom neho vyhotovila kúpna zmluva medzi intervenientom a žalovanými. V uvedenom smere aj odvolací súd poukazuje na postoj žalobkyne, ktorá od straty vlastníckeho práva síce na základe absolútne neplatného právneho úkonu – kúpnej zmluvy uzavretej s intervenientom, ku dňu podania žaloby po trinástich rokoch (dňa 13.06.2016), sa nesprávala ako dotknutý vlastník spornej nehnuteľnosti, čomu nasvedčujú aj ďalšie skutkové okolnosti, ktoré správne vyhodnotil prvoinštančný súd a to v súvislosti s vykonaním ohliadky bytu žalovanými za prítomnosti pracovníka realitnej kancelárie. V danom smere považuje odvolací súd argumenty žalobkyne poukazujúce na krátku dobu medzi ohliadkou nehnuteľnosti resp. vymazaním poznámky na LV od 06.02.2003 do dátumu uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými dňa 18.02.2003 a jej podpisom intervenientom dňa 20.02.2003 za účelové a tendenčné, pričom aj odvolací súd poukazuje na žalobkyňou nepreukázanú skutočnosť, že pri ohliadke bytu (v presne nezistený deň) boli žalovaní informovaní o jej nevôli previesť byt, tiež, že sa cíti byť vlastníčkou bytu, keď tomu nezodpovedajú ani ďalšie zistenia prvoinštančného súdu ohľadne prepisu energií zo strany žalobkyne, dohody so žalovanými ohľadne ponechania či odnesenia niektorých vecí jej patriacich v byte.

Odvolací súd poukazuje na dobrú vieru, ktorá sa v pochybnostiach považuje za oprávnenú, pričom žalobkyňa v danom smere napriek rozsiahlym a opakujúcim sa tvrdeniam v odvolaní nespochybnila dobromyseľnosť žalovaných a to ani jej neopodstatnenými pre prejednávanú vec argumentami o údajných rozporoch v tvrdeniach žalovaných ohľadne dispozície finančnými prostriedkami na kúpnu cenu v zmysle kúpnej zmluvy uzavretej s intervenientom, ako aj dátume vyplatenia kúpnej ceny, pričom nevyplatenie kúpnej ceny intervenientovi nebolo sporné. Aj za predpokladu pripustenia istých rozporov vo výpovediach žalovaných ohľadne získania finančných prostriedkov na kúpnu cenu a to či už výberom z banky alebo jej uloženia doma, je aj táto žalobkyňou uvádzaná nezrovnalosť vzhľadom na dátum uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými s intervenientom natoľko nepodstatná a nespochybňujúca konanie žalovaných v dobrej viere, že teda nadobúdali nehnuteľnosť od vlastníka, keď neboli ani zo strany pracovníka realitnej kancelárie vyvolané pochybnosti na strane žalovaných o tom, že vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti je intervenient. Ani samotný priebeh ohliadky sporného bytu pred uzavretím kúpnej zmluvy nenasvedčuje argumentácii žalobkyne o spochybnení dobromyseľnosti žalovaných, teda v súvislosti s jej tvrdenou a aj preukázanou prítomnosťou v byte, ktorá mala u žalovaných podľa hypotetických úvah žalobkyne vyvolať u žalovaných pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva k spornému bytu.

V uvedenom smere je tiež bez relevancie, že podľa žalobkyne intervenient predával nehnuteľnosť žalovaným v krátkom časovom úseku od nadobudnutia vlastníctva, či vedenie energií na meno žalobkyne, ktorá mala uzavretú zmluvu o výkone správy so správcom, ktoré okolnosti mali podľa žalobkyne vzbudiť dôvodné pochybnosti u žalovaných ohľadne vlastníckeho práva k prevádzaného bytu. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na požadovanú patričnú obozretnosť zo strany žalovaných ohľadne možnosti overiť si informácie od správcu bytov ako aj z verejne dostupných zdrojov, z ktorých by mohli zistiť, že intervenient byt nikdy nevyužíval na bývanie, a že žalobkyňa byt neužívala ako nájomníčka, je aj táto jej argumentácia rovnako bez relevancie vo vzťahu k spochybneniu dobromyseľnosti žalovaných, ktorí mohli taktiež hypoteticky predpokladať, že je iba nájomníčkou predmetného bytu, neboli povinní si túto skutočnosť preverovať ako záujemcovia bytu, keďže išlo o vzťah medzi vlastníkom bytu a nájomcom. Rovnako je bez relevancie tvrdenie žalobkyne ohľadne ňou tvrdenej nízkej kúpnej ceny zaplatenej žalovanými intervenientovi, keď dohoda o kúpnej cene je vždy výsledkom konsenzu zmluvných strán a navyše žalobkyňa v uvedenom smere neuniesla dôkazné bremeno ohľadne ňou tvrdenej nízkej kúpnej cene, ktorá mala tiež spochybniť dobromyseľnosť žalovaných. Ani odvolací súd nevidí dôvodnosť tvrdení žalobkyne o spochybnení dobromyseľnosti žalovaných ani v súvislosti s uvedením poznámky v článku I. kúpnej zmluvy datovanej dňa 18.02.2003, ktorej definovanie v kúpnej zmluve neevokovalo u žalovaných pochybnosti ohľadne vlastníckeho práva zo strany intervenienta a možných prípadných sporov týkajúcich sa predmetného bytu vzhľadom na zápis danej poznámky, z ktorej vyplýva iba označenie rozhodnutia, súdu a spisovej značky, bez bližšieho popisu na liste vlastníctva.

K poukazu žalobkyne na konanie v rozpore s dobrými mravmi pri právnom úkone zo strany žalovaných odvolací súd poukazuje na závery vyjadrené v náleze Ústavného súdu SR zo 14. novembra 2018, sp. zn. , ktorý konštatoval, že pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

Odvolací súd nepovažoval konanie žalovaných za v rozpore s dobrými mravmi, keď tomuto vôbec nezodpovedá priebeh deja v súvislosti s kúpou predmetného bytu zo strany žalovaných a tomu predchádzajúcimi úkonmi (ohliadka a následne príprava kúpnej zmluvy) ako aj zaplatenie kúpnej ceny. Pokiaľ ide o pohnútky zúčastnených strán a okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu – kúpnej zmluvy uzavretej medzi intervenientom a žalovanými, ani v uvedenom smere odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybnosti, bolo zrejmé, že žalovaní mali záujem o kúpu bytu, obrátili sa na realitnú kanceláriu, ktorá sprostredkovala celý proces súvisiaci s prevodom vlastníckeho práva k predmetnému bytu a žalovaní svoju skutočnú vôľu byt kúpiť prejavili a deklarovali v kúpnej zmluve.

Odvolací súd nespochybňuje, že sporný byt slúžil na potreby bývania žalobkyne, ako aj jej ďalšej rodiny, pričom v uvedenom smere sa práve žalobkyňa nesprávala ako osoba dotknutá na vlastníckom práve, keď umožnila žalovaným ohliadku sporného bytu, učinila tiež následné úkony smerujúce k tomu, aby byt uvoľnila pre žalovaných, z bytu sa odsťahovala a až po 13 rokoch (opakovane odvolací súd zdôrazňuje) sa vehementne domáha a apeluje na ochranu vlastníckeho práva.

Odvolací súd nevzhliadol pochybenie v logickom zhodnotení skutkového deja prvoinštančným súdom a nemal pochybnosti o tom, že vôľou žalovaných bolo nadobudnúť vlastnícke právo k spornému bytu. Pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, že za 6 pracovných dní nebolo fyzicky možné absolvovať všetky úkony predchádzajúce pred a pri kúpe spornej nehnuteľnosti, tak opätovne ide iba o ňou hypoteticky uvádzané domnienky, pričom daný časový úsek vzhľadom na sprostredkovanie predaja cez realitnú kanceláriu nevyvoláva žiadne pochybnosti, aby v tomto úseku došlo nielen k ohliadke, ale aj k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy.

Rovnako je bez relevancie uvádzanie nesprávneho dátumu uzavretia kúpnej zmluvy žalovanými s intervenientom dňa 20.02.2003, ako konštatoval prvoinštančný súd, keď dátum 18.02.2003 bol uvedený v záhlaví kúpnej zmluvy, avšak až podpisom všetkých účastníkov dotknutého právneho úkonu, teda aj predávajúcim dňa 20.02.2003 došlo k platnému uzavretiu danej kúpnej zmluvy. Tiež ide o ničím nepreukázané tvrdenie žalobkyne o vykonaní ohliadky pred dátumom 06.02.2003, teda v čase, kedy na LV bola zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom spore, keď tomu nezodpovedajú žiadne skutkové zistenia, ide iba o žalobkyňou uvádzanú domnienku nemajúcu oporu v dokazovaní. Nesúhlas žalobkyne s prevodom bytu nevyvracajú ani jej tvrdenia ohľadne údajného sporu ohľadne kľúčov od pivnice či kuchynskej linky, ktoré okolnosti sa viac menej týkajú už odovzdania sporného bytu v stave požadovanom žalovanými s prihliadnutím na veci patriace žalobkyni, avšak sú bez relevancie k posudzovaniu dobromyseľnosti žalovaných.

Pokiaľ ide o nespokojnosť žalobkyne s posúdením výpovedi svedkov – jej príbuzných, v uvedenom smere sa odvolací súd stotožňuje s vyhodnotením týchto svedeckých výpovedí v bode 67 odôvodnenia rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil podľa , .

Odvolanie žalobkyne smerovalo aj do výroku o priznaní náhrady trov konania žalovaných s poukazom na .

Podľa , výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní ( ). Aplikácia ust. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď súce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa a nasl. , súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu.

Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter (pozri k tmou napr. R 34/1982). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočnosť okolností. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. To však neznamená, že tým vytvára priestor na nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenie NS SR sp. zn. , sp. zn. či sp. zn. ) nemožno § 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, keď sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie.

Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný dôvod aplikovať v súvislosti s rozhodovaním o trovách prvostupňového konania.

Taktiež odvolací súd poukazuje na samotný postoj žalobkyne, ktorá podala žalobu po viac ako13 rokoch, teda nekonala ako vlastník chrániac si účinne svoje vlastnícke právo k bytovej nehnuteľnosti, pritom tvrdiac porušenie jej základného práva vlastniť majetok. Skutočnosť, že okresný súd skonštatoval v rámci prejudiciálnej otázky absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej so žalobkyňou a intervenientom a následne kúpnej zmluvy uzavretej medzi intervenientom a žalovanými, avšak žalobu v konečnom dôsledku zamietol z dôvodu konštatovania nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými titulom vydržania nemôže byť na ťarchu žalovaných, nakoľko uzavretie neplatnej kúpnej zmluvy nespôsobili žalovaní, od začiatku sporu tvrdili, že sa považujú za vlastníkov spornej nehnuteľnosti, ktorá skutočnosť aj bola uzavretá súdom prvej inštancie. Na strane žalobkyne nie sú v danom prípade dané dôvody na aplikáciu , medzi tieto skutočnosti, tvrdené žalobkyňou odvolací súd nepovažuje za také, ktoré si zasluhujú osobitný zreteľ a to ani s prihliadnutím na charakter sporu o určenie vlastníckeho práva. Podľa názoru odvolacieho súdu ani s prihliadnutím na oslobodenie žalobkyne od súdnych poplatkov z dôvodu jej majetkových pomerov, ktoré nepreukázala v rámci jej uvedených dôvodov pre aplikáciu , nemožno mať za to, že jej majetkové pomery odôvodňujú aplikáciu daného ustanovenia.

Preto nie je daný dôvod podľa , aby súd nepriznal úspešnej strane sporu – žalovaným náhradu trov prvoinštančného konania.

Za tohto stavu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj v odvolaním napadnutom výroku o trovách konania ako vecne správne potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia v spojení s , z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia . V tomto prípade boli v odvolacom konaní plne úspešní žalovaní, zásadne teda majú nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).