Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_9Ek-3306-2022.pdf
PDF · 112.91 KB
Case nature
Subarea
9Ek/3306/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: COFIDIS, so sídlom Parc de la Haute Borne, avenue Halley 61, 598 66 Villeneuve-d´ Ascq CEDEX, Francúzska republika, IČ: 325307106, konajúca na území SR prostredníctvom: COFIDIS SA, pobočka zahraničnej banky, so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 50 595 628, právne zast.: URBÁNI & Partners s. r. o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti povinnému: C.. L. P., O.. XX. XX. XXXX, Z. V. Ž. XXX/XX, XXX XX X. O. Z., o vymoženie príslušenstva, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3306/2022 zo dňa 02. 01. 2023, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3306/2022 zo dňa 02. 01. 2023 z a m i e t a.
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3306/2022 zo dňa 02. 01. 2023.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 9Ek/3306/2022 zo dňa 02. 01. 2023 vyššia súdna úradníčka zamietla návrh oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. b) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Svoje rozhodnutie odôvodnila skutočnosťou, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 2OdK/237/2020 zo dňa 07. 05. 2020 zverejneným v Obchodnom vestníku pod č. 94/2020, K039115 dňa 19. 05. 2020, príslušný súd vyhlásil konkurz na majetok dlžníka: C.. L. P., O.. XX. XX. XXXX, Ž. XXX/XX, XXX XX X. O. Z. - Č., uznal konkurz za hlavné insolvenčné konanie, ustanovil do funkcie správcu: Konkurz & reštrukturalizácia, k. s., so sídlom kancelárie Rázusova 125, 093 01 Vranov nad Topľou, IČO: 51 128 535, zbavil dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné vyriešiť otázku či pohľadávku, ktorú oprávnený navrhuje vymôcť od povinného v tomto exekučnom konaní je možné uspokojiť v konkurze. Na úvod vyššia súdna úradníčka uviedla, že účelom oddlženia je zbaviť dlžníka starých záväzkov, t. j. záväzkov, ktoré vznikli pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz. Nové záväzky, ktoré vzniknú v mesiaci, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo po tomto termíne, oddlženiu nepodliehajú a veriteľ si ich môže vymáhať. S poukazom na túto skutočnosť skúmala vznik pohľadávky oprávneného. Pri posúdení vzniku pohľadávky sa stotožnila s názorom obsiahnutým v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 186/2021 zo dňa 13. 07. 2021: „Je nepochybné, že právo na náhradu trov sporového konania bolo konštituované na základe meritórneho rozsudku krajského súdu potvrdzujúceho rozsudok okresného súdu. Nasledujúcim uznesením vyššieho súdneho úradníka o určení výšky náhrady trov konania nebolo vytvorené nové právo na peňažné plnenie, ale bolo ustanovené, ktoré z vynaložených trov považuje okresný súd za účelne vynaložené v spore, a teda v akej výške je protistrana povinná refundovať trovy, ktoré už predtým vznikli sťažovateľke. Uvedené podporuje aj názor právnej vedy: „V intenciách Civilného
sporového poriadku má konštitutívny charakter o trovách konania len výrok o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP. Týmto výrokom sa konštituuje, ktorá strana má nárok na náhradu trov konania, v akom pomere má nárok na náhradu trov konania, alebo že takýto nárok na náhradu trov konania vôbec nemá. Po právoplatnosti tohto výroku je tak definitívne dané, kto (z hľadiska toho, ktorá strana) a či vôbec bude mať nárok na náhradu trov konania. Po právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania, tak strana, ktorej sa predmetná povinnosť ukladá, definitívne vie, že bude musieť znášať povinnosť nahradiť trovy, a následne už len bude očakávať rozhodnutie o tom, v akej výške.“ (M., A. Uznesenie v systéme súdnych rozhodnutí v civilnom procese. 1. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2016, s. 64.). Ústavný súd uznáva, že existencia uznesenia o výške trov konania je esenciálna z hľadiska možnosti jeho núteného výkonu v exekučnom konaní, kde slúži ako exekučný titul. Nemožno však opomenúť ani účel konkurzného konania, ktorým je konsolidácia dlhov úpadcu vzniknutých do určitého časového momentu, a to v zásade bez splnenia podmienky, aby pohľadávky vzniknuté pred rozhodujúcim dňom boli judikované, čo sa týka ich výšky. Prihliadnuc na tento významný aspekt, je možné akceptovať názor, že nárok na náhradu trov konania konštituovaný meritórnym súdnym rozhodnutím (čo sa týka základu) je možné prihlásiť do konkurzu aj bez existencie rozhodnutia o výške trov konania. To platí v prípade, ak nárok na náhradu trov konania vznikol pred tzv. rozhodujúcim dňom, čo znamená, že rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania nadobudlo právoplatnosť pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi.“ Vychádzajúc z uvedeného konštatovala, že pohľadávka oprávneného uplatnená návrhom na vykonanie exekúcie - trovy konania, ktoré boli oprávnenému neskôr priznané uznesením, vznikla právoplatnosťou výroku rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o ich nároku, a teda dňa 30. 07. 2019. To znamená, že pohľadávka oprávneného vyplývajúca mu z exekučného titulu vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz (t. z. pred májom 2020), pričom zároveň uviedla, že nejde o pohľadávku, ktorá je oddlžením nedotknutá. Vyššia súdna úradníčka tak mala za to, že pohľadávka, je pohľadávkou, ktorá je dotknutá vyhláseným konkurzom, pričom takúto pohľadávku si oprávnený môže uspokojiť len vo vyhlásenom konkurze. Keďže v súlade s citovaným ustanovením § 167f ZoKR, v zmysle ktorého na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie a exekučné konanie už začaté, musí byť zastavené, neboli splnené podmienky, aby súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, a teda vyššia súdna úradníčka v celom rozsahu podľa § 53 ods. 3 písm. b) Exekučného poriadku návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla.
2. Proti uzneseniu vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej lehote oprávnený sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že so závermi exekučného súdu nesúhlasí a tieto považuje za nesprávne. Oprávnený považuje právny záver, ktorý exekučný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia odvolávajúc sa na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. US 186/2021 zo dňa 13. 07. 2021 za nesprávny a odopierajúci oprávnenému jeho právo na vymáhanie peňažnej pohľadávky právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. V súlade s článkom 46 ods. I Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že článok 46 ods. 1 Ústavy garantuje súdnu ochranu aj právam vyplývajúcim z exekučného titulu založeného vykonateľným rozhodnutím súdu. Uvedené právo oprávneného na súdnu ochranu garantované Ústavou Slovenskej republiky bolo v tomto prípade porušené. Oprávnený má za to, že exekučný súd postupoval pri rozhodovaní nad rámec zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, nakoľko okrem materiálnych a formálnych predpokladov vykonateľnosti exekučného titulu, súd skúmal aj vecnú správnosť exekučného titulu. Materiálna vykonateľnosť vyžaduje, aby rozhodnutie bola skutočne reálne vymožiteľná. Okrem vylúčenia možnosti zámeny oprávnenej a povinnej osoby musí byť povinnosť, ktorá má byť splnená na jej základe, vymedzená celkom určitým a reálne možným spôsobom. Exekučný titul musí byt' presný, a pokiaľ sa dlžník zaväzuje na peňažné plnenie, musí byť uvedená presná suma dlhu, resp. presný spôsob jej výpočtu. Exekučný súd však nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu ktorý exekučný titul vydal (uznesenie Ústavného súdu SR z 3. mája 2011, Č. k. III. US 41/2011-31). Exekučný titul, na základe ktorého oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie, a to uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k.: XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX. XX. XXXX, podľa názoru oprávneného spĺňa vyššie uvedené materiálne podmienky vykonateľnosti, ako aj tie formálne. Exekučný titul sa stal právoplatným dňa 12. 11. 2021 a vykonateľným dňa 16. 11. 2021, čo preukazuje oprávneným predložená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Oprávnený má za to, že v prípade predloženého exekučného titulu
sú dané materiálne a formálne predpoklady jeho vykonateľnosti, a teda neexistujú dôvody, ktoré by bránili vymáhateľnosti exekučného titulu. V tomto smere oprávnený poukazuje na to, že exekučný titul
- uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou, č. k.: XC/XXX/XXXX-XXX zo dňa XX. XX. XXXX, bol vydaný príslušným súdom už v čase po vyhlásení konkurzu na majetok povinného, dokonca po tom, ako bol v D. vestníku 205/2020 dňa 23. 10. 2020 zverejnený oznam o zrušení konkurzu na majetok povinného z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu. Napriek tomuto právnemu stavu, ktorý exekučný súd vníma ako prekážku, bol Okresným súdom Vranov nad Topľou vydaný exekučný titul, ktorý neskôr nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť. Oprávnený podotýka, že povinný správnosť uznesenia ohľadom na jeho oddlženia nenamietal a voči uzneseniu nepodal sťažnosť. Nakoľko Okresný súd Vranov nad Topľou zaviazal povinného povinnosťou zaplatiť oprávnenému trovy konania aj napriek jeho oddlženiu a rozhodnutie súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosťou, oprávnený zastáva názor, že nie je vecou a úlohou exekučného súdu zaoberať sa správnosťou tohto rozhodnutia skúmaním okamihu vzniku nároku na náhradu trov konania, resp. pohľadávky oprávneného. Oprávnený sa zároveň opiera aj o súdnu prax, v zmysle ktorej sa nárok na náhradu trov konania v konaní pred súdom považuje za nárok procesný, pretože vyplýva z procesných noriem a je nutné si ho vyčísliť a uplatniť na orgáne, ktorý je oprávnený o tomto nároku rozhodovať. Z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. U. XX/XXXX vyplýva, že nárok na náhradu trov konania je nárokom procesnoprávnym, hoci hmotnoprávnej povahy. Aj podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. X F. XX/XXXX zo dňa XX. XX. 2017 nárok na náhradu trov právneho zastúpenia a jeho uplatnenie je nárokom procesným, pretože má základ v procesnom práve. Až na základe právoplatného rozhodnutia o priznaní náhrady trov možno hovoriť o hmotnoprávnom nároku a v súvislosti s tým o pohľadávke. Dokonca samotný ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS XXX/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX uviedol, že iba súd, ktorý koná vo veci samej, má právomoc rozhodnúť o povinnosti hradiť trovy konania a túto právomoc nie je možné preniesť na iný subjekt. Podľa aktuálnej právnej úpravy pohľadávka na trovy konania riadne určená čo do základu a výšky vzniká jednak právoplatnosťou výroku o priznaní základu - nároku a jednak právoplatnosťou výroku o výške tohto nároku. Keďže jediným subjektom, ktorý podľa platnej právnej úpravy môže určiť výšku skôr priznaného nároku, je len súd, možno konštatovať, že pohľadávka na trovy konania v konkrétnej výške vznikne strane až na základe právoplatného rozhodnutia súdu o výške priznaného nároku na náhradu trov konania podľa ustanovenia 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (uznesenie Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: XCo/XX/XXXX-XX zo dňa XX. XX. XXXX). Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k.: XCdo XXX/XXXX zo dňa XX. 03. 2019 uviedol, že pokiaľ nebolo o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu náhrady trov konania. Uvedený záver zodpovedá aj praxi konkurzných súdov. Rovnako Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozhodnutí, č. k.: XXCdo XX/XXXX zo dňa XX. XX. 2015, konštatoval, že pred právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým súd prizná účastníkovi občianskeho súdneho konania nárok na náhradu trov konania, nie je možné takýto nárok prihlásiť do konkurzného konania ani ako pohľadávku viazanú na splnenie odkladacej podmienky (na základe vyčíslenia výšky trov stranou podľa vykonávacích predpisov. Oprávnený je názoru, že konajúci súd zamietnutím predmetného návrhu na vykonanie exekúcie zabránil vymoženiu jeho vzniknutého nároku, o ktorom Okresný súd Vranov nad Topľou rozhodol a ktorý mu priznal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov oprávneného v exekučnom konaní. Konajúci súd svojim konaním oslobodil povinného od splnenia jeho povinnosti, ktorá mu bola uložená právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, čím porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený zároveň vytýka postupu a rozhodnutiu exekučného súdu, že pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie šiel exekučný súd nad rámec jeho zákonnej povinnosti skúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, ktorý tieto kritéria spĺňa a je teda vykonateľným aj vymožiteľným exekučným titulom.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
9. Podľa § 166a ZoKR, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky: a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len "rozhodujúci deň"), b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi, ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom, c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d), ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu.
10. Podľa § 166e ods. 1, 2 ZoKR, o oddlžení rozhodne súd v uznesení o vyhlásení konkurzu alebo v uznesení o určení splátkového kalendára tak, že dlžníka zbavuje všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom. V uznesení súd uvedie znenia zákonných ustanovení, ktoré upravujú, o ktoré dlhy ide. Oddlžením sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a), bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov.
11. Podľa § 166e ods. 4 ZoKR, na nevymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi súd prihliadne aj bez námietky dlžníka. Orgán verejnej moci je povinný hľadieť na dlžníka vo vzťahu k pohľadávke, ktorá sa stala nevymáhateľná (§166b), ako by na neho hľadel, keby rozhodol o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky.
12. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie v medziach daných rozsahom a dôvodmi sťažnosti a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
13. Po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia musí sťažnostný súd konštatovať jeho vecnú správnosť, a teda že vyššia súdna úradníčka dostatočne a správne zistila skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobila aj správny právny záver a svoje rozhodnutie dostatočne a presvedčivo odôvodnila. Sťažnostný súd tak poukazuje na znenie ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Zároveň, treba zdôrazniť, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
14. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec, vychádzajúc z obsahu podanej sťažnosti, dopĺňa, že exekučný súd už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov na poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý na to mal právomoc, či je vykonateľné po stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní, či je exekúcia navrhovaná v takom rozsahu, ktorý stačí k uspokojeniu oprávneného a či vymáhané právo nie je prekludované. Exekučný súd je povinný návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť, ak už pri postupe podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Medzi dôvody, pre ktoré súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne podľa § 53 ods. 3 písm. b) Exekučného poriadku patria dôvody, pre ktoré by exekúcia musela byť zastavená, pričom dôvody zastavenia exekúcie sú ďalej upravené v § 61k ods. 1 a § 61n Exekučného poriadku. Treba zdôrazniť, že exekučný súd pri skúmaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh neposudzuje vecnú správnosť exekučného titulu (uznesenia) a jeho postup nemôže smerovať k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia, pretože exekučný súd nemá postavenie odvolacieho súdu.
15. V prejednávanej veci nebolo sporné, že exekučné konanie v danom prípade začalo doručením návrhu na vykonanie exekúcie dňa 29. XX. XXXX, pričom oprávnený sa voči povinnému domáhal vykonania exekúcie pre vymoženie peňažného plnenia na základe exekučného titulu - uznesenia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa XX. XX. XXXX, sp. zn. XC/XXX/XXXX, ktoré sa stalo právoplatné dňa XX. XX. XXXX a vykonateľné dňa XX. XX. 2021 (ďalej len „exekučný titul“). Ako z obsahu predloženého exekučného titulu vyplýva, exekučným titulom bolo rozhodnuté o výške trov (základného) konania, ktorých náhrada bola priznaná v prospech oprávneného rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa XX. XX. XXXX, sp. zn. XC/XXX/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa XX. XX. XXXX a vykonateľnosť dňa XX. XX. 2019. V exekučnom konaní ďalej nebolo sporné zistenie, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. XOdK/XXX/XXXX zo dňa XX. XX. 2020, zverejneným v Obchodnom vestníku č. XX/XXXX dňa XX. XX. 2020, bol vyhlásený konkurz na majetok povinného, ktorým bol povinný zároveň oddlžený od všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené v tomto konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia.
16. Práve v dôsledku vyhláseného konkurzu na majetok povinného bol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietnutý, čo však oprávnený v rámci podanej sťažnosti namietal. Tu možno v prvom rade uviesť, že vyhlásenie konkurzu, ktoré je jednou z foriem oddlženia dlžníka podľa ZoKR predstavuje zákonnú prekážku vymáhania niektorých typov pohľadávok oprávneného v exekučnom konaní. Aj v nadväznosti na uvedené tak treba najskôr zdôrazniť, že vyššia súdna úradníčka neskúmala pohľadávku oprávneného ako takú (nevykonávala hmotnoprávny prieskum), ako namietal oprávnený, ale skúmala, či v dôsledku oddlženia povinného možno pohľadávku oprávneného v exekúcii vymáhať. Pokiaľ súd už v základnom konaní neprihliadal na vyhlásený konkurz a oddlženie povinného (a vydal exekučný titul), neznamená to, že na oddlženie povinného nemá prihliadať exekučný súd. Otázka vymáhateľnosti pohľadávky v prípade, že bol dlžník oddlžený rozhodnutím konkurzného súdu, nie je hmotnoprávnou otázkou, ktorú je oprávnený posúdiť súd iba v základnom konaní. Na nevymáhateľnosť sa v zmysle § 166e ods. 4 ZoKR prihliada aj bez námietky v každom type súdneho konania, vrátane exekučného, pretože nevymáhateľnosť nastáva ex lege. Ak si veriteľ v konkurze neprihlási niektorú z pohľadávok uvedenú v § 166a ZoKR, táto sa stáva v celom rozsahu nevymáhateľná. Nevymáhateľné pohľadávky môže dlžník splniť, ale veriteľ ich nemôže voči dlžníkovi vymáhať. Pokiaľ teda oprávnený namietal, že vyššia súdna úradníčka posudzovala vecnú správnosť exekučného titulu, sťažnostný súd musí konštatovať, že toto tvrdenie nie je správne, pretože vyššia súdna úradníčka neposudzovala správnosť priznanej výšky náhrady trov (čo by predstavovalo vecný prieskum rozhodnutia), ale len skúmala či sú splnené všetky procesné podmienky pre vedenie exekučného konania. K uvedenému sťažnostný súd podporne poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2020 zo dňa 09. 06. 2020.
17. Sporným v prejednávanej veci bola ďalej otázka vzniku vymáhanej pohľadávky. ZoKR upravuje v ustanovení § 166e ods. 2, že v prípade oddlženia dlžníka (povinného) konkurzom sa pohľadávky, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze bez ohľadu na to, či boli alebo neboli prihlásené, stávajú voči dlžníkovi nevymáhateľné v rozsahu, v ktorom ho súd zbavil dlhov. V zmysle § 166a ods. 1 písm. a) ZoKR, len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tie pohľadávky, ktoré vznikli pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi, t.j. pred „rozhodujúcim dňom.“ Účelom oddlžovacieho konania je „zbaviť“ dlžníka týchto „starých“ záväzkov,
pretože v rozsahu, v akom nie sú tieto pohľadávky uspokojené, sa stanú nevymáhateľnými. „Nové“ záväzky, ktoré vzniknú v mesiaci, v ktorom súd vyhlásil konkurz alebo rozhodol o poskytnutí ochrany pred veriteľmi a po tomto termíne, oddlženiu nepodliehajú a veriteľ si ich môže vymáhať. V nadväznosti na túto právnu úpravu vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení konštatovala, že pohľadávka priznaná exekučným titulom vznikla pred rozhodujúcim dňom, t.j. pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz na majetok povinného (XX. XX. XXXX), pričom ako moment vzniku vymáhanej pohľadávky treba ustáliť dátum právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa XX. XX. XXXX, sp. zn. XC/XXX/XXXX, v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, t.j. XX. XX. 2019. Uvedené oprávnený rozporoval, keď mal za to, že pohľadávka priznaná exekučným titulom vznikla až právoplatnosťou exekučného titulu, a teda po vyhlásení konkurzu, s čím však sťažnostný súd nemôže súhlasiť.
18. Ako uviedla aj vyššia súdna úradníčka, k otázke vzniku pohľadávky na náhradu trov konania sa vyjadril už Ústavný súd SR, a to nielen v náleze sp. zn. IV. ÚS 186/2021 zo dňa 13. 07. 2021, ktorý vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení citovala, ale aj v ďalších svojich rozhodnutiach, pričom ostatným takým rozhodnutím je nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 454/2021 zo dňa 03. 03. 2022, v ktorom sa Ústavný súd nastolenou problematikou vo veľmi podobnom prípade zaoberal pomerne široko a komplexne a v rámci rozhodnutia komparoval aj viaceré svoje iné rozhodnutia. Ústavný súd SR tu dospel k jednoznačnému záveru, s ktorým sa stotožňuje i tento sťažnostný súd, že existencia pohľadávky na náhradu trov konania je založená už súdnym rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania (rozhodnutím v 1. fáze rozhodovania o náhrade trov konania) a nie až rozhodnutím o výške tejto náhrady (rozhodnutím v 2. fáze rozhodovania o náhrade trov konania), ako tvrdil oprávnený. Pokiaľ teda o nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté pred rozhodujúcim dňom (t.j. pred mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz), v dôsledku oddlženia oprávnený stratil možnosť nárokovať si právo iným spôsobom než prihláškou do konkurzu. Ústavný súd v spomínanom náleze uznal, že „existencia uznesenia o výške trov konania je esenciálna z hľadiska možnosti jeho núteného výkonu v exekučnom konaní, kde slúži ako exekučný titul, tak ako na to poukazoval i okresný súd. Avšak na tento aspekt nemožno nahliadať izolovane, ak do hry vstupuje konkurzné konanie. Zákon o konkurze je rovnocenným predpisom k Civilnému sporovému poriadku, a preto v prípadoch, keď právny subjekt podlieha konkurznému, reštrukturalizačnému či oddlžovaciemu režimu, je potrebné vziať do úvahy účel a špecifiká týchto konaní. Komentáre k zákonným predpisom, na ktoré poukazuje okresný súd, nemôžu pamätať na všetky tieto súvislosti a situácie, ktoré so sebou prináša aplikačná prax. Účelom konkurzného konania je konsolidácia dlhov úpadcu vzniknutých do určitého časového momentu, a to v zásade bez splnenia podmienky, aby pohľadávky vzniknuté pred rozhodujúcim dňom boli judikované, čo sa týka ich výšky. Prihliadnuc na tento významný aspekt, je možné akceptovať názor, že nárok na náhradu trov konania konštituovaný meritórnym súdnym rozhodnutím (čo sa týka základu) je možné prihlásiť do konkurzu aj bez existencie rozhodnutia o výške trov konania. To platí v prípade, ak nárok na náhradu trov konania vznikol pred tzv. rozhodujúcim dňom, čo znamená, že rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania nadobudlo právoplatnosť pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (IV. ÚS 186/2021), čo bol aj prípad sťažovateľa.“ Sťažnostný súd tak rovnako zdieľa názor Ústavného súdu SR, že pokiaľ oprávnený v čase vyhlásenia konkurzu disponoval právoplatným rozhodnutím priznávajúcim mu nárok na náhradu trov konania, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, oprávnenému nič nebránilo v tom, aby túto svoju pohľadávku na náhradu trov uplatnil do vyhláseného konkurzu. Uvedený záver podporuje i skutočnosť, že v zmysle § 167e ZoKR malo byť konanie o výške náhrady trov zastavené, a teda exekučný titul nemal byť vydaný. To, že k zastaveniu nedošlo a následne bolo vydané uznesenie o výške trov (t.j. exekučný titul), však neobnovilo vymáhateľnosť tejto pohľadávky, pretože „Pokiaľ samotný základ práva prichádza o uplatniteľnosť, neskoršie vydanie uznesenia o výške trov konania na uvedenom nič nemení, pretože strata nároku sa dotýka celého práva bez ohľadu na výšku. (I. ÚS 454/2021)“ Treba zdôrazniť, že iný právny záver by v konečnom dôsledku zvýhodnil veriteľa pohľadávky na náhradu trov konania oproti veriteľom, ktorých pohľadávky majú základ v hmotnom práve.
19. Na základe uvedeného tak sťažnostný súd musí súhlasiť so záverom vyššej súdnej úradníčky, že vymáhaná pohľadávka vznikla pred rozhodujúcim dňom v zmysle § 166a písm. a) ZoKR, keď ako procesný nárok vznikla právoplatnosťou rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania, t.j. dňa XX. XX. 2019, pričom právne účinky vyhláseného konkurzu nastali dňa XX. XX. 2020 (§ 199 ods. 9 ZoKR). Pohľadávka oprávneného voči dlžníkovi (povinnému v exekúcii) pritom spadala do kategórie pohľadávok, ktoré sa môžu uspokojiť len v konkurze a nepatrila medzi pohľadávky vylúčené z
uspokojenia resp. nevymáhateľné v zmysle § 166b ZoKR a ani medzi pohľadávky oddlžením nedotknuté v zmysle § 166c ZoKR. V dôsledku rozhodnutia o oddlžení dlžníka sa tak pohľadávka oprávneného v zmysle § 166e ods. 2 ZoKR stala nevymáhateľnou a na nevymáhateľnosť bol súd povinný prihliadať z úradnej moci, a to bez ohľadu na to, či bola priznaná (súdnym) rozhodnutím, v dôsledku čoho na ňu nemožno viesť exekúciu. Preto vyššia súdna úradníčka správne návrh oprávneného na vykonanie exekúcie voči povinnému podľa ustanovenia § 53 ods. 3 písm. b) Exekučného poriadku zamietla.
20. Pokiaľ oprávnený poukazoval na rozhodnutia krajských súdov, sťažnostný súd uvádza, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Zároveň, vzhľadom na vyššie spomenutú judikatúru Ústavného súdu SR možno konštatovať, že právne závery prijaté krajskými súdmi možno považovať za prekonané. Sťažnostný súd má za to, že sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky vychádza z rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, ktorá je nielen rozhodovacou praxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj aj rozhodovacou praxou stabilnou, pričom ani tento sťažnostný súd nemal dôvod sa od tejto rozhodovacej praxe odkloniť.
21. Záverom, hoci uvedené nebolo v konaní sporné, sťažnostný súd dopĺňa, že na prijatých záveroch nemení nič ani skutočnosť, že medzičasom (stalo sa tak ešte pred právoplatnosťou exekučného titulu) došlo k zrušeniu konkurzu z dôvodu, že konkurzná podstata nepokryje náklady konkurzu, keď v zmysle citovaného § 167v ods. 4 ZoKR zrušením konkurzu zanikajú len účinky podľa § 167b ods. 1, § 167c ods. 2 a 3 a § 167d tohto zákona. Inak povedané, účinky oddlženia podľa § 166e ZoKR spočívajúce v tom, že dlžník sa zbavuje všetkých dlhov, ktoré mohli byť uspokojené v konkurze alebo splátkovým kalendárom (§ 166a) v rozsahu, v akom uspokojené neboli, nezanikajú. Uvedené jednoznačne vyplýva zo znenia citovaných zákonných ustanovení. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodáva, že lustráciou v Obchodnom registri SR nezistil, že by dodatočne došlo k zrušeniu oddlženia pre nepoctivý zámer dlžníka tak, ako to upravuje § 166f ZoKR.
22. Na základe vyššie uvedeného tak súd prvej inštancie nemohol inak ako sťažnosť oprávneného podanú proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. XEk/XXXX/XXXX zo dňa XX. XX. XXXX ako nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu.
23. Do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom exekučného konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), súd prvej inštancie preto o trovách konania o sťažnosti oprávneného rozhodol v zmysle § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 2 CSP tak, že oprávnený, ktorý nebol s podanou sťažnosťou úspešný, nemá nárok na ich náhradu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).