Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4C-244-2012.pdf
PDF · 195.68 KB
Case nature
Area
Subarea
4C/244/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivetou Sýkorovou, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Návrh sa zamieta.
Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Podaným návrhom doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal zaviazať odporcu na náhradu majetkovej škody vo výške 175,- Eur a na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 497,88 Eur a na náhradu trov konania. Navrhovateľ predovšetkým poukázal na to, že pridelenie veci niektorému zo sudcov Okresného súdu Žilina by porušilo právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, pretože podľa rozvrhu práce na súde neexistuje sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý. Navrhovateľ preto v zmysle ust. §12 O.s.p. žiadal, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne a vecne príslušného Okresného súdu Žilina sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkom konania. Navrhovateľ na odôvodnenie návrhu uviedol, že obchodná spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č.: 5740141) navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 5740141 dlžníkom (povinným): K. H., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 14773/2011. Exekučný súd (Okresný súd Žilina) poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie a udelil mu poverenie registrované pod č.: 5511 025215*. Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 9/16/2010 a podal postupom podľa ust. §44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora, o ktorom návrhu nerozhodol v zákonom stanovenom čase. Navrhovateľ na preukázanie svojich tvrdení označil dôkaz: Súdny spis exekučného súdu (Okresný súd Žilina) založený pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 a povinným: K. H., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 5740141 (registrácia súdneho exekútora EX14773/2011, číslo poverenia: 5511 025215*). K dôkaznému bremenu navrhovateľ uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu, ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Rovnopis exekučného titulu použil ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Navrhovateľ legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Tak sa však nestalo, a to napriek tomu, že podaný návrh spĺňa všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 8.7.2011 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora). Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou navrhovateľa uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil v tomto období sumu 70,- EUR na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému, sumu 40,- EUR na udržiavanie a správu informačného systému a sumu 50,- EUR na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, sumu 15,- EUR na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Celkovo tak navrhovateľ vynaložil vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom, a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu sumu 175,- EUR. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu. Navrhovateľ si zároveň uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného ČI. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom exekučného súdu dôjde k zámene súdneho exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 497,88 EUR. Uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie v návrhu uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 663,88 EUR za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 EUR za mesiac. V danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 295 dní. Navrhovateľ postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ktorý do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je založené v súdnom spise vedenom pred Okresným súdom Žilina v konaní, kde ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 a ako žalovaný Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, pričom predmetom je náhrada škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5600029 dlžníkom (povinným): P. K., nar. X.XX.XXXX, pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX16156/2011
Súd vyzval navrhovateľa dňa 10.10.2012 na oznámenie, či opisom skutkových okolností tak, ako sú tieto uvedené v čl. I. žaloby, uplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť a na oznámenie, či je v žalobe navrhovateľom len poukazované na nevyhnutnosť postupu v zmysle § 12 ods. 1 O.s.p., t.j. na nevyhnutnosť prikázania veci z dôvodu nutnosti v prípade, ak budú všetci sudcovia tunajšieho súdu z prejednania veci vylúčení, alebo navrhovateľ výslovne navrhuje v zmysle § 12 ods. 2 O.s.p. rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.
Súd dňa 18.10.2012 oznámil podľa § 35 ods. 4 O.s.p. začatie konania Okresnej prokuratúre Žilina.
Navrhovateľ podaním doručeným súdu 30.10.2012 oznámil, že navrhovateľ nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15 O.s.p., ale v úvode žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí. (§ 14 O.s.p.). Preto má okresný súd požiadať príslušný krajský súd podľa § 12 ods. 1 v spojitosti s § 12 ods. 3 O.s.p., aby prikázal vec na prejednanie inému súdu toho istého stupňa, nejde teda o vhodnosť, ale o nutnosť.
Predseda Okresného súdu Žilina predložil vec podľa § 16 O.s.p. Krajskému súdu Žilina na rozhodnutie vzhľadom na vyjadrenia všetkých sudcov tunajšieho súdu, ktorí oznámili existenciu skutočností, ktoré by mohli vyvolať objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti pri prejednávaní a rozhodovaní vo veci a vzhľadom na nemožnosť prideliť veci inému sudcovi podľa § 15 O.s.p. Keďže navrhovateľ nevzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o takejto námietke. Krajský súd rozhodol uznesením č.k. 10NcC/171/2013-22 tak, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 4C/244/2012.
Zákonná sudkyňa má preto za to, že o návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté nadriadeným súdom.
Odporca sa k žalobnému návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 4.9.2013. Všeobecne poukázal na nedostatky v žalobách hromadne podávaných navrhovateľom, ich zmätočnosť v označovaní povinných, odlišne uvedených dátumoch narodenia, neuvedenie spisových značiek príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, absenciu relevantných údajov, ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti odporca namietal, že navrhovateľ nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania v tejto veci, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám. Podľa názoru odporcu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak navrhovateľ namieta „nezákonné konanie" v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Navrhovateľ neuviedol ani kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. Odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu, alebo Ústavný súd SR. Poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Odporca poukazuje na to, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 mu boli doručené dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobný návrh bol
okresnému súdu Žilina doručený už dňa 27.09.2012, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnei lehoty, ale skôr, a odporca má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody opakované výzvy na doplnenie žiadostí, Ministerstvu spravodlivosti SR však bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Vzhľadom na to, že navrhovateľ ani na výzvu Ministerstva spravodlivosti SR žiadosť v potrebnom rozsahu nedoplnil a nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov navrhovateľa uspokojený nebol. Odporca namietal nepreukázanie vzniku a výšky škody. Namietal existenciu prieťahov v konaní, nakoľko tieto neboli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, ani v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým by sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, ani v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým by sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo ani v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým by Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Odporca vzniesol i námietku premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom", keďže v niektorých konaniach malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu v období pred marcom 2009. Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, lehota na uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula pri každom takomto nároku osobitne, a to po troch rokoch od momentu uplynutia 30-dňovei lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené odporca vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uviedol, že škoda zaťažila navrhovateľa výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uviedol správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ však v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu, alebo ušlý zisk. Odporca zároveň zastáva názor, že navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
Navrhovateľ by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými
navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Odporca má za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje odporca za účelové. Pokiaľ navrhovateľ uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie" systému, jedná sa taktiež o činnosť, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje je viac ako zrejmé, že si navrhovateľ uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácií sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca navrhovateľa uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)" a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky ". Z tohto dôvodu odporca má znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,- € paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané.
Pokiaľ v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal navrhovateľ na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy, odporca uviedol, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 €, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Ďalej odporca zdôraznil, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu škody a nemajetkovej ujmy si uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa". Navrhovateľ nepreukázal pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Podľa odporcu nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v tejto súvislosti upozornil a ako prílohu vyjadrenia k žalobe doložil list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec 0-76/10). Žalovaná dal do pozornosti celý text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, napr.: „Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." „Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne." „Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške." „Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá odporca v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr. vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila navrhovateľa zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie navrhovateľa, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené odporca zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa odporcu priznaná navrhovateľovi žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla postupom okresného súdu škoda. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je odporca toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje odporca žalobu za právne neopodstatnenú a žiadal, aby Okresný súd Žilina žalobu v celom rozsahu zamietol. Uplatnil si náhradu trov konania.
Následne po vykonaní všetkých potrebných procesných úkonov súd nariadil pojednávanie na deň 25.10.2013, na ktoré predvolal účastníkov konania a zástupcov, všetci boli predvolaní riadne a včas. Na pojednávanie sa nikto nedostavil, súd však pojednávanie nevykonal a odročil pojednávanie na neurčito z dôvodu doručenia súdu dňa 24.10.2013 návrhu právneho zástupcu navrhovateľa na prerušenie konania vedeného pod sp. zn. 4C/244/2012, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.
Uznesením č.k. 4C 244/2012 zo dňa 13.1.2014 bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľky na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietnutý. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.4.2014 v spojitosti s potvrdzujúcim rozhodnutím Krajského súdu Žilina č.k. 8Co/146/2014-105 zo dňa 31.3.2014.
Navrhovateľ súdu dňa 13.6.2014 oznámil, že na tunajšom súde založil, a to s poukazom na zásadu hospodárnosti konania, len v konaní č.k. 27C/265/2012 jediný originál znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý dňa 17.01.2014 vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorá majetková škoda je predmetom tohto súdneho konania a týmto odkazuje na tento originál znaleckého posudku ako na skutočnosť súdu známu z jeho činnosti. Navrhovateľ uviedol, že predmetný znalecký posudok považuje za dôležitý dôkaz o skutočnostiach tvrdených v jednotlivých žalobách, a to dôkaz preukazujúci minimálnu výšku spôsobenej škody. Podľa jeho názoru sú spoľahlivo identifikované: udalosť vyvolávajúca škodu, mechanizmus vzniku škody, zodpovedný subjekt, ako aj príčinná súvislosť, preto ostávalo len ustáliť výšku škody, čo sa nespochybniteľne stalo metódami a postupmi, ktoré zvolila a vykonala zásadná autorita - znalecký ústav, a to prostredníctvom činnosti skupiny profesionálnych odborníkov. Navrhovateľ preto žiada, aby súd vnímal znalecký posudok ako zásadný dôkaz o podstate a výške škody a aby z jeho obsahu vychádzal pri meritórnom rozhodovaní. Súdu je z vlastnej činnosti známe, že originál hore uvedeného znaleckého posudku číslo 1/2014 je uložený na súde pod číslom 1SprV/563/14. Súd nariadil na deň 18.7.2014 pojednávanie, na ktoré sa nedostavili účastníci, ani právni zástupcovia. Odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 11.7.2014. Právny zástupca navrhovateľa požiadal podaním doručeným súdu elektronickou poštou dňa 14.7.2014 o zrušenie nariadeného pojednávania vzhľadom na podanú sťažnosť na Ústavný súd a navrhol, aby súd konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú k podaniu pripojil (č.l. 121 spisu). Súd skonštatoval, že sa jedná o totožnú sťažnosť, ako bola pripojená k návrhu navrhovateľa na prerušenie konania doručeného súdu dňa 24.10.2013, ktoré prerušenie konania bolo dňa 24.10.2014 navrhnuté z tých istých dôvodov a o ktorom návrhu už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 4C 244/2012 (č.l. 48 spisu) dňa 13.1.2014 v spojitosti s uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 8Co/146/2014-105 zo dňa 31.3.2014 tak,
že návrh navrhovateľa na prerušenie konania bol zamietnutý. Pokiaľ teda navrhovateľ dňa 14.7.2014 opakovane žiadal z tých istých dôvodov prerušiť konanie, súd na návrh navrhovateľa na prerušenie konania doručený súdu 14.7.2014 neprihliadol a pojednávanie podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vykonal.
Súd skúmal vecnú legitimáciu účastníkov konania, ktorou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci, pričom aktívnu legitimáciu má navrhovateľ a pasívnu má odporca. Pasívna legitimácia účastníka konania - Slovenskej republiky je nespochybniteľná a bolo vecou navrhovateľa označiť aj zastupujúci orgán, keďže predmetom konania bola náhrada škody, ktorá mala byť navrhovateľovi spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O.s.p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Podľa § 79 ods.1 veta piata O.s.p. ak je účastníkom štát, návrh musí obsahovať označenie štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať. Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 2 O.s.p. ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.
Predmetná žaloba je podaná proti odporcovi, v mene ktorého koná príslušný orgán v zmysle zák.č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ označil Ministerstvo spravodlivosti SR, u ktorého zároveň navrhovateľ podal žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa oznámenia Ministerstva spravodlivosti SR žiadosti navrhovateľa nevyhovel a následne navrhovateľ podal predmetnú žalobu na náhradu škody.
Podľa § 1 písm. a) zák.č. 514/2003 Z.z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa § 3 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods.1 písm. a) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 4 ods.1 písm. m) zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 orgán príslušný podľa písm. a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15 <javascript: %20fZzSRInternal('28762',%20'14434097',%20'14434097',%20'4425093',%20'4425095',%20'0')>), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 15 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. (v znení do 31.12.2012) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 (v znení od 01.01.2013) ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu súd návrh zamietol.
Súd mal preukázané, že navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom z dôvodu, že exekučný súd rozhodol o žiadosti zo dňa 16.9.2010 na zmenu súdneho exekútora až dňa 8.7.2011, a to rozhodnutím o vyhovení žiadosti oprávneného na zmenu exekútora, teda k rozhodnutiu došlo podľa údaja uvedeného navrhovateľom až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Hoci súdu nebola predložená žiadosť o predbežné prerokovanie a doklad o jej podaní odporcovi, medzi účastníkmi nebolo sporné, že žiadosť bola podaná, odporca uviedol, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012 mu boli doručené dňa 23.04.2012. Odporca žiadostiam navrhovateľa nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený.
Súd mal preukázané, že žiadosť navrhovateľa bola odporcovi doručená, zároveň odporcom nevybavená v zákonnej lehote, pričom aj keď nie je zrejmé, kedy presne bola žiadosť doručená odporcovi, súdu je z vlastnej činnosti známe (z konania sp. zn. 18C/238/2012 vedenom na OS Žilina), že žiadosti navrhovateľ podal u odporcu v rozmedzí od 23.04.2012 do 25.09.2012, a to viac vo ako 45 000 prípadoch, ktorým odporca nevyhovel z dôvodu neposkytnutia súčinnosti, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený. Súd má za to, že vzhľadom na označenia obdobia doručovania žiadostí (posledné doručenie dňa 25.09.2012) a vzhľadom na dátum rozhodnutia súdu v tejto veci, zákonom stanovená lehota na vybavenie žiadosti nepochybne uplynula, a to bez ohľadu na to, či bola poskytnutá súčinnosť navrhovateľa, alebo nie, a bez ohľadu na skúmanie, či bola potrebná a nevyhnutná súčinnosť požadovaná odporcom. Je totiž nepochybné, že nárok na náhradu škody, alebo jeho časť nebol uspokojený do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Podmienka pre súdne konanie bola teda splnená.
Navrhovateľ v návrhu zo dňa 17.9.2012 žiadal, aby mu odporca nahradil škodu vo výške 175,- Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 497,88 €. Škoda podľa uvedenia navrhovateľa vznikla nesprávnym úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu mal spočívať v prieťahoch v konaní (k rozhodnutiu o žiadosti došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 295 dní), súd porušil zásadu právnej istoty. V príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu mala vzniknúť navrhovateľovi škoda v žalovanej výške.
Podľa uvedenia navrhovateľa skutočná škoda - majetková škoda vo výške 175,- Eur vznikla navrhovateľovi ako účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom:
- na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému 70,- Eur
- na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur
- na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- Eur
- na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu,... 15,- Eur.
Zároveň žiadal priznať aj nemajetkovú ujmu vo výške 497,88 € , pretože podľa názoru navrhovateľa samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Nesprávny úradný postup exekučného súdu mal vystaviť oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného.
Zo spisu Okresného súdu Žilina č.k. 18Er/4013/2006 mal súd zistené, že dňa 16.9.2010 oprávnený žiadal súd o zmenu exekútora vo veci EX 732/06. Poverenie bolo udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému dňa 8.7.2011. Podľa uznesenia zo dňa 8.7.2011 mal byť následne pôvodný exekútor (ktorému bolo poverenie na vykonanie exekúcie vydané dňa 3.4.2007) vyzvaný na vyčíslenie dovtedy vzniknutých trov exekúcie
Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku účinného do 30.11.2006 oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa prechodného ustanovenia § 240 ods. 1 Exekučného poriadku účinného od 1. decembra 2006 konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis neustanovujú inak.
Z citovaného ustanovenia je nepochybné, že okresný súd v konaní č.k. 18Er/4013/2006 bol povinný rozhodnúť o zmene exekútora v lehote 30 dní od doručenia žiadosti.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení od 01.01.2013 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=14351044&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504361&FragmentId2=504361> a d) Ústavy Slovenskej
republiky <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=14351044&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504369&FragmentId2=504369> a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=14351044&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504545&FragmentId2=504545>. Podľa ods. 2 cit. zák. ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa ods. 3 cit. zák. ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Podľa ods. 4 cit. zák. ustanovenia právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Zákonom č. 412/2012 Z.z. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/ TArticles.ascx&phContent=%7E/ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=3204308> došlo k doplneniu § 9 <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=4425063&FragmentId2=4425066> o nové odseky 3 <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=5783620&FragmentId2=5783620> a <http://www.epi.sk/ Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=4425066&FragmentId2=4425066> v nadväznosti na možnosť dotknutých osôb domáhať sa ochrany svojich práv v prípade prieťahov v konaní pred súdom alebo iným orgánom, a to s využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa ustanovenia § 127 ods. 1 Ústavy SR <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent= %7E/ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504598&FragmentId2=504598>. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent=%7E/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=0&FragmentId1=504228&FragmentId2=504228>, je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent= %7E/ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=28762>, ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Vzhľadom na uvedené zákon výslovne ustanovuje, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z. z. <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=%7E/Main/TArticles.ascx&phContent= %7E/ZzSR/ShowRule.ascx&RuleId=28762> až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom SR. Toto však bolo vnesené do právnej úpravy až novelou účinnou od 01.01.2013.
Je nepochybné, že v danom prípade navrhovateľ poukazuje na nesprávny úradný postup a na vznik škody, ktorej náhradu si uplatnil pred účinnosťou novelizovaného znenia zák.č. 514/2003 Z.z. Na predmetné konanie je preto nutné aplikovať právny stav v čase vzniku škody, resp. uplatnenia náhrady škody, teda znenie § 9 cit. zák. v znení účinnom v čase uplatnenia jeho nároku, t.j. znenie do 31.12.2012. Je neprípustné, aby sa obdobné konanie v rámci súdneho konania, resp. predbežného prerokovania nároku na náhradu škody odporcom, spravovalo predchádzajúcim znením zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň v priebehu konania by sa začal aplikovať novelizovaný predpis (hmotnoprávny bez prechodného ustanovenia). Na základe uvedeného súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že v zmysle § 9 cit.zák. môže prieťahy konštatovať len Ústavný súd SR,..., nakoľko taká úprava je platná až od 01.01.2013. Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni, a nie pred Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom, musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996). Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú: 1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (prieťahy, § 3 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). 2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka). 3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.
Navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti rozhodoval po uplynutí zákonnej lehote 30 dní s omeškaním viac ako 295 dní.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
Podľa § 17 ods. 1 cit. Zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.
Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje najmä s prihliadnutím na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 17 ods. 4 cit. zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo/24/04 konštatuje, že nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky.
Podľa § 25 ods. 1 cit. zákona ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
Z uvedeného je zrejmé, že aj na prípad osobitnej zodpovednosti za škodu, ktorou je aj nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, sa podporne aplikujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov súd podporne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, najmä spoločné ustanovenia o náhrade škody uvedené v treťom oddiele Občianskeho zákonníka. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že k prieťahom v konaní došlo.
Odporca správne poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy a automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy SR). Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Ak neexistuje príčinná súvislosť medzi postupom súdu a porušením základného práva alebo slobody, treba považovať takú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú. Samotná dĺžka konania sama o sebe ešte nemusí bez ďalšieho znamenať závažné porušenie práv sťažovateľa (I.ÚS 476/2012, IV.ÚS 92/04, III.ÚS 168/05, II.ÚS 93/03). V konaní navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko
- možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov. Taktiež je v rozpore s dobrými mravmi požadovať tieto náklady v takmer 45 000 žalobách len z titulu správy pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí samozrejme dostávajú mzdu, ako aj za náklady za spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a za udržiavanie a správu informačného systému, ktoré vyčíslil len nejakou paušalizovanou sumou bez riadneho preukázania. Navrhovateľ nepreukázal ani tvrdené urgencie. Navrhovateľ si dokonca túto paušálne určenú sumu uplatňuje aj v iných konaniach o náhradu škody, pričom je evidentné, že v jednej exekučnej veci sú podané viaceré žaloby - z dôvodu neskorého rozhodnutia o žiadosti na udelenie poverenia a vo veciach nesprávneho a nezákonného postupu, keď súd skúmal exekučný titul a následne zamietol žiadosť o udelenie poverenia, avšak v každom takom konaní si uplatňuje túto paušalizovanú náhradu majetkovej škody. Pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje náhradu škody za správu, či evidenciu pohľadávok, túto činnosť vykonávajú jeho zamestnanci za odmenu a nie je preto žiadny dôvod, aby tieto náklady znášala tretia osoba. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena súd v tejto časti ohľadom majetkovej škody žalobný návrh zamietol.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovateľ uviedol, že ju považuje za satisfakciu za porušenie jeho zákonného nároku, absolútnu nemožnosť strateného času, čo vyvolalo u navrhovateľa neistotu, nedôveru v právo a rovnosť v spoločnosti, úzkosť, pocit frustrácie; zánik ďalších podnikateľských aktivít, spôsobenie neistoty v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Súd však s týmto nesúhlasí a považuje to za účelovú a špekulatívnu obranu navrhovateľa. Navrhovateľ ničím nepreukázal údajné „následky", ako je pocit úzkosti, frustrácie, neistoty, ani nijako nešpecifikoval, či nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít. Nepresnil, ani nepreukázal, ako daná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy. Je pritom nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd poukazuje na to, že pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie,... sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo (30Cdo 675/2011). Navrhovateľ si uplatňuje nemajetkovú ujmu s odôvodnením, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa. Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď ide o stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti ich konania (vrátane podnikateľských aktivít). Ujma sa často stotožňuje so škodou, čo je nesprávne. Vzťah ujma - škoda ako pojmy netreba stotožňovať, nakoľko škoda sa preukazuje a ujma sa zdôvodňuje. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné predovšetkým zohľadňovať:
- závažnosť a intenzita konania,
- dosah konania motívy konania,
- úmysel konania,
- dĺžku protiprávneho konania.
A zároveň podľa § 17 cit.zák. je potrebné zohľadňovať:
- osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
- závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
- závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa rizikám, a to neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencie povinného, navrhovateľ ničím nepreukázal žiadne z týchto tvrdení. Súd mal nepochybne zistené iba to, že došlo k prieťahom, keďže o návrhu na zmenu exekútora nebolo rozhodnuté v lehote 30 dní. Je však nepochybné, že súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ bol dňa 3.4.2007 poverený na vykonanie exekúcie a bolo jeho povinnosťou vykonávať exekúciu až do jeho zmeny a nebol žiadny dôvod na vznik škody navrhovateľovi, ak súd aj nerozhodol o zmene exekútora v 30-dňovej lehote. Pokiaľ oprávnený nebol spokojný s výkonom predchádzajúceho exekútora, za prípadnú škodu spôsobenú exekútorom nenesie zodpovednosť štát v dôsledku nerozhodnutia o zmene v zákonnej lehote. Odporca správne namietal, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, nevymožiteľnosť pohľadávky. Pokiaľ uplatňuje nemajetkovú ujmu, nemožno stotožňovať kritéria nemajetkovej ujmy pre fyzické osoby s kritériami nemajetkovej ujmy pre právnické osoby. Škodu navrhovateľ presvedčivo nezdôvodnil. Podmienkou je preukázať, že konštatovanie porušenia je nedostatočné. V takejto situácii teda platí, že aj keď došlo k porušeniu práva navrhovateľa na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa na zmenu exekútora, už samotné konštatovanie porušenia práva musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s postupom exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody. Veď je nepochybné, že predchádzajúci súdny exekútor bol riadne poverený na vykonanie exekúcie a táto jeho povinnosť trvala do rozhodnutia o zmene exekútora. Teda exekúcia pokračovala, resp. mohla pokračovať plynule bez ohľadu na to, kedy bol exekútor zmenený. Dokonca v danom prípade súdny exekútor Mgr. Marián Kráľ bol poverený dňa 3.4.2007 a oprávnený žiadal súd o zmenu exekútora až dňa 16.9.2010, pričom rozhodnuté bolo 8.7.2011, teda dovtedy bol poverený na vykonávanie exekúcie Mgr. Marián Kráľ, ktorý bol povinný vykonávať exekúciu do rozhodnutia o zmene exekútora. Preto i keď o návrhu na zmenu exekútora nebolo rozhodnuté po zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, nebol žiadny dôvod pre vznik škody a preto s poukazom na § 17 ods. 2 uvedeného zákona iba samotné konštatovanie porušenia práva je postačujúce a je dostatočným zadosťučinením.
Keďže súd nemal preukázaný vznik škody na strane navrhovateľa, neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Súd ustálil, že navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých podmienok, ktoré zákon vyžaduje, aby súd mohol konštatovať vznik zodpovednosti odporcu za škodu. Preto návrh na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom voči odporcovi v celom rozsahu zamietol.
Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania práva navrhovateľa na náhradu škody, súd sa síce ex offo touto námietkou prioritne zaoberal, avšak vzhľadom na konštatovanie neexistencie práva na náhradu škody súd podrobne premlčanie neskúmal, nakoľko premlčanie sa skúma len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.
Pokiaľ navrhovateľ súdu dňa 13.6.2014 oznámil, že na tunajšom súde založil v konaní č.k. 27C/265/2012 jediný originál znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaný dňa 17.01.2014 Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave vo veci stanovenia majetkovej škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ktorý má preukazovať výšku spôsobenej škody, súdu je z vlastnej činnosti známe, že originál hore uvedeného znaleckého posudku číslo 1/2014 je uložený na súde pod číslom 1SprV/563/14. Súd však vzhľadom na konštatovanie neexistencie jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a síce vznik škody, dokazovanie týmto listinným
dôkazom nevykonal, nakoľko vykonanie dokazovania na výšku síce tvrdenej, ale neexistujúcej škody, by bolo nadbytočné. Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby súd vnímal znalecký posudok ako zásadný dôkaz o podstate škody a aby z jeho obsahu vychádzal pri meritórnom rozhodovaní, navrhnutý dôkaz je pre rozhodnutie súdu za preukázaného skutkového a právneho stavu právne irelevantný. Znalecký posudok nemôže nahrádzať skutkové tvrdenia navrhovateľa alebo uvádzať právne posúdenie. Je neprípustné, aby bol znaleckým posudkom predkladaný nejaký právny názor, či stanovisko, toto je na posúdení súdov (iura novit curia).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojitosti s § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., podľa ktorých zákonných ustanovení účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal, pričom však súd o náhrade trov konania rozhoduje na návrh. Nakoľko odporca si trovy konania vo vyjadrení k návrhu na začatie konania uplatnil, súd na pojednávaní o trovách v konaní úspešného odporcu rozhodol tak, že trovy mu priznal vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení rozsudku.
Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Odporca trovy v lehote podľa § 151 ods. 1 druhej vety Os.p. nevyčíslil, preto súd na základe cit. zákonných ustanovení súd rozhodol o trovách konania tak, že odporcovi ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu v Žiline, ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. f) OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).