Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8CoKR-14-2021.pdf
PDF · 234.85 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoKR/14/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu FENESTRA Sk, spol. s r.o, so sídlom 953 01 Zlaté Moravce, Priemyselná 17, IČO: 36 521 451, zastúpeného Matejka & Haluška, s.r.o, so sídlom 974 01 Banská Bystrica, Lazovná 20, IČO: 47 257 415, proti žalovanému Construction, s.r.o, so sídlom 956 32 Nadlice č. 64, IČO: 31 106 064, zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s.r.o, so sídlom 911 01 Trenčín, Legionárska 7735/31B, IČO: 52 536 891, o určenie pohľadávky žalobcu popretej v reštrukturalizácii žalovaného, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 36Cbi/13/2020-167 zo dňa 17. septembra 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky v sume 452 761,05 eur, prihlásenej v reštrukturalizácii žalovaného, povolenej uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38R/4/2020 zo dňa 20.07.2020, prihláškou pohľadávky por. č. 1 zo dňa 10.08.2020, zapísanej v zozname pohľadávok pod por. č. 8, titulom nezaplatenej časti ceny diela zo zmluvy o dielo č. 5-11-416_Výmena okien AB1 SPP Stavba: Zhotovenie stavby „Výmena okien v AB I. Bratislava“, uzatvorenej stranami sporu dňa 25.10.2012 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 12.03.2013, zabezpečenej záložným právom, druhým v poradí, ktoré bolo zriadené uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 06.07.2018, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16Cob/140/2018-325 zo dňa 28.11.2018. Výrokom II. súd prvej inštancie priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu 100 % trov konania. Výrokom III. zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania.
1.2 V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, zistené vykonaným dokazovaním: uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38R/4/2020 zo dňa 20.07.2020, publikovaným v Obchodnom vestníku 142/2020 dňa 24.07.2020, bola povolená reštrukturalizácia žalovaného a do funkcie reštrukturalizačného správcu bol ustanovený JUDr. Lukáš Tyko. Prihláškou pohľadávky pod por. č. 1 zo dňa 10.08.2020 si žalobca v označenej reštrukturalizácii prihlásil pohľadávku v celkovej sume 452 761,05 eur (istina 183 358,73 eur, úroky z omeškania 244 586,44 eur a náklady z uplatnenia 24 815,88 eur). Súd prvej inštancie v bode 6 napadnutého rozsudku popísal, čo uviedol žalobca ako právny dôvod vzniku pohľadávky
v danej prihláške pohľadávky, v členení (A) ISTINA, (B) ÚROKY Z OMEŠKANIA (C) NÁKLADY Z UPLATNENIA. Z oznámenia o popretí pohľadávky zo dňa 23.09.2020 a výpisu žalovanej zo zoznamu pohľadávok v predmetnej reštrukturalizácii je zrejmé, že reštrukturalizačný správca ju poprel čo do výšky, dôvodu, zabezpečovacieho práva a jeho poradia. Ako dôvod popretia právneho dôvodu vzniku žalovanej pohľadávky správca uviedol: „Pohľadávka popretá čo do právneho dôvodu z dôvodu jej spornosti. Dlžník správcovi preukázal podanie Ústavnej sťažnosti, v rámci ktorej dlžník namieta porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu Krajský súdom v Trenčíne a jeho ústavne neakceptovateľným hodnotením dôkazu a zároveň vyložením príslušnej právnej normy ústavne neprijateľným spôsobom (arbitrárnosť rozhodnutia). Správca podanie ústavnej sťažnosti vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá nastala po vydaní Rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 16.04.2018, sp. zn.: 6Cb/4/2017 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.11.2019, sp. zn.: 16Cob/139/2018, pričom táto skutočnosť je spôsobilá na zrušenie Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.11.2019, sp. zn.: 16Cob/139/2018. Prípadným zrušením Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne nebude dlžník zaviazaný plniť na základe uvedených rozsudkov a Ústavný súd SR v prípade zrušenia Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne môže vysloviť právny názor záväzný pre Krajský súd v Trenčíne, podľa ktorého existuje účinok započítacích prejavov dlžníka jednostrannými úkonmi dňa 12.04.2013 (vo výške 176.694,62 Eur) a dňa 15.04.2013 (vo výške 6.664,11 Eur). Z vyššie uvedených rozsudkov vyplýva, že podľa názoru súdu účinkom započítacích prejavov dlžníka bránila iná právna skutočnosť, ktorou malo byť to, že veriteľ ako záložca zriadil na pohľadávku, ktorú mal voči dlžníkovi (a ktorú uplatňuje aj v tejto prihláške), záložné právo, pričom vznik tohto záložného práva bol dlžníkovi riadne oznámený dňa 19.02.2013. Oznámením vzniku záložného práva vznikla dlžníkovi v zmysle § 151mb ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka povinnosť plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi alebo inej osobe určenej záložným veriteľom. V prípade oznámenia vzniku záložného práva záložným veriteľom teda prípadné plnenie dlžníka veriteľovi nemalo na právne postavenie záložného veriteľa vplyv. Dňom 19.02.2013 bol dlžník povinný ako poddlžník plniť svoj dlh záložnému veriteľovi a nie veriteľovi. Z vyššie uvedených súdnych konaní vyplýva, že dňa 27.06.2017 zaniklo záložné právo záložného veriteľa k pohľadávkam (ktoré si veriteľ uplatňuje aj v tejto prihláške) veriteľa voči dlžníkovi. Na základe tejto skutočnosti (zánik záložného práva) prestala účinkom započítania uskutočneného dlžníkom dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 brániť právna skutočnosť. Podľa názoru správcu boli splnené všetky podmienky na započítanie pohľadávok dlžníka a veriteľa, pričom zánik týchto vzájomných pohľadávok nastal spätne (ex tunc) od momentu, kedy sa tieto pohľadávky stretli. V danom prípade nie je rozhodujúce, kedy prišiel prejav dlžníka smerujúci k započítaniu druhej strane. Skutočnosť, že započítanie uskutočnené dlžníkom dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 boli platné právne úkony nespochybnili ani vyššie uvedené súdy, pričom sa žiadnym spôsobom nezaoberali právnymi dôsledkami zániku záložného práva v súvislosti s úkonmi dlžníka dňa 12.04.2013 a 15.04.2013. Dňom zániku záložného práva spoločnosti Z. s.r.o. (pôvodne I. I., a.s.) k pohľadávkam veriteľa voči dlžníkovi sa veriteľ nemohol opätovne stať oprávneným na plnenie z týchto pohľadávok, pretože tie zanikli započítaním a teda už neexistujú. V zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a aj judikatúry Najvyššieho súdu SR je správca v prípade spornosti oprávnený a dokonca aj povinný poprieť aj judikovanú pohľadávku. Naviac aj z Nálezu Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 153/2015 (ktorý sa týka reštrukturalizačného konania) nepochybne vyplýva, že v procese popierania správca každú prihlásenú pohľadávku s odbornou starostlivosťou porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka, so zoznamom záväzkov dlžníka, ktorý bol vyhotovený pri podaní návrhu na reštrukturalizáciu, prihliada aj na samotné vyjadrenie dlžníka a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Úlohou správcu je s odbornou starostlivosťou posúdiť právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva prihlásenej pohľadávky a v prípade, že vyhodnotí niektorú z už uvedených skutočností ako spornú, je povinný ju poprieť. Zákonná povinnosť správcu poprieť spornú pohľadávku ustanovená v § 124 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii je dôsledkom skutočnosti, že nepopretie spornej pohľadávky nemožno v rámci reštrukturalizačného konania nijakým spôsobom zhojiť, pričom takáto pohľadávka by musela byť zaradená do reštrukturalizačného plánu a v prípade potvrdenia schváleného plánu súdom následne uspokojená v rozsahu ustanovenom potvrdeným a schváleným reštrukturalizačným plánom. V prípade vyhovenia ústavnej sťažnosti dlžníka a potvrdenia vyššie uvedeného názoru o zániku pohľadávok
veriteľa by nebolo možné uvedený dôsledok žiadnym spôsobom zhojiť, a to ani postupom podľa § 27 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Správca súhlasí s tvrdením dlžníka v ústavnej sťažnosti, podľa ktorého prípadné ďalšie plnenie dlžníka (jedno plnenie voči veriteľovi už dlžník uskutočnil započítacími prejavmi) na základe rozhodnutí Okresného súdu Partizánske a Krajského súdu v Trenčíne a prihláškou pohľadávky veriteľa by malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane veriteľa.“ Ako dôvod popretia výšky žalovanej pohľadávky správca uviedol: „Pohľadávka popretá čo do výšky z dôvodu spornosti právneho dôvodu pohľadávky. Dlžník správcovi preukázal podanie Ústavnej sťažnosti, v rámci ktorej dlžník namieta porušenie jeho základného práva na spravodlivý proces v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu nesprávnej aplikácie právneho predpisu Krajský súdom v Trenčíne a jeho ústavne neakceptovateľným hodnotením dôkazu a zároveň vyložením príslušnej právnej normy ústavne neprijateľným spôsobom (arbitrárnosť rozhodnutia). Správca podanie ústavnej sťažnosti vyhodnotil ako skutočnosť, ktorá nastala po vydaní Rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 16.04.2018, sp. zn.: 6Cb/4/2017 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.11.2019, sp. zn.: 16Cob/139/2018, pričom táto skutočnosť je spôsobilá na zrušenie Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.11.2019, sp. zn.: 16Cob/139/2018. Prípadným zrušením Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne nebude dlžník zaviazaný plniť na základe uvedených rozsudkov a Ústavný súd SR v prípade zrušenia Rozsudku Krajského súdu v Trenčíne môže vysloviť právny názor záväzný pre Krajský súd v Trenčíne, podľa ktorého existuje účinok započítacích prejavov dlžníka jednostrannými úkonmi dňa 12.04.2013 (vo výške 176.694,62 Eur) a dňa 15.04.2013 (vo výške 6.664,11 Eur). Z vyššie uvedených rozsudkov vyplýva, že podľa názoru súdu účinkom započítacích prejavov dlžníka bránila iná právna skutočnosť, ktorou malo byť to, že veriteľ ako záložca zriadil na pohľadávku, ktorú mal voči dlžníkovi (a ktorú uplatňuje aj v tejto prihláške), záložné právo, pričom vznik tohto záložného práva bol dlžníkovi riadne oznámený dňa 19.02.2013. Oznámením vzniku záložného práva vznikla dlžníkovi v zmysle § 151mb ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka povinnosť plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi alebo inej osobe určenej záložným veriteľom. V prípade oznámenia vzniku záložného práva záložným veriteľom teda prípadné plnenie dlžníka veriteľovi nemalo na právne postavenie záložného veriteľa vplyv. Dňom 19.02.2013 bol dlžník povinný ako poddlžník plniť svoj dlh záložnému veriteľovi a nie veriteľovi. Z vyššie uvedených súdnych konaní vyplýva, že dňa 27.06.2017 zaniklo záložné právo záložného veriteľa k pohľadávkam (ktoré si veriteľ uplatňuje aj v tejto prihláške) veriteľa voči dlžníkovi. Na základe tejto skutočnosti (zánik záložného práva) prestala účinkom započítania uskutočneného dlžníkom dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 brániť právna skutočnosť. Podľa názoru správcu boli splnené všetky podmienky na započítanie pohľadávok dlžníka a veriteľa, pričom zánik týchto vzájomných pohľadávok nastal spätne (ex tunc) od momentu, kedy sa tieto pohľadávky stretli. V danom prípade nie je rozhodujúce, kedy prišiel prejav dlžníka smerujúci k započítaniu druhej strane. Skutočnosť, že započítanie uskutočnené dlžníkom dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 boli platné právne úkony nespochybnili ani vyššie uvedené súdy, pričom sa žiadnym spôsobom nezaoberali právnymi dôsledkami zániku záložného práva v súvislosti s úkonmi dlžníka dňa 12.04.2013 a 15.04.2013. Dňom zániku záložného práva spoločnosti Z. s.r.o. (pôvodne I., a.s.) k pohľadávkam veriteľa voči dlžníkovi sa veriteľ nemohol opätovne stať oprávneným na plnenie z týchto pohľadávok, pretože tie zanikli započítaním a teda už neexistujú. V zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a aj judikatúry Najvyššieho súdu SR je správca v prípade spornosti oprávnený a dokonca aj povinný poprieť aj judikovanú pohľadávku. Naviac aj z Nálezu Ústavného súdu SR, č. k. II. ÚS 153/2015 (ktorý sa týka reštrukturalizačného konania) nepochybne vyplýva, že v procese popierania správca každú prihlásenú pohľadávku s odbornou starostlivosťou porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka, so zoznamom záväzkov dlžníka, ktorý bol vyhotovený pri podaní návrhu na reštrukturalizáciu, prihliada aj na samotné vyjadrenie dlžníka a iných osôb a vykoná aj vlastné šetrenie. Úlohou správcu je s odbornou starostlivosťou posúdiť právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva prihlásenej pohľadávky a v prípade, že vyhodnotí niektorú z už uvedených skutočností ako spornú, je povinný ju poprieť. Zákonná povinnosť správcu poprieť spornú pohľadávku ustanovená v § 124 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii je dôsledkom skutočnosti, že nepopretie spornej pohľadávky nemožno v rámci reštrukturalizačného konania nijakým spôsobom zhojiť, pričom takáto pohľadávka by musela byť zaradená do reštrukturalizačného plánu a v prípade potvrdenia schváleného plánu súdom následne uspokojená v rozsahu ustanovenom potvrdeným a schváleným reštrukturalizačným plánom. V prípade vyhovenia ústavnej sťažnosti dlžníka a potvrdenia vyššie
uvedeného názoru o zániku pohľadávok veriteľa by nebolo možné uvedený dôsledok žiadnym spôsobom zhojiť, a to ani postupom podľa § 27 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii. Správca súhlasí s tvrdením dlžníka v ústavnej sťažnosti, podľa ktorého prípadné ďalšie plnenie dlžníka (jedno plnenie voči veriteľovi už dlžník uskutočnil započítacími prejavmi) na základe rozhodnutí Okresného súdu Partizánske a Krajského súdu v Trenčíne a prihláškou pohľadávky veriteľa by malo za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane veriteľa.“ Dôvodom popretia poradia zabezpečovacieho práva správcom bolo: „Správca popiera poradie zabezpečovacieho práva z dôvodu, že správca poprel právny dôvod pohľadávky, z čoho vyplýva, že z dôvodu neexistencie pohľadávky nie je dané ani zabezpečovacie právo veriteľa. Aj súdom zriadené záložné právo má rovnaké účinky ako hmotnoprávne záložné právo.“ Ako dôvod popretia zabezpečovacieho práva správca uviedol: „Správca popiera zabezpečovacie právo v celom prihlásenom rozsahu Správca popiera poradie zabezpečovacieho práva z dôvodu, že správca poprel právny dôvod pohľadávky, z čoho vyplýva, že z dôvodu neexistencie pohľadávky nie je dané ani zabezpečovacie právo veriteľa. Aj súdom zriadené záložné právo má rovnaké účinky ako hmotnoprávne záložné právo.“ Rozsudkom sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.01.2020, Okresný súd Partizánske zaviazal žalovaného Construction s.r.o. zaplatiť žalobcovi FENESTRA Sk, spol. s r.o. sumu 183 558,73 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne: zo sumy 30 198,58 eur od 08.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 91 663,59 eur od 21.03.2013do zaplatenia, zo sumy 33 600,65 eur od 05.04.2013 do zaplatenia, zo sumy 21 231,80 eur od 19.04.2013do zaplatenia, zo sumy 6 664,11 eur od 29.03.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania. Z odôvodnenia označeného rozsudku prvoinštančného súdu je zrejmé, že súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, ktorými sú: fotokópia zmluvy zo dňa 25.10.2012, fotokópia dodatku zo dňa 12.03.2013, fotokópia zápisu z odovzdania diela zo dňa 19. marca 2013, fotokópia faktúry číslo S522200051 zo dňa 05.12.2012 vrátane príloh, fotokópia faktúry číslo S522200059 zo dňa 31.12.2012 vrátane príloh, fotokópia faktúry číslo S523200003 zo dňa 18.02.2013 vrátane príloh, fotokópia faktúry číslo S523200006 zo dňa 05.03.2013 vrátane príloh, fotokópia faktúry číslo S523200010 zo dňa 19.03.2013 vrátane príloh, fotokópie dokladov o odoslaní Faktúr, informatívny výpis z Notárskeho centrálneho registra záložných práv sp. zn. NCRzp 15669/2010, fotokópia oznámenia o vzniku zo dňa 13.02.2013, fotokópia potvrdenia o doručení oznámenia o vzniku žalovanému, fotokópia prvého kompenzačného prejavu zo dňa 12.04.2013, fotokópia druhého kompenzačného prejavu zo dňa 15.04.2013, príslušné strany obchodného vestníka obsahujúce uznesenie o začatí reštrukturalizačného konania, vyjadrenie k výzve zo dňa 29.04.2016, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 09.04.2013, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 21.05.2013, oznámenie o vykonaní jednostranného zápočtu pohľadávok zo dňa 04.08.2016, doručenka zo dňa 05.08.2016, oznámenie o vykonaní jednostranného zápočtu pohľadávok zo dňa 03.06.2013, doručenka zo dňa 10.06.2013, kópia potvrdenia o zmluvnom vzťahu zo dňa 12.02.2016, kópia výzvy na zaplatenie zo dňa 05.04.2016 spolu s potvrdením o jej doručení žalovanému dňa 06.04.2016, kópia dohody o vymáhaní pohľadávky zo dňa 30.03.2016. Z listinných dôkazov a zo zhodných tvrdení strán zistil nasledujúci skutkový stav: Žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ uzavreli dňa 25.10.2012 zmluvu o dielo, predmetom ktorej bol záväzok žalobcu zhotoviť pre žalovaného dielo špecifikované v zmluve, spočívajúce vo výmene okien, výmene štrukturálnej fasády a repasácii okien. Cena diela bola dohodnutá na 450 259,18 eur bez DPH. V zmluve bola dohodnutá aj záloha na cenu diela vo výške 300 000 eur s DPH. V dodatku č. 1 k Zmluve o dielo zo dňa 12.03.2013 si účastníci zmluvy dohodli zmenu ceny diela na novú cenu diela 433 358,74 eur bez DPH a dohodli si aj spôsob splatnosti ceny diela. Na základe zmluvy sa účastníci dohodli aj na časti ceny diela, ktorú bol žalovaný zadržať do splnenia dohodnutých podmienok (10 % z ceny za dielo bez DPH), pričom sumu 25 000 eur sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi po uplynutí 7 pracovných dní odo dňa podpísania zápisu o odstránení všetkých vád diela a 25 000 eur do písomnej žiadosti po uplynutí dojednaných podmienok. V zmluve si zmluvné strany dohodli aj úrok z omeškania pre prípad omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku vo výške 0,05 % denne (čl. XXIV. bod 3.). Medzi stranami nie je sporné, že dielo bolo zhotovené a že žalobcovi vznikol nárok na úhradu ceny diela. Žalobca cenu diela žalovanému fakturoval faktúrami číslo S522200051 zo dňa 05.12.2012, pričom zúčtoval zálohu 72 489,07 eur a zádržné 6 589,92 eur, faktúrou číslo S522200059 zo dňa 31.12.2012, pričom zúčtoval zálohu 127 510,93 eur, uplatnil si plnenie vo výške 30 198,58 eur a zádržné 23 428,14 eur, faktúrou číslo S523200003 zo dňa 18.02.2013 vystavenou na sumu 91 663,59 eur a zádržné 8 333,05 eur, faktúrou č. S523200006 zo dňa 05.03.2013 vystavenou na sumu 33 600,65 eur so zádržným 3 054,60 eur a faktúrou
č. S523200010 zo dňa 19.03.2013 vystavenou na sumu 21 231,80 eur so zádržným 1 930,16 eur. Celkovo predstavuje cena diela uplatnená uvedenými faktúrami po odpočítaní preddavkov sumu 176 694,62 eur a zádržné predstavuje sumu 43 335,87 eur. Medzi stranami nie je sporné, že splatnosť faktúr nastala 07.02.2013, 20.03.2013, 04.04.2013, 18.04.2013 a splatnosť realizačného zádržného vo výške 18 335,87 eur nastala 28.03.2013. Z realizačného zádržného si uplatňuje žalobca sumu 6 664,11 eur. Medzi stranami tak nie je sporné, že žalobca dielo riadne a včas vyhotovil a vznikol mu nárok na zaplatenie jeho ceny. Nie je sporné, že preddavkom nepokrytá časť ceny diela, ktorú žalovaný nezaplatil, je vo výške 183 358,73 eur. Žalobca ako záložca uzavrel so záložným veriteľom I. a.s. zmluvu o zriadení záložného práva k svojím pohľadávkam, na základe ktorej sa zálohom stali aj pohľadávky žalobcu uplatnené v tomto spore. Záložné právo bolo registrované v notárskom registri dňa 28.07.2010. Žalobca a záložný veriteľ (banka) žalovanému oznámili oznámením zo dňa 13.02.2013, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 19.02.2013, že vzniklo záložné právo na pohľadávkach záložcu - žalobcu a že žalovaný má plniť z pohľadávok voči žalobcovi záložnému veriteľovi v zmysle § 151mb Občianskeho zákonníka. Žalovaný listom zo dňa 12.04.2013 oznámil žalobcovi, že eviduje voči nemu pohľadávku vo výške 183 358,73 eur, pričom jednostranným zápočtom si ju započítava oproti splatným aj nesplatným pohľadávkam žalobcu uplatneným faktúrami č. 52220051, č. 522200059, č. 532300003, č. 532300006, č. 523200010 v súhrnnej výške 176 694,62 eur. Svoju pohľadávku identifikoval ako pohľadávku nadobudnutú od postupcu I. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.04.2013, pričom malo ísť o pohľadávky z neuhradených faktúr za dodanie tovaru na základe kúpnych zmlúv uzatvorených od novembra 2012 do marca 2013. Listom zo dňa 15.04.2013 ďalej oznámil žalobcovi, že eviduje voči nemu pohľadávku vo výške 183 358,73 eur, pričom jednostranným zápočtom si započítava oproti splatným aj nesplatným pohľadávkam žalobcu uplatneným faktúrami č. 52220051, č. 522200059, č. 532300003, č. 532300006, č. 523200010 vo výške 18 335,87 eur spočívajúcim v povinnosti uvoľniť krátkodobé zádržné svoju pohľadávku vo výške 6 664,11 eur. Svoju pohľadávku identifikoval ako pohľadávku nadobudnutú od postupcu I. X. J. zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 09.04.2013, pričom malo ísť o pohľadávky z neuhradených faktúr za dodanie tovaru na základe kúpnych zmlúv uzatvorených od novembra 2012 do marca 2013. Z výpisu z Obchodného vestníka vyplýva, že dňa 22.05.2013 bolo zverejnené uznesenie o začatí reštrukturalizačného konania na žalobcu. Žalobca považuje započítacie prejavy žalovaného za neúčinné. Žalobca urobil aj ďalšie započítacie prejavy, a to listom zo dňa 04.08.2016, ktorým si uplatnil započítanie voči pohľadávke vo výške 26 671,62 eur spočívajúcej v krátkodobom zádržnom vo výške 11 671,62 eur a v dlhodobom zádržnom 15 000 eur. Na započítanie si uplatnil svoju pohľadávku voči žalobcovi nadobudnutú zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.05.2013 od postupcu I. X. J. vo výške 36 671,62 eur vyplývajúcu zo splatných neuhradených faktúr za dodanie tovaru na základe kúpnych zmlúv uzatvorených v čase od novembra 2012 do marca 2013. Započítací prejav bol doručený dňa 05.08.2016 žalobcovi. Listom zo dňa 03.06.2013 si uplatnil započítanie voči pohľadávke vo výške 36 671,62 eur spočívajúcej v krátkodobom zádržnom vo výške 11 671,62 eur a v dlhodobom zádržnom 15 000 eur. Na započítanie si uplatnil svoju pohľadávku voči žalobcovi nadobudnutú zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.05.2013 od postupcu I. X. J. vo výške 36 671,62 eur vyplývajúcu zo splatných neuhradených faktúr za dodanie tovaru na základe kúpnych zmlúv uzatvorených v čase od novembra 2012 do marca 2013. Započítací prejav bol doručený dňa 10.06.2013 žalobcovi. Z potvrdenia o zmluvnom vzťahu zo dňa 12.02.2016 vyplýva, že spoločnosť I. I. a.s. postúpila pohľadávku proti žalobcovi na spoločnosť Z. s.r.o., pričom predmetom postúpenia boli pohľadávky vrátane príslušenstva a práv s nimi spojenými a plynúcimi zo zabezpečenia pohľadávok. Spoločnosť Z. s.r.o. spolu so žalobcom písomne listom zo dňa 05.04.2016 oznámila žalovanému, že došlo k postúpeniu pohľadávky pôvodného záložného veriteľa na nového záložného veriteľa a zároveň vyzvali žalovaného na plnenie. List mu bol doručený dňa 06.04.2016. Na základe Dohody o vymáhaní pohľadávky uzavretej dňa 30.03.2016 sa spoločnosť Z. s.r.o. a žalobca dohodli okrem iného, že právo na plnenie pohľadávky (predmetu zálohu) bude patriť žalobcovi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný nárok je dôvodný. V prvom rade súd skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie žaloby, pričom dospel k záveru, že je daná. Žalobca je veriteľom pohľadávky proti žalovanému uplatnenej v tomto spore (z titulu zaplatenia ceny diela na základe zmluvy o dielo), pričom je aj oprávnený na prijatie plnenia z uvedeného titulu. Hoci sa stala pohľadávka zálohom a záložným veriteľom, oprávneným prijať plnenie, bola najskôr I. I.E. a.s. a neskôr spoločnosť Z. s.r.o., ktorá sa stala novým záložným veriteľom, žalobca preukázal, že sa so záložným veriteľom dohodol, že si na odstránenie pochybností vzájomné práva upravujú tak, že žalobca je oprávnený prijať plnenie
z pohľadávky zabezpečenej záložným právom (ako vyplýva z dohody na čísle listu 161 spisu). Žalobca tak nepochybne preukázal, že oprávneným prijať plnenie od poddlžníka (žalovaného) zo sporných pohľadávok už nepochybne nie je záložný veriteľ, ale je ním on sám ako záložným veriteľom určená osoba (§ 151mb ods. 3 OZ). Okrem toho, žalobca tvrdil a žalovaný jeho tvrdenie nepoprel, že záložné právo k pohľadávkam už dňa 27.06.2017 zaniklo a oprávneným na plnenie z pohľadávok sa opätovne stal žalobca. Ďalej súd skúmal základ a výšku uplatneného nároku. Vychádzal pritom z toho, že medzi stranami nebolo sporu o základe nároku žalobcu ani o jeho výške. Základ nároku (nárok na zaplatenie ceny zhotoveného diela) vyplýva aj z vykonaného dokazovania. Takisto aj výška nároku vyplýva z vykonaného dokazovania a sporná nebola. Žalobca teda nepochybne a nesporne mal nárok na zaplatenie ceny diela v tom rozsahu, v akom bola cena diela uplatnená v žalobe. Žalobcovi teda patrila z titulu ceny diela suma 183 358,73 eur, spočívajúca v cene za samotné dielo v úhrnnej výške 176 694,62 eur a v uplatnenom realizačnom zádržnom 6 664,11 eur. Základ i výška nároku vyplývajú z predložených faktúr a nepriamo aj zo započítacích prejavov žalovaného, v ktorých si uplatnil započítanie oproti pohľadávke práve vo výške 183 357,73 eur (cena diela a krátkodobé zádržné) /ako uvádza aj v započítacom prejave na čísle listu 67 procesného spisu a v odpore na čísle listu 94 procesného spisu/. Medzi stranami je sporné, či došlo alebo nedošlo k zániku žalobou uplatnenej pohľadávky žalobcu započítaním oproti pohľadávke žalovaného proti žalobcovi. Žalobca tvrdí, že k zániku pohľadávky nedošlo, pretože započítací prejav nemá zamýšľané účinky a žalovaný tvrdí, že započítací prejav je účinný a započítanie bolo možné. Súd spornú otázku posúdil tak, že započítací prejav žalovaného nespôsobil zánik pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto spore. Vychádzal pritom z nasledujúcich úvah. Započítanie (kompenzácia) je jedným zo spôsobov zániku záväzku. Vyžaduje si, aby existovali pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde, aby išlo o vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka rovnakého druhu, aby sa tieto pohľadávky kryli a aby dlžník urobil započítací prejav voči veriteľovi (alebo aj naopak, veriteľ voči dlžníkovi). Ak sú splnené všetky podmienky, k započítaniu dôjde aj bez súhlasu druhého účastníka. Zánik vzájomných pohľadávok nastane ex tunc od okamihu, keď sa stretli. Nie je rozhodujúce, kedy prišiel prejav smerujúci k započítaniu druhej strane. Na základe uvedeného by započítanie pohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu možné bolo. Tie boli totiž peňažnej povahy, bolo ich možné uplatniť na súde a nepochybne bol urobený započítací prejav (o tom niet sporu medzi stranami). Účinkom započítania na uplatnené právo však bráni iná právna skutočnosť. Žalobca ako záložca zriadil na pohľadávku, ktorú mal voči žalovanému, záložné právo, pričom vznik tohto záložného práva bol žalovanému riadne oznámený dňa 19.02.2013. Oznámením vzniku záložného práva poddlžníkovi (v tomto prípade žalovanému) v zmysle § 151mb ods. 2, ods. 3 OZ vzniká poddlžníkovi povinnosť plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi alebo inej osobe určenej záložným veriteľom. Dňom 19.02.2013 sa tak oprávneným na prijatie plnenia od žalovaného stal záložný veriteľ - I. I. a.s. a žalovaný bol povinný ako poddlžník plniť svoj dlh záložnému veriteľovi. I. I. a.s. bola záložným veriteľom až do postúpenia svojej pohľadávky na spoločnosť Z. s.r.o., ktorá sa stala novým záložným veriteľom (pričom túto skutočnosť žalovanému riadne oznámila dňa 06.04.2016 - č.l. 156) a ktorá určila ako osobu oprávnenú prijať plnenie od poddlžníka žalobcu (č.l. 161). Osobou oprávnenou požadovať plnenie od žalovaného ako poddlžníka sa teda namiesto jeho veriteľa (teda žalobcu) stal záložný veriteľ. Tento záložný veriteľ získal priamy nárok proti žalovanému ako poddlžníkovi požadovať plnenie namiesto veriteľa, a to aj prostredníctvom žaloby. V čase uskutočnenia započítacieho prejavu vo vzťahu k pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto spore teda osobou oprávnenou požadovať plnenie od žalovaného nebol žalobca ako veriteľ, ale záložný veriteľ I. I. a.s. Ak poddlžník urobil voči záložcovi
- žalobcovi prejav smerujúci k zániku záväzku (kompenzačný prejav), taký právny úkon nezasahuje do právnej sféry záložného veriteľa (záložný veriteľ nie je adresátom tohto prejavu). Aj ak by poddlžník urobil úkon smerujúci k zániku záväzku vo vzťahu k svojmu veriteľovi, nezbavil by sa tým povinnosti plniť záložnému veriteľovi, určenej v § 151mb ods. 3 OZ, pretože právo záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečeného záväzku zo zálohu nemôže byť týmito právnymi úkonmi poddlžníka dotknuté. Súd vychádzal zo záverov uvedených v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 1891/2005, ktoré je pre blízkosť právnych úprav v čase rozhodovania českého súdu (v tom čase bol v Českej republike účinný Občiansky zákonník, ktorý obsahoval v podstate zhodnú úpravu ako § 151mb ods. 3 OZ) možné aplikovať aj v tomto spore. Český najvyšší súd zastáva názor, že „ak je zálohom pohľadávka a záložné právo je voči poddlžníkovi účinné a ak nebola zabezpečená pohľadávka riadne a včas uspokojená, je poddlžník povinný po splatnosti pohľadávky zabezpečenej záložným právom plniť záložnému veriteľovi, i keď uvedené (dohodnuté) plnenie už poskytol svojmu
veriteľovi (záložnému dlžníkovi), alebo aj keď (už skôr) voči nemu urobil iný právny úkon smerujúci k zániku záväzku (dlhu) zodpovedajúceho pohľadávke zabezpečenej záložným právom.“ Vo vzťahu k záložnému veriteľovi (spoločnosti Z. s.r.o.), respektíve vo vzťahu k osobe určenej záložným veriteľom (žalobcovi) teda povinnosť žalovaného na plnenie započítaním na základe započítacích prejavov zo dňa 12.04.2013 a zo dňa 15.04.2013 nezanikla. Čo sa týka započítacieho prejavu zo dňa 03.06.2013 (č.l. 135 spisu), tento sa netýka pohľadávky uplatnenej v tomto spore a okrem toho bol urobený až po začatí reštrukturalizačného konania, čo je v rozpore s ustanovením § 114 ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z.z. Vo vzťahu k započítaciemu prejavu zo dňa 04.08.2016 je potrebné uviesť, že sa takisto týka pohľadávky, ktorú si žalobca v tomto spore neuplatnil. Okrem toho ide o započítací prejav urobený po reštrukturalizačnom konaní, pričom pohľadávky neprihlásené v reštrukturalizačnom konaní sa v zmysle § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii stávajú naturálnou pohľadávkou, ktorej započítanie vylučuje § 358 ObZ. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že ak žalovaný neplnil svoj záväzok na zaplatenie ceny diela záložnému veriteľovi, hoci mu bol riadne oznámený vznik záložného práva k pohľadávke na zaplatenie ceny diela, jeho záväzok na plnenie nezanikol. Žalobca sa naďalej môže domáhať plnenia aj napriek započítaciemu prejavu, ktorý smeroval voči nemu (v čase urobenia kompenzačného prejavu ako voči záložnému dlžníkovi). Zániku záväzku žalovaného bránilo v čase urobenia kompenzačnej námietky ustanovenie § 151mb ods. 3 OZ, podľa ktorého mal žalovaný povinnosť plniť záložnému veriteľovi (alebo ním určenej osobe), ktorý mu riadne oznámil vznik záložného práva k pohľadávke. Z uvedených dôvodov súd zaviazal žalovaného z titulu ceny diela zaplatiť žalobcovi sumu 183 358,73 eur. Uvedená suma pozostáva z čiastkových cien diela uplatnených faktúrami č. S522200059 vo výške 30 198,58 eur, S523200003 vo výške 91 663,59 eur, S523200006 vo výške 33 600,65 eur a S523200010 vo výške 21 231,80 eur a z realizačného zádržného vo výške 6 664,11 eur. Vzhľadom k tomu, že je žalovaný so zaplatením prisúdených súm v omeškaní, patrí žalobcovi popri istine aj úrok z omeškania a paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Úrok z omeškania mali účastníci zmluvy v zmluve dohodnutý a je vo výške 0,05 % denne. K omeškaniu žalovaného došlo po dni splatnosti jednotlivých faktúr. Preto súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne: zo sumy 30 198,58 eur od 08.02.2013 do zaplatenia, zo sumy 91 663,59 eur od 21.03.2013 do zaplatenia, zo sumy 33 600,65 eur od 05.04.2013 do zaplatenia, zo sumy 21 231,80 eur od 19.04.2013 do zaplatenia. Vo vzťahu k realizačnému zádržnému vo výške 6 664,11 eur došlo k omeškaniu uplynutím 7 pracovných dní od podpísania zápisu o odstránení vád, pričom medzi stranami nebolo sporu o tom, že sa tak stalo 28.03.2013, teda žalobca má nárok na úrok z omeškania v dohodnutej výške 0,05 % denne zo sumy 6 664,11 eur od 29.03.2013 do zaplatenia. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je 40 eur za každú uplatnenú pohľadávku. Vzhľadom k tomu, že si žalobca uplatnil štyri fakturované pohľadávky a jednu pohľadávku na zaplatenie zádržného, teda spolu 5 pohľadávok, súd mu priznal náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 200 eur (5 x 40 eur), pričom túto sumu vo výroku rozsudku pripočítal k istine 183 358,73 eur. Preto súd zaviazal vo výroku I. rozsudku žalovaného zaplatiť sumu 183 558,73 eur (táto suma pozostáva z istiny 183 358,73 eur a z náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok 200 eur) s úrokom z omeškania z priznanej istiny. Proti citovanému rozsudku Okresného súdu Partizánske podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorého podstatný obsah súd prvej inštancie zhrnul v bode 9 napadnutého rozsudku, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací tak, že rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018 potvrdil rozsudkom č. k. 16Cob/139/2016-355 zo dňa 19.11.2019, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.01.2020.
1.3 Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 206k, § 124 ods. 1, 2, 4, 6 zákona č. 7/2005 Z.z o konkurze a reštrukturalizácii, § 228 ods. 1, § 164 CSP a konštatoval, že v incidenčnom konaní je súd oprávnený preskúmavať pohľadávku popretú správcom v reštrukturalizačnom konaní len v rozsahu dôvodov uvedených v popieracom prejave zaznamenanom správcom v zozname pohľadávok. Týmto popieracím prejavom správca vymedzuje predmet incidenčného konania. V tejto súvislosti súd poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/409/2013-49 zo dňa 11.09.2014, v zmysle ktorého je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní, preskúmavať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení popierať alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie, a tým aj účasť na uspokojení v reštrukturalizácii. Úlohou incidenčného konania nie je potom opätovne preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len
rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v reštrukturalizácii tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a ktorom by tak predmetom konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V reštrukturalizácii si veritelia uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a prvotné rozhodnutie o tom, či v reštrukturalizácii budú alebo nebudú uspokojené. Z konštrukcie § 124 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov je zrejmé, že „rozhodnutie“ správcu o tom, že pohľadávka bude uspokojená v určitom rozsahu alebo v určitom poradí, je v podstate konečné, keďže proti nemu v rámci reštrukturalizačného konania neexistuje žiaden prostriedok nápravy. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Predmetom incidenčného konania iniciovaného veriteľom popretej pohľadávky je potom preskúmanie opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný, alebo či uvedený dôvod neexistuje. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii preskúmavanie prihlásených pohľadávok zveruje správcovi, a nie konkurznému (reštrukturalizačnému) súdu. Správca nemôže zodpovednosť za svoju činnosť prenášať na konkurzný súd. Taktiež podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017 „Jediným oprávneným subjektom na preskúmanie pohľadávok prihlásených v konkurze je ustanovený správca konkurznej podstaty. Pri preskúmavaní prihlásených pohľadávok je správca povinný postupovať s odbornou starostlivosťou a v prípade, ak je pohľadávka sporná, vzniká správcovi povinnosť ju v spornom rozsahu poprieť. Zároveň zákon o konkurze a reštrukturalizácii ukladá správcovi povinnosť dôvod popretia pohľadávky odôvodniť. Predmetom incidenčného konania iniciovaného veriteľom popretej pohľadávky je potom preskúmanie opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti popieracieho prejavu správcu a posúdenie, či správcom uvedený dôvod popretia je daný alebo či uvedený dôvod neexistuje. Z tohto dôvodu je možné považovať za postup správcu s odbornou starostlivosťou iba taký postup, kedy v popieracom prejave uvedie všetky právne relevantné dôvody, pre ktoré spochybňuje dôvodnosť, opodstatnenosť alebo samotnú existenciu prihlásenej pohľadávky. Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov, než je uvedené v popieracom prejave. Uplynutím lehoty (zákonnej alebo súdom predĺženej) na popretie prihlásených pohľadávok sa právo správcu uvádzať nové dôvody popretia pohľadávky prekluduje a prihlásená pohľadávka sa považuje v následne spornom rozsahu za zistenú.“ Z uznesenia Ústavného súdu SR č.k. II.ÚS 278/2021-32 zo dňa 26.05.2021, ako aj tlačovej správy č. S2/18/2021 Ústavného súdu SR zo dňa 31.05.2021 je zrejmé, že ústavná sťažnosť žalovaného ako sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 16Cob/139/2018 z 19.11.2019 bola ústavným súdom odmietnutá. Vzhľadom na to v zmysle § 164 CSP, súd prvej inštancie návrh žalovaného zo dňa 16.03.2021 na prerušenie konania z dôvodu podanej predmetnej ústavnej sťažnosti zamietol ako nedôvodný. Zároveň podľa § 124 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31.12.2020, podanie predmetnej ústavnej sťažnosti žalovaným posúdil ako neopodstatnený dôvod popretia právneho dôvodu vzniku žalovanej pohľadávky, keďže uvedená ústavná sťažnosť bola v čase vyhlásenia tohto rozsudku Ústavným súdom SR odmietnutá. Súd podotýka, že rozsudok Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019, nadobudol právoplatnosť 23.01.2020, a teda, v zmysle § 228 ods. 1 CSP, jeho výrok je záväzný pre strany sporu.
1.4 Ako neopodstatnený súd posúdil i dôvod popretia právneho dôvodu vzniku žalovanej pohľadávky, spočívajúci v námietke zániku žalovanej pohľadávky jej započítaním v zmysle § 580 Obč. zák., ku ktorému malo dôjsť jednostranným započítaním zo strany žalovaného zo dňa 12.04.2013 a zo dňa 15.04.2013. Žalovaná pohľadávka bola žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť 23.01.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019. V uvedenom konaní boli stranami sporu žalobca a žalovaný tak, ako aj v tomto konaní, a teda výrok označeného rozsudku Okresného súdu Partizánske je, podľa § 228 ods. 1 CSP, medzi stranami sporu záväzný (tzv. subjektívna záväznosť rozsudku). Je pravdou, že súd, ktorý, v zmysle § 124 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, rozhoduje o určení pohľadávky popretej v reštrukturalizácii, musí zistiť, či pohľadávka je oprávnená, bez ohľadu na to, že je preukázaná
právoplatným rozhodnutím súdu, a bez ohľadu na to, súd ktorého stupňa vo veci rozhodol. Súd, ktorý rozhoduje v incidenčnom konaní o oprávnenosti prihlásenej pohľadávky, ktorá bola priznaná rozhodnutím súdu, však nie je akýmsi osobitným stupňom a druhom súdu, ktorý by „mal preskúmavať“ rozhodnutia iných súdov. Z uvedeného teda vyplýva, že v incidenčnom konaní v tomto prípade možno preskúmať oprávnenosť žalovanej pohľadávky, ktorá je priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, len v dôsledku skutočností, ktoré nastali po vydaní predmetného rozsudku Okresného súdu Partizánske, t.j. po 16.04.2018. K zániku záložného práva, podľa žalovaného, malo dôjsť 27.06.2017 (čo konštatoval súd aj v označenom rozsudku), teda ešte pred vyhlásením rozsudku Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018. Taktiež jednostranné započítania zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 boli urobené pred vyhlásením uvedeného rozsudku (16.04.2018), pričom k zániku žalovanej pohľadávky v ich dôsledku malo dôjsť (podľa žalovaného) po zániku záložného práva t.j. po 27.06.2017, teda tiež ešte pred vyhlásením uvedeného rozsudku. Vzhľadom k tomu v spore, vo vzťahu k zániku žalovanej pohľadávky započítaním, neboli tvrdené, a ani preukázané skutočnosti, ktoré by mali nastať po vyhlásení predmetného rozsudku (po 16.04.2018) a zároveň by boli dôvodom jej popretia správcom v reštrukturalizácii žalovaného. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018 je zrejmé, že označený súd posúdil zánik žalovanej pohľadávky započítaním ako predbežnú otázku, keď v odôvodnení uviedol: „Medzi stranami je sporné, či došlo alebo nedošlo k zániku žalobou uplatnenej pohľadávky žalobcu započítaním oproti pohľadávke žalovaného proti žalobcovi. Žalobca tvrdí, že k zániku pohľadávky nedošlo, pretože započítací prejav nemá zamýšľané účinky a žalovaný tvrdí, že započítací prejav je účinný a započítanie bolo možné. Súd spornú otázku posúdil tak, že započítací prejav žalovaného nespôsobil zánik pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto spore. Vychádzal pritom z nasledujúcich úvah. Započítanie (kompenzácia) je jedným zo spôsobov zániku záväzku. Vyžaduje si, aby existovali pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde, aby išlo o vzájomné pohľadávky veriteľa a dlžníka rovnakého druhu, aby sa tieto pohľadávky kryli a aby dlžník urobil započítací prejav voči veriteľovi (alebo aj naopak, veriteľ voči dlžníkovi). Ak sú splnené všetky podmienky, k započítaniu dôjde aj bez súhlasu druhého účastníka. Zánik vzájomných pohľadávok nastane ex tunc od okamihu, keď sa stretli. Nie je rozhodujúce, kedy prišiel prejav smerujúci k započítaniu druhej strane. Na základe uvedeného by započítanie pohľadávok žalovaného voči pohľadávkam žalobcu možné bolo. Tie boli totiž peňažnej povahy, bolo ich možné uplatniť na súde a nepochybne bol urobený započítací prejav (o tom niet sporu medzi stranami). Účinkom započítania na uplatnené právo však bráni iná právna skutočnosť. Žalobca ako záložca zriadil na pohľadávku, ktorú mal voči žalovanému, záložné právo, pričom vznik tohto záložného práva bol žalovanému riadne oznámený dňa 19.02.2013. Oznámením vzniku záložného práva poddlžníkovi (v tomto prípade žalovanému) v zmysle § 151mb ods. 2, ods. 3 OZ vzniká poddlžníkovi povinnosť plniť svoj splatný peňažný záväzok záložnému veriteľovi alebo inej osobe určenej záložným veriteľom. Dňom 19.02.2013 sa tak oprávneným na prijatie plnenia od žalovaného stal záložný veriteľ - I. I. a.s. a žalovaný bol povinný ako poddlžník plniť svoj dlh záložnému veriteľovi. I. I. a.s. bola záložným veriteľom až do postúpenia svojej pohľadávky na spoločnosť Z. s.r.o., ktorá sa stala novým záložným veriteľom (pričom túto skutočnosť žalovanému riadne oznámila dňa 06.04.2016 - č.l. 156) a ktorá určila ako osobu oprávnenú prijať plnenie od poddlžníka žalobcu (č.l. 161). Osobou oprávnenou požadovať plnenie od žalovaného ako poddlžníka sa teda namiesto jeho veriteľa (teda žalobcu) stal záložný veriteľ. Tento záložný veriteľ získal priamy nárok proti žalovanému ako poddlžníkovi požadovať plnenie namiesto veriteľa, a to aj prostredníctvom žaloby. V čase uskutočnenia započítacieho prejavu vo vzťahu k pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto spore teda osobou oprávnenou požadovať plnenie od žalovaného nebol žalobca ako veriteľ, ale záložný veriteľ I. I. a.s. Ak poddlžník urobil voči záložcovi
- žalobcovi prejav smerujúci k zániku záväzku (kompenzačný prejav), taký právny úkon nezasahuje do právnej sféry záložného veriteľa (záložný veriteľ nie je adresátom tohto prejavu). Aj ak by poddlžník urobil úkon smerujúci k zániku záväzku vo vzťahu k svojmu veriteľovi, nezbavil by sa tým povinnosti plniť záložnému veriteľovi, určenej v § 151mb ods. 3 Obč. zák., pretože právo záložného veriteľa na uspokojenie zabezpečeného záväzku zo zálohu nemôže byť týmito právnymi úkonmi poddlžníka dotknuté. Súd vychádzal zo záverov uvedených v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci 21 Cdo 1891/2005, ktoré je pre blízkosť právnych úprav v čase rozhodovania českého súdu (v tom čase bol v Českej republike účinný Občiansky zákonník, ktorý obsahoval v podstate zhodnú úpravu ako § 151mb ods. 3 OZ) možné aplikovať aj v tomto spore. Český najvyšší súd zastáva názor, že „ak je zálohom pohľadávka a záložné právo je voči poddlžníkovi účinné a ak nebola zabezpečená
pohľadávka riadne a včas uspokojená, je poddlžník povinný po splatnosti pohľadávky zabezpečenej záložným právom plniť záložnému veriteľovi, i keď uvedené (dohodnuté) plnenie už poskytol svojmu veriteľovi (záložnému dlžníkovi), alebo aj keď (už skôr) voči nemu urobil iný právny úkon smerujúci k zániku záväzku (dlhu) zodpovedajúceho pohľadávke zabezpečenej záložným právom.“ Vo vzťahu k záložnému veriteľovi (spoločnosti Z. s.r.o.), respektíve vo vzťahu k osobe určenej záložným veriteľom (žalobcovi) teda povinnosť žalovaného na plnenie započítaním na základe započítacích prejavov zo dňa 12.04.2013 a zo dňa 15.04.2013 nezanikla. Čo sa týka započítacieho prejavu zo dňa 03.06.2013 (č.l. 135 spisu), tento sa netýka pohľadávky uplatnenej v tomto spore a okrem toho bol urobený až po začatí reštrukturalizačného konania, čo je v rozpore s ustanovením § 114 ods. 1 písm. f) zákona č. 7/2005 Z.z. Vo vzťahu k započítaciemu prejavu zo dňa 04.08.2016 je potrebné uviesť, že sa takisto týka pohľadávky, ktorú si žalobca v tomto spore neuplatnil. Okrem toho ide o započítací prejav urobený po reštrukturalizačnom konaní, pričom pohľadávky neprihlásené v reštrukturalizačnom konaní sa v zmysle § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii stávajú naturálnou pohľadávkou, ktorej započítanie vylučuje § 358 ObZ. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že ak žalovaný neplnil svoj záväzok na zaplatenie ceny diela záložnému veriteľovi, hoci mu bol riadne oznámený vznik záložného práva k pohľadávke na zaplatenie ceny diela, jeho záväzok na plnenie nezanikol. Žalobca sa naďalej môže domáhať plnenia aj napriek započítaciemu prejavu, ktorý smeroval voči nemu (v čase urobenia kompenzačného prejavu ako voči záložnému dlžníkovi). Zániku záväzku žalovaného bránilo v čase urobenia kompenzačnej námietky ustanovenie § 151mb ods. 3 Obč. zák., podľa ktorého mal žalovaný povinnosť plniť záložnému veriteľovi (alebo ním určenej osobe), ktorý mu riadne oznámil vznik záložného práva k pohľadávke.“ Z citovaného odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019, teda vyplýva, že označený prvoinštančný súd po riadnom zdôvodnení relevantných skutkových zistení skonštatoval, že započítací prejav žalovaného nespôsobil zánik žalovanej pohľadávky žalobcu uplatnenej, teda predmetná pohľadávka nezanikla jednostranným započítaním zo dňa 12.04.2013, ani zo dňa 15.04.2013, ako ani v dôsledku započítacieho prejavu zo dňa 03.06.2013 a zo dňa 04.08.2016.
1.5 Námietka zániku žalovanej pohľadávky započítaním na základe jednostranného započítania zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 bola aj dôvodom popretia žalovanej pohľadávky v predmetnej reštrukturalizácii žalovaného. Od jej posúdenia záviselo tiež rozhodnutie súdu v tomto incidenčnom konaní. Posúdenie otázky zániku žalovanej pohľadávky započítaním bolo teda tzv. prejudiciálnou (predbežnou) otázkou v tomto incidenčnom konaní. Vzhľadom k tomu bol súd v tomto incidenčnom konaní viazaný skorším posúdením zániku žalovanej pohľadávky predmetným jednostranným započítaním v právoplatne skončenom konaní vedenom Okresným súdom Partizánske pod sp. zn. 6Cb/4/2017. V súvislosti s posúdením tzv. prejudiciálnej otázky súd prvej inštancie dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31. 01. 2012, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č. 3/2013 pod číslom 40 (R 40/2013), ktorého právna veta znie: "Pokiaľ už bola v občianskoprávnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením". Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí vyslovil, "Keďže súd nemôže ako predbežnú otázku znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore účastníkov, nie je rozhodujúce, či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto otázka položená a akékoľvek jej "nové" právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých účastníkov je neprípustné. Iné riešenie by znamenalo, že súd môže porušiť viazanosť uloženú mu zákonom v § 159 ods. 2 O.s.p. Pokiaľ súd spomenutý prejudiciálny účinok ignoruje (nevezme za základ pre svoje rozhodnutie prejudikovaný hmotnoprávny vzťah a rozhodne v rozpore s prejudikovaným hmotnoprávnym vzťahom), nerešpektuje záväzné súdne rozhodnutie a koná v rozpore s ústavou, v zmysle ktorej môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (viď čl. 2 ústavy). Zásada právnej istoty je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Popretie prejudiciálnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia znamená zásah do stability práva a právnych vzťahov ako aj do riadneho výkonu spravodlivosti". Rovnako v ďalšom svojom (skoršom) rozhodnutí sp. zn. 1 Cdo 133/2009 zo dňa 29.04.2010 (na ktoré odkazuje vyššie označené rozhodnutia NS SR), najvyšší súd uviedol, že "Prejudicialitu možno vo všeobecnosti (v jej podstate) chápať aj ako kauzálny vzťah medzi dvomi subjektívnymi právami, z ktorých
jedno je podmienené druhým. Svoje miesto nachádza predovšetkým v prípadoch, kedy právoplatným rozhodnutím o veci sa vyriešila otázka, ktorá má zásadný význam pre ďalší spor: od jej posúdenia závisí rozhodnutie v tejto ďalšej veci (porovnaj napr. Bohumil Dvořák, Právní moc civilních soudních rozhodnutí, Praha 2008, str. 62 a nasl.). Jej vznik predpokladá, že určitý právny vzťah sa stal predmetom procesu, pričom právny vzťah, o ktorom bolo právoplatne rozhodnuté, musí súd pri rozhodovaní o inej veci (právnom vzťahu) posudzovať len tak, ako sa stalo v právoplatnom rozhodnutí. Pri tomto objektívne existujúcom vzťahu - pozitívnoprávnej stránke prejudiciality - skúmajú sa jeho dôsledky (najmä to, kedy a do akej miery je súd viazaný právoplatným rozhodnutím o predbežnej otázke, kedy a v akom rozsahu a s akými účinkami si môže súd predbežnú otázku, ktorá doposiaľ nebola právoplatným rozhodnutím vyriešená, sám posúdiť, aký je postup v prípadoch, keď si takúto otázku sám vyriešiť nesmie)". Podľa výpisu žalovanej pohľadávky zo zoznamu pohľadávok v predmetnej reštrukturalizácii, dôvodom popretia jej právneho dôvodu zo strany správcu bol aj jej zánik započítaním, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku účinkov jednostranných započítaní zo strany žalovaného zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013, ktoré mali nastať až po zániku záložného práva (27.06.2017). Súd podotýka, že z odôvodnenia označeného rozsudku Okresného súdu Partizánske je zrejmé, že pri posudzovaní uvedenej predbežnej otázky sa vysporiadal aj účinkami zániku záložného práva (dňa 27.06.2017) vo vzťahu k predmetným jednostranným započítacím prejavom žalovaného. Okresný súd Trenčín poznamenáva, že započítací prejav v zmysle § 580 Obč. zák. možno uplatniť až potom (následne), keď sa započítavané pohľadávky stretli, a to od okamihu splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná. Vtedy dôjde k zániku pohľadávok v dôsledku započítania, a to v rozsahu, a akom sa navzájom kryjú. (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 11/2008 zo dňa 26. mája 2010). Vzhľadom k tomu nie je právne prípustné, aby v tomto prípade účinky započítaní zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 nastali až po zániku predmetného záložného práva (27.06.2017) a v dôsledku toho nasledujúcej zmene veriteľa žalovanej pohľadávky. Z výpisu žalovanej pohľadávky je zrejmé, že reštrukturalizačný správca ju poprel aj čo do výšky, a to „z dôvodu spornosti právneho dôvodu pohľadávky“. Popretie žalovanej pohľadávky zároveň zdôvodnil rovnakým dôvodmi, ktorými odôvodnil aj popretie jej právneho dôvodu. Vzhľadom k tomu súd posúdil popretie výšky uvedenej pohľadávky ako nedôvodné. Výška pohľadávky je popretá vtedy, ak sa tvrdí, že tu pohľadávka síce je, avšak úpadca dlhuje menej, než koľko bolo v prihláške uvedené (tvrdenie, že úpadca nič nedlhuje, predstavuje popretie pravosti pohľadávky). Ten, kto popiera výšku pohľadávky alebo jej poradie (vrátane práva na oddelené uspokojenie), musí súčasne tvrdiť, aká je v skutočnosti výška pohľadávky, poprípade v akom poradí má byť pohľadávka pri rozvrhu uspokojená. (ČR) 152/2002 Dôvodom popretia zabezpečovacieho práva a jeho poradia, podľa výpisu žalovanej pohľadávky zo zoznamu pohľadávok, bolo popretie právneho dôvodu žalovanej pohľadávky, z čoho malo vyplývať, že z dôvodu neexistencie pohľadávky nie je dané ani zabezpečovacie právo veriteľa. Aj súdom zriadené záložné právo má rovnaké účinky ako hmotnoprávne záložné právo. Súd mal zato, že takýto popierací prejav správcu neobstojí, nakoľko v spore nebola preukázaná opodstatnenosť popretia právneho dôvodu žalovanej pohľadávky, ani jej zánik započítaním. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, v zmysle § 124 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, súd určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky v sume 452 761,05 eur, prihlásenej v reštrukturalizácii žalovaného, povolenej uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38R/4/2020 zo dňa 20.07.2020, prihláškou pohľadávky por. č. 1 zo dňa 10.08.2020, zapísanej v zozname pohľadávok pod por. č. 8, titulom nezaplatenej časti ceny diela zo zmluvy o dielo č. 5-11-416_Výmena okien AB1 SPP Stavba: Zhotovenie stavby „Výmena okien v AB I. Bratislava“, uzatvorenej stranami sporu dňa 25.10.2012 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 12.03.2013, zabezpečenej záložným právom, druhým v poradí, ktoré bolo zriadené uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 06.07.2018, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/140/2018-325 zo dňa 28.11.2018, nakoľko dôvody popretia žalovanej pohľadávky čo do jej výšky, právneho dôvodu a zabezpečovacieho práva a jeho poradia posúdil ako nedôvodné.
1.6 Súd prvej inštancie nevykonal v spore dokazovanie výsluchom reštrukturalizačného správcu žalovaného, štatutárneho zástupcu žalovaného, oboznámením sa so spisom Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017, ani nariadením znaleckého dokazovania na overenie pravosti podpisu konateľa žalovaného na predmetnej doručenke, nakoľko s ohľadom na záväznosť posúdenia zániku žalovanej pohľadávky započítaním v konaní pod sp. zn. 6Cb/4/2017 ako tzv. predbežnej otázky v incidenčnom konaní, považoval tieto dôkazy za nadbytočné. Okrem toho, v spore bol predložený rozsudok prvoinštančného i odvolacieho súdu vydaný v označenom sporovom konaní a medzi stranami sporu nebola sporná existencia predmetných
započítacích prejavov žalovaného zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013, ale právne posúdenie ich účinkov vo vzťahu k zániku žalovanej pohľadávky započítaním.
1.7 Súd prvej inštancie tiež nezistil rozpor predmetnej incidenčnej žaloby so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obch. zák. Prípustnosť a podmienky takejto žaloby upravuje ust. § 124 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Z popieracieho prejavu správcu, uvedeného správcom pri žalovanej pohľadávke v zozname pohľadávok tiež nevyplýva, že by medzi dôvodmi popretia žalovanej pohľadávky bolo dvojité uplatnenie žalovanej pohľadávky žalobcom. Súd podotýka, že pre konanie o určenie pravosti pohľadávky je relevantný iba ten dôvod na jej popretie, ktorý správca uviedol v popieracom prejave a tento tvorí predmet súdneho konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo 70/2016 z 30.01.2017).
1.8 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal vo veci plný úspech, preto mu súd, v zmysle § 255 ods. 1 CSP, priznal proti žalovanému náhradu 100 % trov konania. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti tomuto rozsudku čo do výrokov I. a II. podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, g/ a h/ CSP a žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo ho v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne. Namietal, že dôvodom, pre ktorý súd vyhovel žalobe, je zjednodušene výlučne skutočnosť, že podľa názoru súdu žalovaná pohľadávka už bola žalobcovi priznaná rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 16.04.2018, právoplatným dňa 23.01.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.11.2019. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, že v tomto incidenčnom konaní o pravosti pohľadávky žalobcu, ktorá bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, nie je konajúci súd osobitným stupňom a druhom súdu, ktorý by mal preskúmavať rozhodnutia iných súdov, pričom preskúmať oprávnenosť pohľadávky žalobcu možno len v dôsledku skutočnosti, ktoré nastali po vydaní predmetného rozsudku, teda po 16.04.2018. S touto argumentáciou sa žalovaný nestotožňuje, pretože to nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v žiadnom ustanovení neuvádza, že právoplatné rozhodnutie súdu, respektíve pohľadávka ním deklarovaná, nepodlieha prieskumu správcu v procese zisťovania pohľadávok a zároveň neuvádza, že by v prípade právoplatného rozhodnutia súdu mohli byť dôvodom účinného popretia pohľadávky správcom iba skutočnosti, ktoré nastali po vydaní takéhoto právoplatného rozhodnutia. Správca je v prípadnom popretí pohľadávky výslovne limitovaný iba s § 32 ods. 2 ZKR. Skutočnosť, že pohľadávka prihlásená veriteľom, teda žalobcom do reštrukturalizačného konania bola priznaná deklaratórnym rozhodnutím súdu, nemôže znamenať, že správca by mal byť obmedzený pri popretí iba na skutočnosti vzniknuté po vydaní takéhoto rozhodnutia súdu. Správnosť tohto názoru by znamenala postup správcu, ktorý by nebol oprávnený poprieť napríklad pohľadávku priznanú právoplatným platobným rozkazom, prípadne rozsudkom pre zmeškanie, deklarujúcim neexistujúcu pohľadávku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/61/2018 zo dňa 20.11.2018 správca je naopak v prípade zistenia spornosti povinný poprieť pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci s poukazom na § 32 ods. 18 ZKR. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Bez ohľadu na všetky ďalšie skutočnosti poukázal na uznesenie NS SR sp.zn. 3Obo/71/2007 zo dňa 10.04.2008, podľa ktorého je nesporným, že v konkurznom konaní podliehajú preskúmaniu aj vykonateľné pohľadávky, teda pohľadávky priznané právoplatným rozhodnutím súdu, čo znamená, že ich pravosť možno preskúmať v spore o určenie dôvodnosti popretia, a to bez ohľadu na účinky rozhodnutia súdu, ktorým preskúmaná pohľadávka bola priznaná. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že správca je oprávnený poprieť judikovanú pohľadávku nehľadiac na účinky rozhodnutia súdu, ktorým bola priznaná. Poukázal na § 220 ods. 3 CSP a zdôraznil, že vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 20.11.2018 je potrebné potvrdzovať v celom jeho kontexte a dôsledkoch. Podľa názoru žalovaného je zrejmé, že Okresný súd Partizánske ani Krajský súd v Trenčíne žiadnym spôsobom neposudzovali v rámci súdnych konaní o zaplatenie 183 358,73 eur s príslušenstvom skutočnosť, týkajúcu sa zániku záložného práva spoločnosti Z., s.r.o. (pôvodne I. I., a.s.)
k pohľadávkam žalobcu a právny dôsledok z nej vyplývajúcu. Poukázal na odôvodnenie Okresného súdu Partizánske v odseku 31 rozsudku. Okresný súd Partizánske žiadnym spôsobom neposúdil právny následok zániku záložného práva, a teda táto skutočnosť, ktorá nastala pred vydaním rozhodnutia, mohla byť dôvodom pre popretie pohľadávky žalobcu správcom, nakoľko jej posúdenie orgán, ktorý rozhodnutie vydal, žiadnym spôsobom nevykonal. Okresný súd Partizánske ako prejudiciálnu otázku posúdil iba skutočnosť, že jednostranné započítacie prejavy žalovaného zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 žiadnym spôsobom neovplyvnili povinnosť žalovaného vyplývajúcu z § 151mb ods. 3 OZ. Prejudiciálnou otázkou riešenou Okresným súdom Partizánske bolo výlučne posúdenie vplyvu jednostranných započítacích prejavov na právne postavenie záložného veriteľa, čo vyplýva z odsekov 36 až 38 odôvodnenia predmetného rozsudku Okresného súdu Partizánske. Súd prejudiciálne posúdil a rozhodol, že povinnosť žalovaného na plnenie nezanikla iba vo vzťahu k záložnému veriteľovi (spoločnosti Z., s.r.o.), respektíve vo vzťahu k osobe určenej záložným veriteľom (žalobcovi), avšak zánik povinnosti plniť žalobcovi ako veriteľovi, ale nie ako osobe určenej záložným veriteľom, z dôvodu týchto započítacích prejavov spochybnený nebol. Poukázal na dohodu o vymáhaní pohľadávky zo dňa 30.03.2016, bez existencie ktorej by žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie žaloby a domáhanie sa zaplatenia pohľadávky uplatnenej v prihláške. Z konania žalobcu v rámci súdneho konania na Okresnom súde Partizánske a Krajskom súde v Trenčíne vyplýva, že žalobca nespochybňoval platnosť právneho úkonu započítania pohľadávok uskutočneného žalovaným a účinky s nimi spojené voči nemu, ale iba voči záložnému veriteľovi. Dokonca sám v daných súdnych konaniach uviedol, že oznámením vzniku záložného práva žalovanému pôvodným záložným veriteľom 19.02.2013 vznikla žalovanému právna povinnosť plniť svoj záväzok pôvodnému záložnému veriteľovi, pričom podľa názoru žalobcu nebolo možné sa tejto povinnosti zbaviť, teda plniť pôvodnému záložnému veriteľovi, ani prípadným započítaním pohľadávok, ktoré žalovaný uskutočnil. Tejto povinnosti sa žalovaný zbavil voči žalobcovi ako veriteľovi, ale nie voči žalobcovi ako osobe určenej záložným veriteľom na prijatie plnenia. Vzhľadom na to, že dňa 27.06.2017 zaniklo záložné právo záložného veriteľa Z., s.r.o., týmto dňom sa žalobca nemohol opätovne stať oprávneným na plnenie týchto pohľadávok, pretože tie zanikli započítaním, uskutočneným 12.04.2013 a 15.04. 2013, a teda už neexistujú. Ani následné reštrukturalizačné konanie žalobcu, nemá vplyv na účinok započítania pohľadávok žalovaného. Poukázal teda na absurdnosť dôvodu, pre ktorý Okresný súd Partizánske v základnom konaní zaviazal žalovaného na zaplatenie pohľadávky. Týmto dôvodom nebola neplatnosť alebo neúčinnosť jednostranných započítacích prejavov žalovaného, ale ako to vyplýva z odseku 38 odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 16.04.2018, skutočnosť, že žalovaný neplnil svoj záväzok na zaplatenie ceny diela záložnému veriteľovi, hoci mu bol riadne oznámený vznik záložného práva k pohľadávke na zaplatenie ceny diela. Skutočnosť, že záložné právo dňa 27.06.2017 zaniklo, a teda zanikla povinnosť žalovaného podľa § 151mb ods. 3 OZ plniť záložnému veriteľovi, spoločnosti Z., s.r.o., resp. osobe ním určenej (žalobcovi), však Okresný súd Partizánske žiadnym spôsobom neriešil a nevyhodnotil. Z výroku že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu nie je možné rozumne vyvodiť výrok o (ne)platnosti určitého právneho úkonu či (ne)existencii práva. Odvodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako nesprávne, pretože účinky spojené s materiálnou právoplatnosťou môže nadobudnúť výlučne iba enunciát rozsudku, nie jeho odôvodnenie. Žalovaný znova zopakoval dôvody, pre ktoré správca pohľadávku žalobcu poprel. Správca považoval započítanie pohľadávok žalovaným zo dňa 12.04.2013 a 15.04.2013 voči žalobcovi za účinné, nakoľko boli splnené všetky podmienky a predpoklady pre započítanie pohľadávok. Žalovanému nie zrejmý dôvod, pre ktorý je spochybňovaný zánik pohľadávky žalobcu spätne, nakoľko táto skutočnosť celkom jednoznačne vyplýva z § 580 OZ, podľa ktorého zánik pohľadávky nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie. Z rozhodnutí Okresného súdu Partizánske a Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že započítanie pohľadávok boli platné právne úkony, tieto súdy iba deklarovali, že vzhľadom na to, že pôvodný záložný veriteľ (I. I., a.s.) riadne oznámil vznik záložného práva žalovanému 19.02.2013, započítací úkon nemohol ovplyvniť právne postavenie tohto záložného veriteľa, nemal voči nemu účinky v zmysle § 151mb ods. 3 OZ. Súdy sa však žiadnym spôsobom nezaoberali dôsledkom zániku záložného práva spoločnosti Z., s.r.o., pričom práve existencia tohto záložného práva zakladala aktívnu legitimáciu žalobcu vo vyššie uvedených súdnych konaniach a uplatnenie prihlásenej pohľadávky reštrukturalizácie žalovaného. Účinky započítania pôsobili iba voči žalobcovi ako veriteľovi, ale nepôsobili voči pôvodnému záložnému veriteľovi (I. I., a.s.) z dôvodu inej právnej skutočnosti, z dôvodu vyššie uvedeného zániku záložného práva. Dňa 27.06.2017 prestala táto iná právna skutočnosť brániť započítaniu vo vzťahu k záložnému veriteľovi, nakoľko ten žiadnu
pohľadávku voči žalobcovi nemal a prestal byť záložným veriteľom zálohu, ktorým je pohľadávka uplatňovaná žalobcom v tomto konaní. V prílohe odvolania predložil písomné podanie I. I., a.s zo dňa 20.03.2013. Súd nesprávne posúdil popretie pohľadávky žalobcom správcu a nesprávne vyhodnotil prejudiciálnu otázku hmotnoprávneho charakteru medzi žalobcom a žalovaným. Poukázal na to, že vo veci podal ústavnú sťažnosť, o ktorej Ústavný súd SR rozhodol uznesením sp.zn. II. ÚS 278/2021 zo dňa 26.05.2021 tak, že túto odmietol, pričom citoval z odôvodnenia tohto uznesenia. Nepochybne, pokiaľ podľa názoru Ústavného súdu SR rozhodovať o ústavnej sťažnosti bránilo reštrukturalizačné konanie žalovaného a jeho účinky, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie v rámci podanej incidenčnej žaloby zaoberať sa a vysporiadať s dôvodmi podanej ústavnej sťažností, a teda s otázkou zániku záložného práva 27.06.2017 a jeho dôsledkami na zánik pohľadávky žalobcu. Poukázal aj na nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka. Samotná skutočnosť, že § 124 ods. 4 ZKR oprávňuje žalobcu podať žalobu o určenie pohľadávky voči žalovanému, žiadnym spôsobom nezohľadňuje oprávnenie súdu nepriznať výkonu práva žalobcu právnu ochranu. Poukázal na to, že žalobca podal na Okresný súd Partizánske žalobu o zaplatenie 183 358,73 eur s príslušenstvom iba niekoľko týždňov pred uplynutím premlčania tejto pohľadávky. V tomto smere poukázal na právny názor vyjadrený v náleze Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 182/2001 zo dňa 30.11.2001, podľa ktorého postup vedľajšieho účastníka, ktorý evidentne zámerne ponechal po viac ako 2 roky bez povšimnutia neplnenie zmluvných povinností a následne podal žalobu o zaplatenie sumy 55 343,90 Kč s nemalým príslušenstvom, je z pohľadu dobrých mravov v obchodných stykoch svojrázny a nemal by zostať bez odozvy v rozhodnutiach všeobecných súdov. Takýto výkon práva žalobcom nemôže požívať právnu ochranu a súd mal tomu zamedziť. Poukázal aj na svoju dobromyseľnosť, dôvodom, pre ktorý nadobudol pohľadávky od pôvodného veriteľa žalobcu, ktoré následne započítal s pohľadávkami žalobcu, bol ten, že žalobca v danom čase nebol schopný plniť svoje záväzky svojim veriteľom a preto nebol schopný plniť ani svoje záväzky zo zmluvy o dielo, ktorú uzatvoril so žalovaným ako subdodávateľ. Poukázal na to, že na základe uznesenia Okresného súdu Partizánske zo dňa 07.01.2021, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.08.2021, bolo v celom rozsahu zrušené zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Partizánske zo dňa 06.07.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.11.2018. Nakoľko súd v rozsudku určil, že pohľadávka žalobcu je zároveň zabezpečená vyššie uvedeným zabezpečovacím právom, aj v tejto časti je rozsudok nezákonný, nakoľko zabezpečovacie právo žalobcu, uplatnené prihláškou pohľadávky, zaniklo. Z tohto dôvodu nie je možné určiť pohľadávku žalobcu spôsobom, ako to urobil súd prvej inštancie.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadril tak, že z hľadiska obsahu, žalovaný namieta len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Žalovaný sa však v prevažnom obsahu odvolania venuje polemike so súdnym rozhodnutím, ktorým bola pohľadávka žalobcu voči žalovanému právoplatne priznaná, tým, že opätovne uvádza právne hodnotenie niektorých skutočností, ktoré podľa jeho názoru mali, či objektívne mohli byť súdmi posudzované v rámci nachádzacieho konania. Žiadna z odvolaním formulovaných námietok neoslabuje správnosť rozsudku o.i. z prostého dôvodu, že súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a teda, v zmysle záverov rozsudku, na ktoré poukazuje žalobca, dôvodom pre účinné popretie pohľadávky by mohli byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia, ktoré však správca v popieracom prejave neuviedol. Na uvedenom závere nie je spôsobilá zmeniť nič ani existencia uznesenia NS SR sp.zn. 3Obo/71/2007 zo dňa 10.04.2008, ktoré bolo vydané skôr ako rozhodnutie sp.nz. 3Obdo/61/2018 a ktoré sa nezaoberá vzťahmi regulovanými ZKR, ale predchádzajúcim insolvenčným kódexom. Na revíziu záverov vyjadrených v rozhodnutí nie sú vecné dôvody. Odvolateľ v podstate namieta, že obmedzenie prieskumného oprávnenia správcu ohľadne prihlásených pohľadávok neprípustnosťou popretia právoplatne judikovaných nárokov nielenže nemá normatívnu odporu, ale je rozporné so zásadami reštrukturalizačného konania. Toto však neobstojí, oprávnenie a povinnosť správcu poprieť v reštrukturalizácii prihlásenú pohľadávku je okrem iného explicitným znením § 124 ods. 1 ZKR obmedzené tým, že správca je oprávnený poprieť len takú pohľadávku, ktorá je sporná v miere, ktorý odôvodňuje predpoklad, že veriteľ prihlásenej pohľadávky nebude v prípade konania podľa odseku 4 úspešný. Pokiaľ zákon neumožňuje správcovi poprieť nielen všetky nejudikované pohľadávky, akúkoľvek úvahu o rozpore obmedzenia popieracieho práva vo vzťahu k judikovaným pohľadávkam so zákonom alebo zásadami reštrukturalizácie je nutné odmietnuť. V súvislosti s § 124 ods. 1 ZKR pripomenul otázku záväznosti právoplatného rozhodnutia, ktorá bola súčasťou odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorú odvolateľ úplne opomína. Vo vzťahu
k odôvodneniu odvolateľa, týkajúcemu sa dobromyseľnosti žalovaného, podľa jeho presvedčenia na rozsudkom rozsúdenú vec nedopadá, a to ani pokiaľ by bolo skutkovo pravdivé, čo nie je. Taktiež okolnosť zrušenia zabezpečovacieho opatrenia na správnosť rozsudku nedopadá, účelom incidenčného konania o určenie popretej pohľadávky je rozhodnutie o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia tak, ako bola prihlásená. V súdenej veci je faktom, že pohľadávka bola popretá čo do jej zabezpečenia zabezpečovacím právom a poradia zabezpečovacieho práva výlučne z dôvodu, že správca poprel právny dôvod pohľadávky, preto súd nebol oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, správcom v popieracom prejave uvádzaných dôvodov. K zrušeniu zabezpečovacieho opatrenia došlo najskôr dňom 04.10.2021, čo je deň doručenia odvolacieho rozhodnutia žalobcovi. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
4. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.
5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
6. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie.
7. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
8. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
9. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
10. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Žalobca v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, g/ a h/ CSP, spočívajúce v tom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu, že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď a podobne) alebo posúdenie predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu.
13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
14. Pri uplatnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. g/ CSP (zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
15. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
16. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.
17. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
18. V rozhodovanej veci odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany, skonštatoval, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a v napadnutom rozsudku sa riadne vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou strán vznesenou v prvostupňovom konaní. Popísané skutkové a právne závery súd prvej inštancie náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP i rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít.
19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením.
20. Súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že predmetom prejednávanej veci bola žaloba o určenie, že žalobca je veriteľom pohľadávky prihlásenej v reštrukturalizácii žalovaného (incidenčná žaloba), pričom boli naplnené hmotno-právne podmienky podania incidenčnej žaloby.
21. Podľa § 206k zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) konania začaté a právoplatne neskončené pred 1. januárom 2021 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. decembra 2020.
22. Podľa § 124 ods. 1 ZKR každú prihlásenú pohľadávku správca s odbornou starostlivosťou preskúma a porovná s účtovnou a inou dokumentáciou dlžníka a so zoznamom záväzkov dlžníka; správca pritom prihliadne aj na vyjadrenia dlžníka a iných osôb, v rozsahu, v akom ich možno považovať za vecne preukázané a právne odôvodnené. Správca vykoná aj vlastné šetrenie s cieľom nestranne zistiť stav a dôvody spornosti prihlásenej pohľadávky. Správca prihlásenú pohľadávku poprie v spornom rozsahu len ak pri skúmaní pohľadávky zistí, že prihlásená pohľadávka je čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva sporná v miere,
ktorý odôvodňuje predpoklad, že veriteľ prihlásenej pohľadávky nebude v prípade konania podľa odseku 4 úspešný. Dôvodom popretia prihlásenej pohľadávky nemôže byť len skutočnosť, že spornosť vyplýva z účtovnej dokumentácie dlžníka, vyjadrení dlžníka alebo vyjadrení osôb, ktorých záujmy môžu byť ovplyvnené záujmami dlžníka, najmä jeho súčasných alebo predchádzajúcich právnych, účtovných alebo daňových poradcov.
23. Podľa § 124 ods. 4 ZKR veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30 dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky; v žalobe sa veriteľ môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.
24. Incidenčné konanie je bežné sporové konanie, ktoré začína doručením incidenčnej žaloby na príslušný súd. Obsah žaloby v incidenčnom spore je determinovaný obsahom popieracieho prejavu správcu (porov. Ďurica M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Bratislava: IURA EDITION, 2012, s. 251 a nasl.).
25. Odvolací súd v súvislosti s uvedeným zdôrazňuje, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze (resp. v reštrukturalizácii) tak, ako bola prihlásená. I v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/409/2013-49 zo dňa 11.09.2014, je predovšetkým úlohou správcu, nie súdu konajúceho v incidenčnom konaní, preskúmavať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení popierať alebo nie, pričom nedostatok popretia má za následok ich uznanie, a tým aj účasť na uspokojení v konkurze. Úlohou incidenčného konania nie je teda opätovne preskúmavanie uplatnenej pohľadávky súdom, pretože to je úlohou správcu. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav správcu obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. Súd prvej inštancie správne poukázal i na závery Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/70/2016 zo dňa 30.01.2017 ako najvyššej súdnej autority, publikované ako judikát v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov I. republiky č. 7/2017 pod R 63/2017, ktoré v napadnutom rozsudku i aplikoval v zmysle čl. 2 ods. 2 CSP.
26. Pre posúdenie dôvodnosti podania žaloby bolo potrebné v tomto konaní zistiť, či správca pohľadávku žalobcu neuznal v súlade so zákonom, alebo či sú dané dôvody, pre ktoré pohľadávka žalobcu uplatnená v reštrukturalizácii žalovaného, špecifikovaná v petite žaloby, bola určená čo do právneho dôvodu, výšky a poradia. V tomto kontexte sa súd prvej inštancie správne zaoberal konkrétnymi dôvodmi, pre ktoré správca žalovaného, neuznal žalobcom uplatnenú pohľadávku tak, ako uviedol v oznámení o popretí pohľadávky zo dňa 23.09.2020 (ktoré dôvody súd prvej inštancie v plnom znení citoval v odsekoch 7.1 až 7.5 napadnutého rozsudku), resp. ako sa uvádza vo výpise žalovanej pohľadávky zo zoznamu pohľadávok v predmetnej reštrukturalizácii.
27. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že podanie ústavnej sťažnosti žalovaného ako sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019 ako popretie právneho dôvodu vzniku žalovanej pohľadávky neobstojí, pretože predmetná ústavná sťažnosť žalovaného bola uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 278/2021-32 zo dňa 26.05.2021 odmietnutá. Rozsudok Okresného súdu Partizánske spzn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019 nadobudol právoplatnosť dňa 23.01.2020. Keďže podľa § 228 ods. 1 CSP je rozsudok subjektívne záväzný pre strany sporu, ktorými rovnako ako v tejto súdenej veci boli žalobca a žalovaný, výroky daných súdnych rozhodní boli a sú medzi účastníkmi tohto súdneho konania záväzné.
28. Pokiaľ odvolateľ v tomto smere spochybňuje záver súdu prvej inštancie, že v incidenčnom konaní o pravosti pohľadávky žalobcu, ktorá bola priznaná právoplatným rozhodnutím súdu, konajúci súd nie je osobitným stupňom a druhom súdu, ktorý by mal preskúmavať rozhodnutia
iných súdov, pričom preskúmať oprávnenosť pohľadávky žalobcu možno len v dôsledku skutočností, ktoré nastali po vydaní predmetného rozsudku, teda po 16.04.2018, pretože podľa žalovaného to nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu, ide o nedôvodnú odvolaciu námietku. Žalovaný v odvolaní cituje z uznesenia NS SR sp.zn. 3Obo/71/2007 zo dňa 10.04.2008, podľa ktorého je nesporným, že v konkurznom konaní podliehajú preskúmaniu aj vykonateľné pohľadávky, teda pohľadávky priznané právoplatným rozhodnutím súdu, čo znamená, že ich pravosť možno preskúmať v spore o určenie dôvodnosti popretia, a to bez ohľadu na účinky rozhodnutia súdu, ktorým preskúmaná pohľadávka bola priznaná. Uvedené rozhodnutie vychádza z prechádzajúcej právnej úpravy, v súčasnosti neúčinnej, konkrétne z § 21, § 23 ods. 4 zákona č. 328/1991 o konkurze a vyrovnaní. Žalovaný však opomína (hoci ho sám v odvolaní cituje) novšie rozhodnutie, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Obdo/61/2018 zo dňa 20.11.2018, publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát pod č. 53/2019, ktoré s rozhodnutím sp.zn. 3Obo/71/2007 zo dňa 10.04.2008 nie je v rozpore, a ktorého právne vety, reflektujúce zmenu práv nej úpravy (zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii) znejú: I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci. II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.
29. Súd prvej inštancie potom správne postupoval, keď vyhodnocoval popierací prejav správcu žalovaného z popísaného hľadiska, t.j. či správca namietal okolnosti, ktoré nastali po vydaní daných súdnych rozhodnutí, ktoré by vylučovali uspokojenie prihlásených pohľadávok v reštrukturalizácii žalovaného, pričom v súlade s citovaným judikátom R 53/2019 dospel k záveru, že je neopodstatnený i dôvod popretia právneho dôvodu vzniku žalovanej pohľadávky spočívajúci v námietke zániku pohľadávky jej započítaním podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ku ktorému malo dôjsť jednostranným započítaním zo strany žalovaného dňa 12.04.2013 a 15.04.2013, resp. v dôsledku zániku záložného práva, ku ktorému malo dôjsť dňom 27.06.2017, teda všetko pred vydaním rozhodnutí, ktorými bola sporná pohľadávka judikovaná. Vzhľadom na to, že všetkými uvedenými okolnosťami sa Okresný súd Partizánske v rozsudku sp.zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019 zaoberal, súd prvej inštancie správne pre úplnosť uviedol, že i s poukazom na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo/44/2010 zo dňa 31.01.2012, publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR ako judikát pod č. 40/2013, je týmto právnym posúdením prejudiciálnych otázok všeobecnými súdmi v citovaných rozhodnutiach viazaný.
30. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal popieracím prejavom správcu čo do výšky prihlásenej pohľadávky, pričom správny bol jeho záver o tom, že pokiaľ reštrukturalizačný správca ju poprel pohľadávku čo do výšky „z dôvodu spornosti právneho dôvodu pohľadávky“, čo zdôvodnil rovnakým dôvodmi, ktorými odôvodnil aj popretie jej právneho dôvodu, ide o nedôvodné popretie výšky uvedenej pohľadávky. Výška pohľadávky je totiž popretá vtedy, ak sa tvrdí, že tu pohľadávka síce je, avšak úpadca dlhuje menej, než koľko bolo v prihláške uvedené (tvrdenie, že úpadca nič nedlhuje, predstavuje popretie pravosti pohľadávky). Ten, kto popiera výšku pohľadávky alebo jej poradie (vrátane práva na oddelené uspokojenie), musí súčasne tvrdiť, aká je v skutočnosti výška pohľadávky, poprípade v akom poradí má byť pohľadávka pri rozvrhu uspokojená, čo však v súdenej veci zistené nebolo.
31. Čo sa týka dôvodu popretia zabezpečovacieho práva a jeho poradia, podľa výpisu žalovanej pohľadávky zo zoznamu pohľadávok ním bolo popretie právneho dôvodu žalovanej pohľadávky, t.j. z dôvodu neexistencie pohľadávky nie je dané ani zabezpečovacie právo veriteľa. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že keďže v spore nebola preukázaná opodstatnenosť popretia právneho dôvodu žalovanej pohľadávky, takýto popierací prejav správcu neobstojí.
32. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku posudzoval tiež prípadný rozpor predmetnej incidenčnej žaloby so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obchodného zákonníka a správne
konštatoval, že takýto rozpor nezistil, že pretože prípustnosť a podmienky takejto žaloby upravuje ust. § 124 ods. 4 ZKR.
33. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, záveru súdu prvej inštancie, ktorý v zmysle § 124 ods. 4 ZKR určil, že žalobca je veriteľom pohľadávky v sume 452 761,05 eur, prihlásenej v reštrukturalizácii žalovaného, povolenej uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 38R/4/2020 zo dňa 20.07.2020, prihláškou pohľadávky por. č. 1 zo dňa 10.08.2020, zapísanej v zozname pohľadávok pod por. č. 8, titulom nezaplatenej časti ceny diela zo zmluvy o dielo č. 5-11-416_Výmena okien AB1 SPP Stavba: Zhotovenie stavby „Výmena okien v AB I. Bratislava“, uzatvorenej stranami sporu dňa 25.10.2012 v znení jej dodatku č. 1 zo dňa 12.03.2013, zabezpečenej záložným právom, druhým v poradí, ktoré bolo zriadené uznesením Okresného súdu Partizánske sp. zn. 6Cb/4/2017 zo dňa 06.07.2018, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/140/2018-325 zo dňa 28.11.2018, nakoľko dôvody popretia žalovanej pohľadávky čo do jej výšky, právneho dôvodu a zabezpečovacieho práva a jeho poradia posúdil ako nedôvodné, niet čo vytknúť.
34. Pokiaľ žalovaný v odvolacom konaní v súvislosti so svojou polemikou s rozsudkom Okresného súdu Partizánske spzn. 6Cb/4/2017 zo dňa 16.04.2018 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 16Cob/139/2018 zo dňa 19.11.2019 predložil listinu - písomné podanie I. I., a.s. zo dňa 20.03.2013, odvolací súd sa týmto dôkazom, predloženým žalovaným nemohol vecne zaoberať, pretože na to neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 366 CSP. Je zrejmé, že označený dôkaz sa netýka procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, resp. nemá ním byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalovaný ďalej netvrdil a ani nepreukázal, že by tento dôkaz bez svojej viny nemohol uplatniť v prvoinštančnom konaní. Nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny strany civilného súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie, t.j. situáciu, keď strana nemohla bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedela a ani inak z procesného hľadiska nezavinila nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5MCdo/4/2007 z 20.03.2008).
35. Pokiaľ podľa názoru žalovaného bolo - vzhľadom na dôvody odmietnutia jeho ústavnej sťažnosti uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 278/2021-32 zo dňa 26.05.2021 - povinnosťou súdu prvej inštancie v rámci podanej incidenčnej žaloby zaoberať sa a vysporiadať s dôvodmi podanej ústavnej sťažnosti, odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných, v incidenčnom konaní uvádzaných dôvodov, než je uvedené v popieracom prejave (R 63/2017).
36. Ani odvolacia námietka, týkajúca sa dobromyseľnosti žalovaného, spočívajúca v tom, že dôvodom, pre ktorý nadobudol pohľadávky od pôvodného veriteľa žalobcu, ktoré následne započítal s pohľadávkami žalobcu, bol ten, že žalobca v danom čase nebol schopný plniť svoje záväzky svojim veriteľom a preto nebol schopný plniť ani svoje záväzky zo zmluvy o dielo, ktorú uzatvoril so žalovaným ako subdodávateľ, nebola pre rozhodnutie v súdenej veci v zmysle platnej právnej úpravy relevantná.
37. Záverom žalovaný v odvolaní poukazuje na to, že uznesením Okresného súdu Partizánske zo dňa 07.01.2021, ktoré bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 25.08.2021, bolo v celom rozsahu zrušené zabezpečovacie opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Partizánske zo dňa 06.07.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.11.2018, a teda ak súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku určil, že pohľadávka žalobcu je zároveň zabezpečená vyššie uvedeným zabezpečovacím právom, v tejto časti je rozsudok nezákonný, pretože týmto spôsobom nie je možné určiť pohľadávku žalobcu. Odvolací súd z úradnej činnosti zistil, že uznesenie Okresného súdu Partizánske zo dňa 07.01.2021 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 8Cob/66/2021 zo dňa 25.08.2021, ktorým súd zrušil v celom rozsahu zabezpečovacie opatrenie, nariadené uznesením Okresného súdu Partizánske zo dňa 06.07.2018, sp. zn. 6Cb/4/2017 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28.11.2018,
sp. zn. 16Cob/140/2018 (výrok I.); žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.) a ktorým návrh žalovaného na predĺženie lehote na vyjadrenie k replike žalobcu zamietol (výrok III.) nadobudlo právoplatnosť čo do výroku I. a II. dňa 04.10.2021, teda po vyhlásení napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu odvolací súd nevzhliadol vo formulácii výroku I. napadnutého rozsudku žiadnu chybu a i túto odvolaciu námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
38. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania, keď s poukazom na § 255 ods. 1 CSP rozhodol tak, že vyslovil, že plne úspešnému žalobcovi patrí voči neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
39. Žalobca v odvolacom konaní neprodukoval žiadne skutkové ani právne argumenty, spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho prospech. S poukazom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s ktorým sa stotožňuje.
40. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
41. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
42. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
43. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorému voči neúspešnému žalovanému patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
44. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.
45. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).