Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/197/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudkýň JUDr. Andrey Galdunovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu: K. G., E.. XX.X.XXXX, I. K. D., F. XXX/ X, zastúpený JUDr. JCLic. Tomáš Majerčák, PhD., s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, proti žalovanému: Mesto Košice, so sídlom v Košiciach, Trieda SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 6.493,97 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II sp.zn. zo dňa 27. októbra 2022

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. -297 zo dňa 27. októbra 2022.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému proti žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáha zaplatenia 6.493,97 € pôvodne titulom náhrady za a neskôr titulom vydania bezdôvodného obohatenia v zmysle .

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich sa v katastrálnom území Severné Mesto, obec Košice - Sever, okres Košice I, zapísaných na LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 914 m2, o veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu 2/36, t. j. 50,78 m2, parcela KN-E č. XXXXX/ XXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 137 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/36, t. j. 7,61 m2 a LV č. XXXXX, parcela KN-E č. XXXXX, druh pozemku - orná pôda o výmere 2402 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/6, t. j. 400,33 m2, parcela KN-C č. XXXX/XX, druh pozemku - ostatná plocha o výmere 896 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu 1/6, t. j. 149,33 m2. Spôsob využívania pozemkov (parcela KN-C č. XXXX/XX) je definovaný ako 29 - pozemok, na ktorom je okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné a poľovnícke využívanie. Listom z 29.1.2020 žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie odplaty za vecné bremeno za obdobie od 29.1.2017 do 29.1.2020 vo výške 6.493,97 €, stanovenej v zmysle znaleckého posudku č. 49/2016, vypracovaného znalcom U.. A. Š.. Výzva bola žalovanému doručená 30.1.2020.

4. Z Jednostupňového projektu kanalizácie stokovej pre PKO Košice, vypracovaného v máji 1968, zo všeobecnej časti vyplynulo, že stavenisko plánovaného areálu sa rozprestieralo v severnej časti Košíc z južnej strany ohraničené Čermeľským potokom, z východnej strany riekou Hornád, zo západnej strany Kostolianskou cestou a zo severnej strany cestou do Ťahanoviec.

5. Z rozhodnutia Obvodného národného výboru, odboru výstavby Košice - Sever č. 2321/75-Kol./Já z 1.9.1975 (č. l. 223) vyplynulo povolenie akcie PKO - detské ihrisko - Košice do trvalého užívania.

6. Zo Štúdie súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu Košice, vypracovaného organizáciou Stavoprojekta z októbra 1980 (č. l. 231 a nasl.), vyplynul opis vtedajšieho stavu územia PKO, pričom bolo konštatované, že je zastavené veľmi riedko a možno ho rozdeliť na štyri zóny. Medzi plážovým kúpaliskom a reštauráciou Anička v centre tejto zóny je vzrastlý park. V južnej časti tohto pásu je realizovaný Detský areál s komplexným vybavením.

7. Zo Štúdie súboru stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice, z novembra 1985 (č. l. 251 a nasl.) vrátane projektového nákresu celkovej situácie PKO Košice vyplynulo, že smerný územný plán vymedzil pre komplexné poskytovanie služieb pre oddych a s ním spojené činnosti územie v severnej časti mesta na pravej strane rieky Hornád v nadväznosti na terajší areál „Anička“ a areál „Ryba“. Pri stavbe č. XX W. Č.. XX bolo cieľom nadviazať na existujúci areál Ryba a detský park na jednej strane a vybudovať stály zábavný park a verejný park s pásom zelene (č. l. 256). Ďalej z nej vyplynula charakteristika územia v tom smere, že najstaršiu časť zástavby predstavuje areál Aničky, ktorého jadrom je park s kompletnou vysokou zeleňou, do ktorého inklinuje budova reštaurácie Anička. Južným smerom pozdĺž Hornádu a v nadväznosti na areál Anička je novovybudovaný pás parkovej zelene, ktorý prebieha okolo areálu Ryba a končí pri Čermeľskom potoku. V južnej časti tohto pásu sa nachádza detský areál, ktorý je v dobrom technickom stave a ďalej areál „ Ryba“ s vodnou plochou zriadenou v bývalom mŕtvom ramene Hornádu s upraveným dnom a brehmi. Komunikácia znehodnocuje areál plážového kúpaliska. Okrem toho slúži ako hlavný peší nástup do terajšieho areálu PKO a reštaurácie Ryba.

8. Zo sprievodnej správy Štúdie súboru stavieb PKO - Košice pre vyhodnotenie záberu poľnohospodárskeho pôdneho fondu z novembra 1985 (č. l. 275) vyplynulo, že riešené územie sa nachádza v severnej časti Košíc na pravom brehu Hornádu; západnú a severnú časť ohraničuje štátna cesta Košice - Ťahanovce, východnú hranicu tvorí areál PKO - Anička a južnú regulované koryto Čermeľského potoka. Z jej grafickej časť je zrejmé vymedzenie areálu PKO Košice.

9. Právne posudzoval vec podľa , , , , , o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ), , o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v zmysle neskorších predpisov (ďalej len alebo stavebný zákon) v spojení s ust. a (ďalej aj len ).

10. Z vykonaného dokazovania mal za nesporné vlastníctvo žalobcu k dotknutým parcelám, ako aj ich užívanie žalovaným, nakoľko sa na nich nachádza park Anička, ktorý žalovaný nadobudol na základe v zmysle delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy z roku 1983. Tieto listinné dôkazy boli súdu známe z iného konania, vedeného na súde prvej inštancie pod sp.zn. . Aj keď pôvodne sa žalobca domáhal náhrady za vecné bremeno podľa , neskôr zmenil právnu kvalifikáciu na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa , čo odôvodnil absenciou podľa , pretože ide o verejnú zeleň, čím podľa žalobcu na predmetných pozemkoch nevzniklo vecné bremeno podľa , a preto mu za užívanie svedčí nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

11. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že na túto právnu vec nie je možné aplikovať Žalobca tvrdil, že na pozemkoch v jeho vlastníctve je verejná zeleň, pričom zákon sa primárne vzťahuje na stavby a primeranosť použitia podľa na športový areál, cintoríny či verejnú zeleň nezakladá vznik vecného bremena podľa V parku Anička ide síce o pozemky ako plochy zelene porastené trávnatým porastom a drevinami s mobiliárom a s plochami komunikácií pre peších a cyklistov, ale z pohľadu účelu, na ktorý slúžia a na aký boli v minulosti určené - verejná zeleň ako súčasť stavby PKO Anička na športovorekreačné využitie, sú objektom, ktorý je nutné považovať za inžiniersku stavbu - oddychový park podľa stavebného zákona. Taká stavba je potom zahrnutá v Aj v prípade, že by park Anička bolo možné považovať za verejnú zeleň v zmysle zákona č.

, súd sa nestotožnil s výkladom prezentovaným žalobcom. Uviedol, že zákon upravuje usporiadanie vzťahov vlastníkov zastavaných pozemkov a vlastníkov stavieb na nich umiestnených. Primerane podľa tohto zákona môžu byť usporiadané aj pozemky, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál vo vlastníctve obce alebo verejná zeleň. Z uvedeného je podľa názoru súdu zrejmé, že zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj na pozemkoch podľa a aj takto zaťažené pozemky je možné usporiadať v zmysle Vo vzťahu k tomuto názoru súd poukázal na nedávne rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach ako súdu odvolacieho, ktorý rozsudkom z 13. septembra 2022 sp. zn. rozhodol o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 22. decembra 2021 sp. zn. o finančnom plnení za užívanie lokality „Borovicový háj“, ktorá je verejnou zeleňou. Táto verejná zeleň prešla do vlastníctva mesta podľa osobitného predpisu, čím aj v tomto prípade boli splnené podmienky pre aplikáciu na prejednávaný prípad (odkaz na odsek 59. odôvodnenia rozsudku z 13. septembra 2022 sp. zn. ). Aplikácia inštitútu bezdôvodného obohatenia je preto i pri nazeraní žalobcu na park Anička ako na verejnú zeleň a za primeraného použitia vzhľadom na spomínané rozhodnutie odvolacieho súdu nedôvodná.

12. Za nedôvodné považoval súd i to, že vecné bremeno podľa žalobcu nemohlo vzniknúť aj z dôvodu, že park Anička nespĺňa podmienku povolenia podľa platných právnych predpisov. Je pravdou, že žalovaný počas konania nepredložil žiadne stavebné povolenie či územné rozhodnutie pre park Anička. Odôvodnil to tým, že také rozhodnutia nevie vzhľadom na časový odstup dohľadať. Na preukázanie povolenosti parku Anička však ponúkol súdu listinné dôkazy o postupnom budovaní PKO Anička, jeho súčastí, počnúc rokom 1968, z ktorých je zrejmé, že verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. O stavbe PKO Anička hovoria i ďalšie listiny, a to Štúdia súboru stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice v roku 1985, kedy bola verejná zeleň súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj žalované pozemky. Žalobca neuviedol žiadne konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod predpokladať, že park Anička je nepovolenou stavbou, ktorá vznikla bez toho, aby o takom rozsiahlom projekte, akým bol PKO Anička, resp. PKO Košice, bolo v zmysle vtedy platných právnych predpisov rozhodnuté a následne park dlhodobo užívaný v súlade s jeho účelom bez potrebných povolení. Všetky listinné dôkazy, ktoré žalovaný predložil, je nutné hodnotiť aj v kontexte doby, kedy boli vydané či vypracované, časť z nich ešte pred prijatím Len skutočnosť, že žalovaný po spochybnení povolenia stavby nevie konkrétne rozhodnutie o povolení stavby či územné rozhodnutie predložiť, pričom poskytol rozumné vysvetlenie, prečo tomu tak je (uplynutie skartačných lehôt), v spojení s ostatnými dôkazmi, ktoré predložil, nie je dôvodom, prečo by záver o povolení stavby parku Anička nebolo možné prijať. V tejto súvislosti dal súd do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 sp. zn. : „V súvislosti s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti dokázať, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité veci v čase dávno minulom (t.j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“ Obdobne rozhodol i Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. februára 2005 sp. zn. : „v sporoch, v ktorých časový odstup od rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste extenzívnym spôsobom pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne vzťahy“. Toto rozhodnutie podľa súdu je použiteľné aj v tomto prípade, keď stavebné povolenie by zrejme muselo spadať do obdobia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, čo je časový odstup, ktorý podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty.

13. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd posudzoval žalobou uplatnený nárok podľa , keďže predmetom prechodu na žalovaného bol park Anička a v súlade s vzniklo dňom 1.7.2009 v prospech žalovaného právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Žalovaný teda užíva sporné parcely na základe zákonného vecného bremena.

14. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia sp.zn. zo dňa 30.11.2019, sp.zn. z 26.8.2019, sp.zn. zo dňa

24.3.2015 a sp.zn. zo dňa 14.4.2016) dospel k záveru, že náhrada za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa je jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, pričom tento nárok patrí iba vlastníkovi pozemku v čase vzniku zákonného vecného bremena a je možné ho uplatniť iba v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti zákona (od vzniku zákonného vecného bremena). Žalobca si teda mohol uplatniť náhradu za vecné bremeno v lehote troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 1.7.2012, pričom žalobu podal na súd až dňa 3.2.2020 a vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným za situácie, že súd z obsahu spisu nezistil žiadne skutočnosti, pre ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať, žalobu zamietol.

15. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa ust. a aj keď žalovaný bol v spore úspešný, preukázateľne mu žiadne trovy konania nevznikli, preto rozhodol, že žalovanému ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznáva.

16. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. , a a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytýkal súdu nesprávne právne posúdenie veci, pokiaľ na zistený skutkový stav aplikoval , ktorý sa na vec nevzťahuje. Argumentoval tým, že v čase podania žaloby bola ustálená rozhodovacia prax súdov v otázke odplaty za vecné bremeno podľa tak, že odplata patrí vo forme opakujúceho sa plnenia. Žalobca preto legitímne očakával, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou, ktorá bola pred podaním žaloby. Priznávaním jednorazovej náhrady súd poprel účel a význam a žalobcovi takto zostalo iba holé vlastnícke právo, keďže majetok mu bol vyvlastnený a nemá nárok na akúkoľvek odplatu. Rozhodnutie je tak v rozpore s princípmi právneho štátu i medzinárodným právom. Uviedol, že rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k , na ktoré sa súd odvoláva, sa týkajú pozemkov pod cestami a nie parkov a verejnej zelene. Najvyšší súd sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadal s otázkou, prečo odplata za vecné bremeno by nemohla byť opakujúca sa a iba stroho konštatoval jednorazovú odplatu. Vytýkal súdu, že sa nevysporiadal s otázkou dobrých mravov. Žalovaný napriek tomu, že je na jeho pozemkoch park už 30 rokov, žalobcovi nič za užívanie nezaplatil, o majetkovoprávne usporiadanie sa ani neusiloval a pokiaľ mu žalobca ponúkol predaj pozemkov za cenu stanovenú znaleckým posudkom, túto ponuku ignoroval. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že takúto situáciu a stav bezprávia vytvoril štát, tento okupoval pozemky, budoval si na nich, čo chcel, a to bez súhlasu vlastníkov. Podobne žalovaný porušoval práva žalobcu celých 30 rokov, keď neplatil nájom, nereagoval na výzvy na odkúpenie alebo na platenie nájomného. Žalobca trval na tom, že na parcely, ktoré sú predmetom tohto konania, nemožno aplikovať , nakoľko vecné bremeno na týchto pozemkoch nikdy nevzniklo. Zákonodarca zriadil vecné bremeno len k pozemkom pod stavbou, pričom predmetom konania sú parcely, na ktorých je verejná zeleň a nie stavby. Ani katastrálny odbor okresného úradu neeviduje na žalovaných pozemkoch žiadne stavby. Pokiaľ by aj súd dospel k záveru, že na pozemkoch je stavba, t.j., že park Anička je stavbou, jednoznačne nejde o stavbu povolenú podľa právnych predpisov, nakoľko táto skutočnosť preukázaná nebola. Žalovaný nepredložil žiadne stavebné povolenie, ani územné rozhodnutie, týkajúce sa parku Anička ako dôkaz o tom, že bol zriadený v súlade s právnymi predpismi. Aj v prípade parku postaveného za bývalého režimu bolo potrebné vydanie stavebného povolenia, o čom svedčí rozhodnutie o využití územia zo dňa 15.3.1985, týkajúce sa iného parku v Košiciach, Borovicového hája. V predmetnom rozhodnutí je explicitne uvedené, že pred vydaním stavebného povolenia je nutné pozemok majetkoprávne usporiadať a predložiť list vlastníctva. V tomto konaní žalovaný nepredložil ani rozhodnutie o využití územia a keďže pozemky pod parkom neboli majetkoprávne usporiadané, nemohlo byť vydané ani stavebné povolenie. Nepredloženie stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia a ani územného rozhodnutia nemožno zhojiť tým, že žalovaný tieto doklady v archíve nenašiel, keď predložil rozsiahle historické dokumenty z roku 1968, 1975, 1980 a 1985. Žalovaný teda neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že na pozemkoch žalobcu je povolená stavba. Iba samotná existencia parku a jeho užívanie verejnosťou neznamená, že ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov. Súd teda v rozpore s vykonaným dokazovaním usúdil, že park Anička je stavbou povolenou. Nezohľadnil pritom tú skutočnosť, že komunistický režim v dobe od 1948 až do 1989 porušoval základné ľudské práva a svoje vlastné zákony a svojvôľu štátu potvrdzuje aj samotná skutočnosť, že park Anička bol zriadený na cudzích pozemkoch bez súhlasu vlastníkov. Podľa žalobcu žalovaným predložené štúdie, kanalizačný projekt a povolenie na detské ihrisko nie sú dokladmi, ktoré by preukazovali povolenie parku Anička. Skartáciu dokumentov nie je možné pričítať na ťarchu vlastníkov pozemkov. Súd teda nemôže prezumovať legálnosť stavby. Za rozhodujúce však považuje to, že na jeho pozemkoch je verejná zeleň a k tejto vecné bremeno v zmysle

nevzniklo. Vecné bremeno sa vzťahuje iba na pozemky pod stavbami, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa právnych predpisov, pričom pozemok pod stavbou je iba pozemok, na ktorom stojí stavba. Za stavbu sa nepovažuje na účely cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, nakoľko o nich hovorí zákon v a nie v . Pokiaľ by boli aj tieto považované za stavbu, nemal by zákonodarca dôvod uvádzať ich samostatne v . Rovnako tiež zákonodarca chápe pod pojmom stavba stavebnú konštrukciu, postavenú stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu. Vyplýva to z poznámky č. 4 v , ktorá sa odvoláva na stavebného zákona. Zákonodarca sa teda neodvoláva na stavebného zákona. Vecné bremeno teda vzniklo iba k pozemkom pod stavbami, ktoré sú uvedené v cit. zák., a nie k takým pozemkom, na ktorých sa nachádza cintorín, športový areál alebo verejná zeleň. Na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve cirkvi, športový areál alebo verejná zeleň, ak tieto prešli do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, sa primerane vzťahuje Podľa názoru žalobcu sa zákon primerane použije iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov, čo nezahŕňa zriadenie vecného bremena. Aj keď žalobca v odvolaní nesúhlasil s aplikáciou , považoval za potrebné v odvolaní sa vyjadriť aj k odplate za vecné bremeno, pričom vyjadril svoj nesúhlas so záverom súdu o ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR v otázke jednorazovej odplaty. Ustálená rozhodovacia prax bola práve opačná a vychádzala z odplaty za vecné bremeno vo forme opakujúcich sa plnení, pričom poukázal na viaceré rozhodnutia okresných aj krajských súdov. Aj z tohto dôvodu mal legitímne očakávanie, že súd, ak bude aplikovať , prizná mu opakovanú náhradu. Zdôraznil, že nehovorí nič o odplate za zriadenie vecného bremena, žalobca preto nemohol vedieť, že má žiadať jednorazovú odplatu. Zákonné ponechanie otázky primeranej náhrady na rozhodnutie súdu nespĺňa ani požiadavku vedomosti o výške primeranej náhrady, ani požiadavku včasnosti poznania o okamihu, v ktorom vlastník dostane primeranú náhradu. Nestotožnil sa s názorom prezentovaným najvyšším súdom v jeho rozhodnutí sp.zn. , že právny názor vyslovený v rozsudkoch sp.zn. a sp. zn. , ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa , a to najmä s poukazom na cieľ - vyporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých obce a samosprávne kraje majú postavené stavby. Argumentoval tým, že ak odplata má byť jednorazová, tak nič nedonúti obce a samosprávne kraje, aby pristúpili k vysporiadaniu vlastníckych vzťahov k pozemkom pod ich stavbami. Výkladom o jednorazovej odplate sa popiera zmysel prijatej právnej úpravy a súdy by odobrili nečinnosť obcí a samosprávnych krajov a schválili ich postup. Vlastníci nemajú žiaden právny prostriedok, aby donútili obce a samosprávne kraje k usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. , ktoré deklaruje opakovanú náhradu za vecné bremeno podľa Podľa názoru žalobcu, ak by chcel zákonodarca zriadiť vecné bremeno s jednorazovou odplatou, bol by to zakotvil priamo do zákona. Ani zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že odplata za vecné bremeno má byť jednorazová. Súdy sa pritom ustálili v rozhodovacej praxi, že odplata za vecné bremeno podľa má byť vo forme opakujúceho sa plnenia. Pri jednorazovej odplate ide len o iluzórnu ochranu vlastníckeho práva z dôvodu existencie inštitútu premlčania. Vlastníci dotknutých pozemkov teda zo žiadneho ustanovenia sa nedozvedeli, že si majú požiadať jednorazovú odplatu za zriadenie vecného bremena, a to v premlčacej dobe počítanej odo dňa účinnosti tohto o pozemkových úpravách - nepriniesla vlastníkom pozemkov žiadny nástroj, vďaka ktorému by mohli prinútiť obce a samosprávne kraje pozemky vysporiadať. V zák. je výslovne uvedené, že žiadosť o jednoduché pozemkové úpravy podáva obec alebo VÚC a nie vlastník pozemku. Žiadateľ je navyše povinný preukázať, že vlastník pozemku s ním odmietol uzatvoriť kúpnu alebo zámennú zmluvu, inak okresný úrad pozemkové úpravy nepovolí. Vlastníci pozemkov by radi situáciu riešili predajom alebo zámenou pozemkov. Problém však je, že obce a VÚC sú pasívne a nesnažia sa pozemky pod stavbami vysporiadať, vlastníkom nenavrhujú odkúpenie alebo zámenu a nerobia jednoducho nič, pričom im vyhovuje užívať cudzí majetok. Ak by obce a samosprávne kraje zaplatili jednorazovú odplatu za vecné bremeno, tak niet dôvodu, prečo by mali pristupovať k pozemkovým úpravám, k zámenným zmluvám alebo k vyvlastňovaniu. Aj z tohto dôvodu výklad o jednorazovej odplate popiera cieľ a zmysel V závere vytkol súdu, že sa nevyporiadal s princípom právneho štátu a princípom legitímnych očakávaní žalobcu. Žalobca pri podaní žaloby vychádzal z legitímneho očakávania, že odplata mu patrí, lebo tak súdy rozhodli už v predchádzajúcich

konaniach, a že táto odplata je opakovaná. Znovu poukázal na mnohé rozhodnutia, kde súdy priznali opakujúcu sa odplatu. Žaloba bola podaná teda na základe existujúcej judikatúry na tomto súde a na odvolacom súde, ktorá tu už bola desať rokov. Nemôže preto ani najvyšší súd a ani okresný súd a ani zákonodarca po jedenástich rokoch od účinnosti zákona povedať, že odplata za vecné bremeno podľa je jednorazová, naviac v čase, kedy už obce a samosprávne kraje môžu vznášať námietku premlčania, lebo je to v rozpore s princípom právneho štátu a princípom legitímnych očakávaní a v rozpore s SR. Zo všetkých týchto dôvodov považuje rozhodnutie za nezákonné a navrhuje ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (, a ) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

19. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil.

20. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21. februára 2023 o 9.15 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 14. februára 2023 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. , .

21. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. , a , t.j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h/).

22. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

23. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a 192 , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa ust. .

24. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje ( ). Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

25. Žalobca v odvolaní v podstatnej časti už len opakuje argumenty uvádzané v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, a preto jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie o vzniku vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, na ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle , za ktoré žalobcovi patrí jednorazová náhrada a túto si mohol uplatniť do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 1.7.2012. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke premlčania žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného, vrátane jeho záveru, že z obsahu spisu nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by sa na takto vznesenú námietku premlčania nemalo prihliadať.

27. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, vrátane záveru, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza povolená stavba - park Anička v zmysle zák. a nejde teda o verejnú zeleň, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový

stav, právne predpisy, ktoré aplikoval a judikatúru z ktorej vychádzal. Tieto úvahy sú vecné, správne, niet v nich žiadneho logického rozporu a odvolací súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožňuje a na tomto mieste ich neopakuje.

28. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, keďže ide o skutočnosti, ktoré boli uplatnené už konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu.

29. Podstatou odvolacích námietok žalobcu je nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, keď aplikoval v prejednávanej veci , ktorý sa podľa neho na prejednávanú vec nevzťahuje, pretože k pozemkom v jeho podielovom spoluvlastníctve nevzniklo vecné bremeno, keďže na nich nie je žiadna stavba. Argumentuje tým, že na dotknutých pozemkoch je verejná zeleň a vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň ( zák. ), nevzniklo vecné bremeno podľa cit. zák., ktoré vzniklo iba k pozemkom zastavaným stavbami v zmysle cit. zákona. Uplatňuje si preto vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaného, ktoré vzniká užívaním jeho pozemkov bez právneho dôvodu a bez akejkoľvek finančnej úhrady. Pre prípad, že by odvolací súd mal za to, že park Anička je stavbou, argumentuje tým, že nejde o stavbu povolenú, pretože žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, ani stavebné povolenie, či kolaudačné rozhodnutie. Nakoniec argumentuje tým, že aj keby išlo o priznanie náhrady za vzniknuté vecné bremeno, táto má byť opakovaná, poukazujúc na konštantnú, viac ako desať rokov pretrvávajúcu prax okresných a krajských súdov.

30. Všetky tieto skutočnosti uvádzal žalobca už v konaní na súde prvej inštancie a na všetky tieto námietky súd prvej inštancie dal náležitú odpoveď v odôvodnení rozsudku, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, odkazuje naň a na tomto mieste ho neopakuje.

31. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd uvádza nasledovné:

32. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 6.493,97 € s prísl., ktorej sa žalobca domáhal titulom opakovanej náhrady za zákonné vecné bremeno, ktoré vzniklo k pozemkom v jeho podielovom spoluvlastníctve v zmysle ( v spojení s ). Neskôr zmenil právnu kvalifikáciu žalobou uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa a nasl. argumentujúc tým, že vecné bremeno podľa k dotknutým pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, nevzniklo.

33. V odvolaní poukázal na to, že v čase podania žaloby boli priznávané opakované náhrady, a preto legitímne očakával, že spor bude rozhodnutý v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou.

34. Vzhľadom na spornosť charakteru žalobou uplatneného nároku súd správne skúmal, či k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu vzniklo vecné bremeno v zmysle a z vykonaného dokazovania správne uzavrel, že na dotknutých pozemkoch sa nachádza park Anička, slúžiaci na športovorekreačné využitie, ktorý je inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa Ide teda o stavbu v zmysle , z vykonaného dokazovania uzavrel, že ide o stavbu povolenú, a preto k pozemkom pod touto stavbou vzniklo v prospech žalovaného vecné bremeno v zmysle Nesporným v konaní bolo, že žalovaný nadobudol túto stavbu - park Anička v zmysle na základe delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy z roku 1983 (listiny obsiahnuté v spise Okresného súdu Košice II pod sp.zn. ).

35. Zároveň sa súd správne vyporiadal aj s otázkou, že v prípade, že by park Anička nebolo možné považovať za stavbu v zmysle , ale išlo by o verejnú zeleň podľa , aj k pozemkom podľa , teda k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa

36. Aj podľa názoru odvolacieho súdu primeranú aplikáciu na pozemky podľa nemožno zúžiť iba na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena aj k pozemkom podľa cit. zákona.

37. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle , cit. zák. tak, že k nim zriadil v zmysle cit. zák. vecné bremeno.

38. Niet žiadneho rozumného dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné bremeno aj k pozemkom v zmysle a prečo by mal vo vzťahu k nim existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa cit. zák.

39. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit. zák. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1 ods. 1 cit. zák., a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba.

40. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 cit. zák., ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

41. Uvedenú otázku riešil senát 6Co, ktorý je zákonným senátom aj v tu prejednávanej veci, v rozsudku zo dňa 13. septembra 2022 sp.zn. , kde predmetom konania bola náhrada za užívanie pozemkov, na ktorých sa nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou. Odvolací súd uzavrel, že vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle v spojení s ust. cit. zák., keďže v konaní bol preukázaný prechod tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu príslušným delimitačným protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné bremeno do konečného usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejné zeleň s poukazom na cit. zák. Na tomto závere senát prejednávajúci vec zotrváva, aj keď v prejednávanej veci nejde o pozemok, na ktorom je verejná zeleň, ale pozemok zastavaný stavbou v zmysle cit. zák.

42. Vzhľadom na skutočnosť, že na pozemkoch v podielovom spoluvlastníctve žalobcu sa nachádza oddychový park, ktorý je inžinierskou stavbou podľa § 43a ods. 3 písm. p/ stavebného zákona, súd prvej inštancie sa správne zaoberal splnením podmienky povolenia tejto stavby v zmysle právnych predpisov platných v čase jej zriadenia. Aj keď žalovaný nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie ani kolaudačné rozhodnutie, vychádzajúc z ostatných listinných dôkazov predložených žalovaným, na ktoré súd v odôvodnení aj podrobne poukázal, možno považovať za správne hodnotenie vykonaných dôkazov v tom smere, že je možné prijať záver o tom, že stavba parku Anička bola povolenou, teda vybudovanou na základe administratívneho rozhodnutia.

43. Verejná zeleň bola od roku 1968 plánová ako súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného na oddychovú a športovú činnosť. Následne o stavbe PKO Anička hovoria aj ďalšie listiny predložené žalovaným, na ktoré odkázal súd prvej inštancie a verejná zeleň bola súčasťou areálu parku, kde sa nachádzajú aj pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ rozhodnutím z 1.9.1975 bolo povolené uviesť do trvalého užívania detské ihrisko na Aničke, ktoré bolo súčasťou PKO, niet dôvodu sa domnievať, že išlo o súčasť vopred nepovolenej stavby - parku Anička. Aj toto rozhodnutie preto nepriamo preukazuje oprávnenosť výstavby PKO Anička tak, ako k tomuto záveru správne dospel aj súd prvej inštancie.

44. Naviac zákon v stanovuje na aplikáciu tohto zákona len dve podmienky: 1/ musí ísť o pozemok pod stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku a zároveň 2/ stavba prešla do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (napr. zák. - delimitáciou zo štátu na obec). Iné podmienky nie sú v danom ustanovení stanovené, teda podmienkou nie je ani vydanie stavebného povolenia na stavbu či kolaudačného rozhodnutia (obdobne

rozsudok KS Žilina sp. zn. zo dňa 13.6.2017, sp.zn. zo dňa 26.11.2019). Zmyslom uvedeného zákona totiž bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli, pretože boli postavené na cudzích pozemkoch (nepatriacich obci, vyššiemu územnému celku).

45. S poukazom na vyššie uvedené je správny záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého na pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcu je umiestnený park Anička, ktorý je povolenou inžinierskou stavbou - oddychovým parkom podľa stavebného zákona, preto k pozemkom pod touto stavbou v spoluvlastníctve žalobcu vzniklo v súlade s dňom 1.7.2009 zákonné vecné bremeno, obsahom ktorého je právo držať a užívať tieto pozemky. Žalovaný tak neužíva pozemky bez právneho dôvodu, ale užíva ich titulom zákonného vecného bremena a žalobcovi tak nebolo možné priznať nárok titulom užívania týchto pozemkov bez právneho dôvodu v zmysle .

46. Pokiaľ ide o charakter náhrady za , samotný neobsahuje úpravu priznávania náhrady za zriadenie vecného bremena.

47. Je treba dať za pravdu žalobcovi, že súdnou praxou bolo postupne ustálené, že vlastníkovi pozemku patrí opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného. Súdna prax vychádzala z dovtedajšej rozhodovacej činnosti vyšších súdnych autorít, ktorej základom bol nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.10.2016, pričom už v rozhodnutí sp. zn. sa ústavný súd priklonil k úvahám o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia. V súlade s takto ustálenou súdnou praxou rozhodoval aj Krajský súd v Košiciach a aj okresné súdy v obvode tohto krajského súdu.

48. Občianskoprávne kolégium Krajského súdu v Košiciach až na kolégiu dňa 6.4.2022 zaujalo k otázke náhrady podľa stanovisko, v zmysle ktorého aj v prípade náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa patrí jednorazová náhrada a tá patrí len vlastníkovi pozemku v čase vzniku vecného bremena, pričom vychádzalo v tom čase už z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.

49. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu“ ( ) predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Súčasťou ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (, , , ).

50. Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke priznávania jednorazovej náhrady za zákonné vecné bremeno podľa , ktorá vzniká tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona, t. j. 1.7.2009, pričom sa premlčuje v lehote troch rokov, nepredstavujú len rozhodnutia sp. zn. zo dňa 26.8.2019 a sp. zn. zo dňa 30.11.2020, na ktoré odkázal súd prvej inštancie, ale sú to aj novšie rozhodnutia, ktoré nadväzujú na závery vyššie uvedených rozhodnutí.

51. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 26.8.2019 a sp. zn. zo dňa 30.11.2020 vychádzajú z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 14.4.2016 (R 73/2016) a sp. zn. zo dňa 24.3.2016, ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a konštatovali, že v nich vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zariadenie vecného bremena podľa

52. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v rozhodnutí sp. zn. odvoláva na akceptovanie vyššie uvedenej judikatúry ústavným súdom, napr. v rozhodnutí sp. zn. a v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 28.10.2020, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu NS SR sp.zn. , keď jeho závery nepovažoval za arbitrárne.

53. Aj proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím ÚS SR sp. zn. zo dňa 30.09.2021 odmietnutá pri rešpektovaní princípu subsidiarity, lebo o veci sťažovateľov prebieha konanie pred všeobecnými súdmi, spor nebol právoplatne rozhodnutý.

54. Ohľadne otázky priznávania náhrady za vecné bremeno podľa rozhodovacia prax dovolacieho súdu bola obohatená o ďalšie rozhodnutia, v ktorých sa preferuje priznanie jednorazovej náhrady; jedná sa o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. októbra 2021 a sp. zn. z 26. januára 2022, ktoré odkazujú v tejto otázke na rozhodnutie NS SR sp. zn. , teda obe vychádzajú z jednorazovej náhrady. Rovnako z úvahy o jednorazovej náhrade vychádzal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp. zn. zo dňa 31.3.2022.

55. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. novembra 2020 je uvedené: „17/ Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že mu nie je známe rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa . V tejto súvislosti však dovolací súd poukazuje na uznesenie najvyššieho súdu z 26. augusta 2019, sp. zn. , v ktorom sa najvyšší súd zaoberal aj správnosťou vyriešenia právnej otázky „či vlastník pozemku, na ktorom viazne , má nárok na primeranú náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva vo forme pravidelných platieb primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia vo výške ročného úžitku, ktorý sa viaže k tej časti nehnuteľnosti, v ktorej sa vlastníctvo obmedzuje a či existuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré by bránilo považovať náhradu za obmedzenie vlastníckych práv zákonným vecným bremenom podľa vo forme opakujúceho sa plnenia“ (bod 35.) a následne uviedol: „36. Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015, sp. zn. , ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016, sp. zn. , ktoré sa týkali priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „“). 37. Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa . Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v . Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia. 38. Podľa ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkovi stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. 39. Podľa vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania úprav v príslušnom katastrálnom území. 40. Uvedené ustanovenia označili oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na až . Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. 41. Tak ako , ani expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. konštatoval, že aj

keď neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení . Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie najvyššieho súdu, sp. zn. ). 42. I v prípade zriadenia vecného bremena podľa je primeraná náhrada namieste. Všeobecné súdy vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti plne rešpektujú, že vlastníkom pod stavbami patriacimi obci alebo vyššiemu územnému celku patrí primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena determinovaná proporcionalitou a vyvažovaním hodnoty vlastníckeho práva a hodnoty verejného záujmu (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. , uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. , uznesenie najvyššieho súdu, sp. zn. ). 43. Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa . Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov“.

56. Zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má byť táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia, sa venoval Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 27.4.2022. Odkázal pritom na závery rozhodnutí sp. zn. , a , v ktorých bola riešená otázka náhrady za so záverom, že právo na náhradu pri zriadení vecného bremena podľa vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona.

57. Všetkými vyššie uvedenými rozhodnutiami bolo prekonané rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 23. apríla 2015, ktoré vychádzalo zo záveru, že náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v

58. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. tiež uviedol (viď ods. 20. odôvodnenia), že vecné bremeno vzniknuté podľa treba pokladať vzhľadom na konštrukciu , cit. zák. za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky tejto náhrady.

59. Treba tiež zdôrazniť, že dovolací súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí sp. zn. zotrval na názore o jednorazovej náhrade napriek argumentom odvolacieho súdu, ktorý v dovolaním napadnutom rozsudku vychádzal z odlišnosti vecného bremena upraveného a , ktorú videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena vzniknutého podľa (do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté zo je trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené. Z týchto dôvodov odvolací súd v dovolaním napadnutom rozsudku neaplikoval závery Najvyššieho súdu SR sp. zn. a sp. zn. , vzťahujúce na náhradu za vznik vecného bremena v zmysle Následne odvolací súd s odkazom na rozhodnutie sp. zn. priznal náhradu vo forme opakovanej náhrady. Najvyšší súd konštatoval, že odvolací súd sa záverom o priznaní opakujúcej sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve

obce alebo vyššieho územného celku vecným bremenom vzniknutým v zmysle odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu.

60. Ako bolo uvedené vyššie, aj senát, ktorý rozhoduje v tu prejednávanej veci, sa prikláňal k názoru, že ak vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vlastníkom stavby trvá podľa až do vykonania pozemkových úprav, patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v

61. Vzhľadom však na novelu , vykonanú a s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v otázke jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena v zmysle , na ktorú odkazuje odvolací súd aj v tu prejednávanom spore ( ), nie je možné priznanie opakovanej náhrady žalobcovi napriek tej skutočnosti, že v čase podania žaloby žalobca takéto rozhodnutie legitímne očakával vzhľadom na dovtedajšiu rozhodovaciu prax okresných a krajských súdov.

62. Odvolací súd v tu prejednávanej veci nemá dôvod odkloniť sa od ustálenej rozhodovacej praxe, ktorá bola vyššie popísaná, pretože argumenty uvádzané žalobcom boli predostreté aj v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. , z ktorého rozsudok bol predmetom dovolacieho prieskumu pod sp. zn. , pričom túto argumentáciu o rozdielnom charaktere vecného bremena v zmysle a v zmysle Najvyšší súd SR nepovažoval za relevantnú pre priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

63. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a nemožno sa preto stotožniť s námietkou žalobcu, že porušuje princípy právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní žalobcu.

64. Žalobca je zastúpený právnym zástupcom, ktorému vývin rozhodovacej praxe najvyššieho súdu v čase od podania žaloby (návrhu na vydanie platobného rozkazu) dňa 3.2.2020 musel byť zrejmý a samotná skutočnosť, že v čase podávania návrhu na vydanie platobného rozkazu bola rozhodovacia prax súdov odlišná od stavu v čase rozhodovania súdu, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom na priznanie opakovanej náhrady za zriadenie vecného bremena.

65. Vychádzajúc zo záveru, že žalobcovi vznikol nárok na jednorazovú náhradu dňom účinnosti , ktorá sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe v zmysle a vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, vecne správne rozhodol súd prvej inštancie, pokiaľ žalobu zamietol, keďže z obsahu spisu nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadať.

66. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou dobrých mravov poukazujúc na skutočnosť, že park je na jeho pozemkoch už 30 rokov a žalovaný mu za užívanie parku nič nezaplatil a neusiloval sa o majetkovoprávne vysporiadanie a nereagoval na jeho ponuku na odkúpenie pozemku a nevysporiadal sa ani s tým, že túto situáciu vytvoril štát, ktorý okupoval pozemky aj žalobcu, budoval bez súhlasu vlastníkov na týchto pozemkoch a žalovaný následne neplatil nájom za tieto pozemky, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti boli známe súdu zo spisu, ako aj z iných obdobných konaní proti žalovanému, avšak tieto okolnosti nepovažoval za také, pre ktoré by nemal prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania.

67. Neušlo však pozornosti odvolacieho súdu, že žalobca počas celého konania na súde prvej inštancie nenamietal, že by žalovaným vznesená námietka premlčania bola v rozpore s dobrými mravmi, teda takýto prostriedok procesného útoku neuplatnil.

68. Ak strana sporu, voči ktorej sa uplatnila námietka premlčania, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mala by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.

69. Podľa prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávnej námietky.

70. Podľa ust. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy ak: a/ sa týkajú procesných podmienok, b/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

71. V citovanom ustanovení je vyjadrený systém neúplnej apelácie odvolacieho konania, podstata ktorého spočíva v zásadnej nemožnosti prihliadať v odvolacom konaní na odvolaciu námietku, založenú na uplatnení takého prostriedku procesného útoku alebo procesnej obrany, ktorá nebola uplatnená už pred súdom prvej inštancie, a to až na taxatívne stanovené výnimky - skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, týkajúce sa sudcu alebo obsadenia súdu, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie.

72. Žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie vo svojej argumentácii podľa zistenia odvolacieho súdu rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi nenamietal a nepreukazoval ani špecifické okolnosti, pre ktoré by bolo možné odoprieť žalovanému výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku. Tento prostriedok procesného útoku žalobca prvýkrát uplatnil až v odvolaní, pritom z odvolania ani z obsahu spisu nevyplývajú skutočnosti, pre ktoré by tento prostriedok nemohol uplatniť už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Táto odvolacia námietka je preto procesne neprípustnou novotou, ktorú nemožno v odvolacom konaní použiť v zmysle .

73. Odhliadnuc od uvedeného, odvolací súd k tejto námietke pre úplnosť poznamenáva, že žalobca vo svojej argumentácii v odvolaní ani neuviedol žiadnu výnimočnú skutočnosť, pre ktorú by žalovaným vznesená námietka premlčania mala byť v rozpore s dobrými mravmi.

74. Okolnosti, ktoré uvádza žalobca v odvolaní, sa týkajú veľkej skupiny vlastníkov pozemkov, ktoré viedli k prijatiu s cieľom vysporiadať vlastnícke vzťahy k pozemkom a nejde teda o také výnimočné okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že vznesená námietka premlčania je uplatnená v rozpore s dobrými mravmi. Správne preto súd konštatoval, že zo spisu nevyplynuli žiadne okolnosti, pre ktoré by nemal na námietku premlčania prihliadať a tento záver súd uviedol napriek tomu, že zo strany žalobcu nebol namietaný rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi.

75. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil, vrátane výroku o trovách prvoinštančného konania.

76. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. a . V odvolacom konaní bol žalobca neúspešný, nemá preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania a vznikla mu povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania úspešnému žalovanému. Žalovanému však trovy odvolacieho konania preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

77. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).