Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

DK-4C/95/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín, samosudkyňou JUDr. Blaženou Stašíkovou v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti odporkyni: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13, IČO: 00166073, za účasti Okresnej prokuratúry Dolný Kubín, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Súd návrh z a mi e t a.

II. Náhradu trov konania odporkyni n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Návrhom podaným na tunajší súd dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ voči odporkyni domáhal náhrady majetkovej škody 175,- eur a nemajetkovej ujmy 608,52 eura, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 1234/2003 voči povinnému P. P. tým, že tento súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote o návrhu na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní na vymoženie pohľadávky navrhovateľa voči povinnému, vzniknutej neplnením jeho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. Y.. Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX) navrhol podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. a nasl. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len ""), súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu voči povinnému P. P. pre svoju pohľadávku vzniknutú neplnením jeho záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX. Exekučnej veci pridelil súdny exekútor číslo EX 1234/2003. Navrhovateľ pre obavy o právny a faktický osud pohľadávky nútene vymáhanej súdnym exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie, spísal dňa 11/18/2010 (správne zrejme malo byť uvedené 18.11.2010) a podal postupom podľa ust. exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora. Navrhovateľ legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Nestalo sa to napriek tomu, že podaný návrh spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené , resp. (ďalej len ""). V tejto súvislosti poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene súdneho exekútora, definujúcej dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona a citoval ustanovenia platného od 01.09.2005 a platného od 01.12.2006. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej

právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva sa dokazovanie), nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ohľadne dôkazného bremena uviedol, že navrhovateľ používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd neoznámil navrhovateľovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. , resp. od 01.12.2006 s ust. . Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v SR (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn.: , , ). Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 31.10.2011 o zmene súdneho exekútora (skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene súdneho exekútora). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si navrhovateľ uplatňoval náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda 175,- eur, ktorá by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora by dodržal zákonom stanovenú dobu, predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov navrhovateľom spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur; na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur; na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- eur. Keďže exekučný súd ostal aj po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora nečinný, musel obdobie nečinnosti prekrývať navrhovateľ svojou aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov. To predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky navrhovateľom. Uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa neho dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa, že nastanú účinky predpokladané ust. , čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky a vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa rizikám zániku povinného neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora, zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a insolvencii povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, čo vyvolalo u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov, keď vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov a nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie

podnikateľské postupy navrhovateľ a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t. j. cca 663,88 eura. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia uviedol konkrétne nálezy ústavného súdu. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 663,88 eura za rok. V danej veci bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 347 dní! Navrhovateľ postupoval podľa ust. a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporkyňa však do podania tohto návrhu na začatie konania na žiadosť pozitívne nereagovala. Žiadal, aby súd rozhodol mezitýmnym rozsudkom o základe veci tak, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Dolný Kubín, pretože tento nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v uvedenom exekučnom konaní v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote a následne rozsudkom zaviazať odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi z titulu majetkovej škody sumu 175,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 608,52 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporkyňa sa k veci vyjadrila podaním doručeným súdu 22.04.2014 (právny zástupca navrhovateľa prevzal dňa 06.06.2014), ktorým žiadala návrh na začatie konania ako nedôvodný zamietnuť z dôvodu nepreukázania splnenia základných o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len "") a uplatnila si právo na náhradu trov konania.

Poukázala na nedostatky návrhu spôsobujúce podľa nej zmätočnosť podania, keď navrhovateľ uviedol časť dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša navrhovateľ sám. Taktiež z návrhu nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (rozhodnutie , ). Pokiaľ navrhovateľ tvrdí prieťahy v konaní, neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie , neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany odporkyne, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.j. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR nález z 03.05.2011 č. k. -25) poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné pripísať iba jemu. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu. Túto právomoc má napr. predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Ďalej poukázala, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené MS SR 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že pravdepodobne už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručený návrh na začatie konania, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Poukazujúc na § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 ZoZŠ uviedla, že v takomto prípade ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Napriek opakovaným výzvam MS SR navrhovateľovi na doplnenie žiadostí, bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani nedoplnil doklady preukazujúce "ohrozenie" práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto MS SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) ZoZŠ nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

K navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z ustanovenia . Odporkyňa pripustila, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. V prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch navrhovateľa ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora, navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v spojení s a nasl. o súdoch. Ak navrhovateľ tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia , keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku, ktorá mu podľa jeho tvrdení mala vzniknúť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. V tejto súvislosti poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. , konštatujúcu, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v SR, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. , na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Poukázala aj na ustanovenie a , z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania. Poukázal aj na ZoZŠ (v znení účinnom od 01.01.2013) v súvislosti s tým, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov má odporkyňa za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. ). Ohľadne navrhovateľom vyčíslenej materiálnej škody a nemajetkovej ujmy odporkyňa uviedla, že podľa ZoZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku, ktorú navrhovateľ podľa názoru odporkyne nepreukázal a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Požadovať paušálne sumy navrhovateľom uvádzané všeobecne za ním uvádzané činnosti je nesprávne a účelové. Navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva

informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy. Aj u položky "udržiavanie" systému ide o činnosť, ktorú musí navrhovateľ vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje navrhovateľ, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie úverov, musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si navrhovateľ uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácií sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane samotný zástupca navrhovateľa uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že "disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)" a že "návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky". Z tohto dôvodu podľa odporkyne je uplatňovanie nároku na majetkovú škodu nepodložené a uplatňovať si 175,- eur paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany navrhovateľa (ako tomu je podľa názoru odporkyne aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. K uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch a navrhovateľovej argumentácii, citujúc § 17 ods. 2 a 3 ZoZŠ uviedla, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eura, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo). Navrhovateľ uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež neupresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa". Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Napokon poukázala na aspekt dobrých mravov poukazujúc na ust. , ktoré je potrebné zohľadniť spolu s a ZoZŠ pri formulovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. V tejto súvislosti poukázala na podnikateľskú činnosť navrhovateľa a povedomie, ktoré je okolo navrhovateľa v súvislosti s touto činnosťou vytvorené. Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Záverom odporkyňa uviedla, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote. Odporkyňa má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že navrhovateľ si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy.

Vo veci súd nariadil pojednávanie na deň 24.06.2014 o 08.30 hod., na ktoré sa nedostavili navrhovateľ, zástupca navrhovateľa, odporkyňa napriek riadne vykázanému doručeniu (predvolanie doručené 06.06.2014) ani Okresný prokurátor v Dolnom Kubíne (predvolanie doručené 03.06.2014). Odporkyňa svoju neúčasť ospravedlnila podaním doručeným súdu e-mailom 23.06.2014 z dôvodu kolízie a aj hospodárnosti konania a nepožiadala o odročenie pojednávania.

V podaní zaslanom e-mailom tunajšiemu súdu dňa 23.06.2014 navrhovateľ prostredníctvom zástupcu žiadal, aby súd zrušil nariadené pojednávanie na deň 24.06.2014 o 08.30 hod., a to až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a o otázke zákonného sudcu a v prejednaní veci nepokračoval. Zároveň navrhovateľ navrhol doplniť dokazovanie znaleckým posudkom v odbore Právne vzťahy k cudzine, odvetví - Európske právo, ktorým budú zodpovedané otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ.

Žiadosti navrhovateľa na zrušenie pojednávania súd nevyhovel nakoľko sa jej dôvodnosť nepreukázala. V prvom rade je potrebné poukázať na vyjadrenie navrhovateľa (č.l. 12 spisu), v ktorom uviedol, že námietku zaujatosti vo sudcom nepodal (doručené súdu dňa 06.11.2012). Aj napriek tejto skutočnosti sudcovia okresného súdu predložili vec na rozhodnutie o ich zaujatosti predsedovi súdu a následne nadriadenému Krajskému súdu v Žiline. Uznesením č.k. -32 zo dňa 13.02.2014 sudcovia z prejednania veci neboli vylúčení a konajúca zákonná sudkyňa námietku zaujatosti nepodala, keďže vo veci sp.zn (v ktorej malo dôjsť k porušeniu práv navrhovateľa) nikdy nekonala. V tejto súvislosti okresný súd uvádza, že ustanovenia ( a nasl. ) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi ( SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. ). Súd teda nezistil dôvod na zrušenie pojednávania a mal za to, že namietaná otázka nestrannosti a zákonnosti konajúceho sudcu bola vyriešená.

Nakoľko nebolo zistené, že by ktorýkoľvek z účastníkov požiadal o odročenie pojednávania pre vážny dôvod, súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky a vo veci vykonal navrhované dokazovanie a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa, zástupcu navrhovateľa, odporkyne a okresného prokurátora.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že navrhovateľ pred podaním návrhu na začatie konania podal na MS SR v návrhu uvádzanú písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie uplatneného nároku podľa § 15 ods. 1 ZoZŠ, a že na jej podklade nedošlo ku dňu rozhodnutia súdu čo i len k čiastočnému uspokojeniu navrhovateľom uplatňovaného nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Keďže už od podania návrhu na začatie konania do rozhodnutia súdu uplynula lehota viac ako 6 mesiacov, súd aj v záujme hospodárnosti konania nepotreboval za potrebné zisťovať, kedy konkrétne bola taká žiadosť podaná, keďže nepochybne táto bola podaná ešte pred podaním návrhu na začatie konania a od jeho podania už uplynula 6-mesačná lehota a navrhovateľ (v čase, kedy súd vo veci rozhodol) sa už mohol domáhať uspokojenia uplatneného nároku na súde (súd v čase vydania rozhodnutia už nemohol z predčasného uplatnenia nároku navrhovateľom na súde pred uplynutím 6-mesačnej lehoty vyvodzovať nejaké procesné dôsledky).

Následne súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so spisom Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. , ktorému zodpovedá vec vedená pred súdnou exekútorkou Mgr. Máriou Krasňanovou pod sp. zn. EX 1234/2003 (práve touto spisovou značkou navrhovateľ definoval exekučné konanie, v ktorom malo dôjsť k ním tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu) a z ktorého zistil, že vo veci bolo vydané poverenie súdnej exekútorke Mgr. Márii Krasňanovej 31.10.2003. Dňa 20.07.2011 bol súdu doručený podnet súdnej exekútorky na odklad exekúcie a na zastavenie exekúcie v zmysle . Tunajší súd uznesením z 31.10.2011 č. k. -40 vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekučné konanie zastavil a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie vzniknuté súdnemu

exekútorovi vo výške 393,44 eur. Z obsahu uvedeného uznesenia nevyplýva, že by sa zaoberal otázkou zmeny súdneho exekútora (tvrdenie navrhovateľa). Na základe odvolania terajšieho navrhovateľa ako oprávneného proti uvedenému uzneseniu ako aj súdnej exekútorky voči výroku o trovách konania Krajský súd v Žiline uznesením z 18.12.2012 č. k. -78 potvrdil prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená a vo výroku o trovách konania napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd zároveň návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Toto uznesenie vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená nadobudlo právoplatnosť 11.02.2013. V danom exekučnom spise nie je založená žiadna žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora a dokonca ani žiadne procesné podanie oprávneného v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do doručenia podnetu zo strany súdneho exekútora a následného rozhodnutia tunajšieho súdu o zastavení exekúcie.

Podľa § 3 ods. 1 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2010 štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. ZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1, 2 ZoZŠ štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 ZoZŠ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonných rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia týchto troch podmienok: 1) existencia škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2) nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3) príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Zákon neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu pojmu nesprávny úradný postup. Podľa obsahu tohto pojmu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup spravidla nemožno v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup sa však podľa výslovného znenia § 9 ods. 1 ZoZŠ považuje (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

ZoZŠ nedefinuje ani pojem škody a preto je ho potrebné vykladať podľa ustanovení - "OZ" ( ZoZŠ odkazujúci v odkaze pod čiarou pod č. 12 na uvedený zákon) ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk ( ZoZŠ - obdobne ). Skutočná škoda predstavuje ujmu znamenajúcu zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie, resp. iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, predstavujúcou majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu, ak je to možné. Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech - zmarené zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo

možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, k čomu nedošlo práve (výlučne) v dôsledku škodnej udalosti v dôsledku navrhovateľom vytýkaného nesprávneho úradného postupu.

Príčinná súvislosť je daná, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku. Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, ktorá je skutkovou otázkou, treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala (skúmanie vecnej súvislosti príčiny a následku).

Jediným dôvodom, ktorým navrhovateľ odôvodňoval nesprávnosť úradného postupu Okresného súdu Dolný Kubín v dotknutých exekučných konaniach bolo "nedodržanie 30-dňovej lehoty" podľa (v znení účinnom od 01.12.2006), resp. (v znení účinnom od 01.09.2005). Nesprávny úradný postup v tomto prípade mal teda spočívať v porušení povinnosti súdu urobiť úkon v zákonom ustanovenej lehote, resp. v zbytočných prieťahoch v konaní v počte 347 dní.

Vykonaným dokazovaním mal súd spoľahlivo preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. nemohlo dôjsť k vytýkanému nesprávnemu úradnému postupu, pretože tvrdenia navrhovateľa( v exekučnom konaní oprávnený)o podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora sa nepreukázali. Súd o ním tvrdenom návrhu nerozhodoval a preto nemohlo dôjsť k porušeniu zákonom stanovenej lehote. V tejto veci nepochybne absentuje existencia navrhovateľom tvrdenej skutočnosti, ktorá mala predstavovať nesprávny úradný postup exekučného súdu a teda nemôže byť daná ani zodpovednosť odporkyne za navrhovateľom tvrdenú, ale nepreukázanú škodu pre nenaplnenie ani jedného zo základných predpokladov pre vznik takejto zodpovednosti na strane odporkyne, ktoré predpoklady naviac musia byť naplnené súčasne. Preto súd podaný návrh v celom rozsahu, a to jednak ohľadne uplatnenej škody a tiež uplatnenej nemajetkovej ujmy, ako zjavne nedôvodnú zamietol. Z dôvodu, že nebolo zistené porušenie práva navrhovateľa, súd sa nezaoberal jeho návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku. Čo sa týka návrhu navrhovateľa na doplnenie dokazovania znaleckým posudkom v odbore Právne vzťahy k cudzine, odvetví - Európske právo, ktorým budú zodpovedané otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd tomuto návrhu na doplnenie dokazovania nevyhovel, keďže pre rozhodnutie o žalobnom návrhu navrhovateľa nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie v týmto dôkazom, nakoľko skutkový stav bol dostatočne preukázaný vykonanými dôkazmi a navrhované znalecké dokazovanie skutočnosti vyplývajúce z exekučného spisu nemôžu vyvrátiť.

Len na záver súd považuje za potrebné podotknúť, že o nepravdivosti tvrdení navrhovateľa svedčí aj skutočnosť, že pokiaľ v žalobe tvrdil, že v čase jej podania nedisponoval spisovou značkou exekučného súdu a vec identifikoval len podľa jemu dostupných údajov, jeho tvrdenia sú nepravdivé a zavádzajúce nakoľko tvrdil, že o tom, že súd bol bezdôvodne nečinný vo veci návrhu na zmenu súdneho exekútora o 347 dní sa dozvedel po doručení uznesenia zo dňa 31.10.2011 (bod IV. žaloby). Súd dáva navrhovateľovi do pozornosti, že predmetné uznesenie v pravom hornom rohu je označené spisovou značkou , ktorú on sám aj uvádzal pri podaní odvolania v exekučnej veci dňa 07.11.2011.

O trovách konania súd rozhodol tak, že odporkyni ako úspešnej účastníčke, ktorej by inak za použitia prináležalo právo na náhradu účelne vynaložených nákladov súvisiacich s týmto konaním, právo na ich náhradu nepriznal, pretože odporkyňa si v súvislosti s týmto konaním trovy konania uplatnila, no nevyčíslila ich výšku a z obsahu spisu nevyplýva, že by odporkyni v rámci tohto konania vznikli nejaké trovy v konkrétne zistiteľnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Dolný Kubín ( ), písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa , v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a ), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (