Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-9-2014.pdf
PDF · 149.06 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/9/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská záručná a rozvojová banka, a.s., so sídlom Štefánikova 27, 814 99 Bratislava, IČO: 00 682 420, zastúpeného zástupcom Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpenému zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Alena Vyskočilová, s.r.o., so sídlom Banskobystrická 6, 811 06 Bratislava, IČO: 36 808 539, v konaní o zaplatenie 177.957,28 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/238/2012-190 zo dňa 30.10.2013, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/238/2012-190 zo dňa 30.10.2013 p o t v r d z u j e .
Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania, a to trovy právneho zastúpenia v sume 1.664,95 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet zástupcu žalobcu Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 177.957,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 04.04.2012 do zaplatenia, a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet zástupcu žalobcu trovy konania vo výške 10.677,44 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.383,17 Eur, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v Žiline po vykonanom dokazovaní a aplikácii ust. § 313, § 316 ods. 1, § 322 ods. 1, § 303 Obchodného zákonníka mal za to, že pohľadávka žalobcu bola dôvodná a tejto vyhovel aj s príslušenstvom. V odôvodnení uviedol, že predmetom podanej žaloby bolo zaplatenie - vrátenie zúčtovateľnej zálohy, ktorú žalobca vyplatil žalovanému na základe bankovej záruky. Žalovaný sa v konaní bránil námietkou, že banková záruka nezanikla tak, ako to tvrdí žalobca, ale zanikla až uplynutím 3-ročnej doby ku dňu zúčtovania. Podľa vykonaných dôkazov okresný súd zistil, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o spoločnom postupe. V tejto zmluve účastníci upravili svoje vzájomné práva a povinnosti pri poskytovaní záruk zo strany žalobcu za úvery poskytované žalovaným jednotlivým dlžníkom. V konaní bolo zistené, že medzi žalobcom a dlžníkom NEA PACK, a.s., bola uzatvorená mandátna zmluva, ktorá upravovala vzájomné vzťahy medzi dlžníkom NEA PACK, a.s., a žalobcom ako záručnou bankou. Medzi účastníkmi a dlžníkom NEA PACK, a.s., tak na základe týchto zmlúv došlo k vzniku viacerých právnych vzťahov. Pre posúdenie otázky, či nárok žalobcu bol dôvodný, bolo rozhodujúce zaoberať sa otázkou právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, ktoré boli
upravené zmluvou o spoločnom postupe a bankovou zárukou. Banková záruka bola v danom prípade stelesnená v záručnej listine č. 009167-2005.
Z ďalších vykonaných dôkazov vyplynulo, že na základe predmetnej záručnej listiny žalobca ako záručná banka vyhlásil, že uspokojí pohľadávku žalovaného ako veriteľa voči dlžníkovi NEA PACK, a.s.. Pohľadávka veriteľa vznikla zo zmluvy o úvere, ktorá bola s dlžníkom uzatvorená. Táto konkrétna zmluva v súdnom konaní predložená nebola. Jej existencia však medzi účastníkmi nebola sporná a otázka týkajúca sa vzájomných vzťahov medzi žalovaným ako veriteľom a dlžníkom NEA PACK, a.s., v tomto konaní ani nebola podstatná.
Čo sa týka samotnej bankovej záruky, táto ako vyplýva aj z citovaného ustanovenia § 322 Obchodného zákonníka, je svojou podstatou a funkciou blízka inštitútu ručenia. V tomto prípade bola záručná listina vydaná na podklade dohody uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v podobe zmluvy o spoločnom postupe. Samotná záručná listina je však jednostranným právnym úkonom a pre vznik bankovej záruky má konštitutívny význam, keďže je predpokladom jej vzniku. Banková záruka potom predstavuje záväzok banky voči veriteľovi, že ho uspokojí podľa záručnej listiny v prípade, ak dlžník nesplní svoj záväzok. Banková záruka síce vzniká na základe jednostranného právneho úkonu, avšak samotný ručiteľský vzťah, resp. vzťah z bankovej záruky nemôže vzniknúť len na základe prejavu vôle banky a aj veriteľ musí prejaviť s takýmto jednostranným vyhlásením banky súhlas. Pre vyjadrenie tohto súhlasu stačí, aby takýto súhlas bol daný konkludentne. O tom, že v tomto prípade zo strany žalovaného ako veriteľa takýto súhlas bol daný, nepochybne svedčil ďalší postup účastníkov a skutočnosť, že žalovaný postupoval podľa ustanovení záručnej listiny, vyzval žalobcu na plnenie zúčtovateľnej zálohy a následne prijatú zúčtovateľnú zálohu použil na úhradu svojej pohľadávky z úveru poskytnutého dlžníkovi. Okresný súd uzavrel, že preto bolo možné dospieť k záveru, že medzi účastníkmi vznikol vzťah z bankovej záruky na základe záručnej listiny.
V konaní medzi účastníkmi tiež nebolo sporné, že po splnení podmienok žalovaný požiadal žalobcu v súlade so záručnou listinu o vyplatenie zúčtovateľnej zálohy. Následne podľa predloženého platobného príkazu ku dňu 18.01.2008 žalobca žalovanému túto zúčtovateľnú zálohu vyplatil. Pre posúdenie vzťahu medzi účastníkmi boli potom rozhodujúce nasledujúce okolnosti, ktoré nastali po vyplatení zúčtovateľnej zálohy žalobcom žalovanému.
Žalobca podaný návrh odôvodnil tým, že žalovaný porušil svoje povinnosti z bankovej záruky upravené v záručnej listine a pohľadávku, ktorá mu vznikla, nevymáhal voči avalovi a vystaviteľovi zmenky. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že na zabezpečenie úveru bol ako jeden zo zabezpečovacích inštitútov, ktorý je uvedený aj priamo v záručnej listine, uplatnený inštitút vlastnej blankozmenky od vystaviteľa Ing. R. F., ktorá bola avalovaná dlžníkom NEA PACK, a.s. a spoločnosťou NEA spoločnosť s ručením obmedzeným. V konaní medzi účastníkmi nebolo sporné a vyplýva to aj z predchádzajúcej korešpondencie účastníkov, že žalovaný pohľadávku z tejto blankozmenky neprihlásil do konkurzného konania na majetok spoločnosti NEA spoločnosť s ručením obmedzeným, ako avalistu zmenky a túto pohľadávku súdnou cestou neuplatnil ani voči Ing. F. ako vystaviteľovi tejto zmenky. Žaloabca na základe tejto skutočnosti odvodil zánik svojho záväzku a zánik záručnej listiny z dôvodu neplnenia povinnosti žalovaným. Žalovaný naopak tvrdil, že bol oprávnený takýmto spôsobom postupovať a určiť, že túto pohľadávku nebude vymáhať.
Zo zmluvy o spoločnom postupe vyplynulo a medzi účastníkmi nebolo sporné, že ustanovenia, ktoré odlišným spôsobom upravujú vzájomné práva a povinnosti účastníkov obsiahnuté v záručnej listine, majú prednosť pred všeobecnými ustanoveniami uvedenými v zmluve o spoločnom postupe. V tomto prípade bolo možné konštatovať, že úprava povinností veriteľa zachytená v Článku V. bod 2 písm. g) zmluvy o spoločnom postupe bola odlišná od úpravy povinnosti veriteľa, ktorá bola zakotvená v Článku III. bod 1 písm. d) záručnej listiny. Zmluva o spoločnom postupe, rovnako ako záručná listina ukladala veriteľovi povinnosť uplatniť právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky veriteľa vrátane speňaženia zabezpečovacích inštitútov. V obidvoch prípadoch bol veriteľ oprávnený rozhodnúť o spôsobe a konkrétnych podmienkach vymáhania a speňažovania v zmysle predchádzajúcej vety. Zmluva o spoločnom postupe upravovala aj mechanizmus, za dodržania ktorého môže veriteľ so súhlasom záručnej banky od uplatnenia niektorých krokov na uspokojenie pohľadávky upustiť. V zmluve bola použitá formulácia podľa ktorej: „za porušenie tohto ustanovenia sa nepovažuje", čo argumentom a contrario možno vyložiť tak, že v prípade, ak bude veriteľ postupovať bez predchádzajúceho písomného
súhlasu záručnej banky, tak sa dopustí porušenia zmluvy. Zmluva o spoločnom postupe vychádzala z povinnosti veriteľa uplatniť všetky kroky, ktoré sú prístupné na uplatnenie pohľadávky, či už voči dlžníkovi alebo zo zabezpečovacích inštitútov s tým, že ak takýmto spôsobom veriteľ postupovať nebude, tak svoje povinnosti podľa zmluvy poruší. Zmluva umožňovala s predchádzajúcim súhlasom od niektorých krokov upustiť, pričom ak tento predchádzajúci súhlas bol daný, tak sa veriteľ porušenia zmluvných ustanovení nedopustí. Takýto mechanizmus však záručná listina neobsahovala. Zo záručnej listiny vyplynula len povinnosť veriteľa uplatniť právne prístupné kroky na uspokojenie pohľadávky a na speňaženie zabezpečovacích inštitútov. V záručnej listine absentovala úprava mechanizmu, podľa ktorého by sa veriteľ mohol zbaviť následkov porušenia tejto povinnosti v prípade, ak by mu k tomu veriteľ ako záručná banka dal predchádzajúci súhlas. Okresný súd mal za to, že nebolo možné akceptovať výklad žalovaným, keď z absencie možnosti upustiť od vymáhania so súhlasom záručnej banky, vyvodil svoje oprávnenie upustiť od tohto vymáhania aj bez súhlasu záručnej banky. Okresný súd uzavrel, že žalobca vôbec nedal žalovanému možnosť, aby po predchádzajúcom súhlase žalobcu nebola pohľadávka vymáhaná napr. voči avalistom zmenky, či voči vystaviteľovi zmenky. Výklad žalovaného bol v rozpore s textom zmluvy a záručnej listiny, pretože žalovaný z absencie možnosti dohodnúť nevymáhanie určitým spôsobom, vyvodil záver o svojom jednostrannom oprávnení o nevymáhaní rozhodnúť bez súhlasu záručnej banky. Okresný súd dospel k záveru, že v danom konkrétnom prípade žalovaný nebol oprávnený upustiť od niektorých spôsobov uplatnenia pohľadávky alebo nevyužiť speňaženie zabezpečovacích inštitútov tak, ako to tvrdil sám žalovaný. Žalovanému bolo umožnené rozhodnúť len o tom, akým spôsobom a kedy použije konkrétne právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávok a na speňažovanie zabezpečovacích inštitútov.
Okresný súd poukázal na to, že ak došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok osoby zaviazanej zo zmenky, tak žalovaný už ďalej nemal možnosť rozhodovať o tom, akým spôsobom bude pohľadávku zo zmenky voči osobe, na majetok ktorej bol vyhlásený konkurz, uplatňovať, pretože voči takejto osobe existovala len jedna možnosť uplatnenia pohľadávky, a to prihlásenie tejto pohľadávky do konkurzného konania. Ak iná možnosť uplatnenia tejto pohľadávky v tomto prípade voči dlžníkovi NEA spoločnosť s ručením obmedzeným nebola daná, tak podľa názoru okresného súdu bol žalovaný povinný v zmysle Článku III. bod 1 písm. d) záručnej listiny uplatniť jediný možný právne prístupný krok, a to prihlásenie pohľadávky do konkurzného konania. Zo žiadneho z ustanovení, či už zmluvy o spoločnom postupe alebo záručnej listiny nevyplynulo oprávnenie žalovaného ako veriteľa, aby sám, bez prípadnej konzultácie a predchádzajúceho súhlasu žalobcu, posudzoval, či takýto úkon prihlásenia pohľadávky povedie alebo nepovedie k uspokojeniu tejto pohľadávky v následnom konkurznom konaní. Otázka, či v konkurze takáto pohľadávka bude alebo nebude uspokojená, bola podľa názoru okresného súdu irelevantná. Okresnému súdu nebolo zrejmé, ako mohol žalovaný dospieť k záveru, že v rámci konkurzného konania nebude možné žiadne uspokojenie, keďže o tom, že táto otázka bola otvorená ešte aj v nasledujúcom čase, a to konkrétne v roku 2010, svedčilo to, že podľa vyjadrení samotného žalovaného, ktoré predložil žalobca na poslednom pojednávaní, sa ešte v priebehu roku 2010 riešili otázky súdnych sporov týkajúcich sa nehnuteľného majetku, ktorý prípadne mohol patriť do konkurznej podstaty spoločnosti NEA spoločnosť s ručením obmedzeným. V danom prípade nemohol obstáť ani argument žalovaného o tom, že by náklady, ktoré by boli spojené s prípadným uplatnením pohľadávky do konkurzného konania, mohli presahovať výnos získaný z takéhoto úkonu.
Podľa Článku III. bod 2 záručnej listiny podmienky uvedené v bode 1 tohto článku, boli podmienkami rozväzovacími, ktorých nesplnenie alebo porušenie spôsobilo zánik záväzku záručnej banky zo záručnej listiny. Pokiaľ došlo k naplneniu podmienky porušenia povinnosti žalovaným podľa Článku III. bod 1 písm. d) záručnej listiny, tak okamihom porušenia tejto povinnosti bola splnená rozväzovacia podmienka, ktorá spôsobila zánik záväzku žalobcu zo záručnej listiny. K zániku záväzku došlo okamihom, keď žalovaný porušil svoje povinnosti zo záručnej listiny bez ohľadu na skutočnosť, či následne v priebehu konkurzného konania bolo alebo nebolo zistené, že by pohľadávka napriek jej prihláseniu nebola v konkurznom konaní uspokojená. Žalovaný porušil svoju povinnosť podľa dotknutého ustanovenia záručnej listiny, kedy nevyužil právne prístupný krok na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky veriteľa tým, že v zákonom stanovenej lehote 45-tich dní od vyhlásenia konkurzu na majetok spoločnosti NEA spoločnosť s ručením obmedzeným ako spoločnosti zaviazanej titulom avalu zmenky, do tohto konkurzného konania prihlášku nepodal.
Okresný súd dospel k názoru, že žalovaný porušil svoje povinnosti aj tým, že žiadnym spôsobom neuplatnil pohľadávku zo zmenky voči jej vystaviteľovi Ing. R. F.. Žalovaný aj v tomto prípade bol
povinný uplatniť všetky nároky týkajúce sa vymáhania pohľadávky alebo uplatnenia zabezpečovacích inštitútov bez ohľadu na svoje presvedčenie o tom, či tieto kroky budú alebo nebudú viesť k úspešnému uspokojeniu pohľadávok. Záručná listina neumožňovala žalovanému zbaviť sa povinnosti upustiť od určitých spôsobov vymáhania na základe predchádzajúceho písomného súhlasu žalobcu. Žalovaný bol povinný uplatniť nároky aj zo zmenky voči jej vystaviteľovi bez ohľadu na prípadné náklady s tým spojené v podobe platenia súdnych poplatkov. Žalovaný porušil svoje povinnosti zo záručnej listiny aj tým, že žiadnym spôsobom neuplatnil nárok zo zabezpečovacej zmenky voči jej vystaviteľovi Ing. F.. Okresný súd ďalej dodal, že neprihlásením pohľadávky do konkurzného konania sa reálna možnosť jej uspokojenia výrazne znížila, pretože pravdepodobnosť uspokojenia takejto pohľadávky po ukončení konkurzného konania, kedy už spoločnosť NEA spoločnosť s ručením obmedzeným nebude mať žiaden speňažiteľný majetok, bola veľmi prakticky nulová. To, že neprihlásením pohľadávky do konkurzného konania nedošlo k zániku tejto pohľadávky, však nič nemení na konštatovaní okresného súdu, že žalovaný bol povinný uplatniť všetky právne prístupné kroky, teda aj krok smerujúci k uplatneniu tejto pohľadávky do konkurzného konania, a ak tak nepostupoval, tak svoju povinnosť žalovaný porušil. V súvislosti s pohľadávkou voči Ing. F.alovaný uvádzal to, že táto pohľadávka doposiaľ nie je premlčaná a je ochotný poskytnúť žalobcovi súčinnosť na jej uplatnenie. Ani toto tvrdenie však pre posúdenie právnych vzťahov účastníkov v danom konkrétnom prípade nebolo podstatné. Z ustanovenia Článku III. bod 1 písm. d) záručnej listiny vyplynulo, že žalovaný bol povinný uplatniť všetky právne prístupné kroky na uspokojenie pohľadávky až do dňa zúčtovania. V priebehu celej doby od zaplatenia zúčtovateľnej zálohy, teda od 18.01.2008 až do 18.01.2011, kedy nastal deň zúčtovania, tak bol žalovaný povinný uskutočňovať všetky kroky smerujúce k uspokojeniu pohľadávky, resp. k uplatneniu zabezpečovacích inštitútov. V tomto období bol žalovaný povinný nielen podať prihlášku do konkurzného konania voči avalistovi, ale uplatniť tiež nárok zo zmenky voči jej vystaviteľovi. Otázka, či aktuálne nárok zo zmenky je alebo nie je premlčaný, bola v tomto kontexte právne irelevantná.
Po zhodnotení skutkového a právneho stavu okresný súd skonštatoval, že žalovaný porušil svoje povinnosti zo záručnej listiny a v dôsledku porušenia týchto povinností, teda naplnenia rozväzovacej podmienky podľa Článku III. bod 2 záručnej listiny, došlo k zániku záväzku žalobcu ako záručnej banky vyplývajúceho z tejto záručnej listiny. Následne potom podľa Článku VI. bod 2 záručnej listiny žalovanému ako veriteľovi vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi zúčtovateľnú zálohu alebo jej zostatok. Táto povinnosť bola pritom priamo viazaná na porušenie okrem iného povinností podľa článku III. bod 1 písm. d) záručnej listiny zo strany žalovaného ako veriteľa. Žalovaný bol povinný zúčtovateľnú zálohu vrátiť do 10-tich dní odo dňa zániku bankovej záruky. Banková záruka v tomto prípade zanikla uplynutím lehoty 45-tich dní, ktorá bola určená na prihlásenie pohľadávky do konkurzu, ktorý bol vyhlásený na majetok spoločnosti NEA spoločnosť s ručením obmedzeným. Pokiaľ okresný súd dospel k názoru, že neprihlásením pohľadávky z avalu zmenky do konkurzného konania na majetok spoločnosti NEA spoločnosť s ručením obmedzeným, banková záruka zanikla, bolo právne irelevantné, aký bol ďalší vývoj v tomto konkurznom konaní, pretože otázka, či by došlo alebo nedošlo k uspokojeniu prípadnej prihlásenej pohľadávky v tomto konaní, už nič nemohla zmeniť na zániku bankovej záruky. Neprihlásenie tejto pohľadávky spôsobilo zánik bankovej záruky. Stav uspokojenia v priebehu konkurzného konania zistený s odstupom niekoľkých rokov nemohol mať žiaden vplyv na otázku, či banková záruka zanikla alebo nezanikla. Otázku zániku bankovej záruky nebolo možné posudzovať spätne po zistení rozsahu prípadného možného uspokojenia v konkurze.
Ak došlo k zániku bankovej záruky tak, ako to uzavrel okresný súd, potom otázka, akým spôsobom následne s týmito finančnými prostriedkami žalovaný disponoval, bola v konaní právne irelevantná, pretože žalovanému okamihom zániku bankovej záruky vznikla povinnosť tieto finančné prostriedky žalobcovi vrátiť. Z tohto dôvodu preto okresný súd zamietol dôkazné návrhy prezentované žalobcom na pojednávaní dňa 30.10.2013. Žalovanému podľa záručnej listiny vznikla nielen povinnosť prijatú zúčtovateľnú zálohu žalobcovi vrátiť, ale ak toto nesplnil i napriek výzve žalobcu, ktorú mal žalovaný doručenú ku dňu 20.03.2012, v ktorej bola stanovená lehota na vrátenie zálohy v dĺžke 10-tich pracovných dní a posledný deň pripadol na deň 03.04.2012, tak žalobcovi patrilo aj príslušenstvo, a to 9 % úrok z omeškania ročne, pretože počnúc dňom 04.04.2012 sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. O trovách súdneho konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania bola priznaná náhrada trov vo výške 10.677,44 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 6.383,17 Eur.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Za zásadné žalovaný považoval posúdenie a právny záver prvostupňového súdu, že došlo k zániku Záručnej istiny č. 009166-2005 zo dňa 16.02.2005 (ďalej len „Záručná listina") z dôvodu, že si: a) žalovaný neprihlásil pohľadávku z avalu zmenky do konkurzného konania na majetok NEA spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Potravinárska 6, 949 01 Nitra, IČO: 18 048 889, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra, Oddiel: Sro, Vložka č.: 1556/N, b) žalovaný nevymáhal súdnou cestou nárok zo zmenky voči jej výstavcovi Ing. F.. So záverom okresného súdu žalovaný nesúhlasil. Poukázal na znenie článku III. bodu 1 písm. d) Záručnej listiny a článku V. bodu 2 písm. g) Zmluvy o spoločnom postupe zo dňa 11.02.2004 s tým, že uvedené znenia boli totožné s výnimkou, že v rámci čl. V. bodu 2 písm. g) Zmluvy o spoločnom postupe je naviac veta: ...„Za porušenie tohto ustanovenia sa nepovažuje, ak Veriteľ s predchádzajúcim písomným súhlasom Záručnej banky upustí od takého kroku na uspokojenie a vymáhanie Pohľadávky Veriteľa, ktorého náklady by zrejme presahovali Výnos z tohto úkonu. Podmienka predchádzajúceho písomného súhlasu Záručnej banky sa považuje za splnenú, pokiaľ sa Záručná banka k písomnej žiadosti Veriteľa písomne nevyjadrí do 30 dní od dňa doručenia žiadosti Veriteľa". Okresný súd dospel k záveru, že ak táto veta sa v Záručnej listine nenachádza, znamená to, že žalovaný nemal žiadnu možnosť upustiť od vykonania niektorých zo všetkých právne prístupných krokov na vymáhanie pohľadávky. Ďalej okresný súd uviedol, že mu nebolo zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k odlišnému výkladu ustanovenia, že z absencie možnosti upustiť od vymáhania so súhlasom záručnej banky vyvodil svoje oprávnenie upustiť od tohto vymáhania aj bez súhlasu záručnej banky. Žalovanému nebol zrejmý takýto postup okresného súdu a uvedená konštatácia, pretože žalovaný svoju verziu výkladu predmetných ustanovení zdôvodnil jednak vo svojich písomných podaniach, ako aj na pojednávaní. Súd prvého stupňa sa s argumentáciou žalovaného nevysporiadal, keďže neuviedol, v čom verziu výkladu žalovaného vo vzťahu k predmetným ustanoveniam považuje za nesprávnu. Žalovaný preto opätovne v podanom odvolaní zopakoval svoj prístup k výkladu dotknutých ustanovení v tom, že žalovaný bol preto oprávnený rozhodnúť aj o tom, či si prihlási svoju pohľadávku z avalu zmenky do konkurzného konania na majetok NEA spoločnosť s ručením obmedzeným, pretože bol oprávnený samostatne rozhodnúť o svojich krokoch bez súčinnosti žalobcu. Žalovaný poukázal na článok III. bodu 1 písm. d) Záručnej listiny, ktorý mal záujem zabezpečiť účelné a hospodárne vymáhanie pohľadávok. Žalovaný využil svoje právo uvedené v článku III. bodu 1 písm. d) Záručnej listiny a rozhodol o spôsobe a konkrétnych podmienkach vymáhania a speňažovania pohľadávky a následne sa preukázalo, že jeho rozhodnutie bolo správne. Takáto skutočnosť potom nemôže mať za následok zánik Záručnej listiny, lebo keby aj bol tento inštitút realizovaný, nemalo by to na postavenie žalobcu žiaden vplyv. Ďalej okresnému súdu nebolo zrejmé, ako mohol žalovaný v okamihu, kedy bol konkurz vyhlásený a uplynula 45-dňová lehota na prihlásenie pohľadávok, dospieť k záveru, že „v rámci tohto konania nebude možné žiadne uspokojenie". Aj v tomto smere, pokiaľ to súdu prvého stupňa nebolo zrejmé, tak žalovaný opakovane oproti vyjadreniu k žalobe zo dňa 11.03.2013 uviedol, že žalovaný mal a má presné vedomosti o majetkových pomeroch úpadcu NEA spoločnosť s ručením obmedzeným, pretože táto spoločnosť bola materskou spoločnosťou spoločnosti NEA PACK, a.s., ktorej žalovaný poskytoval opakovane úvery a stal sa hlavnou úverujúcou bankou tejto spoločnosti. Priebežne sledoval a vyhodnocoval ekonomickú situáciu spoločnosti NEA PACK, a.s. vrátane štruktúry jej majetku a záväzkov a dospel k záveru, že bonitný majetok, ktorý bol založený v prospech žalovaného, bol súčasťou konkurznej podstaty spoločnosti NEA PACK, a.s., kde si žalovaný svoju pohľadávku riadne a včas prihlásil a obdržal z nej aj výťažok. To, že analýzy žalovaného boli v plnom rozsahu správne, potvrdil dôkaz stanoviska správcu konkurznej podstaty úpadcu NEA spoločnosť s ručením obmedzeným, Mgr. Ing. Miroslava Zdychavského zo dňa 21.08.2013, z ktorého jasne vyplynulo, že na upokojenie veriteľov vo všeobecnej podstate pripadne suma 0 Eur.
Vo vzťahu k nevymáhaniu nároku zo zmenky voči jej výstavcovi Ing. F. súdnou cestou žalovaný poukázal na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, str. 16 ods. 3, keď prvostupňový súd uvádza, že od 18.01.2008 až do 18.01.2011, kedy nastal deň zúčtovania, bol žalovaný povinný uskutočňovať všetky kroky smerujúce k uspokojeniu pohľadávky, resp. k uplatneniu zabezpečovacích inštitútov, t.j. v tomto období bol povinný nielen podať prihlášku do konkurzného konania voči avalistovi, ale uplatniť tiež nárok zo zmenky voči jej vystaviteľovi, a tým otázka, či aktuálne nárok zo zmenky je alebo nie je premlčaný, bolo podľa názoru okresného súdu v tomto kontexte právne irelevantne. Tento záver okresného súdu
je v rozpore s odôvodnením na str. 14 napadnutého rozhodnutia, v ktorom je uvedené, že okresný súd bol toho názoru, že v prípade, ak určité uplatnenie práv je na základe zákonných limitácií viazané na zákonom stanovené lehoty, tak bol žalovaný povinný dodržať tieto zákonné lehoty a využiť všetky možnosti na to, aby pohľadávka bola uplatnená či už voči dlžníkovi, alebo voči osobám zaviazaným zo zmenky. Okresný súd tak na strane 14 odôvodnenia rozhodnutia hovorí o „využití zákonom stanovených lehôt" a jednou z týchto lehôt je aj lehota na premlčanie nárokov a na str. 16 napadnutého rozsudku už hovorí o tom, že žalovaný bol povinný žalobu podať nie do uplynutia premlčacej doby, ale „od 18.01.2008 až do 18.01.2011". V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. III. bod 1 písm. d) Záručnej listiny ...„Súčasne je Veriteľ povinný pred uplynutím príslušných premlčacích lehôt uskutočniť právne kroky, aby nedošlo k premlčaniu práva na uspokojenie Pohľadávky Veriteľa z Úverovej zmluvy" a ďalej žalovaný tvrdí, že žalobu voči Ing. F. bol povinný podať „pred uplynutím príslušných premlčacích lehôt", pričom k uplynutiu takejto premlčacej doby doposiaľ nedošlo. Nie je pravdou, že by žalovaný zmenkový nárok neuplatnil voči jeho výstavcovi v čase od 18.01.2008 do 18.01.2011, keďže bolo preukázané, že žalovaný zaslal Ing. F. výzvu na zaplatenie jeho záväzku zo zmenky, a došlo aj k ďalšej korešpondencii a komunikácii. Žalovaný poukázal na to, že pokiaľ je mu známe z konkurzného spisu NEA PACK, a.s., tak žalobca si v súvislosti s poskytnutím Zúčtovateľnej zálohy zo Záručnej listiny v konkurznom konaní na majetok spoločnosti NEA PACK, a.s. podmienenú pohľadávku neprihlásil, a preto zrejme uplatnenie nároku voči NEA PACK, a.s. neprichádza do úvahy. V ďalšom z odvolacích dôvodov žalovaný poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p. s tým, že dostatočné odôvodnenie rozhodnutia zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 221/2010-20 zo dňa 09.06.2010. Žalovaný opätovne poukazoval na odôvodnenie napadnutého rozsudku str. 13, str. 14 s tým, že potom takéto rozhodnutie nespĺňa atribúty vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a je dôvodom na jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie, resp. na zmenu napadnutého rozhodnutia okresného súdu a na zamietnutie žaloby žalobcu v celom rozsahu.
K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 7.1.2013 (správne malo byť uvedené 2014). Primárne žalobca uviedol, že považuje rozhodnutie za vecne správne, zákonne a spravodlivé. Rozsudok okresného súdu spĺňa všetky náležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia a je presvedčivé. Okresný súd poukázal na všetky písomné podania účastníkov a samotné odôvodnenie rozsudku dáva logické a presvedčivé odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, týkajúce sa predmetu konania. Okresný súd sa neobmedzil iba na konštatovanie nesprávnosti argumentácie žalovaného, ale predovšetkým jasne uviedol, prečo považuje za nesprávnu argumentáciu žalovaného. Žalovaný opakovane v odvolaní argumentuje na základe rovnakých okolností, ako to uskutočnil pred súdom prvého stupňa. V odvolaní sa žalovaný zaoberá záverom okresného súdu a jeho posúdením, či došlo k zániku záručnej listiny z dôvodu neuplatnenia pohľadávky uvedenými spôsobmi. Žalovaný zdôrazňuje svoj prezentovaný názor, podľa ktorého sa domnieva, že nebol povinný využiť uvedené spôsoby vymáhania pohľadávky. Okresný súd zistil, že medzi účastníkmi došlo k vzniku vzťahu z bankovej záruky na základe záručnej listiny, a žalovaný požiadal o vyplatenie zúčtovateľnej zálohy a táto zúčtovateľná záloha bola žalobcom žalovanému vyplatená. Okresný súd dôsledne vyhodnotil pre posúdenie vzájomných práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným zmluvu o spoločnom postupe uzavretú medzi účastníkmi a záručnú listinu. To, čo žalovaný namieta v čl. II odvolania, tak vyriešil prvostupňový súd na stranách 12 až 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalovaný nedôvodne spochybňuje náležitosti odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu, pretože okresný súd dôsledne rozviedol svoj právny názor. Na str. 13 odôvodnenia okresný súd uviedol, že výklad žalovaného je podľa názoru okresného súdu v rozpore s textom zmluvy a záručnej listiny, keďže žalovaný z absencie možnosti dohodnúť nevymáhanie určitým spôsobom vyvodil záver o svojom jednostrannom oprávnení o nevymáhaní rozhodnúť bez súhlasu záručnej banky. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mal (a mohol) pristúpiť k vymáhaniu pohľadávky, a to aj prihlásením predmetnej pohľadávky do konkurzného konania, ako aj vymáhaním nároku zo zmenky voči jej výstavcovi, a pokiaľ tak žalovaný neurobil a spôsobil naplnenie rozväzovacej podmienky záručnej listiny a zánik bankovej záruky, bol povinný vrátiť žalobcovi poskytnutú zúčtovateľnú zálohu. Okresný súd sa dôsledne vysporiadal s argumentáciou žalovaného. Podľa názoru žalobcu okresný súd dospel k správnemu záveru, že žalovaný porušil svoje povinnosti vymáhať pohľadávku právne prístupnými spôsobmi a spôsobil zánik záručnej listiny. Skutočnosti, ktoré nastali po zániku záručnej listiny preto považoval žalobca v zhode s názorom okresného súdu za nepodstatné a otázky, či žalovaný mal alebo nemal prehľad o majetkových pomeroch dotknutých osôb, ako sa ďalej vyvíjalo konkurzné konanie a či by došlo alebo nedošlo k aspoň čiastočnému uspokojeniu veriteľa, boli v kontexte k predmetu konania právne irelevantné. K rozsahu odôvodnenia žalobca
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 358/09, podľa ktorého ...„Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania" (IV. ÚS 358/09, II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 200/09 uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. V súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR (napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07) postupoval prvostupňový súd, keď v odôvodnení reagoval na všetky podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania, a dal jasnú a zreteľnú odpoveď nielen na riešenie konkrétneho právneho problému, ktorým bola v tomto konaní otázka, či žalovaný bol oprávnený rozhodnúť, že upustí, resp. nevyužije niektorý zo spôsobov vymáhania pohľadávky voči dotknutým osobám, bez predchádzajúceho súhlasu žalobcu, ale okresný súd zodpovedal aj na ďalšie otázky. Okresný súd jasne uviedol, že žalovaný nebol oprávnený upustiť od predmetných spôsobov uplatnenia pohľadávky, a ak tak urobil, porušil podmienky záručnej listiny. Žalovaný spôsobil zánik záručnej listiny a vznikla mu povinnosť vrátiť žalobcovi zúčtovateľnú zálohu podľa výroku rozsudku okresného súdu. Žalobca žiadal rozhodnutie potvrdiť ako vecne správne s priznaním trov odvolacieho konania za úkon právnej služby - písomného vyjadrenia k odvolaniu spolu s režijným paušálom a s DPH, celkom tak trovy odvolacieho konania 943,79 Eur.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/9/2014-239 zo dňa 25.03.2014 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 29.04.2014, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..
Primárne krajský súd vzhľadom k odvolaciemu dôvodu žalovaného, ktorý namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia okresného súdu, sa zaoberal, či má spôsobilý predmet svojho konania, t.j. rozhodnutie, ktoré spĺňa atribúty vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Po oboznámení sa s napadnutým rozhodnutím okresného súdu je nevyhnutné konštatovať, že toto vo svojom odôvodnení má všetky náležitosti vyžadované zákonnou úpravou, a to ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Okresný súd vyjadril svoje názory, podľa ktorých vyhodnocoval uplatnenú pohľadávku žalobcu, vyslovil úvahy, ktoré použil pri hodnotení žalobcovej pohľadávky, zrozumiteľne uviedol, prečo neakceptoval stanoviská, názory a zdôvodnenia predkladané žalovaným v súdnom spore, a prečo mal za to, že argumentácia žalovaného nemohla byť vzatá do úvahy. K rozsahu dostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu a jeho zrozumiteľných záverov je potrebné poukázať na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, podľa ktorej, pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m.m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Podľa názoru krajského súdu predmetné rozhodnutie uvedené atribúty spĺňa. Nebolo možné sa stotožniť s odvolacou námietkou žalovaného, že by závery prvostupňového rozhodnutia, obsiahnuté v odôvodnení, neboli vo vzájomnom súlade, keďže okresný súd vyslovil skutkový a právny názor, na základe predchádzajúcej racionálnej úvahy, ktorá vychádzala z priebehu konania, stavu dokazovania, pričom z jednotlivých zhodnotení vykonaných okresným súdom vyplýva vzájomná logická súvislosť a väzba. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu nie je vo vzájomnom rozpore tak, ako to namietal žalovaný, ale v logickom slede zdôvodnených skutočností, ktoré majú racionálny základ pre vyslovený názor okresným
súdom. Nie je možné tak, ako to uskutočnil žalovaný v podanom odvolaní, vytrhávať z kontextu celého rozsiahleho odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného sudu len jeho určitú časť, pretože odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu tvorí jeden celok. Okresný súd napadnutým rozhodnutím postupoval zákonným spôsobom, keď rešpektoval ust. § 157ods. 2 O.s.p. a toto aj dôsledne aplikoval vo svojom odôvodnení, preto tento odvolací dôvod žalovaného nebol relevantný.
K úplnosti krajský súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2004 zo dňa 03. marca 2004, podľa ktorého právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať. Ďalej sa poukazuje na nález Ústavného súdu SR II. ÚS 218/2002 zo dňa 13. novembra 2002, v zmysle ktorého obsahom práva podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Rovnako aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19. marca 1997 vyplýva, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ústavného práva. Aj vzhľadom k uvedeným rozhodnutiam Ústavného súdu SR, pokiaľ sa konajúci okresný súd nestotožnil s právnou argumentáciou a výkladom úkonov, ktoré uskutočňoval žalovaný, neznamenalo to porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
Krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nie je potrebné, a ani žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu sa opätovne zopakovali tie skutkové a právne závery, ktoré už vyplývajú z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje, ale je postačujúce na ne odkázať. Tento postup krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". Ďalej krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, ...„ak v odvolacom konaní krajský súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, v zásade sa môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu".
Vzhľadom k odvolacím dôvodom žalovaného, pri ich posudzovaní a hodnotení krajský súd vychádzal aj z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/2005 zo dňa 16. marca 2005, podľa ktorého ...„súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní".
Aj v súlade s uvedeným nálezom Ústavného súdu SR, preto v zmysle odvolacích dôvodov žalovaného sa Krajský súd v Žiline ako súd odvolací vyjadroval k podstatným argumentom, a to, či boli žalovaným dodržané podmienky vyplývajúce zo záručnej listiny, a pokiaľ neboli dodržané, resp. porušené, či nastal dôsledok upravený v záručnej listine, a to zánik záväzku žalobcu, a na druhej strane povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi zúčtovateľnú zálohu. K týmto podstatným argumentom sa vo väzbe k odvolacím dôvodom žalovaného vyjadroval aj krajský súd vo svojom rozhodnutí.
Krajský súd v ďalšom, v súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného a k zvýrazneniu vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia okresného súdu uvádza, že pre posúdenie tak pohľadávky žalobcu, vyhodnotenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu a odvolania žalovaného zo dňa 03.12.2013, bolo potrebné poukázať na vzájomnú väzbu úkonov, a to Záručnej listiny č. 009167-2005 zo dňa 16.02.2005 (ďalej len „záručná listina") a Zmluvy o spoločnom postupe uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 11.02.2004 (ďalej len zmluva o spoločnom postupe"). K záverom okresného súdu a k odvolacím dôvodom žalovaného bolo podstatné posúdiť, či došlo k porušeniu čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny žalovaným ako veriteľom, a či následne to malo premietnutie do dôsledku vyplývajúceho z čl. III. bodu 2 záručnej listiny v spojení s čl. VI. bodu 1 písm. c), čl. VI. bodu 2 záručnej listiny.
To, že záručná listina bola uskutočnená v súlade s ust. § 313 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka, nebolo sporné ani v konaní pred okresným súdom a ani pred odvolacím súdom. V záručnej listine je obsiahnutý systém „ručenia". V čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny je uvedené, že ...„Veriteľ, t.j. žalovaný po zaplatení Zúčtovateľnej zálohy Záručnou bankou až do Dňa zúčtovania uplatní právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie Pohľadávky Veriteľa, vrátane speňaženia a realizácie zabezpečovacích inštitútov. O spôsobe a konkrétnych podmienkach vymáhania a speňažovania v zmysle predchádzajúcej vety je oprávnený rozhodnúť Veriteľ. Súčasne je Veriteľ povinný pred uplynutím príslušných premlčacích lehôt uskutočniť právne kroky, aby nedošlo k premlčaniu práva na uspokojenie pohľadávky z Úverovej zmluvy". V rámci vyjadreného spôsobu „ručenia" banky - žalobcu nepochybne zo záručnej listiny vyplývala žalovanému povinnosť v rovine podmienky uplatniť právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky, ktorú mal žalovaný ako veriteľ. Súčasne k týmto úkonom bola vyjadrená ďalšia povinnosť (podmienka) pre žalovaného ako veriteľa, a to pred uplynutím príslušných premlčacích lehôt uskutočniť právne kroky, aby nedošlo k premlčaniu práva na uspokojenie pohľadávky z úverovej zmluvy. Práve pre povinnosť (podmienku), ktorá bola vyjadrená v čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny, bolo podstatné, či žalovaný uplatňoval právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie svojej pohľadávky ako pohľadávky veriteľa, voči ktorému dlžníkom bola obchodná spoločnosť NEA PACK, a.s.. V čl. III. bodu 2 záručnej listiny bolo vyjadrené, že podmienky uvedené v bode 1 tohto článku sú podmienky rozväzovacie, nesplnenie, či porušenie ktorejkoľvek podmienky uvedenej v bode 1 tohto článku spôsobí zánik záväzku záručnej banky vyplývajúci z tejto záručnej listiny. Z uvedeného vyplýva, že aj nesplnenie alebo porušenie povinnosti žalovaným, ktoré mal uložené čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny, spôsobilo zánik záväzku záručnej banky, t.j. žalobcu vyplývajúci z tejto záručnej listiny v spojení s čl. VI. bodu 1 písm. c), čl. VI. bodu 2 záručnej listiny, keď z titulu bankovej záruky bol žalovaný ako veriteľ povinný vrátiť záručnej banke - žalobcovi zúčtovateľnú zálohu.
Výsledky dokazovania preukázali, že žalovaný porušil povinnosti (podmienky) vyplývajúce z čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny, keď neuskutočnil, resp. neuplatnil právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky, a preto v tomto správne zistenom skutkovom a právnom stave bol daný základ žalobcovej pohľadávky. Krajský súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že nevykonaním právne prístupných krokov zo strany žalovaného ako veriteľa na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky, a to jednotlivo uvádzaných v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, na ktoré krajský súd odkazuje za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p., došlo k porušeniu povinnosti (podmienky) žalovaným vyplývajúcej z čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny, čo nieslo so sebou dôsledok pre toto porušenie v zmysle čl. III. bodu 2 záručnej listiny, t.j. zánik záväzku žalobcu zo záručnej listiny a právo na vrátenie zúčtovateľnej zálohy podľa čl. VI. bodu 2 záručnej listiny.
Nepochybne záručná listina predstavuje významný zaisťovací (zabezpečovací) hmotno-právny inštitút v zmysle ust. § 313 Obchodného zákonníka, ktorou záručnou listinou sa posilňuje pozícia veriteľa, v danom prípade žalovaného. Uvedené ale nemôže ísť na ujmu bankovej záruky, a to by bolo práve v situácii, keby bolo akceptované, že veriteľ nevykoná úkony smerujúce k uspokojeniu a vymáhaniu pohľadávky. Predsa, aj v súlade s ust. § 313 Obchodného zákonníka, v záručnej listine boli uvedené podmienky, za splnenia ktorých dôjde k uspokojeniu veriteľa - žalovaného a na druhej strane, za nesplnenia podmienok vyplývajúcich zo záručnej listiny žalovaným ako veriteľom potom dôjde k zániku záväzku žalobcu a tomu korešpondujúcej povinnosti žalovaného ako veriteľa vrátiť žalobcovi - záručnej banke zúčtovateľnú zálohu.
Práve pre charakter a zmysel bankovej záruky - záručnej listiny ako hmotno-právneho zabezpečovacieho inštitútu vyplýva, že nemá dlžníka vylúčiť z uspokojenia veriteľa, resp. z plnenia
jeho povinností, ale toto uspokojenie má posilniť, zabezpečiť, pokiaľ sa tak nestane zo strany dlžníka, čomu zodpovedala podmienka - povinnosť pre žalovaného v zmysle čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny uskutočniť právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky veriteľa. Výsledky dokazovania pred okresným súdom nepochybne preukázali, že takéto kroky žalovaný neuskutočnil, čo bolo podstatné a rozhodné a okresným súdom aj správne zistené, vyhodnotené. Určujúce bolo, že žalovaný neprihlásil pohľadávku z avalu zmenky do konkurzného konania na majetok spoločnosti NEA spoločnosť s ručením obmedzeným a neuplatnil pohľadávku zo zmenky voči jej vystaviteľovi Ing. R. F., a tým nevykonal právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky, čím porušil zo záručnej listiny vyplývajúcu povinnosť, resp. dohodnuté podmienky v zmysle čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny, čo vecne správne skonštatoval okresný súd.
Pre tento záver podľa názoru krajského súdu je potrebné vychádzať z komplexného prístupu k obidvom právnym úkonom, t.j. tak k záručnej listine, ako aj ku zmluve o spoločnom postupe. Absencia možnosti dohodnúť nevymáhanie pohľadávky veriteľom určitým spôsobom v zmysle záručnej listiny, neznamenala oprávnenie žalovaného rozhodnúť o nevymáhaní svojej pohľadávky ako veriteľa bez súhlasu žalobcu. Podľa názoru krajského súdu, vzhľadom k obsahu záručnej listiny, zmluvy o spoločnom postupe, charakteru bankovej záruky ako hmotno-právneho zabezpečovacieho inštitútu, žalovaný nemohol svojvoľne, jednostranne rozhodnúť, že vôbec nevyužije niektorý z možných spôsobov vymáhania svojej pohľadávky, keďže v zmysle podmienok záručnej listiny, čl. III. bodu 1 písm. d), bol žalovaný povinný uplatniť právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky ako veriteľ vrátane speňaženia a realizácie zabezpečovacích inštitútov. Žalovaný bol oprávnený ako veriteľ rozhodnúť len o spôsobe a konkrétnych podmienkach vymáhania a speňažovania, nie však, že (bez súhlasu žalobcu) vôbec nevykoná právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky.
Záručná listina obsahovala podmienky, povinnosti, ktoré mal žalovaný ako veriteľ splniť, dodržať, a to podľa čl. III. bodu 1 písm. d) uplatniť právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky. Ak tieto úkony žalovaný neuskutočnil, porušil povinnosti, podmienky vyplývajúce zo záručnej listiny, čo vyvolalo, tak ako bolo zhodnotené aj okresným súdom, zánik záväzku žalobcu a vznik povinnosti žalovaného ako veriteľa vrátiť zúčtovateľnú zálohu. V zmysle obsahu podmienok záručnej listiny preto nevyplýva výklad, ktorý poskytol žalovaný v konaní pred okresným súdom a ktorý zopakoval v odvolacom konaní, že žalovaný mohol sám a jednostranne rozhodnúť o (ne)vymáhaní svojej pohľadávky ako veriteľa, keďže bol oprávnený v zmysle čl. III. bodu 1 písm. d) záručnej listiny rozhodnúť len o spôsobe a konkrétnych podmienkach vymáhania a speňažovania, avšak nie o tom, že nebude plniť povinnosť, podmienku vyplývajúcu zo záručnej listiny, a to, že neuplatní právne prístupné kroky na uspokojenie a vymáhanie pohľadávky veriteľa vôbec. Pre prioritu podmienok vyplývajúcich zo záručnej listiny nebola daná žalovanému možnosť ani v tom, aby po predchádzajúcom súhlase žalobcu nevymáhal pohľadávku, v danom prípade z avalu zmenky a voči vystaviteľovi zmenky, pretože to tak nebolo vyjadrené v záručnej listine. Okresný súd jednoznačným spôsobom uviedol, prečo neakceptoval takýto výklad žalovaného a v tomto smere bolo jeho rozhodnutie rovnako v dostatočnom rozsahu zdôvodnené.
V podrobnostiach krajský súd poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p.. Ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, keďže okresný súd podľa výsledkov dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a skutkový stav aj z právneho hľadiska posúdil v súlade s hmotno-právnou úpravou, ktorými boli ust. § 313 až ust. § 322 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 303 Obchodného zákonníka, ktoré sa týkajú úpravy bankovej záruky a ručenia. Neboli zistené podmienky pre zmenu napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ani pre jeho zrušenie, preto vo vyvolanom odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
O trovách tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O.s.p.. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému bola priznaná náhrada uplatnených trov odvolacieho konania - trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie k odvolaniu 1 x 778,45 Eur, 1 x 8,04 Eur režijný paušál, + 20% DPH = 157,30 Eur, za úkon účasti na verejnom vyhlásení rozhodnutia dňa 7.5.2014 1 z tarifnej odmeny 778,45 Eur = 389,23 Eur + 8,04 Eur režijný paušál + 20% DPH = 79,45 Eur. Náhrada za stratu času za účasť na verejnom vyhlásení rozhodnutia Bratislava - Žilina a späť, 8 polhodín x 13,40 Eur = 107,20 Eur + 20% DPH = 21,44 Eur, náhrada cestovných výdavkov za použitia vozidla CHEVROLET CRUZE, ev. č.: BA 299 ZP, podľa zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, základná náhrada
Bratislava - Žilina a späť 400 km x 0,183 Eur / 1 km = 73,20 Eur + náhrada za pohonné hmoty 400 km x 7,1 l / 100 km x 1,5 Eur / 1 l = 42,60 Eur, cestovné = 115,80 Eur. Súčtom dôvodné trovy odvolacieho konania 1.664,95 Eur, ktoré v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p. je žalovaný povinný nahradiť na účet zástupcu žalobcu v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.