Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/45/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a sudcov JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Laislava Duditša v právnej veci žalobcu Q. E. N.. XX.XX.XXXX, A. B. X, právne zastúpeného JUDr. Bartolomejom Kaščákom, advokátom so sídlom vo Vranove nad Topľou, M. R. Štefánika 171, proti žalovanému Q.. J.. Š. M., N.. XX.XX.XXXX, C. A. C., B. X, právne zastúpenému JUDr. Štefanom Hajdu, advokátom so sídlom v Trebišove, M. R. Štefánika 9, za účasti vedľajšieho účastníka Komunálna poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 17, IČO: 31 595 545, v konaní o zaplatenie úroku z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 9.875,19 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo 6. augusta 2012 č.k. -349 v spojení s opravným uznesením zo 16. novembra 2012 č.k. -391 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bol žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi 9% ročný úrok z omeškania zo sumy 297.500,- Sk (9.875,19 eur) za čas od 1.11.2001 do 1.8.2004 vo výške 73.554,- Sk (2.441,54 eur) v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj vo výroku o trovách konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 108,25 eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Bartolomeja Kaščáka do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

odôvodnenie:

Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 6. augusta 2012 č.k. -349 v spojení s opravným uznesením zo 16. novembra 2012 č.k. -391 zastavil konanie v časti úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 297.500,- Sk (9.875,19 eur) za čas od 24.05.2001 do 30.10.2001, vo výške 8,6 % za čas od 01.11.2001 do 01.08.2004 z uvedenej dlžnej sumy.

Ďalším výrokom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 297.500,- Sk (9.875,19 eur) za čas od 01.11.2001 do 01.08.2004, vo výške 73.554,- Sk (2.441,54 eur) v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania na účet právneho zástupcu žalobcu vo výške 559,73 eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa predchádzajúcim uznesením z 28. apríla 2006 č.k. -118 zastavil konanie v rozsahu späťvzatia v časti zaplatenia istiny 297.500,- Sk, nakoľko žalovaný 30. novembra 2004 žalobcovi istinu uhradil, a súčasne vylúčil na samostatné konanie žalobu v časti úrokov z omeškania.

Ďalej sa konanie viedlo pod sp. zn.: . Aj po pripustení zmeny petitu žaloby žalobca navrhol priznať mu úroky z omeškania vo výške 9 % ročne za čas od 01. 11. 2001 do 01. 08. 2004 (dva roky a 273 dni), vo výške 73.554,- Sk (2.441,54 eur) a súčasne žiadal náhradu trov konania vo výške 1.224,- eur.

Súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom zo 04. júna 2008 tak, že vyhovel žalobe v časti zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 297.500,- Sk za čas od 01.08.2004 do 16.11.2004 vo výške 7.923,- Sk a vo zvyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Zamietnutý bol nárok žalobcu v časti uplatneného úroku z omeškania z obdobie od 24.05.2001 do 01.08.2004 a do výšky 8,6 % ročne z dlžnej sumy, podľa výšky diskontnej sadzby k určenému dňu omeškania. Súd pri určení prvého dňa omeškania vychádzal z vyznačenej právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Humenné sp. zn. -95 z 20. septembra 2001, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňom 30. júla 2004. Týmto uznesením bol zamietnutý návrh exekútora v zmysle ust. § 143 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorým navrhol zaviazať manželov E. (pôvodných žalobcov) na zaplatenie rozdielu na najvyššom podaní v sume 340.000,- Sk. Dôvodom bola skutočnosť, že vydražitelia nehnuteľnosti, ktoré vydražili 01. júna 1999 na dražbe, nezaplatili najvyššie podanie a z toho dôvodu súdny exekútor vykonal opätovnú dražbu. Odvolací súd uznesením z 29. septembra 2009 č.k. -127 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietavej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia veci vrátil rozhodnutie súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že prvostupňový súd nesprávne uzavrel, že žalovaný sa dostal do omeškania až dňom 01.08.2004, pričom vychádzal z nesprávne vyznačenej právoplatnosti Okresným súdom v Humennom na uznesení sp. zn. -95 dňom 30. júla 2004. Z uvedeného dôvodu bolo úlohou súdu zistiť, kedy bolo doručené účastníkom uznesenie Okresného súdu v Humennom z 20. septembra 2001 č.k. -95, teda kedy skutočne uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť a od takto zisteného dňa odvodiť deň, od ktorého sa žalovaný dostal do omeškania s vrátením dražobnej zábezpeky žalobcovi. Z fotokópií priložených listín zo spisu Er 40/1998 súd prvého stupňa zistil, že 01. júna 1999 sa konala dražba nehnuteľností vedených na R. Č.. XX, T. F. Č.. X, W.. K. Č.. XX - D. W. B. M. XXX V., K.. Ú.. B.. Účastníkmi exekučného konania boli oprávnený Jozef Horňák a povinnými Stanislav Popadič a Anna Tomková. Na dražbe bol udelený príklep žalobcovi a jeho manželke V.Á. E., ktorí boli zastúpení právnou zástupkyňou JUDr. Terefenkovou. Vydražená suma bola 655.000,- Sk oproti najnižšiemu podaniu 595.000,- Sk. Vydražitelia zložili pred dražbou dražobnú zábezpeku 31. mája 1999 vo výške 297.000,- Sk. Uznesením z 30. júna 1999 č.k. -53, ktoré nadobudlo právoplatnosť 06. júla 1999, schválil exekučný súd príklep udelený na dražbe vydražiteľom Q. E. P. V. E.. Keďže vydražitelia nedoplatili rozdiel na najvyššom podaní, bola vyhlásená opätovná dražba na deň 29. októbra 1999 exekútorským úradom žalovaného. Vyhláška bola doručená právnej zástupkyni manželov E.. Príklep na opätovnej dražbe bol udelený vydražiteľovi - oprávnenému, Jozefovi Horňákovi za vydraženú sumu 315.000,- Sk oproti najnižšiemu podaniu 315.000,- Sk. Uznesením zo 06. decembra 1999 č.k. -67, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. apríla 2000, bol schválený príklep vydražených nehnuteľností vydražiteľovi Jozefovi Horňákovi. Exekútor - žalovaný podal 04. júna 2001 návrh na rozhodnutie o záväzkoch podľa ust. (ďalej len „“) v zmysle ust. Exekučného poriadku. Navrhol, aby súd rozhodol, že zložená zábezpeka manželov E. v sume 297.000,- Sk tvorí rozdeľovanú podstatu a preto sú uvedení manželia povinní zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní v sume 340.000,- Sk, vrátane zábezpeky, ktorá bola zložená. Exekučný súd uznesením z 20. septembra 2001 č.k. -95 návrh súdneho exekútora zamietol, pričom v odôvodnení konštatoval, že nevznikol žiadny rozdiel medzi najnižším podaním a cenou, za ktoré boli nehnuteľnosti pri opätovnej dražbe vydražené, a preto nevznikla ani povinnosť Q. E. P. V. E. zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní. Z poučenia uznesenia vyplynulo, že odvolanie je prípustné. Proti uvedenému uzneseniu podal odvolanie oprávnený a exekútor. Krajský súd v Prešove odmietol odvolanie uznesením z 22. apríla 2004 č.k. z dôvodu, že odvolanie proti uzneseniu prvostupňového exekučného súdu nie je prípustné. Právoplatnosť uznesenia Okresného súdu Humenné sp. zn. -95 bola vyznačená dňom 30. júla 2004. Z pripojeného uznesenia z 19. októbra 2004 č.k. -161 súd prvého stupňa zistil, že bol zamietnutý návrh exekútora na schválenie rozvrhu výťažku z dražby označených nehnuteľností a súčasne bola zastavená exekúcia predajom týchto nehnuteľností. Z odôvodnenia uznesenia z 22. februára 2008 č.k. -202 vyplynulo, že súdny exekútor bol povinný vrátiť zábezpeku Q. E. P. V. E. na základe uznesenia z 20. septembra 2001 č.k. -95.

Z pripojených doručeniek vyplynulo, že uznesenie sp. zn. -95 bolo doručené právnej zástupkyni oprávneného, právnemu zástupcovi povinného a súdnemu exekútorovi 24. septembra 2001 a Q. E. bolo doručené 26. septembra 2001. Po započítaní odvolacej 15 dňovej lehoty nadobudlo uvedené uznesenie právoplatnosť 12. októbra 2001, prvým dňom omeškania po vyznačení právoplatnosti bol teda deň 13. október 2001.

Vedľajší účastník navrhol žalobu voči žalovanému zamietnuť s poukazom na to, že na súdneho exekútora ako orgán verejnej moci, orgán vykonávajúci prenesenú súdnu moc, sa vzťahuje , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Okrem toho poukázal aj na ďalšie ust. (ďalej len „ „), ust. OZ, ust. , ust. , ust. a 489 , a tiež na ust. prvá veta , ktorý bol účinný v čase vykonávania exekúcie. Nakoľko sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia podľa , vedľajší účastník namietol pasívnu legitimáciu žalovaného. Poukázal aj na to, že nárok žalobcu na príslušenstvo nie je daný, pretože sa nejedná o záväzok v zmysle ust. .

Žalovaný v zmysle jeho výpovede nevrátil dražobnú zábezpeku po právoplatnosti uznesenia zo dňa 20. septembra 2001 č.k. -95, pretože sa pridržiaval ust. § 143 ods. 1,2 Exekučného poriadku s poukazom na komentár k uvedenému ustanoveniu, z ktorého vyplývalo, čo tvorí rozdiel medzi najvyšším podaním predchádzajúceho dražiteľa a najvyšším podaním dražiteľa v opätovnej dražbe. Exekútor do vyrovnania záväzkov nemá manipulovať s dražobnou zábezpekou, pretože má byť súčasťou rozdeľovanej podstaty. Až predmetným rozhodnutím Okresného súdu Humenné bol vyslovený iný právny názor. Keďže práve z výroku nevyplývala pre žalovaného žiadna povinnosť vrátiť zábezpeku, z obáv, aby neporušil zákon, sa rozhodol vykonať rozvrhové konanie, kde zahrnul, okrem onoho, aj dražobnú zábezpeku tak, ako to ukladá zákon. Dňa 22. októbra 2004 mu bolo doručené uznesenie z 19. októbra 2004 č.k. -161, ktorým bol jeho návrh na schválenie rozvrhu výťažku zamietnutý a exekúcia predajom nehnuteľností bola zastavená. Z toho vyvodil, že pokiaľ bola exekúcia zastavená, nemá čo rozdeľovať, preto vrátil dražobnú zábezpeku.

Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 143 ods. 1, 2, ako aj § 152 ods. 1 Exekučného poriadku a ustálil deň, kedy sa dostal žalovaný do omeškania, t.j. 13. október 2001. Žalobca si však uplatnil úrok z omeškania vo výške 9 % (oproti pôvodnému návrhu 17,6 % ), až od 01.11.2001 písomným podaním z 02. decembra 2009, týmto dispozičným návrhom je súd viazaný. Exekútor mal vrátiť dražobnú zábezpeku v období po doručení uznesenia Okresného súdu Humenné sp. zn. -95. Tým, že exekútor tak neučinil, dostal sa do omeškania s vrátením dražobnej zábezpeky. Úprava úrokov z omeškania je zahrnutá do , z toho dôvodu súd aplikoval na úroky z omeškania príslušné ust. , . K prvému dňu omeškania určenému žalobcom predstavoval úrok z omeškania 17,60 % v zmysle ust. Nariadenia vlády č. vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska (jednonásobok - 8,8 %). Súd priznal úrok z omeškania tak, ako ho upravil žalobca, vo výške 9 % za obdobie od 01.11.2001 do 01.08.2004, čo v kapitalizovanej sume predstavuje sumu 73.554,- Sk (2.441,54 eur).

Námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v konaní uplatnenej vedľajším účastníkom, s ktorou sa stotožnil aj žalovaný, súd prvého stupňa nepovažoval za dôvodnú. Poukázal na ustanovenie § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, účinného v čase vykonávanej exekúcie, ktoré je vo vzťahu k osobitnému zákonu špeciálnou úpravou, z čoho je možné vyvodiť, že aplikácia ustanovení osobitného zákona na škodu, ktorú mal exekútor spôsobiť, prichádza do úvahy vtedy, ak je takáto zodpovednosť predmetom úpravy osobitného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a v roku 2001 (v čase vzniku nároku na vrátenie dražobnej zábezpeky) to bol , účinný do 30. júna 2004. Súd prvého stupňa poukázal aj na ustanovenie ust. uvedeného zákona, č. . V období roku 2001 úprava o konkrétnej zodpovednosti exekútora za škodu, týkajúca sa osoby exekútora, neexistovala.

Exekútor, ktorý bol poverený vykonaním exekúcie súdom, sa mal postarať o jej vykonanie, z čoho vyplýva, že tak činil bez zreteľa na procesné úkony, činnosť alebo nečinnosť účastníkov konania. Konal z úradnej povinnosti a spravoval sa len zásadami zákonnosti, účelnosti a hospodárnosti. Musel dbať o uspokojenie exekvovaných nárokov, ochranu povinného, ako aj tretích osôb, rešpektovať a podriadiť sa rozhodnutiam exekučného súdu, čo vyplýva z ust. § 46 ods. 1 Exekučného poriadku. Je nepochybné, že exekútor sa riadil ust. § 143 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a podal návrh na rozhodnutie o záväzkoch podľa ust. § 152 Exekučného poriadku. Prvostupňový exekučný súd návrh exekútora zamietol, avšak pripustil aj možnosť podania odvolania, čo využil exekútor a vydražiteľ. Až rozhodnutím odvolacieho exekučného súdu zistil, že mal vrátiť dražobnú zábezpeku po rozhodnutí prvostupňového exekučného súdu.

Predpokladom zodpovednosti exekútora za náhrady škody je vznik škody, porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej z exekučnej činnosti a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a týmto porušením. Protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia , pretože žalovaný bol povinný vrátiť dražobnú zábezpeku na základe rozhodnutia exekučného súdu, ktorú povinnosť splnil po rozhodnutí odvolacieho exekučného súdu. O tomto nároku nerozhodoval on, ale exekučný súd. Neboli teda splnené predpoklady pre vznik škody spôsobenej činnosťou exekútora. Nejednalo sa ani o plnenie z bezdôvodného obohatenia, čo bolo konštatované už v rozsudku súdu prvého stupňa a v odôvodnení uznesenia odvolacieho súdu. Jednalo sa výlučne o vrátenie dražobnej zábezpeky, úprava ktorej podlieha výlučne právnemu režimu, upravenému v Exekučnom poriadku, ktorý je špeciálnym predpisom vo vzťahu k .

Náhradu trov súd prvého stupňa posudzoval v súlade s ust. . V prepočte na euromenu si žalobca uplatnil na trovách právneho zastúpenia celkovo sumu 1.224,- eur, z toho po odpočítaní nepriznaného úkonu 965,06 eur. Úspech žalobcu v konaní bol pomerný, pretože žalobca si uplatňoval celkovo v konaní sumu 480.452,- Sk (297.500,- Sk istinu titulom nevrátenej dražobnej zábezpeky a pôvodne uplatňované úroky z omeškania vo výške 17,6 % z dlžnej sumy 297.500,- Sk za čas od 24.05.2001 do 30.11.2004, čo predstavovalo sumu 182.952,- Sk). Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu zaplatenej istiny 297.500,- Sk a priznaných úrokov z omeškania jednak rozsudkom zo 04. júna 2008 č.k. -95, v rozsahu nenapadnutom odvolaním vo výške 7.923,- Sk a na základe priznania ďalších úrokov z omeškania za obdobie od 01.11.2001 do 01.08.2004 vo výške 9 % ročne v sume 73.554,- Sk. Spolu úspech žalobcu predstavoval výšku 378.977,- Sk (12.546,54 eur) oproti pôvodne uplatňovanému nároku 480.452,- Sk (15.948,08 eur). Úspech žalobcu percentuálne vyjadrený predstavoval 79 %, žalovaného 21 %, v konečnom dôsledku bol úspešný žalobca vo výške 58 % (79 %

- 21 %). Súd priznal náhradu trov konania žalobcovi, zo sumy ním vyčíslenej, v rozsahu úspešnosti, tzn. v rozsahu 58 % zo sumy 965,06 eur, teda vo výške 559,73 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie vedľajší účastník na strane žalovaného, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcom výroku zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania. Uplatnil odvolací dôvod podľa .

Na zdôvodnenie svojho odvolania uviedol, že na súdneho exekútora ako orgán verejnej moci a organ vykonávajúci prenesenú súdnu moc, sa vzťahuje , podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V zmysle Exekučného poriadku súdny exekútor pri vykonávaní exekúcie je viazaný len , ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami podľa a 5 , zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní ( Exekučného poriadku).

Poukázal aj na ustanovenia , a , ako aj s tým, že exekútor je orgánom, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne . Pokiaľ súd priznal v tomto konaní navrhovateľovi nárok na úhradu úrokov z omeškania podľa , základ plnenia musí spočívať v občianskoprávnych vzťahoch, základom plnenia musí byt' záväzok vzniknutý v zmysle . Vedľajší účastník má za to, že aj v zmysle pôvodného mal byť žalovaným subjektom štát - Slovenská republika, nebola teda daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v tomto konaní.

V súvislosti s definíciou verejnoprávneho vzťahu vedľajší účastník poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. , kde uviedol, že občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené na princípoch právnej rovnosti ich subjektov, práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych vzťahov tejto povahy vznikajú na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípov autonómie vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze autoritatívnosti, sú verejnoprávne. Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným poriadkom vyplýva že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátu. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne . Podobne pozíciu súdneho exekútora definujú rozhodnutia najvyššieho sudu - a . Vedľajší účastník preto zastáva názor že súd nebol oprávnený priznať nárok na úroky z omeškania podľa , nakoľko by sa muselo jednať o nárok vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov.

Ďalej vedľajší účastník poukázal na ustanovenie Exekučného poriadku s tým, že na zodpovednosť súdneho exekútora sa nevzťahujú normy súkromného práva, ale normy verejného práva. Samotný postup pri uplatňovaní zodpovednosti súdneho exekútora však neupravuje, táto úprava je predmetom osobitného zákona, ktorým z hľadiska postavenia súdneho exekútora musí byť norma verejného práva. Nakoľko v čase vzniku škody iný predpis verejného práva, ktorý by upravoval zodpovednosť subjektov konajúcich v mene štátu, ako , nejestvoval, musí sa na daný prípad použiť z dôvodov procesnej analógie.

Podľa názoru vedľajšieho účastníka upravuje len zodpovednosť súdneho exekútora za škodu. Na základe uvedeného potom uloženie povinnosti žalovanému, pričom súd uviedol, že sa nejedná o zodpovednosť za škodu, ani o plnenie z bezdôvodného obohatenia, považuje vedľajší účastník za nemajúce oporu v zákone. V zmysle možno ukladať povinnosti len na základe zákona, a preto vedľajší účastník považuje právne posúdenie predmetnej veci za nesprávne. Vzhľadom k tomu, že vedľajší účastník považuje otázku, či je možné, aby bol súdny exekútor žalovaný na náhradu škody, a či je mu možné uložiť náhradu úrokov z omeškania podľa , za otázky zásadného právneho významu, navrhuje, aby odvolací súd umožnil podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd potvrdil prvostupňový rozsudok a zaviazať odvolateľa na náhradu odvolacích trov. Vo vyjadrení uviedol, že vrátenie zálohy súdny exekútor bol povinný vykonať ihneď po právoplatnosti uznesenia Okresného súdu Humenné z 20. septembra 2001 č.k. Er 40/98, ku ktorej došlo 12. októbra 2001. K zaradeniu exekútora medzi orgány verejnej moci, ak škodu spôsobil pri výkone exekútorskej činnosti z poverenia súdu, došlo až podľa ods. l písm. a) bod 3 . Z uvedeného vyplýva, že v súdnom spore ide o prípad z roku 1999-2001, a navyše nejde o náhradu škody ale o vrátenie prijatej zálohy.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka podal písomné vyjadrenie aj žalovaný, ktorý sa s týmto odvolaním plne stotožnil.

Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a výroku o trovách konania, podal odvolanie aj žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil, žalobu zamietol a priznal mu trovy konania. V prípade, že sa odvolací súd stotožní s právnym názorom prvostupňového súdu, navrhuje, aby odvolací súd umožnil podanie dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, pretože v danom prípade sa jedná o otázku zásadného právneho významu, či je možné, aby bol priamo súdny exekútor žalovaný na náhradu škody a či je mu možné uložiť náhradu úrokov z omeškania podľa .

V odvolaní poukázal na to, že podľa prvostupňového rozsudku v danom prípade sa nejednalo o zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 58/l969 Zb., pretože žalovaný bol povinný vrátiť dražobnú zábezpeku na základe rozhodnutia exekučného súdu, ktorú povinnosť splnil po rozhodnutí odvolacieho súdu, preto neboli splnené predpoklady pre vznik škody spôsobenej činnosťou exekútora. V danom prípade žalobca si nemôže uplatňovať voči exekútorovi ani bezdôvodné obohatenie, pretože súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva činnosť, ktorá mu je zverená štátom podľa predpisov verejného práva. Keďže z toho dôvodu je vzťah exekútora a účastníka exekučného konania vzťahom verejnoprávnym, a nie súkromnoprávnym, nie je možné exekútora žalovať podľa právnych predpisov súkromného práva, ale len podľa právnych predpisov verejného práva. Verejnoprávny vzťah medzi exekútorom a účastníkom exekučného konania potvrdili aj tri rozhodnutia NS SR, konkrétne rozhodnutia zo 14. januára 2010 sp.zn. , z 25. februára 2010 sp.zn. a z 25. marca 2010 sp.zn. . V súdnej praxi je teda vyriešené, že exekútor v konaní o bezdôvodnom obohatení nemôže byť pasívne legitimovaný, že exekútora nie je možné žalovať podľa právnych predpisov súkromného práva, ale len podľa predpisov verejného práva. Právny vzťah exekútora a účastníka exekučného konania založený na verejnoprávnych vzťahoch je ďalšou procesnou prekážkou, prečo nie je možné žalovať priamo exekútora o náhradu škody podľa . Ak sa žalobca domnieva, že exekútor mu spôsobil škodu, mohol sa domáhať náhrady škody, ale len podľa právnych predpisov verejnoprávnych. Takýmto právnym predpisom je , predtým , pričom v tomto prípade tiež nie je pasívne legitimovaným účastníkom exekútor, ale štát. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žaloba mala byť zamietnutá pre nedostatok pasívnej legitimácie exekútora.

Odvolateľ ďalej uviedol, že on ako exekútor nikdy neuznával istinu uplatnenú žalobcom v tomto konaní a jej príslušenstvo. Žalobca si uplatnil pohľadávku voči žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia tvrdiac, že bezdôvodne zadržiava jeho peniaze na svojom účte. V danom prípade však nešlo o „pohľadávku“, ale o dražobnú zábezpeku, ktorá nie je bezdôvodným obohatením na strane žalovaného a výlučne podlieha právnemu režimu upravenému v Exekučnom poriadku, ktorý je zákonom lex specialis oproti . Súdny exekútor je povinný v exekučných veciach postupovať v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku. Takto postupoval aj v exekučnej veci sp.zn. EX 24/98, v ktorej bola vykonaná dražba nehnuteľností povinného, na ktorej žalobca po zložení dražobnej zábezpeky v sume 297.500,-Sk vydražil spolu s manželkou nehnuteľnosť za 655.000,-Sk. Keďže vydražitelia (žalobca s manželkou) nezaplatili najvyššie podanie ani do vykonania opätovnej dražby, v ktorej sa predmetná nehnuteľnosť predala za 315.000Sk, bol žalobca povinný v súlade s ust. Exekučného poriadku zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní, náklady opätovnej dražby a škodu, ktorá vznikla tým, že nezaplatil najvyššie podanie včas. Táto náhrada pripadne do rozdeľovanej podstaty ( Exekučného poriadku). V tomto prípade rozdiel na najvyššom podaní činil 340.000,-Sk, z čoho jednoznačne vyplýva, že dražobná zábezpeka v sume 297.500,-Sk, ktorú žalobca uplatňoval voči žalovanému ako bezdôvodne obohatenie, sa v súlade s ust. Exekučného poriadku, podľa ktorého rozdeľovanú podstatu tvorí najvyššie podanie a úroky z neho, uvedeného v , prípadne sumy zodpovedajúce záväzkom uvedeným v ods. l, zo zákona mala stať súčasťou rozdeľovanej podstaty. Keďže exekučný súd - Okresný súd Humenné uznesením z 19. októbra 2004 č.k. -161 návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby zamietol a exekúciu predajom nehnuteľnosti zastavil, nastala právne významná skutočnosť pre vrátenie dražobnej zábezpeky a z toho dôvodu žalovaný 16. novembra 2004, teda po doručení uznesenia z 19. októbra 2004, hoci bolo voči tomuto uzneseniu prípustné odvolanie, vrátil žalobcovi dražobnú zábezpeku 297.500,-Sk. Teda exekútor nevyplatil žalobcovi žalovanú čiastku z dôvodu bezdôvodného obohatenia, ale v zmysle Exekučného poriadku vrátil dražobnú zábezpeku, vzhľadom na citované rozhodnutie exekučného súdu, pričom ešte aj v čase vrátenia dražobnej zábezpeky mal túto zábezpeku v držbe na základe právneho dôvodu. Preto žalobca nemá právny nárok na príslušenstvo vrátenej dražobnej zábezpeky, lebo sa nejednalo o pohľadávku v zmysle , ale o dražobnú zábezpeku, s ktorou sa nakladá podľa Exekučného poriadku. Exekučný súd nezaviazal žalovaného vo výrokovej časti žiadneho rozhodnutia na vrátenie dražobnej zábezpeky. Dražobnú zábezpeku vrátil, rešpektujúc rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie predajom nehnuteľnosti a takisto v záujme ukončenia tohto sporu rešpektoval prvé rozhodnutie súdu, v ktorom som bol zaviazaný na zaplatenie úrokov za určité obdobie dúfajúc, že žalobca svoju žalobu zoberie späť, čo sa však nestalo.

Žalovaný je toho názoru, že súd sa pri rozhodovaní dopustil závažnej procesnej vady, keď sa opieral pri určení začiatku plynutia lehoty na vrátenie dražobnej zábezpeky o rozhodnutie, v ktorom sa nerozhodovalo vo veci samej a súdu postačovala len povinnosť uložená v odôvodnení rozhodnutia exekučného sudu, a nie vo výrokovej časti rozhodnutia, napriek skutočnosti, že toto rozhodnutie mal k dispozícií a z odôvodnenia ktorého logicky vyplýva že rozdiel na najvyššom podaní jednoznačne vznikol napriek tvrdeniu exekučného súdu. Súd taktiež nebral do úvahy znenie § 156 Exekučného poriadku, podľa ktorého dražobná zábezpeka vydražiteľa uvedeného v § 143 ods. 1 sa stáva súčasťou rozdeľovanej podstaty a o tejto skutočnosti exekučný súd nemusí rozhodovať. Zároveň je toho názoru, že postup súdu je postihnutý ďalšou procesnou vadou, pretože súd v odôvodní napadnutého rozhodnutia neuviedol právny dôvod pre uloženie povinnosti exekútorovi zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie podal žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného v zákonnej lehote ( ), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti podľa až 3 , ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ). Po preskúmaní rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil v zmysle .

Žalovaný a vedľajší účastník na strane žalovaného uplatnili odvolací dôvod podľa ust. .

Odvolací dôvod podľa spočíva v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil správny predpis, ale nesprávne ho interpretoval.

Odvolací súd zistil, že namietaný odvolací dôvod je síce čiastočne opodstatnený, ale rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny. Súd prvého stupňa na prejednávanú vec aplikoval relevantné právne normy, a hoci nie všetky správne interpretoval, jeho rozhodnutie je v konečnom dôsledku vecne správne.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, ktorí namietajú nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, odvolací súd uvádza:

Obaja odvolatelia poukázali na to, že právny vzťah exekútora a účastníka exekučného konania založený na verejnoprávnych vzťahoch je ďalšou procesnou prekážkou, prečo nie je možné žalovať priamo exekútora o náhradu škody podľa . Ak sa žalobca domnieva, že exekútor mu spôsobil škodu, mohol sa domáhať náhrady škody, ale len podľa právnych predpisov verejnoprávnych. Takýmto právnym predpisom je , predtým , pričom v tomto prípade tiež nie je pasívne legitimovaným účastníkom exekútor, ale štát.

V prvom rade odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní súd nie je viazaný žalobcom uvedeným právnym dôvodom, pre ktorý nárok uplatňuje. Odvolací súd považuje za správny záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého na strane súdneho exekútora nedošlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle , pretože exekútor v zmysle Exekučného poriadku až do rozhodnutia exekučného súdu nakladá s dražobnou zábezpekou na základe právneho dôvodu.

Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah, ako správne uviedli obaja odvolatelia. Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. marca 2010, sp. zn. )

Odvolací súd poukazuje aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze z 13. februára 2013, sp.zn. konštatoval: „Ústavný súd sa v svojej rozhodovacej činnosti postavením súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti už zaoberal. Vo svojom náleze sp. zn. uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v rozsahu ustanovenom zákonom (, ).“

V už spomínanom náleze z 13. februára 2013, sp.zn. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že „Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie krajského súdu, že súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa do bezdôvodného obohatenia nemohol dostať ani povinný ako účastník tohto verejnoprávneho vzťahu. Navyše by tento výklad právnej normy poskytoval súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti za škodu.“

Z uvedeného je zrejmé, že verejnoprávny vzťah medzi súdnym exekútorom a účastníkom exekučného konania nie je prekážkou pre uplatnenie nároku - či už nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody - voči súdnemu exekútorovi.

Súd prvého stupňa sa dopustil pochybenia pri právnom posúdení (hoci na vec aplikoval relevantné právne normy), keď napriek výkladu ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku dospel k záveru, že v danom prípade sa nejedná o nárok na náhradu škody proti súdnemu exekútorovi.

Z ustanovenia z 28. októbra 2003 o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, a ktorým bol zrušený vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Doterajším predpisom je predovšetkým o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

V zmysle štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „“), v znení účinnom v čase vzniku škody, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

Za nesprávny úradný postup podľa tohto zákona sa považuje aj porušenie povinnosti súdneho exekútora urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, jeho nečinnosť pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. upravuje viacero lehôt na úkony súdneho exekútora. Tejto zodpovednosti sa súdny exekútor mohol zbaviť, na rozdiel od súčasného znenia , ktorý nepozná zbavenie sa zodpovednosti (liberáciu).

„Exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa zbaví zodpovednosti ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno požadovať. Pod pojmom „vynaloženie všetkého úsilia“ je potrebné rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Podľa citovaného ustanovenia predpokladmi zodpovednosti súdneho exekútora je vznik škody, protiprávne konanie alebo opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca, súvisiace s činnosťou podľa Exekučného poriadku, príčinná súvislosť medzi týmto konaním (alebo opomenutím) a vznikom škody. Predpoklady vzniku zodpovednosti musí preukázať poškodený.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2010, sp. zn. )

Vychádzajúc z vyššie citovaného právneho názoru a z toho, že je zákonom lex specialis oproti (z ktorého názoru vychádza aj žalovaný vo svojom odvolaní), možno vyvodiť, že zodpovednosť za nezákonný alebo nesprávny výkon exekútora, vykonávajúceho svoju činnosť na základe poverenia štátu, ktorý má za následok škodu, ako aj právna konštrukcia samotnej zodpovednosti za škodu a všeobecné predpoklady jej zodpovednosti, vychádzajú z občianskoprávneho zodpovednostného systému (obdobne ako pri nárokoch na náhradu škody podľa ).

Keďže v danom prípade ku škode došlo pred účinnosťou , na prejednávaný prípad je potrebné aplikovať o zodpovednosti štátu za takúto škodu alebo , Exekučného poriadku. Ak vychádzame z , Exekučného poriadku, účinného v čase vzniku škody, exekútor zodpovedá za škodu pri výkone exekučnej činnosti, a to nielen za škodu, ktorú spôsobil tretím osobám, ale aj za škodu, ktorú spôsobil účastníkom exekučného konania. Zároveň je nutné zdôrazniť, že táto zodpovednosť zo strany exekútora je zodpovednosťou objektívnou, čiže je uplatniteľná bez ohľadu na subjektívnu stránku, teda zavinenie na strane škodcu.

Zároveň, a predovšetkým, je potrebné brať do úvahy, že je na žalobcovi, ktorý zo zodpovedných subjektov sa rozhodne zažalovať, ak z právnych noriem možno vyvodiť, že je daná zodpovednosť oboch z nich (štátu i súdneho exekútora).

Za relevantný v tejto otázke považuje odvolací súd aj právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky: „Pri uplatnení náhrady škody spôsobenej viacerými škodcami záleží na poškodenom, či bude požadovať náhradu na jednom, na niektorých alebo na všetkých škodcoch. Samotná skutočnosť, že škoda vznikla pôsobením viacerých škodcov, ešte neopodstatňuje aplikáciu ustanovenia o delenej zodpovednosti v zmysle , ale za predpokladu, že je daná príčinná súvislosť medzi konaním (opomenutím konania) každého zo škodcov a škodlivým následkom, za ktorý sa požaduje náhrada, je dôvodom na aplikáciu ustanovenia o spoločnej zodpovednosti v zmysle , pričom vyžaduje dôsledné uváženie osobitností každého prípadu, majúc na zreteli, že úprava spoločnej zodpovednosti za škodu vychádza zo zásady solidárnej, ktorá má všeobecnú platnosť pre všetky prípady, avšak delená zodpovednosť môže byť síce stanovená rozhodnutím súdu, ale iba v odôvodnených prípadoch, a to v závislosti od účasti škodcov na spôsobenej škode.“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. septembra 2011, sp. zn. )

V tomto konaní je potrebné prioritne venovať pozornosť identifikácii druhu škody, ktorý nemožno ustáliť bez náležitého zistenia škodového deja. Toto zistenie napomáha k ustáleniu, príčinnej súvislosti a rozsahu (výšky) škody.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že vydražitelia (žalobca s manželkou) nezaplatili najvyššie podanie ani do vykonania opätovnej dražby, v ktorej sa predmetná nehnuteľnosť predala za 315.000Sk, preto bol žalobca povinný v súlade s ust. § 143 Exekučného poriadku zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní, náklady opätovnej dražby a škodu, ktorá vznikla tým, že nezaplatil najvyššie podanie včas. Žalovaný bol povinný vrátiť dražobnú zábezpeku na základe rozhodnutia exekučného súdu, ktorú povinnosť splnil po rozhodnutí odvolacieho súdu, preto neboli splnené predpoklady pre vznik škody spôsobenej činnosťou exekútora. Zároveň odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nebral do úvahy znenie § 156 Exekučného poriadku, podľa ktorého dražobná zábezpeka vydražiteľa uvedeného v § 143 ods. 1 sa stáva súčasťou rozdeľovanej podstaty a o tejto skutočnosti exekučný súd nemusí rozhodovať.

Podľa ustanovenia § 143 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, ak vydražiteľ nezaplatí najvyššie podanie včas, vykoná exekútor opätovnú dražbu nehnuteľnosti; opätovná dražba sa však nekoná, ak vydražiteľ zaplatí najvyššie podanie pred vykonaním opätovnej dražby. Pre opätovnú dražbu platia ustanovenia o prvej dražbe s tým, že najnižšie podanie sa rovná 75% najnižšieho podania určeného podľa § 142 ods. 2. O dražbe upovedomí exekútor aj vydražiteľa uvedeného v odseku 1. Tento vydražiteľ je povinný zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní, náklady opätovnej dražby a škodu, ktorá vznikla tým, že nezaplatil najvyššie podanie včas (§ 152). Táto náhrada pripadne do rozdeľovanej podstaty.

Podľa ustanovenia § 156 Exekučného poriadku rozdeľovanú podstatu tvorí najvyššie podanie a úroky z neho, zábezpeka vydražiteľa uvedeného v § 143 ods. 1, prípadne sumy zodpovedajúce záväzkom uvedeným v § 152 ods. 1.

Podľa ustanovenia § 152 ods. 1o záväzkoch podľa § 143 ods. 2 a § 151 rozhodne súd (§ 45).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že opätovnou dražbou môže vzniknúť ujma v neprospech rozdeľovanej podstaty. Touto ujmou sú vždy náklady opätovnej dražby. Ďalej to môže byť skutočnosť, že vec sa v opätovnej dražbe vydražila za nižšiu cenu ako v pôvodnej dražbe. Zábezpeka vydražiteľa uvedeného v § 143 ods. 1 (pôvodný vydražiteľ, ktorý nezaplatil včas najvyššie podanie) sa stáva súčasťou rozdeľovanej podstaty iba do výšky zodpovedajúcej jeho záväzku nahradiť ujmu, ktorá ušla z dôvodu opakovania dražby (pozri § 143). (pozri Komentár k ustanoveniam § 143 a § 156 Exekučného poriadku v automatizovanom systéme právnych informácií ASPI)

Zo spisového materiálu vyplýva, že Okresný súd Humenné v právnej veci oprávneného Q. S. proti povinnému B. W., uznesením z 20. septembra 2001 č.k. Er40/1998-95, zamietol návrh súdneho exekútora Ing. Štefana Vargu, v ktorom navrhol v zmysle § 143 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazať manželov E. zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní v sume 340.000,- Sk a to s poukázaním na skutočnosť, že vydražitelia nehnuteľnosti, manželia E., ktorí vydražili nehnuteľnosti na dražbe 1. júna 1999, nezaplatili najvyššie podanie a z tohto dôvodu súdny exekútor vykonal opätovnú dražbu. Exekučný súd v uznesení uviedol, že v danej veci bola na dražbe 29. októbra 1999 nehnuteľnosť vydražená za sumu 315.000,- Sk a nevznikol žiaden rozdiel medzi najnižším podaním a cenou, za ktoré boli nehnuteľnosti vydražené, nevzniká teda ani povinnosť Q. E. a jeho manželky zaplatiť rozdiel na najvyššom podaní, pretože žiaden rozdiel nevznikol. Zároveň exekučný súd v poslednom odseku citovaného uznesenia uviedol, že „Po právoplatnosti tohto uznesenia bude povinnosťou súdneho exekútora vrátiť vydražiteľom Q. E. P. V. V. E. zábezpeku vo výške 297.500,- Sk“. (č.l. 31 spisu)

Žalovaný na pojednávaní konanom 4. júna 2008 ako účastník do zápisnice uviedol, že z výroku uznesenia Okresného súdu Humenné pre neho nevyplýva žiadna povinnosť vrátiť zábezpeku, ale z obáv, aby neporušil zákon, sa rozhodol, že vykoná rozvrhové konanie, kde zahrnie, okrem iného, aj dražobnú zábezpeku tak, ako to ukladá zákon. Dňa 22. októbra 2004 mu bolo doručené uznesenie z 19. októbra 2004 č.k. -161, ktorým bol jeho návrh, ako súdneho exekútora, na schválenie rozvrhu výťažku zamietnutý a exekúcia predajom nehnuteľnosti bola zastavená. Z toho vyvodil, že keď bola exekúcia zastavená, nemá čo rozdeľovať, a preto vrátil žalobcovi dražobnú zábezpeku. Uviedol, že to je jeho vysvetlenie, prečo dražobnú zábezpeku vrátil žalobcovi až 16.11.2004 (teda po podaní žaloby), ale „čo sa týka prípadného omeškania s vrátením dražobnej zábezpeky za čas od právoplatnosti uznesenia z 20. októbra 2001, tak ako právny zástupca povedal, som ochotný akceptovať toto obdobie, pretože nechcem porušovať zákon tým, že nebudem rešpektovať rozhodnutie, ktoré už bolo právoplatné“. (č.l. 89 spisu)

Je nepochybné, že argumentácia žalovaného v priebehu konania na súde prvého stupňa je diametrálne odlišná od argumentácie v jeho odvolaní voči rozsudku súdu prvého stupňa. Aj z tohto uznávacieho prejavu žalovaného vychádzal odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č.k. -95 zo dňa 4. júna 2008.

V rozhodnutí sp.zn. -127 Krajský súd v Košiciach uviedol, že Okresný súd Humenné zamietol návrh súdneho exekútora na zaplatenie rozdielu na najvyššom podaní v sume 340.000,- Sk uznesením č.k. -95 z 20. septembra 2001, pričom odôvodnení predmetného uznesenia je uvedené, že po právoplatnosti uznesenia bude povinnosťou súdneho exekútora vrátiť vydražiteľom Q. E. P. V. V. E. zábezpeku vo výške 297.500,- Sk. Nakoľko toto uznesenie bolo napadnuté odvolaním, Krajský súd v Prešove o ňom rozhodol uznesením z 22. apríla 2004 sp.zn. tak, že odvolanie odmietol, pretože proti predmetnému uzneseniu opravný prostriedok nebol prípustný. Je zrejmé, že na prvopise tohto uznesenia je vyznačený deň právoplatnosti 30. júl 2004, čo vyplýva z fotokópie prvopisu tohto uznesenia, založenej v spise. Z obsahu spisu však nie je možné zistiť, kedy bolo doručené účastníkom uznesenie Okresného súdu Humenné č.k. -95 z 20. septembra 2001, a teda, kedy skutočne toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zistiť, kedy bolo doručené účastníkom uznesenie Okresného súdu Humenné z 20. septembra 2001, č.k. -95 za účelom zistenia, kedy skutočne toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Od uvedeného dňa je potrebné odvodiť deň, od ktorého sa žalovaný dostal do omeškania s vrátením dražobnej zábezpeky žalobcovi (ako to sám uznal vo svojej účastníckej výpovedi).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v priebehu konania si bol žalovaný vedomý svojej zodpovednosti, ktorá nevyplývala priamo zo zákona, ale zo súdneho rozhodnutia, ktoré bolo právoplatné. Ak v odvolaní tvrdí, že z výroku uznesenia Okresného súdu Humenné z 20. septembra 2001, č.k. -95 mu nevyplývala žiadna povinnosť vrátiť žalobcovi dražobnú zábezpeku, a preto tak učinil, až po vydaní uznesenia z 19. októbra 2004 č.k. -161, ktorým bol jeho návrh, ako súdneho exekútora, na schválenie rozvrhu výťažku zamietnutý a exekúcia predajom nehnuteľnosti bola zastavená, tak ani táto odvolacia námietka neobstojí, pretože - prísne formalisticky vzaté - povinnosť žalovaného vrátiť žalobcovi dražobnú zábezpeku nevyplývala ani z výroku tohto uznesenia (dokonca ani z jeho odôvodnenia), ale žalovaný si existenciu tejto povinnosti vyvodil z celkového charakteru súdneho rozhodnutia.

Odvolací súd poukazuje na právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v náleze z 13. februára 2013, sp.zn. konštatoval: „V rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci môže byť aj príliš formalistický výklad práva, čo môže mať za následok porušenie ústavných princípov práva na spravodlivý proces (m. m. ).“

Odvolací súd preto zastáva názor, že od súdneho exekútora, ako osoby poverenej výkonom činnosti zo strany štátu, možno logicky a dôvodne očakávať rešpektovanie súdnych rozhodnutí v praxi, v záujme ich účinkov a pôsobenia na právne vedomie v spoločnosti, tak ako si toho bol v konečnom dôsledku vedomý aj sám žalovaný.

Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia , na rozhodnutie o priznaných úrokoch žalobcovi, tento postup súdu prvého stupňa je správny.

Súd prvého stupňa uviedol, že k prvému dňu omeškania určenému žalobcom predstavoval úrok z omeškania 17,60 % v zmysle ust. Nariadenia vlády č. vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska (jednonásobok - 8,8 %). Súd priznal úrok z omeškania tak, ako ho upravil žalobca, vo výške 9 % za obdobie od 01.11.2001 do 01.08.2004, čo v kapitalizovanej sume predstavuje sumu 73.554,- Sk (2.441,54 eur).

Ako bolo uvedené vyššie, je lex specialis predovšetkým k , ale aj k , preto ustanovenia sa aplikujú v prípade, ak chýba špeciálna právna úprava.

Pri nároku na náhradu škody čas plnenia nie je určený dohodou, ani právnym predpisom, jeho splatnosť preto treba posudzovať podľa ustanovenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2012, sp. zn. )

Zo spisového materiálu vyplýva, že žaloba bola podaná na súde 29. mája 2001, žalovaný žalobu prevzal 17. júla 2001, uznesenie Okresného súdu Humenné z 20. septembra 2001 č.k. Er40/1998-95 nadobudlo právoplatnosť 12. októbra 2001, preto prvým dňom omeškania - ako to uznal aj sám žalovaný na pojednávaní - bol 13. október 2011. Žalobca však po zmene návrhu požadoval úroky z omeškania až od 1.11.201 do 1.8.2004, pričom súd prvého stupňa mu úroky za uvedené obdobie a v správnej výške priznal. Preto aj v tejto časti je rozsudok súdu prvého stupňa správny a zákonný.

V preskúmavanom prípade odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a právne zdôvodnenie, dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci rozhodol v konečnom dôsledku vecne správne.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti s poukázaním na citované zákonné ustanovenia, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. .

Pokiaľ ide o návrh žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, aby odvolací súd pripustil dovolanie vo veci, pretože v danom prípade sa jedná o otázku zásadného právneho významu, či je možné, aby bol priamo súdny exekútor žalovaný na náhradu škody a či je mu možné uložiť náhradu úrokov z omeškania podľa , odvolací súd dospel k záveru, že na vyhovenie tomuto návrhu nie je v danej veci dôvod. Riešenie vyššie uvedených otázok vyplýva zo zákona a z ustálenej súdnej judikatúry, ako je uvedené vyššie.

Výrok rozsudku, ktorým bolo konanie čiastočne zastavené, nebol napadnutý odvolaním žiadnym z účastníkov, preto ho v tejto časti odvolací súd ani nepreskúmaval a v uvedenom výroku preto rozsudok nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Žalovaný v odvolacom konaní nebol úspešný a úspešný žalobca trovy konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.