Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/199/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne D., s.r.o. so sídlom v D.,

IČO: X., zastúpenej Mgr. Ľ., advokátom so sídlom v P., proti žalovanej J., bývajúcej v S.,

zastúpenej JUDr. A., advokátkou so sídlom v B., o zaplatenie 3 684,85 € (111 010 Sk)

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Senica pod sp. zn. , na dovolanie

žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 3. júna 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave z 3. júna 2008

sp. zn. z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa sa v konaní domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 111 010 Sk s príslušenstvom, ktorá predstavuje bezdôvodné obohatenie

žalovanej získané na úkor žalobkyne ( ). Žalobou uplatnený

nárok skutkovo vymedzila tým, že žalovaná ako súdna exekútorka v exekučnej veci vedenej

na jej exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 6/2003 doručila žalobkyni (ako povinnej)

upovedomenie o začatí exekúcie z 27. februára 2003, ktorým ju vyzvala zaplatiť vymáhanú

pohľadávku (1 110 012 Sk) a tiež predbežné trovy exekúcie vo výške 264 500 Sk (z toho

odmena súdnej exekútorky predstavovala 222 020 Sk). Žalobkyňa (povinná) na základe toho

dobrovoľne zaplatila nielen vymáhanú sumu, ale aj trovy exekúcie. Podľa názoru žalobkyne

mala súdna exekútorka v danom prípade upustiť od vykonania exekúcie [§ 46 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)], pričom by súdnej exekútorke nepatrila odmena vo

výške podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych

exekútorov (ďalej len „), ale vo výške vyplývajúcej z

vyhlášky č. V dôsledku nesprávneho určenia výšky odmeny zaplatila

žalobkyňa (povinná) nad rámec jej povinnosti o 111 010 Sk viac.

Okresný súd Senica rozsudkom zo 17. októbra 2007 č.k. -60 zamietol

predmetnú žalobu s odôvodnením, že žalobkyňa nepreukázala, že by sa žalovaná pri výkone

exekučnej činnosti na jej úkor bezdôvodne obohatila. V danom prípade bola súdna exekútorka

pri vymáhaní dlžnej sumy činná a v exekučnom konaní došlo k uzavretiu dohody

o splátkovom kalendári, v zmysle ktorého mala byť vymáhaná suma a trovy exekúcie

uhradené do 30. decembra 2003. Žalobkyňa celú vymáhanú sumu spolu s trovami exekúcie

zaplatila až 24. júna 2004. Konanie žalobkyne (povinnej) preto nemožno považovať za

dobrovoľné splnenie vymáhaného nároku. Súd prvého stupňa vzhľadom na to bezdôvodne

podanú žalobu zamietol a žalobkyňu zaviazal zaplatiť žalovanej do 3 dní náhradu trov

konania 45 679,50 Sk.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala žalobkyňa odvolanie. Krajský súd v Trnave

rozsudkom z 3. júna 2008 sp. zn. napadnutý rozsudok vo veci samej zmenil

tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni do 3 dní sumu 111 010 Sk s úrokom

z omeškania 7 % ročne od 26. apríla 2006 do zaplatenia, a v rovnakej lehote jej nahradiť trovy

konania 38 152 Sk. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci. Odvolací súd pred zodpovedaním otázok súvisiacich so

vznikom nároku súdneho exekútora na odmenu v zmysle vyhlášky č. skúmal

najskôr, či je opodstatnená námietka žalovanej o premlčaní žalobou uplatnenej pohľadávky

a dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nedošlo k premlčaniu práva.

K námietke žalobkyne, že právny vzťah účastníčok tohto konania nemá znaky

súkromnoprávneho vzťahu, odvolací súd uviedol, že napriek osobitnému postaveniu

žalovanej ako súdnej exekútorky je tento vzťah potrebné posudzovať podľa ustanovení

o bezdôvodnom obohatení. I keď postavenie súdneho exekútora

vykazuje určité atribúty, ktorými sa obvykle vyznačujú len orgány verejnej moci, treba

zohľadniť, že súdni exekútori vykonávajú svoje povolanie ako samostatne zárobkovo činné

osoby, sú povinní riadiť sa právnymi predpismi, nesú z toho vyplývajúcu zodpovednosť

(najmä za škodu podľa § 33 Exekučného poriadku) a pri výkone svojej činnosti sami

podliehajú prieskumnej a kontrolnej právomoci rôznych orgánov verejnej moci alebo verejnej

správy (napríklad zo strany súdov, daňových úradov alebo Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky). Z toho odvolací súd vyvodil, že účastník exekučného konania má

možnosť domáhať sa v občianskom súdnom konaní uspokojenia rôznych nárokov majúcich

pôvod v nesprávnosti postupu súdnych exekútorov, a to osobitne v prípadoch, „kde možnosť

námietok proti predbežným trovám exekúcie vyčísleným už v upovedomení o začatí exekúcie

(podľa § 201 Exekučného poriadku) pri faktickom nedostatku ďalšieho vykonávania exekúcie

nepredstavuje dostatočný prostriedok ochrany najmä povinného“. Odvolací súd dodal, že na

posúdenie otázky právomoci súdu v prejednávanej veci nebolo možné aplikovať závery

vyslovené Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku z 27. septembra 2000 sp. zn.

(R 24/2002), lebo v prejednávanej veci išlo o iný právny vzťah. Po vyriešení

týchto otázok (premlčania a povahy vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený

nárok) pristúpil odvolací súd k posúdeniu opodstatnenosti požiadavky žalobkyne na

zaplatenie sumy požadovanej žalobou ako bezdôvodné obohatenie. Vychádzal z toho, že od

vykonávania exekúcie možno upustiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania až do jeho

skončenia vymožením pohľadávky. I keď v danom prípade došlo k úhrade exekučne

vymáhanej pohľadávky bez toho, aby súdna exekútorka musela prikročiť k vymáhaniu

pohľadávky niektorým zo zákonných spôsobov exekúcie na peňažné plnenie, žalovaná

nemala zákonný dôvod nepokračovať v exekúcii (tým skôr, že žalobkyňa ako povinná

neplnila ani dohodnutý splátkový kalendár). V nečinnosti súdnej exekútorky videl odvolací

súd faktické upustenie od vykonania exekúcie a uzavrel, že vykonaním exekúcie, za ktoré by

súdnemu exekútorovi patrila odmena podľa vyhlášky č. , nie je

postup súdneho exekútora obmedzujúci sa na vydanie upovedomenia o začatí exekúcie.

V danom prípade mala žalovaná právo na odmenu len vo výške zodpovedajúcej § 5 ods. 2

vyhlášky č. , a pokiaľ jej žalobkyňa zaplatila odmenu vyššiu (v zmysle

ods. 1 vyhlášky č. ), došlo na strane žalovanej k bezdôvodnému obohateniu

( ). O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa

ods. 1 v spojení s

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, ktoré

odôvodnila tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ). Nesúhlasila s odvolacím súdom v otázke povahy právneho

vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, ani v otázke výšky odmeny za

výkon exekučnej činnosti. Pokiaľ ide o charakteristiku právneho vzťahu účastníčok konania,

dovolateľka poukázala na tie ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré súdneho exekútora

charakterizujú ako štátom určenú osobu uskutočňujúcu nútený výkon súdnych a iných

rozhodnutí, stanovujú jeho nestranné a nezávislé postavenie a priznávajú mu postavenie

verejného činiteľa vykonávajúceho verejnú moc. Aj s poukazom na nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 10. januára 2005 sp. zn. dovolateľka uviedla, že súdny

exekútor plní v exekučnom konaní úlohy orgánu verejnej moci, preto sa naňho vzťahujú iné

kritériá než na subjekty nevykonávajúce verejnú moc. Medzi exekútorom a povinným

v exekučnom konaní neexistuje súkromnoprávny, ale verejnoprávny vzťah. I keby exekútor

v exekučnom konaní nesprávne vyčíslil trovy exekučného konania, nemožno sa vrátenia

nesprávne zaplatenej sumy domáhať žalobou na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa

názoru dovolateľky v takom prípade prichádza do úvahy žaloba o náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom, pričom za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti zodpovedá štát (ktorý môže následne

vymáhať náhradu škody od exekútora). Na základe vyššie uvedeného dovolateľka žiadala

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu je

správne. Podľa jej názoru nemá postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní žiadny

vplyv na právo účastníka exekučného konania domáhať sa voči súdnemu exekútorovi vydania

bezdôvodného obohatenia. Úpravu bezdôvodného obohatenia obsahuje

a táto úprava platí všeobecne. upravuje okrem iného aj majetkové vzťahy

medzi právnickými a fyzickými osobami a štátom. Ak bezdôvodné obohatenie vznikne,

zaťažuje povinnosť vydať ho každú osobu, teda aj štát a jeho orgány alebo ním poverené

osoby. Žalobkyňa vzhľadom na uvedené žiadala dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ods. l ) zastúpená v súlade s

ods. 1 , proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. l ), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba zrušiť.

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolateľka namieta, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením veci

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd použil iný právny

predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval.

Odvolací súd právny vzťah účastníčok konania, z ktorého je vyvodzovaný žalobou

uplatnený nárok, považoval za občianskoprávny vzťah, v rámci ktorého žalovaná zodpovedá

za bezdôvodné obohatenie, ktoré získala na úkor žalobkyne.

Občianskoprávnymi vzťahmi sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb,

majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na

ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony (viď § 1 ods. 2

). Tieto vzťahy sú upravené normami súkromného práva a sú založené

na princípoch právnej rovnosti ich subjektov; práva a povinnosti, ktoré sú obsahom právnych

vzťahov tejto povahy, vznikajú na základe prejavov vôle vyplývajúcich z princípu autonómie

vôle ich subjektov. Vzťahy, ktoré sú založené na nerovnom právnom postavení ich účastníkov

a v ktorých orgány verejnej moci rozhodujú o právach a povinnostiach účastníkov na báze

autoritatívnosti, sú verejnoprávne.

Pre vyriešenie otázky, či ten – ktorý právny vzťah je súkromnoprávny alebo

verejnoprávny, je nevyhnutné predovšetkým zistiť, z ktorého právneho vzťahu sa vyvodzuje

žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania). Tento vzťah treba následne analyzovať

a správne právne posúdiť. Za účelom zabezpečenia podkladov, nevyhnutných pre tento

postup, ukladá zákon žalobcovi povinnosť uviesť vždy už v žalobe rozhodujúce skutočnosti

( ), ktoré majú súdu umožniť, aby daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný

nárok analyzoval a právne kvalifikoval z aspektov, významných nielen pre posúdenie rôznych

otázok procesnej povahy (napr. právomoci, príslušnosti, spôsobilosti byť účastníkom

konania), ale aj pre posúdenie veci samej. Žalobca je povinný svoj nárok skutkovo vymedziť,

nemusí ho však právne vyhodnotiť a odôvodniť. Je totiž vždy vecou súdu, aby podal jeho

právnu kvalifikáciu. Ak ho ale predsa len v žalobe právne vyhodnotí, súd tým nie je viazaný.

Z toho, čo v prejednávanej veci žalobkyňa uviedla v priebehu konania na súdoch

nižších stupňov a zopakovala vo vyjadrení k dovolaniu, je zrejmé, že pre uplatnenie nároku na

zaplatenie spornej sumy v súdnom konaní považovala za rozhodujúcu skutočnosť, že

v exekučnom konaní (ako povinná) zaplatila súdnej exekútorke vykonávajúcej exekučnú

činnosť odmenu vyššiu, ako jej patrila.

Exekútor je v zmysle § 2 Exekučného poriadku štátom určenou a splnomocnenou

osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná

činnosť“). Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne

a nezávisle. Pri výkone svojej činnosti je viazaný len , zákonmi,

inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím

súdu vydaným v exekučnom konaní.

Z definície právneho postavenia súdneho exekútora podanej priamo Exekučným

poriadkom (viď vyššie) vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho

orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej)

moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú

činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej

(štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne

. Dovolací súd poznamenáva, že ustanovenie

Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. septembra 2005 (kedy nadobudla účinnosť jeho

novela daná ) výslovne uvádza, že vykonávanie exekučnej činnosti

je výkonom verejnej moci.

V danom prípade žalobkyňa svoj nárok „na vydanie bezdôvodného obohatenia“

vyvodzuje z právneho vzťahu, ktorý: 1. vznikol medzi ňou ako účastníčkou exekučného

konania a súdnou exekútorkou vykonávajúcou exekučnú činnosť, 2. sa netýkal niektorej

z typických súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby

a nevyplýval zo súkromného práva. Išlo tu o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie

funkcií štátu, v rámci ktorého účastníci nemali autonómne a rovnoprávne postavenie,

charakteristické pre právne vzťahy založené na súkromnom práve. Tento právny vzťah sa

vyznačoval tým, že jeden účastník vzťahu (súdny exekútor) vystupoval voči druhému

(účastníkovi exekučného konania) ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený

druhému subjektu jednostranne zakladať práva alebo povinnosti (v tejto súvislosti viď napr.

ustanovenie § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku oprávňujúce súdneho exekútora

zakázať povinnému, aby odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so

svojím majetkom podliehajúcim exekúcii, ako aj ustanovenie § 54 ods. 2 Exekučného

poriadku oprávňujúce súdneho exekútora predvolať povinného a vyzvať ho na vyhlásenie

o jeho majetku). Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania s týmito

znakmi nemôže byť považovaný za súkromnoprávny vzťah.

Vzhľadom na povahu vzťahu vznikajúceho medzi povinným ako účastníkom

exekučného konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť nemôže dôjsť

na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho

zákonníka tým, že povinný mu na základe výzvy (§ 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku)

zaplatí za výkon exekučnej činnosti vo výzve uvedenú odmenu, výška ktorej presahuje sumu

zodpovedajúcu právnemu predpisu. Žalovaná preto opodstatnene namieta, že napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Dovolací súd po zaujatí vyššie uvedeného záveru považuje za potrebné zopakovať, že

žalobca je povinný žalobou uplatnený nárok (iba) skutkovo vymedziť. Právne posúdenie

zistených skutkových okolností a ich podriadenie pod určitú právnu normu je úlohou súdu

(„iura novit curia“). Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových

okolností, so zreteľom na povahu ktorých alebo spôsob opísania ktorých prichádza do úvahy

možnosť podriadenia žalobou uplatneného nároku pod inú hmotnoprávnu normu, než je

uvedená v žalobe, musí vec právne posúdiť podľa zodpovedajúcej normy bez ohľadu na to, či

je v žalobe uvedený (alebo správne uvedený) právny dôvod požadovaného plnenia.

V danom prípade – so zreteľom na to, ako a čím žalobkyňa vymedzila skutkový

rámec, z ktorého vyvodzovala jej nárok na zaplatenie požadovanej sumy – bolo pred

rozhodnutím o jej žalobe „o vydanie bezdôvodného obohatenia“ potrebné vyriešiť otázku, či

žalobou uplatnený nárok nevyplýva zo vzťahu zodpovednosti súdneho exekútora za škodu

spôsobenú účastníkovi konania v zmysle § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého

súdny exekútor v prípade, že osobitný zákon neustanovuje inak, zodpovedá za škodu tomu,

komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Zo

spisu vyplýva, že odvolací súd žalobu z tohto aspektu neposudzoval. Jeho rozhodnutie je

v dôsledku toho predčasné, a preto aj z tohto dôvodu vecne nesprávne.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu spočívajúce na nesprávnom právnom posúdení veci ( ) zrušil

a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie ( ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. februára 2010

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková