Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-300-2013.pdf
PDF · 96.94 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/300/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o., Žabotova 2/B, IČO: 36 866 881, Bratislava, proti odporcovi: E. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. C. XXX/XX, Q., zastúpená opatrovníčkou pre konanie Mgr. F. C., pracovníčkou OS Dunajská Streda, o zaplatenie 108,24 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 18.03.2013, č.k. 5C/20/2013-51, v zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 76,56 Eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 17.07.2010 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd návrh zamietol. Uložil tiež odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 6,93 Eur a k rukám právneho zástupcu navrhovateľa trovy právneho zastúpenia vo výške 36,64 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne citáciou ust. § 708 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vecne potom v napadnutej zamietajúcej časti argumentoval tým, že navrhovateľ si uplatnil aj sankčný úrok z omeškania vo výške 31,68 Eur, zo strany súdu bol vyzvaný, aby sa k tomuto vyjadril, uviedol akým spôsobom bol vypočítaný, na základe čoho a vyjadril k nemu aj z hľadiska § 53 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 OZ, čo však neučinil. Nakoľko súdu nebol zrejmý spôsob jeho vyčíslenia, z akej sumy bol počítaný, od kedy do kedy, v akej výške, keď podľa priložených listinných príloh (výzva z 01.10.2009 a 01.07.2010) sa výška debetného zostatku menila, nevedel posúdiť správnosť vyčíslenia tohto sankčného úroku z omeškania a ani dôvodnosť uplatneného nároku. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, je možné uplatňovať si úroky z omeškania iba v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka. Preto z uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 31,68 Eur ako sankčného úroku z omeškania zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Navrhovateľ mal úspech v konaní vo výške 71% a odporkyňa vo výške 29%. Porovnaním pomeru úspechu a neúspechu má navrhovateľ právo na náhradu trov konania z uplatnených trov vo výške 42% (71% - 29%). Preto súd navrhovateľovi priznal právo na náhradu trov konania vo výške 6,93 Eur za zaplatený súdny poplatok (42% zo sumy 16,50 Eur) a trovy právneho zastúpenia vo výške 36,64 Eur. Trovy právneho zastúpenia si navrhovateľ uplatnil vo výške 87,23 Eur s DPH (3x právny úkon po á 19,92
Eur s DPH a to za prevzatie veci, pokus o zmier a podanie žaloby + 3x režijný paušál po á 9,16 Eur za úkony v r. 2012), avšak tak ako je vyššie uvedené, z týchto mu súd priznal 42%, t.j. sumu 36,64 Eur.
Proti tomuto rozsudku podal v zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania. Ako odvolací dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ poukázal na inštitút všeobecných obchodných podmienok v zmysle ust. § 273 ObchZ a na ustanovenia konkrétnych všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) platných v danom prípade, keď odporca porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol nepovolený debetný zostatok, v dôsledku čoho navrhovateľ odstúpil od zmluvy, navrhovateľ vyrovnal nevyrovnanú výšku debetného zostatku, čo je vyjadrené aj vo výpise z účtu. K tomu prislúcha aj príslušný sankčný úrok z omeškania (zmluvná pokuta) vo výške 20% ročne zo sumy 76,56 Eur od 17.07.2010 do podania žaloby, táto sankcia bola dostatočne jasne a zrozumiteľne dojednaná v čl. III bod 23 VOP ako sankčný poplatok. Zo strany súdu došlo k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p.
Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Vzhľadom na rozsah navrhovateľom podaného odvolania, rozsudok prvostupňového súdu sa vo vyhovujúcej časti stal právoplatným, predmetom prieskumu odvolacieho súdu potom bola tá časť rozsudku, ktorým bol návrh vo zvyšku v časti zaplatenia sankčného úroku z omeškania zamietnutý, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu, pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.
Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 21.08.2008 bola medzi navrhovateľom a odporkyňou uzavretá Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, na základe ktorej navrhovateľ odporkyni zriadil a viedol rastový osobný účet č. XXXXXXXXXX. Podľa písmena T bodu 9 VOP suma čerpaných peňažných prostriedkov nad výšku limitu PP je popri úrokovej sadzbe sankcionovaná úrokom z omeškania, ktorého výška je zverejnená v obchodných priestoroch banky a na internetovej stráne banky. Listom z 01.12.2009 bola odporkyňa vyzvaná, aby do 20 dní od vystavenia tejto výzvy uhradila nepovolený debetný zostatok vo výške 20,51 Eur, ktorý mala od 30.05.2009. Listom z 08.07.2010 bola odporkyňa informovaná, že od 30.05.2009 bol vykázaný debetný zostatok, ktorého aktuálna výška je 56,09 Eur a z tohto dôvodu odstupujú od zmluvy. Zároveň bola vyzvaná, aby nepovolený debetný zostatok uhradila v lehote do troch dní.
Vzhľadom k tomu, že odporca nedoplnil zostatok na svojom účte minimálne o čiastku nepovoleného debetného zostatku zvýšený o ďalšie položky stanovené v zmluve a sadzobníku, navrhovateľ dňa 16.07.2010 odstúpil od zmluvy z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok. Odstúpením od zmluvy navrhovateľ vyzval odporcu na zaplatenie dlžnej sumy 108,24 Eur, ktorá pozostáva z istiny 76,56 Eur a sankčného úroku z omeškania vo výške 31,68 Eur v súlade s výpisom z účtu peňažného ústavu. Za rozhodujúci dátum pre určenie úrokovej sadzby NBS, resp. ECB navrhovateľ považuje deň 17.07.2010, t.j. deň nasledujúci po dni odstúpenia od zmluvy.
Sankčný úrok z omeškania je už podľa pomenovania sankciou, navrhovateľ si ho uplatnil za nedodržanie zmluvných podmienok, dojednanie o tzv. sankčnom úroku je potrebné považovať za obchádzanie zákona, keď zákon jasne definuje úrok z omeškania v limitovanej výške (§ 517 ods. 2 OZ). Navyše zákon takýto pojem ani nepozná, skôr sa však charakterovo približuje k zmluvnej pokute, o ktorej dojednaní však zákon vyžaduje písomnú formu.
Samotný navrhovateľ tento nárok označoval rôzne, v návrhu na začatie konania ho označil ako sankčný úrok z omeškania, v sadzobníku poplatkov je uvedený ako sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete, navrhovateľ odkazoval na čl. III bod 23 VOP, kde sa uvádza sankčný poplatok. Z uvedeného je teda zrejmá nejednoznačnosť a z toho vyplývajúca neurčitosť takéhoto dojednania, keď je nevyhnutné v prvom rade jednoznačne rozlišovať inštitúty ako zmluvná pokuta, úrok, úrok z omeškania. V danom zmluvnom vzťahu o to viac, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský, so zvýšenou právnou ochranou odporcu ako spotrebiteľa, ktorého môžu platne zaväzovať len také zmluvné podmienky, ktoré sú dostatočné jasné, určité a zrozumiteľné. Odvolací súd týmto žiadnym spôsobom nespochybňuje právo dodávateľa upraviť zmluvné podmienky aj vo forme všeobecných obchodných podmienok (§ 273 ObchZ), tieto však musia byť dojednané jasne, určite a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľovi jasne, určite a zrozumiteľne deklarovali obsah jeho práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu.
Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že zo strany súdu došlo k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ani túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.
V zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p. i uznesenia (použitých s odkazom na § 251 ods. 4 O.s.p.), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.
Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28. februára 2006).
Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne odôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, čo spôsobuje presvedčivosť odôvodnenia. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nenašiel žiadnu takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa vo zvyšnej časti zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi, odporca si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.