Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-135-2013.pdf
PDF · 126.59 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/135/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: Sociálna poisťovňa, Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8, IČO: 30 807 484, vo veci Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, Záhradnícka č. 31, proti odporcovi: Duslo, a.s., Administratívna budova, ev. č. 1236, Šaľa, IČO: 35 826 487, zastúpený spoločnosťou advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Bratislava, Špitálska č. 10, IČO: 36 722 758, za ktorú koná JUDr. Lukáš Garčák, o náhradu škody, s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 25. júna 2012, č.k. 9 C 25/2011-324, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 25. júna 2012, č.k. 9 C 25/2011-324, vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 12.407,35 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku, ktorým uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 744,44 € na účet súdu prvého stupňa v lehote troch dní od právoplatnosti, vo výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .
Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 25.6.2012, č.k. 9 C 25/2011-324, uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 12.407,35 € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku týkajúci sa zaplatenia sumy 403,30 € návrh zamietol; navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov konania pozostávajúcich zo sumy 1.379,-- € za zaplatenie súdneho poplatku za odpor, zo sumy 3.089,28 € ako trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu odporcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku; odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok na účet súdu prvého stupňa v sume 744,44 € rovnako v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Návrhom na začatie konania podaným dňa 6.5.2011 sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 35.807,27 € odporcom, ako náhradu škody vzniknutej výplatou dávok nemocenského poistenia a dôchodkového zabezpečenia, ktoré boli vyplatené v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Podaním zo dňa 13.3.2012 navrhovateľ zobral návrh späť v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 22.996,62 € predstavujúcej ním pôvodne uplatnenú náhradu škody za výplatu dávok vyplatených poškodenému V. Q. v plnom rozsahu a poškodenému X. O. čiastočne. Trval na návrhu už len v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 12.810,65 € predstavujúcej výplatu dávok X. O. za obdobie od 8.5.2008 do 25.12.2008 v sume 3.172,29 € a Y. Y. za obdobie od 16.6.2008 do 15.1.2011 v sume 9.638,36 €. V späťvzatej časti so súhlasom odporcu súd prvého stupňa konanie zastavil uznesením zo dňa 7.5.2012, č.k. 9 C 25/2011-309.
Súd prvého stupňa vo veci samej (v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 12.810,65 €) rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Poškodení X. O. a Y. Y. boli zamestnancami právneho predchodcu odporcu v pozícii pracovníci v chemickej výrobe, čo napokon ani sporné nebolo. Sporné nebolo ani to, že poškodený X. O. bol zamestnancom právneho predchodcu odporcu od 1.10.1968 do 19.1.2001 a v rokoch 1983 až 1987 pracoval ako spriadač viskózneho hodvábu v prevádzke viskózneho hodvábu, pričom z dôvodu ohrozenia choroby z povolania
- chronická intoxikácia CS2 bol od 1.5.1987 preradený na inú prácu. Z hlásenia zo dňa 9.7.1987 vyplýva, že u neho bola dňa 7.4.1987 zistená choroba z povolania, chronická intoxikácia CS2. Poškodený Y. Y. bol v rokoch 1980 až 1989 zamestnaný u právneho predchodcu odporcu, pričom v rokoch 1980 až 1988 pôsobil ako spriadač na prevádzke zvlákňovania viskózneho hodvábu. Aj jemu bola zistená choroba z povolania, chronická intoxikácia sírouhlíkom. Súd sa v konaní nezaoberal vznikom a rozsahom poškodenia zdravia poškodeného V. Q. a v tejto súvislosti ani protiprávnosťou konania odporcu, príčinnou súvislosťou medzi jeho konaním a vznikom choroby z povolania poškodeného V. Q., zavinením odporcu, pretože navrhovateľ svoj pôvodne uplatnený nárok titulom vyplatených dávok V. Q. zobral v celom rozsahu späť a vo vzťahu k nemu je konanie zastavené. V dôsledku zistenej choroby z povolania boli X. O., Y. Y. uznaní za čiastočne a neskôr plne invalidnými. Nebola sporná ani výška invalidného dôchodku, ktorú im navrhovateľ vyplácal za rozhodné obdobie od 8.5.2008, resp. 16.6.2008 do januára 2011 Y. Y.T. v sume 9.638,36 € X. O. v sume 14.403,19 €, pričom v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu navrhovateľom výplaty dávok X. O., súd skúmal len obdobie výplaty dávok X. O. za obdobie od 8.5.2008 do 25.12.2008 v sume 3.172,29 €. Medzi účastníkmi zostala spornou otázka protiprávnosti konania odporcu, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom choroby z povolania u poškodených, zavinenie odporcu (jeho právneho predchodcu Istrochem Bratislava), ako aj premlčanie časti nároku z vyplatenej dávky invalidného dôchodku X. O. za mesiac máj 2008. Bývalí zamestnanci právneho predchodcu odporcu X. O. a Y. Y. sa v dôsledku choroby z povolania následkom chronickej intoxikácie sírouhlíkom stali invalidnými, na základe čoho im navrhovateľ vyplácal invalidný dôchodok, a to Y. Y. za obdobie od 16.6.2008 do 15.1.2011 v sume 9.638,36 € a X. O. za obdobie od 8.5.2008 do 25.12.2008 v sume 3.172,29 €. Obaja bývalí pracovníci právneho predchodcu odporcu spoločnosti Istrochem Bratislava pracovali na pracovisku súkarne ako spriadači viskózneho hodvábu a mali rovnaké pracovné podmienky, ktoré im vytváral zamestnávateľ a v dôsledku ktorých získali chorobu z povolania, chronickú intoxikáciu sírouhlíkom. Navrhovateľ videl protiprávnosť konania odporcu - zamestnávateľa v tom, že dlhodobo a niekoľkonásobne prekračoval prípustné koncentrácie škodlivín (CS2) v pracovnom prostredí a taktiež prekračoval dĺžku expozície zamestnancov v ich pracovnom prostredí. Spriadači viskózneho hodvábu boli zaradení do IV. kategórie, pre ktorú platili prísne opatrenia. V rokoch 1981 až 1998 Ústav národného zdravia mesta Bratislavy - hygienická stanica, Ústav hygieny a epidemiológie, Štátny zdravotný ústav hlavného mesta SSR Bratislavy, ako aj Obvodný úrad Bratislava II, jednoznačne preukazovali protiprávnosť konania spoločnosti Istrochem Bratislava, keďže vo svojich protokoloch o meraní CS2 konštatovali prekračovanie limitov škodlivín v pracovnom prostredí. Odporcovi boli uložené súbory opatrení na zníženie koncentrácie CS2 Národným výborom hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy - hygienikom zo dňa 9.12.1985, ktoré však odporca nikdy nezrealizoval a napriek tomu žiadal o výnimku z úpravy čl. 7/978 Vestníka MZ SSR o hygienických požiadavkách na pracovné prostredie, pričom týmto požiadavkám nikdy nebolo vyhovené. Inšpektorát práce v Bratislave v spolupráci s Hygienickou stanicou mesta Bratislavy konštatoval, že spoločnosť Istrochem Bratislava nevykonala žiadne opatrenia na zlepšenie pracovného prostredia, pričom Inšpektorát práce v Bratislave svojim rozhodnutím č. 3/1/17/85GA zakázal Istrochemu Bratislava používanie technológie zvlákňovania viskózneho vlákna z dôvodu vážneho ohrozenia zdravia pracovníkov. Proti danému rozhodnutiu sa spoločnosť Istrochem Bratislava odvolala, avšak Slovenský úrad bezpečnosti práce rozhodnutím zo dňa 7.8.1985 jeho odvolanie zamietol. Keďže X. O. a Y. Y. pracovali u právneho predchodcu odporcu v pracovnom prostredí, ktoré ohrozovalo ich zdravie, malo to za následok diagnostikovanie u nich choroby z povolania - intoxikácie CS2. Jednoznačne vyplýva protiprávnosť konania zamestnávateľa (právneho predchodcu odporcu) X. O. a Y. Y., ako aj príčinný vzťah medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody - výplatou dôchodkových dávok poškodeným. Odporca prekračoval niekoľkonásobne stanovené maximálne hodnoty škodlivín, ako aj dĺžku expozície zamestnancov v takomto prostredí, napriek odporúčaniam kompetentných orgánov nevykonal žiadne opatrenia na zamedzenie prekračovania limitov škodlivín v pracovnom prostredí, čoho dôsledkom bol konečný zákaz používania technológie zvlákňovania viskózneho vlákna z dôvodu vážneho ohrozenia zdravia pracovníkov, ktorí na tejto technológii pracovali. Zároveň navrhovateľ uviedol, že tak ako je uvedený v návrhu na začatie tohto konania, je riadne a právne označený, nakoľko obsahuje názov, sídlo a identifikačné číslo a je v plnej zhode s uvedeným názvom navrhovateľa, uvedenom v zákone č. 413/2002 Z.z. a nie je možné ho zameniť a ani spochybniť; zároveň poukázal na viacero právoplatných a vykonateľných rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, v ktorých bol rovnako označený a ktoré sú známe aj odporcovi. Zdôraznil rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 5.3.2009, č.k. 16 C 104/2005-355, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava zo dňa 27.10.2010, sp.zn. 4 Co 1/2010, v ktorom bol odporca zaviazaný titulom identického nároku zaplatiť navrhovateľovi za výplatu dôchodku X. O. v rokoch 2001-2004; rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 23.6.2010, č.k. 7 C 37/2008-180, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k. 4 Co 405/2010-214, v ktorom bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi titulom identického nároku za výplatu dôchodku X. O. za obdobie rokov 2004-2006; rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 7.2.2006, č.k. 24 C 12/2005-99, v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava, č.k. 5 Co 168/2006-141, v ktorom bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi titulom identického nároku za výplatu invalidného dôchodku Y. Y. za obdobie rokov 2001-2004. Vo veci vedenej pod sp.zn. 17 C 111/2007 bolo vypracované stanovisko Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, z ktorého vyplýva, že existuje príčinná súvislosť medzi dlhodobým prekračovaním expozičných limitov CS2 u odporcu a zvýšeným rizikom choroby z povolania - chronickej intoxikácie CS2.
Návrh v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 12.407,35 € predstavujúcej navrhovateľom vyplatené dávky poškodenému Y. Y. v sume 9.638,36 € (za obdobie 16.6.2008 - 15.1.2011) a X. O. v sume 2.768,99 € (za obdobie jún 2008 do 25.12.2008 - kedy mu vznikol nárok na starobný dôchodok), považoval za dôvodný. Nepochybne bola preukázaná zodpovednosť odporcu (jeho právneho predchodcu) za vzniknutú škodu z dôvodu výplaty dávok poškodeným. Pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov predložených navrhovateľom, ako aj záverov v právoplatných rozsudkoch Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 5.3.2009, č.k. 16 C 104/2005-355, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.10.2010, č.k. 4 Co 1/2010-429, zo dňa 23.6.2010, č.k. 7 C 37/2008-180, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.1.2011, č.k. 4 Co 405/2010-214, zo dňa 7.2.2006, č.k. 24 C 12/2005-99, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.4.2007, č.k. 5 Co 168/2006-141 (týkajúcich sa náhrady škody vzniknutých výplatou dávok dôchodkového zabezpečenia Y. Y. a X. O. za obdobie od roku 2001 do roku 2006.). Poškodený X. O. doteraz nepožiadal o vyplatenie dávky starobného a ani predčasného starobného dôchodku, čo je predpoklad na vznik nároku na jeho výplatu. Súd pri posudzovaní vzniku choroby z povolania u oboch poškodených vychádzal zo v spise založených listinných dôkazov - stanoviska Štátneho zdravotného ústavu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, v ktorom sa konštatovalo, že u oboch poškodených ide o chorobu z povolania - chronickú intoxikáciu sírouhlíkom, ktorá chemická látka sa uvoľňuje do pracovného prostredia počas procesu výroby viskózneho hodvábu, resp. jeho zvlákňovania. Pri objektivizácii pracovného prostredia meraním tejto škodliviny sa zistilo, že u právneho predchodcu odporcu boli niekoľkonásobne prekračované najvyššie prípustné koncentrácie, priemerné aj hraničné, podľa vtedy platnej právnej úpravy. Na základe týchto zistení boli právnemu predchodcovi odporcu, ako zamestnávateľovi oboch poškodených, uložené viaceré opatrenia, a to technického a technologického, organizačného, preventívneho charakteru, ktoré mali zamedziť vystaveniu pracovníkov nadmernej dennej expozícii sírouhlíka. Napriek realizovaným opatreniam zo strany zamestnávateľa pretrvával výskyt chorôb z povolania z dôvodu zvýšenej expozície pracovníkov koncentrácie sírouhlíka. Preto v roku 1983 bol podaný návrh na vymiestnenie výroby viskózneho hodvábu z Bratislavy, v roku 1985 bol vydaný zákaz používania technológie pri zvlákňovaní viskóznych vlákien a v roku 1991 malo dôjsť k zrušeniu danej výroby, k čomu nakoniec došlo až v roku 1998. Nakoľko pre zodpovednosť odporcu za škodu musia byť splnené všetky zákonné náležitosti, t. j. zavinený protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi, súd ďalej skúmal protiprávnosť konania právneho predchodcu odporcu, ako aj jeho zavinenie. Protiprávnosť konania právneho predchodcu odporcu mal súd za preukázanú z predložených listinných dôkazov - stanoviska Štátneho zdravotného ústavu pre hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislavu, v ktorom bolo konštatované opakované prekračovanie maximálne prípustných koncentrácií škodlivín v pracovnom prostredí, ktorým boli poškodení vystavení. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom jednoznačne vyplývala príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody navrhovateľovi, nakoľko u oboch poškodených ide o chorobu z povolania - chronickú intoxikáciu sírouhlíkom - ktorá chemická látka sa uvoľňuje do pracovného prostredia v procese výroby viskózneho hodvábu. Nepochybne bolo preukázané, že obaja poškodení v predmetnej prevádzke pracovali ako spriadači hodvábu. Čo sa týka posudzovania zavinenia odporcu súd vychádzal z obsahu navrhovateľom predložených listinných dôkazov, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že kompetentné štátne orgány u právneho predchodcu odporcu vykonávali opakovane kontrolné merania, pri ktorých boli opakovane zisťované prekračovania limitov, niekoľkonásobne, škodlivých látok v pracovnom prostredí, v ktorom zamestnanci odporcu vykonávali činnosť spriadanie viskóznych vlákien. Právnemu predchodcovi odporcu boli ukladané opakovane opatrenia na odstránenie takéhoto stavu, avšak tento stav, prekračovanie limitných hodnôt, pretrvával. Taktiež bolo zistené, že u viacerých zamestnancov právneho predchodcu odporcu boli zistené choroby z povolania - chronická intoxikácia sírouhlíkom a títo pracovníci po zistení tejto choroby boli preraďovaní na inú prácu. Odporca si teda musel byť jednoznačne vedomý, že nedodržiavaním predpísaných koncentrácií škodlivín CS2 v pracovnom prostredí ohrozuje zdravie svojich pracovníkov a napriek tomu v danej výrobe pokračoval; v roku 1985 sa dokonca odvolal proti zákazu používania technológie spriadanie viskózneho hodvábu a predmetnú výrobu zrušil až v roku 1998. Záverom súd nevzhliadol opodstatnenú ani námietku odporcu o nedostatku aktívnej legitimácie navrhovateľa, a to s poukazom na tú skutočnosť, že označenie navrhovateľa v návrhu je plne v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 O. s. p. - obsahuje jeho názov, sídlo, IČO, ako aj zákonom č. 461/2003 Z. z.
V časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 403,30 € (12.150,-- Sk) súd prvého stupňa návrh zamietol. Táto predstavuje navrhovateľom vyplatenú dávku invalidného dôchodku X. O. za obdobie od 8.5.2008 do 7.6.2008 pre odporcom úspešne vznesenú námietku premlčania nárokov navrhovateľa. Predmetná suma invalidného dôchodku bola navrhovateľom poškodenému X. O. odoslaná z účtu Sociálnej poisťovne dňa 23.4.2008, návrh na súd bol podaný až dňa 6.5.2011, teda po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty troch rokov odo dňa, keď navrhovateľ zistil výšku vyplatenej dávky invalidného dôchodku (dňa 23.4.2008), kedy súčasne sa dozvedel, kto za vznik škody zodpovedá. Napokon túto vedomosť mal navrhovateľ už predtým, keďže si voči odporcovi náhradu škody za vyplatené dávky X. O. za iné obdobie uplatnil v iných súdnych konaniach.
Rozsudok odôvodnil ustanovením § 100 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 238 ods. 1, 3, 5, 8, § 109 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. (v zastavujúcej časti). Navrhovateľovi náhradu trov konania v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 12.407,35 € (neúspešný bol v nepatrnej časti v sume 403,30 €), v ktorej bol úspešný, nepriznal, keďže náhradu trov konania nežiadal. Zastavenie konania v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 22.996,-- € zavinil navrhovateľ, a teda je povinný zaplatiť náhradu trov konania odporcovi. Spôsob výpočtu náhrady trov konania, konečnú výšku, dôvodnosť, súčasne odôvodnil. Napokon odporcovi uložil povinnosť zaplatiť časť súdneho poplatku v sume 744,44 € vyrátanej z priznanej istiny navrhovateľovi; v tejto časti dôvodil ustanovením § 2 ods. 2 v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov.
Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 12.407,35 €, podal včas odvolanie odporca dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Zo strany jeho právneho predchodcu síce dochádzalo k prekračovaniu najvyšších stanových limitov obsahu znečisťujúcich látok v pracovnom prostredí, samotnú túto skutočnosť nemožno ešte považovať za protiprávne konanie. Právna úprava (č. 7/1978 Vestník MZ SSR o hygienických požiadavkách na pracovné prostredie v znení neskorších predpisov) na jednej strane stanovovala najvyššie prípustné koncentrácie škodlivín v pracovnom prostredí a na druhej strane právna úprava s prekračovaním týchto limitov počítala a tieto povoľovala. Pokiaľ právny predpis určité konanie povoľuje, nemožno potom uskutočnenie takéhoto konania hodnotiť ako konanie protiprávne. Poukázal pritom aj na úpravu č. 13/1986 Vestníka MZ SSR - Pokyny na vykonávanie hygienického dozoru na pracoviskách a vyhlasovanie rizikových prác, ktorý rozdeľoval pracoviská v priemysle do štyroch skupín. Do kategórie štyri boli zaradené tie pracoviská, kde koncentrácie chemických škodlivín prekračovali stanovené hodnoty uvedené v kategórii tri; pracovisko poškodených bolo zaradené práve do kategórie štyri, z čoho vyplýva, že pre toto pracovisko žiadne obmedzenia ohľadom výšky škodlivín neplatili a príslušné orgány štátnej správy ukladali len rôzne opatrenia na zlepšenie pracovných podmienok. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ako sa súd vyporiadal s právnymi predpismi (úprava č. 13/1986 Vestníka MZ SSR, úprava č. 7/1978 Vestníka MZ SSR), ktoré skutočnosti z nich mal za preukázané, a preto napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný. O protiprávne konanie by sa jednalo vtedy, pokiaľ by odporca prekračoval najvyššie prípustné koncentrácie CS2 v pracovnom prostredí bez súčasného zabezpečenia ochrany zdravia svojich pracovníkov iným spôsobom, pričom prijímal a plnil všetky v danom čase možné a dostupné opatrenia na zlepšovanie pracovných podmienok svojich zamestnancov. Namietal ďalej príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a vznikom choroby z povolania. Zdôvodnenie príčinnej súvislosti súdom prvého stupňa nepreukazuje skutočnosť, žeby predmetná choroba z povolania u poškodeného vznikla a dávky mu boli vyplatené práve v dôsledku jeho konania. Z listinných dôkazov vyplynulo, že poškodení X. O. a Y. Y. boli zamestnancami jeho právneho predchodcu ako spriadači, zamestnávateľ bol štátnym podnikom, a teda za jeho rozhodovaním a konaním treba vidieť predovšetkým konanie a záujmy samotného štátu. Nemožno mu klásť za vinu stav vtedajšej legislatívy, celkovej spoločenskej situácie, ktorá síce záujmy individuálnych osôb (občanov) v právnych predpisoch deklarovala, avšak de facto pred ochranou oprávnených záujmov individuálnych osôb uprednostňovala kolektívne záujmy a záujmy štátu. Pravidelne meral škodliviny a zamestnanci sa pravidelne podrobovali lekárskym prehliadkam, do výkonu práce boli zaraďovaní vždy len tí zamestnanci, ktorí podľa lekárskeho potvrdenia boli spôsobilí na výkon určenej práce. Chronická intoxikácia sírouhlíkom môže vzniknúť aj pri dodržaní najvyšších povolených limitov CS2 v pracovnom prostredí. Príčinná súvislosť medzi prekračovaním najvyšších povolených limitov CS2 v pracovnom prostredí a vznikom choroby z povolania (chronická intoxikácia sírouhlíkom) neexistuje. Chronická intoxikácia sírouhlíkom je profesionálnym ochorením, ktoré vzniká za podmienok dlhodobej expozície, t.j. vystavenia tela vplyvu škodlivej látky. Táto choroba z povolania môže vzniknúť aj pri dodržaní zákonných limitov obsahu znečisťujúcich látok v pracovnom prostredí. Sírouhlík je totiž látkou, ktorá negatívne pôsobí na ľudský organizmus a jeho dlhodobejšie pôsobenie môže privodiť vznik choroby. Neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi prekračovaním najvyšších stanovených koncentrácií CS2 v pracovnom prostredí a vznikom choroby z povolania u poškodených X. O. a Y. Y.. Záver súdu v tom, že je daná príčinná súvislosť, je v rozpore s výsledkami vyplývajúcimi z iných dôkazov, ktoré v konaní predložil. Z rozsudku nevyplýva, ako sa súd vyporiadal s vykonaným dokazovaním. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná. V odôvodnení rozsudku absentuje uvedenie presného druhu a formy zavinenia (priamy alebo nepriamy úmysel alebo vedomá či nevedomá nedbanlivosť), a tak rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný. Zdôraznil, že škodlivé vplyvy predmetnej prevádzky sa snažil všetkými možnými spôsobmi eliminovať. Škodlivým vplyvom prevádzky sa nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré bolo možné od neho objektívne požadovať. Uskutočňoval všetky druhy v tom čase možných preventívnych, ochranných a sanačných opatrení, prijímal všetky v tom čase možné a dostupné opatrenia na ochranu zdravia jeho zamestnancov a na zlepšenie ich pracovných podmienok, zamestnanci sa pravidelne podrobovali lekárskym prehliadkam. Povolené limity znečisťujúcich látok sa v priebehu času menili. Vplyv prostredia na zdravie zamestnancov však zostal stále ten istý. Za legislatívu, ktorá v danom čase platila, je zodpovedný štát. Protiprávneho konania sa nedopustil. V závere odvolania dôvodil, že regresný nárok Sociálnej poisťovne je síce osobitným nárokom voči tretím osobám na náhradu dávok vyplatených v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania, ako taký je odvodený od nároku na náhradu škody. Preto pri rozhodovaní o ňom je nevyhnutné zohľadniť a v konaní treba skúmať aj prípadné spoluzavinenia poškodených; súd prvého stupňa pochybil, keď túto otázku neskúmal. Zdôraznil pritom rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 71/2003 publikovaný v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 26/2005. V konaní nebola riadne preukázaná existencia jednotlivých predpokladov vzniku nároku navrhovateľa na náhradu škody. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým mu uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 12.407,35 € zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. V súvisiacom výroku, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok, navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť, vo výroku o náhrade trov konania zmeniť a priznať mu plnú náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa. Žiadal náhradu trov odvolacieho konania.
Navrhovateľ odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu dôvodil, že poškodenie zdravia poistencov Sociálnej poisťovne X. O. a Y. Y. bolo spôsobené tým, že na základe zavineného protiprávneho konania odporcu získali poistenci chorobu z povolania - intoxikáciu CS2 počas pracovného pomeru u právneho predchodcu odporcu. Protiprávnosť konania odporcu a príčinný vzťah medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody vyplýva z prípustných koncentrácií škodlivín CS2 v pracovnom prostredí, ktoré určovala úprava č. 7/1978 Vestníka MZ SSR v znení úpravy č. 7/1985 Vestníka MZ SSR. Odporca v priebehu výroby a v období, kedy poškodení u odporcu pracovali, porušoval zákon, keď prekračoval zákonom stanovené maximálne limity škodlivín, a to niekoľkonásobne a dlhodobo, prekračoval dĺžku expozície zamestnancov v škodlivom pracovnom prostredí. Predložil súdu prvého stupňa listinné dôkazy, ktoré pochádzajú z obdobia od roku
1981 až 1998 preukazujúce protiprávnosť konania odporcu, a to výpisy z protokolov z merania vykonávaného v tomto období u odporcu, merania priamo vykonané CHZJD, Ústavom národného zdravia mesta Bratislavy, Ústavom hygieny a epidemiológie, Štátnym zdravotným ústavom, Obvodným úradom Bratislava II, pričom všetky jednoznačne konštatujú v protokoloch o meraní CS2 prekračovanie limitov škodlivín v pracovnom prostredí. Poukázal na stanovisko Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislava zo dňa 30.6.2008, z ktorého vyplýva, že hygienickým prieskumom pracoviska bola potvrdená expozícia nadlimitnými koncentráciami CS2 a spriadači pracovali v prostredí s kritickými koncentráciami. Odporcovi boli uložené „Súbory opatrení na zníženie koncentrácií CS2“ Národným výborom hl.m. SSR Bratislavy - hygienik hl.m. SSR Bratislavy zo dňa 24.5.1988, zo dňa 9.12.1985, listom Výskumného ústavu preventívneho lekárstva zo dňa 21.7.1986, Rozhodnutím Slovenského úradu bezpečnosti práce zo dňa 7.8.1985 a inými. Listiny preukazujú skutočnosť, že odporca namiesto realizácie opatrení opakovane žiadal kompetentné inštitúcie o výnimku z Úpravy č. 7/1978 Vestníka MZ SSR o hygienických požiadavkách na pracovné prostredie (povolenie o vyššie limity koncentrácie CS2 v pracovnom prostredí); jeho žiadosti nebolo nikdy vyhovené. Z vykonanej previerky vyplýva, že pracovné prostredie zvlákňovania je natoľko škodlivé, že bezprostredne ohrozuje a poškodzuje zdravie pracovníkov. Organizácia nevykonala žiadne také opatrenia, ktorými by sa pracovné prostredie zlepšilo, čím porušila nariadenie vlády č. 54/1975 Zb., ktorým sa vykonával Zákonník práce. Za uvedené porušovanie predpisov bolo proti odporcovi začaté správne konanie a dňa 25.4.1985 vydal Inšpektorát práce v Bratislave rozhodnutie č. 3/1/17/85/Ga o tom, že zakazuje podniku CHZJD, n.p., podľa § 6 ods. l písm. c/ zákona č. 174/1968 Zb. o štátnom odbornom dozore nad bezpečnosťou práce používanie technológie zvlákňovania viskózneho vlákna; odvolanie bolo zamietnuté. Z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že koncepcia riešenia pracovného prostredia podniku CHZJD, n.p. (predchodca odporcu) v prevádzke zvlákňovania v najbližších rokoch nezlepší pracovné prostredie prevádzky, a tak nezamedzí vzniku chorôb z povolania. Pracovné prostredie prevádzky nielen ohrozuje, ale aj priamo poškodzuje zdravie pracovníkov, čo okrem značného počtu chorôb z povolania signalizovali aj početné úrazy. Stav ohrozenia zdravia pracovníkov pretrvával už dlhší čas, organizácii sa zatiaľ nepodarilo realizovať žiadne také opatrenia, ktoré by situáciu zlepšili. Z lekárskej správy Dr. Schnorrerovej z Ústavu národného zdravia mesta Bratislavy vyplývalo, že je nedostatok pracovných síl v prevádzke zvlákňovania, čo má za následok, že spriadači pracujú v zmenách 16 až 20 hodín, a tak sú vystavovaní nadmernej expozícii CS2. Zdôraznil, že vo veci žalovaní nie sú samotní poškodení, odporca nenamietal spoluvinu poškodených na tom, že získali chorobu z povolania. V žiadnych dokumentoch z previerok vykonaných na dotknutých pracoviskách odporcu nie sú žiadne záznamy o tom, žeby zamestnanci nedodržiavali bezpečnostné predpisy a opatrenia, pokyny na používanie a nosenie ochranných pracovných pomôcok. V priebehu celého konania nevyšla najavo žiadna skutočnosť, ktorá by poukázala na spoluvinu poškodených zamestnancov odporcu na získaní choroby z povolania (intoxikácie CS2). Teoretické dohady odporcu v otázke, že choroba z povolania mohla u poškodených vzniknúť aj pri dodržaní stanovených limitov CS2 v pracovnom ovzduší, nemá opodstatnenie, pretože k takejto situácii nedošlo; išlo len o špekulatívne tvrdenie odporcu. Dostatočne preukázal protiprávne konanie odporcu v oblasti prekračovania limitov CS2 v pracovnom ovzduší, nadmernú expozíciu zamestnancov, a to 16-20 hodinové zmeny namiesto 6-8 hodinových, nerealizovanie zo strany kompetentných orgánov nariadených opatrení. Protiprávne konanie odporcu viedlo ku vzniku chorôb z povolania u poškodených, a tiež u mnohých ďalších zamestnancov odporcu v danej prevádzke viskózneho hodvábu, následkom čoho bola invalidita poškodených a vyplácanie poškodeným invalidný dôchodok. Zdôraznil, že vo veci náhrady škody za vyplatené dôchodkové dávky pre poškodených spôsobené protiprávnym konaním odporcu, ale za iné obdobie výplaty dôchodkových dávok, už rozhodoval Krajský súd v Bratislave rozsudkom vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Co 168/2006, 4 Co 165/2006, ktorými boli potvrdené rozsudky Okresného súdu Bratislava III. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť. Náhradu trov odvolacieho konania nežiadal.
Odporca sa k vyjadreniu navrhovateľa k jeho odvolaniu už nevyjadril.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmal vec (§ 212 ods. l O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2013, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. februára 2014 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca, upovedomení zákonným spôsobom. Osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa v súvisiacich výrokoch, ktoré odvolaním neboli výslovne dotknuté, avšak nepochybne sú závislé od výroku rozsudku súdu prvého stupňa odvolaním napadnutého, a síce vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť poplatok z predmetu konania v sume 744,44 €, vo výroku o náhrade trov konania odporcovi a v tejto súvislosti tiež určenia čistého úspechu odporcu (§ 206 ods. 2 veta druhá O.s.p.), keďže odvolateľ vecnú a právnu správnosť rozsudku v uvedených častiach vôbec nenamietal a navrhovateľ odvolanie nepodal.
Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa a uložil povinnosť odporcovi zaplatiť mu sumu 12.407,35 €, v súvisiacich výrokoch, ktorými uložil povinnosť odporcovi zaplatiť súdny poplatok, vo výroku o náhrade trov konania odporcovi, odvolací súd potvrdil, pretože je vo výrokoch vecne správny a keďže sa odvolací súd stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd však považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné (okrem dôvodov uvedených súdom prvého stupňa).
V konaní bolo nepochybne preukázané, že právny predchodca odporcu spôsobil škodu navrhovateľovi; splnené sú všetky ďalšie podmienky zodpovednosti: zavinené protiprávne konanie odporcu pre dlhodobé a niekoľkonásobné prekračovanie právnym predpisom dovolených limitov škodlivín v pracovnom prostredí (expozícia nadlimitnými koncentráciami CS2), prekračoval dĺžku expozície zamestnancov v ich pracovnom prostredí, nesplnil úlohy uložené mu v súbore opatrení na zníženie koncentrácií CS2, nevykonal také opatrenia, ktorými by sa pracovné prostredie zlepšilo. Zistená choroba z povolania u poškodených Y. Y. a X. O. v dôsledku chronickej intoxikácie sírouhlíkom bola v priamej, bezprostrednej, súvislosti s porušením povinností odporcu (jeho právneho predchodcu). V priebehu celého konania nebolo preukázané spoluzavinenie poškodených. V priebehu celého konania sám odporca spoluzavinenie poškodených konkrétnymi skutočnosťami ani nenamietal. Už len z tohto dôvodu preto na vec nemožno aplikovať odporcom spomínané rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 71/2003. Nemožno prisvedčiť odvolateľovi v tom, že poškodenie zdravia, zistená choroba z povolania, nastalo v období, kedy jeho právny predchodca bol štátnym podnikom a že za škodu zodpovedá štát. V konaní bolo nepochybne preukázané, čo ani sám odporca nenamietal, nespochybňoval, že odporca je právnym nástupcom CHZJD, n.p., Istrochem Bratislava; ako právny nástupca vstúpil do všetkých práv, ale aj povinností jeho predchodcu. V prejednávanej veci sa navrhovateľ proti odporcovi domáha zaplatenia tých istých nárokov z toho istého právneho dôvodu u tých istých poškodených, len za iné obdobie, ako vo veciach uvádzaných navrhovateľom a súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku; ale aj ohľadne iných poškodených, založenej však na tom istom skutkovom a právnom základe. Z toho vyplýva, že v označených súdnych konaniach bol už základ nároku navrhovateľa na náhradu škody proti odporcovi právoplatne vyriešený. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že odporca v prejednávanej veci výšku škody nespochybňoval vôbec. Splnené boli všetky predpoklady pre úspešnosť navrhovateľa už v predchádzajúcom súdnom konaní; bez akejkoľvek zmeny aj v predmetnom súdnom konaní.
Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom (vo vyhovujúcej časti vo veci samej), z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Odporca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvého stupňa nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvého stupňa jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na argument odporcu vzťahujúci sa k úspešnosti navrhovateľa, prečo vyhovel návrhu navrhovateľa. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).
Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).
Úspešnému navrhovateľovi v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. l, § 142 ods. l, § 151 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.