Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20CoE/89/2013

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, práv. zast.: JUDr. Martin Máčaj, advokát so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: I. T., R. XX, XXX XX T., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod č. EX 11879/10, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. -31 zo dňa 31.07.2012, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. -31 zo dňa 31.07.2012 p o t v r d z u j e.

Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. Z notárskej zápisnice napísanej notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, č.k. N 1044/2004, NZ 19692/2004, NCRLs zo dňa 06.03.2004 súd zistil, že túto nepodpísal povinný osobne, ale podpísal ju advokátsky koncipient Mgr. Bruno Žlnay zastupujúci na základe substitučnej plnej moci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, pričom splnomocnenie uvedeného advokáta je súčasťou zmluvy o úvere tvoriacej prílohu notárskej zápisnice. Súd prvého stupňa konštatoval, že ide o typickú formulárovú zmluvu s údajmi o dlžníkovi a výške úveru dopísanými rukou, s predtlačeným splnomocnením pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej exekučnej zápisnice na prvej strane a s predtlačenými všeobecnými zmluvnými podmienkami na druhej strane. Súdu bolo z úradnej činnosti známe, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval na základe plnej moci v súdnych konaniach oprávneného. Súd poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -19 zo dňa 25.09.2008, podľa ktorého takáto dohoda o splnomocnení je neplatná pre rozpor záujmov dlžníka a splnomocnenca. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 12.05.2011 č.k. -16 jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul. Ústavný súd konštatoval, že je akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Konajúci súd dospel k záveru, že splnomocnenie na spísanie notárskej exekučnej zápisnice pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra je absolútne neplatné pre rozpor záujmov splnomocnenca a splnomocniteľa, keďže splnomocnenec bol vybratý oprávneným, nakoľko jeho meno je predtlačené na formulárovej zmluve pripravenej oprávneným a splnomocnenec na súde oprávneného zastupoval. Na záver súd uviedol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie oprávnený. V prvom rade namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný titul. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Exekučný súd je v oblasti prieskumu exekučného titulu limitovaný § 36 Notárskeho poriadku. Podľa jeho názoru to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok so zákonom a dobrými mravmi súhlas s vykonateľnosťou podľa § 36 ods. 1 Notárskeho poriadku. Ak exekučný súd koná tak, že sám vykoná činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Zákonodarca kreáciou ust. § 36 Notárskeho poriadku prejavil vôľu poveriť výlučne notára kontrolou súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Preto ak notár neodmietne úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Odvolateľ poukázal tiež na ust.§ 43 ods. 1 Notárskeho poriadku s tým, že základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť, pričom všeobecný súd nedisponuje právomocou zasahovať do garancie účastníkov, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť.

Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta aplikácie ust. § 40 a ust. § 38 Notárskeho poriadku, ktorou náprava dôsledkov notárskej činnosti vykonávanej v mene štátu svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom.

Takýto postup exekučného súdu je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Notársky poriadok podľa názoru odvolateľa zámerne určuje postupy, ktorými je možné úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný,

Exekučný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Pokiaľ sa povinný nedomáhal opravy cestou zrušenia zápisnice de iure alebo náhrady škody, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v exekučnom konaní. Exekučný súd nemá právomoc rušiť alebo meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti toto platí bez ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu.

Oprávnený uviedol, že ak sa súd nestotožní s touto interpretáciou, žiada, aby postupom podľa ust. prerušil konanie a podal Ústavného súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. prvá a druhá veta Ex. por. s čl. 1 ods. 1 prvá veta SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Ďalej namietal, že súd porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť konania. V tejto časti odvolania dôvodil najmä tým, že s ním bolo zaobchádzané odlišne. Exekučný súd postavil oprávneného pri realizácii podnikania na trhu s finančnými službami do pozície, ktorá je veľmi nevýhodná a odlišná od pozície ostatných súťažiteľov. Bola tak porušená zásada rovností zbraní. Oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie. Nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Tiež bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu. V tejto súvislosti uviedol, že exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Ex. por. interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Taktiež konajúci súd odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v SR povahu prameňa práva, keďže exekučný súd aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS a na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danom prípade neprípustné a nemožné.

Exekučný súd napadnutým rozhodnutí vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci. Oprávnený mal ďalej výhrady v tom, že súd na viacerých miestach konštatuje skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie, pričom však tak neurobil a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu.

Oprávnený konštatoval, že udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku. Udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávneným, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) O.z. kedykoľvek odvolať. Plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 O.z. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Taktiež zdôraznil, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a povinný tak mohol svoj dlh uznať už v čase uzatvorenia zmluvy o úvere s oprávneným. Nešlo o budúce právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 O.z. v nadväznosti na ust. § 39 O.z. Podotkol tiež, že udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva a povinný mohol sám uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, avšak toto právo nevyužil.

Oprávnený nesúhlasil s názorom, že zástupca zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca žiadnym spôsobom neprekročil udelené plnomocenstvo a svoju úlohu si riadne splnil. Súd konštatovanie o rozpornosti záujmov založil na dohadoch a domnienkach, pričom v tomto smere nevykonal dokazovanie.

Na záver poukázal na to, že otázku súladu exekučného titulu s právnym poriadkom, už raz súd posudzoval a právoplatne o nej rozhodol, keď vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Tým, že exekučný súd vykonal revíziu exekučného titulu po vydaní poverenia, konal v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zemne postoja súdu.

Oprávnený navrhol súdu prerušiť konanie postupom podľa a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v ktorom zároveň doplnil argumentáciu k podanému odvolaniu. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-472/11 T. H. T. W. proti B. B., R. B.. Poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR -12 zo dňa 14.03.2012, ktorý v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcej sa porušenia povinnosti okresného súdu skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva - expressis verbis dospel k záveru, že konanie súdu vo veci vydania poverenia na vykonávanie exekúcie je osobitným konaním, pričom rozsah právomoci okresného súdu je daný Exekučným poriadkom. Zároveň vyslovil, že z ust. Exekučného poriadku vyplýva, že vydaniu poverenia predchádza exekučným súdom náležite preskúmanie exekučného titulu, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenia materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ak je upravená v Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v . V analyzovanom prípade po preskúmaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky zákonom predpísane náležitosti vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ústavný súd SR následne potvrdil rozhodnutie exekučného súdu ako správne, ak z toho dôvodu nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonávať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Ďalej oprávnený poukázal na skutočnosti, ktoré sú podľa jeho názoru z hľadiska správnosti úvahy exekučného súdu relevantné vo vzťahu k notárskej zápisnici ako exekučného titulu.

Podľa názoru oprávneného exekučný súd nezdôvodnil, prečo v súvislosti s plnomocenstvom vidí hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky, resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu

oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol v zmysle kedykoľvek plnomocenstvo odvolať.

Ďalej uviedol, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu. Medzi podmienkami, ktoré možno považovať za nekalé v zmysle čl. 3 ods. 3 smernice Rady 93/13/ EHS, sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Oprávnený tvrdil, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie.. poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. -80 zo dňa 12.04.2012, v zmysle ktorého účastník má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takéhoto právneho základu je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V uvedenom náleze súd konštatoval tiež, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť), potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť členského štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu.

Ak súd, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak mal urobiť, otvára sa tak otázka ústavnosti jeho postup so zreteľom na a 4 a SR. V ďalšom oprávnený zdôraznil, čo je potrebné považovať za opravný prostriedok podľa doktríny a výkladu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, na základe čoho dospel k záveru, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

Podľa názoru odvolateľa je potrené Súdny dvor EÚ požiadať aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Oprávnený na záver uviedol, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS. Ustanovenia vnútroštátneho práva - najmä §, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §, ods. 1 písm. g) a ods. 1 Ex. por. a §, , a a nasl. - mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby súd na základe a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru EÚ predložil nasledujúce prejudiciálne otázky: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jendnostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa , prejednal odvolanie odvolateľa podľa bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie sa začalo 14.05.2004 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok - ďalej len Ex. por.). Exekučným titulom je notárska

zápisnica N 1044/2004, NZ 19692/2004 zo dňa 06.03.2004, v ktorej Mgr. Bruno Žlnay zastupujúci na základe substitučnej plnej moci Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta, konajúceho na základe splnomocnenia povinného, obsiahnutého v zmluve o úvere, uznal v mene povinného záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu. Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 27.07.2004.

S odvolacími námietkami oprávneného odvolací súd nemôže súhlasiť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 41 exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné a ktoré ukladá určitú povinnosť. (Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená: Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 27.01.2007, publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997).

Podľa § 58 Ex. por. exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Obligatórne dôvody zastavenia exekúcie sú ustanovené v § 57 ods. 1, fakultatívne dôvody zastavenia exekúcie vyplývajú z odseku 2 tohto ustanovenia. Zo skutočnosti, že okamih, kedy je súd povinný, resp. kedy môže zastaviť exekúciu, Exekučný poriadok explicitne nestanovuje, treba vyvodiť záver, že exekučný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na jej zastavenie; to znamená, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky zákonné predpoklady na vedenie exekučného konania. Z uvedeného teda vyplýva, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje prekážku rei iudicatae a skúmanie podmienok pre vedenie exekúcie v ktoromkoľvek jej štádiu nie je v rozpore s princípom právnej istoty.

Základným predpokladom pre vedenie exekúcie je právne relevantný - t.j. formálne a materiálne vykonateľný - exekučný titul.

Vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania, a to na návrh, ale aj bez návrhu.

Je nesporné, že podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por. možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá obsahuje právny záväzok a v ktorej je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Práve kvalifikovaný súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti v nej uvedenej.

Plnenie na základe notárskej zápisnice má svoj základ v procesnom práve; notárska zápisnica neosvedčuje existenciu práva, ktorého základ je v hmotnoprávnych ustanoveniach, pričom jej obsahom sú najmä zabezpečovacie inštitúty, napr. uznanie dlhu § 558 Obč. zák., resp. uznanie záväzku 323 Obch. zák..

Pri posudzovaní notárskej zápisnice ako verejnej listiny sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Súd pri notárskych zápisniciach vykonateľnosť materiálnu aj formálnu skúma rovnako ako pri ostatných vykonateľných rozhodnutiach. Vykonateľnosť notárskej zápisnice zásadne nastáva uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti v nej obsiahnutej. Pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice je predmetom skúmania predovšetkým naplnenie formálnych náležitostí notárskej zápisnice v zmysle ustanovení § 47 Notárskeho poriadku. Materiálnym predpokladom vykonateľnosti je vymedzenie rozsahu a obsahu plnenia, pričom musí ísť o také plnenie, vymoženie ktorého zákon výslovne predpokladá (§ 62 Ex. por.) a dostatočná individualizácia účastníkov. To však neznamená, že existencia, resp. neexistencia práva podľa hmotnoprávnych ustanovení - napriek existencii vykonateľnej notárskej zápisnice - nemá v exekučnom konaní žiadny význam. V tejto súvislosti je potrebné skúmať, či prejav povinného skutočne zodpovedá jeho prejavenej vôli. Ak sa zistí dôvodná pochybnosť o existencii slobody vôle pri prejave, ktorý je obsahom notárskej zápisnice, môže to mať vplyv na vykonateľnosť notárskej zápisnice a následne na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. I keď pri exekučnom titule je možné v zásade skúmať iba formálne a materiálne predpoklady jeho vykonateľnosti, výnimočne - napr. za situácie, ktorá nastala v prejednávanej veci (individuálne nevyjednaná podmienka spočívajúca v ustanovení "splnomocneného zástupcu" vo formulárovej zmluve, viď. uznesenie NS SR z 21.12.2011 a z 12.05.2011) - je potrebné pripustiť možnosť takéhoto preskúmania

vykonateľnosti notárskej zápisnice, a to s cieľom zabrániť porušeniu ústavných princípov, na ktorých je potrebné bezpodmienečne trvať.

V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že nesúhlasí s tvrdením odvolateľa, že ak notár neodmietne vykonať úkon notárskej činnosti pre jeho rozpor so zákonom alebo dobrými mravmi, zanikne právomoc všeobecného súdu. Podľa - Notársky poriadok (v znení účinnom ku dňu spísania predmetnej notárskej zápisnice - 6/11/2004) - notár môže odmietnuť vykonať požadovaný úkon len vtedy, ak odporuje zákonu alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom.

Notár je právne vzdelanou osobou, u ktorej je objektívny predpoklad, že v každom okamihu výkonu notárskeho úradu bude spôsobilý posúdiť, či požadovaný úkon odporuje zákonu alebo ho obchádza. Z dôvodovej správy vyplýva, že z úkonu musí byť tento rozpor zjavný. V prejednávanej veci však zo zmluvy o úvere evidentne nebolo a ani nemohlo byť pre notára zjavné kto, akým spôsobom a s akým cieľom splnomocnenie advokáta Mgr. Kušníra do nej zakomponoval.

(Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti novelizované ustanovenie § 36 ods.1, ktoré je formulované dôslednejšie: Notár je povinný postupovať pri notárskej činnosti s odbornou starostlivosťou. Notár je povinný odmietnuť vykonať požadovaný úkon, ak je zjavné, že úkon odporuje zákonu, obchádza zákon, prieči sa dobrým mravom, alebo ak vykonanie úkonu osobitný zákon zveril inému orgánu verejnej moci).

Podľa § 22 ods. 2 Obč. zák. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody a plnomocenstve (§ 23 Obč. zák.).

Keďže v danom prípade zástupcom povinného je advokát, je potrebné konštatovať, že o advokácii. Podľa advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta, konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Podľa advokát je povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak v tej istej veci alebo vo veci s ňou súvisiacej poskytol právne služby inému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami toho, kto o poskytnutie právnych služieb žiada. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že najmä advokát musí z takej situácie vyvodiť dôsledky sám podľa alebo 22 zákona o advokácii.

Kódex správania Európskych advokátov zakazuje v rovnakej záležitosti poskytovať rady, prijať zastúpenie, či jednať v mene dvoch či viacerých klientov, pokiaľ je medzi týmito klientmi nejaký stret záujmov, alebo pokiaľ existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo vzniku takéhoto stretu záujmov. S týmto zákazom sa plne stotožňuje aj náš Zákon o advokácii a Advokátsky poriadok. Advokát nesmie simultánne ani následne zastupovať klientov, ktorých záujmy sú konfliktné, alebo v sebe potenciálne konflikt obsahujú.

Ustanovenie § 22 ods. 2 Obč. zák. okrem iného obsahuje výslovný zákaz zastupovania osobou, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Tento zákaz sa vzťahuje tak na všeobecného splnomocnenca, ako aj na advokáta, na zvoleného zástupcu, aj na zástupcu ustanoveného súdom.

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci je rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného zrejmý bez akýchkoľvek pochybností, právne úkony urobené zástupcom sú v rozpore s ustanovením § 22, a preto sú v zmysle § 39 absolútne neplatné. Hmotnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je to, že následky právneho úkonu nenastanú, teda právny úkon je neplatný od počiatku a nie je možné ho konvalidovať. Procesnoprávnym dôsledkom absolútnej neplatnosti je povinnosť súdu prihliadať na ňu ex offo bez toho, aby sa jej druhý účastník dovolával.

Splnomocnenie je teda absolútne neplatný právny úkon, a Mgr. Tomáš Kušnír nemohol svojim konaním právne relevantne uznať dlh povinného, čo do dôvodu a výšky, ale ani za povinného

súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, nemožno konvalidovať.

Predmetná notárska zápisnica teda nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, a preto exekučný súd správne exekúciu vedenú na jej základe ako neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. zastavil.

Oprávnený a Mgr. Kušnír však mali a museli vedieť, že zákonnou prekážkou pre relevantné splnomocnenie je rozpor záujmov zmocnenca a zastúpeného v zmysle ustanovenia § 22 ods. 2 v spojení s § 39 Obč. zák., a preto mu nie je možné poskytnúť súdnu ochranu.

Oprávnenie súdu preskúmať splnomocnenie Mgr. Kušníra na uznanie dlhu a spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu za povinného vyplýva tiež zo Zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným podľa a nasl. o spotrebiteľských úveroch (ďalej ZoSÚ) posudzovať ako spotrebiteľský úver (). Keďže na strane veriteľa je právnická osoba, poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a dlžníkom je fyzická osoba, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, má ZoSÚ charakter lex specialis vo vzťahu k úprave zmluvy o úvere obsiahnutej v .

Odvolací súd tiež dodáva, že i keď v čase uzavretia zmluvy ešte neupravoval spotrebiteľské zmluvy, ochrana spotrebiteľa bola zabezpečovaná normou verejného práva, a to prvým , ktorý v rámci svojho ustanovenia (účinného od 1. januára 2000) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaviedol pojem tzv. typovej zmluvy. Spotrebiteľskými zmluvami v zmysle citovaného ustanovenia boli zmluvy uzavreté podľa , , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom bolo, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a b/podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, čo má nesporný význam aj pre posudzovanie prejednávanej veci.

Označená zmluva je typickou formulárovou zmluvou, vyhotovenou oprávneným, v texte ktorej bolo priamo zakomponované splnomocnenie advokáta Mgr. Kušníra na spísanie vyššie uvedenej notárskej zápisnice s tým, že tento splnomocnenie prijal.

Oprávnený teda vopred určil osobu, splnomocnenú konať za povinného. Skutočnosť, že ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bez akejkoľvek pochybnosti musela byť v kontakte s oprávneným a evidentne mala hájiť jeho záujem v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti, významným spôsobom spochybňuje základný predpoklad pre udelenie plnej moci, konkrétne, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem splnomocniteľa, teda povinného (dlžníka), čo samo o sebe bolo v rozpore s dobrými mravmi, a teda neplatné.

Odvolanie oprávneného je okrem iného založené aj na argumentácii použitej v náleze Ústavného súdu SR I.ÚS 5/2000; tento však vychádza z odlišných skutkových okolností, a preto nemožno jeho právne závery použiť v danom konaní. Prvostupňový súd v napadnutom uznesení netvrdil, že na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je ex lege nevyhnutná osobná účasť povinného.

Z dôvodov uvedených vyššie preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ako vecne správne potvrdil.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu osobitného nesporového a

medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, je otázka: Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka: Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vzhľadom na argumenty uvedené vyššie, odvolací súd dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré má za to, že v prejednávanom prípade neexistuje potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, sú spoločné pre obe otázky:

Súdny dvor EÚ už vo veci L. E. E. B. proti B. E. E. J. (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire, ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Účastníci konania si trovy odvolacieho konania neuplatnili, a preto odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 ( tretia veta v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.