Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/234/2013

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľov: 1. U. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., M. XX/XX, 2. G. N., nar. X.XX.XXXX, bytom P., M. XX/XX, obaja zastúpení všeobecnou splnomocnenkyňou Danou Porubskou, nar. XX.XX.XXXX, bytom W. W., I. k X. X, proti odporcovi: Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Chlumeckého 2, o náhradu škody vo výške 2.776,17 eur s príslušenstvom, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -42 zo dňa 6.3.2013, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade 2.776,17 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Konštatoval, že navrhovateľom v dôsledku nezákonného rozhodnutia Správy katastra Martin vznikla škoda. Na základe vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že navrhovatelia ako kupujúci uzatvorili kúpnu zmluvu na odkúpenie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v k.ú. S., zapísanej na LV č. XXX, a to pozemok parc. č. 248/9, záhrady o výmere 569 m2, s predávajúcimi E - TRADE SLOVAKIA s.r.o. ako 5/6-inovým a G. W. ako 1/6-inovým spoluvlastníkom. Nadväzne došlo ku vkladu vlastníckeho práva navrhovateľov do katastra nehnuteľností. Neskôr sa však predávajúca G. W. v konaní vedenom Okresným súdom Martin pod sp.zn. (rozsudok zo dňa 15.2.2012) domohla určenia, že je podielovou spoluvlastníčkou v rozsahu 1/6-iny predmetného pozemku, nakoľko predmetná kúpna zmluva je v časti týkajúcej sa prevodu podielu G. W. neplatná. Tým, že sa G. W. stala znovu spoluvlastníčkou predmetného pozemku v podiele 1/6-ina, podľa prvostupňového súdu, za použitia analógie, došlo k zrušeniu rozhodnutia Správy katastra Martin o zavkladovaní kúpnej zmluvy v zmysle ust. V dôsledku predmetného rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn. zo dňa 15.2.2012, právoplatného 16.3.2012, teda vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o povolení vkladu, samostatné zrušenie tohto rozhodnutia by preto bolo bezpredmetné (rozhodnutie NS SR č.k. ). Pochybenie Správy katastra Martin spočíva v tom, že v rámci vkladového konania neskúmala podľa v spojení s katastrálneho zákona platnosť zmluvy z pohľadu pravosti podpisov zmluvných strán, osobitne z pohľadu nevyhnutnosti osvedčenia podpisu v prípade zastúpenia prevodcu. Navrhovatelia splnili aj požiadavku v zmysle ust. - predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom odporca ich žiadosti nevyhovel. Škoda navrhovateľov v sume 2.776,17 eur pozostáva z čiastky 2.030,39 eur, predstavuje navrhovateľmi uhradenú kúpnu cenu za podiel 1/6-iny predmetného pozemku ( ), a z čiastky 745,78 eur, predstavuje trovy konania, ku ktorých náhrade boli navrhovatelia zaviazaní G. W. v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp.zn. ( ).

O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, vychádzal z toho, že navrhovatelia síce boli úspešní v konaní, náhradu trov si ale neuplatnili ( ).

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca, domáhal sa zmeny napadnutého rozhodnutia tak, že odvolací súd zamietne návrh navrhovateľov v celom rozsahu, eventuálne zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietal, že zodpovednosť za škodu nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, keďže atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, t.j. príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. orgánu štátu, alebo jeho nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti za škodu podľa len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) týmto rozhodnutím alebo postupom. Odvolateľ v tej súvislosti poukazoval na viacero rozhodnutí predovšetkým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad sp.zn. zo dňa 30.7.2008, kde bola riešená obdobná skutková a právna situácia. Ďalej s poukazom na ust. uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V danom prípade rozhodnutie o vklade vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov nebolo napadnuté žiadnym prípustným opravným prostriedkom. Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že nezákonné rozhodnutie o povolení vkladu bolo v časti týkajúcej sa vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v podiele 1/6-iny de facto rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. zrušené a samostatné zrušenie daného rozhodnutia je bezpredmetné. Okresný súd tak prejudikuje vyhlásenie nezákonnosti rozhodnutia Správy katastra Martin v konaní č. V 4962/08 na základe rozsudku Okresného súdu Martin sp.zn. . Pritom žiadnym príslušným orgánom nebolo v žiadnom konaní vyhlásené, že rozhodnutie Správy katastra Martin č. V 4962/08 je nezákonné.

Odvolateľ ďalej poukázal na dohodu ohľadom kúpnej ceny predmetného pozemku, pričom kupujúci prehlásili, že kúpnu cenu zaplatili v hotovosti pri podpise zmluvy predávajúcemu. Zaplatenie kúpnej ceny nebolo v zmysle čl. III kúpnej zmluvy viazané na rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu. Kúpna cena mala byť zaplatená pri podpise zmluvy; majetok navrhovateľov sa nezmenšil v dôsledku rozhodnutia Správy katastra Martin o povolení vkladu, pretože v tom čase už mala byť kúpna cena zaplatená. Ak by Správa katastra Martin návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov zamietla z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, majetkový úbytok navrhovateľov by už existoval a nebol by spôsobený postupom správy katastra.

Na Krajskom riaditeľstve PZ v Žiline prebieha trestné konanie, ktorého predmetom je tiež skúmanie pravosti a originality plnomocenstiev, ktorý boli použité v konaniach na Správe katastra Martin, preto ak súd prvého stupňa vychádzal vo svojom rozhodnutí zo záznamu Správy katastra Martin (že plná moc udelená spoločnosti E - TRADE SLOVAKIA s.r.o. G. W. je zrejme fotokópia), opäť prejudikoval, tentoraz závery vyšetrovania. Odvolateľ ďalej, odvolávajúc sa na výpoveď navrhovateľky v 2. rade na pojednávaní dňa 6.3.2013, poukazoval na prístup navrhovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keď títo sa vôbec nezaoberali otázkou, či kúpna zmluva bola naozaj podpísaná predávajúcim, resp. v mene predávajúceho podpísaná ním splnomocnenou osobou.

Odporca súdu prvého stupňa tiež vytýkal, že mu nebol doručený návrh na začatie konania a preto sa nemohol vyjadriť k jeho obsahu, súd sa vôbec nezaoberal jeho vyjadrením, v ktorom poukazoval na ust. , podľa ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať, pričom skutočnosť, že časť kúpnej zmluvy, na základe ktorej bolo prevedené vlastnícke právo k predmetnému pozemku o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/6-ina na navrhovateľov, je absolútne neplatná, bola potvrdená rozsudkom Okresného súdu Martin sp.zn. . Odvolávajúc sa na komentár k , bolo možné vykonať nápravu vkladom spätného prevodu vlastníckeho práva a v prípade nesúhlasu druhej strany vlastníckou žalobou alebo žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia, ak sú súčasne splnené podmienky podľa . V rámci osobného pohovoru s navrhovateľmi bolo odporcovi oznámené, že vydanie bezdôvodného obohatenia od predávajúceho, a to spoločnosti E - TRADE SLOVAKIA s.r.o., nie je možné, nakoľko daná spoločnosť je v konkurze.

Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhli napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedli, že vydaním nezákonného rozhodnutia a uvedením ich do omylu stratili možnosť

nadobúdať vlastníctvo zákonným spôsobom za zaplatenú kúpnu cenu v danom čase, resp. zabezpečiť si navrátenie zaplatenej finančnej čiastky, či inak upraviť vzťahy medzi účastníkmi zmluvy, v čom vidia vecnú súvislosť príčiny a následku a dostatočne preukázaný vzájomný vzťah. Nezákonné rozhodnutie nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody, ale podstatnou (rozhodnutie NS SR sp.zn. ). Neskúmali, či bola kúpna zmluva podpísaná za vlastníka nehnuteľnosti riadne splnomocnenou osobou (čo im odporca vyčíta), mali však za to, že kataster nehnuteľností ako orgán verejnej moci, vydá rozhodnutie o povolení vkladu len na základe dokladov bez právnych vád.

Ďalej, s poukazom per analógiám na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. a uviedli, že podmienka zrušenia právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda pre nezákonnosť príslušným orgánom, je procesná podmienka uplatnenia tohto práva, ktoré je hmotnoprávne zaručené SR. Mal by preto byť rešpektovaný zmysel a účel ochrany občanov zaručený týmto základným právom a nie je opodstatnené trvať na formálnom zrušení nezákonného rozhodnutia, ale vykladať splnenie tejto podmienky extenzívne; v danom prípade mala byť podmienka zrušenia rozhodnutia o vklade pre nezákonnosť považovaná za splnenú už právoplatnosťou rozhodnutia o určení vlastníckeho práva.

K námietke odporcu, že sa mali domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, poukazovali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. , podľa ktorého pri riešení nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody je potrebné vychádza zo zásady /ktorú akceptuje súdna prax aj právna teória/, že vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť uspokojenie nároku z titulu náhrady škody, a len ak nie sú splnené podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu náhrady škody možno uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní o určenie vlastníctva bola kúpna zmluva označená za absolútne neplatný právny úkon nielen z dôvodu sfalšovania podpisu, či dokladu, ale aj z dôvodu absencie dokladov preukazujúcich oprávnenie nakladať s nehnuteľnosťou, resp. zastupovať vlastníka nehnuteľnosti. Procesné chyby, ktoré odporca vyčíta súdu, nie sú takými, ktoré by mu bránili konať pred súdom.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal účastník ( prvá veta ) v zákonom stanovenej lehote ( ), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení / a bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa ,

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký nežiaduci postup súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada je významná najmä vtedy, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

Podľa veta prvá , návrh na začatie konania a jeho prílohy doručí súd ostatným účastníkom do vlastných rúk.

Podľa , v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa . Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Námietka odvolateľa, že mu nebol doručený návrh navrhovateľov na začatie konania, je opodstatnená. V spise sa nenachádza doručenka, ktorá by potvrdzovala doručenie návrhu navrhovateľov na začatie konania s prílohami a poučením odporcovi. Síce sa na č.l. 28 spisu nachádza pokyn, aby bol návrh na začatie konania s prílohami a poučením doručený odporcovi, avšak z priloženej doručenky vyplýva, že uvedené písomnosti boli (omylom) doručené navrhovateľke v 2. rade (ktorá ich aj prevzala). Potvrdenie o doručovaní/doručení, resp. prevzatí návrhu na začatie konania, jeho príloh a poučenia odporcom (doručenka) sa v spise nenachádza. Následne bolo odporcovi doručené a tento prevzal „len" predvolanie na pojednávanie na termín 6.3.2013.

Zásadný význam (z pohľadu celého súdneho konania) doručovacej povinnosti súdu vo vzťahu k návrhu na začatie konania vyplýva (i) z citovanej explicitnej úpravy procesného predpisu a je logickým vyjadrením ústavnej zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Doručenie návrhu na začatie konania (s prílohami), je totiž nevyhnutným predpokladom pre to, aby odporca mal možnosť sa vôbec oboznámiť s nárokom voči nemu uplatňovaným, a jeho konkrétnym skutkovým a právnym odôvodnením a v nadväznosti na to zvoliť príslušnú proti/argumentáciu. Nesplnenie tejto primárnej povinnosti súdu (hoci len v dôsledku omylu) je zásahom do procesných práv účastníka konania takej intenzity, že bez ďalšieho musí viesť ku konštatovaniu porušenia práva na spravodlivý súdny proces.

Na týchto záveroch - nemožnosti relevantne reagovať na neznáme skutočnosti - logicky nič nemení skutočnosť, že odporca na pojednávaní dňa 6.3.2013 nenamietal, že mu návrh nebol doručený. Účastník konania ani nie je povinný osobitne sa domáhať splnenia predmetnej základnej povinnosti súdu. Zároveň je v okolnostiach súdenej veci zjavné, že odporca (vzhľadom na viaceré súvisiace súdne konania) v určitých hrubých rysoch mohol poznať skutkový základ predchádzajúci predmetnému návrhu na začatie konania, čomu zodpovedá i jeho všeobecné vyjadrenie na predmetnom pojednávaní. Súčasne to mohlo byť i dôvodom (rovnako ním však mohla byť i neznalosť tohto procesného oprávnenia), prečo na pojednávaní neavizoval nedoručenie návrhu na začatie konania. Uvedené (t.j. poznatky o súvisiacich okolnostiach získané inak než doručením návrhu na začatie veci) však nepochybne nepostačuje k tomu, aby sa odporca v danom súdnom konaní mohol účinne/efektívne brániť konkrétnou argumentáciou vo vzťahu ku konkrétnemu vymedzeniu skutkového základu uplatneného nároku.

Správnosť tejto úvahy v plnej miere dokresľujú neakceptovateľné dôsledky opísaného postupu súdu, a to že odporca až v rámci odvolania mohol zareagovať (a zareagoval) viacerými vecnými námietkami, z ktorých žiadna v dôsledku označeného postupu, nebola/nemohla byť súdom prvého stupňa zodpovedaná. Na druhej strane okresný súd nekriticky prevzal celú argumentáciu navrhovateľov.

Z tohto dôvodu, hoci možno uzavrieť, že odporcovi bola v dôsledku uvedeného postupu súdu prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom, čo bez ďalšieho zakladá dôvod pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ( ), považoval odvolací súd zároveň za vhodné vyjadriť sa aj k niektorým meritórnym záverom súdu prvého stupňa.

Je správnym názor, že zodpovednosť za škodu nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite, a že atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo predchádza následku a vyvoláva ho. Nadväzne, v okolnostiach súdenej veci platí, že ne len vo vzťahu k takej škode, ktorá bola spôsobená priamo a nesprostredkovane práve nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Zároveň však nemožno vylúčiť ani možnosť spôsobenia škody z viacerých príčin.

Okresný súd sa v ďalšom postupe preto musí vysporiadať s touto podmienkou (kauzálny nexus) predmetného zodpovednostného vzťahu z pohľadu jednotlivých „odvolacích" námietok odporcu, t.j. vyhodnotiť dôvodnosť tvrdenia o tom (okrem iného), či bolo v technických možnostiach odporcu vytýkané okolnosti vo vkladovom konaní zistiť, taktiež tvrdenia poukazujúce na prístup navrhovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy, keď títo sa vôbec nezaoberali otázkou, či kúpna zmluva bola naozaj podpísaná predávajúcim, resp. v mene predávajúceho podpísaná ním splnomocnenou osobou, podobne i tvrdenia, že navrhovatelia kúpnu cenu uhradili už pred povolením vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (pričom zaplatenie kúpnej ceny nebolo viazané na rozhodnutie Správy katastra Martin o povolení vkladu), preto ak by aj Správa katastra Martin návrh na vklad vlastníckeho práva v prospech navrhovateľov zamietla z dôvodu absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, majetkový úbytok navrhovateľov by už existoval a nebol by spôsobený postupom správy katastra.

Okrem toho, navrhovatelia uplatňujú svoj nárok voči Slovenskej republike z titulu náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím Správy katastra Martin; zároveň však navrhovatelia boli zmluvnou stranou kúpnej zmluvy zo dňa 7.10.2008 a uhradili predávajúcemu (predávajúcim) kúpnu cenu, vrátane jej časti za podiel 1/6-iny pozemku CKN parc. č. 248/9, záhrady o výmere 569 m2, hoci sa nestali vlastníkmi tohto podielu. Možno teda hovoriť o súbehu, konkurencii nároku na náhradu škody voči štátu

a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči predávajúcemu, resp. osobe, ktorá prijala kúpnu cenu bez právneho dôvodu, pričom navrhovatelia si v aktuálnom konaní uplatňujú nárok na náhradu škody.

V tejto spojitosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 21.12.2010), resp. zo dňa 21.12.2011, v rámci ktorých Najvyšší súd SR zaujal právny názor, cit.: „...pri kolízii nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a nároku na náhradu škody má, vzhľadom na subsidiárnu povahu nároku na bezdôvodné obohatenie, prednosť nárok poškodeného na náhradu škody, ak táto škoda v čase vyhlásenia rozhodnutia nebola uhradená tým subjektom, ktorý sa na úkor poškodeného obohatil (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20.12.2010, sp.zn. , s. 11, piaty odsek, či Fekete, I. : Obč. zákonník, Veľký komentár, I. diel, Bratislava, 2011, s. 1214-1215)." Najvyšší súd v označených dvoch rozhodnutiach poukazoval na ďalšiu judikatúru podporujúcu jeho uvedený právny názor (R 1/1979 str. 79-80, R 25/1986 str. 229, stanovisko NS SR sp.zn. ).

Na strane druhej však existuje nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 13.2.2013, podľa ktorého, cit.: „Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (), že z dlhodobej a relatívne ustálenej judikatúry všeobecných súdov vyplýva, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal, a je povinný ho vydať. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia. Aktívnu legitimáciu na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti, a to vzniku samotnej škody. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa , a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (spočíva v zmenšení jeho majetkového stavu oproti stavu pred škodovou udalosťou) a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Skutočnou škodou je aj ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo 7. októbra 2004)."

Okrem uvedeného nálezu (a na v ňom označené rozhodnutia súdov) možno poukázať aj na viaceré rozhodnutia Nejvyššího soudu ČR. Napríklad v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 10.8.2011 Nejvyšší soud ČR uviedol: „K otázce souběhu nároku na bezdůvodné obohacení proti dlužníku a nároku na náhradu škody z výkonu veřejné moci proti státu je třeba říci, že případná odpovědnost státu nemá povahu všeobjímajícího institutu, který by jako jediný reparoval veškeré potenciální škody vzniklé poškozenému subjektu. Zákon č. 82/1998 Sb., o odpovědnosti za škodu ůsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem a o změně zákona č. 358/1992 Sb., o notářích a jejich činnosti (notářský řád), je speciální předpis. Tento zákon mj. v ustanovení in fine vede poškozeného k tomu, aby ještě před případným uplatněním nároku proti státu využil všech („jiných") procesních prostředků k ochraně svého práva, s jejichž uplatněním by bylo spojeno zahájení soudního, správního nebo jiného právního řízení. Takovým prostředkem nepochybně mohlo být i uplatnění nároku na vydání bezdůvodného obohacení (zaplacené nájemné jako plnění z neplatného právního úkonu či bez právního důvodu) proti společnosti OAZA Kašava spol. s r.o. Judikatura ve výše vyloženém směru

je vytvořena a následována Nejvyšším soudem již po delší časové období - srov. rozhodnutí sp. zn. , , , , , a další."

Na označené rozhodnutie sa odvoláva rozhodnutie Nejvyššího soudu ČR sp.zn. zo dňa 9.2.2012, kde sa uvádza: „Odvolacím soudem řešenou právní otázkou se Nejvyšší soud ve své rozhodovací praxi opakovaně zabýval. Vždy dovodil, že nárok na náhradu škody ůsobené nesprávným úředním postupem podle zákona č. 82/1998 Sb. může být vůči státu úspěšně uplatněn pouze tehdy, jestliže by poškozený nedosáhl uspokojení své pohledávky (z titulu bezdůvodného obohacení) vůči tomu, kdo tento prospěch získal a je povinen mu ho vydat (srov. např. rozhodnutí býv. Nejvyššího soudu SR ze dne 16. 4. 1985, sp. zn. , Výběr 1985; z aktuální judikatury pak např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 4. 11. 2004, sp. zn. , publikované v Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu, svazek 31, pod C 3031; usnesení ze dne 18. 8. 2005, sp. zn. ; usnesení ze dne 16. 8. 2006, sp. zn. ; nebo usnesení ze dne 30. 11. 2010, sp. zn. ). Nastala-li totiž v důsledku výkonu veřejné moci taková situace, že mezi účastníky právního vztahu existují určitá práva a povinnosti, která nejsou plněna, pak újma odškodnitelná podle zákona č. 82/1998 Sb. vznikne teprve tehdy, jestliže v právním vztahu účastníků není možno dosáhnout plnění. Jinými slovy, svědčí-li poškozenému jako věřiteli právo vůči jeho dlužníku, které může úspěšně uplatnit, resp. uspokojit, nevzniká mu dosud nárok na náhradu škody ůsobené výkonem veřejné moci vůči státu. Pouze v případě, že pohledávku oprávněného vyplývající z bezdůvodného obohacení nelze jako přímý nárok uspokojit, vzniká oprávněnému majetková újma (škoda), spočívající ve ztrátě majetku (k tomu mutatis mutandi srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 13. 9. 2005, sp. zn. ; nebo usnesení ze dne 18. 8. 2005, sp. zn. ). Sama okolnost, že osoba, která se bezdůvodně obohatila, neplní vůči tomu, na jehož úkor bezdůvodné obohacení získala, svoji povinnost vydat mu bezdůvodné obohacení s odůvodněním, že nemá žádné prostředky ani majetek, neznamená vznik škody podle zák. č. 82/1998 Sb. (usnesení Nejvyššího soudu ze dne 18. 8. 2005, sp. zn. )."

V rozhodnutí sp.zn. zo dňa 23.2.2011 Nejvyšší soud ČR uviedol: „Dovolatelka vytýká odvolacímu soudu závěr, že nárok na náhradu škody ůsobené nezákonným rozhodnutím či nesprávným úředním postupem lze vůči státu uplatnit tehdy, není-li možno nárok vyplývající ze závazkového právního vztahu uplatnit vůči smluvní straně; podrobuje přitom kritice rozhodnutí Nejvyššího soudu Slovenské republiky sp. zn. , z nějž tento závěr vyplývá, a to pro jeho tvrzenou zastaralost a nepoužitelnost v současné době. Citované rozhodnutí je výrazem ustálené judikatury dovolacího soudu, která k obdobnému závěru dospěla i v nedávné době v řadě rozhodnutí (srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 4. 11. 2004, sp. zn. , publikované pod C 3031 v Souboru civilních rozhodnutí NS, C. H. Beck - dále též jen „Soubor", či další rozhodnutí, např. , , , ). I podle současné právní úpravy totiž platí, že vznikla-li poškozenému újma odpovídající pohledávce, kterou má vůči svému dlužníku, může být nárok proti státu z titulu odpovědnosti za škodu ůsobenou výkonem veřejné moci uplatněn pouze tehdy, nemůže-li poškozený úspěšně dosáhnout uspokojení z prvotního závazkového právního vztahu. Tento závěr plyne z právní konstrukce odpovědnosti státu za škodu ůsobenou výkonem veřejné moci i z občanskoprávního pojetí škody. Škodou zákon míní újmu, která nastala (projevuje se) v majetkové sféře poškozeného (spočívá ve zmenšení jeho majetkového stavu) a je objektivně vyjádřitelná všeobecným ekvivalentem, tj. penězi, a je tedy napravitelná poskytnutím majetkového plnění, především penězi. Poškozený je povinen vznik škody na své straně prokázat a v řízení o nároku na náhradu škody tak na něm leží důkazní břemeno o tom, že škoda vznikla. Aby byl splněn tento zákonný předpoklad, musí škoda existovat nejpozději v době, kdy soud o uplatněném nároku rozhoduje (i zde totiž platí ustanovení o.s.ř., které stanoví, že pro rozsudek je rozhodující stav v době jeho vyhlášení). To se uplatní zejména tam, kde je odpovědnost státu vztahována k újmě, která plyne ze závazkových vztahů mezi poškozeným a jeho smluvním partnerem. Nastala-li totiž v důsledku výkonu veřejné moci taková situace, že mezi účastníky právního vztahu existují určitá práva a povinnosti, která nejsou plněna, pak újma odškodnitelná podle zákona č. 82/1998 Sb. vznikne teprve tehdy, jestliže v primárním právním vztahu účastníků není možno dosáhnout plnění. Jinými slovy, svědčí- li poškozenému jako věřiteli právo vůči jeho dlužníku, které může úspěšně uplatnit, resp. uspokojit, nevzniká mu dosud nárok na náhradu škody ůsobené výkonem veřejné moci vůči státu."

Je teda potrebné konštatovať, že judikatúra súdov ohľadom prednosti niektorého z uvedených dvoch nárokov nie je celkom ustálená, v každom prípade i z tohto pohľadu (t.j .z hľadiska preskúmateľných dôvodov priklonenia sa súdu k niektorému z prezentovaných názorov) absentuje v rozhodnutí súdu prvého stupňa akákoľvek úvaha.

Prvý citovaný názor nasvedčuje argumentácii navrhovateľov, je však potrebné dodať, že citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nezohľadňujú situáciu, že zodpovednostný subjekt nároku na náhradu škody podľa , ktorým je štát, je odlišný od povinného subjektu pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 20.12.2010, na ktoré sa Najvyšší súd SR odvoláva v rozhodnutí sp.zn. zo dňa 21.12.2011, a kde je riešená (aj) otázka prednosti nároku z titulu bezdôvodného obohatenia z neplatného pracovnoprávneho úkonu (kolektívnej zmluvy) a z titulu náhrady škody pre neplatnosť tohto pracovnoprávneho úkonu, zodpovednostným subjektom nároku na náhradu škody a povinným subjektom pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je tá istá osoba, v danom prípade zamestnávateľ navrhovateľky.

Presvedčivejším z argumentačného hľadiska sa podľa predbežného názoru odvolacieho súdu javí v poradí druhý právny názor, pre definitívny záver je však nevyhnutné doplnenie dokazovania (po odstránení primárne vytknutého procesného pochybenia) okresným súdom z pohľadu všetkých načrtnutých (sporných) hľadísk. V novom rozhodnutí sa súd prvého stupňa rozhodne tiež o trovách tohto odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.