Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_18Ek-1156-2022.pdf
PDF · 118.58 KB
No categories available
18Ek/1156/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: BL Finance, s. r. o., IČO: 44 307 683, so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava-Staré Mesto, práv. zast.: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., IČO: 36 862 711, so sídlom N. 14, 811 08 Bratislava-Staré Mesto, proti povinnému: Š. E., H.. XX. XX. XXXX, R. C. XXX, XXX XX K. H. Z., o vymoženie pohľadávky vo výške 711,20 Eur s príslušenstvom, zmluvnej pokuty, trov pôvodného konania a trov exekúcie, vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Radoslav Kešeľak, so sídlom exekútorského úradu Mlynská č. 2, 052 01 Spišská Nová Ves, sp. zn. 242EX 334/22, o sťažnosti oprávneného proti výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1156/2022 zo dňa 09. 12. 2022, takto
rozhodol:
I. Súd sťažnosť oprávneného proti výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1156/2022 zo dňa 09. 12. 2022 z a m i e t a.
II. Povinnému sa nárok na náhradu trov konania o sťažnosti oprávneného proti výroku I. uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1156/2022 zo dňa 09. 12. 2022 n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1156/2022 zo dňa 09. 12. 2022 vyššia súdna úradníčka vyhovela návrhu povinného na zastavenie exekúcie a exekúciu zastavila podľa § 61k ods. 1 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok") v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 567,15 Eur od 28. 04. 2007 do XX. 01. 2020 a úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 555,75 Eur od 09. 01. 2020 do zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým súd uložil odporcovi, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi sumu 21.769,- Sk (722,60 Eur), úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 17.086,- Sk (567,15 Eur) od 28. 04. 2007 do zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 2.871,50 Sk (95,32 Eur) a nahradil trovy konania vo výške 8.215,50 Sk (272,71 Eur) právnemu zástupcovi navrhovateľa, alebo aby v tej istej lehote podal odpor. Exekučný titul, predložený oprávneným bol zároveň opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorou bolo potvrdené, že exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27. XX. 20XX. Na základe daného exekučného titulu bola vedená exekúcia súdnou exekútorkou JUDr. Dagmar Kováčovou, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 46, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 1017/18 (ďalej aj ako „stará exekúcia"), ktorá bola ukončená v zmysle § 2 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/2019 Z. z., keďže zastavenie exekúcie navrhol oprávnený. V súvislosti s námietkami povinného uvedenými v návrhu na zastavenie exekúcie, kde povinný namieta, že je spotrebiteľ a takisto namieta výšku úrokov z omeškania, vyššia súdna úradníčka pristúpila k posúdeniu týchto námietok v zmysle aktuálnej judikatúry. K rozsahu prieskumnej činnosti exekučného súdu pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie ako aj návrhu na zastavenie exekúcie odkázala na rozsudok súdneho dvora C-448/17, z ktorého vyplýva, že súdny dvor v štádiu vykonávacieho konania nevylučuje preskúmanie exekučného
titulu - platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, ktorá bola podkladom na jeho vydanie, a teda vecnej správnosti exekučného titulu. Súdny dvor (za situácie, keď vnútroštátna právna úprava zveruje právomoc vydať platobný rozkaz vyššiemu súdnemu úradníkovi, pričom stanovuje iba 15-dňovú lehotu na podanie odporu, pričom o takúto situáciu ide aj v prípade exekučného titulu, ktorý je podkladom pre vedenie danej exekúcie) považuje za nevyhnutné takúto kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok uskutočniť ex offo (za podmienky, že to vnútroštátna právna úprava umožňuje), pretože len vtedy možno považovať ciele sledované smernicou 93/13/EHS za naplnené. K danému dala taktiež do pozornosti zjednocujúce uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky PLz. ÚS 1/2022 v ktorom Ústavný súd vydal zjednocujúce stanovisko, že: „Ak právna úprava umožňuje spotrebiteľovi podať proti platobnému rozkazu vydanému vyšším súdnym úradníkom odpor v lehote 15 dní od jeho doručenia, pričom odpor musí byť vecne odôvodnený, potom výklad a uplatnenie § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku nie je v súlade so základným pravom spotrebiteľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak súd v exekučnom konaní odmietne preskúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré mali vplyv na vymáhaný nárok vzniknutý v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, z dôvodu, že spotrebiteľ proti platobnému rozkazu odpor nepodal." Z uvedeného je zrejmé, že exekučný súd nemôže odmietnuť preskúmanie exekučného titulu - platobného rozkazu, ktorý bol vydaný vyšším súdnym úradníkom na podklade spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná na lehotu 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ takýto odpor vecne odôvodnil. Vyššia súdna úradníčka sa preto oboznámila so spotrebiteľskou zmluvou vrátane dokumentov, na ktoré spotrebiteľská zmluva odkazuje a zistila, že Zmluva o úvere č. 01014563 zo dňa 19. 12. 2001, z ktorej vyvodzuje oprávnený svoj nárok vymáhaný v exekučnom konaní, bola podpísaná medzi spoločnosťou GE Capital Multiservis, k.s., ktorú ku dňu 01. 04. 2006 (zmluva o predaji podniku) odkúpil právny predchodca oprávneného: GE Money, a.s. a povinným, pričom povinný je spotrebiteľom nakoľko je fyzická osoba, ktorá pri uzatvorení zmluvy o úvere nekonala v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, keďže povinný bol v zmluve označený menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu a trvalým pobytom. Oprávnený je veriteľom nakoľko je právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Posúdením danej zmluvy mala vyššia súdna úradníčka za preukázané, že sa jedná o spotrebiteľské zmluvné dojednanie. Vyššia súdna úradníčka teda preskúmala nárok priznaný exekučným titulom a zistila, že výška úrokov z omeškania nebola priznaná v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Preskúmaním spisového materiálu zistila, že oprávnený si návrhom na vykonanie exekúcie v časti E) formulára uplatnil vymáhaný nárok, ktorý pozostával z istiny vo výške 711,20 Eur, úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 567,15 Eur od 28. 04. 2007 do XX. 01. 2020, úroku z omeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 555,75 Eur od 09. 01. 2020 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 95,32 Eur a trov pôvodného konania vo výške 272,71 Eur. K danému uviedla, že účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súdna prax je jednotná v tom, že z povahy ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. vyplýva, že kogentne je stanovená horná hranica úrokov z omeškania, ktorej prekročenie nie je prípustné. Ak sa úroky z omeškania dohodnú, musia mať primeranú výšku, ktorá nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka) (porovnaj rozhodnutie uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod č. 5, ročník 2000, R 5/2000). Dohoda o úrokoch z omeškania, ktorých výška prekračuje hornú hranicu stanovenú zákonom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Pre určenie výšky úroku z omeškania je rozhodujúce, kedy sa dlžník dostal do omeškania. V prejednávanej veci je preukázané, že povinný sa s vrátením celého poskytnutého úveru dostal do omeškania dňa 28. 04. 2007. V občianskoprávnych vzťahoch v zmysle v tom čase platného § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z. z. bola výška úrokov z omeškania počítaná ako dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Keďže v období od 25. 04. 2007 do 28. 10. 2008 (t.j. v období kedy sa povinný dostal do omeškania) bola základná úroková sadzba NBS vo výške 4,25 %, maximálna prípustná výška úroku z omeškania bola stanovená vo výške 8,50 % ročne. Preto úprava úroku z omeškania tak ako je uvedená v exekučnom titule, t.j. 0,1 % denne (36,5 % ročne) predstavuje viac než 4-násobok zákonnej úrokovej miery v občianskoprávnych vzťahoch pre úroky z omeškania v čase kedy sa povinný dostal do omeškania. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že v exekučnom titule uvedený úrok z omeškania podstatným spôsobom presahuje obvyklú úrokovú mieru stanovenú Národnou bankou Slovensko pre úroky z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, v čoho dôsledku úrok z omeškania z exekučného
titulu bol priznaný v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Z. z. Na základe uvedené vyššia súdna úradníčka konštatovala, že záväzok obsiahnutý v exekučnom titule, ktorým je platobný rozkaz, v časti úroku z omeškania je neprimeraný, predstavuje hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami, a teda odporuje zákonu (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadením Vlády SR č. 87/1995 Zb.), a zároveň sa prieči dobrým mravom, a preto v tomto exekučnom konaní je v časti uplatneného úroku z omeškania daný dôvod zastavenie exekúcie v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku. Vo zvyšnej časti bol platobný rozkaz, ktorý je podkladom pre vykonanie danej exekúcie, vydaný v súlade s právnymi predpismi a teda je naďalej spôsobilým exekučným titulom.
2. Proti výroku I. napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky podal v zákonom stanovenej lehote sťažnosť oprávnený, ktorú odôvodnil tým, že dojednaný úrok z omeškania vo výške 0,1 % denne je podľa neho v súlade s dobrými mravmi. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Nitre z 13. 10. 2010 sp. zn. 15Cob/194/2010: „Zmluvná pokuta v sadzbe 0,1% denne z omeškanej sumy je sankciou primeranou, a to s prihliadnutím na platnú judikatúru súdov, ako aj okolnosti aj podmienky existujúce v čase uzavretia zmluvy, preto nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou." Taktiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obdo/96, v zmysle ktorého dovolací súd dospel k záveru, že dojednanú výšku úrokov z omeškania vo výške 0,18 % denne z dlžnej sumy by mal súd rešpektovať. Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Obo 7/2007, považoval súd úrok vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy za primeraný. Oprávnený je toho názoru, že neprimeranosť výšky úroku z omeškania nemožno posudzovať podľa jeho celkovej výšky, pokiaľ je dôsledkom dlhodobého omeškania dlžníka a s tým spojeným narastaním o inak primeranú „dennú sadzbu" úroku z omeškania. Opačný záver by bol neprijateľný, keďže by neprimerane zvýhodňoval dlžníka. Zmluvná strana sa nemôže brániť poukazovaním na dobré mravy, pokiaľ mohla zabrániť narastaniu úrokov z omeškania splnením svojho dlhu v čo najkratšej možnej lehote. Vzhľadom na vyššie uvedené oprávnený zdôraznil, že v súlade s konštantnou judikatúrou súdov, právoplatný platobný rozkaz tvorí prekážku rozhodnutej veci. Exekučný súd tak nie je v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa materiálnou stránkou rozhodnutia, skúmať či tu právo je alebo nie je, zaoberať sa otázkou či zmluva je platná alebo neplatná a pod., nakoľko vychádza z toho istého skutkového základu. Žaloba o plnenie už v sebe zahŕňa kladné alebo záporné riešenie otázky existencie práva alebo právneho vzťahu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 42/2006 a uznesenie NS SR 3 Cdo 100/01). Vzhľadom na uvedené má oprávnený za to, že dlžníci ako povinný nemôžu v exekučnom konaní namietať neprijateľnosť zmluvných podmienok zmluvy a zhojiť tak, čo nedosiahli v konaní o plnenie vedenom na okresnom súde. Povinný môže námietky podané v návrhu na zastavenie exekúcie namietať v základom konaní. V čase podpisu predmetnej zmluvy bol v platnosti Občiansky zákonník v znení zákona č. 184/2002 Z. z., teda v čase, kedy platné a účinné ustanovenia Občianskeho zákonníka ani len nedefinovali spotrebiteľskú zmluvu a okruh neprijateľných zmluvných podmienok. V čase uzavretia predmetnej zmluvy Občiansky zákonník nezakotvoval ustanovenia upravujúce spotrebiteľskú zmluvu, k zakotveniu súkromnoprávnej úpravy spotrebiteľskej zmluvy došlo až prijatím zákona č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 01. 04. 2004, ktorý doplnil prvú časť Občianskeho zákonníka o ust. § 52 až § 60. Zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 19. 04. 2002, z čoho vyplýva, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere neboli v platnosti ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré definovali neprijateľné zmluvné podmienky, keďže tieto boli zakotvené v Občianskom zákonníku až zákonom č. 150/2004 Z. z. s účinnosťou od 01. 04. 2004, ktorý doplnil prvú časť Občianskeho zákonníka o ust. § 52 až § 60. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v čase podpisu zmluvy bolo možné medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dojednať, aby sa zmluvný vzťah riadil ustanoveniami Obchodného zákonníka. Súd tak nielenže nemal povinnosť ex offo skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, ale zároveň ani tak vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu urobiť nemohol, keďže bez predchádzajúcej námietky by tak došlo k porušeniu princípu rovnosti strán. Vzhľadom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že otázka prieskumu zákonnosti výšky dojednaného úroku z omeškania bola vyriešená v základnom konaní. V exekučnom konaní nie je možne sa touto otázkou zaoberať, keďže by tým exekučný súd v podstate podrobil rozhodnutie súdu opätovnému materiálnemu prieskumu. Súd priznal dojednaný zmluvný úrok z omeškania v súlade s vtedy platnou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. V neposlednom rade si dovoľuje oprávnený poukázať na to, že pohľadávka, ktorá je vymáhaná v predmetnom exekučnom konaní EX 334/2022, bola už predmetom vymáhania v predchádazajúcom exekučnom konaní vedenom pod EX 1017/2018. V danom exekučnom konaní povinný výšku úrokov nenamietal a rovnako tak sa ňou nezaoberal ani exekučný súd, ktorý vydal poverenie na výkon exekúcie. Nakoľko došlo k zastaveniu starej exekúcie, oprávnený následne v zmysle zákona podal opätovný návrh na vykonanie exekúcie.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
5. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
6. Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP"), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
7. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
8. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
9. Súd prvej inštancie (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1 a 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP, § 243 CSP), preskúmal napadnuté uznesenie a postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) dospel k záveru, že sťažnosť ako taká nie je dôvodná, a preto ju zamietol.
10. Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010).
11. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia a obsahom podanej sťažnosti oprávneného smerujúcej do výroku I. napadnutého uznesenia musí sťažnostný súd konštatovať, že napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky je vo výroku vecne správne a vydané v súlade s najnovšou judikatúrou najvyšších súdnych autorít týkajúcou sa uplatňovania a vymáhania nárokov zo spotrebiteľských zmlúv.
12. Na podporu správnosti napadnutého uznesenia sťažnostný súd považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku „res iudicata" pre rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie v neskoršom štádiu exekučného konania. Aj z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že udelením poverenia na vykonanie exekúcie sa síce potvrdzuje zákonnosť vedenia exekúcie, to ale neznamená, že by v niektorej z ďalších fáz exekúcie nemohol dôjsť exekučný súd k opačnému záveru (k uvedenému napr. porovnaj Uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 34/2013). Inak povedané, exekučnému súdu napriek vydanému povereniu na vykonanie exekúcie nič nebránilo v tom opätovne na návrh povinného na zastavenie exekúcie preskúmať podmienky, za ktorých predmetná exekúcia prebieha. Ďalej sťažnostný súd ku skutočnosti, že v danom prípade sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie podľa zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK") dopĺňa, že v zmysle uvedeného predpisu dal zákonodarca možnosť oprávnenému v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu.
Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie exekúcie, súčasne to ale neznamená, že tento návrh by mal byť posudzovaný inak (odlišne) než akýkoľvek iný „nový" návrh na vykonanie exekúcie. Uvedené totiž nemá oporu v zákonnej úprave. Opätovný návrh na vykonanie exekúcie, ako každý iný návrh na vykonanie exekúcie, podlieha novým pravidlám exekučného konania v zmysle Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017, čo znamená, že exekučný súd je nielen oprávnený ale aj povinný tento návrh posúdiť z pohľadu novej právnej úpravy. To, že v danom prípade na podklade predloženého exekučného titulu už prebiehala exekúcia, tak pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie ako i podanej sťažnosti nemá relevanciu. Exekučný súd je totiž povinný zamietnuť akýkoľvek návrh na vykonanie exekúcie (prípadne exekúciu zastaviť) vždy, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je v zmysle právnej úpravy nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
13. Pokiaľ oprávnený namietal oprávnenie exekučného súdu vykonať hmotnoprávny prieskum platobného rozkazu (ktorý je v danom prípade exekučným titulom), sťažnostný súd dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok v zákonom vymedzených prípadoch (viď. § 53 ods. 3 Exekučného poriadku) pripúšťa aj hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, pričom práve v súvislosti s vykonaním exekúcie na podklade platobného rozkazu vydaného v spotrebiteľskom spore vyššia súdna úradníčka správne postupovala v zmysle zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR prijatého v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. Plz. ÚS 1/2022-9 zo dňa 15. 06. 2022, podľa ktorého je s poukazom na § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku exekučný súd oprávnený a povinný vykonať hmotnoprávny prieskum vymáhaného nároku v prípade, ak sa tento vymáha na podklade platobného rozkazu vydaného vyšším súdnym úradníkom priznaného titulom spotrebiteľskej zmluvy, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil, pretože by inak rezignoval na princíp efektívnej ochrany spotrebiteľa, ktorý je súčasťou základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd predmetné stanovisko prijal vychádzajúc predovšetkým z rozsudku súdneho dvora C-448/17 a „majúc na zreteli záväzky Slovenskej republiky vyplývajúce jej z postavenia členského štátu Európskej únie, v záujme dosiahnutia cieľov smernice 93/13/EHS a v záujme reálnej garancie práva na súdnu ochranu ústavný súd akcentuje, že je nevyhnutné interpretovať predmetné ustanovenie eurokonformne, a to tak, že za situáciu predpokladanú § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku („... v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky") je nutné považovať aj stav, keď v konaní o vydanie platobného rozkazu síce bolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, avšak právomoc na vydanie platobného rozkazu bola zverená vyššiemu súdnemu úradníkovi a vyšší súdny úradník platobný rozkaz vydal, možnosť podania odporu bola limitovaná lehotou 15 dní od doručenia platobného rozkazu a právna úprava vyžadovala, aby spotrebiteľ odpor vecne odôvodnil. Týmto spôsobom je možné zrevidovať nedostatok, ktorým je postihnuté základné konanie - konanie o vydanie platobného rozkazu (platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom, možnosť spotrebiteľa podať odpor v lehote iba 15 dní od doručenia platobného rozkazu, nutnosť odpor vecne odôvodniť, čo v súhrne vyvoláva stav nezabezpečenia možnosti skúmania neprijateľných zmluvných podmienok sudcom) vyčítaný Súdnym dvorom tak, že priestor na ex offo kontrolu existencie neprijateľných zmluvných podmienok je daný v štádiu vykonávacieho konania. Iba taká interpretácia § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, podľa ktorej všeobecnému súdu v exekučnom konaní prináleží skúmať exekučný titul - platobný rozkaz vydaný vyšším súdnym úradníkom z hľadiska posúdenia dôvodnosti vymáhania nároku, ktorý má pôvod v spotrebiteľskej zmluve, teda skúmať, či spotrebiteľská zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a či netrpí vadami, ktoré majú vplyv na nárok vymáhaný v exekučnom konaní, zodpovedá naplneniu cieľov sledovaných smernicou 93/13/EHS (III. ÚS 324/2021-49)." (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 650/2022 zo dňa 02. 02. 2023) Zjednocujúce stanovisko Ústavný súd SR aplikoval už vo viacerých exekučných veciach (vedených nielen tunajším súdom) , možno spomenúť napr. nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 324/2021 zo dňa 14. 07. 2022, nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 650/2022 zo dňa 02. 02. 2023 či nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 648/2022 zo dňa 02. 02. 2023.
14. V nadväznosti na uvedené tak je potrebné ďalej poukázať na to, že v prejednávanej veci oprávnený uplatňoval k vymoženiu nárok na zaplatenie sumy 711,20 Eur s príslušenstvom, zmluvnej pokuty, trov pôvodného konania a trov exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu Košice - okolie sp. zn. 10Rob/217/2008 zo dňa 06. XX. 2008 (ďalej len „exekučný titul"). Nebolo sporné, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so zmluvou o úvere č. 01014563 zo dňa 19. 12. 2001, ktorú vyššia súdna úradníčka správne vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom oprávnený napokon spotrebiteľský charakter vymáhaného nároku ani nerozporoval. V tomto smere však treba ďalej
doplniť, že hoci Občiansky zákonník v čase podpisu zmluvy o úvere neobsahoval ešte právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv, ako na to poukázal oprávnený, oprávnenému uniklo pozornosti, že na zmluvný vzťah právneho predchodcu oprávneného a povinného dopadala právna úprava zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý už bol v danom čase účinný a špecificky upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa. Práve ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. (účinným od 1. januára 2000 do 24. novembra 2004) bol do práva Slovenskej republiky zanesený pojem tzv. „typovej" zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať: a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. V období od 25. novembra 2004 do 30. júna 2007 potom zmenené znenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. už definovalo „typové" zmluvy ako zmluvy „spotrebiteľské," ktorými boli zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Občiansky zákonník následne definoval spotrebiteľské zmluvy v „obnovenom" ustanovení § 52, a to od 1. apríla 2004. Hoci teda zmluva o úvere uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 19. 12. 2001 nemohla spadať do definície spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka účinného až od 01. 04. 2004, nemôže byť sporu o tom, že táto zmluva bola a je typovou (spotrebiteľskou) zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. v znení účinnom do 31. 03. 2002 vrátane, keďže tu išlo o zmluvu uzavretú (formálne) podľa Obchodného zákonníka, ale aj podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, čo vyplývalo z obchodných podmienok, a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil.
15. Sťažnostný súd tu nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v právnych predpisoch upravujúcich spotrebiteľské vzťahy, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Treba doplniť, že u takej zmluvy ako je zmluva o úvere zo dňa 19. 12. 2001 (teda uzatvorenej v čase, kedy absentovala výslovná právna úprava zakotvujúca prednosť ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské vzťahy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka) súdna prax už v rámci rozhodovacej činnosti venovanej i výkladu pojmov „spotrebiteľský úver" a „spotrebiteľská zmluva" a vzájomnému pomeru takýchto pojmov uzavrela, že normy obchodného práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej tu z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku, ďalších právnych predpisoch a predpisoch vydaných na ich vykonanie. Inak povedané, Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v spotrebiteľskej právnej úprave a vo vykonávacích predpisoch k nim; to musí platiť i v prípade posudzovania súladu zmluvy s normami spotrebiteľského práva. Keďže právny vzťah založený zmluvou o úvere zo dňa 19. 12. 2001 bol správne posúdený ako vzťah spotrebiteľský, vyššia súdna úradníčka ďalej správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho práv a v konečnom dôsledku tak v prejednávanej veci ohľadom sporného úroku z omeškania dala správne prednosť právnej úprave Občianskeho zákonníka pred právnou úpravou Obchodného zákonníka.
16. Bez ohľadu teda na to, že v čase uzatvorenia zmluvy o úvere Občiansky zákonník ešte nedefinoval spotrebiteľskú zmluvu a neprijateľné zmluvné podmienky, vychádzajúc z vyššie uvedeného mal exekučný súd oprávnenie i povinnosť podrobiť zmluvu o úvere zo dňa 19. 12. 2001 prieskumu z pohľadu právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb., pričom § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. upravoval, že obsahom typovej zmluvy nesmú byť neprimerané podmienky alebo podmienky v rozpore s dobrými mravmi. Práve v dôsledku uvedeného sa potom vyššia súdna úradníčka správne zaoberala úrokmi z omeškania, ktoré boli v exekučnom titule priznané vo výške 0,1 % denne, pričom takéto dojednanie výšky úrokov z omeškania bolo súčasťou Obchodných podmienok zmluvy o úvere spoločnosti GE Capital Multiservis, k.s. (v časti označenej ako „Sadzobník poplatkov"). Tu treba doplniť, že prijateľnosť (ale tiež neprijateľnosť) konkrétnej zmluvnej podmienky a tak i jej platnosť (resp. neplatnosť) sa musí posudzovať vo vzťahu k príslušnému zmluvnému dojednaniu v podobe zadefinovanej dohodou účastníkov právneho vzťahu (čo možno vyjadriť i tak, že zmluvná podmienka stojí i padá len ako celok). Každá zmluvná strana
takto znáša riziko naformulovania príslušnej podmienky celkom určitým spôsobom; spotrebiteľ riziko, že pre prípad nie celkom uváženého pristúpenia na určitú podmienku a následného neopodstatneného dovolania sa ním neprijateľnosti ho podmienka bude zaväzovať a dodávateľ naopak riziko, že podmienka majúca mu poslúžiť, neobstojí. Keďže v danom prípade dojednaný úrok z omeškania predstavoval výšku 36,5 % ročne oproti zákonnému úroku z omeškania v sadzbe 8,50 % ročne, vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení správne poukázala na to, že takto dojednaný a následne priznaný úrok z omeškania je v rozpore s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Zb., ktoré kogentne stanovujú hornú hranicu úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch, ktorým spotrebiteľský vzťah jednoznačne je, pričom prekročenie tejto hranice nie je prípustné. Sťažnostný súd tak má bez pochybností za to, že presah sadzby zmluvných úrokov z omeškania v spotrebiteľskej zmluve nad sadzbu ustanovenú predpismi občianskeho práva spôsobuje neprijateľnosť a neplatnosť takéhoto dojednania ako celku, v dôsledku čoho treba nesporne konštatovať vecnú správnosť napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky. Pokiaľ vyššia súdna úradníčka následne doplnila ešte to, že takéto zmluvné dojednanie predstavuje hrubý nepomer medzi vzájomnými plneniami a je v rozpore s dobrými mravmi, s týmto záverom sa stotožnil aj sťažnostný súd, a to z dôvodu, že v danom prípade nešlo o čisto obchodnoprávny vzťah, ale o vzťah spotrebiteľský, teda občianskoprávny.
17. K poukazu oprávneného na rôzne súdne rozhodnutia sťažnostný súd konštatuje, že tieto v prejednávanej veci nebolo možné aplikovať z dôvodu, že tieto rozhodnutia sa týkali obchodnoprávnych vzťahov a nie vzťahov spotrebiteľských; navyše rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sa týkalo dojednania o zmluvnej pokute, pričom v danom prípade sa ale jednalo o úrok z omeškania. Je však nutné opäť pripomenúť a zdôrazniť, že najpodstatnejším argumentom pre zastavenie exekúcie v časti úrokov z omeškania bolo, že v rámci zmluvy o úvere zo dňa 19. 12. 2001 výšku úroku z omeškania nebolo možné dojednať, pretože sa jednalo o spotrebiteľský (občianskoprávny) vzťah, v ktorom sa úrok z omeškania spravuje § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tento dojednanie výšky úrokov z omeškania nad zákonom stanovenú hranicu nepripúšťa (na rozdiel od Obchodného zákonníka), ako to správne uzavrela vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení (konkrétne bod 26. odôvodnenia napadnutého uznesenia). V tomto smere sťažnostný súd poukazuje na to, že v podmienkach Slovenskej republiky existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v oblasti ochrany spotrebiteľa, ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou prijatých legislatívnych zmien. Inak povedané, pri posudzovaní spotrebiteľských vzťahov sa v rozhodovacej praxi súdov postupom času priorizoval Občiansky zákonníka ako i ďalšie právne predpisy upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, pred právnou úpravou Obchodného zákonníka. V tomto smere možno ešte doplniť, že exekučný titul bol vydaný v čase, kedy Občiansky zákonník už obsahoval právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a dokonca v § 52 ods. 2 (v znení účinnom do 31. 10. 2008) zakotvoval prednosť použitia ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetkých iných ustanovení upravujúcich právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom s tým, že odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Aj vo svetle tejto právnej úpravy tak má sťažnostný súd za to, že sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky je vecne správne a vychádza z rozhodovacej praxe aj najvyšších súdnych autorít, ktorá je vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou.
18. Záverom, súd prvej inštancie ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
19. Uvedenými úvahami tak sťažnostný súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 18Ek/1156/2022 zo dňa 09. 12. 2022, a preto túto sťažnosť zamietol v celom rozsahu.
20. O trovách sťažnostného konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 199d ods. 1 Exekučného poriadku. Pretože súd prvej inštancie sťažnosť oprávneného zamietol, nárok na náhradu trov konania o sťažnosti by sťažnostný súd priznal povinnému ako úspešnej strane. Nakoľko však z exekučného spisu vyplýva, že povinnému žiadne trovy v súvislosti s konaním o sťažnosti oprávneného nevznikli (k sťažnosti sa nevyjadril), súd v súlade s princípom uvedeným v článku 17 CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodol tak, že povinnému náhradu trov konania o sťažnosti nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).