Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Cob/62/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Daniel Ilavský a sudcov: JUDr. Róbert Foltán a JUDr. Peter Duman, v spore žalobcu: Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930, adresa sídla Bratislava, Hodžovo námestie 3, proti žalovanému: A. B. C., D., nar. XX.X.XXXX, adresa trvalého pobytu C., E. D. XXX/XX, zastúpený splnomocnenkyňou: F. G. H., adresa trvalého pobytu E., F. I. XXX, o 109.000 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 4. mája 2022, č.k. -410, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výrokoch I. a II. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 109.000 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.).

1.1 Na odôvodnenie rozsudku uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok na uloženie povinnosti žalovanému (ako osobe, ktorá veriteľovi písomne vyhlásila, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplní určitý záväzok) zaplatiť mu sumu 109.000 eur, a to titulom jeho nároku ako veriteľa (zo Zmluvy o kontokorentnom úvere č. S02502/2015 z 23.9.2015 v znení jej dodatkov č. 1 – č. 4, ďalej len „úverová zmluva“) na splnenie záväzku dlžníka (spoločnosti EUREX SLOVAKIA, s.r.o., IČO: 35 973 897, adresa sídla Sereď, Niklova 4346, ďalej len „dlžník“) jeho ručiteľom. Žalovaný žiadal konanie zastaviť z dôvodu litispendencie, eventuálne žalobu ako nedôvodnú zamietnuť dôvodiac, že ku vzniku jeho ručiteľského záväzku voči žalobcovi nedošlo pre neexistenciu hlavného záväzku dlžníka voči veriteľovi z úverovej zmluvy, ktorého splnenie malo byť zabezpečené dohodou o ručení, z ktorej dohody si žalobca uplatňoval nárok na plnenie v tomto konaní, a to pre neplatnosť úverovej zmluvy, na základe ktorej veriteľ poskytol plnenie dlžníkovi.

1.2 Z vykonaného dokazovania mal za dokázané/dokazovaním sa preukázalo, že dňa 23.9.2015 žalobca ako veriteľ uzatvoril so spoločnosťou EUREX SLOVAKIA, s.r.o. ako dlžníkom, v zmysle úverovú zmluvu, na základe ktorej žalobca poskytol dlžníkovi úver do rámca 1.000.000 eur na zabezpečenie a zaplatenie osobných pohľadávok veriteľa a financovanie jeho prevádzkových potrieb. Zmluva bol menená dodatkami č. 1, č. 2, č. 3 a č. 4. Úver sa dlžník zaviazal splatiť v deň konečnej splatnosti. Úver bol zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, vystavením blanko zmenky a ručením (dodatok č. 2 k úverovej zmluve). Konečná splatnosť bola dohodnutá na deň 29.6.2018. Zo Všeobecných úverových podmienok, a to bod 8.6., ktorými sa strany riadia, súd zistil, že ak dlžník neuhradí v čase stanovenej v zmluve celkovú pohľadávku alebo akúkoľvek jej časť, má veriteľ právo

realizovať zabezpečenie a použiť prostriedky posilnenia vymáhateľnosti pohľadávky, a to všetky súčasne alebo v akomkoľvek poradí. Veriteľ má v prípade viacerých zabezpečení právo realizovať ktorékoľvek z nich.

1.2.1 Dňa 20.4.2017 žalobca ako veriteľ a žalovaný ako ručiteľ uzatvorili Dohodu o ručení, v ktorej ručiteľ vyhlásil, že bol oboznámený s tým, že veriteľ uzatvoril s dlžníkom EUREX SLOVAKIA s.r.o. zmluvu o kontokorentnom úvere, na základe ktorej môžu byť dlžníkovi poskytnuté peňažné prostriedky do výšky 1.000.000 eur. Vzájomné práva a povinnosti nešpecifikované v dohode sa riadia Všeobecnými úverovými podmienkami a dodatkami k zmluve. V zmysle bodu 1.4 sa zabezpečovanými pohľadávkami okrem iných rozumejú aj pohľadávky na zaplatenie peňažných prostriedkov dlhovaných veriteľovi na základe úverovej zmluvy (najmä pohľadávky na zaplatenie istiny) a aj pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenie, ktoré vzniknú, resp. vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou v dôsledku plnenia veriteľa bez právneho dôvodu, z neplatného právneho úkonu, alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. V bode 2.1 žalovaný ako ručiteľ vyhlásil, že v zmysle v prípade, ak dlžník nezaplatí zabezpečenú pohľadávku riadne a včas, zaplatí ju veriteľovi namiesto dlžníka, maximálne však vo výške 110.000 eur. V bode 3.1 písm. d) ručiteľ vyhlásil, že sa nevyskytla žiadna skutočnosť, ktorá by bránila ručiteľovi v platnom uzatvorení tejto zmluvy. Ručiteľ v závere vyhlásil, že dohoda vznikla na základe slobodnej, vážnej a určitej vôle zmluvných strán, nie v tiesni a nie za nápadne nevýhodných podmienok.

1.2.2 Žalobca ako veriteľ z úverovej zmluvy poskytol dlžníkovi úverové finančné prostriedky vo výške 1.000.000 eur a dlžník ich veriteľovi v dohodnutej lehote riadne nevrátil. Dňa 13.7.2018 žalobca adresoval spoločnosti EUREX SLOVAKIA, s.r.o. výzvu na splatenie celkovej pohľadávky zo zmluvy o úvere zo dňa 23.9.2015 vo výške 1.044.834,16 eur s tým, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti bude žalobca oprávnený realizovať jej zabezpečenie.

1.2.3 Dňa 23.7.2018 žalobca adresoval žalovanému výzvu na splatenie celkovej pohľadávky zo zmluvy o úvere zo dňa 23.9.2015 vo výške v časti 110.000 eur s tým, že v prípade nesplnenia tejto povinnosti bude žalobca oprávnený využiť všetky zákonné spôsoby a prostriedky na vymoženie pohľadávky.

1.2.4 Dňa 30.3.2020 žalovaný podal na Okresný súd Bratislava I žalobu o určenie, že jeho ručenie podľa Dohody o ručení uzatvorenej medzi žalobcom (A. B. C., D.) ako ručiteľom a žalovaným (E. H., J.) ako veriteľom dňa 20.4.2017 nevniklo. Žalobca v predmetnom konaní namietol neprípustnosť takejto žaloby s tým, že ručiteľský záväzok žalovaného považuje za platný.

1.2.5 Žalovaný ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie žalobcom uplatnenú pohľadávku nezaplatil, a to ani z časti.

1.3 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa domáhať sa splnenia záväzku dlžníka od ručiteľa podľa , , , ( v znení neskorších predpisov, ďalej len „OBZ“), ( v znení neskorších prepisov, ďalej len „OZ“), , , , a a ZoB ( o bankách v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy, ďalej len „ZoB“), , , , a ( v znení neskorších predpisov, ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že nároky žalobcu za uplatnené v tomto konaní sú plne dôvodné, a preto je potrebné žalobe vyhovieť, považujúc ručiteľský záväzok žalovaného voči žalobcovi za platný a v žalobcom uplatnenom rozsahu za doposiaľ neuspokojený.

1.4 Na odôvodnenie svojho záveru o dôvodnosti žaloby uviedol, že nebolo medzi stranami sporné, že žalovaný ako ručiteľ uzatvoril dňa 20.4.2017 so žalobcom ako veriteľom písomnú dohodu o ručení v zmysle a nasl. , v ktorej vyhlásil, že bol oboznámený s tým, že veriteľ uzatvoril s dlžníkom EUREX SLOVAKIA s.r.o. zmluvu o kontokorentnom úvere v znení jej prípadných dodatkov, na základe ktorej môžu byť dlžníkovi poskytnuté peňažné prostriedky až do 1.000.000 eur. Ručiteľ vyhlásil, že v prípade ak dlžník nezaplatí pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi z úverovej zmluvy riadne a včas, zaplatí veriteľovi za dlžníka tieto pohľadávky maximálne do výšky 110.000 eur. Žalovaný uzatváral predmetnú dohodu ako spoločník dlžníka. Nakoľko dlžník včas svoj dlh z úverovej zmluvy nezaplatil, a to ani napriek písomnej výzve žalobcu na jeho zaplatenie, tak sa žalobca obrátil s výzvou na zaplatenie aj

na žalovaného, ktorý mu však dlh uhradil iba vo výške 1.000 eur, a preto vo zvyšku nároku veriteľa na zaplatenie sumy 109.000 eur (za zaplatenie ktorého prevzal ručenie žalovaný) sa obrátil so žalobou na súd.

1.5 Žalovaný sa v konaní bránil predovšetkým tým, že konanie by malo byť zastavené z dôvodu litispendencie podľa , nakoľko na Okresnom súde Bratislava I bola z jeho strany podaná skôr žaloba o určenie, že ručiteľský záväzok z dohody o ručení zo dňa 20.4.2017 nevznikol (č.l. 104 spisu), ako žaloba o plnenie v konaní pred tunajším súdom. Takúto námietku súd považoval za nedôvodnú, nakoľko žalobca v konaní spochybnil tvrdenia žalovaného, že žaloba o určenie bola podaná skôr ako žaloba o plnenie podaná na tunajší súd dňa 7.5.2020, resp. že konanie o určenie zažalo skôr ako konanie o plnenie (konanie o určenie malo podľa žalobcu začať 11.5.2020, čo preukazuje podacia pečiatku súdu, č.l. 184 spisu) a v prípade, ak by tomu tak aj bolo, tak skôr podaná žaloba o určenie nebráni tomu, aby súd konal o neskôr podanej žalobe na plnenie. Aj v zmysle judikatúry je ustálené, že konanie o plnenie konzumuje konanie o určenie, ak je určovací žalobný nárok prejudiciálnou otázkou pre žalobný nárok na plnenie. Žaloba na plnenie vytvára potom prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu a nie naopak. Rovnako platí, že rozsudok o žalobe na plnenie je pre určovaciu žalobu prekážkou rei iudicatae. V danom spore je predmetom konania zaplatenie pohľadávky titulom nároku z dohody o ručení, ktorej vznik, existencia je spochybňovaná žalovaným v konaní na Okresnom súde Bratislava I o určenie tak, ako je totožne spochybňovaná jej existencia žalovaným aj v konaní pred tunajším súdom pri jeho procesnej obrane. Z uvedeného dôvodu sa tunajší súd musí prejudiciálne, predbežne vysporiadavať s otázkou existencie, resp. neexistencie dohody o ručení, prípadne jej platnosti alebo neplatnosti, bez ohľadu na to, že je podaná v tomto smere žaloba na inom súde. Obdobný právny názor konštatoval v danom konaní už aj odvolací súd v prípade rozhodovania o prerušení konania (uznesenie KS Trnava č.k. -239 zo dňa 29.6.2021, odsek 11., 12.), ktoré navrhol žalovaný prerušiť práve z tohto dôvodu do skončenia konania na Okresnom súde Bratislava I., a preto nie je súdu zrejmé, z akého dôvodu žalovaný na tejto nesprávnej argumentácii zotrval aj naďalej. Súd tak nevidí dôvod na zastavenie konania v zmysle .

1.6 Ako je už vyššie uvedené, žalovaný sa v konaní bránil tým, že dohoda o ručení zo dňa 20.4.2007 neexistuje, resp. nevznikla, nakoľko je neplatná samotná zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 23.9.2015 a ručením je v zmysle možné zabezpečiť len platný záväzok dlžníka. Dohoda o ručení je v akcesorickom vzťahu k zmluve o úvere a keď podľa žalovaného nie je platná zmluva o úvere, potom nevznikla ani dohoda o ručení dlhu z tejto zmluvy o úvere. Dohoda o úvere má byť podľa žalovaného neplatná v zmysle , nakoľko tento právny úkon má odporovať zákonu, a to konkrétne ZoB, keďže podľa žalovaného v procese prípravy zmluvy o úvere a pri jej uzatváraní žalobca porušil viaceré svoje povinnosti obsiahnuté v ZoB (to isté tvrdí aj v určovacej žalobe podanej na inom súde). Podľa žalovaného žalobca nevynaložil dostatočnú odbornú starostlivosť, pri výkone svojej činnosti nepostupoval obozretne najmä pri vykonanom obchode spôsobom, ktorý zohľadňuje a zmierňuje riziká, nekontroloval objektívnosť evidovaných údajov a nepredchádzal vlastným stratám vrátane škôd, neuskutočnil dôkladnú analýzu ekonomickej výhodnosti obchodu, uzatvoril úver za pre banku nápadne nevýhodných podmienok, nedostatočne zabezpečil pohľadávku z úveru, nekontroloval dostatočne konateľa dlžníka, ktorý podľa žalovaného použil úverové finančné prostriedky na iné účely, ako boli poskytnuté atď.

1.6.1 Podľa názoru súdu však zmluva o úvere z uvedeného dôvodu neplatná nie je, nakoľko aj v prípade, že by banka porušila niektoré z týchto ustanovení obsiahnutých v ZoB (čo však v konaní jednoznačne preukázané nie je a je zo strany žalobcu rozporované), tak ZoB s takýmto porušením povinností banky (!) nespája neplatnosť právneho úkonu banky pri jej obchodovaní napr. uzatváraní zmlúv o úvere, a to je pre posúdenie v danej veci rozhodujúce a zásadné. Ustanovene § 27 ZoB upravuje povinnosti samotnej banky v súvislosti s jej organizáciou, riadením a podnikaním. Nejde o žiadne povinnosti vo vzťahu ku klientom, v prípade ktorých nedodržania by sa klient mohol domáhať neplatnosti úkonu banky pri realizovanom obchode. Ide o povinnosti vo vzťahu k vnútornej zodpovednosti banky, k zodpovednosti za vznik prípadnej straty, škody a pod., ktorá by vnikla vlastnou činnosťou banky, ktorá by nedodržala tieto zákonné ustanovenia, napr. by uzatvorila obchod, ktorý nesmie uzavrieť lebo by bol pre ňu (a nie pre klienta) uzavretý za nápadne nevýhodných podmienok, za ekonomicky nevýhodných podmienok pre banku (nie pre klienta), nekonala by s dostatočnou odbornou starostlivosťou, napr. ak by nekontrolovala objektívnosť evidovaných údajov, nepredchádzala by vlastným (nie klientovým) stratám vrátane škôd, neuskutočnila by analýzu ekonomickej výhodnosti obchodov atď. „Sankciou“ za porušenie

týchto povinností je napr. aj strata banky, škoda a pod., ale nie neplatnosť finančného, bankového obchodu ako napr. úverovej zmluvy tak, ako to nesprávne a zavádzajúco interpretuje žalovaný.

1.6.2 Preto z uvedeného dôvodu sa súd ani bližšie nezaoberal rozsiahlou argumentáciou oboch sporových strán v tomto smere (vo vzťahu k porušeniu jednotlivých zákonných povinností žalobcu obsiahnutých v ZoB), ani nevykonával v tomto smere ďalšie dokazovanie, ani dokazovanie navrhnuté zo strany žalovaného (dokazovanie všetkými listinami týkajúcimi sa realizácie záložného práva, predložením príloh odborného stanoviska vypracovaného žalobcom, výsluch pracovníka banky, ktorý dojednával úverový obchod atď.). Pri danom právnom posúdení veci je toto irelevantné. Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie strán konania.

1.6.3 Obsah je nutné vykladať tak, že právny úkon je neplatný v prípade, ak odporuje tento úkon zákonu, čo nie je daný prípad. Právny úkon - zmluva o kontokorentnom úvere zo dňa 23.9.2015 zákonu o bankách neodporuje a ani inému zákonu, obsahuje všetky zákonné podstatné náležitosti a je uzatvorená riadne a účinne. Zákon umožňuje bankám realizovať bankové služby, obchody aj takýmto spôsobom, t.j. poskytovať svojim klientom finančné prostriedky na základe zmlúv o úvere a konkrétne aj na základe kontokorentného úveru. Takéto právne úkony sú teda jednoznačne zákonom dovolené a v súlade so ZoB a . Súd tak má preukázané, že zmluva o kontokorentnom úvere č. S02502/2015 (č.l. 4 spisu) v znení Dodatkov č. 1 (č.l. 9), č. 2 (č.l. 11), č. 3 (č.l. 13), č. 4 (č.l. 15) zo dňa 23.9.2015 je platná.

1.6.4 Neplatnosť úkonu v zmysle by nastala napríklad v tom prípade, ak by sa pri nejakom právnom úkone vyžadovala v zmysle zákona napríklad písomná forma a v prípade jej nedodržania by daný právny úkon bol v zmysle zákona neplatný, čo nie je daný prípad, nakoľko ako je vyššie uvedené tak s (domnelým) porušením zákona zo strany žalobcu zákon žiadnu neplatnosť úkonu nespája a nespôsobuje to ani právny následok v podobe, že bankový obchod v tomto prípade zmluva o ručení nevznikne. V danom prípade má súd preukázaný vznik ako platnosť zmluvy o úvere, tak aj následne potom dohody o ručení.

1.7 Dohodu o ručení žalovaný riadne podpísal (čo nespochybňuje), svojim podpisom tak potvrdil, že sa s ňou oboznámil a že s jej obsahom súhlasí. Žalobca bol v dobe uzatvorenia dohody, ako aj v dobe predtým od 22.12.2016 spoločníkom dlžníka a podľa mal právo požadovať od konateľov informácie o záležitostiach spoločnosti a nahliadať do potrebných dokladov. Žalovaný tak v čase, keď poskytoval ručenie, mohol mať objektívne vedomosť o finančnej situácii dlžníka, ekonomických ukazovateľoch, hospodárskej činnosti a pokiaľ by mal pochybnosti o schopnosti dlžníka splácať úver, nič mu nebránilo v tom, aby dohodu o ručení neuzavrel. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že sa spoliehal na to, že všetko potrebné si o dlžníkovi zistila, skontrolovala banka pri uzatváraní úverovej zmluvy a ak tá mala potom záujem s dlžníkom uzavrieť zmluvu o úvere, tak to bolo pre žalovaného dostatočné k uzavretiu dohody o ručení. Treba si však uvedomiť, že banka je iným subjektom s inými zmluvnými povinnosťami, záväzkami ako jej klienti a najmä vstupuje do úverového a iných obchodných vzťahov z úplne iných dôvodov ako dlžník a ručiteľ. Ručiteľ (žalovaný) si mal sám zodpovedne preveriť všetky potrebné informácie o dlžníkovi, na základe ktorých sa sám mal možnosť slobodne a uvážlivo rozhodnúť, či uzavrie dohodu o ručení alebo nie a či sa zaručí za značný záväzok dlžníka. Ak dohodu o ručení slobodne uzavrel (čo nespochybňoval), tak nemôže predsa teraz obviňovať veriteľa, že tento nebol dostatočne obozretný pri uzatváraní zmluvy o úvere, že porušil v tejto súvislosti svoje povinnosti a prenášať na neho ťarchu porušenia svojich vlastných povinností, ktoré mal pri uzatváraní vlastnej dohody. Ako banka, dlžník, tak aj ručiteľ pri vstupe do vzájomných zmluvných vzťahov podstupujú isté riziká a je v ich vlastnom záujme tieto riziká čo najviac eliminovať. Tak napr. banka podstupuje riziko, že ňou poskytnuté finančné prostriedky (napr. na základe zmluvy o úvere) jej nebudú vrátené, dôjde k strate vrátane škody a je preto predovšetkým v jej záujme si preveriť finančnú schopnosť dlžníka čo najdôslednejšie, zabezpečiť si splatenie dlhu čo najdôkladnejšie a najúčinnejšie. A ak to neurobí, tak sama nesie následky v podobe ekonomickej straty, škody pri bankovom obchode. Dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere rovnako podstupuje riziko, že v prípade ak sa mu nebude ekonomicky dariť, ako predpokladá alebo nebude mať dostatočné finančné zdroje, z ktorých mal v úmysle úver splácať, nevyjde mu rozvojová investícia plánovaná z úverových zdrojov, tak bude od neho dlh veriteľom vymáhaný spolu s prípadnými zmluvnými alebo zákonnými sankciami. A aj ručiteľ podstupuje riziko, že

ak dlžník dlh veriteľovi riadne a včas neplní, tak ho bude musieť za dlžníka uspokojiť on. Žalovaný ako ručiteľ dobrovoľne toto riziko podstúpil, zjavne ako osoba spojená a zainteresovaná s dlžníkom (a to aj na prípadnom podnikateľskom zisku, ktorý mal byť spojený s poskytnutým úverom, čo bolo aj jeho motiváciou pri poskytnutí ručenia, ako priznal) a v súdnom konaní, keď sa žiaľ pre neho situácia vyvinula nie podľa jeho očakávaní, tak sa snaží zodpovednosť za svoje konanie (nekonanie) prenášať na veriteľa a jeho údajné pochybenia (porušenia ustanovení ZoB) pri uzatvorení zmluvy o úvere. Žalovaný mal byť sám dostatočne obozretný a starostlivý, keď uzatváral dohodu o ručení a účelovo teraz neprenášať toto svoje pochybenie na veriteľa (banku) v snahe vyhnúť sa plneniu. Žalovanému napr. nebránilo nič v tom, aby si dal už v tej dobe spraviť znaleckú finančnú analýzu a nie až v súčasnosti, mal nahliadnuť do všetkých relevantných písomností a zistiť všetky ukazovatele a ak mu v tom bolo bránené, tak mal využiť všetky dostupné právne nástroje, aby mu to umožnené bolo (v konaní žalovaný nič také neuviedol s tým, že sa spoliehal iba na banku). Žalovaný ako spoločník mal možnosť podieľať sa na riadení a podnikaní dlžníka, podieľať sa na efektívnej kontrole nakladania s finančnými prostriedkami (aj z úveru), keď teraz spochybňuje účel ich vynaloženia atď. Naviac žalovaný má (mal) možnosť iniciovať konanie o náhradu škody voči konateľovi dlžníka, ak je názoru, že tento nekonal v záujme spoločnosti, v jeho záujme a pod. (v zmysle má žalovaný možnosť v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ktoré má spoločnosť voči konateľovi). Žalovaný dobrovoľne vstúpil do ručiteľského vzťahu a teraz musí znášať s tým spojené následky.

1.8 Na základe vyššie uvedeného a opísaného skutkové stavu preto súd nemal v konaní preukázané ani žiadne konanie žalobcu, ktoré by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožívalo by preto právnu ochranu v zmysle alebo by bolo v rozpore, priečilo sa dobrým mravom.

1.9 Nakoľko súd vyhodnotil zmluvu o úvere č. S02502/2015 zo dňa 23.9.2015 v znení jej dodatkov, ako aj dohodu o ručení zo dňa 20.4.2017 za existujúce, platné a dlžník preukázateľne svoj dlh neuhradil, tak je žalovaný ako ručiteľ v zmysle §, 306 a bodu 2.1 Dohody o ručení povinný zaplatiť za dlžníka dlh do výšky, do ktorej ručí po zohľadnení už započítanej sumy 1.000 eur, t.j. žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 109.000 eur. Žalovaný obsah ani rozsah jeho záväzku nespochybnil. Na základe toho súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 109.000 eur. Treba dodať, že v zmysle bodu 8.6. Všeobecných úverových podmienok (č.l. 340 spisu), ak dlžník neuhradí v čase stanovenom v zmluve celkovú pohľadávku alebo akúkoľvek jej časť, má veriteľ právo realizovať zabezpečenie a použiť prostriedky posilnenia vymáhateľnosti pohľadávky, a to všetky súčasne alebo v akomkoľvek poradí. Veriteľ má v prípade viacerých zabezpečení právo realizovať ktorékoľvek z nich. Preto je právom voľby žalobcu realizovať vymáhanie pohľadávky od žalovaného bez ohľadu na to, či súčasne a v akom poradí využil aj iné prostriedky jej vymoženia a realizovania zabezpečovacieho práva.

1.10 Čo sa týka návrhu na rozhodnutie súdu medzitýmnym rozsudkom v zmysle , tak súd rozhoduje touto formou len v prípade, ak je to účelné, a to len o základe alebo nároku. Je zaužívané, že súd môže rozhodovať a rozhoduje takýmto spôsobom v prípade žaloby o plnenie, napr. pri náhrade škody, kedy najprv rozhodne o tom, že základ nároku na náhradu škody je dôvodný a neskôr rozhodne aj o výške tejto škody. V danom prípade však takéto rozhodnutie nemá zmysel je neúčelné, nehospodárne a súd rozhodne konečným rozsudkom o plnení s tým, že ako prejudiciálnu otázku si posúdil otázku platnosti úverovej zmluvy a otázku existencie dohody o ručení, čo je obsiahnuté aj v odôvodnení rozhodnutia a právne závery súdu aj v tomto smere sú napadnuteľné prípadne podaním odvolania, kedy sa napáda síce samotný výrok rozsudku o plnení, avšak je možné spochybniť správnosť právneho posúdenia, z ktorého tento výrok vychádza, preto nie je správny názor žalovaného, že táto otázka by súdnemu prieskumu súdom vyššej inštancie nepodliehala.

1.11 O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne samostatným uznesením (výrok II.). Takéto svoje rozhodnutie odôvodnil právne podľa v spojení s a vecne potrebou priznania plnej náhrady trov konania žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech v spore.

2. Rozsudok v celom rozsahu napadol riadnym a včasným odvolaním žalovaný s návrhom na jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu a priznaním žalovanému plnej náhrady trov konania viniac súd prvej inštancie, že tento nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností

a vec aj nesprávne právne posúdil ( a ), čo malo za následok jeho vecnú nesprávnosť.

2.1 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že podľa jeho názoru ručenie za uspokojenie záväzku spoločnosti EUREX SLOVAKIA s.r.o. z dôvodu, že úverová zmluva číslo S 02 502/2015 v znení dodatku číslo 1, 2, 3 a číslo 4 je neplatná, nebolo možné zabezpečiť. Dôvodom neplatnosti úverovej zmluvy je, že táto svojím obsahom a účelom odporuje ZoB. V tejto súvislosti poukázal na svoje písomné podania doručené súdu prvej inštancie, v ktorých zdôvodňoval svoj záver o neplatnosti úverovej zmluvy, avšak súd sa s uvádzanými dôvodmi vôbec nezaoberal, ale zameral sa len na nekonanie žalovaného, ktorému vytýka viaceré pochybenia, hoci zákon ručiteľovi neukladá žiadne povinnosti pred uzavretím dohody o ručení. Podľa článku 2 ods. 2 SR nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Naopak, zákon ukladal banke množstvo povinností, ktoré žalobca nesplnil, konal v rozpore s bankovým zákonom, súd prvej inštancie však tieto skutočnosti ponechal bez povšimnutia, čím bola porušená zásada proporcionality.

2.2 Žalovaný nesúhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že nedodržanie povinností uložených banke v ZoB, nemá za následok neplatnosť právnych úkonov, ktoré banky vykonávajú pri svojich bankových činnostiach uvedených v ustanovení zákona o bankách. Podľa v rozpore so zákonom sú také právne úkony, ktorých vznik a plnenie z nich je výslovne zakázané, resp. ktoré svojím obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo ho obchádzajú s tým, že zákonom je každá právna norma, ktorá v zmysle zákona o Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená ako zákon. Žalovaný má teda právo namietať platnosť úverovej zmluvy z dôvodu, že táto odporuje zákonu o bankách. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28.3.2018, v ktorom tento zaujal právny názor, že podmienky podľa vety prvej ZoB, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané) a nerešpektovanie takejto úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom ( ). Úverová zmluva je v rozpore so zákonom o bankách preto, že zákon výslovne zakazuje uzatvárať také zmluvy, ktoré sú charakterizované v predmetného zákona.

2.3 Plnenie banky (žalobcu) bolo hospodársky neodôvodnené, žalobca podstúpil zjavne neúmerne vysoké úverové riziko, keď poskytol dlžníkovi úver až vo výške 1.000.000 eur so splatnosťou 31.8.2016 (teda necelý rok po uzavretí úverovej zmluvy a otvorení úverového rámca). Aj laikovi muselo byť zrejmé, že dojednaná splatnosť je nereálna, pretože dlžník nemal žiadnu prevádzkareň vybavenú potrebnými vecami na výrobu, služby či obchod, nemal zamestnancov, ktorí by v prevádzkarni pracovali, firma nemala organizačnú štruktúru. Dlžník prevádzkareň nezriadil ani po vyčerpaní úveru. Vychádzajúc z tejto situácie neexistovali podmienky na to, aby dlžník produkoval obrat, produkoval zisk, z ktorého by mohol úver splatiť. Údaje v odbornom stanovisku číslo 1/2022 vypracovanom na podnet žalobcu, že úver mal byť použitý na začatie výroby v prenajatej hale v Komárne, nie je pravdivý. Dlžník nikdy nemal prenajatú halu v Komárne. Žalovaný nesúhlasí so záverom, ktorý je uvedený v odbornom stanovisku, že na splatenie úveru má vplyv minulosť spoločnosti len v menšej miere, najmä pokiaľ ide o rozvojovú investíciu, čo bol tento prípad, nakoľko dlžníkovi bol poskytnutý kontokorentný úver, ktorý sa poskytuje na krytie prevádzkových potrieb pri prechodnom nedostatku peňazí v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. V samotnej úverovej zmluve sa výslovne uvádza, že účelom poskytnutia úveru je financovanie prevádzkových potrieb dlžníka

2.4 Bolo preukázané, že dlžník nevykonával žiadnu podnikateľskú činnosť. Tri roky pred uzavretím úverovej zmluvy, t. j. v roku 2012 mal náklady na hospodársku činnosť 50 eur, výsledok hospodárenia bol 110 eur, v roku 2013 náklady na hospodársku činnosť boli 3 eur a výsledok hospodárenia bol - 110 eur a v roku 2014 boli náklady na hospodársku činnosť 152.251 eur a výsledok hospodárenia bol – 38.653 eur. Podľa finančnej analýzy, ktorú vypracoval znalec Doc. Dr. Ing. Milan Majerník ukazovatele likvidity, t.j. schopnosť podniku kryť svojimi pohľadávkami a peňažnými prostriedkami svoje bežné potreby a krátkodobé dlhy, nedosahovali požadované rozpätie štandardných hodnôt. Vývoj rozdielových ukazovateľov k 31.12.2014 nepotvrdzoval schopnosť spoločnosti bez problémov uhrádzať budúce záväzky, ukazovatele sú v záporných hodnotách. Napriek tomu, že dlžník fakticky mal tržby v nulových hodnotách, výnosnosť dosahovala záporné hodnoty, zadlženosť dosiahla hranicu 86 %, peňažný tok mal záporné hodnoty, žalobca poskytol takejto nezdravej spoločnosti úver až vo výške 1.000.000 eur, ktorý má byť splatený 31.9.2016, teda 11 mesiacov od uzatvorenia zmluvy. Žalobca tvrdenia žalovaného

o činnosti, resp. nečinnosti dlžníka, ako aj ďalšie tvrdenia o tejto spoločnosti, nepoprel, preto je potrebné ich považovať za nesporné. Žalobca nenamietal znalecký posudok Doc. Ing. Milana Majerníka čo do výsledku finančnej analýzy, konkrétne jednotlivých finančných ukazovateľov pre rozhodnutie banky o poskytnutí, resp. neposkytnutí úveru. Žalobca konal v rozpore s § 27 ods. 1 písm. a ), c) a ods. 10 písm. a) ZoB. Žalobca pri dojednaní úverového obchodu nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď nesprávne vyhodnotil platobnú schopnosť dlžníka, nesprávne vyhodnotil likviditu, ako aj ostatné finančné ukazovatele dlžníka.

2.5 Žalobca nepostupoval v súlade so všeobecnými úverovými podmienkami, keď po dni konečnej splatnosti, t.j. 31.8.2016 mal žalobca podľa článku VIII. bod 8.6 úverových podmienok právo realizovať zabezpečenia vyplývajúce zo zabezpečovacej zmluvy a použiť prostriedky posilnenia vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, a to všetky súčasne alebo v akomkoľvek poradí. Žalobca nerealizoval zabezpečenie, ale z nepochopiteľných dôvodov uzatvoril s dlžníkom dňa 23.9.2016 dodatok č. 1 k úverovej zmluve, podľa ktorého sa zmenila konečná splatnosť úveru na deň 30.11.2016. Keďže dlžník nemal žiadne tržby, nevytváral zisk, z ktorého by mohol úver splácať a výsledok hospodárenia za rok 2015 bol – 51.235 eur, muselo byť žalobcovi pri uzatváraní tohto dodatku nad všetky pochybnosti zrejmé, že dlžník úver nesplatí ani v termíne do 30.11.2016. Obdobná situácia bola aj v súvislosti s uzatváraním v dodatku č. 2 a dodatku č. 3 k úverovej zmluve.

2.6 Za dlžníka konal a úverovú zmluvu podpisoval A. K. L., ktorý bol žalobcovi známy z predchádzajúceho obchodného prípadu, keď ako štatutárny zástupca konal za spoločnosť PCP invest s.r.o., ktorej žalobca poskytol úver vo výške 6.000.000 eur, ktorý uvedená spoločnosť nesplácala, na splatenie použila úver od C. s tým, že v tejto banke spoločnosť PCP invest s.r.o. úver nesplatila, čiastočne ho splatili ručitelia.

2.7 Plnenie banky podľa úverovej bol zmluvy bolo zjavne nedostatočne zabezpečené, na ktorú skutočnosť žalovaný poukazoval vo svojich písomných vyjadreniach a súčasne navrhol vykonať dokazovanie. Súd dokazovanie nevykonal z dôvodu nesprávneho právneho záveru ohľadom platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy. Z prednesu právneho zástupcu žalobcu je však nesporné, že založená nehnuteľnosť mala podľa znaleckého posudku všeobecnú hodnotu vo výške necelého milióna eur a táto nehnuteľnosť bola odpredaná na dražbe za sumu 200.000 eur s odôvodnením, že podľa iného znaleckého posudku založená nehnuteľnosť nemala hodnotu 1.000.000 eur, že žalobca svoju pohľadávku zabezpečil vecami, ktoré neexistovali, že žalobca po uzatvorení úverovej zmluvy zrušil ručenie blankozmenkami a tieto nahradil obmedzeným ručením spoločníkov. V zmysle § 27 ods. 12 ZoB úverovú zmluvu s takýmto nedostatočným ručením zákon zakazuje.

2.8 Pokiaľ odvolací súd dôjde k záveru, že úverová zmluva je platná, žalovaný je toho názoru, že vymáhanie pohľadávky zo strany žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom tento rozpor spočíva v tom, že žalobca nesprávne vyhodnotil riziko návratnosti úveru, nepostupoval obozretne, pri uzatváraní úverovej zmluvy nevynaložil takú odbornú starostlivosť, akú vyžaduje zákon, teda najmä vinou žalobcu došlo k jeho stratám, resp. ku škode, že žalobca nepostupoval v súlade so všeobecnými úverovými podmienkami, ktoré vydal on sám, keď neuplatnil záložné právo a právo z blankozmenky, ale bez akéhokoľvek reálneho predpokladu na zaplatenie úveru tri krát zmenil deň konečnej splatnosti úveru. Žalobcovi bolo zrejmé, že úver splatený nebude, a preto dodatočne posilnil zabezpečenie svojej pohľadávky dohodou o ručení so žalovaným, ako aj s ďalšími spoločníkmi dlžníka. Peniaze z úveru konateľ dlžníka používal na účely, ako už žalovaný uviedol vo svojom písomnom podaní z 26.1.2022.

2.9 Pokiaľ súd v napadnutom rozsudku vytýka pochybenia žalovaného, tento je toho názoru, že tieto sú irelevantné vo vzťahu k rozhodnutiu o platnosti, resp. neplatnosti úverovej zmluvy. Žalovaný sa stal spoločníkom dlžníka v čase kedy už finančné prostriedky z úveru boli poskytnuté aj minuté. Žalovaný zdôrazňuje, že to bol práve zamestnanec žalobcu, ktorý ubezpečoval žalovaného, že podpísaním dohody o ručení nejde do žiadneho rizika.

2.10 Pokiaľ súd prvej inštancie konanie nezastavil s odôvodnením, že podľa judikatúry žaloba na plnenie konzumuje určovaciu žalobu, takýto svoj záver neodôvodnil poukazom na adekvátnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovaného takýto záver z ustanovenia nevyplýva.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť dôvodiac, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru o platnosti úverovej zmluvy, ako aj dohody o ručení, na základe ktorej si žalobca uplatnil v tomto konaní svoje nároky voči žalovanému. Pokiaľ by aj úverová zmluva nebola platná (čo však žalobca nepripúšťa), jej prípadná neplatnosť by nemala vplyv na existenciu ručenia žalovaného na základe dohody o ručení, nakoľko v zmysle predmetnej dohody o ručení sú okrem úverovej pohľadávky zabezpečované aj iné pohľadávky - okrem iného aj pohľadávka žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá vznikne v súvislosti s úverovou zmluvou v dôsledku plnenia veriteľa bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Ak by teda aj úverová zmluva bola neplatná (čo žalobca popiera), pohľadávka na vrátenie plnenia poskytnutého dlžníkovi z prípadného neplatného úkonu by bola ručením žalovaného aj tak zabezpečená.

3.1 Žalobca sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že ani prípadné porušenie povinnosti banky v zmysle ZoB (ktoré opäť žalobca popiera), by nemalo za následok neplatnosť úverovej zmluvy, že takéto porušenie povinností banky by bolo relevantné vo vzťahu k vnútornej zodpovednosti banky a prípadným sankciám pri dohľade nad jej podnikaním. Z ustanovenia § 1 ZoB je zrejmé to, že zákonodarca upravuje vzťahy tam vymedzené pre účely zodpovednosti dovnútra banky a vykonávania dohľadu nad bankami tak, aby bola zabezpečená stabilita bankového systému. Toto základné ustanovenie zákona o bankách je bližšie rozvinuté aj v § 27. Aj z neho je zrejmý účel takejto právnej úpravy - táto regulácia a kontrola bánk. Sankcionovanie právnych úkonov banky v rozpore s ustanoveniami ZoB neplatnosťou takýchto úkonov by naopak spôsobilo nestabilitu celého bankového systému, nakoľko pri nejednoznačnosti niektorých ustanovení alebo povinností by boli banky v dlhodobom riziku neistoty v právnych vzťahoch, ktorých sú účastníkmi. ZoB ako sankciu porušenia podmienok zákona o bankách zásadne (s výnimkou explicitne stanovených prípadov) nestanovuje neplatnosť úkonu, ale naopak, jasne stanovuje sankciu za prípadné porušenie ustanovení ZoB (§ 50 ods. 1 zákona o bankách). Ak zákonodarca chcel sankcionovať niektoré úkony v rozpore so ZoB neplatnosťou týchto úkonov, ustanovil to explicitne (napríklad § 28 ods. 5, § 82 ods. 1, § 36 a iné). Špeciálne k otázke poskytnutia úveru platí § 36 ods. 2, ktorý vymedzuje na aký účel banka nesmie poskytnúť úver a ani zabezpečiť záväzky z úveru s tým, že porušenie tejto povinnosti je sankcionované neplatnosťou úverovej zmluvy. Pokiaľ pri ustanoveniach ZoB uvedená sankcia neplatnosti nie je, išlo by síce o porušenie zákona o bankách, avšak dôsledkom by nebola neplatnosť týchto úkonov, ale iba možnosť M. H. C. uplatniť voči banke sankcie stanovené v ZoB. Zákon o bankách má vo vzťahu k postavenie lex specialis.

3.2 Podľa ustálenej súdnej praxe základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy základná, ak sú možné obidva výklady (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky spis. zn. ).

3.3 Žalobca zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach, že sporná úverová zmluva nebola uzatvorená za nevýhodných podmienok a už vôbec nie za nápadne nevýhodných podmienok. Žalovaný ani len netvrdil a už vôbec nepreukázal, ktoré ustanovenia úverovej zmluvy, resp. ktorá podmienka z úverovej zmluvy bola nápadne nevýhodná. Rovnako žalobca tvrdil a aj preukázal, že plnenie na základe úverovej zmluvy bolo hospodársky odôvodnené a zodpovedajúce poskytovanej protihodnote a že pohľadávka z úverovej zmluvy bola dostatočne zabezpečená. Pokiaľ žalovaný poukazuje na konanie banky v rozpore so ZoB, dokladá toto tvrdenie znaleckým posudkom Doc. Dr. Ing. Milana Majerníka č. 1/2021 z 18.11.2021, žalobca poukazuje na to, že tento znalec nie je vedený v zozname znalcov v odvetví 090400 financie, ale v odvetví kontroling, takže sa nemôže vyjadrovať k tomu, či spoločnosť spĺňa kritéria na poskytovanie kontokorentného úveru a najmä to nemôže urobiť len na základe predložených účtovných závierok. Zároveň žalobca poukazuje na viaceré závažné pochybenia uvedeného znalca pri vypracovaní uvedeného znaleckého posudku (absencia potrebných dokladov, nesprávne tvrdenie o preukázaní platobnej neschopnosti dlžníka a podobne) a zdôrazňuje najmä to, že znalec vôbec neposudzoval schopnosť dlžníka splatiť úver z pohľadu ZoB. Žalobca naopak konal pri poskytovaní úveru s odbornou starostlivosťou a mieru rizika súvisiacu s hospodárskym stavom dlžníka zohľadnil a zmiernil najmä vyššou mierou zabezpečenia a vyššou úrokovou sadzbou. To, že miera zabezpečenia bola zohľadnená, bolo preukázané okrem iného aj výškou hodnoty založených nehnuteľností podľa znaleckého posudku v rozsahu 883.000 eur a výškou ručenia ručiteľom v rozsahu 1.100.000 eur. Hodnota zabezpečenia podľa dostupných dokladov bola teda 1.983.000 eur, čo je takmer dvojnásobná oproti výške úveru) a

tiež tým, že z poskytnutého zabezpečenia žalobca obdržal do dnešného dňa plnenia v rozsahu 800.000 eur (551.000 eur od ručiteľov a 242.360,56 eur z výťažku dražby nehnuteľností, ktoré boli predmetom zabezpečenia) a zároveň v tomto konaní a konaní vo vzťahu k ďalšiemu ručiteľovi sa domáha zaplatenia zvyšnej časti pohľadávky.

3.4 Žalobca taktiež opakuje, že odborné vyjadrenie znalca predložené žalobcom potvrdzuje, že je bežnou bankovou praxou poskytnutie úveru aj spoločnostiam bez majetku, ktoré nevedia preukázať majetok na splácanie do budúcna, keďže projekt ešte bude len realizovaný, čo bol aj prípad dlžníka.

3.5 Tvrdenie o nesplácaní úveru spoločnosti PCP invest s.r.o. žalobcovi z pohľadu tohto konania je irelevantné a zároveň nepravdivé, úver poskytnutý žalobcom tejto spoločnosti bol splatený.

3.6 Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vymáhanie pohľadávky žalobcom je v rozpore s poctivým obchodným stykom, tak žalobca sa s takýmto jeho názorom nestotožňuje, nakoľko vymáhanie pohľadávky nie je možné chápať ako konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a dôvody, pre ktoré žalovaný považuje konanie žalobcu za odporujúce zásadám poctivého obchodného styku, neexistujú. Snahou žalobcu je vymôcť nárok vyplývajúci z riadne a platne uzatvorenej dohody o ručení a takéto jeho konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako zneužitie práva prípadne šikanu, keď účelom výkonu práva nie je realizácia vlastných hospodárskych záujmov a hospodárskeho cieľa determinovaného obchodným záväzkom, ale ide o snahu výkonom práva znevýhodniť druhú stranu a spôsobiť jej ujmu.

4. Žalovaný vo svojej replike zotrval na svojich tvrdeniach a vyjadreniach uvedených v odvolaní a tieto doplnil reagujúc na názor žalobcu, že ZoB je na prejednávanú vec neaplikovateľný z dôvodu, že upravuje vzťahy pre účely zodpovednosti dovnútra banky a vykonávanie dohľadu nad bankami, a to tak, že s takýmto názorom sa nestotožňuje, keďže podľa § 1 ZoB tento upravuje aj niektoré vzťahy súvisiace s podnikaním bánk, pri ktorom banky uzatvárajú bankové obchody (§ 5 písm. i/ ZoB). ZoB v šiestej časti upravuje spôsob vykonávania obchodov banky so svojimi klientkami. Teda banka má zákonnú povinnosť správať sa tak, ako to ukladá bankový zákon. Pokiaľ sa banka tak nespráva, ide o konanie zakázané a odporujúce zákonu, ako to uzavrel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp.zn. .

4.1 Žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že konal v súlade s § 27 ods. 12 ZoB, pričom žalovaný preukázal, že žalobca porušil § 27 ods. 1 ZoB, keď riadne nevynaložil odbornú starostlivosť a nezohľadnil riziká, zároveň porušil § 27 ods. 12, keď sa zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie a pohľadávku riadne nezabezpečil. Žalovaný porušenie ZoB preukázal, nakoľko preukázal, že dlžník nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, že nemá prevádzkareň, že nebol zdravou spoločnosťou, pretože základné finančné ukazovatele boli nepriaznivé. O týchto skutočnostiach sa v spise nachádzajú dôkazy, pravdivosť ktorých žalobca nevyvrátil. Neobstojí námietka o spochybnení žalovaným predloženého znaleckého posudku, nakoľko Doc. Dr. Ing. Majerník je vedený v zozname znalcov v odbore ekonómia a manažment, odvetvie kontroling, a tak je oprávnenou osobou podávať znalecký posudok vo veci vypracovania finančnej analýzy.

4.2 Je zarážajúce, že žalobca predal založenú nehnuteľnosť v hodnote 883.000 eur za 200.000 eur tvrdiac, že bol vypracovaný iný znalecký posudok s nižšou hodnotou. Z toho je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní úverovej zmluvy nepreveril dôsledne hodnotu zaťaženej nehnuteľnosti. Zodpovednosť za to, že nehnuteľnosť sa predáva len za 200.000 eur nesie žalobca, pretože nepostupoval obozretne, nepreveril správnosť znaleckého posudku, čo bolo podľa bankového zákona jeho povinnosťou.

4.3 V konaní bolo nespochybniteľné, že dlžník z úveru nesplatil ani 1 cent, že úver nebol použitý na účely podnikania dlžníka, ale úverové finančné prostriedky boli presunuté do iných spoločností, v ktorých bol konateľom pán L., že dlžník ani po vyčerpaní úveru nezačal s podnikateľskou činnosťou, takže aj keď žalobca tvrdí, že postupoval v súlade s bankovým zákonom, terajšia situácia je najlepším dôkazom o tom, že banka porušila bankový zákon v ustanoveniach, na ktoré žalovaný poukazoval po celý priebeh prvoinštančného konania.

5. Žalobca vo svojej duplike zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a tieto doplnil o argumentáciu, že neobstojí námietka žalovaného, že žalobca výsledky finančnej analýzy obsiahnutej v znaleckom posudku č. 1/2021 z 18.11.2021 nepoprel, nakoľko žalobca vo svojom vyjadrení z 23.2.2022 spochybnil

závery predmetného znaleckého posudku a na podporu svojich tvrdení predložil odborné stanovisko vypracované znaleckou organizáciou valuev4you, s.r.o., zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, ktorý vedie MS SR pod evidenčným číslom znaleckej organizácie 900270.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( - v znení neskorších predpisov), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťal ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolacie námietky vznesené žalovaným nie sú dôvodné.

6.1 Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky a nie skutkovej, nebol daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa (a teda ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj . Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom prípade daná. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Valera Assalino v. Portugalsko z 20. apríla 2002) v prípadoch, kde skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou, neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (najmä ak pojednávanie na prvom stupni bolo verejné a vyšší súd prejednáva právne otázky).

7. Predmetom konania je žaloba o zaplatenie 109.000 eur titulom nároku žalobcu ako veriteľa z úverovej zmluvy uzatvorenej s dlžníkom (spoločnosťou EUREX SLOVAKIA, s.r.o.) 23.9.2015 voči žalovanému (ktorý veriteľovi písomne vyhlásil, že ho uspokojí, ak voči nemu nesplnil dlžník svoje záväzky z úverovej zmluvy) na vrátenie poskytnutého úveru s príslušenstvom.

7.1 S prihliadnutím na obsah podaného odvolania, predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok jeho nesprávne rozhodnutie o nárokoch uplatnených žalobcom v žalobe ako aj o trovách tohto konania.

8. Podľa ust. a , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa záväzný skutkový stav uvedený v bode 1.2 až 1.2.5 tohto rozhodnutia. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s . Súd prvej inštancie v rozsudku opísal, z ktorých dôkazných prostriedkov jednotlivé skutkové zistenia urobil. Zistenia urobené z jednotlivých dôkazov neodporujú obsahu listín založených v spise, obsahu výsluchov strán konania, ako sú zachytené v zápisniciach o pojednávaní. Hodnotenie jednotlivých dôkazov potom zodpovedá pravidlám logického myslenia a všeobecnej skúsenosti. Odvolací súd nemal v tejto veci dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného postupu. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní z vykonaného dokazovania, ako aj z nesporných skutkových tvrdení žalobcu bolo možné dospieť k záveru, že boli splnené procesné podmienky pre konanie o žalobe žalobcu napriek tomu, že žalovaný hoc aj skôr podal žalobu na Okresný súd Bratislava I voči E. H. J. o určenie, že na základe Dohody o ručení uzatvorenej dňa 20.4.2017 medzi E. H. J. ako veriteľom a žalobcom ako ručiteľom ručenie nevzniklo, že zmluvu o úvere ako aj dohodu o ručení je potrebné považovať za

platné právne úkony, z ktorých ich zmluvným stranám vznikli v predmetných zmluvách dohodnuté práva a povinnosti a že pokiaľ žalovaný žalobcovi uplatnenú pohľadávku nezaplatil, bolo dôvodným žalobcovi priznať v žalobe uplatnené právo na plnenie, nakoľko z dokazovania a nesporných skutkových tvrdení sporových strán nebolo možné dospieť k záveru, že by žalobcom uplatnené právo nepožívalo právnu ochranu pre rozpor konania žalobcu so zásadami poctivého obchodného styku. Nakoľko tu však bol i nesúhlas žalovaného s takýmito dôvodmi, a tým vyvolaná potreba vysporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami a podstatnými tvrdeniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa nevysporiadal súd prvej inštancie ( ), pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné doplniť nasledovné:

10. Pokiaľ námietky smerujú k právnemu posúdeniu veci odvolací súd uvádza, že právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval).

10.1 Súd prvej inštancie vec právne posúdil ako nárok veriteľa domáhať sa splnenia záväzku dlžníka od ručiteľa podľa , , , , , , , , a a ZoB. Odvolací súd takéto právne posúdenie veci považuje za správne a odvolaciu námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie za plne nedôvodnú. Súd prvej inštancie vzhľadom na námietky žalovaného o neplatnosti úverovej zmluvy pre jej údajný rozpor s obsahom a účelom ZoB (, , , a a ) a na ňu nadväzujúcej zmluvy o ručení správne tieto zmluvy posúdil podľa a tento správne aj interpretoval. Účelom žalobcom namietaného ust. a najmä jeho ods. 1, 10 a ods. 12 je totiž ochrana záujmov banky, ale najmä vkladateľov, ktorých vklady banka spravuje a nie ochrana klientov banky, ktorým banka poskytuje úvery, prípadne ochrana ručiteľov za návratnosť poskytnutých úverov. Pokiaľ by teda aj banka nesplnila v predmetných ustanoveniach uložené povinnosti (čo v prejednávanej veci ani nebolo preukázané), nebolo by súladným s účelom sledovaným predmetnými ustanoveniami ZoB považovať úverové zmluvy a záložné zmluvy uzatvorené bankou za neplatné, nakoľko by to výrazne zhoršilo likviditu banky a tým aj zhoršilo návratnosť vkladov vkladateľov finančných prostriedkov do banky- teda v konečnom dôsledku by to bolo v rozpore s ochranou záujmov, ktoré majú predmetné ustanovenia ZoB chrániť (ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie). Záver súdu prvej inštancie o tom, že úverová zmluva nie je neplatná podľa z dôvodu, že neodporuje účelu ZoB (, , , a a ) odvolací súd preto považuje za správny. Je nenáležitý poukaz žalovaného na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 28.3.2018 (ktorý je na prejednávanú vec nepoužiteľný), nakoľko v tam prejednávanej veci súd posudzoval platnosť postúpenia pohľadávky banky inému subjektu, a to pre dlžníkom/klientom banky namietanú rozpornosť konania banky pri postupovaní jej pohľadávok s účelom sledovaným ust. ZoB, teda s právami klientov banky na zachovanie obchodného tajomstva bankou a dospel k záveru, že predmetnou právnou úpravou povinností banky zákon chráni klientov banky pri zmene veriteľa ich záväzkov voči banke tak, že banke ukladá povinnosti, bez plnenia ktorých táto nemôže platne postúpiť svoje pohľadávky na inú osobu hoc aj s rovnakým statusom a pokiaľ sa tak stane, tak takáto zmluva o postúpení pohľadávky je pre jej rozpor s účelom sledovaným predmetným ustanovením ZoB (ktorým je ochrana klientov banky pred svojvoľným prelomením bankového tajomstva bankou v neprospech jej dlžníkov) neplatná podľa pre jej rozpor s účelom zákona (čo nebol prípad práve prejednávanej veci). Teda zjednodušene povedané, kým predmetným rozhodnutím súd poskytoval ochranu dlžníkom banky pred svojvoľným prelomením bankového tajomstva bankou, vyhodnotiac postup banky za odporujúci účelu sledovanému ZoB, tak v práve prejednávanej veci žalovaný sa dožadoval poskytnúť ochranu dlžníkom banky pred priznaním banke jej legitímneho nároku na vrátenie poskytnutého úveru (od ručiteľa), čo je v rozpore s účelom sledovaným , , , a a ZoB.

11. Pre poriadok v tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca spornú úverovú zmluvu uzavrel so svojim dlžníkom za pre banku nápadne nevýhodných podmienok, a to z dôvodu, že sa v zmluve zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie, tak takáto námietka neobstojí pre jej nepravdivosť. V konaní bolo nesporným, že žalobca so svojim dlžníkom uzatvoril písomnú úverovú zmluvu dňa 23.9.2015, ktorý deň bol rozhodný pre posúdenie okolností za akých k jej uzatvoreniu došlo. Z predmetnej zmluvy je zrejmé a v konaní to bolo aj nesporným, že na

základe tejto úverovej zmluvy sa žalobca zaviazal poskytnúť dlžníkovi kontokorentný úver vo výške úverového rámca 1.000.000 eur na zabezpečenie a zaplatenie osobitných pohľadávok veriteľa GB, zabezpečenie a zaplatenie osobitných pohľadávok veriteľa LoC, zabezpečenie a zaplatenie osobitných pohľadávok veriteľa COL a napokon na financovanie prevádzkových potrieb dlžníka a dlžník sa zaviazal za poskytnutie úveru zaplatiť veriteľovi v zmluve dohodnutý úrok z úveru vo výške: 1 mesačný EURIBOR menený denne + 3,5 % p.a. (následne zvýšený v dodatku č. 4 na 1 mesačný ERIBOR + 5 % p.a.) a zároveň sa zaviazal veriteľovi zaplatiť poplatok za poskytnutie úverového rámca vo výške 12.000 eur. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalobca uzatvorenou úverovou zmluvou (podľa jej nesporného obsahu) realizoval/zabezpečoval značné zhodnotenie poskytovaných úverových finančných prostriedkov, či už dohodnutým úrokom z úveru, alebo poplatkom za poskytnutie úverového rámca, a tak námietka žalovaného, že predmetnou úverovou zmluvou sa zaviazal k poskytnutiu hospodársky neodôvodneného plnenia nemohla obstáť. Žalovaný v konaní skutkovo netvrdil a z vykonaného dokazovania ani nebolo možné dospieť k záveru, že úrok z úveru dohodnutý v úverovej zmluve prípadne poplatok za poskytnutie úverového rámca dohodnutý v zmluve boli dohodnuté v neprospech banky v nápadne nevýhodnej výške a nakoľko poskytovanie úverov žalobcom za úrok bolo jeho legitímnou činnosťou, vyplývajúcou z jeho podnikateľského oprávnenia, nebolo možné ani uzavrieť, že by sa žalobca uzatvorenou úverovou zmluvou zaviazal na hospodársky neodôvodnené plnenie. V konaní bolo zároveň nesporným, že v úverovej zmluve sa dlžník žalobcu zaviazal žalobcovi poskytnuté úverové finančné prostriedky v celom rozsahu v tej istej mene vrátiť (spolu s dohodnutým úrokom) najneskôr do 31.8.2016, a tak neobstojí ani námietka žalovaného, že uzatvorená úverová zmluva zaväzuje žalobcu na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytnutej protihodnote (dlžník bol totiž povinný vrátiť viac finančných prostriedkov, ako si požičal). Preto pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie navrhované žalovaným (listinami týkajúcimi sa realizácie záložného práva, predložením príloh odborného stanoviska vypracovaného žalobcom, výsluchom pracovníka banky, ktorý dojednával úverový obchod a pod.) za účelom preukazovania porušenia jednotlivých žalovaným uvedených zákonných povinností žalobcu obsiahnutých v ZoB z dôvodu neopodstatnenosti takéhoto dokazovania vzhľadom na predmet tohto sporu, konal správne a hospodárne, a tak neobstojí ani námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutkových okolností potrebných pre rozhodnutie vo veci.

12. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca zjavne nedostatočne zabezpečil svoje pohľadávky vyplývajúce z úverovej zmluvy, odvolací súd uvádza, že v konaní bolo nesporným, že veriteľ a dlžník sa v spornej úverovej zmluve dohodli na zabezpečení pohľadávky veriteľa z úverovej zmluvy, a to uzatvorením zmluvy o záložnom práve k nehnuteľnému majetku medzi veriteľom a spoločnosťou SAL - TECH s.r.o., IČO: 46 763 341 (pozemky a stavba centrálneho skladu v k.ú. N.) a zmluvou o budúcej zmluve o záložnom práve k nehnuteľnému majetku (ohodnotenému v znaleckom posudku spracovanom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy č. 156/2015 na sumu 883.000 eur) uzatvorenou medzi veriteľom a dlžníkom. Zároveň dlžník prevzal povinnosť v lehote najneskôr do 60 dní od uzavretia úverovej zmluvy predložiť veriteľovi originál výpisu z príslušného listu vlastníctva použiteľného na právne úkony, na ktorom je vyznačený zápis záložného práva v prospech veriteľa ako 1. v poradí rozhodujúcom pre uspokojenie záložného práva. Okrem toho veriteľ zabezpečil svoju úverovú pohľadávku aj blankozmekou dlžníka na rad veriteľa, avalovanou A. K. L., A. K. O. a N. I. a uzatvorením k nej prináležiacej Zmluvy o použití zmenky uzatvorenej medzi veriteľom, dlžníkom aj A. K. O., A. K. L. a N. I. (tu pozri čl. VII. úverovej zmluvy). Za takýchto skutkových okolností potom zabezpečenie úverovej pohľadávky veriteľa viac ako dvojnásobne prevyšovalo úverovú pohľadávku, a tak neobstojí ani námietka žalovaného, že žalobca v úverovej zmluve nedostatočne zabezpečil svoje pohľadávky z nej vyplývajúce (nehovoriac o tom, že v konaní bolo ďalej nesporným, že v súlade s dodatkom č. 2 k úverovej zmluve sa žalobca zaviazal zabezpečiť svoje pohľadávky z predmetnej zmluvy uzatvorením štyroch samostatných dohôd o ručení za záväzky dlžníka voči veriteľovi uzatvorených medzi žalobcom ako veriteľom a A. K. L., trvale bytom M., M. XX (do výšky 440.000 eur), A. K. O., trvale bytom C., C. XXX/XX (do výšky 220.000 eur), A. N. I., trvale bytom P., E. XXXX/XX (do výšky 220.000 eur), A. B. C., D., trvale bytom C., E. D. XXX/XX (do výšky 110.000 eur) a F. K., trvale bytom C., Q. XX/XX (do výšky 110.000 eur) ako ručiteľmi, ktoré fyzické osoby následne dohody o ručení za pohľadávky veriteľa vyplývajúce z predmetnej úverovej zmluvy s veriteľom aj uzatvorili).

13. Neobstojí ani námietka žalovaného, že plnenie banky (žalobcu) bolo hospodársky neodôvodnené z dôvodu, že žalobca podstúpil zjavne neúmerne vysoké úverové riziko, keď poskytol dlžníkovi úver až vo výške 1.000.000 eur so splatnosťou 31.8.2016 (teda necelý rok po uzavretí úverovej zmluvy a otvorení

úverového rámca), keď údajne nesprávne vyhodnotil platobnú schopnosť dlžníka, nesprávne vyhodnotil likviditu ako aj ostatné finančné ukazovatele dlžníka, nakoľko podstúpenie hoc aj neúmerného rizika jednou zo zmluvných strán obchodnoprávneho vzťahu - úverovej zmluvy nemá za následok neplatnosť úverovej zmluvy a na tom nič nemení ani skutočnosť, že dlžník z úveru nevrátil ani cent, lebo platnosť zmluvy sa posudzuje podľa okolností, ktoré tu existovali v čase jej vzniku.

14. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že nakoľko žalobca nepostupoval v súlade so všeobecnými úverovými podmienkami (keď po dni konečnej splatnosti, t.j. 31.8.2016 mal žalobca podľa článku VIII. bod 8.6 úverových podmienok právo realizovať zabezpečenia vyplývajúce zo zabezpečovacej zmluvy a použiť prostriedky posilnenia vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa, a to všetky súčasne alebo v akomkoľvek poradí a takto nekonal) nároky ním uplatnené v tomto konaní nepožívajú právnu ochranu pre rozpor jeho konania so zásadami poctivého obchodného styku, odvolací súd uvádza, že ani takáto námietka neobstojí, nakoľko samotný postup veriteľa pri realizovaní obchodného vzťahu s jeho obchodným partnerom stojí plne na jeho vôli a ním zvolená obchodná taktika hoc prípadne javiac sa ručiteľovi ako nevhodná, nie je bez ďalšieho rozporná so zásadami poctivého obchodného styku a nemá vo všeobecnosti bez ďalšieho za následok stratu jeho práva na zmluvne dohodnuté plnenie. Pokiaľ sa teda žalobca pri riadnom a včasnom nesplatení úveru dlžníkom nerozhodol realizovať zabezpečenie svojej úverovej pohľadávky, ale s dlžníkom sa dohodol na posunutí splatnosti úveru, nemožno takéto jeho správanie sa považovať za odporujúce, či už dobrým mravom, alebo zásadám poctivého obchodného styku. Práve naopak, v obchodnom styku je bežné, že pokiaľ dlžník nie je schopný splatiť svoje splatné záväzky riadne a včas a veriteľ vzhľadom na zabezpečenie svojej pohľadávky necíti potrebu jej bezodkladného vymáhania, dohodou s dlžníkom zmení konečnú splatnosť takejto svojej pohľadávky, najmä ak dlžník posilní nezabezpečenie omeškanej pohľadávky, ako to bolo aj v prejednávanej veci, keď zabezpečenie pohľadávky žalobcu bolo následne posilnené prevzatím ručenia za jej zaplatenie ďalšími piatimi fyzickými osobami. V obchodných vzťahoch sa totiž predpokladá, že obchodník/podnikateľ bude vo vzťahoch s inými podnikateľmi presadzovať svoj záujem, využívať možnosti, ktoré mu právna úprava poskytuje a usilovať sa o dosiahnutie najvyššieho možného zisku a zlepšenie svojej pozície na trhu. Na druhej strane obchodník nesmie prekročiť medze, ktoré vyplývajú zo zásad poctivého obchodného styku pri presadzovaní svojich záujmov, nesmie zneužívať práva, ktoré mu podľa zákona vznikli. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov (tu pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. z 18 júna 2009). Za konanie žalobcu rozporné so zásadami poctivého obchodného styku nemožno považovať ani prípadné konanie žalobcu, ak by tento nesprávne vyhodnotil riziko návratnosti úveru, nepostupoval obozretne, pri uzatváraní úverovej zmluvy nevynaložil takú odbornú starostlivosť, akú vyžaduje zákon, hoc by aj v dôsledku toho došlo na jeho strane k jeho stratám, resp. ku škode, prípadne ak po tom čo zistil, že rizikovosť návratnosti úveru sa zvýšila, dodatočne posilnil zabezpečenie svojej pohľadávky dohodou o ručení so žalovaným ako aj s ďalšími spoločníkmi dlžníka. Takéto konanie veriteľa nemožno vyhodnotiť za šikanózne, smerujúce iba k zjavnému poškodeniu žalovaného.

15. Obdobne neobstojí ani námietka žalovaného, že za dlžníka konal a úverovú zmluvu podpisoval A. K. L., ktorý bol žalobcovi známy z predchádzajúceho obchodného prípadu, keď ako štatutárny zástupca konal za spoločnosť PCP invest s.r.o., ktorej žalobca poskytol úver vo výške 6.000.000 eur, ktorý uvedená spoločnosť nesplácala, na splatenie použila úver od C. s tým, že v tejto banke spoločnosť PCP invest s.r.o. úver nesplatila, čiastočne ho splatili ručitelia, nakoľko ani takéto okolnosti (ak by boli aj pravdivými) a ich prípadná znalosť žalobcu pri uzatváraní úverovej zmluvy, nemajú za následok neplatnosť úverovej zmluvy ( ako sa to snaží podsúvať odvolaciemu súdu žalovaný), prípadne neoslabujú právo žalobcu na plnenie od žalovaného ako ručiteľa za splnenie záväzkov dlžníka z úverovej zmluvy.

16. Neobstojí ani námietka žalovaného, že konanie bolo potrebné zastaviť z dôvodu prekážky litispendencie, nakoľko (ako to správne uzavrel aj súd prvej inštancie), súdu prvej inštancie nič nebránilo vyriešiť si prejudiciálnu otázku samostatne a naplniť tak princíp hospodárnosti konania, ako aj právnej istoty z pohľadu rýchlej a účinnej ochrany porušených práv. Zároveň odvolací súd zotrváva na svojom už prezentovanom názore, že žalobný nárok na plnenie konzumuje určovací žalobný nárok, pričom určovací nárok je prejudiciálnou otázkou pre žalobný nárok na plnenie (tu pozri aj Števček M., Ficová

S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. . Komentár. Praha: C.H. BECK 2016, 501 s.).

17. Pokiaľ ide o námietku o riadnom neodôvodnení rozsudku, odvolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. , , , ). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. marca 2016).

17.1 Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť závažné nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. ) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (). Odvolacia námietka žalovaného, týkajúca sa nedostatku obsahových náležitostí napadnutého rozhodnutia, ako i jeho arbitrárnosti, preto nemohla obstáť, rovnako ako ani argument o porušení práva na spravodlivý proces.

18. S ostatnými námietkami žalovaného sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR , , a podobne).

19. Odvolací súd preto podľa a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne v súlade s ustanovením a a rozhodol i o náhrade trov konania.

20. Žalobca bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný ( ) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania.

20.1 O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa ustanovení a .

20.2 O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0 (čl. I posledná veta o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a posledná veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).