Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/317/2013

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: Advokátska kancelária Antovzská, s.r.o. Žabotova 2/B, 811 04 Bratislava, proti odporcovi: H. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXXX/X, XXX XX J., o zaplatenie 106,62 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa, proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 15.05.2013, č.k. -52, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne citáciou ust. a , , , a , a , a , a , až 5 , , ako aj . Súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola platne uzavretá zmluva o bežnom účte. Navrhovateľ si voči odporcovi uplatnil nárok na zaplatenie nepovoleného debetného zostatku zo zmluvy o bežnom účte. Ide o prípad, ktorý je upravený v a predpokladá sa, že majiteľ účtu v zmluve určí, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte. Dôsledkom určenia je, že vznikne podľa zmluva o úvere a práva a povinnosti zmluvných strán sa spravujú pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere. Podľa názoru súdu bolo preto pre zistenie, kedy sa dostal odporca do nepovoleného čerpania peňažných prostriedkov zo strany navrhovateľa povinnosťou tvrdiť úverový rámec, ohraničujúci limit povoleného prečerpania a na tvrdenie splniť dôkaznú povinnosť predložením dôkazu, výpisom z účtu odporcu na skutočnosť, že odporca sa dostal do nepovoleného debetu /zostatku/ na účte. Na posúdenie tvrdenia navrhovateľa o nepovolenom prečerpaní nebol súdu predložený žiadny dôkaz a čo sa týka úverového rámca, jeho výšky alebo obdobia, na ktoré sa poskytuje, nevyplývajú tieto skutočnosti zo žiadneho z dôkazov, poskytnutých súdu a nie sú zrejmé ani z výziev adresovaných odporcovi. Ak sa má podľa návrhu a podania navrhovateľa z 13.05.2013 jednať o sankčný úrok vo výške 20% a inak označovaný aj zmluvná pokuta, navrhovateľ v žalovanej sume už uplatnil zmluvnú pokutu, vypočítanú podľa jeho tvrdení k 30.09.2010 /deň odstúpenia od zmluvy/ a navrhol, aby zo zmluvnej pokuty bol odporca opätovne od 04.09.2010 zaviazaný zaplatiť zmluvnú pokutu, čo súd považuje za neprípustné. K samotnému nároku na zmluvnú pokutu súd uvádza, predpokladá sa v ňom dohoda zmluvných strán pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti, a to konkrétnej povinnosti, vyplývajúcej zo zmluvného vzťahu, nakoľko zmluvná pokuta má charakter zabezpečovacieho prostriedku hlavného záväzku. Z tak naformulovaného znenia čl. I. 7 daného do VOP bankou nevyplýva, akého konkrétneho porušenia

zmluvy alebo VOP sa odporca má dopustiť, resp. akú zmluvnú povinnosť mal porušiť, aby vôbec vznikol navrhovateľovi nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Neurčitosť právneho úkonu podľa spôsobuje jeho neplatnosť a z neplatného právneho úkonu nemožno právo priznať. Ak navrhovateľ odvodzoval právo na zmluvnú pokutu vo výške 31,27 Eur ako nedoplatkov na poplatkoch, navrhovateľ ani nepredložil dôkaz, nepreukázal, koľko odporca na poplatkoch dlží, keďže okrem poplatkov žiada v rozdiele sumy 75,35 Eur a 31,27 Eur /zmluvná pokuta/ aj úrok. Pre neplatnosť ustanovenia o zmluvnej pokute súd návrh v tejto časti zamietol. Súd nepriznal navrhovateľovi ani nedoplatok na poplatkoch a úrokoch pre nepreukázanie skutočností, rozhodných pre ich vznik. K poplatkom súd uvádza, že navrhovateľ nepreukázal, že mu na ne vznikol nárok. Z návrhu a bez výpisu z účtu navrhovateľa ani nie je zrejmé, či sa má rozhodovať o poplatkoch za vedenie bežného účtu alebo mali byť dôkazom iba v súvislosti so sankčným poplatkom - zmluvnou pokutou. Súdu boli predložené dva sadzobníky, ktoré boli nedostatočnými dôkazmi na preukázanie nároku na poplatky. Jeden zo sadzobníkov je platný od roku 2004 a ani druhý nemožno priradiť k žiadnemu časovému obdobiu v súvislosti so zmluvou o bežnom účte uzavretou medzi účastníkmi alebo nepovoleným debetom, ani z jedného zo sadzobníkov nevyplýva časová súvislosť medzi ich platnosťou a účinnosťou v čase trvania záväzkového vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom. Pre neunesenie dôkazného bremena ohľadom poplatkov súd návrh aj v tejto časti zamietol. Z vykonaného dokazovania súd nemal preukázané, či skutočne vznikol navrhovateľovi nárok na ním požadované plnenia od odporcu na úroku, poplatkoch a v takej výške, ako uplatnil návrhom a pre neunesenie dôkazného bremena navrhovateľom ohľadom týchto tvrdení súd návrh zamietol. V časti návrhu týkajúcej sa zmluvnej pokuty súd návrh zamietol pre neplatnosť tohto právneho úkonu. Súd odporcovi napriek tomu, že bol v konaní účastníkom úspešným, a v zásade by mu patrila podľa náhrada trov konania, túto mu nepriznal z dôvodu, že trovy konania v zmysle neuplatnil a zo spisu mu ani žiadne nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 29,29 Eur. Ako odvolací dôvod uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ poukázal na inštitút všeobecných obchodných podmienok v zmysle ust. § 273 ObchZ a na ustanovenia konkrétnych všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“) platných v danom prípade, keď odporca porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol nepovolený debetný zostatok, v dôsledku čoho navrhovateľ odstúpil od zmluvy, navrhovateľ dňa 03.09.2010 vyrovnal nevyrovnanú výšku debetného zostatku vo výške 75,35 Eur, čo je vyjadrené aj vo výpise z účtu. K tomu prislúcha aj príslušný sankčný úrok z omeškania (zmluvná pokuta) vo výške 20% ročne zo sumy 75,35 Eur od 04.09.2010 do podania žaloby vo výške 31,27 Eur. Zmluvná pokuta bola dostatočne jasne a zrozumiteľne dojednaná v čl. III bod 23 VOP ako sankčný poplatok. Súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil na základe § 710 ObchZ o nepovolenom prečerpaní, medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o bežnom účte bez povoleného prečerpania, nebolo preto potrebné preukazovať výšku úverového rámca. Zo strany súdu došlo k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou - účastníkom konania ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( a 202 ), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu

vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. , odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

V zmysle dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je v celom rozsahu nedôvodný.

Z obsahu spisu vyplýva, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa Dexia banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951 a odporcom bola dňa 20.04.2007 uzatvorená Zmluva o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb podľa ustanovení , s obsahom, ktorým je zmluva o zriadení účtu, typ účtu rastový osobný účet, spôsobom poplatkovania je Balík výhoda, frekvencia výpisov mesačne a výpisy sa zasielajú na adresu bydliska odporcu. Odporca je majiteľom účtu a navrhuje uzatvorenie zmluvy o vydaní a používaní platobnej karty s denným limitom 10.000,- Sk.

Navrhovateľ podaním z 13.05.2013 upresnil návrh tak, že v dôsledku jeho zrejme nedopatrenia uvedením v návrhu, že si s odporom dojednal službu Povolené prečerpanie na osobnom účte, v skutočnosti sa jedná o nedoplatky na poplatkoch, úrokoch a zmluvnej pokuty v zmysle zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb s odkazom na VOP a Sadzobník poplatkov. Odporca porušil zmluvu a VOP tým, že jeho účet dosiahol debetný zostatok, dostal sa do nepovoleného debetu v zmysle čl. II bod 23 VOP, v dôsledku čoho navrhovateľ podľa čl. III bod 37 listom odstúpil od zmluvy a vyzval odporcu na úhradu debetného zostatku v lehote 3 dní od doručenia odstúpenia. Dňom doručenia odstúpenia zanikli všetky zmluvy viažúce sa k zrušenému účtu a navrhovateľ ukončil poskytovanie produktov/služieb podľa zmlúv. Odporca neuhradil debetný zostatok a k 03.09.2010 došlo k vyrovnaniu nevyrovnanej výšky debetného zostatku odporcu navrhovateľom, čo je vyjadrené vo výpise účtu odporcu ako vyrovnanie zostatku zatv. účtu. Podľa navrhovateľa ide o účtovné vyrovnanie zo strany navrhovateľa. K špecifikácii sumy 75,35 Eur uviedol, že pozostáva z nedoplatku na poplatkoch a sankčného úroku - zmluvnej pokuty vo výške 31,27 Eur, ktorú uplatňuje navrhovateľ podľa čl. I bod 7 VOP, je vo výške 20% podľa časti E) Depozitné produkty - ostatné produkty 1.E.4 sadzobníka poplatkov. 20% sankčný úrok požadoval navrhovateľ zo žalovanej sumy od 04.09.2010 odo dňa po odstúpení od zmluvy do podania návrhu.

Podľa Sadzobníka poplatkov Dexia banka Slovensko, a.s., platného od 01.04.2004, časti E) depozitné produkty - ostatné poplatky je v časti 1.E.4 sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debetnom účte 20% ročne a podľa 1. časti sadzobníka, nazvanej fyzické osoby (občania) D) depozitné produkty - povolené prečerpanie na osobnom účte je pod 1.D.1 zriadenie/prehodnotenie debetného limitu 1,5% z objemu PP, min. 200,- Sk, 1.D.2 správa úverového účtu 0,- Sk, 1.D.5. sankčná úroková sadzba 20% ročne, 1.D.7. poplatok za upomienku 50,- Sk a 1.D.8. poplatok za výzvu 150,- Sk.

Navrhovateľ preukazoval dôvodnosť uplatneného nároku výpismi z účtu odporcu, pričom z predložených dvoch výpisov z účtu odporcu č. 8 a 9 za obdobie od 31.07.2010 do 31.08.2010 a od 02.09.2010 do 03.09.2010 sa dá vyvodiť iba to, že navrhovateľ účtoval odporcovi poplatok za nezrealizovanú platbu 27.08.2010 vo výške 1,- Eur, úroky vo výške 1,20 Eur za obdobie od 21.08.2010 do 01.09.2010 a za balík Výhoda za obdobie od 31.08.2010 do 02.09.2010 sumu 2,20 Eur, za dve debetné položky podľa výpisu č. 9 za zrušenie trvalého príkazu 02.09.2010 sumu 1,66 Eur, úrok za 03.09.2010 vo výške 0,08 Eur a uviedol k 03.09.2010 vyrovnanie zostatku na účte 75,35 Eur. Z takto predložených výpisov súd prvého stupňa správne považoval za nepreukázané navrhovateľom tvrdené skutočnosti, keď z týchto výpisov nie je jednoznačne a spoľahlivo preukázaný konečný zostatok na účte odporcu, ktorý má byť podľa navrhovateľa záporný (t.j. debetný zostatok), nakoľko k 03.09.2010 je vo výpise uvedený konečný zostatok na účte 0.00 Eur. V časti výpisu z účtu označenom ako transakcie je uvedená položka vyrovnanie zostatku zatv. účtu 75,35 Eur, čo však súd správne nepovažoval za hodnoverný údaj o konečnom zostatku účtu. Pokiaľ aj navrhovateľ argumentoval, že sa jednalo len o účtovné vyrovnanie zatvoreného účtu, takáto argumentácia podľa odvolacieho súdu nie je dostatočná na vyvrátenie pochybností a jednoznačné preukázania výšky debetného zostatku na účte odporcu, keď napr. za vyrovnanie účtu by bolo možné považovať aj uhradenie tohto debetného zostatku odporcom. Odvolací súd považuje za jednoznačný a hodnoverný údaj o konečnom zostatku na účte, ktorý bol k 03.09.2010 vo výpise uvedený vo výške 0.00 Eur.

Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu o nesplnení dôkaznej povinnosti a neunesení dôkazného bremena, poukazujúc na to, že navrhovateľ v sporovom konaní, ktoré sa začína podaním návrhu, je povinný uviesť skutočnosti, o ktoré sa opiera jeho právo alebo iný nárok. Podstatou tejto povinnosti je tvrdenie skutočností rozhodujúcich z hľadiska veci samej. Odporca ako druhá procesná strana má povinnosť tvrdiť skutočnosti, ktoré vo svojej podstate znamenajú alebo znamenali, že právo (nárok) navrhovateľa nevzniklo, zaniklo, zmenilo sa, prípadne je tu iná prekážka pre jeho súdne uplatnenie. Tieto povinnosti tvrdenia sú základom pre bremeno tvrdenia, ktoré spravidla zaťažuje obe protistojace procesné strany. Neunesenie bremena tvrdenia vyúsťuje do procesného neúspechu toho účastníka sporu, ktorý nedokázal formulovať tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach, ak tieto skutočnosti boli predpokladom na použitie pravidla správania obsiahnutého v právnej norme. Každého z účastníkov sporového občianskeho súdneho konania zaťažuje povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (tzv. dôkazná povinnosť). Cieľom tejto dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie tejto dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno v časti preukázania debetného zostatku na účte odporcu, nebolo možné považovať za preukázanú ani dôvodnosť sankcionovania porušenia povinnosti odporcu, ktorá mala základ práve v tomto debetnom zostatku. Navrhovateľ si túto sankciu uplatnil vo forme zmluvnej pokuty, pričom odvolací súd zdieľa názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého zmluvná pokuta nebola dojednaná platne pre jej neurčitosť (, ). Samotný navrhovateľ tento nárok označoval rôzne, v návrhu na začatie konania ho označil ako sankčný úrok z omeškania, v sadzobníku poplatkov je uvedený ako sankčná úroková sadzba pri nepovolenom debete, navrhovateľ odkazoval na čl. III bod 23 VOP, kde sa uvádza sankčný poplatok. Z uvedeného je teda zrejmá nejednoznačnosť a z toho vyplývajúca neurčitosť takéhoto dojednania, keď je nevyhnutné v prvom rade jednoznačne rozlišovať inštitúty ako zmluvná pokuta, úrok, úrok z omeškania. V danom zmluvnom vzťahu o to viac, že sa jedná o vzťah spotrebiteľský, so zvýšenou právnou ochranou odporcu ako spotrebiteľa, ktorého môžu platne zaväzovať len také zmluvné podmienky, ktoré sú dostatočné jasné, určité a zrozumiteľné. Odvolací súd týmto žiadnym spôsobom nespochybňuje právo dodávateľa upraviť zmluvné podmienky aj vo forme všeobecných obchodných podmienok ( ObchZ), tieto však musia byť dojednané jasne, určite a zrozumiteľne tak, aby spotrebiteľovi jasne, určite a zrozumiteľne deklarovali obsah jeho práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvného vzťahu.

Pokiaľ odvolateľ poukazoval na to, že zo strany súdu došlo k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, keď súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, svoje rozhodnutie pritom ani dostatočne neodôvodnil v zmysle , ani túto odvolaciu námietku nepovažuje odvolací súd za dôvodnú.

V zmysle ust. , v odôvodnení rozsudku, a v spojení s ust. i uznesenia (použitých s odkazom na ), súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z ust. vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia má obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti samotného výroku rozsudku. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a jeho odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia, t.j. musí byť preskúmateľné.

Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR obsah práva na súdnu ochranu uvedený v nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa a čl. 36 ods. 1 Listiny je potom aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Vyjadruje to aj znenie vyššie citovaného ust. .

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces ( , čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť ( a , m. m. ), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov

na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne napr. , , , ). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (, ). Za arbitrárny, resp. nie dostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj vtedy, keď popri jednoznačnom právnom závere dospeje bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru. Rovnako treba kvalifikovať aj situáciu, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. februára 2006).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami, je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne riadil, keď svoje rozhodnutie s poukazom na vyššie uvedené, zo všetkých relevantných hľadísk dostatočným spôsobom právne aj vecne odôvodnil. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom vysporiadal s argumentáciou navrhovateľa, čo spôsobuje presvedčivosť odôvodnenia. Odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nenašiel žiadnu takú vadu rozhodnutia, ktorá by mala za následok nepreskúmateľnosť a nezákonnosť tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rovnako vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania, potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešnej odporkyni vzniklo podľa v spojení s právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému navrhovateľovi, odporkyňa si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a z obsahu spisu jej ani žiadne trovy nevyplývajú, preto bolo dôvodné odporkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznať.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.