Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_14Cob-135-2013.pdf
PDF · 110.74 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/135/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: RM offset studio, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 104/22, 036 01 Martin, IČO : 46 376 178, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátkou, so sídlom N. XX, XXX XX W., proti žalovanému: K & M, a.s., so sídlom J. Rumana 7/41, 031 80 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 393 380, v konaní o zaplatenie 3.228,36 Eur s príslušenstvom, o procesnom návrhu žalobcu zo dňa 05.02.2013, doplneného podaním zo dňa 03.04.2013 na zastavenie konania pre čiastočné späťvzatie návrhu a o vrátení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/48/2013-28 zo dňa 06.05.2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/48/2013-28 zo dňa 06.05.2013 p o t v r d z u j e .
Proti tomuto uzneseniu j e dovolanie p r í p u s t n é .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd platobný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 1Rob/442/2012-17 zo dňa 07.01.2013 v časti o zaplatenie peňažnej sumy 3.228,36 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 235,80 Eur od 12.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.490,40 Eur od 31.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 638,52 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 169,92 Eur od 15.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 183,60 Eur od 15.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 418,32 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 91,80 Eur od 17.12.2012 do zaplatenia, nezrušil a konanie v tejto časti nezastavil. Žalobcovi nevrátil súdny poplatok z návrhu na začatie konania.
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd uviedol, že žalobca, prostredníctvom právnej zástupkyne podal dňa 18.12.2012 na Okresný súd Liptovský Mikuláš návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorým sa od žalovaného domáhal zaplatenia peňažnej sumy 3.228,36 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 235,80 Eur od 13.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.490,40 Eur od 31.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 638,52 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 169,92 Eur od 15.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 183,60 Eur od 15.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 418,32 Eur od 01.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 91,80 Eur od 17.12.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania vo výške 502,62 Eur, z tohto súdny poplatok z návrhu vo výške 193,50 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 309,12 Eur.
Okresný súd podľa § 172 ods. l OSP vydal vo veci v rozkaznom konaní platobný rozkaz č.k. 1Rob/442/2012-17 zo dňa 07.01.2013, ktorým v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia zaviazal žalovaného k zaplateniu peňažnej sumy 3.228,36 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 235,80 Eur od 12.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.490,40 Eur od 31.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 638,52 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 169,92 Eur od 15.10.2012 do
zaplatenia, zo sumy 183,60 Eur od 15.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 418,32 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 91,80 Eur od 17.12.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania vo výške 502,62 Eur. Dňa 07.02.2013 bolo okresnému súdu doručené písomné podanie žalobcu zo dňa 05.02.2013, ktorým zobral návrh na začatie konania späť v časti o zaplatenie peňažnej sumy 3.228,36 Eur, spolu úrokmi z omeškania z dôvodu, že mu žalovaný uhradil žalovanú pohľadávku. Z tohto dôvodu žalobca žiadal v tejto časti konanie zastaviť a súčasne rozhodnúť o vrátení súdneho poplatku z návrhu na začatie konania postupom podľa § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. V čiastočnom späťvzatí návrhu na začatie konania žalobca uviedol, že žalovaný mu trovy konania (t.j. súdny poplatok z návrhu a trovy právneho zastúpenia) doposiaľ nezaplatil.
Na písomné oznámenie okresného súdu zo dňa 21.03.2013 (č.1. 25 spisu) žalobca písomným podaním zo dňa 03.04.2013, doručeným okresnému súdu dňa 05.04.2013 reagoval žiadosťou, aby okresný súd o jeho čiastočnom späťvzatí návrhu a o vrátení súdneho poplatku z návrhu rozhodol zákonným spôsobom, procesným rozhodnutím. Žalobca vyslovil nesúhlas s právnym názorom okresného súdu vysloveným v písomnom oznámení zo dňa 21.03.2013, keď mal žalobca za to, že písomné čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania urobené 05.02.2013 a dané na poštovú prepravu dňa 05.02.2013, malo byť právnym dôvodom na čiastočné zastavenie konania podľa § 174 ods. 5 OSP, keďže takýto procesný úkon bol vykonaný v lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu žalobcovi.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že na základe žaloby zo dňa 17.12.2012 v rozkaznom konaní vydal vo veci samej platobný rozkaz vo forme „blankety“ č.k. 1Rob/442/2012-17 zo dňa 07.01.2013, ktorý bol doručovaný obidvom účastníkom konania do vlastných rúk. Platobný rozkaz bol doručený žalobcovi do vlastných rúk dňa 21.01.2013 a žalovanému dňa 14.01.2013. Ust. § 172 až § 174 OSP ustanovuje dve situácie, kedy je možné zabrániť, aby sa platobný rozkaz stal právoplatným a nadobudol tak účinky právoplatného rozsudku. V prvom prípade sa tak môže stať, ak žalovaný v lehote určenej zákonom (15 dní) podá proti platobnému rozkazu odpor s odôvodnením vo veci samej alebo v druhom prípade, ak žalobca v zákonnej lehote vezme svoj návrh na začatie konania v celom rozsahu späť. V danom prípade žalovaný v lehote 15-dní počítanej od doručenia platobného rozkazu nepodal voči nemu odpor. Pokiaľ ide o určenie lehoty zakladajúcej možnosť žalobcu disponovať svojím návrhom a tento vziať späť, či už v celom rozsahu alebo čiastočne, tak je potrebné vychádzať nielen z § 174 ods. 5 OSP, ale primárne z § 172 ods. l OSP, na ktoré toto predmetné ustanovenie odkazovalo. OSP v týchto ustanoveniach v nadväznosti na § 173 ods. l OSP priznáva žalovanému ako účastníkovi konania procesné právo „obrany“ proti nároku priznanému žalobcovi v platobnom rozkaze vo forme odporu s možnosťou jeho podania v lehote do 15-dní od doručenia platobného rozkazu. Žalobca sa ako účastník občianskeho súdneho konania môže brániť proti platobnému rozkazu jedine odvolaním podaným proti výroku o trovách konania (§ 174 ods. 2 OSP), z ktorého dôvodu sa platobný rozkaz doručuje aj žalobcovi do vlastných rúk. V tomto smere OSP v § 172 a v § 174 ods. 2 rozlišuje zákonné možnosti obrany oboch účastníkov konania voči jednotlivým výrokom súdom vydaného platobného rozkazu. Právna argumentácia žalobcu založená na možnosti späťvzatia návrhu na začatie konania od momentu doručenia platobného rozkazu žalobcovi podľa okresného súdu nie je správna, pretože toto oprávnenie žalobcovi patrí len v lehote ustanovenej v § 172 ods. l OSP, teda v lehote 15-dní plynúcich od doručenia platobného rozkazu do vlastných rúk žalovanému. Žalovanému bol podľa obsahu súdneho spisu doručený platobný rozkaz do vlastných rúk dňa 14.01.2013, pričom lehota na prípadné späťvzatie návrhu tak žalobcovi uplynula dňa 29.01.2013 (utorok). Keďže žalobca nepodal riadny opravný prostriedok (odvolanie) proti výroku o trovách konania platobného rozkazu, jeho následné čiastočné späťvzatie návrhu písomným podaním zo dňa 05.02.2013, daným na poštovú prepravu v tento deň, sa stalo právne neúčinným, nakoľko bolo voči okresnému súdu urobené po uplynutí zákonnej lehoty, preto okresný súd nevyhovel procesnému návrhu žalobcu o zrušenie platobného rozkazu v naznačenom rozsahu a konanie tak v tejto časti nezastavil. Týmto súčasne nebol daný zákonný dôvod na vrátenie súdneho poplatku z návrhu v zmysle § 11 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Zdôraznil, že v konaní bol zaplatený súdny poplatok vo výške 193,50 Eur. Namietal, že súd prvého stupňa pochybil, keď tvrdil, že lehota na späťvzatie návrhu na začatie konania v celosti alebo čiastočne žalobcom po vydaní platobného rozkazu uplynie 15 dní po doručení platobného rozkazu žalovanému. Zo strany okresného súdu sa jednalo o reštriktívny výklad zákonného ustanovenia, ktorý mal za následok odňatie účastníkovi (v danom prípade
žalobcovi) možnosti konať pred súdom a disponovať svojím návrhom. Žalobca sa nemal možnosť dozvedieť, kedy je platobný rozkaz doručený žalovanému, a teda kedy mu uplynie lehota na podanie odporu. V praxi sa môže stať, že žalobcovi bude doručený platobný rozkaz až po uplynutí lehoty na podanie odporu žalovanému, a teda žalobca by tak vôbec nemal možnosť disponovať svojou žalobou. Takýto výklad zákonného ustanovenia bol podľa žalobcu diskriminačný a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania. Podľa žalobcu v zmysle analógie legis by sa mal § 172 ods. 1 OSP v súvislosti s § 174 ods. 5 OSP vykladať tak (a taká je aj zaužívaná súdna prax), že lehota na späťvzatie návrhu na začatie konania, či už čiastočne alebo v celosti po vydaní platobného rozkazu, aj to by mala byť 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu aj v prípade žalobcu. Pri takom výklade, ako ho preferuje prvostupňový súd v tomto konaní, by potom malo nastať rozdielne dátumové vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti platobného rozkazu, čo do predmetu sporu a čo do trov konania, čo sa v praxi vôbec nestáva. Prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádzal, že OSP v § 174 ods. 5 a 172 ods. 1 v nadväznosti na § 173 ods. 1 priznáva žalovanému ako účastníkovi konania procesné právo „obrany“ proti nároku priznanému žalobcovi vo forme odporu s možnosťou jeho podania do 15 dní od doručenia platobného rozkazu. Nakoľko však aj žalobca je účastníkom konania, tento sa môže brániť proti platobnému rozkazu jedine odvolaním podaným proti výroku o trovách konania. V tomto smere OSP rozlišuje zákonné možnosti obrany oboch účastníkov konania voči jednotlivým výrokom vydaného platobného rozkazu. Avšak v danom prípade sa nejednalo o obranu účastníka konania voči výrokom vydaného platobného rozkazu, ale o možnosť disponovať svojím návrhom, ktorá mu bola v danom prípade odňatá. Žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že platobný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp.zn. 1Rob/442/2012 sa v časti o zaplatenie peňažnej sumy 3.228,36 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 235,80 Eur od 13.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.490,40 Eur od 31.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 638,52 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 169,92 Eur od 15.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 183,60 Eur od 15.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 418,32 Eur od 01.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 91,80 Eur od 17.12.2012 do zaplatenia zrušuje a konanie v tejto časti zastavuje a rozhodol o vrátení alikvotnej časti zaplateného súdneho poplatku žalobcovi cestou príslušného daňového úradu.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa ust. § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danom prípade nosnou otázkou bolo posúdenie (ne)správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorým rozhodol tak, že platobný rozkaz Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 1Rob/442/2012-17 zo dňa 07.01.2013 v časti o zaplatenie peňažnej sumy 3.228,36 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 235,80 Eur od 12.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 1.490,40 Eur od 31.08.2012 do zaplatenia, zo sumy 638,52 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 169,92 Eur od 15.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 183,60 Eur od 15.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 418,32 Eur od 01.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 91,80 Eur od 17.12.2012 do zaplatenia, nezrušil a konanie v tejto časti nezastavil.
Žalobca v podanom odvolaní namietal postup okresného súdu, ktorý vyhodnotil v rovine vykonaného výkladu § 172 ods. 1 veta druhá vo väzbe na ust. § 174 ods. 5 OSP ako postup neprijateľný, reštriktívny. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu použitú v odvolaní žalobcom považuje krajský súd za nevyhnutné,
napriek tomu, že okresný súd vo svojom napadnutom rozhodnutí citoval predmetnú zákonnú úpravu, citovať ju opätovne.
Podľa § 172 ods. l OSP, súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. V platobnom rozkaze uloží odporcovi, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku a trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Odpor proti platobnému rozkazu sa musí odôvodniť. Ustanovenie § 43 sa nepoužije.
Podľa § 174 ods. 5 OSP, ak navrhovateľ vzal návrh v celom rozsahu späť po vydaní platobného rozkazu a v lehote podľa § 172 ods. l, platobný rozkaz zruší a konanie zastaví súd, ktorý ho vydal. Rovnako postupuje súd, ktorý platobný rozkaz vydal, aj pri čiastočnom späťvzatí návrhu v časti, ktorej sa späťvzatie návrhu týka.
V súvislosti s argumentáciou žalobcu v odvolaní považuje krajský súd za nevyhnutné poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 72/2010, podľa ktorého „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.
Krajský súd tiež upriamuje pozornosť na závery vyplývajúce z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 341/07, podľa ktorého „súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vychádzal z ustanovení, ktoré citoval vo svojom rozhodnutí i odvolací súd, a to z § 172 ods. 1 OSP, vo väzbe na § 174 ods. 5 OSP, pričom dospel k záveru v súvislosti s posúdením skutkového stavu, z ktorého vyplývali nesporné skutočnosti, že žalovaný proti vydanému platobnému rozkazu v 15-dňovej lehote počítanej od doručenia platobného rozkazu nepodal voči platobnému rozkazu odpor, avšak žalobca zobral žalobu späť, no nie v lehote v zmysle § 172 ods. 1 OSP, že do úvahy neprichádza zastavenie konania z dôvodu späťvzatia, keďže nedošlo k späťvzatiu v lehote v zmysle § 172 ods. 1 OSP. Okresný súd vychádzal pritom zo situácie, že žalovanému bol podľa obsahu súdneho spisu doručený platobný rozkaz do vlastných rúk dňa 14.01.2013, pričom lehota na prípadné späťvzatie návrhu uplynula žalobcovi dňa 29.01.2012 (utorok), z ktorého dôvodu vyhodnotil späťvzatie návrhu písomným podaním zo dňa 05.02.2013, daným na poštovú prepravu v tento deň, ako
neúčinné, nakoľko voči okresnému súdu bolo urobené po uplynutí zákonnej lehoty, z ktorého dôvodu potom nevyhovel zrušeniu platobného rozkazu v predmetnom rozsahu a konanie v tej časti nezastavil.
V súvislosti s posúdením dôvodnosti odvolania žalobcu krajský súd konštatuje s poukazom na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, že v odvolacom konaní nebol zistený postup, ktorý by vykazoval znaky arbitrárnosti a interpretácia právnej normy prvostupňovým súdom bola založená na racionálnej argumentácii v prípade ním prijatých záverov, ktoré dostatočným, zrozumiteľným a jasným spôsobom zdôvodnil. Okresný súd postupoval podľa krajského súdu v súlade so závermi uvedenými v citovanom Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, keď vychádzal najprv z doslovného znenia, v ktorom žalobcova uvádzaná argumentácia nenašla opodstatnenie. Bolo teda nepochybné, že zákonná právna úprava stanovuje lehotu na späťvzatie žaloby v predmetnej situácii v zmysle § 174 ods. 5 OSP vo väzbe na § 172 ods. 1 OSP v lehote do 15 dní od doručenia platobného rozkazu, ktorá lehota je totožná s lehotou na podanie odporu na súde. Ak žalobca uvádzal, že takýto postup bol reštriktívny a diskriminujúci, tak krajský súd sa s ním stotožniť nemohol. Je zrejmé tak z citovaných zákonných ustanovení okresným súdom, ako i z citovaných zákonných ustanovení krajským súdom, že uvedená lehota je presne zákonom stanovená. Krajský súd bol toho názoru, že odchýliť sa možno od zákonnej úpravy, resp. pri jeho výklade v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Ani jedna z týchto podmienok však v danom prípade podľa krajského súdu nebola daná. Tiež je potrebné poukázať na to, že v citovanom rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v prípadoch nejasností alebo nezrozumiteľností znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochýb, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Pokiaľ však okresný súd vykladal uvedené ustanovenia gramatickým doslovným výkladom, s tým, že tento aplikovaný druh výkladu nie je možné vyhodnotiť ako nevhodný, tak pre krajský súd nevznikol priestor pre konštatáciu, že okresný súd mal zvoliť výklad e ratione legis, keďže bol zrejmý a dostatočný doslovný gramatický výklad uvedeného znenia právnej úpravy. Podľa krajského súdu nie je možné predmetné zákonné ustanovenia považovať za ustanovenia, pri výklade ktorých by bola zrejmá nejasnosť, nezrozumiteľnosť, resp. by tu bol rozpor ich znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia.
Krajský súd v súvislosti s dôvodmi odvolania žalobcu má za to, že postup okresného súdu bol v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 341/07, v zmysle ktorého viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, keďže ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona, pričom je potrebné akcentovať, že OSP v dotknutých ustanoveniach presne špecifikuje rozsah a dôvody predmetnej úpravy s tým, že dostatočným spôsobom upravuje predmetnú oblasť vzniknutých prezumovaných a následne právnych situácií v rovine právnej úpravy § 172 ods. 1 OSP.
Žalobca v odvolaní namietal, že rozhodnutím okresného súdu došlo k porušeniu jeho práv, vyplývajúcich zo základnej zásady, v ktorej je vedené občianske súdne konanie, ktorou je zásada rovnosti. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalobcu, považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že zásada rovnosti strán v súdnom procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie, alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z nich žalovaný (II. ÚS 35/02).
Je potrebné akcentovať, že okresný súd vo veci samej, žalobe žalobcu vyhovel v celom rozsahu, a to vydaním platobného rozkazu, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu uvedenú v žalobnom návrhu, a to platobným rozkazom č.k. 1Rob 442/2012-17 zo dňa 07.01.2013. Proti vydanému platobnému rozkazu žalovaný nepodal odôvodnený odpor. Konanie o vydanie platobného rozkazu je osobitným skráteným konaním súdu, ktorého výsledkom má byť vydanie platobného rozkazu a je svojou povahou skráteným konaním v právne a skutkovo jednoduchých veciach (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 142/03 z 8. októbra 2003). Z právnej úpravy OSP, pokiaľ ide o konanie o vydanie platobného rozkazu vyplýva, že ide o skrátené konanie, ktoré je striktne avšak zároveň komplexne upravené. Ak okresný súd za relevantné považoval, že išlo o skrátené konanie, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie okresného súdu majúce osobitnú formu rozhodnutia, teda platobný rozkaz, z ktorého dôvodu postupoval výlučne podľa ustanovení OSP, ktoré upravujú skrátené konanie - konanie o platobnom rozkaze, tak takýto postup okresného súdu nemožno vyhodnotiť ako nesúladný so zákonom a nemožno napadnuté uznesenie okresného súdu vyhodnotiť ako vecne nesprávne rozhodnutie.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že v súlade s § 172 ods. 1 veta prvá a druhá OSP, môže súd aj bez výslovnej žiadosti žalobcu a bez vypočutia žalovaného vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy, vyplývajúce zo skutočností uvedených žalobcom. V platobnom rozkaze uloží žalovanému, aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi pohľadávku a trovy konania, alebo aby v tej istej lehote podal odpor na súde, ktorý platobný rozkaz vydal. Platobný rozkaz je rozhodnutie vo veci samej, ktoré je vydané v skrátenom konaní, ktorého skutkovým základom sú len skutočnosti tvrdené žalobcom. Uvedené ustanovenie z tohto dôvodu vyžaduje, aby skutočnosti, z ktorých sa vyvodzuje žalobou uplatnené právo, boli dostatočne osvedčené; požadované plnenie musí byť objektívnym právom dovolené. Záver, že uplatnené právo vyplýva zo žalobcom uvedených skutočností, predpokladá také opísanie rozhodujúcich skutkových okolností, ktoré ich umožňujú posúdiť po právnej stránke (relevantné hmotné právo) (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.08.2010, sp.zn. 4M Cdo 8/2010).
Pre úplnosť krajský súd uvádza, že žalobcom namietaný postup okresného súdu krajský súd vyhodnotil ako súladný i s požiadavkou právnej istoty účastníkov konania. Pokiaľ zákon presne stanovuje a rozlišuje situácie úpravy, nie je v danom prípade žiaduce, aby uvedená situácia, resp. právna úprava bola posudzovaná iným spôsobom, resp. rozširujúcim teda extenzívnym výkladom. Krajský súd mal za to, že práve aplikovaným postupom okresného súdu dochádzalo k rešpektovaniu princípu právnej istoty, ktoré musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Krajský súd mal za to, že argumentáciu okresného súdu bolo možné v danom prípade vyhodnotiť ako súladnú s aplikovanou právnou úpravou v rovine jej správnej interpretácie aj z uvedených ústavných hľadísk. Je potrebné tiež akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď. Vzhľadom na zvolený typ výkladu uskutočneného okresným súdom, mal krajský súd za to, že uvedené požiadavky boli postupom okresného súdu dodržané. Relevantným teda bol i okresným súdom vyvodený záver, že ak žalovaný (odporca) nepodal odpor proti vydanému platobnému rozkazu, tak žalobca (navrhovateľ) nemôže účinne vziať žalobu (návrh na vydanie platobného rozkazu) späť po uplynutí lehoty na podanie odporu, keďže túto lehotu ustanovenie § 172 ods. 1 OSP, na ktoré odkazuje § 174 ods. 5 OSP, viaže výslovne na osobu žalovaného (odporcu), preto začiatok plynutia lehoty 15 dní od doručenia platobného rozkazu pre účely postupu podľa § 174 ods. 5 OSP, určuje doručenie platobného rozkazu (len) žalovanému (odporcovi), nie (aj) žalobcovi (navrhovateľovi).
Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu v zmysle § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správne rozhodnutie.
Odvolací súd súčasne podľa ust. § 239 ods. 2 písm. a) OSP proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu pripustil dovolanie, keďže mal za to, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Okresným súdom a následne z titulu vykonaného odvolacieho konania krajským súdom vyslovený právny názor k výkladu § 172 ods. 1 vo väzbe na § 174 ods. 5 OSP nebol doteraz riešený a judikovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ako súdom dovolacím. Právny názor vyslovený v tomto uznesení odvolacieho súdu môže mať tiež dopad na viaceré prípady konaní, kedy k späťvzatiu žaloby došlo po uplynutí lehoty stanovenej v § 174 ods. 5 OSP vo väzbe na § 172 ods. 1 druhá veta OSP a žalovaným nebol podaný odpor proti doručenému platobnému rozkazu v zákonom stanovej lehote.
Význam rozhodnutia po právnej stránke a jeho zásadnosť je podporená i tým, že v prípade aplikácie rozširujúceho výkladu, kedy by bolo možné zastaviť konanie pre späťvzatie žaloby, po uplynutí lehoty stanovenej v § 174 ods. 5 OSP (vo väzbe na § 172 ods. 1 OSP), a práve takéto rozhodnutie by malo dopad i v majetkovej sfére v rovine ústavne zaručeného práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky v rovine postupu podľa zák. č. 71/1992 Zb. o súdnom poplatku a poplatku za výpis z registra trestov, keďže by umožňovalo vrátenie zaplatených súdnych poplatkov.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.