Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-9-2013.pdf
PDF · 116.43 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/9/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v obchodno-právnej veci žalobcu: Vladimír Húšťa, s miestom podnikania Na Pruty 282/10, 034 05 Ružomberok, IČO: 40 934 314, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Miroslavom Koníčkom, advokátom, so sídlom A. D. X, XXX XX W., proti žalovanému: GASPOL-VP, s.r.o., so sídlom Ul. Mierová 311, 023 54 Turzovka, IČO: 36 420 107, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Antonom Kupšom, advokátom, so sídlom K. XX, XXX XX F., v konaní o zaplatenie 500,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 16Cb/7/2012-82 zo dňa 19.09.2012, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 16Cb/7/2012-82 zo dňa 19.09.2012 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 500,- Eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.246,- Eur od 02.07.2011 do 10.07.2011 v sume 4,55 Eur, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.246,- Eur od 11.07.2011 do 28.07.2011 v sume 5,37 Eur, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 546,- Eur od 29.07.2011 do 22.08.2011 v sume 3,32 Eur, s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 182,68 Eur od 23.08.2011 do zaplatenia, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.852,- Eur od 31.07.2011 do 16.08.2011 v sume 16,04 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.651,32 Eur od 17.08.2011 do 25.09.2011 v sume 37,06 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.151,32 Eur od 26.09.2011 do 11.10.2011 v sume 12,30 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.651,32 Eur od 12.10.2011 do 30.10.2011 v sume 12,42 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.151,32 Eur od 31.10.2011 do 10.11.2011 v sume 5,60 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.651,32 Eur od 11.11.2011 do 28.11.2011 v sume 7,31 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.451,32 Eur od 29.11.2011 do 20.12.2011 v sume 7,93 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.251,32 Eur od 21.12.2011 do 17.01.2012 v sume 8,79 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.051,32 Eur od 18.01.2012 do 22.01.2012 v sume 1,09 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 851,32 Eur od 23.01.2012 do 12.02.2012 v sume 4,43 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 651,32 Eur od 13.02.2012 do 04.03.2012 v sume 3,39 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 451,32 Eur od 05.03.2012 do 18.03.2012 v sume 1,53 Eur, s 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 317,32 Eur od 19.03.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 427,39 Eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia 390,76 Eur a iných trov konania 36,63 Eur (súdny poplatok) na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 548 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., okresný súd dospel k záveru, že žaloba bola dôvodná. Žalobou doručenou okresnému súdu dňa 24.01.2012 sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia 1.234,- Eur s príslušenstvom a taktiež sa domáhal aj náhrady trov konania. Žalovaný ako objednávateľ si objednal dňa 01.05.2011 u žalobcu ako zhotoviteľa zemné práce od 01.05.2011 do 31.05.2011 na stavbe žalovaného „I., Q. K." za navrhovanú cenu 30,- Eur bez DPH za hodinu, jeden bežný meter za 15,- Eur bez DPH, s tým, že ďalšou podmienkou bolo, že k fakturácii dôjde na konci mesiaca a faktúra bude splatná do 30 dní. Na základe tejto objednávky žalobca vykonal objednané zemné práce, a teda medzi sporovými stranami bola uzatvorená zmluva o dielo v zmysle § 536 a nasl. OBZ. Žalobca v mesiaci máj 2011 plnil v rozsahu, aký po ňom žalovaný vyžadoval, za čo mu fakturoval v dohodnutej cene podľa vyššie uvedenej dohody o cenách, čo sa uvádza na faktúre v žalobe. Žalovaný ako objednávateľ objednal dňa 01.06.2011 u žalobcu ako zhotoviteľa zemné práce od 01.06.2011 do 30.06.2011 na stavbe žalovaného „I., Q. K." za navrhovanú cenu 30,- Eur bez DPH, 1 hodina, 1 bežný meter za 15,- Eur bez DPH za tých istých podmienok ako u predchádzajúcej zmluvy o dielo. Žalobca v mesiaci jún 2011 plnil v rozsahu, aký po ňom žalovaný vyžadoval, za čo mu fakturoval v dohodnutej cene podľa vyššie uvedenej dohody o cenách. Sporové strany sa dohodli, že žalovaný na náklady žalobcu prevezie zemný stroj žalobcu na miesto stavby a tento stroj naloží a vyloží, za čo žalovaný fakturoval žalobcovi faktúrou č. 0023/2010 sumu 200,68 Eur splatnú dňa 01.01.2011. Suma 200,68 Eur bola Dohodou o započítaní vzájomných pohľadávok zo dňa 17.8.2011 k tomuto dátumu v celom rozsahu započítaná voči faktúre žalobcu č. VF2011004 na sumu 3.852,- Eur. Žalobca vystavil a doručil žalovanému faktúru č. VF2011003 na sumu 6.246,-Eur „splatnú dňa 1.7.2011 a faktúru č. VR2011004 na sumu 3.852,-€ splatnú dňa 30.7.2011. Z faktúry č. VF2011003 na sumu 6.246,-€ odporca dňa 10.6.2011 zaplatil sumu 400,-€, dňa 17.6.2011 zaplatil 600,-€, dňa 20.6.2011 zaplatil 3.000,-€, dňa 11.7.2011 zaplatil 1.000,-€, dňa 29.7.2011 zaplatil 700,-€, dňa 23.8.2011 zaplatil 363,32 €, ku dňu podania žaloby mu ostáva zaplatiť suma 182,68 €. Z faktúry č. VF2011004 na sumu 3.852,-€ započítané dňa 17.8.2011 suma 200,68 €, odporca dňa 26.9.2011 zaplatil 500,-6, dňa 12.10.2011 zaplatil 500,- €s dňa 31.10.2011 zaplatil 500,-6, dňa 11.11.2011 zaplatil 500,-6, dňa 29.11.2011 zaplatil 200,-6, dňa 21.12.2011 zaplatil 200,-6, dňa 18.1.2012 zaplatil 200,-€ a ku dňu podania žaloby mu ostávalo ešte uhradiť sumu 1.051,32 €.“ Žalovaný kvalitu diela vyhotoveného žalobcom a oprávnenosť fakturácie žalobcu nijakým spôsobom nespochybňoval a viackrát bol žalobcom vyzývaný k zaplateniu. Žalobca si zároveň uplatnil voči žalovanému aj nárok na zákonné úroky z omeškania zo sumy faktúry odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti do zaplatenia. Výška úrokov z omeškania nebola sporovými stranami dohodnutá.
Okresný súd Čadca dňa 13.02.2012 vydal vo veci pod sp.zn. 16Rob/3/2012 platobný rozkaz, v ktorom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 1.234,- Eur vrátane úrokov z omeškania a trov konania. Voči tomuto platobnému rozkazu dňa 27.02.2012 podal žalovaný odpor a v podanom odpore uviedol, že ku dňu podania žaloby dlžná čiastka predstavovala sumu 534,- Eur a ku dňu 24.02.2012 predstavovala sumu 334,- Eur nakoľko žalobca mal zamlčať úhrady, ktoré obdržal v hotovosti a zamlčal vzájomný zápočet zo dňa 17.08.2011. Žalovaný uviedol, že nerozporuje, že voči žalobcovi mal splatné faktúry, avšak upozornil žalobcu, že vzhľadom na absenciu platieb zo strany hlavného objednávateľa bude mu čiastky uhrádzať postupne v splátkach, teda nebol dôvod na podanie žaloby a nie sú ani dôvodné trovy, ktoré si žalobca vyčíslil. K podanému odporu žalovaný predložil jeho rukou vyčíslené úhrady, taktiež pripojil aj Dohodu o započítaní vzájomných pohľadávok na sumu 200,68 Eur uzatvorenú medzi ním a žalobcom, ku ktorej dohode došlo dňa 17.08.2011.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo a že žalobca dielo vykonal. Na základe tejto zmluvy vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť za vykonané práce žalobcovi cenu diela, tak ako bola vyfakturovaná faktúrou č. VF 2011003 v sume 6.246,- Eur splatnú dňa 01.07.2011 a faktúrou č. VF 2011004 na sumu 3.852,- Eur splatnou dňa 30.07.2011. Taktiež nebolo sporné ani to, že žalovaný nezaplatil žalobcovi cenu diela riadne a včas v dobe splatnosti faktúr a že tieto faktúry splácal žalovaný postupne. Sporné medzi účastníkmi zostali sumy, ktoré boli za jednotlivé faktúry žalovaným žalobcovi uhrádzané. Žalovaný výšku uhradených faktúr spochybnil, avšak okresnému súdu žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že by žalobcovi zaplatil viac, „ako to navrhovateľ tvrdí.“ Ako vyplývalo z ust. § 120 ods. 1 OSP žalovaný ako účastník konania má povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré dôkazné
bremeno však žalovaný neuniesol a žiadnym spôsobom okresnému súdu nepreukázal, že žalobcovi dlžnú pohľadávku v sume 182,68 Eur a 317,32 Eur uhradil. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalovaného, že žalobca zamlčal aj vzájomný zápočet zo dňa 17.08.2011 toto tvrdenie žalovaného nebolo pravdivé. Z dohody o započítaní vzájomných pohľadávok (č.l. 46 spisu) vyplývalo, že pohľadávka žalovaného voči žalobcovi bola 200,68 Eur a dňa 17.08.2011 došlo medzi účastníkmi k započítaniu sumy 200,68 Eur k faktúre žalobcu č. VF 2011004 splatnej dňa 30.07.2011 na sumu 3852,- Eur, ktorú sumu aj žalobca ako „to vyplývalo už z podaného návrhu došlého súdu dňa 24.1.2012 (vid. čl. 1 až 6 spisu) do faktúry VF 2011004 započítal.“
Okresný súd dôkaz navrhovaný zo strany právneho zástupcu žalovaného, a to výsluch žalovaného k nesprávne vykonaným platbám zo strany žalovaného žalobcovi nevykonal, nakoľko žalovanému bola žaloba doručená vrátane platobného rozkazu dňa 16.02.2012. Napriek tomu, že žalovaný podal odpor voči platobnému rozkazu, tvrdenia v ňom uvádzané okresnému súdu nepreukázal, na pojednávanie dňa 19.09.2012 sa nedostavil a ani do dňa pojednávania t.j. 19.09.2012 okresnému súdu žiadne dôkazy o úhrade žalovanej istiny a nesprávne vykonaných platbách nepredložil, napriek tomu, že mal na to dostatok času. Z listinných dôkazov predložených žalobcom, a to faktúr č.l. 12 a č.l. 37 spisu, výpisov z podnikateľského účtu žalobcu č.l. 13-15, 17, 32-33, 34 spisu, príjmového pokladničného dokladu čl. 16, dohody o započítaní pohľadávky č.l. 35 spisu mal okresný súd preukázané, že žalovaný žalobcovi doposiaľ z faktúry č. VF 2011004 neuhradil sumu 317,32 Eur a z faktúry č. VF 2011003 nezaplatil sumu 182,68 Eur napriek tomu, že mu povinnosť zaplatiť cenu diela vznikla na základe platne uzatvorenej zmluvy o dielo po vykonaní diela, preto okresný súd žalobe vyhovel. Medzi účastníkmi nebola výška úrokov z omeškania zmluvne dohodnutá, preto okresný súd pri priznaní jej „výšky postupoval podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 ods. 1 NV SR č.87/1995 Z.z. Faktúra č. VF 2011003 sa stala splatnou dňa 1.7.2011 a faktúra č. VF 2011004 sa stala splatnou dňa 30.7.2011.Úroková sadzba ECB ku dňu 1.7.2011 činila 1,25 % a ku dňu 30.7.2011 činila 1,50 %. Preto súd odporcu zaviazal k plateniu úrokov omeškania vo výške 9,25 % a 9,50 %.“ O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.
Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý nesúhlasil s napadnutým rozsudkom, pretože z pripojených listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou spisu, okresný súd nesprávne vyhodnotil platby, ktoré realizoval žalovaný žalobcovi a toto vyúčtovanie bolo súčasťou spisového materiálu a z týchto pripojených dokladov bolo zrejmé, že žalovaný voči žalobcovi nemal žiaden dlh a žalobca vedome zamlčal úhradu platieb, ktoré smerovali k úhrade faktúr, ktoré vystavil žalobca. Túto podstatnú okolnosť okresný súd nesprávne zhodnotil, pretože navrhnutý dôkaz výsluchu žalovaného by objasnil platby realizované žalovaným, ak aj okresný súd tento navrhnutý dôkaz považoval nad rámec veci, resp. hospodárnosť tohto dôkazu, avšak principiálne je pre žalovaného dôležité, aby tento dôkaz bol vykonaný, nakoľko v účtovníctve eviduje platby žalobcovi, ktoré by pri potvrdzujúcom rozsudku boli duplicitné a na strane žalobcu by vzniklo bezdôvodné obohatenie a žalovanému by sa zamedzila možnosť realizácie zápočtu aj napriek vykonaným platbám. Poukázal na tú skutočnosť, že už pri podaní žaloby žalobca zamlčal platby, ktoré boli zrealizované, duplicitne sa domáhal platieb od žalovaného, čo vyplynulo aj zo skutočnosti, že čiastočne bral návrh späť.
Žalobca sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 2 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/9/2013-120 zo dňa 19.09.2013 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 19.09.2013 na č.l. 121 spisu.
Podľa ust. § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa ust. § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa ust. § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a z nich tých relevantných dôvodov, ktoré boli predmetom uplatnenej obrany žalovaného pred súdom prvého stupňa a za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 500,- Eur s príslušenstvom a stotožnenie sa s podstatnými dôvodmi uvedenými v písomnom vyhodnotení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP primárne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.
Ako novým tvrdením, neprodukovaným žalovaným v prvostupňovom konaní, bolo vyhodnotené tvrdenie, že „na strane navrhovateľa by vzniklo bezdôvodné obohatenie a odporcovi by sa zamedzila možnosť realizácie zápočtu aj napriek vykonaným platbám“, a tiež novodoložené listinné dôkazy na č.l. 93, 94, 96, 97, 99, 101, 102, 103, 104, 105, 106, 107, 108, 109, 110, 111. Za konštatovania splnenej procesnej poučovacej povinnosti okresného súdu podľa § 120 ods. 4 OSP (č.l. 29 spisu, v spojení s doručenkami na č.l. 30 spisu), nebol naplnený žiaden z dôvodov taxatívne uvedených v § 205a ods. 1 OSP, len za splnenia ktorých by bolo možné prihliadať v odvolacom konaní ako na relevantné odvolacie dôvody na novo tvrdené skutočnosti i dôkazy, ktoré neboli použité v konaní pred súdom prvého stupňa. Vzhľadom na procesný systém neúplnej apelácie, ktorým je ovládané odvolacie konanie, potom krajský súd nemohol na novo tvrdenú obranu v skutkovej rovine, uvedenú až v odvolaní, prihliadať a zaoberať sa takouto obranou ako relevantným odvolacím dôvodom.
Nosnou odvolacou námietkou žalovaného bolo tvrdenie ohľadom duplicitných platieb realizovaných žalovaným v prospech žalobcu, na ktorej argumentácii zotrval žalovaný v podanom odpore, ale i v podanom odvolaní. K uvedenej odvolacej námietke však považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že žalovaný v priebehu celého prvostupňového konania, ale ani v podanom odvolaní konkrétne neoznačil, ktoré platby boli z jeho strany uhradené duplicitne. Uvedená odvolacia námietka zostala len vo všeobecnej rovine. Všeobecnosť predmetnej námietky nebola odstránená ani pripojenými listinnými dôkazmi v rámci odvolacieho konania, ktoré bolo síce možné sčasti stotožniť s čiastočnými úhradami, ktoré v konaní pred prvým stupňom dokladoval žalobca a v dôsledku niektorých z nich došlo potom k čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom avšak tak, ako už odvolací súd konštatoval vyššie, listinné dôkazy doložené k odvolaniu žalovaným, neprodukované žalovaným v prvostupňovom konaní, na ktoré nebolo možné cez § 205a ods. 1 OSP prihliadať, ku ktorým však pre úplnosť odvolací súd akcentuje, že išlo o príkazy žalovaného na úhradu síce v prospech žalobcu, z ktorých nie je možné vyvodiť splnenie peňažného záväzku žalovaného v zmysle § 339 ods. 2 OBZ, v zmysle ktorého je peňažný záväzok platený prostredníctvom banky alebo poštového podniku splnený pripísaním sumy peňažného záväzku na účet veriteľa v jeho banke, boli vyhodnotené odvolacím súdom ako nové dôkazy.
Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd nevypočul žalovaného, tak krajský súd akcentuje, že je potrebné zdôrazniť, že podľa ust. § 125 OSP výsluch žalovaného ako účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci boli produkované iné dôkazy, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť nároku žalobcu, tak ani z tejto roviny nebolo
možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalovanému ako účastníkovi súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Ide o právo, v danom prípade žalovaného ako účastníka konania, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti s tým, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu tohto práva žalovaným postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom vyššie, boli žalovanému vytvorené podmienky. Pokiaľ toto aj ústavou dané právo žalovaný nenaplnil, nevyužil ho, tak bol správny postup okresného súdu, ktorý je povinný aplikovať, tak ako už bolo odvolacím súdom konštatované, aj ust. § 6 OSP, a to postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, v spojení s ust. § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého je súd povinný pripraviť pojednávanie tak, aby bolo možné rozhodnúť o veci spravidla na jedinom pojednávaní. Krajský súd k úplnosti veci poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, podľa ktorého právnej vety ...„výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku“.
Krajský súd vychádzal súčasne pri závere, že výsluch účastníka je len jedným z dôkazných prostriedkov, tiež z § 120 ods. 1 veta druhá OSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z dostupných dôkazov, bol súladný okrem ust. § 120 ods. 1 OSP, § 101 ods. 2 OSP i s konštantnou judikatúrou súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R. č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“. Odvolacím súdom bolo konštatované, že samotným nevypočutím žalovaného v konaní pred okresným súdom, teda nevykonaním dôkazného prostriedku podľa § 131 ods. 1 OSP, nedošlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu, krajský súd ďalej uvádza, že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 500,- Eur s príslušenstvom, okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vyložil, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Týmto dal odpoveď na tie otázky, nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú skutkový stav veci.
Žalovaný v odvolaní namietal, že v účtovníctve eviduje platby žalobcovi, ktoré by pri potvrdzujúcom rozsudku boli duplicitné. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaný však neuviedol žiadne ďalšie skutočnosti, z ktorých by bola zrejmá konkretizácia a k tomu viažúca sa aj špecifikácia tvrdených duplicitných platieb. Vzhľadom na všeobecnosť odvolacej námietky žalovaného potom nebolo možné, aby odvolací súd mal vytvorený dostatočný priestor na vykonanie odvolacieho prieskumu v rovine odvolacej námietky žalovaného. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd aj na to, že žalovaný mal pred súdom prvého stupňa vytvorený dostatočný priestor na to, aby ním uplatnenú námietku špecifikoval a konkretizoval. Práve v rovine tejto odvolacej námietky krajský súd poukazuje na dostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého bolo zrejmé, že už v prvostupňovom konaní okresný súd dospel k záveru, že napriek námietke uhradených faktúr žalovaný túto námietku žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal. Na základe vykonaného dokazovania okresný súd ustálil, že žalovaný žalobcovi neuhradil sumu 317,32 Eur a z faktúry č. VF 2011003 nezaplatil sumu 182,68 Eur. Žalovaný v podanom odvolaní síce tvrdil duplicitné úhrady, ktoré nekonkretizoval, bližšie nešpecifikoval,
a to napriek tomu, že okresný súd dostatočne vysvetlil pôvod daných neuhradených zostatkov. Krajský súd potom poukazuje na to, že uvedená odvolacia námietka zostala bez relevancie na konštatovanie dôvodnosti žaloby, a tiež na správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorú krajský súd konštatoval v súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Krajský súd mal za to, že žalobca uniesol dôkazné bremeno, ohľadom svojich tvrdení uvedených v žalobe, pričom dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva). Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 zo dňa 23. mája 2012). Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom dôvodnosti uplatnenej obrany.
V súvislosti s dokazovaním vykonaným okresným súdom, krajský súd podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3 Cdo 204/2009, v zmysle ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.“
Odvolací súdu uvádza, že ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 500,- Eur s príslušenstvom potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.
Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý v zmysle § 151 ods. 2 OSP nevyčíslil náhradu trov odvolacieho konania, preto mu náhrada odvolacích trov priznaná nebola.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.