Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Saz/1/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu Saleh HAJI, nar. 10.02.1984, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného splnomocneným zástupcom Centrum právnej pomoci so sídlom, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice proti žalovanému Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 07.05.2021, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA12-2469-012/2023-AV zo dňa 16.06.2023 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, 940 01 Nové Zámky zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-BA12-2469-012/2023-AV týkajúce sa žalobcu Saleh HAJI, nar. 10.02.1984, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladov totožnosti.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca Saleh HAJI, nar. 10.02.1984, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnkova 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-BA12-2469-012/2023-AV podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu dňa 16.06.2023 o 20.00 hod. na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku a umiestnil ho podľa zákona o pobyte cudzincov v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Podľa zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 16.08.2023.

2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca bol dňa 16.06.2023 v čase o 14:40 hod. zadržaný hliadkou polície v Nitre na Golianovej ulici s tým, že nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Účastník konania bol dňa 16.06.2023 v čase o 18.20 h predvedený na útvar Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky k ďalším úkonom podľa zákona o pobyte cudzincov. Vykonanými lustráciami v systémoch Policajného zboru a Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Rumunsku a na základe toho vzniklo podozrenie, že účastník konania naplnil dôvod na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Správny orgán oznámil

štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“) a taktiež bolo správnym orgánom požiadané o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa menovaného nariadenia. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 16.06.2021 konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho úteku. Tým, že má účastník konania záznam v informačnom systéme Policajného zboru Eurodac, t.j. ušiel z iného členského štátu, je chápané ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Účastník konania nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Účastník konania v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že v prípade prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky a išiel by do Nemecka, pretože nemá kam ísť. Na základe vyjadrenia účastníka konania má správny orgán preukázané, že aj v prípade prepustenia by nezotrval na našom území. Úmysel nezotrvania na území Slovenskej republiky predstavuje v prípade účastníka konania reálne riziko úteku. Správny orgán nedisponuje iným legitímnym oprávnením na zabezpečenie jeho prítomnosti ako zaistením.

3. Žalovaný uviedol v preskúmavanom rozhodnutí, že účastník konania ako štátny príslušník tretej krajiny má medzinárodnými dohovormi ako aj vnútroštátnymi právnymi predpismi na území členských štátov schengenského priestoru garantované právo na poskytnutie medzinárodnej ochrany pred nebezpečenstvom, ktoré mu v domovskej krajine hrozí. Členské štáty schengenského priestoru majú zároveň právo na ochranu pred protispoločenskou činnosťou štátnych príslušníkov tretej krajiny a prostriedky na zabránenie neoprávneným žiadostiam o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Tieto prostriedky slúžia, okrem iného, na zabránenie ohrozenia záujmu spoločnosti, ochranu a ďalšieho ekonomického a hospodárskeho rastu členských štátov schengenského priestoru a verejného poriadku. Využívanie týchto prostriedkov v aplikovanej praxi štátnymi orgánmi členských štátov schengenského priestoru je potrebné na zachovanie stabilnej a bezpečnostnej situácie na území schengenského priestoru či už z pohľadu ochrany zdravia a života ako aj ochrany životnej úrovne spoločnosti, ktorú si spoločnosť svojím svedomitým konaním dlhodobo buduje. Účastník konania má poskytnuté právo na preskúmanie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu členským štátom schengenského priestoru podľa Dublinského nariadenia. Účastník konania napriek tejto skutočnosti nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny. V prípade ak sa zistia dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany účastníkovi konania, je potrebné účastníkovi konania takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým im umožniť zdržiavať sa na území zodpovedného členského štátu, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Podľa ustanovenia čl. 2 ods. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (ďalej len „Kódex schengenských hraníc“) nie je účastník konania osobou, ktorá požíva právo na voľný pohyb v súlade s právom Únie. Podľa práva Európskej únie sa musia najprv vyčerpať všetky alternatívy a zaistenie musí byť poslednou možnosťou, pokiaľ tieto alternatívy nemožno účinne uplatniť na základe individuálneho posúdenia každého jednotlivého prípadu. Podľa § 89 ods. I písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. Správny orgán skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu účastníka konania podľa Dublinského nariadenia. Správny orgán dospel k záveru, že účastník konania je žiadateľom o azyl v jednej z krajín Európy a teda sa na neho nevzťahuje možnosť uloženia povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar môže uložiť povinnosť podlá odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí ak ide o žiadateľa o azyl.

4. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovuje správny orgán dĺžku doby zaistenia do 16.08.2023. Zákon o pobyte cudzincov oprávňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na šesť mesiacov, s možnosťou následného predĺženia lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Na zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý je žiadateľom o azyl v inom členskom štáte a tým je posudzovaný podľa Dublinského nariadenia sa

vzťahujú osobitné lehoty zaistenia. Správny orgán zohľadňujúc osobitné lehoty určené Dublinským nariadením rozhodol o zaistení účastníka konania na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 16.08.2023. Podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia: „Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. “ V čase rozhodovania o zaistení účastníka konania správny orgán nedisponuje informáciou ani žiadnou spätnou väzbou zo žiadajúceho členského štátu. Práve na tento účel slúži inštitút zaistenia. Počas doby zaistenia Dublinské stredisko adresuje žiadosť do štátu, v ktorom účastník konania žiadal o medzinárodnú ochranu. Chronologicky je osoba najskôr zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (na účel dublinského transferu), na základe pozitívnej lustrácie z informačného systému Policajného zboru Eurodac, až následne je vyrozumené Dublinské stredisko. Osoba je následne umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Počas zaistenia sa vykonávajú všetky potrebné úkony na realizáciu transferu. Z chronologického hľadiska správny orgán preto v čase rozhodovania o zaistení nedisponuje informáciou od dožiadaného členského štátu, či bude transfer realizovaný. Na tento účel slúžia lehoty podľa Dublinského nariadenia, ktoré majú žiadajúci ako aj dožiadaný členský štát. Transfer zaisteného štátneho príslušníka je realizovaný až na základe vykonateľného rozhodnutia Dublinského strediska. Odo dňa právoplatnosti rozhodnutia plynie 20 dňová lehota na podanie opravného prostriedku (správnej žaloby), po uplynutí tejto lehoty je rozhodnutie vykonateľné a teda môže prísť k odsunu osoby. Podľa Dublinského nariadenia môže byť štátny príslušník tretej krajiny zaistený na účel návratu podľa tohto nariadenia najneskôr do 6 týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia Dublinského strediska. V čase rozhodovania o zaistení účastníka konania správny orgán nedisponuje informáciou, kedy bude zo strany Dublinského strediska vydané rozhodnutie o odsune, a teda nevie určiť lehotu vykonateľnosti za účelom stanovenia lehoty zaistenia. Správny orgán pri určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením, ktorými je viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko. Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie účastníka konania na územie zodpovedného členského štátu. V danom prípade sú vykonávané najmä tieto úkony:

- preštudovanie spisového materiálu cudzinca pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, realizuje sa vstupný pohovor s cudzincom, za prítomnosti tlmočníka. V závislosti od zabezpečenia tlmočníka sa môže vykonanie tohto úkonu predĺžiť na niekoľko dní. Realizácia ďalších úkonov je v gescii Dublinského strediska, ktoré komunikuje s dožiadaným členským štátom. Ide hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany zodpovedného členského štátu ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne ako aj o personálne zabezpečenie. Správny orgán v čase rozhodovania nedisponuje informáciou, v akej situácii sú azylové zariadenia v dožiadanom členskom štáte. V prípade, ak by nebol transfer zrealizovaný v dôsledku zlých podmienok v azylových zariadeniach, túto skutočnosť vyjadrí Dublinské stredisko vo svojom rozhodnutí o zamietnutí transferu. Na základe tohto rozhodnutia by bolo zaistenie účastníka konania neúčelné a bol by zo zaistenia prepustený. Avšak do doby rozhodnutia Dublinského strediska považuje správny orgán zaistenie účastníka konania za účelné. Presná dĺžka nutná k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania závisí od mnohých vyššie uvedených faktorov. Uvedené však v žiadnom prípade neovplyvňuje povinnosť správneho orgánu podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas účel zaistenia účastníka konania a v prípade, že Dublinské stredisko rozhodne o zamietnutí transferu na účel návratu, bude cudzinec zo zaistenia prepustený. Správny orgán zaistil účastníka konania na dva mesiace, t.j. do 16.08.2023, teda nevyužil maximálnu lehotu zaistenia podľa zákona o pobyte cudzincov, ale v dvojmesačnej lehote zohľadnil osobitné lehoty zaistenia podľa Dublinského nariadenia. Správny orgán zachoval všetky lehoty podľa zákona pobyte cudzincov ako aj Dublinského nariadenia.

5. Na záver uviedol žalovaný, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatuje, že predmetné zaistenie účastníka konania je plne v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Z tohto dôvodu bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia.

6. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 29.06.2023 (doručenou osobne konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 11.07.2023) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP- BA12-2469-012/2023-AV, ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) bol zaistený na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a zároveň nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia podľa , (ďalej „“). Poukázal na to, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. ZoPC“) napadnutým rozhodnutím podľa tohto zákona rozhodol o jeho zaistení dňom 16.06.2023 na čas nevyhnutne potrebný najviac však do 16.08.2023 na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III“). Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca bol zaistený spolu s maloletým synovcom Masoum IBRAHIM, nar. 26.02.2007, a maloletým synovcom Omarom ABDALRAHMANOM, nar. 10.04.2007, za ktorých koná ako ich opatrovník, (ktorí sú zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, ktoré napadli samostatnými žalobami), pretože sú žiadateľmi o azyl na území Rumunskej republiky, čo bolo zistené na základe výstupu z informačného systému EURODAC. Túto skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“). ktoré začalo konanie o návrat žalobcu na územie iného členského štátu žiadosťou o prevzatie naspäť. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej veci existuje riziko úteku žalobcu. ktoré odvodzuje od jeho správania, pretože nezotrval v členskej krajine, kde požiadal o azyl, a preto je jeho zaistenie v súlade s dublinským nariadením III.

7. Žalobca považuje jeho zaistenie za nezákonné, a preto sa domáha svojho prepustenia zo zaistenia z nasledovných dôvodov: Podľa ustanovenia o správnom konaní (ďalej len „") správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa ustanovenia Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Podľa zákona o pobyte cudzincov sa ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu. ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podľa zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

8. V zmysle čl. 28 Dublinského nariadenia III: 1. Členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 2. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty

môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 3. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.

9. Žalobca namietal, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobcu, síce oprávňuje policajný orgán zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho odovzdanie do iného členského štátu, no žalovaný v odôvodnení rozhodnutia, na základe ktorého došlo k zaisteniu, ale nezaujal žiadnu právnu úvahu k otázke prípustnosti zaistenia maloletej osoby z pohľadu dodržania medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa v zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov a Európskeho súdu pre ľudské práva, a z pohľadu § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov či čl. 28 ods. 2 dublinského nariadenia III, keďže žalobca sa nachádza v zaistení spolu s maloletými synovcami. Maloleté osoby sú zraniteľnou osobou v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a to bez ohľadu na to, že sa s nimi v zaistení nachádza strýko. Žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv maloletých majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. Aj z nižšie citovanej judikatúry ESĽP vyplýva, že policajné orgány by nemali postihovať maloleté deti za imigračný status a konanie ich rodičov resp. zákonných zástupcov. Maloletý nemôže ovplyvniť správanie jeho zákonného zástupcu. Preto ani nie je možné dávať na ťarchu maloletej osoby a vytýkať jej riziko úteku, ktoré ona nemohla ovplyvniť, pretože iba nasledovala dospelú osobu.

10. Poukázal na to, že podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, a to na rozsudok zo 4. mája 2023 vo veci A. M. a ďalší proti Francúzsku, No. 7534/20, vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, Popov proti Francúzsku, obdobne je to tomu aj v rozhodnutiach ESĽP z 12.07.2016 vo veciach: A.M. v France (no. 56324/13) , A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R. C. and V. C. v. France (no. 76491/14), R.K. and Others v. France (no. 68264/14), R. M. and Others v. France (no. 33201/11). Rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Szak/l 1/2016 zo 17.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. .

11. Žalobca namietal v správnej žalobe, že žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, ktorá sa nachádza v zaistení spolu so žalobcom, čím v zmysle stabilnej judikatúry ESĽP nesplnil základné podmienky pre jej zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné.

12. Ďalej namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, čo už bolo policajným útvarom rozhodujúcim o pozbavení osobnej slobody cudzincov vytýkané rozhodovacou praxou krajského súdu v obdobných veciach zaistenia rodín s maloletými deťmi

(napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 07.06.2022, sp. zn. z 08.06.2022, sp. zn. z 07.06.2022, sp. zn. z 07.06.2022, atď.). Zaistenie žalobcu nie je v jeho najlepšom záujme maloletých synovcom žalobcu, za ktorých koná ako ich opatrovník, a je v rozpore s či. 3 bod 1. Dohovoru o právach dieťaťa. poukázal na to, že v predmetnej veci má žalovaný možnosť umiestniť žalobcu s maloletými synovcami v azylovom zariadení špecializovanom pre zraniteľné osoby a rodiny s deťmi v Opatovskej Novej Vsi, ako to bolo využívané napr. v období pandémie COVID 19, kedy boli dublinské transfery pozastavené. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia). Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. V zmysle čl. 8 Európskeho dohovoru žalobca navrhuje, aby správny súd posudzoval zaistenie žalobcu a jeho maloletých synovcov jednotne vo vzájomnej súvislosti s cieľom zachovania celistvosti rodiny. Zároveň žiadal súd o priznanie náhrady trov konania.

13. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 06.07.2023 navrhol správnu žalobcu zamietnuť a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdiť. K žalobným námietkam uviedol, že žalobca bol zaistený na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie Dublin III“) a to v zmysle ustanovenia § 88 odsek 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov, čo je v súlade s platnou legislatívou na území Slovenskej republiky. Na žalobcu bolo z pohľadu správneho orgánu hľadené ako na osobu, ktorá je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska a preto máme za to, že správny orgán vec posúdil správne. Skutkový stav veci bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie. Žalobca - cudzinec ako právne spôsobilý subjekt je povinný na území Slovenskej republiky dodržiavať právne predpisy platné na jej území, medzinárodné zmluvy a dohovory, ktorými je Slovenská republika viazaná, vychádzať z nich vo svojom konaní a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje zákony, musí niesť za porušenie zákona, zákonom stanovené opatrenia a sankcie. Umiestenie žalobcu spolu s maloletými osobami o ktorých tvrdil, že sú jeho synovci do Útvaru policajného zaistenia bolo v tomto prípade najlepším možným riešením situácie do ktorej sa žalobca dostal. Umiestnením maloletých cudzincov spolu s „opatrovníkom“ v Útvare policajného zaistenia bolo zo strany správneho orgánu zabezpečené ich blaho, tak ako je uvedené v článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa v ktorom sa okrem iného píše: „Štát musí poskytovať dieťaťu primeranú starostlivosť v prípade, keď ju nemôžu poskytnúť rodičia alebo iné zodpovedné osoby“. V tomto prípade práve správnym a profesionálnym rozhodnutím správneho organu je a bude zabezpečené, že maloletí cudzinci v sprievode navrhovateľa neutrpia žiadnu ujmu, ale práve naopak bude im poskytnutá komplexná starostlivosť. Rozhodnutie správneho orgánu je taktiež plne v súlade s článkom 22 Dohovoru o právach dieťaťa. Žalobca sa spolu so sprevádzanými deťmi po zadržaní na území Slovenskej republiky nachádzali v stave finančnej a materiálnej núdze. Žalobca nedokázal týmto deťom zabezpečiť stravu, ubytovanie a ani prostriedky na hygienickú starostlivosť. Z tohto dôvodu žalovaný zastáva názor, že jedine zaistenie a dočasné umiestnenie žalobcu spolu s deťmi v priestoroch Útvaru policajného zaistenia cudzincov bolo správnym rozhodnutím, ktoré je plne v súlade so zákonnými normami. Tvrdil, že na základe toho čo uviedol má za to, že rozhodnutie o zaistení je plne v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, , zákonom o pobyte cudzincov, zákonom o správnom konaní, resp. medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republiky viazaná.

14. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 20.07.2023 sa zástupca žalobcu a zástupca žalovaného nezúčastnili z dôvodu ich pracovnej zaneprázdnenosti a preto súd v zmysle ustanovenia konal v ich neprítomnosti.

15. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 20.07.2023 podľa a nasl. a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Predmetom

konania v tejto veci je preskúmanie rozhodnutia žalovaného o zaistení žalobcu z dôvodu špecifikovaného v ustanovení § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a to na čas do 16.08.2023.

16. Podľa o správnom konaní v znení neskorších predpisov, tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy, správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

17. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

18. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

19. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

20. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

21. Podľa o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

22. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.

23. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

24. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

25. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.

26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.

27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

28. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

29. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

30. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

31. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

32. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

33. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

34. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie.

35. Podľa , nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

36. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

37. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

38. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

39. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.

40. Podľa čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že

žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

41. Podľa článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

42. Podľa článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

43. Podľa článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

44. Podľa článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

45. Podľa článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

46. Predmetom tohto súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.06.2023 č. PPZ-HCP-BA12-2469-012/2023-AV, ktorým žalovaný podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu na území Rumunska na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, s tým, že dňom 16.06.2023 o 20:00 hod. ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Podľa zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia najviac do 16.08.2023.

47. Predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

48. V prípade žalobcu bolo z informačných systémov zistené, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunskej republiky, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Nariadenia Dublin III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013. Súd má zato, že správny orgán si je vedomý, že počas celej doby zaistenia má skúmať, či trvá účel samotného zaistenia v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC a to v úzkej súčinnosti s Dublinským strediskom vzhľadom na kroky, ktoré je dané stredisko povinné v zmysle daného nariadenia uskutočniť.

49. Vzhľadom na uvedené súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia Dublin III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 Nariadenia Dublin III členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom z konania vyplýva, že touto krajinou je Rumunsko, kde žalobca požiadal o azyl. Mal sa teda zdržiavať na jeho území počas azylovej procedúry a nemal opustiť jeho územie a vycestovať na územie iného štátu únie bez príslušných oprávnení.

50. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR a Najvyšší súd SR už viackrát vo svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení, tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn. , , , , , , nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp. zn. -50 z 09.10.2013).

51. V zmysle článku 28 ods. 1 Nariadenia, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

52. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

53. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne ( ). Súd poukazuje na to, že spolu so žalobcom boli zaistené aj maloleté deti a to synovci žalobcu Masoum IBRAHIM, nar. 26.02.2007, a maloletým synovcom Omarom ABDALRAHMANOM, nar. 10.04.2007, pričom všetci boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že žalobca navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.

54. Správny súd uvádza, že zaistenie rodiča (blízkeho príbuzného) maloletého dieťaťa, ktorí boli zaistení spolu, nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov, prípadne blízkych príbuzných .

55. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

56. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom (analogicky blízkym príbuzným) v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

57. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov, prípadne blízkych príbuzných (t.j. za to, že ich títo cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, kde

boli zaistení rodičia spolu s deťmi. ESĽP v tomto prípade konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v dôsledku zaistenia detí v detenčnom centre, hoci boli deti zaistené spolu s rodičmi. Aj napriek tomu, že bola rodina ubytovaná oddelene od ostatných zaistených cudzincov, ESĽP dospel k záveru, že materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám detí. Kasačný súd poukázal tiež na rozsudok zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03), ktorý sa týkal špecifického prípadu zaistenie maloletého dieťaťa bez sprievodu rodičov. ESĽP posudzoval podmienky zaistenia päťročného konžského dievčatka v tranzitnom priestore bruselského letiska a zrejme humanitárny rozmer celého prípadu viedol ESĽP k tomu, že z prakticky rovnakých dôvodov bolo porušenie jednomyseľne konštatované z hľadiska oboch vyššie uvedených ustanovení. ESĽP najmä vytkol Belgicku, že maloletá bola za rovnakých podmienok ako dospelý človek zaistená v uzavretom zariadení určenom pre dospelých cudzincov s nelegálnym pobytom, ktoré v dôsledku toho nebolo prispôsobené jej situáciu charakterizované extrémne zraniteľností vyplývajúce z jej postavenia maloleté bez sprievodu. Podľa ESĽP tak kritérium proporcionality vyžadujúce „spojitosť (...) medzi dôvodom zbavenie slobody na jednej strane a miestom a režimom zaistenia na strane a miestom a režimom zaistenia na strane druhej“ v danom prípade nebolo naplnené. Aplikácia princípu proporcionality však na druhú stranu podľa ESĽP nevyžaduje vykonanie akéhokoľvek testu nevyhnutnosti zaistenia. ESĽP rozhodol, že zaistenie dieťaťa bez sprievodu, ktoré žiada o azyl, vo väzenskom zariadení pre dospelých porušilo článok 3 EDĽP. Ako aj na rozsudok zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07), ESĽP rozhodol, že zaistenie štyroch čečenských detí počas konania o dublinskom transfere v zariadení, ktoré nie je vybavené tak, aby vyhovovalo osobitným potrebám detí, predstavovalo porušenie článku 3 EDĽP.

58. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V posudzovanej veci je to verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca (a to nielen žalobcu, ale aj jeho príbuzného - maloletého dieťaťa).

59. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jeho maloletých synovcov Masoum IBRAHIM, nar. 26.02.2007, a maloletým synovcov Omara ABDALRAHMANOM, nar. 10.04.2007 došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže je jediným z rodičov a príbuzným maloletého dieťaťa na území SR, a dieťa má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním žalobcu v zaistení by z pohľadu jeho maloletého dieťaťa došlo k porušeniu princípu sledovania ich najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca jeho zaistenie so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru).

60. Súd teda vyhodnotil námietky žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a tým jeho nezákonnosti z dôvodu neodôvodnenia zásahu do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby a z tohto dôvodu nesplnenie základnej podmienky pre jeho zaistenie z vyššie uvedených dôvodov za dôvodné a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami podľa žalobe vyhovel a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.

61. O trovách konania súd rozhodol podľa tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci